1.

Francúzska republika svojimi žalobami podanými 19. mája 2011 navrhuje, aby Súdny dvor zrušil uznesenie Európskeho parlamentu (ďalej len „Parlament“) z 9. marca 2011 týkajúce sa rozvrhu zasadnutí Parlamentu na rok 2012 (vec C-237/11), ako aj uznesenie Parlamentu z toho istého dňa týkajúce sa rozvrhu jeho zasadnutí na rok 2013 (vec C-238/11) (ďalej len spoločne „napadnuté uznesenia“).

2.

Osobitosť týchto rozvrhov spočíva v tom, že na október 2012 a 2013 sú plánované dve plenárne zasadnutia Parlamentu v Štrasburgu (Francúzsko) v tom istom týždni, ktoré sú kratšie ako zasadnutia, ktoré sa majú konať v ostatných mesiacoch v roku.

3.

V roku 1992 na samite v Edinburghu vlády členských štátov prijali na základe článku 216 EHS, článku 77 ESUO a článku 189 ESAE rozhodnutie o určení sídel inštitúcií a určitých orgánov a útvarov Európskych spoločenstiev, nazývané „rozhodnutie z Edinburghu“.

4.

Článok 1 písm. a) rozhodnutia z Edinburghu stanovoval:

„Európsky parlament má svoje sídlo v Štrasburgu, kde sa koná dvanásť mesačných plenárnych zasadnutí, vrátane zasadnutia o rozpočte. Dodatočné plenárne zasadnutia sa konajú v Bruseli. Zasadnutia výborov Európskeho parlamentu sa konajú v Bruseli. Sídlo generálneho sekretariátu Európskeho parlamentu a jeho útvarov ostáva v Luxemburgu“.

5.

Na medzivládnej konferencii, ktorá viedla k prijatiu Amsterdamskej zmluvy, sa rozhodlo o pripojení rozhodnutia z Edinburghu k zmluvám. V súčasnosti je znenie článku 1 písm. a) rozhodnutia z Edinburghu prebraté v protokole č. 6 pripojenom k Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ, ako aj v protokole č. 3 pripojenom k Zmluve ESAE (ďalej len spoločne „protokoly“). ( 2 )

6.

Primárne právo tak Parlamentu ukladá, aby sa schádzal na mesačných plenárnych zasadnutiach v Štrasburgu. Je však tradíciou, že augustové plenárne zasadnutie sa presúva na október, počas ktorého sa teda musia konať dve plenárne zasadnutia v Štrasburgu.

7.

Konferencia predsedov prijala 3. marca 2011 dva návrhy rozvrhu zasadnutí Parlamentu na roky 2012 a 2013. Tieto dva návrhy stanovovali, že plenárne zasadnutie Parlamentu sa bude konať 1. až 4. októbra 2012, potom 22. až 25. októbra 2012, ako aj 30. septembra 2013 až 3. októbra 2013 a 21. až 24. októbra 2013.

8.

Dňa 7. marca 2011 boli predložené dva pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k návrhu rozvrhu predloženému Konferenciou predsedov, z ktorých jeden sa týkal rozvrhu na rok 2012 a druhý rozvrhu na rok 2013. Týmito dvoma pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, ktorých znenie bolo totožné, sa navrhovalo „zrušiť zasadnutie v 40. týždni“ ( 3 ) a „rozdeliť druhé októbrové zasadnutie [22. októbra až 25. októbra 2012 a 21. októbra až 24. októbra 2013] na dve samostatné zasadnutia“. Prvé zasadnutie v októbri 2012 bolo teda stanovené na 22. a 23. októbra 2012 (v roku 2013 na 21. a 22. októbra 2013), pričom druhé zasadnutie v októbri 2012 sa malo konať 25. a 26. októbra 2012 (v roku 2013 24. a 25. októbra 2013). Oba pozmeňujúce a doplňujúce návrhy boli v hlasovaní prijaté.

9.

Rozvrh zasadnutí na rok 2012 teda stanovuje, že v októbri sa konajú v tom istom týždni dve zasadnutia, a to 22. a 23. októbra (prvé zasadnutie) a 25. a 26. októbra (druhé zasadnutie).

10.

Pokiaľ ide o rozvrh zasadnutí na rok 2013, stanovuje, že v októbri sa konajú v tom istom týždni dve zasadnutia, a to 21. a 22. októbra (prvé zasadnutie) a 24. a 25. októbra (druhé zasadnutie).

11.

Uznesením z 9. januára 2012 predseda Súdneho dvora nariadil spojenie vecí C-237/11 a C-238/11 na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

12.

Francúzska republika navrhuje, aby Súdny dvor:

13.

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

14.

Uznesením z 21. septembra 2011 predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu Luxemburského veľkovojvodstva na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Francúzskej republiky.

15.

Francúzska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo a Parlament boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. júna 2012.

16.

Vzhľadom na to, že žaloba podaná Francúzskou republikou vo veci C-237/11 je formulovaná úplne rovnako ako žaloba podaná vo veci C-238/11, a keďže to isté platí pre vyjadrenia predložené Parlamentom, ako aj pre vyjadrenia predložené Luxemburským veľkovojvodstvom ( 4 ), navrhujem Súdnemu dvoru spoločné posúdenie oboch žalôb.

17.

Obdive žaloby o neplatnosť podané Francúzskou republikou tak spočívajú na jedinom žalobnom dôvode, založenom na porušení protokolov o sídlach inštitúcií a na nezohľadnení rozsudku Francúzsko/Parlament ( 5 ). Keďže Parlament spochybnil prípustnosť žalôb, posúdenie treba začať týmto aspektom sporu.

18.

Parlament spochybňuje prípustnosť žalôb o neplatnosť, pričom tvrdí, že napadnuté uznesenia nie sú napadnuteľnými aktmi v zmysle článku 263 ZFEÚ. Uvedené uznesenia sa údajne týkajú výlučne vnútornej organizácie Parlamentu a nevyvolávajú právne účinky voči tretím osobám, čo potvrdzuje neexistencia povinnosti odôvodnenia týchto uznesení. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu Európskej únie navyše údajne vyplýva, že kým žaloba o neplatnosť môže smerovať proti aktom Parlamentu, ktoré majú vyvolávať právne účinky voči tretím osobám, akty, ktoré sa týkajú iba vnútornej organizácie práce Parlamentu, nemôžu byť predmetom takej žaloby. ( 6 ) Plánovanie práce Parlamentu si vyžaduje prijatie určitých opatrení internej povahy, medzi ktoré patria napadnuté uznesenia, ktoré spadajú do výkonu právomoci, ktorú uvedenej inštitúcii priznáva článok 232 ZFEÚ. Tieto uznesenia majú údajne len účinky hospodárskej povahy, ktoré sa týkajú len členského štátu sídla. Žalovaná inštitúcia sa domnieva, že Francúzska republika sa domáha konštatovania prípadného nesplnenia si povinností Parlamentom, hoci zmluvy takúto žalobu neupravujú. Parlament napokon odmieta tvrdenie uvedené žalobkyňou a Luxemburským veľkovojvodstvom, že Súdny dvor implicitne, ale nevyhnutne rozhodol o prípustnosti žaloby o neplatnosť v rámci svojho už citovaného rozsudku Francúzsko/Parlament.

19.

Francúzska republika a Luxemburské veľkovojvodstvo sa domnievajú, že predmetný rozsudok nesporne predstavuje precedens, v rámci ktorého Súdny dvor dospel k zrušeniu uznesenia Parlamentu z 20. septembra 1995 o stanovení jeho rozvrhu práce na rok 1996. Tvrdia, že keďže prípustnosť je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, na ktorý musí súd prihliadnuť aj bez návrhu, je v dôsledku skutočnosti, že Súdny dvor sa o tejto otázke vo svojom rozsudku nevyjadril, potrebné pripustiť, že Súdny dvor implicitne, ale nevyhnutne uznal prípustnosť žaloby o neplatnosť, ktorá bola v tom čase podaná proti uzneseniu, ktoré je zo všetkých hľadísk porovnateľné s uzneseniami napadnutými v tomto konaní. Francúzska republika dodáva, že otázka, či napadnuté uznesenia spadajú do vnútornej organizácie Parlamentu alebo či vyvolávajú právne účinky voči tretím osobám, je nerozlučne spätá s preskúmaním ich obsahu, a teda s preskúmaním žalôb z vecnej stránky. ( 7 )

20.

Pokiaľ ide o akty Parlamentu, žaloba o neplatnosť podaná na základe článku 263 ZFEÚ môže smerovať len proti aktom, ktoré majú vyvolávať právne účinky voči tretím osobám. Na určenie, či je určité opatrenie napadnuteľným aktom v zmysle článku 263 ods. 1 ZFEÚ, je potrebné vychádzať z jeho obsahu, pričom forma, v akej je toto opatrenie prijaté, je v tejto súvislosti bezvýznamná. ( 8 ) V prejednávanom prípade majú účastníci konania rozdielny názor práve v otázke určenia právnych účinkov napadnutých uznesení.

21.

V rozsudku Weber/Parlament ( 9 ) Súdny dvor konštatoval, že akty Parlamentu „týkajúce sa len vnútornej organizácie práce Parlamentu“ nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť a že „do tejto kategórie patria akty Parlamentu, ktoré buď nevyvolávajú právne účinky, alebo vyvolávajú právne účinky len v rámci Parlamentu, pokiaľ ide o organizáciu jeho práce, a podliehajú kontrole stanovenej jeho rokovacím poriadkom“ ( 10 ). Súdny dvor tu rozhodol, že rozhodnutie Parlamentu, ktorým sa poslancovi nepriznáva prechodná náhrada pri skončení mandátu, vyvoláva „právne účinky, ktoré prekračujú rámec vnútornej organizácie práce tejto inštitúcie, keďže sa týkajú majetkových pomerov poslanca pri skončení jeho funkcie“ ( 11 ).

22.

V inom kontexte Súdny dvor tiež konštatoval, že uznesenie Parlamentu, v ktorom boli presne označení zamestnanci poverení určitými činnosťami, ktorých prítomnosť v Bruseli táto inštitúcia považovala za nevyhnutnú, a ktoré splnomocňovalo príslušné orgány Parlamentu urýchlene prijať všetky opatrenia potrebné na vykonanie uvedeného uznesenia, malo „povahu rozhodnutia a že jeho účinky mohli prípadne ovplyvniť záruky vyplývajúce pre Luxemburské veľkovojvodstvo z predpisov týkajúcich sa sídel a pracovísk Parlamentu“ ( 12 ).

23.

Súdny dvor na druhej strane vyhlásil za neprípustnú žalobu o neplatnosť podanú proti rozhodnutiu predsedu Parlamentu, ktorý konštatoval prípustnosť žiadosti o zriadenie vyšetrovacej komisie, keď rozhodol, že „napadnutý akt nemôže vyvolávať právne účinky voči tretím osobám…, [keďže] vyšetrovacie komisie majú len prieskumnú právomoc, a preto sa akty týkajúce ich zriadenia vzťahujú iba na vnútornú organizáciu práce Parlamentu“ ( 13 ). Rovnako rozhodol v rámci konania o žalobe napádajúcej správnosť postupu vymenovania predsedu medziparlamentnej delegácie, ktorej je zverená len informačná a kontaktná právomoc a ktorej zriaďovacie akty sa týkajú len vnútornej organizácie práce Parlamentu. ( 14 )

24.

Kam zaradiť napadnuté uznesenia vzhľadom na tieto rôzne stanoviská Súdneho dvora?

25.

Mám pochybnosti, či sú účinky napadnutých uznesení – ako to tvrdí Parlament – striktne obmedzené na túto inštitúciu. Je pravda, že na prvý pohľad hlasovanie o rozvrhu umožňuje Parlamentu naplánovať si prácu a zrejme spadá do jeho vnútornej organizácie. Tento rozvrh však stanovuje na každý rok nielen obdobia práce Parlamentu, ale aj obdobia prítomnosti Parlamentu, poslancov, ktorí ho tvoria, a zamestnancov, ktorý preň pracujú na rôznych pracoviskách. Preto sa prikláňam k názoru generálneho advokáta Lenza, podľa ktorého „nevyhnutné poskytnutie infraštruktúry [na organizačné zabezpečenie zasadnutí]… nepriamo vytvára právne povinnosti voči tretím osobám“ ( 15 ), a domnievam sa, že nie je vylúčená možnosť, že takéto uznesenia spĺňajú podmienky stanovené článkom 263 ods. 1 ZFEÚ.

26.

Keďže sa stotožňujem so závermi generálneho advokáta Lenza, navyše odmietam tvrdenie Parlamentu, ktorý spochybňuje, že rozsudok z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, už citovaný, predstavuje precedens v otázke prípustnosti žaloby. Ako totiž bolo uvedené vyššie, kým Francúzska republika sa domnieva, že Súdny dvor sa v kontexte uvedeného rozsudku „implicitne, ale nevyhnutne“ vyjadril o prípustnosti žaloby, Parlament naopak tvrdí, že skutočnosť, že Súdny dvor sa v tomto rozsudku touto otázkou nezaoberal, znamená, že k nej nezaujal stanovisko. Okrem skutočnosti, že neprípustnosť žaloby je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, na ktorý musí Súdny dvor prihliadnuť aj bez návrhu ( 16 ), ako správne uviedli Francúzska republika a Luxemburské veľkovojvodstvo, generálny advokát Lenz upriamil pozornosť Súdneho dvora práve na otázku prípustnosti žaloby, ktorú v tom čase podala Francúzska republika proti vtedy napadnutému uzneseniu Parlamentu ( 17 ). Súdny dvor teda v uvedenej veci rozhodol o veci samej s plným vedomím uvedenej skutočnosti.

27.

V každom prípade, aj keď Súdny dvor zastáva názor, že nie je schopný a priori určiť, či akt, ktorého sa žaloba o neplatnosť týka, skutočne vyvoláva právne účinky, domnieva sa, že samotné vecné preskúmanie mu umožní túto otázku objasniť. Súdny dvor už rozhodol, že „posúdenie právnych účinkov sporného uznesenia je nerozlučne späté s preskúmaním jeho obsahu a s dodržaním pravidiel právomoci. Je teda potrebné prejsť k vecnému preskúmaniu“ ( 18 ). Súdny dvor navyše toto stanovisko zopakoval, keď rozhodoval o žalobe o neplatnosť podanej proti rozhodnutiam kancelárie Parlamentu, z ktorých jedno malo formu oznámenia týkajúceho sa strednodobých prognóz pre činnosti Parlamentu na jeho troch pracoviskách. ( 19 )

28.

V každom prípade teda žaloby nemožno zamietnuť už v tomto štádiu posúdenia a v dôsledku toho ich treba vyhlásiť za prípustné.

29.

V rámci prvej časti jediného žalobného dôvodu Francúzska republika tvrdí, že vzhľadom na to, že protokoly len preberajú rozhodnutie z Edinburghu, už citovaný rozsudok z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, v ktorom Súdny dvor uvedené rozhodnutie vyložil, je v rámci prejednávaných vecí stále v celom rozsahu relevantný. Žalobkyňa pripomína, že Súdny dvor vtedy konštatoval, že členské štáty prijatím rozhodnutia z Edinburghu potvrdili prax Parlamentu schádzať sa v zásade raz mesačne v Štrasburgu a presúvať augustové zasadnutie na október. Keďže v tomto rozhodnutí sa spomína dvanásť mesačných plenárnych zasadnutí, rozhodnutie, rovnako ako protokoly, by sa malo vykladať tak, že nevyhnutne odkazuje na prax, ktorá existovala pred prijatím rozhodnutia z Edinburghu. Z bodu 5 už citovaného rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament pritom vyplýva, že Súdny dvor vymedzil mesačné plenárne zasadnutie, ktoré sa má konať v Štrasburgu, v trvaní od pondelka do piatku. Podľa Francúzskej republiky tým Súdny dvor „implicitne, ale nevyhnutne“ uznal, že rozhodnutie z Edinburghu tiež stanovilo dĺžku zasadnutí. Napadnuté uznesenia preto tým, že skracujú dve zasadnutia, ktoré sa majú konať v októbri 2012 a potom v októbri 2013, na dva dni, narušili podstatu uvedených protokolov, keďže takýto postup údajne vedie k skráteniu ročnej dĺžky plenárnych zasadnutí, ktoré sa majú konať v Štrasburgu, o jednu dvanástinu, a teda k tomu, že v skutočnosti je stanovených len jedenásť mesačných plenárnych zasadnutí. Pre prípad, ak by sa Súdny dvor domnieval, že napadnuté uznesenia sú v súlade s protokolmi, Francúzska republika upozorňuje na riziká zovšeobecnenia takého prístupu a napokon ešte výraznejšieho skrátenia plenárnych zasadnutí, ktoré sa majú konať v Štrasburgu.

30.

V rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu Francúzska republika vytýka Parlamentu, že narušil pravidelnosť konania plenárnych zasadnutí. Súdny dvor pritom v bode 29 už citovaného rozsudku 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, rozhodol, že rozhodnutie z Edinburghu vymedzuje sídlo Parlamentu ako „miesto, kde sa musí pravidelne konať dvanásť riadnych plenárnych zasadnutí tejto inštitúcie“. Narušenie tejto pravidelnosti je údajne prípustné iba v prípade augustového zasadnutia, ako aj v júni vo volebných rokoch.

31.

V rámci tretej časti tohto žalobného dôvodu Francúzska republika tvrdí, pričom vychádza z toho istého bodu už citovaného rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, ako predtým, že Parlament nemohol stanoviť konanie dodatočných zasadnutí v Bruseli vzhľadom na skutočnosť, že k takému stanoveniu dodatočných zasadnutí môže dôjsť len vtedy, ak je vopred stanovených dvanásť plenárnych zasadnutí. Keďže rozvrh na roky 2012 a 2013 stanovuje len jedenásť plenárnych zasadnutí, Parlament údajne nemohol stanoviť dodatočné zasadnutia na dva dotknuté roky.

32.

V rámci štvrtej časti tohto žalobného dôvodu sa Francúzska republika domnieva, že Parlament porušil zásadu rozdelenia právomocí medzi členské štáty a Parlament, ako ju vymedzil Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament. Tvrdí, že cieľ, ktorý sledujú napadnuté uznesenia, spočíva len v obmedzení prítomnosti európskych poslancov v Štrasburgu. Údajne to potvrdzuje skutočnosť, že pokiaľ ide o rozvrh na október 2012 a 2013, hlasovalo sa o zhodnom znení, čo svedčí o tom, že v tomto prípade nejde o konkrétnu reakciu na dočasnú potrebu, ale ide o prax, ktorá sa má zmeniť na trvalú. Francúzska republika sa domnieva, že napadnuté uznesenia odhaľujú určitý paradox spočívajúci v skrátení dĺžky plenárnych zasadnutí Parlamentu v čase, keď je pracovná záťaž tejto inštitúcie čoraz väčšia. Žalobkyňa napokon poukazuje na obsah plenárneho zasadnutia Parlamentu a uvádza, že nie je možné, aby sa všetky tieto činnosti vykonali rovnakým spôsobom, ak sa dĺžka zasadnutí skráti na dva dni.

33.

Luxemburské veľkovojvodstvo sa ako vedľajší účastník konania na podporu Francúzskej republiky stotožňuje s jej návrhmi a tvrdí, že lepšia vnútorná organizácia práce naozaj nie je skutočným cieľom, ktorý sledujú napadnuté uznesenia. Luxemburské veľkovojvodstvo pripomína, že v súčasnosti jednoznačne dochádza k spochybneniu existencie viacerých pracovísk Parlamentu a osobitne jeho povinnosti zasadať v Štrasburgu. Parlament si napadnutými uzneseniami chcel údajne sám určiť sídlo. Luxemburské veľkovojvodstvo navyše poukazuje na to, že Parlament nevysvetlil, ako mu táto nová organizácia októbrových zasadnutí umožní lepšie si organizovať prácu, a že sústavné rozširovanie právomocí Parlamentu spôsobuje nekoherentnosť skrátenia mesačných plenárnych zasadnutí a obmedzenia ich frekvencie. Luxemburské veľkovojvodstvo sa domnieva, že existuje jednoznačný rozdiel medzi mesačnými plenárnymi zasadnutiami a dodatočnými plenárnymi zasadnutiami, ktoré sa odlišujú tak dĺžkou (štyri dni v prípade mesačných zasadnutí a dva dni v prípade dodatočných zasadnutí), ako aj miestom, kde sa majú konať (Štrasburg v prípade mesačných zasadnutí a Brusel v prípade dodatočných zasadnutí). Buď možno konštatovať, že dve dvojdňové zasadnutia stanovené napadnutými uzneseniami na mesiac október treba v skutočnosti považovať za jedno štvordňové zasadnutie, pričom v tom prípade dotknuté rozvrhy stanovujú len jedenásť mesačných plenárnych zasadnutí, alebo možno konštatovať, že skutočne ide o dve dvojdňové zasadnutia a zasadnutia v takejto dĺžke by sa mali rekvalifikovať na dodatočné plenárne zasadnutia, ktoré Parlament nebol oprávnený stanoviť, keďže určenie týchto zasadnutí je možné až po tom, ako Parlament skutočne stanoví dvanásť mesačných plenárnych zasadnutí. Bez ohľadu na to, ktorý výklad sa použije, napadnuté uznesenia údajne nerešpektujú protokoly.

34.

Parlament v úvode svojho vyjadrenia k žalobe uvádza opis historického vývoja svojich právomocí, pričom zdôrazňuje, že jeho rozmiestnenie na tri pracoviská už od začiatku narúša jeho fungovanie. Domnieva sa však, že vždy dodržiaval povinnosti vyplývajúce z primárneho práva. Pokiaľ ide o rozvrhy na roky 2012 a 2013, uvádza, že na každý rok je skutočne stanovených dvanásť plenárnych zasadnutí v Štrasburgu, a to desať štvordňových zasadnutí a dve dvojdňové zasadnutia. Parlament bude v každom z dvoch rokov, ktorých sa týkajú napadnuté uznesenia, zasadať celkove 44 dní v Štrasburgu ( 20 ) a 8 dní bude zasadať v rámci dodatočných plenárnych zasadnutí v Bruseli.

35.

Parlament ďalej uvádza skutkové a právne rozdiely, ktoré odlišujú prejednávanú vec od citovanej veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament. Organizácia práce Parlamentu sa vyvíja súčasne s jeho právomocami. Po prijatí Lisabonskej zmluvy došlo najmä k zjednodušeniu procesu prijímania rozpočtu, ktorý si vyžaduje už len jedno čítanie, v dôsledku čoho je podľa Parlamentu konanie „zasadnutia o rozpočte“, ktoré stanovujú protokoly, zbytočné. Zasadnutie o rozpočte je pritom v zásade jedným z dvoch októbrových zasadnutí. Parlament ďalej uvádza viaceré názory buď samotného Parlamentu, alebo európskych poslancov, ktorí ho tvoria, alebo verejnosti, pričom všetky poukazujú na nevýhody spojené s existenciou viacerých pracovísk a osobitne na premiestňovanie do Štrasburgu či už z ekonomického hľadiska, z hľadiska ochrany životného prostredia alebo z hľadiska produktivity. Napadnuté uznesenia teda treba podľa Parlamentu vykladať aj so zreteľom na tieto úvahy, ku ktorým sa pripájajú okolnosti súvisiace s hospodárskou a finančnou krízou.

36.

V reakcii na tvrdenia Francúzskej republiky Parlament uvádza, že protokoly nestanovujú dĺžku zasadnutí. Článok 341 ZFEÚ stanovuje právomoc členských štátov určiť sídlo inštitúcií. Tento právny základ treba vykladať doslovne a výkon tejto právomoci členskými štátmi nemôže mať vplyv na vnútornú organizačnú právomoc Parlamentu. Aj za predpokladu, že rozhodnutie z Edinburghu obsahuje určitý údaj týkajúci sa dĺžky mesačných zasadnutí Parlamentu, je údajne potrebné konštatovať, že členské štáty tým vykonali právomoc, ktorú im priznáva článok 341 ZFEÚ, ultra vires. Ani v zmluvách, ani v protokoloch, a dokonca ani v Rokovacom poriadku Parlamentu totiž nie je výslovne stanovené nič v súvislosti s dĺžkou plenárnych zasadnutí. Parlament tiež spochybňuje výklad už citovaného rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, ktorý navrhuje Francúzska republika, pričom poukazuje najmä na skutočnosť, že skutkový stav, ktorý v uvedenej veci posudzoval Súdny dvor, bol úplne odlišný od skutkového stavu, ktorého sa týkajú prejednávané žaloby.

37.

Naopak, Parlament tvrdí, že pokiaľ ide o dĺžku zasadnutí, relevantný je rozsudok Wybot, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „pokiaľ zmluvy neobsahujú nijaké ustanovenie v tejto súvislosti, stanovenie dĺžky zasadnutí patrí do vnútornej organizačnej právomoci priznanej Parlamentu“ ( 21 ). Prináleží teda Parlamentu, aby slobodne stanovil dĺžku svojich zasadnutí.

38.

Parlament vehementne spochybňuje výklad rozhodnutia z Edinburghu, ktorý navrhuje Francúzska republika. Podľa jeho názoru sa Francúzska republika konštatovaním, že rozhodnutie z Edinburghu konkretizovalo formovanie predchádzajúcej praxe, pokúša odňať Parlamentu právomoc rozvíjať svoju prax, pričom rozvoj jeho praxe je nevyhnutný vzhľadom na rozvoj úloh a právomocí Parlamentu. Hoci Parlament sa netají tým, že jeho cieľom je obmedziť vplyv určenia jeho sídla na jeho fungovanie a obmedziť účinky spojené s existenciou jeho viacerých pracovísk, tvrdí, že podľa súčasných prognóz na roky 2012 a 2013 Štrasburg zostáva hlavným sídlom. Parlament navyše poznamenáva, že október je jediným mesiacom roka, v ktorom je možné skrátenie dvoch zasadnutí, pričom ostatné mesačné zasadnutia sa od roku 2001 konajú štyri dni, a domnieva sa, že riziko ich ďalšieho skrátenia je čisto špekulatívne.

39.

Francúzska republika vo svojej replike poukazuje na to, že Parlament vykonáva svoje právomoci vo vzťahu k Európskej centrálnej banke a Dvoru audítorov, aj keď tieto inštitúcie nemajú sídlo v Bruseli. Parlament teda nemusí mať sídlo v tom istom meste, v ktorom sa nachádza inštitúcia, vo vzťahu ku ktorej vykonáva svoju právomoc.

40.

Francúzska republika navyše spochybňuje tvrdenia Parlamentu týkajúce sa zasadnutia o rozpočte a domnieva sa, že hlasovanie Parlamentu o rozpočte na plenárnom zasadnutí za účasti Rady Európskej únie a Európskej komisie si od Parlamentu vyžaduje o to pozornejšie uskutočnenie čítania, keďže je jediným čítaním. Za týchto podmienok je zasadnutie o rozpočte údajne naďalej veľmi dôležité.

41.

Pokiaľ ide o rôzne názory, na ktoré poukazuje Parlament, Francúzska republika namieta ich zaujatosť a pripomína, že určenie sídel inštitúcií patrí do výlučnej právomoci členských štátov. Na pojednávaní Francúzska republika navyše spochybnila číselné údaje predložené Parlamentom v súvislosti s emisiami oxidu uhličitého a nákladmi spôsobenými geografickým rozptýlením pracovísk Parlamentu. ( 22 )

42.

Odkaz na už citovaný rozsudok Wybot údajne nemôže spochybniť výklad protokolov, ktorý navrhuje Francúzska republika, pokiaľ ide o dĺžku zasadnutí, keďže tento rozsudok bol vydaný za okolností, ktoré sú natoľko odlišné, že v prípade prejednávaných žalôb nie je relevantný. Francúzska republika naďalej trvá na tom, že keďže Súdny dvor „implicitne, ale nevyhnutne“ uznal, že rozhodnutím z Edinburghu bola kodifikovaná existujúca prax vrátane dĺžky zasadnutia, nedomnieval sa, že členské štáty prekročili svoju právomoc. Parlament teda údajne neuviedol nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo odôvodniť zmeny vykonané napadnutými uzneseniami.

43.

Parlament v rámci svojej dupliky v podstate opakuje tie isté tvrdenia, ktoré uvádza vo svojom vyjadrení k žalobe, konkrétne že právomoc členských štátov určiť sídlo inštitúcií nesiaha až k stanoveniu dĺžky mesačných zasadnutí, čo spadá výlučne do vnútornej organizácie Parlamentu. Parlament, ktorý sa odvoláva na samostatnosť, ktorá mu musí byť nevyhnutne priznaná na účely efektívnejšej a menej nákladnej organizácie svojej práce, tvrdí, že nechce spochybniť určenie svojho sídla v Štrasburgu. Parlament poznamenáva, že dĺžka dodatočných plenárnych zasadnutí, ktoré sa majú konať v Bruseli, bola takisto obmedzená. Parlament pripomína, že keď išlo o zmenu praxe týkajúcej sa dĺžky plenárnych zasadnutí v roku 2000, v rámci ktorej došlo k zrušeniu piatkových rokovaní, Francúzska republika žalobu nepodala. Napadnuté uznesenia pritom pomerne predstavujú zníženie maximálne o jednu dvanástinu, zatiaľ čo zmena praxe zavedená v roku 2000, ktorá bola účinná od roku 2001, predstavovala zníženie o jednu pätinu. Parlament tvrdí, že z nespochybnenia zrušenia piatkových rokovaní Francúzskou republikou možno tiež vyvodiť implicitné, ale nevyhnutné uznanie právomoci Parlamentu stanoviť dĺžku svojho zasadnutia. Parlament dodáva, že cieľom reorganizácie jeho práce je zvýšiť efektívnosť, a poznamenáva, že v súčasnosti sú činnosti výborov dôležitejšie ako práca v pléne. V každom prípade potrebný účinok práva Parlamentu na nezávislú organizáciu musí byť údajne zachovaný, a to tým viac, že táto inštitúcia je ako jediná priamo volená občanmi. Parlament napokon v reakcii na tvrdenia Luxemburského veľkovojvodstva spochybňuje myšlienku, že zasadnutie by stratilo riadny plenárny charakter, ak by trvalo len dva dni. Nemožno dospieť k takému výkladu rozhodnutia z Edinburghu, a teda ani k takému výkladu protokolov, ktorý by Parlamentu ukladal povinnosť konať plenárne zasadnutia od pondelka rána do piatku večera bez akéhokoľvek ohľadu na jeho skutočné potreby.

44.

Hoci Súdny dvor nemôže ignorovať kontext značného spochybňovania povinnosti Parlamentu sídliť v Štrasburgu, na ktorý účastníci konania navyše poukázali, je potrebné pripomenúť, že v rámci prejednávaných žalôb má rozhodnúť o právnych otázkach.

45.

Francúzska republika v rámci svojho jediného žalobného dôvodu tvrdí, že napadnuté uznesenia porušujú protokoly, ako aj už citovaný rozsudok 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, z dôvodu stanovenej dĺžky plenárnych zasadnutí plánovaných na október 2012 a 2013 (prvá časť), narušenia pravidelnosti konania zasadnutí spôsobeného údajným konaním dvoch dvojdňových plenárnych zasadnutí v tom istom týždni (druhá časť), zmiešania pojmov riadne plenárne zasadnutia a dodatočné plenárne zasadnutia v napadnutých uzneseniach (tretia časť) a napokon porušenia rozdelenia právomocí medzi členské štáty a Parlament (štvrtá časť).

46.

Na lepšie pochopenie veci na úvod svojej analýzy pripomeniem základné závery vyplývajúce z už citovaného rozsudku 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament. Ďalej uvediem prierezovú analýzu jednotlivých častí žalobného dôvodu uvedeného žalobkyňou, ktorá bude spočívať po prvé v preukázaní, že otázka dĺžky mesačných plenárnych zasadnutí nemôže byť jediným kritériom, na ktorom má Súdny dvor založiť svoje úvahy v tejto veci, lebo neexistuje výslovné pravidlo, ktoré by a priori stanovovalo túto dĺžku, a po druhé v navrhnutí širšieho kritéria na účely posúdenia zákonnosti napadnutých uznesení, a to kritéria celkovej koherentnosti.

47.

V rámci konania o žalobe o neplatnosť, ktorá vtedy smerovala – ako som už uviedol – proti uzneseniu Parlamentu o stanovení jeho rozvrhu práce na rok 1996, Súdny dvor v súvislosti s rozložením práce Parlamentu na tri pracoviská rozhodol, že „vzhľadom na túto existenciu viacerých pracovísk výkon [právomoci členských štátov určiť na základe spoločnej dohody sídlo inštitúcií Únie] zahŕňa nielen povinnosť určiť sídlo Parlamentu, ale aj právomoc spresniť tento pojem uvedením činností, ktoré sa tam majú vykonávať“ ( 23 ). Súdny dvor vtedy konštatoval, že členské štáty prijatím rozhodnutia z Edinburghu „chceli vyjadriť, že sídlo Parlamentu umiestnené v Štrasburgu predstavuje miesto, kde sa táto inštitúcia predovšetkým schádza na riadnych plenárnych zasadnutiach, a na tento účel záväzne určili počet zasadnutí, ktoré sa tam majú konať“ ( 24 ). Členské štáty podľa Súdneho dvora navyše „potvrdili prax tejto inštitúcie schádzať sa v zásade každý mesiac v Štrasburgu“ ( 25 ). Pokiaľ ide o zasadnutie o rozpočte, Súdny dvor vyložil rozhodnutie z Edinburghu v tom zmysle, že uvedené zasadnutie „sa musí konať v priebehu jedného z riadnych plenárnych zasadnutí, ktoré sa konajú v sídle inštitúcie“ ( 26 ).

48.

Podľa výkladu rozhodnutia z Edinburghu, ktorý podal Súdny dvor, bolo teda sídlo Parlamentu vymedzené ako „miesto, kde sa má v pravidelných časových odstupoch konať dvanásť riadnych plenárnych zasadnutí tejto inštitúcie, vrátane zasadnutí, počas ktorých má Parlament vykonávať rozpočtové právomoci, ktoré mu priznáva Zmluva. Konanie dodatočných plenárnych zasadnutí na inom pracovisku teda môže byť stanovené len v prípade, ak Parlament vykoná dvanásť riadnych plenárnych zasadnutí v Štrasburgu, kde sa nachádza sídlo tejto inštitúcie“ ( 27 ).

49.

Súdny dvor následne vymedzil hranicu medzi právomocou členských štátov určiť sídlo inštitúcií a vnútornou organizačnou právomocou, ktorú treba priznať Parlamentu. Súdny dvor v tomto smere rozhodol, že „hoci je Parlament na základe tejto vnútornej organizačnej právomoci oprávnený prijímať vhodné opatrenia na zabezpečenie riadneho fungovania a priebehu svojich procedurálnych konaní, tieto rozhodnutia musia rešpektovať právomoc členských štátov určiť sídlo“ ( 28 ). Na druhej strane „členské štáty majú povinnosť rešpektovať pri výkone svojej právomoci… vnútornú organizačnú právomoc Parlamentu a dbať na to, aby takéto rozhodnutie nebránilo riadnemu fungovaniu tejto inštitúcie“ ( 29 ). Súdny dvor tým tiež uznal, že „hoci je pravda, že rozhodnutie z Edinburghu ukladá Parlamentu určité obmedzenia týkajúce sa organizácie jeho práce, tieto obmedzenia sú nevyhnutne spojené s potrebou určiť jeho sídlo pri zachovaní existencie viacerých pracovísk Parlamentu“ ( 30 ).

50.

Keďže rozhodnutie z Edinburghu bolo protokolmi kodifikované na trvalé právo, nie je opodstatnené prehodnotiť jeho výklad, ktorý podal Súdny dvor, na účely posúdenia zákonnosti napadnutých uznesení, a to tým skôr, že účastníci konania tento výklad nechcú spochybniť.

51.

Účastníci konania sa nezhodujú v otázke, či rozhodnutie z Edinburghu, ako bolo kodifikované protokolmi, stanovuje povinnosti, ktoré je Parlament povinný dodržiavať, pokiaľ ide o dĺžku jeho plenárnych zasadnutí.

52.

V prvom rade odmietam relevantnosť odkazu na už citovaný rozsudok Wybot v prejednávanej veci. Hoci – ako pripomína Parlament – Súdny dvor v uvedenom rozsudku rozhodol, že „pokiaľ zmluvy neobsahujú nijaké ustanovenie v tejto súvislosti, stanovenie dĺžky zasadnutí patrí do vnútornej organizačnej právomoci priznanej Parlamentu“ ( 31 ), toto rozhodnutie bolo vydané za konkrétnych okolností vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Wybot. Uvedená vec bola zasadená do značne odlišného právneho rámca a týkala sa otázky stanovenia dĺžky ročného zasadnutia ( 32 ), čiže celkovej dĺžky obdobia, počas ktorého Parlament zasadal a ktoré mohol slobodne určiť. Je zrejmé, že z tohto dôvodu Súdny dvor mohol konštatovať, že stanovovanie dĺžky zasadnutí chápaných ako ročné zasadnutia v konečnom dôsledku vyplývalo z vnútornej organizačnej právomoci Parlamentu. To vôbec neznamená, že v rámci konania o prejednávaných žalobách z toho možno vyvodiť takéto oprávnenie, pokiaľ ide o stanovenie dĺžky mesačných plenárnych zasadnutí.

53.

Aj keby sme chceli argumentáciou ad absurdum z tohto rozsudku Wybot vyvodiť, že stanovovanie dĺžky zasadnutí, aj pokiaľ ide o mesačné plenárne zasadnutia, spadá do vnútornej organizačnej právomoci Parlamentu, nič to nemení na skutočnosti, že táto právomoc sa musí vykonávať v súlade s primárnym právom. Podľa môjho názoru existuje zjavná súvislosť medzi stanovením dĺžky plenárnych zasadnutí a rešpektovaním rozhodnutia členských štátov určiť sídlo Parlamentu v Štrasburgu. Aby som bol presný, uznesenie, ktoré by stanovovalo, že všetky mesačné plenárne zasadnutia, ktoré sa majú konať v Štrasburgu, trvajú len pol dňa, by odporovalo protokolom, ktoré určujú sídlo Parlamentu. Z tohto hľadiska právomoc, ktorú vykonali členské štáty, keď určili sídlo Parlamentu, mala nevyhnutne vplyv na obdobie prítomnosti uvedenej inštitúcie v Štrasburgu, pričom však nebolo stanovené pevné pravidlo. Súdny dvor to navyše uznal, keď uviedol, že „sídlo… predstavuje miesto, kde sa táto inštitúcia prednostne schádza“ ( 33 ). Určenie sídla má preto prirodzene kvantitatívny vplyv bez toho, aby pritom bolo možné vytýkať členským štátom, že vykonali svoju právomoc ultra vires, ako to tvrdí Parlament.

54.

V tejto súvislosti je potrebné uznať, že pokiaľ ide o konkrétnu dĺžku plenárnych zasadnutí, znenie protokolov nie je nápomocné, a zhodne s Parlamentom treba konštatovať, že v tejto súvislosti neexistuje nijaké výslovné pravidlo. Okrem toho sa prikláňam k relativizácii povinností týkajúcich sa dĺžky, ktoré Francúzska republika vyvodzuje z bodu 5 už citovaného rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament. Tento bod, v ktorom sa uvádza len to, že bolo „teda medzi účastníkmi konania nesporné, že plenárne zasadnutia, ktoré trvajú od pondelka do piatku, sa konajú v Štrasburgu,“ je jednoznačne zaradený do časti uvedeného rozsudku, v ktorej sú pripomenuté okolnosti predchádzajúce sporu, takže z neho v skutočnosti nemožno vyvodiť nijaký právny dôsledok. Mimoriadne rigidné stanovisko, ktoré v tejto súvislosti zaujala Francúzska republika, je podstatne oslabené skutočnosťou, že od roku 2001 mesačné plenárne zasadnutia trvajú už len od pondelka do štvrtka bez toho, aby Francúzska republika vtedy prejavila akýkoľvek nesúhlas. ( 34 )

55.

Nemožno teda jednoducho posúdiť zákonnosť napadnutých uznesení ich porovnaním s jasne stanoveným pravidlom, ktoré by stanovovalo dĺžku mesačných plenárnych zasadnutí. Za týchto podmienok je potrebné, aby Súdny dvor v rámci svojho preskúmania vykonal komplexnejšie posúdenie.

56.

Vzhľadom na neexistenciu výslovného pravidla v spojení s prirodzeným vývojom úlohy Parlamentu, a teda aj jeho práce, je zrejmé, že treba vykonať dynamický výklad protokolov v súlade so zásadami vzájomného rešpektovania, ktoré stanovil Súdny dvor vo svojom rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament. Preto je potrebné vykonať komplexnejšiu analýzu, a teda na účely rozhodnutia o zákonnosti napadnutých uznesení už nie je rozhodujúca dĺžka stricto sensu, ale skôr celková koherentnosť rozvrhov.

57.

Posúdenie celkovej koherentnosti sa teda skladá z dvoch fáz.

58.

Najprv je potrebné preskúmať celkové rozvrhy práce na roky 2012 a 2013, a to najmä s prihliadnutím na frekvenciu a dĺžku plánovaných dvanástich mesačných plenárnych zasadnutí.

59.

Následne prípadné zistenie narušenia pravidelnosti alebo nekoherentnosti v organizácii rozvrhov nesmie Súdny dvor automaticky viesť k záveru o porušení protokolov, keďže z citovaného rozsudku Súdneho dvora z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, vyplýva, že priznal Parlamentu možnosť takéto nepravidelnosti odôvodniť. V tejto súvislosti popri rôznych konkrétnych odôvodneniach, ktoré by bolo možné uviesť, musí Súdny dvor venovať osobitnú pozornosť zachovaniu riadneho fungovania inštitúcie a riadneho priebehu jej konaní.

60.

Čo vyplýva z uplatnenia tohto kritéria na napadnuté uznesenia, teda kritéria, ktoré považujem za najvhodnejšie na zachovanie rovnováhy, ktorú sa Súdny dvor usiloval dosiahnuť, a ktoré podľa môjho názoru najviac rešpektuje právomoc členských štátov určiť sídlo Parlamentu a zároveň právomoc Parlamentu rozhodovať o svojej vnútornej organizácii?

61.

Na roky 2012 a 2013 napadnuté uznesenia stanovujú na každý mesiac v roku okrem augusta a októbra len jedno mesačné plenárne zasadnutie, ktoré trvá štyri dni (presnejšie od 17.00 v pondelok do 17.00 vo štvrtok). Pokiaľ ide o október, po prijatí pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, ktorého cieľom bolo „zrušiť zasadnutie v 40. týždni“ a „rozdeliť druhé októbrové zasadnutie“ ( 35 ), sa v tom istom týždni konajú dve dvojdňové zasadnutia (od pondelka do utorka a od štvrtka do piatku).

62.

Z objektívneho preskúmania rozvrhov teda vyplýva, že napadnutými uzneseniami bolo schválené narušenie pravidelnosti zasadnutí. Len ťažko možno spochybniť skutočnosť, že hoci nekonanie sa zasadnutia v auguste nevyhnutne spôsobuje nepravidelnosť v rozvrhu v tom zmysle, že v jednom mesiaci sa musia konať dve zasadnutia, táto nepravidelnosť je – pokiaľ ide o roky 2012 a 2013 – posilnená rozdielom v dĺžke v porovnaní s ostatnými mesiacmi v roku, počas ktorých sa má konať mesačné plenárne zasadnutie v dĺžke štyroch dní.

63.

Ako som však už pripomenul, Parlament môže na základe svojej vnútornej organizačnej právomoci prijímať vhodné opatrenia na zabezpečenie riadneho fungovania a priebehu svojich procedurálnych konaní. Súdny dvor navyše takisto vo svojom už citovanom rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament, nerozhodol inak, keďže uznal, že odchýlky od zásady konania sa dvanástich riadnych plenárnych zasadnutí sú prípustné, pokiaľ sú odôvodnené. ( 36 ) Protokoly teda nemožno vykladať takým spôsobom, ako keby takáto vnútorná organizačná právomoc neexistovala.

64.

Skutočnosť, že dve mesačné plenárne zasadnutia naplánované na október 2012 a 2013 nie sú rovnako dlhé ako mesačné plenárne zasadnutia v ostatných mesiacoch v roku, teda môže byť odôvodnená.

65.

Treba však konštatovať, že Parlament neuvádza presvedčivé dôvody, ktoré by mohli odôvodniť alebo aspoň vysvetliť skrátenie dvoch plenárnych zasadnutí v októbri 2012 a 2013 v napadnutých uzneseniach na dva dni.

66.

Na jednej strane treba uznať, že právnu argumentáciu Parlamentu pravidelne narušuje jeho jednoznačne deklarovaná vôľa, aby si mohol sám určiť sídlo, až do takej miery, že nie je ľahké odlíšiť to, čo sa týka skutočných potrieb Parlamentu z hľadiska organizácie jeho práce, od toho, čo sa týka cielenej manipulácie jeho vnútornej organizačnej právomoci s cieľom obísť pravidlá, ktoré mu ukladá primárne právo. Hoci priznanie právomoci Parlamentu sám si určiť sídlo by mohlo byť žiaduce, nemôže k nemu dôjsť výkonom jeho vnútornej organizačnej právomoci, ale naopak, vyžaduje si revíziu primárneho práva, ktorú môže v prípade potreby iniciovať Parlament. ( 37 )

67.

Na druhej strane Parlament neuviedol nijaký konkrétny dôvod, ktorý by umožňoval pochopiť, prečo je potrebné zorganizovať októbrové plenárne zasadnutia, ako to stanovujú napadnuté uznesenia.

68.

Parlament uviedol, že zasadnutie o rozpočte, v súvislosti s ktorým protokoly stanovujú, že sa má konať v Štrasburgu, nemá v súčasnosti po postupných zmenách postupu prijímania rozpočtu rovnaký význam ako v čase prijatia rozhodnutia z Edinburghu. Napriek tomu, že výkon rozpočtovej právomoci Parlamentom predstavuje zásadný moment demokratického života Únie, a teda sa musí uskutočňovať s maximálnou pozornosťou, dôslednosťou a nasadením, ktoré si takáto zodpovednosť vyžaduje, neprináleží Súdnemu dvoru, aby a priori stanovil priemernú dĺžku zasadnutia o rozpočte. Avšak aj za predpokladu – o čom nie som presvedčený –, že také zasadnutie môže byť kratšie ako ostatné mesačné plenárne zasadnutia, nič to nemení na skutočnosti, že druhé mesačné plenárne zasadnutie naplánované na ten istý týždeň v októbri 2012 a 2013, ktoré teda nie je zasadnutím o rozpočte, bolo v porovnaní s mesačnými plenárnymi zasadnutiami v ostatných mesiacoch v roku bez zjavného dôvodu skrátené.

69.

V tejto súvislosti je málo presvedčivé už teraz vychádzať napríklad z domnienky, že činnosť Parlamentu na mesačnom plenárnom zasadnutí v októbri 2013, ktoré nebude venované rozpočtu, bude menej náročná a že bude postačujúce dvojdňové zasadnutie. ( 38 ) Z rýchleho preskúmania programu posledných mesačných plenárnych zasadnutí vyplýva, že tento program je mimoriadne rozsiahly, pričom je rozdelený na štyri dni. ( 39 ) Zástupca Parlamentu v odpovedi na otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní nevysvetlil, prečo by – okrem prípadu zasadnutia o rozpočte – bolo potrebné predpokladať, že práve program druhého zasadnutia naplánovaného na október bude menej náročný, pričom dokonca uznal, že Parlament v čase hlasovania o svojom rozvrhu nemôže predvídať obsah programu jednotlivých zasadnutí.

70.

Tvrdenie založené na zvýšení objemu práce Parlamentu vo výboroch na úkor práce v pléne je veľmi zaujímavé a určite odráža skutočný vývoj v organizácii práce Parlamentu. Napriek tomu mi stále nie je jasné, prečo ide len o dĺžku tohto októbrového zasadnutia.

71.

Parlament napokon tiež poukázal na skutočnosť, že napadnuté uznesenia treba vykladať vzhľadom na náklady spôsobené existenciou viacerých pracovísk Parlamentu, ktoré majú v kontexte hospodárskej krízy ešte väčší význam. Je nesporné, že ide o najsilnejší argument. Súčasné okolnosti si pravdepodobne vyžadujú prehodnotenie tejto otázky. Vzhľadom na rozdelenie právomocí stanovené v zmluvách však táto zodpovednosť prináleží členským štátom. Dodávam, že podľa môjho názoru sú tieto náklady súčasťou „obmedzení nevyhnutne spojených“ s existenciou viacerých pracovísk Parlamentu, na ktoré Súdny dvor poukázal vo svojom rozsudku z 1. októbra 1997, Francúzsko/Parlament. ( 40 ) Keďže protokol v každom prípade vyžaduje dvanásť mesačných plenárnych zasadnutí, uskutočnenie dvoch plenárnych zasadnutí v tom istom mesiaci, z ktorých každé by trvalo rovnako dlho ako mesačné plenárne zasadnutia v ostatných mesiacoch v roku, nepredstavuje dodatočné náklady v porovnaní s nákladmi vyplývajúcimi z konania jedného takého zasadnutia každý mesiac počas celého roka vrátane augusta.

72.

V dôsledku toho Parlament neuviedol konkrétne dôvody, ktoré by mohli odôvodniť úpravu jeho rozvrhu vo vymedzenom čase, ani nepreukázal, že uskutočnenie dvoch riadnych plenárnych zasadnutí v októbri, ktoré by trvali rovnako dlho ako riadne plenárne zasadnutia v ostatných mesiacoch v roku, by bránilo jeho riadnemu fungovaniu alebo narúšalo priebeh jeho procedurálnych konaní.

73.

Vzhľadom na celkovú štruktúru rozvrhov na roky 2012 a 2013 je teda zrejmé, že dve zasadnutia naplánované na ten istý týždeň v októbri 2012 a 2013 v skutočnosti tvoria jediné zasadnutie, o ktorom sa vzhľadom na to, že Parlament v tomto konaní neuviedol presvedčivé argumenty, možno oprávnene domnievať, že bolo umelo rozdelené na dve zasadnutia s cieľom – rovnako umelo – splniť požiadavky stanovené protokolmi.

74.

Preto je potrebné konštatovať, že dve zasadnutia stanovené na ten istý októbrový týždeň nemožno po ich individuálnom posúdení kvalifikovať ako mesačné plenárne zasadnutia v zmysle protokolov. Napadnuté uznesenia teda na roky 2012 a 2013 nestanovujú dvanásť mesačných plenárnych zasadnutí, ktoré vyžadujú uvedené protokoly.

75.

Keďže jediný žalobný dôvod uplatnený Francúzskou republikou v rámci prejednávaných žalôb je teda dôvodný, je potrebné mu vyhovieť.

76.

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Francúzska republika predložila návrh v tomto zmysle, je potrebné uložiť Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

77.

V súlade s článkom 69 ods. 4 rokovacieho poriadku Luxemburské veľkovojvodstvo znáša vlastné trovy konania.

78.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: