Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci C-194/12,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de lo Social de Benidorm (Španielsko) z 22. februára 2012 a doručený Súdnemu dvoru 26. apríla 2012, ktorý súvisí s konaním:

Concepción Maestre García

proti

Centros Comerciales Carrefour SA,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predsedníčka šiestej komory M. Berger, sudcovia E. Levits (spravodajca) a J.-J. Kasel,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci bude v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rozhodnuté formou odôvodneného uznesenia,

vydal toto

Uznesenie

Odôvodnenie

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381).

2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Maestreovou Garcíovou a jej zamestnávateľom Centros Comerciales Carrefour SA (ďalej len „Carrefour“) vo veci žiadosti pani Maestreovej Garcíovej o priznanie dovolenky za kalendárny rok mimo obdobia stanoveného podnikom, počas ktorého čerpala nemocenskú dovolenku, alebo subsidiárne o vyplatenie peňažnej náhrady za túto nevyčerpanú dovolenku.

Právny rámec

Právna úprava Únie

3. Článok 7 smernice 2003/88, nazvaný „Ročná dovolenka“, znie:

„1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce, že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku [platenú dovolenku za kalendárny rok – neoficiálny preklad ] v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnuti[e] takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

2. Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky [platenej dovolenky za kalendárny rok – neoficiálny preklad ] nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru.“

4. Článok 17 smernice 2003/88 stanovuje, že členské štáty sa od jednotlivých ustanovení smernice môžu odchýliť. Od článku 7 uvedenej smernice nie je prípustná nijaká odchýlka.

Vnútroštátna právna úprava

5. Kráľovský legislatívny dekrét 1/1995, ktorým sa schvaľuje úplné znenie zákona upravujúceho postavenie zamestnancov (Real Decreto Legislativo 1/1995, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Estatuto de los Trabajadores), z 24. marca 1995 (BOE č. 75 z 29. marca 1995, s. 9654), v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „Zákonník práce“) upravuje najmä platenú dovolenku za kalendárny rok, ako aj pracovné voľno pri dočasnej práceneschopnosti.

6. Článok 38 Zákonníka práce stanovuje:

„1. Obdobie platenej dovolenky za kalendárny rok, ktoré nemožno kompenzovať prostredníctvom peňažnej náhrady, je predmetom dohody v kolektívnej zmluve alebo individuálnej zmluve. V žiadnom prípade nie je kratšia ako tridsať kalendárnych dní.

2. Obdobie alebo obdobia čerpania dovolenky sa stanovujú na základe spoločnej dohody medzi podnikateľom a zamestnancom v súlade s príslušnými ustanoveniami kolektívnej zmluvy o plánovaní dovoleniek za kalendárny rok.

V prípade nezhody medzi stranami stanoví dátum čerpania dovolenky príslušný súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Konanie je zrýchlené a má prioritu.

3. V každom podniku bude vypracovaný rozvrh dovoleniek. Zamestnanec musí byť informovaný o dátumoch, ktoré sa ho týkajú, najmenej dva mesiace pred začiatkom dovolenky.

V prípade, že sa obdobie dovolenky stanovené v podnikovom rozvrhu dovoleniek, na ktorý odkazuje predchádzajúci pododsek, prekrýva s obdobím dočasnej pracovnej neschopnosti v dôsledku tehotenstva, pôrodu či dojčenia alebo s obdobím, počas ktorého sa pracovný pomer podľa článku 48 ods. 4 tohto zákona prerušuje, zamestnanec má právo na čerpanie dovolenky v inom období, než je obdobie jeho dočasnej pracovnej neschopnosti alebo dovolenky, ktorá mu bola priznaná na základe uplatnenia uvedeného ustanovenia, po skončení uvedeného obdobia prerušenia, napriek tomu, že príslušný kalendárny rok, do ktorého dovolenka patrí, už uplynul.“

7. Článok 48 ods. 4 Zákonníka práce uvádza ako prípady prerušenia pracovného pomeru pôrod, úmrtie matky pri pôrode, predčasný pôrod, hospitalizáciu novorodenca, adopciu alebo osvojenie.

8. Článok 37 posledný odsek kolektívnej zmluvy obchodných domov na roky 2009 – 2012 obsahuje podobné ustanovenia, ako sú ustanovenia posledného odseku článku 38 Zákonníka práce.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9. Pani Maestre García, zamestnaná ako pokladníčka v spoločnosti Carrefour, bola od 4. novembra 2010 do 20. júna 2011 práceneschopná. Počas tohto obdobia bol stanovený rozvrh plánovania dovoleniek na rok 2011. Žalobkyni vo veci samej bolo priznané obdobie čerpania dovolenky 10 dní v zime a ďalšie obdobie dovolenky 21 dní v lete.

10. Obdobia čerpania dovolenky, ktoré jej boli priznané, sa prekrývali s obdobím jej nemocenskej dovolenky. Pani Maestre García preto požiadala svojho zamestnávateľa, aby tieto obdobia presunul na neskôr po skončení jej nemocenskej dovolenky. Tejto žiadosti bolo vyhovené iba v rozsahu, v akom sa týkala zimného obdobia dovolenky, ale pokiaľ išlo o letnú dovolenku, zamestnávateľ uviedol problém s organizáciou a ľudskými zdrojmi.

11. Na účely uplatnenia svojho práva na dovolenku za kalendárny rok 2011 podala pani Maestre García žalobu smerujúcu k tomu, aby bol Carrefour zaviazaný poskytnúť jej obdobie 21 dní letnej dovolenky, ktorú nemohla vyčerpať, a subsidiárne, aby jej vyplatil peňažnú náhradu.

12. Keďže Juzgado de lo Social de Benidorm mal pochybnosti týkajúce sa práva Únie, pokiaľ ide o riešenie sporu, ktorý prejednáva, ak sa obdobie dovolenky za kalendárny rok prekrýva s obdobím nemocenskej dovolenky, prerušil konanie a Súdnemu dvoru predložil nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1. Bráni článok 7 ods. 1 smernice [2003/88] výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý neumožňuje prerušiť dovolenku [za kalendárny rok] na účely neskoršieho čerpania jej celého obdobia alebo zostávajúcej časti, pokiaľ pred jej čerpaním nastane pracovná neschopnosť, a existujú dôvody spojené s výrobou alebo organizáciou podniku, ktoré bránia jej čerpaniu v neskoršom termíne?

2. Bráni článok 7 ods. 1 smernice [2003/88] výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý zamestnávateľovi umožňuje jednostranne stanoviť obdobie čerpania dovolenky [za kalendárny rok], ktoré sa prekrýva s obdobím nemocenskej dovolenky, ak zamestnanec vopred neprejavil vôľu čerpať svoju dovolenku za kalendárny rok v inom období a ak bola medzi zástupcami zamestnancov podniku a podnikom uzatvorená zmluva, ktorá to umožňuje?

3. Bráni článok 7 ods. 1 smernice [2003/88] výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý umožňuje poskytnúť peňažnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok z dôvodu pracovnej neschopnosti, ak existujú dôvody spojené s výrobou alebo organizáciou podniku, ktoré neumožňujú zamestnancovi jej skutočné čerpanie, aj napriek tomu, že nedošlo k zániku pracovnej zmluvy?“

O prejudiciálnych otázkach

13. V súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak možno odpoveď na prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry, Súdny dvor môže po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia, ktoré obsahuje odkaz na danú judikatúru.

14. V tejto veci je potrebné uplatniť uvedené ustanovenie.

O prvej a druhej otázke

15. Svojou prvou a druhou otázkou, ktorými sa treba zaoberať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého zamestnanec, ktorý je na nemocenskej dovolenke počas obdobia dovolenky za kalendárny rok, ktoré bolo jednostranne stanovené v rozvrhu dovoleniek podniku, v ktorom je zamestnaný, nemá po skončení nemocenskej dovolenky nárok na čerpanie svojej dovolenky za kalendárny rok v inom ako pôvodne stanovenom období, v prípade potreby mimo príslušného rozhodujúceho obdobia, z dôvodov spojených s výrobou alebo organizáciou podniku.

16. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť právo na platenú dovolenku za kalendárny rok každého pracovníka považované za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva Únie, od ktorej sa nemožno odchýliť a ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v medziach výslovne stanovených samotnou smernicou Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. ES L 307, s. 18; Mim. vyd. 05/002, s. 197), ktorá bola kodifikovaná smernicou 2003/88 (rozsudok z 22. novembra 2011, KHS, C-214/10, Zb. s. I-11757, bod 23 a citovaná judikatúra).

17. V druhom rade je vhodné poznamenať, že právo na platenú dovolenku za kalendárny rok má osobitný význam nielen ako zásada sociálneho práva Únie, ale je aj výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ktorej článok 6 ods. 1 ZEÚ priznáva rovnakú právnu silu ako Zmluvám (rozsudky KHS, už citovaný, bod 37, a z 3. mája 2012, Neidel, C-337/10, bod 40).

18. Okrem toho je nesporné, že cieľom práva na platenú dovolenku za kalendárny rok je umožniť pracovníkovi odpočinúť si a poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa. Tento cieľ sa odlišuje od cieľa sledovaného právom na nemocenskú dovolenku. Toto druhé právo sa pracovníkovi priznáva na účely zotavenia sa z choroby ako dôvodu práceneschopnosti (pozri rozsudok z 21. júna 2012, ANGED, C-78/11, bod 19).

19. Súdny dvor už rozhodol, že z účelu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok vyplýva najmä to, že pracovník, ktorý je na nemocenskej dovolenke počas obdobia pôvodne určeného na dovolenku za kalendárny rok, má právo čerpať dovolenku za kalendárny rok v inom termíne ako v tom, ktorý sa prekrýva s nemocenskou dovolenkou, a to na základe svojej žiadosti a tak, aby ju mohol skutočne využiť (pozri rozsudky z 10. septembra 2009, Vincente Pereda, C-277/08, Zb. s. I-8405, bod 22, a ANGED, už citovaný, bod 20).

20. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že zamestnanec má možnosť predložiť svoju žiadosť o dovolenku za kalendárny rok nielen pred dátumom, od ktorého sú dovolenky za kalendárny rok stanovené v podnikovom rozvrhu dovoleniek, ale aj po tomto dátume a tým dať najavo svoj nesúhlas s obdobím, ktoré mu bolo pridelené. V tomto kontexte je akékoľvek ustanovenie vyplývajúce z dohody medzi podnikom a zástupcami jeho zamestnancov, ktoré zamestnanca zbavuje tejto možnosti, irelevantné.

21. Aj keď teda smernica 2003/88 nebráni vnútroštátnym ustanoveniam ani praxi, ktoré pracovníkovi na nemocenskej dovolenke umožňujú čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok počas obdobia nemocenskej dovolenky (rozsudok z 20. januára 2009, Schultz-Hoff a i., C-350/06 a C-520/06, Zb. s. I-179, bod 31), z judikatúry citovanej v bode 19 tohto uznesenia vyplýva, že ak si pracovník neželá vziať si dovolenku za kalendárny rok počas tohto obdobia, zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu dovolenku za kalendárny rok v inom období.

22. Pokiaľ ide o stanovenie nového obdobia dovolenky za kalendárny rok v dĺžke, v ktorej sa pôvodne stanovené obdobie ročnej dovolenky prekrývalo s nemocenskou dovolenkou, podlieha pravidlám a postupom vnútroštátneho práva, ktoré sa použijú pri stanovení dovolenky zamestnancov, s prihliadnutím na rôzne prítomné záujmy, najmä na zásadné dôvody súvisiace so záujmami podniku (pozri rozsudok Vicente Pereda, už citovaný bod 22).

23. Pokiaľ ide o zohľadnenie záujmov podniku, Súdny dvor spresnil, že v prípade, že takéto záujmy neumožňujú vyhovieť žiadosti zamestnanca o čerpanie dovolenky za kalendárny rok v novom období, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi dovolenku za kalendárny rok v inom období, ktoré zamestnanec navrhol, ktoré je zlučiteľné s uvedenými záujmami, pričom nemôže vopred vylúčiť, že uvedené obdobie bude spadať mimo príslušného rozhodujúceho obdobia pre predmetnú dovolenku (pozri rozsudok Vicente Pereda, už citovaný bod 23).

24. Z týchto úvah vyplýva, že zamestnávateľ nesmie z dôvodov súvisiacich so záujmami podniku odmietnuť poskytnúť zamestnancovi dovolenku za kalendárny rok v ktoromkoľvek inom období. Vzhľadom na osobitný význam práva na platenú dovolenku za kalendárny rok ako zásady sociálneho práva Únie, ako to bolo pripomenuté v bode 17 tohto uznesenia, sa totiž prihliadanie na záujmy podniku môže prejaviť iba tak, že zamestnávateľ má možnosť odmietnuť obdobie zvolené zamestnancom v prospech iného obdobia, v prípade potreby mimo rozhodujúceho obdobia, pričom nesmie spochybniť samotné čerpanie dovolenky za kalendárny rok v neskoršom období.

25. Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, je potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého zamestnanec, ktorý je na nemocenskej dovolenke počas obdobia dovolenky za kalendárny rok jednostranne stanoveného v rozvrhu dovoleniek podnikom, v ktorom je zamestnaný, nemá po skončení nemocenskej dovolenky nárok na čerpanie svojej dovolenky za kalendárny rok v inom ako pôvodne stanovenom období, v prípade potreby aj mimo príslušného rozhodujúceho obdobia, a to z dôvodov spojených s výrobou a organizáciou podniku.

O tretej otázke

26. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý umožňuje, že za obdobie dovolenky za kalendárny rok, ktorú zamestnanec nemohol čerpať z dôvodu pracovnej neschopnosti, sa mu vyplatí peňažná náhrada, aj keď sa jeho pracovnoprávny pomer neskončil, avšak existujú dôvody spojené s výrobou alebo organizáciou podniku, ktoré zamestnancovi neumožňujú skutočne čerpať svoju dovolenku.

27. Na účely zodpovedania tejto otázky je dôležité hneď na úvod pripomenúť, že v súlade s článkom 7 ods. 2 smernice 2003/88 „namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky [platenej dovolenky za kalendárny rok – neoficiálny preklad ] nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru“.

28. Podľa ustálenej judikatúry (pozri rozsudky Vicente Pereda, už citovaný, bod 20 a citovanú judikatúru, ako aj Neidel, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru) teda zamestnanec musí mať za normálnych okolností nárok na skutočný odpočinok, aby bola zabezpečená účinná ochrana jeho bezpečnosti a zdravia. Článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 preto umožňuje kompenzovať právo na nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok peňažnou náhradou len v prípade skončenia pracovného pomeru.

29. V konaní vo veci samej je však nesporné, že pracovná zmluva pani Maestreovej Garcíovej nezanikla, a preto článok 7 smernice 2003/88 neumožňuje vyplatenie peňažnej náhrady, keďže dôvody súvisiace so záujmami podniku, ktoré by zamestnancovi bránili v skutočnom čerpaní jeho dovolenky za kalendárny rok, nie sú v tomto ohľade relevantné.

30. Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, je potrebné na tretiu položenú otázku odpovedať tak, že článok 7 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý umožňuje, že za obdobie dovolenky za kalendárny rok, ktoré zamestnanec nemohol čerpať z dôvodu pracovnej neschopnosti, sa mu počas trvania pracovnej zmluvy vyplatí peňažná náhrada.

O trovách

31. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Výrok

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

1. Článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého zamestnanec, ktorý je na nemocenskej dovolenke počas obdobia dovolenky za kalendárny rok jednostranne stanoveného v rozvrhu dovoleniek podnikom, v ktorom je zamestnaný, nemá po skončení nemocenskej dovolenky nárok na čerpanie svojej dovolenky za kalendárny rok v inom ako pôvodne stanovenom období, v prípade potreby aj mimo príslušného rozhodujúceho obdobia, a to z dôvodov spojených s výrobou a organizáciou podniku.

2. Článok 7 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje výklad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý umožňuje, že za obdobie dovolenky za kalendárny rok, ktorú zamestnanec nemohol čerpať z dôvodu pracovnej neschopnosti, sa mu počas trvania pracovnej zmluvy vyplatí peňažná náhrada.