1

Svojou žalobou Európska komisia žiada Súdny dvor, aby určil, že:

Spolková republika Nemecko si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 56 ZFEÚ, tým, že

2

Článok 1 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneným a doplneným nariadením Rady (ES) č. 307/1999 z 8. februára 1999 (Ú. v. ES L 38, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 335; ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

„…

…

…“

3

Hlava III nariadenia č. 1408/71 sa týka, ako vyplýva z jej názvu, osobitných ustanovení súvisiacich s rôznymi kategóriami dávok.

4

V kapitole I tejto hlavy III, nazvanej „Choroba a materstvo“, sa nachádzajú články 18 až 36 nariadenia č. 1408/71.

5

Článok 22 nariadenia č. 1408/71 sa týka, ako vyplýva z jeho názvu, najmä pobytov poistencov mimo príslušného štátu v zmysle uvedeného nariadenia. Jeho odsek 1 stanovuje:

„Zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá spĺňa podmienky právnych predpisov príslušného štátu na nárok na dávky… a:

…

má nárok na:

6

Článok 31 nariadenia č. 1408/71 s názvom „Pobyt dôchodcu a/alebo členov jeho rodiny v členskom štáte inom ako je štát, v ktorom bývajú“ je uvedený v oddiele 5 uvedenej kapitoly I s názvom „Dôchodcovia a ich rodinní príslušníci“. Vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Dôchodca oprávnený na dôchodok alebo dôchodky podľa legislatívy jedného členského štátu alebo na dôchodky podľa legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorý je oprávnený na dávky podľa legislatívy jedného z týchto štátov, obdrží s členmi svojej rodiny, ktorí sa zdržiavajú na území členského štátu iného[,] ako je štát, v ktorom bývajú:

7

Podľa článku 36 nariadenia č. 1408/71 sa vecné dávky poskytované inštitúciou niektorého členského štátu na účet inštitúcie iného členského štátu na základe najmä článkov 22 alebo 31 tohto nariadenia nahradia v celom rozsahu. Také náhrady sú určené a uskutočňujú sa v súlade s článkami 93 až 95 nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. mája 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71 (Ú. v. ES L 74, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 83), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 120/2009 z 9. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 39, s. 29).

8

SGB XI stanovuje systém poistenia proti riziku odkázanosti (ďalej len „poistenie pre prípad odkázanosti“). Podľa §1 ods. 2 prvej vety SGB XI „každá osoba poistená v systéme zákonného nemocenského poistenia je úplne pokrytá poistením pre prípad odkázanosti“.

9

Pokiaľ ide o domácu starostlivosť, majú osoby, ktoré sú povinne poistené pre prípad odkázanosti, nárok na vecné dávky („Pflegesachleistung“) podľa § 36 SGB XI alebo na „príspevok na starostlivosť“ („Pflegegeld“) podľa § 37 alebo § 38 SGB XI. Výška týchto dávok, tak vecných, ako aj peňažných, závisí od stupňa odkázanosti, čo vedie k zaradeniu do kategórií I až III. Poskytovanie zdravotníckych pomôcok upravuje § 40 SGB XI.

10

Podľa § 36 SGB XI majú osoby odkázané na domácu starostlivosť nárok na vecné dávky vo forme všeobecnej starostlivosti („Grundpflege“) a pomoci v domácnosti („häusliche Pflegehilfe“). Tieto dávky poskytujú buď ošetrovatelia, ktorí sú zamestnancami poisťovne poskytujúcej poistenie pre prípad odkázanosti, alebo ambulantné zariadenia starostlivosti, s ktorými poisťovňa uzavrela zmluvu o poskytovaní starostlivosti („Versorgungsvertrag“). Náklady na uvedené vecné dávky platí táto poisťovňa do výšky mesačnej hornej hranice, ktorá sa mení v závislosti od stupňa odkázanosti príjemcu starostlivosti. V okamihu uplynutia lehoty uvedenej v predmetnom odôvodnenom stanovisku dosahovala táto horná hranica 440, 1040 alebo 1510 eur mesačne, a to v závislosti od stupňa odkázanosti. V prípade osôb s veľmi vysokým stupňom odkázanosti, nazývaných „ťažké prípady“, môže táto horná hranica dosahovať 1918 eur.

11

§ 37 SGB XI stanovuje, že osoba odkázaná na starostlivosť môže namiesto vecnej dávky požiadať o príspevok na starostlivosť, ktorý sa poskytuje ako peňažná dávka, za podmienky, že táto osoba si pre seba zabezpečí všeobecnú starostlivosť a pomoc v domácnosti. Výška príspevku na starostlivosť, ktorá bola paušálna a nezávislá od skutočne vynaložených nákladov, dosahovala v okamihu uplynutia lehoty stanovenej v predmetnom odôvodnenom stanovisku 225, 430 alebo 685 eur mesačne, a to v závislosti od stupňa odkázanosti. Nie je stanovená nijaká osobitná suma pre ťažké prípady.

12

§ 38 SGB XI upravuje kombinované dávky („Kombinationsleistung“), a to kombináciu vecných dávok v zmysle § 36 SGB XI a príspevku na starostlivosť upraveného v § 37 SGB XI. Podľa uvedeného § 38 poistenec, ktorý nevyužije v plnej výške vecné dávky, na ktoré má podľa tohto § 36 nárok, môže zároveň dostať príspevok na starostlivosť upravený v uvedenom § 37, znížený o percentuálnu sadzbu zodpovedajúcu výške využitých vecných dávok upravených v uvedenom § 36. Príjemca sám rozhodne, v akom pomere chce tieto vecné dávky využiť. Poistenec je po dobu šiestich mesiacov viazaný rozhodnutím, pokiaľ ide o pomer, v akom chce túto vecnú a peňažnú dávku využiť.

13

§ 40 SGB XI stanovuje, že osoby odkázané na starostlivosť inej osoby majú nárok na poskytnutie zdravotníckych pomôcok, ktoré slúžia na uľahčenie starostlivosti, na zmiernenie bolestí, ktorým sú tieto osoby vystavené, alebo ktoré jej umožnia samostatný život, avšak za podmienky, že zdravotnícke pomôcky nemá povinnosť poskytovať nijaký iný poskytovateľ. Ak má podľa týchto ustanovení poistenec nárok na poskytnutie zdravotníckych pomôcok, musia ich poisťovne poskytujúce poistenie pre prípad odkázanosti prednostne poskytnúť vo forme výpožičky, pokiaľ je to vzhľadom na povahu pomôcok možné. V opačnom prípade sa náklady na zdravotnícke pomôcky uhradia, ale časť týchto nákladov znáša poistenec.

14

§ 34 ods. 1 SGB XI s názvom „Pozastavenie nároku na dávky“ znie:

„Nárok na dávky sa pozastavuje:

1.   počas pobytu poistenca v zahraničí. V prípade prechodného pobytu v zahraničí neprekračujúceho šesť týždňov za kalendárny rok sa musí príspevok na starostlivosť zachovať za podmienok stanovených podľa § 37 SGB XI alebo pomerne v zmysle jeho § 38. V prípade vecnej dávky súvisiacej so starostlivosťou je vyplácanie stanovené iba vtedy, ak ošetrovateľ, ktorý obvykle zabezpečuje starostlivosť, sprevádza poistenca počas jeho pobytu v zahraničí.

…“

15

Podľa § 7 zákona z 22. júna 2011 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v Európe, ktorý mení a dopĺňa ďalšie zákony (Gesetz zur Koordinierung der Systeme der sozialen Sicherheit in Europa und zur Änderung anderer Gesetze), bol § 34 SGB XI zmenený a doplnený pridaním tohto textu:

16

V dôsledku sťažnosti, ktorú proti nemeckým správnym orgánom podal v roku 2006 manželský pár nemeckých štátnych príslušníkov, ktorý sa dva mesiace zdržiaval v Španielsku, a ktorá sa týkala náhrady nákladov za dávky na starostlivosť a za nájom im poskytnutých zdravotníckych pomôcok, sa pozornosť Komisie upriamila na skutočnosť, že ak má poistenec, ktorý je osobou odkázanou na starostlivosť, prechodný pobyt v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko, § 36, 37 a 40 SGB XI stanovujú výrazne nižšie dávky než tie, ktoré sú stanovené v prípade poskytovania starostlivosti v Spolkovej republike Nemecko, čo je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ.

17

Komisia teda požiadala nemecké orgány, aby jej poskytli vysvetlenie k spornej vnútroštátnej právnej úprave, a v tejto súvislosti zaslala Spolkovej republike Nemecko 17. októbra 2008 výzvu.

18

Keďže Komisia nebola spokojná s odpoveďami poskytnutými Spolkovou republikou Nemecko, zaslala 23. novembra 2009 tomuto členskému štátu odôvodnené stanovisko, v ktorom ho vyzvala na prijatie opatrení potrebných na to, aby sa uvedenému stanovisku vyhovelo v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

19

Keďže Spolková republika Nemecko vo svojej odpovedi z 25. januára 2010 trvala na svojom stanovisku, Komisia podala túto žalobu.

20

Komisia po tom, čo sa prostredníctvom dupliky Spolkovej republiky Nemecko oboznámila so zmenami a s doplneniami § 34 SGB XI na základe zákona z 22. júna 2011, informovala 2. decembra 2011 Súdny dvor, že čiastočne berie späť svoju žalobu, a to v časti, v ktorej konštatovala, že Spolková republika Nemecko si nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce z článku 56 ZFEÚ tým, že príspevok na starostlivosť podľa § 34 ods. 1 bodu 1 SGB XI priznáva v prípade prechodného pobytu osoby odkázanej na starostlivosť v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko iba na obdobie maximálne šiestich týždňov.

21

Komisia po čiastočnom späťvzatí svojej žaloby, ako je spresnené v predchádzajúcom bode, vo svojej prvej výhrade v podstate tvrdí, že Spolková republika Nemecko si nesplnila svoje povinnosti podľa článku 56 ZFEÚ tým, že pre služby súvisiace so starostlivosťou, ktoré využívala osoba odkázaná na starostlivosť s prechodným pobytom v inom členskom štáte a ktoré boli zabezpečené poskytovateľom služieb usadeným v tomto štáte, nestanovuje náhradu nákladov vo výške vecných dávok na starostlivosť poskytnutých v Nemecku.

22

Vo svojej druhej výhrade Komisia tomuto členskému štátu vytýka, že si nesplnil svoje povinnosti podľa článku 56 ZFEÚ tým, že nepriznáva náhradu za nájom zdravotníckych pomôcok v prípade prechodného pobytu osoby odkázanej na starostlivosť v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko aj vtedy, ak sú tieto náklady nahrádzané alebo zdravotnícke pomôcky poskytované v Nemecku a náhrada nemá za následok zdvojenie alebo iné zvýšenie dávok poskytovaných v Nemecku.

23

Keďže argumentácia, na ktorej sú založené obe výhrady, je podobná, treba ich v prejednávanej veci posudzovať spoločne.

24

Komisia tvrdí, že judikatúru v oblasti náhrady liečebných nákladov vynaložených v iných členských štátoch možno v prejednávanej veci uplatniť. V tejto súvislosti cituje rozsudky z 28. apríla 1998, Kohll (C-158/96, Zb. s. I-1931); z 12. júla 2001, Smits a Peerbooms (C-157/99, Zb. s. I-5473); Vanbraekel a i. (C-368/98, Zb. s. I-5363); z 13. mája 2003, Müller-Fauré a van Riet (C-385/99, Zb. s. I-4509); z 23. októbra 2003, Inizan (C-56/01, Zb. s. I-12403), ako aj zo 16. mája 2006, Watts (C-372/04, Zb. s. I-4325).

25

Za týchto okolností Komisia vo svojej prvej výhrade tvrdí, že nemecká právna úprava v oblasti vecných dávok, a to § 36 SGB XI, vytvára diskriminujúce obmedzenie v rozsahu, v akom neupravuje náhradu nákladov za služby súvisiace so starostlivosťou využívaných osobou odkázanou na starostlivosť s prechodným pobytom v inom členskom štáte, ktoré poskytuje poskytovateľ služieb usadený v tomto štáte. Okrem toho výška príspevku na starostlivosť je nižšia než suma, ktorá by bola v tejto súvislosti uhradená.

26

Podľa Komisie nemecký systém zmlúv o poskytovaní služieb nezaobchádza rovnako s poskytovateľmi starostlivosti usadenými v zahraničí a s tými, ktorí sú usadení v Nemecku. Zatiaľ čo v Nemecku mnoho poskytovateľov podpísalo zmluvu o poskytovaní služieb, ako bola Komisia informovaná, v iných členských štátoch, naopak, takáto zmluva nebola podpísaná s nijakými poskytovateľmi služieb. Preto tieto osoby odkázané na starostlivosť v Nemecku nemajú v iných členských štátoch nárok na vecné dávky na základe svojho poistenia pre prípad odkázanosti, aj keby na tieto dávky mali v Nemecku nárok od zmluvných poskytovateľov.

27

Vo svojej druhej výhrade Komisia tvrdí, že ustanovenia nemeckých právnych predpisov týkajúce sa poskytovania zdravotníckych pomôcok, ktoré uľahčujú starostlivosť podľa § 40 SGB XI, vytvárajú diskriminačné obmedzenie, keďže náklady na nájom zdravotníckych pomôcok v iných členských štátoch sa neuhrádzajú, aj keď v Nemecku by sa za ne, a to prinajmenšom do určitej maximálnej výšky, náhrada priznala.

28

Spolková republika Nemecko tvrdí, že náhrada za ambulantnú starostlivosť na základe § 36 SGB XI nepredstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb. Tento členský štát spresňuje, že ak osoby odkázané na starostlivosť využívajú vecné dávky od poskytovateľov, ktorí s poisťovňami poskytujúcimi poistenie pre prípad odkázanosti neuzavreli zmluvu, tieto poisťovne neuhradia zodpovedajúce náklady, či už boli vynaložené v zahraničí, alebo v Nemecku. So všetkými poskytovateľmi, ktorí s poisťovňami neuzavreli zmluvy o poskytovaní služieb, sa teda zaobchádzalo rovnako.

29

Navyše podľa Spolkovej republiky Nemecko Komisia nevzala do úvahy, že počas prechodného pobytu je strata možnosti využiť vecné dávky poskytované v Spolkovej republike Nemecko vyvážená možnosťou stanovenou v sekundárnom práve Únie, a to využiť dávky poskytované prostredníctvom príslušných inštitúcií v členskom štáte, v ktorom má osoba odkázaná na starostlivosť prechodný pobyt. Za týchto okolností je existencia obmedzenia slobodného poskytovania služieb vylúčená.

30

Spolková republika Nemecko pripúšťa, že samotná skutočnosť, že vnútroštátne ustanovenie je v súlade s nariadením č. 1408/71, nezbavuje členské štáty povinnosti dodržiavať primárne právo upravujúce slobodné poskytovanie služieb. Tento členský štát však zastáva názor, že z toho nevyplýva, že práva vyplývajúce zo sekundárneho práva, ktoré smerujú práve k ochrane poistencov, by sa museli vziať do úvahy v prípade, ak by sa konštatovalo, že existuje obmedzenie takejto základnej slobody. V opačnom prípade by bol totiž spochybnený duch, ako aj účel nariadenia č. 1408/71, aj nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), ktoré toto nariadenie nahradilo.

31

Podľa Spolkovej republiky Nemecko je irelevantné, že výška dávok stanovených pre prípad odkázanosti v iných členských štátoch nie je rovnaká ako výška dávok priznaných na základe poistenia pre prípad odkázanosti. Právo Únie totiž spočíva na myšlienke, že rozdiely medzi výškami dávok stanovenými v systémoch sociálneho zabezpečenia členských štátov môžu a musia byť akceptované. Ak by to tak nebolo, koordinácia inštitúcií sociálneho zabezpečenia, najmä vymedzenie ich príslušných právomocí, by naďalej bola neistá, pretože akýkoľvek odkaz na menej výhodný systém sociálneho zabezpečenia by bol z hľadiska slobodného poskytovania služieb nemožný. Spolková republika Nemecko zastáva názor, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prostredníctvom vzájomného pôsobenia medzi sekundárnym a primárnym právom právo Únie toleruje rozdiely, pokiaľ ide o výšku dávok priznaných systémami sociálneho zabezpečenia v jednotlivých členských štátoch.

32

Rovnako, pokiaľ ide o druhú výhradu, ktorá je založená na nepriznaní náhrady za nájom zdravotníckych pomôcok v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko, tento štát tvrdí, že možnosť zdvojenia dávok znamená, že neexistuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb. Spolková republika Nemecko uvádza, že hoci Komisia vo svojej žalobe vylúčila možnosť, že existuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ak nájom zdravotníckych pomôcok v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko predstavuje pre nemecké poisťovne poskytujúce poistenie pre prípad odkázanosti dodatočný náklad, ktorý sa pripočítava k financovaniu zdravotníckych pomôcok v Nemecku.

33

V prípade, ak by sa preukázalo obmedzenie slobodného poskytovania služieb, Spolková republika Nemecko v prvom rade tvrdí, že kvalitné poskytovanie služieb súvisiacich so starostlivosťou je v Nemecku zabezpečené prísnymi požiadavkami pri schvaľovaní týchto služieb, ako aj častými kontrolami. Podľa tohto členského štátu, keďže požiadavky na zabezpečenie kvality sa týkajú tak povahy činností, ako aj individuálnych opatrení na zabezpečenie kvality, bolo by ťažké overiť, či služby poskytované v inom členskom štáte sú v súlade s týmito požiadavkami.

34

Následne Spolková republika Nemecko tvrdí, že zachovanie systému ambulantnej starostlivosti si vyžaduje značnú organizáciu a finančné prostriedky, takže treba najmä zabrániť nedostatočnému vyťaženiu ošetrujúceho personálu počas prázdninového obdobia.

35

Napokon podľa tohto členského štátu by bola finančná rovnováha nemeckého systému sociálneho zabezpečenia ohrozená, ak by pokrývala vecné dávky na starostlivosť, ktoré boli vynaložené v zahraničí. V tejto súvislosti Spolková republika Nemecko poznamenáva, že v oblasti poistenia pre prípad odkázanosti existuje na rozdiel od oblasti nemocenského poistenia samostatná exportovateľná dávka, a to príspevok na starostlivosť, umožňujúca osobám odkázaným na starostlivosť financovať v Nemecku a v zahraničí starostlivosť vynaloženú nezmluvnými poskytovateľmi. Ak by poistenci odkázaní na starostlivosť mohli exportovať nielen peňažnú dávku, konkrétne príspevok na starostlivosť, ale aj vecné dávky na starostlivosť, vôľa nemeckého zákonodarcu podnecovať osoby odkázané na starostlivosť do toho, aby využívali starostlivosť poskytovanú ich vlastnými rodinami, by mohla byť ohrozená.

36

Podľa Spolkovej republiky Nemecko povinnosť exportovať vecné dávky do zahraničia by mohla predstavovať značne vyššie finančné zaťaženie na poistenie pre prípad odkázanosti, čím by bola ohrozená zásada solidárneho financovania, na ktorej je poistenie pre prípad odkázanosti založené. Takýto presun by mohol predstavovať dodatočné náklady na poistenie pre prípad odkázanosti, a to až do výšky 100 miliónov eur ročne.

37

Okrem toho požiadavky na zabezpečenie kvality, ktoré sú stanovené v súvislosti s náhradou nákladov pre poskytovateľov starostlivosti, sa zakladajú na objektívnych nediskriminačných a vopred známych kritériách, čím je vymedzená miera voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov.

38

Komisia tvrdí, že argumentáciu založenú na ochrane verejného zdravia a osobitne na rešpektovaní požiadaviek na zabezpečenie kvality nemožno prijať, keďže Spolková republika Nemecko nepreukázala údajné ohrozenie verejného zdravia v prípade, ak poskytovaná starostlivosť nebude v súlade s týmito požiadavkami, ani primeranosť systematického odmietania náhrady.

39

Komisia v podstate tvrdí, že na rozdiel od stanoviska Spolkovej republiky Nemecko úvahy týkajúce sa primeraného, vyváženého a nepretržitého poskytovania kvalitnej nemocničnej starostlivosti a potreby zabezpečiť finančnú stabilitu systému nemocenského poistenia vyplývajúceho z judikatúry týkajúcej sa nemocničnej starostlivosti, nemožno uplatniť na ambulantnú starostlivosť, o ktorú ide v konaní vo veci samej.

40

Na úvod treba pripomenúť, ako vyplýva z bodov 21 a 22 tohto rozsudku a ako uviedla generálna advokátka v bode 48 svojich návrhov, že táto žaloba nesmeruje proti nemeckému zmluvnému systému pre poskytovateľov domácej starostlivosti osobám odkázaným na starostlivosť.

41

Ako Súdny dvor opakovane v rámci konania o nesplnení povinnosti rozhodol, Komisii prináleží preukázať existenciu údajného nesplnenia si povinnosti a predložiť Súdnemu dvoru dôkazy nevyhnutné na preverenie existencie tohto nesplnenia povinnosti (pozri najmä rozsudky z 25. mája 1982, Komisia/Holandsko, 96/81, Zb. s. 1791, bod 6, a z 5. októbra 2010, Komisia/Francúzsko, C-512/08, Zb. s. I-8833, bod 56).

42

V prejednávanej veci ide o to, či v rámci oboch výhrad Komisie uvedených v bodoch 21 a 22 tohto rozsudku, ktoré treba preskúmať spoločne, Komisia predložila dôkazy tak, ako jej to prislúchalo.

43

Ako vyplýva z bodu 24 tohto rozsudku, Komisia zastáva názor, že judikatúru týkajúcu sa náhrady liečebných nákladov vynaložených v iných členských štátoch možno uplatniť na nemeckú právnu úpravu týkajúcu sa rizika odkázanosti s cieľom zistiť existenciu obmedzení slobodného poskytovania služieb.

44

V tejto súvislosti treba najprv spresniť, že pojem odkázanosť sa v podstate týka osoby, ktorá sa z dôvodu zníženej sebestačnosti nachádza v situácii, v ktorej je odkázaná na starostlivosť inej osoby pri uskutočňovaní základných úkonov každodenného života (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2011, da Silva Martins, C-388/09, Zb. s. I-5737, body 39 až 48).

45

Z judikatúry vyvodenej z rozsudku z 5. marca 1998, Molenaar (C-160/96, Zb. s. I-843), okrem toho vyplýva, že keďže v nariadení č. 1408/71 neexistujú ustanovenia, ktoré sa osobitne týkajú rizika takejto odkázanosti, Súdny dvor považoval dávky pokrývajúce toto riziko, akými sú dávky poskytované v rámci nemeckého systému poistenia pre prípad odkázanosti, za „nemocenské dávky“ v zmysle uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok da Silva Martins, už citovaný, body 39 až 42).

46

Z tej istej judikatúry vyplýva, že dávky na základe poistenia pre prípad odkázanosti, ktoré spočívajú v priamom zaplatení alebo uhradení nákladov vynaložených v dôsledku toho, že poistenec je osobou odkázanou na starostlivosť, a to konkrétne nákladov určených na poskytovanie domácej starostlivosti inou osobou, ako aj dodanie a inštalácia nevyhnutných zdravotníckych pomôcok, spadajú pod pojem „vecné dávky“ v zmysle hlavy III nariadenia č. 1408/71 (pozri v tomto zmysle rozsudky Molenaar, už citovaný, body 5, 6, 23 a 32, ako aj z 8. júla 2004, Gaumain-Cerri a Barth, C-502/01 a C-31/02, Zb. s. I-6483, bod 26).

47

Navyše podľa ustálenej judikatúry zdravotnícke služby poskytované za odplatu patria do pôsobnosti ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb bez toho, aby bolo potrebné rozlišovať medzi starostlivosťou poskytovanou v nemocničnom prostredí, alebo mimo neho (pozri najmä rozsudky Smit a Peerbooms, už citovaný, bod 53, ako aj Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 30).

48

V tomto ohľade skutočnosť, že predmetná právna úprava patrí do oblasti sociálneho zabezpečenia alebo upravuje vecné dávky, neznamená, že predmetná liečba je vyňatá z pôsobnosti slobodného poskytovania služieb zaručeného Zmluvou o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Müller-Fauré a van Riet, už citovaný, bod 39).

49

Podľa rovnako ustálenej judikatúry platí, že ak právo Únie nezasahuje do právomoci členských štátov upraviť svoje systémy sociálneho zabezpečenia a ak chýba harmonizácia na úrovni Únie, je úlohou právnych predpisov každého členského štátu, aby stanovili podmienky poskytovania dávok sociálneho zabezpečenia, nič to nemení na tom, že členské štáty musia pri výkone tejto právomoci rešpektovať právo Únie, najmä ustanovenia týkajúce sa slobodného poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Kohll, už citovaný, body 17 až 21; zo 16. júla 2009, von Chamier-Glisczinski, C-208/07, Zb. s. I-6095, bod 63, a z 27. januára 2011, Komisia/Luxembursko, C-490/09, Zb. s. I-247, bod 32, ako aj citovanú judikatúru).

50

Na rozdiel od toho, čo vo svojich písomnostiach zrejme predpokladá Komisia, zo samotnej judikatúry uvedenej v bode 24 tohto rozsudku, ktorá sa týka náhrady nákladov na zdravotnú starostlivosť vynaložených v iných členských štátoch, však nemožno vyvodiť, že nemecká právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb.

51

Hoci v nariadení č. 1408/71, ako vyplýva z bodu 45 tohto rozsudku, neexistujú ustanovenia, ktoré sa osobitne týkajú rizika odkázanosti, a určité dávky pokrývajúce toto riziko sa v zmysle uvedeného nariadenia považujú za „nemocenské dávky“, nič to nemení na tom, že dávky pokrývajúce riziko odkázanosti sa líšia od dávok súvisiacich len s liečbou (pozri v tomto zmysle rozsudok da Silva Martins, už citovaný, body 47 a 48). Osobitne na rozdiel od dávok súvisiacich len s liečbou dávky pokrývajúce riziko odkázanosti – ktoré sú vo všeobecnosti dlhodobými dávkami – sa v zásade nezvyknú poskytovať krátkodobo (pozri v tomto zmysle rozsudok da Silva Martins, už citovaný, bod 48).

52

Za týchto okolností v prejednávanej veci nestačí odvolávať sa na účely preukázania existencie obmedzení vyplývajúcich zo spornej právnej úpravy na judikatúru uvedenú v bode 24 tohto rozsudku, a to bez akéhokoľvek spresnenia a detailného vysvetlenia.

53

Navyše Komisia síce pripomína, že sekundárne právo nezbavuje členský štát povinnosti dodržiavať v oblasti sociálneho zabezpečenia primárne právo, čo, ako vyplýva z bodu 30 tohto rozsudku, Spolková republika Nemecko okrem iného nespochybňuje, táto inštitúcia však neodpovedala na tvrdenia Spolkovej republiky Nemecko uvedené v bodoch 29 až 32 tohto rozsudku, ktoré sú založené na možnosti vyplývajúcej z nariadenia č. 1408/71, že poistenec odkázaný na starostlivosť má v prípade prechodného pobytu v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko nárok na vecné dávky poskytované inštitúciou členského štátu pobytu na účet príslušnej inštitúcie nachádzajúcej sa v Nemecku.

54

V každom prípade treba uviesť, že podľa nariadenia č. 1408/71, v ktorého prípade sa platnosť relevantných ustanovení v prejednávanej veci nespochybňuje a ktoré sa uplatnilo medzi členskými štátmi Únie na konci lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, poistenec odkázaný na starostlivosť má rovnako nárok na kombináciu peňažnej dávky a vecnej dávky, ktorých súhrnná výška presahuje výšku obdobných dávok poskytovaných na území príslušného štátu.

55

Ak sú totiž podmienky stanovené na uplatnenie tohto nariadenia splnené, ustanovenia článku 22 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia, a pokiaľ ide o „dôchodcov“, ustanovenia článku 31 tohto nariadenia majú v inom členskom štáte než v príslušnom členskom štáte zabezpečiť najmä nárok na vecné dávky poskytované inštitúciou miesta pobytu na účet príslušnej inštitúcie podľa právnych predpisov uplatňovaných na inštitúciu tohto členského štátu, ako aj nárok na peňažné dávky v súlade s právnymi predpismi uplatniteľnými na príslušnú inštitúciu, ktoré sú poskytované priamo touto poslednou uvedenou inštitúciou, alebo na jej účet.

56

V tejto súvislosti treba dodať, že Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ ide o zdravotnú starostlivosť, priznanie vecných dávok upravených v článku 31 nariadenia č. 1408/41 nemôže podliehať nijakému schvaľovaciemu konaniu ani požiadavke, aby sa choroba, ktorá si vyžiadala predmetnú starostlivosť, prejavila náhle pri tomto pobyte a tak spôsobila nutnosť okamžitého poskytnutia uvedenej starostlivosti (pozri rozsudok z 25. februára 2003, IKA, C-326/00, Zb. s. I-1703, bod 43).

57

Okrem toho, keďže článok 48 ZFEÚ upravuje koordináciu právnych predpisov členských štátov v oblasti sociálneho zabezpečenia, a nie ich harmonizáciu, pravidlá Zmluvy o FEÚ v oblasti voľného pohybu nemôžu poistenému zabezpečiť, že presťahovanie do iného členského štátu bude z hľadiska sociálneho zabezpečenia neutrálne, najmä pokiaľ ide o nemocenské dávky alebo dávky pre prípad odkázanosti. Vzhľadom na rozdiely existujúce medzi systémami a právnymi predpismi členských štátov v tejto oblasti totiž takéto presťahovanie môže byť z finančného hľadiska pre dotknutú osobu v jednotlivých prípadoch viac alebo menej výhodné (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 19. marca 2002, Hervein a i., C-393/99 a C-394/99, Zb. s. I-2829, body 50 až 52; von Chamier-Glisczinski, už citovaný, body 84 a 85, ako aj z 15. júna 2010, Komisia/Španielsko, C-211/08, Zb. s. I-5267, bod 61 a citovanú judikatúru).

58

Preto v prípade prechodného pobytu v členskom štáte môže byť uplatnenie, a to eventuálne na základe ustanovení nariadenia č. 1408/71, vnútroštátnej právnej úpravy tohto štátu, ktorá by bola menej výhodná z hľadiska dávok sociálneho zabezpečenia než právna úprava príslušného štátu v zmysle článku 1 písm. q) uvedeného nariadenia, v zásade v súlade s požiadavkami primárneho práva Únie v oblasti voľného pohybu osôb (pozri analogicky najmä rozsudky von Chamier-Glisczinski, už citovaný, body 85 a 87, ako aj da Silva Martins, už citovaný, bod 72).

59

Okrem toho v rámci druhej výhrady uvedenej v bode 22 tohto rozsudku samotná Komisia vylúčila, že existujú obmedzenia slobodného poskytovania služieb, pokiaľ nájom zdravotníckych pomôcok v inom členskom štáte, než je Spolková republika Nemecko, predstavuje pre nemecké poisťovne poskytujúce poistenie pre prípad odkázanosti dodatočný náklad, ktorý sa pripočítava k financovaniu zdravotníckych pomôcok v Nemecku.

60

Treba však v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa článku 36 nariadenia č. 1408/71 vecné dávky poskytované na základe hlavy III uvedeného nariadenia inštitúciou niektorého členského štátu v mene inštitúcie iného členského štátu sa nahradia v celom rozsahu.

61

Z toho vyplýva, že Komisia neposkytla užitočnú odpoveď na argumentáciu Spolkovej republiky Nemecko založenú na možnosti, že podľa hlavy III nariadenia č. 1408/71 osoba odkázaná na starostlivosť má v inom členskom štáte, než je Spolková republika Nemecko, nárok na zdravotnícke pomôcky okrem obdobných pomôcok, ktoré jej už boli v Spolkovej republike Nemecko poskytnuté.

62

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba vyvodiť záver, že Komisia nepreukázala právne postačujúcim spôsobom existenciu obmedzení slobodného poskytovania služieb vyplývajúcich zo spornej právnej úpravy.

63

Za týchto okolností, keďže nijaká z výhrad uvedených Komisiou na podporu žaloby nie je dôvodná, táto žaloba sa musí zamietnuť.

64

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

65

Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: