1.

Predmetný antidumpingový prípad má rozhodujúci význam pre budúce obchodné vzťahy medzi Európskou úniou a množstvom krajín s rastúcim hospodárstvom, ako je Čínska ľudová republika, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v procese prechodu od plánovaného hospodárstva k trhovému hospodárstvu, ale ešte musia byť zaradené do kategórie „krajiny s iným ako trhovým hospodárstvom“.

2.

Treba vysvetliť, či sa podniky, ktoré pochádzajú z takých krajín a podliehajú kontrole štátnych inštitúcií, môžu v antidumpingovom konaní odvolávať na to, že pôsobia v podmienkach trhového hospodárstva. Priznanie tzv. štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve vedie k tomu, že dané podniky sú zvýhodňované oproti iným výrobcom: odchylne od úpravy, ktorá zvyčajne platí pre krajiny, ktoré majú iné ako trhové hospodárstvo, sa pre ne stanovujú individuálne antidumpingové clá, a to na základe ich vlastných informácií o obchodných údajoch.

3.

V predmetnom prípade odmietali Európska komisia a Rada Európskej únie v antidumpingovom konaní, v ktorom išlo o dovozy glyfosátu z Čínskej ľudovej republiky, priznať štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve výrobcovi, ktorý tam má sídlo, konkrétne firme Zhejiang Xinan Chemical Industrial Group Co. Ltd (ďalej len „Xinanchem“). Obe inštitúcie to odôvodnili tým, že Xinanchem je pod štátnou kontrolou. Podklady, ktoré predložil Xinanchem, aby dokázal svoju trhovú orientáciu napriek tomu, že dominantné postavenie medzi jeho akcionármi má štát, však Komisia a Rada vzhľadom na vlastnícku štruktúru spoločnosti nepovažovali za relevantné. To bol dôvod, prečo Rada napokon na základe nariadenia (ES) č. 1683/2004 ( 2 ) (ďalej len „sporné nariadenie“) neuplatnila na dovozy glyfosátu, ktorého výrobcom je Xinanchem, individuálne antidumpingové clo, ale len antidumpingové clo, ktoré bolo vypočítané pre celú Čínsku ľudovú republiku.

4.

V konaní pred súdom existuje medzi účastníkmi konania spor predovšetkým o tom, či sa na účely antidumpingových opatrení považuje už existencia štátnej kontroly spoločnosti za rovnocennú s dôležitými zásahmi štátu do jej cien, nákladov a vstupov, takže predmetnému podniku nemožno od začiatku priznať štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Okrem toho ide o úlohu príslušnej čínskej obchodnej komory ( 3 ) pri registrovaní zmlúv a kontrole vývozných cien.

5.

V konaní pred súdom prvého stupňa nebol pomerne reštriktívny postoj Rady a Komisie k štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve úspešný. Rozsudkom zo 17. júna 2009 ( 4 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“) vyhovel súd žalobe o zrušenie, ktorú podal Xinanchem proti nariadeniu č. 1683/2004. Rada s podporou Komisie na to teraz reagujú predmetným odvolaním. Rozhodnutie Súdneho dvora o tomto odvolaní bude relevantné pre budúcu správnu prax Komisie a Rady v antidumpingových konaniach.

6.

Právny rámec tohto prípadu je určený na základe nariadenia Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva ( 5 ) (ďalej len „základné nariadenie“). Na predmetný prípad sa toto základné nariadenie vzťahuje v znení zmenenom a doplnenom nariadením č. 1972/2002 ( 6 ).

7.

V súvislosti so „zásadami“ európskej antidumpingovej právnej úpravy obsahuje článok 1 základného nariadenia okrem iného tieto tvrdenia:

„1.   Antidumpingové clo sa môže vzťahovať na akýkoľvek dumpingový výrobok, ktorého prepustenie do voľného obehu v Spoločenstve spôsobuje ujmu.

2.   Výrobok sa považuje za dumpingový, ak je jeho vývozná cena do Spoločenstva nižšia ako porovnateľná cena podobného výrobku pri bežnom obchodovaní, stanovená pre vyvážajúcu krajinu.

…“

8.

Antidumpingové clo sa stanoví na základe porovnania medzi „vývoznou cenou“ predmetného výrobku a „normálnou hodnotou“ porovnateľného výrobku. K stanoveniu normálnej hodnoty, ktoré je hlavným problémom právnej úpravy antidumpingu, dochádza na základe článku 2 ods. 1 až 7 základného nariadenia.

9.

Článok 2 ods. 1 základného nariadenia upravuje základnú metódu stanovenia normálnej hodnoty takto:

„Normálna hodnota je spravidla založená na cenách zaplatených alebo obvykle platených pri bežnom obchodovaní nezávislými zákazníkmi vo vyvážajúcej krajine.“

10.

Na dovoz z krajín s iným ako trhovým hospodárstvom ( 7 ) však článok 2 ods. 7 základného nariadenia obsahuje od roku 1998 špeciálnu úpravu, ktorá má v znení relevantnom na tento prípad zohľadniť predovšetkým zmenené hospodárske podmienky v Rusku a Čínskej ľudovej republike ( 8 ):

11.

Okrem toho treba upozorniť na článok 9 ods. 5 základného nariadenia, v ktorého druhom pododseku sú uvedené podmienky „individuálneho zaobchádzania“ so spoločnosťami z krajín s iným ako trhovým hospodárstvom:

„Avšak tam, kde sa uplatňuje článok 2 ods. 7 písm. a), upresní sa individuálne clo pre tých vývozcov, ktorí môžu na základe náležito odôvodnených tvrdení preukázať, že:

…

…

12.

Medzičasom nadobudlo účinnosť nové základné nariadenie v podobe nariadenia (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva ( 9 ), ale na predmetný prípad sa ešte nemôže uplatniť. ( 10 )

13.

Podľa zistení súdu ( 11 ) možno okolnosti, ktoré predchádzali predmetnému sporu, zhrnúť takto.

14.

Xinanchem je spoločnosť založená podľa čínskeho práva, ktorej akcie sú kótované na šanghajskej burze cenných papierov. Glyfosát je jedným z hlavných výrobkov vyrábaných Xinanchemom a predávaných na čínskom i svetovom trhu. Ide pritom o základný chemický herbicíd, ktorý je široko rozšírený a používaný poľnohospodármi na celom svete a schválený v Európskej únii. ( 12 )

15.

So zreteľom na základné nariadenie uložila Európska únia v čase od februára 1998 do decembra 2010 antidumpingové clá na dovoz glyfosátu z Čínskej ľudovej republiky do Európskej únie. Na tento účel vydala Rada v rámci spoločnej obchodnej politiky na návrh Komisie postupne niekoľko nariadení, ktoré obsahovali antidumpingové opatrenia, okrem iného aj nariadenie č. 1683/2004 ( 13 ), ktoré je predmetom tohto sporu.

16.

V konaní, ktoré predchádzalo prijatiu posledného nariadenia, Xinanchem podľa článku 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia požiadal Komisiu, aby mu priznala štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Xinanchem predložil Komisii dotazník, ktorý bol určený výlučne na tento účel, a odpovedal aj na viaceré doplňujúce žiadosti o informácie zo strany Komisie. Komisia však rozhodla, že Xinanchemu neprizná štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve.

17.

Čo sa týka žiadosti Xinanchemu o priznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, odôvodnenia 13 až 15 nariadenia č. 1683/2004 stanovujú:

18.

V súvislosti so subsidiárnym návrhom, ktorý predložil Xinanchem a žiadal ním o udelenie individuálneho zaobchádzania, t. j. o stanovenie individuálneho dumpingového rozpätia na základe zohľadnenia jeho vlastných vývozných cien, sa v odôvodnení 17 nariadenia č. 1683/2004 uvádza:

„Z toho hľadiska sa dospelo k záveru, že Xinanchem výrazne podlieha štátnej kontrole, čo sa týka stanovovania svojich vývozných cien predmetného výrobku tak, ako sa to objasňuje v odôvodnení č. 14…“

19.

Keďže žiadosť o priznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve bola Xinanchemu zamietnutá, normálna hodnota bola určená podľa článku 2 ods. 7 písm. a) základného nariadenia na základe údajov zistených od výrobcov tretej krajiny s trhovým hospodárstvom, konkrétne Brazílskej federatívnej republiky. ( 14 )

20.

Podľa článku 1 nariadenia č. 1683/2004 sa na dovoz glyfosátu s pôvodom v Čínskej ľudovej republike zaviedlo konečné antidumpingové clo vo výške 29,9 %.

21.

Xinanchem sa svojou žalobou o neplatnosť nariadenia č. 1683/2004 obrátil na Súd prvého stupňa a v prvostupňovom konaní bol úspešný. Napadnutým rozsudkom zo 17. júna 2009 ( 15 ) Súd prvého stupňa zrušil článok 1 nariadenia č. 1683/2004 v rozsahu, v akom sa týka Xinanchemu.

22.

Proti uvedenému rozsudku sa Rada odvolala podaním zo 17. augusta 2009, ktoré bolo do kancelárie Súdneho dvora doručené 18. augusta 2009. ( 16 )

23.

Rada žiada, aby Súdny dvor

24.

Komisia, ktorá bola na prvom stupni vedľajším účastníkom konania na podporu Rady, sa pripája k návrhom Rady.

25.

Xinanchem navrhuje, aby Súdny dvor

26.

Association des utilisateurs et distributeurs de l’agrochimie européenne (ďalej len „AUDACE“), ktorá bola v prvostupňovom konaní vedľajším účastníkom konania a podporovala Xinanchem, žiada, aby Súdny dvor zamietol odvolanie, pokiaľ sa opiera o prvý odvolací dôvod, ktorý uplatnila Rada; ( 17 ) okrem toho žiada, aby Súdny dvor zaviazal Radu znášať trovy odvolacieho konania.

27.

Odvolanie bolo predmetom písomného konania pred Súdnym dvorom aj pojednávania, ktoré sa konalo 29. novembra 2011.

28.

Predseda Súdneho dvora uznesením z 18. mája 2011 ( 18 ) zamietol návrh na nariadenie okamžitej vykonateľnosti napadnutého rozsudku, ktorý s odvolaním sa na článok 278 ZFEÚ a článok 279 ZFEÚ podal Xinanchem 30. decembra 2009.

29.

Xinanchem paušálne pochybuje o prípustnosti odvolania. Vyčíta Rade, že od Súdneho dvora žiada nové posúdenie okolností a dôkazov tohto prípadu bez toho, aby uviedla nesprávne právne posúdenie súvisiace s napadnutým rozsudkom.

30.

Toto tvrdenie je neopodstatnené.

31.

Je síce pravda, že podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ v spojení s článkom 58 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora je odvolanie obmedzené iba na právne otázky. ( 19 ) V predmetnom prípade však Rada presne rešpektovala tento rámec.

32.

Svojím prvým odvolacím dôvodom predložila Rada jasne vymedzenú právnu otázku, a to otázku výkladu článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia, a detailne uviedla aj nesprávne právne posúdenia, ktoré Súd prvého stupňa údajne nezohľadnil pri výklade a uplatnení daného ustanovenia. Odchylne od zrejmému názoru Xinanchemu je možné, že v priebehu konania o odvolaní môžu byť opätovne vznesené právne otázky skúmané v prvostupňovom konaní, pokiaľ odvolateľ – ako v tomto prípade – spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Súdom prvého stupňa. ( 20 ) Ak by totiž odvolateľ nemohol takto založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach, ktoré už použil v konaní pred Súdom prvého stupňa, odvolacie konanie by bolo zbavené časti svojho zmyslu. ( 21 )

33.

Rovnako je v rámci druhého a tretieho odvolacieho dôvodu prípustné, aby súd v odvolacom konaní preskúmal tvrdenie o zjavne nesprávnom právnom posúdení. To, do akej miery siaha pri posúdení komplexných hospodárskych súvislostí ( 22 ) voľná úvaha príslušných inštitúcií Únie a kde je v tejto súvislosti nutné stanoviť hranice súdnej kontroly, predstavuje právnu otázku, o ktorej má Súdny dvor rozhodnúť ako odvolací súd. Ak by Súd prvého stupňa v predmetnom prípade nezohľadnil hranice voľnej úvahy, ktorou disponuje Rada a Komisia, a uplatnil by svoje vlastné hodnotenie hospodárskych súvislostí namiesto posúdenia príslušných orgánov, išlo by o nesprávne právne posúdenie, ktoré by bolo dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. ( 23 )

34.

Summa summarum odvolanie Rady je teda prípustné.

35.

Pred posúdením opodstatnenosti odvolania treba stručne informovať o tom, či k vyriešeniu sporu medzičasom nedošlo. Aj keď je Rada privilegovaným odvolateľom, ktorý nemusí preukazovať mimoriadny právom chránený záujem (článok 56 ods. 2 a ods. 3 Štatútu Súdneho dvora) ( 24 ), predložený právny spor možno rozhodnúť len v prípade, že sformulované právne otázky nie sú na účely vyriešenia predmetu sporu výlučne teoretickej povahy. ( 25 )

36.

V prospech takého riešenia by pri predbežnom posúdení mohla svedčiť okolnosť, že Rada počas prebiehajúceho odvolacieho konania na základe vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1187/2010 zrušila antidumpingové opatrenia a zastavila antidumpingové konanie týkajúce sa dovozu glyfosátu s pôvodom v Čínskej ľudovej republike. Sporné antidumpingové clo už bolo pozastavené aj predtým, najprv rozhodnutím Komisie 2009/383/ES ( 26 ) a potom vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1187/2010 ( 27 ).

37.

Uvedené prerušenie, resp. zrušenie antidumpingových opatrení však pôsobí len do budúcnosti. ( 28 ) Antidumpingové clá, ktoré už boli stanovené, sa na tomto základe nijakým spôsobom nespochybňujú. Pokiaľ ide o tieto clá, vykonávacie nariadenie, ktoré je pre ne relevantné – v predmetnom prípade sporné nariadenie č. 1683/2004 –, ostáva aj naďalej platným právnym základom; jedinou výnimkou by bolo, ak by súdy Únie vyhlásili vo svojom právoplatnom rozsudku toto nariadenie za zrušené.

38.

Je pravda, že Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil článok 1 nariadenia č. 1683/2004 v rozsahu, v akom sa týka Xinanchemu. Proti tomu však Rada v stanovenej lehote podala príslušné odvolanie. To je podľa článku 60 ods. 2 Štatútu Súdneho dvora dôvodom, pre ktorý môže zrušenie, o ktorom rozhodol Súd prvého stupňa, nadobudnúť právoplatnosť až vtedy, keď Súdny dvor zamietne odvolanie Rady. ( 29 ) Nariadenie č. 1683/2004 možno teda uplatňovať ako právny základ výberu antidumpingových ciel z dovozu glyfosátu, ktorého výrobcom je Xinanchem, ešte počas celej jeho časovej platnosti, a to bez ohľadu na to, že Súd prvého stupňa zrušil jeho článok 1.

39.

Keďže uloženie antidumpingových ciel z glyfosátu, ktorého výrobcom je Xinanchem, v minulosti stanovených na základe nariadenia č. 1683/2004, ako aj ponechanie týchto ciel v rozpočte Únie teda v rozhodujúcej miere závisí od rozsudku Súdneho dvora vo veci predmetného opravného prostriedku, neexistuje nijaký dôvod na to, aby sa daný právny spor považoval za bezpredmetný.

40.

Cieľom odvolania Rady je, aby sa právne objasnilo, za akých okolností môžu orgány Únie považovať v antidumpingovom konaní činnosť podniku z krajiny s iným ako trhovým hospodárstvom za činnosť pod vplyvom štátu, v dôsledku čoho nemožno priznať tomuto podniku privilégium v podobe štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Rada a Komisia na jednej strane a Xinanchem a AUDACE na strane druhej na to majú úplne protikladné názory.

41.

Rozhodujúcim bodom na vyriešenie tohto sporu je prvá zarážka článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia. Podľa tohto ustanovenia možno výrobcov z Čínskej ľudovej republiky považovať za výrobcov pôsobiacich v podmienkach trhového hospodárstva len v prípade, ak svoje rozhodnutia, ktoré sa týkajú cien, nákladov a vstupov, prijímajú „ako ohlasy na signály trhu“„a bez podstatného vplyvu štátu“, čo sa preukáže dostatočným dôkazným materiálom, ktorý musia sami predložiť.

42.

Význam týchto kritérií, predovšetkým kritéria absencie „podstatného vplyvu štátu“, predstavuje právnu otázku, ktorá podlieha kontrole zo strany súdov Únie a pri ktorej nemôžu orgány Únie požadovať nijakú mieru voľnej úvahy. ( 30 )

43.

Rada, ktorú podporuje Komisia, sa domnieva, že Súd prvého stupňa nesprávne vyložil a uplatnil článok 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia. Túto námietku zakladá celkovo na troch odvolacích dôvodoch, z ktorých prvý sa týka dôsledkov štátnej účasti v Xinancheme – štát je jednoznačne najväčším akcionárom – a druhý posúdenia vývozných cien Xinanchemu zo strany ČOKDVKMC; tretí odvolací dôvod sa týka toho, že Komisia ani Rada nezohľadnili dôkazy o absencii podstatného vplyvu štátu.

44.

Xinanchem a AUDACE obhajujú rozsudok Súdu prvého stupňa.

45.

Prvý odvolací dôvod Rady smeruje proti bodom 82 až 107 napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v ňom uvádza predovšetkým to, že Rada a Komisia nemohli Xinanchemu odoprieť štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve len preto, lebo sa domnievali, že ide o prevahu štátu medzi akcionármi tejto spoločnosti. ( 31 ) Súd prvého stupňa totiž vychádza z toho, že existencia štátnej kontroly nad podnikom nie je striktne nezlučiteľná s prijímaním obchodných rozhodnutí dotknutou spoločnosťou podľa podmienok trhového hospodárstva. ( 32 ) Podľa názoru Súdu prvého stupňa sa totiž nemôže existencia kontroly zo strany štátu v zmysle právnej úpravy obchodných spoločností – ako akcionára – stotožňovať s „podstatným vplyvom štátu“ v zmysle článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia. ( 33 ) Rada a Komisia boli skôr povinné preskúmať jednotlivé dôkazy, ktoré predložil Xinanchem, aby dokázal, že nejde o podstatný vplyv štátu na obchodné rozhodnutia podniku. ( 34 ) Súd prvého stupňa zastáva názor, že Rada a Komisia svojím prístupom stanovili na priznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve doplňujúcu podmienku – absenciu štátnej kontroly v zmysle právnej úpravy obchodných spoločností, ktorá presahuje podmienky upravené v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia. ( 35 )

46.

Rada, ktorú podporuje Komisia, považuje právny názor Súdu prvého stupňa na článok 2 ods. 7 písm. c) prvú zarážku základného nariadenia, ktorý je vyjadrený v napadnutom rozsudku, za nesprávny. Uvádza celkovo päť tvrdení. Po prvé Súd prvého stupňa zrušil ako samostatné kritérium požiadavku absencie podstatného vplyvu štátu. Po druhé riešenie, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa, je v rozpore so zmyslom prídavného mena „podstatný“. Po tretie výklad Súdu prvého stupňa nie je zlučiteľný s charakterom výnimky, ktorý má štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Po štvrté kontext, v ktorom je zakotvený štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, predovšetkým porovnanie s článkom 9 ods. 5 základného nariadenia, svedčí proti právnemu názoru Súdu prvého stupňa. A po piate výklad, ktorý zastáva Súd prvého stupňa, vedie v súvislosti s existenciou podmienok pre štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve k nepoužiteľným záverom, ako aj k zmene dôkazného bremena, ktoré je na strane podnikov.

47.

Žiadne z týchto tvrdení nie je presvedčivé.

48.

Niet pochybností o tom, že Čínska ľudová republika počas obdobia prešetrovania kontrolovala Xinanchem v zmysle právnej úpravy obchodných spoločností. Okrem toho Komisia na pojednávaní pripomenula, že čínsky štát svoju kontrolu skutočne aj vykonával, keďže vymenoval vedenie Xinanchemu. ( 36 )

49.

Súd prvého stupňa to nepopieral. Oprávnene však zdôraznil, že kontrola podniku, ktorú štát vykonáva z dôvodu svojho postavenia akcionára, a to vrátane vymenovania vedenia podniku, ešte nutne nepredstavuje analógiu k existencii „podstatného vplyvu štátu“ na obchodné rozhodnutia príslušného podniku, o ktorých sa hovorí v prvej zarážke článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia. ( 37 ) V dôsledku toho Súd prvého stupňa nesúhlasil s tým, že Komisia a Rada vyhlásili v predmetnom prípade dôkazy, ktoré Xinanchem predložil na preukázanie neexistencie podstatného vplyvu štátu na svoje obchodné rozhodnutia, za nepodstatné a nepodrobili ich podrobnejšiemu posúdeniu.

50.

Rada po prvé tvrdí, že Súd prvého stupňa svojím výkladom prvej zarážky článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia zrušil požiadavku absencie podstatného vplyvu štátu, vyjadrenú vo formulácii „bez podstatného vplyvu štátu“, ako samostatné kritérium.

51.

Táto námietka je na prvý pohľad zarážajúca, ale samotný Súd prvého stupňa výslovne uznal, že prvá zarážka článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia stanovuje dve podmienky. Toto ustanovenie totiž vyžaduje, aby dotknutý vyvážajúci výrobca preukázal, že jeho rozhodnutia sú prijaté na jednej strane„ako ohlasy na signály trhu“ a na druhej strane„bez podstatného vplyvu štátu“. ( 38 ) Existencia dvoch samostatných kritérií je navyše jasná aj na základe použitia spojky „a“ v znení sporného ustanovenia.

52.

V súlade s tým nikto z účastníkov konania nepochyboval o tom, že v prípade požiadavky rozhodnutí prijatých „ako ohlasy na signály trhu“, ako aj v prípade požiadavky neexistencie podstatného vplyvu štátu ide o dve samostatné podmienky, ktoré sa majú na účely priznania štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve splniť kumulatívne.

53.

Podľa názoru Rady a Komisie je však výklad, ktorý zvolil Súd prvého stupňa, v skutočnosti príčinou nadbytočnosti druhého kritéria („bez podstatného vplyvu štátu“). Ich tvrdenie znie takto: ak na to, aby išlo o „podstatný vplyv štátu“ – ako to uprednostňujú zúčastnené orgány Únie –, nebude postačovať iba štátna kontrola nad spoločnosťou, ale – ako predpokladá Súd prvého stupňa – bude sa navyše požadovať aj činnosť štátu, ktorá „môže spôsobiť, že rozhodnutia podniku nebudú v súlade s podmienkami trhového hospodárstva“ ( 39 ), tak dôjde k zlúčeniu prvého a druhého kritéria.

54.

Toto tvrdenie však nie je presvedčivé.

55.

Treba však uznať, že výklad článku 2 ods. 7 písm. c) prvej zarážky základného nariadenia, ktorý zvolil Súd prvého stupňa, vedie k tomu, že samotná kontrola spoločnosti podľa obchodného práva, ktorú vykonáva štát z dôvodu svojho postavenia akcionára, nestačí sama osebe na to, aby sa tomuto podniku nepriznal štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Skôr si to vyžaduje, aby štát aj konkrétne ovplyvňoval obchodné rozhodnutia podniku, a to spôsobom, ktorý nie je v súlade s podmienkami trhového hospodárstva. ( 40 )

56.

V rámci druhého kritéria (teda v súvislosti s neexistenciou podstatného vplyvu štátu) sa tak v konečnom dôsledku prezentujú úvahy, ktoré sú dôležité aj v rámci prvého kritéria (rozhodovanie o cenách, nákladoch a vstupoch ako ohlasy na signály trhu). V tejto súvislosti dochádza k určitému priblíženiu pôsobnosti oboch kritérií.

57.

Normotvorca na úrovni EÚ mal však uvedené priblíženie v úmysle, čo zdôrazňuje aj použitie slovného spojenia „v tomto ohľade“ v texte článku 2 ods. 7 písm. c) prvej zarážky základného nariadenia („bez podstatného vplyvu štátu v tomto ohľade“) ( 41 ). Na základe toho je jasné, že tak prvé, ako aj druhé kritérium v rámci prvej zarážky článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia sa napokon týka obchodných rozhodnutí podniku o jeho cenách, nákladoch a vstupoch.

58.

V dôsledku toho nemožno pri uplatnení druhého kritéria zakladať nepriznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve iba na tom, že sa podnik javí ako vystavený „podstatnému vplyvu štátu“, ale skôr musí ísť o podstatný vplyv štátu, ktorý súvisí s rozhodovaním podniku o jeho cenách, nákladoch a vstupoch.

59.

Napriek tejto súvislosti medzi oboma kritériami, ktoré sa týkajú prvej zarážky článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, však nedochádza k ich úplnému splynutiu, práve naopak, každé z kritérií si zachováva svoju vlastnú pôsobnosť, v dôsledku čoho nemôže byť štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve priznaný už v prípade, ak nie je splnené jedno z týchto kritérií.

60.

Predstaviteľné je tak predovšetkým to, že podnik – napríklad na základe dlhodobých a stabilných obchodných vzťahov so zákazníkmi a s dodávateľmi v systéme plánovaného hospodárstva – nie je pri svojom rozhodovaní o cenách, nákladoch a vstupoch vystavený vzájomnému pôsobeniu ponuky a dopytu v takom rozsahu, ktorý by stál za zmienku, a teda neorientuje sa v prvom rade podľa signálov trhu. Potom je splnené prvé kritérium na odmietnutie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, a to aj keby v rámci druhého kritéria nemala existovať štátna kontrola, ba ani podstatné zásahy štátu do konkrétnych podnikateľských rozhodnutí.

61.

Je možné predstaviť si aj opačný prípad: v krajine, ktorá prechádza od plánovaného hospodárstva k trhovému hospodárstvu, môžu existovať podniky, ktoré svoje rozhodnutia o cenách, nákladoch a vstupoch už prijímajú výlučne podľa signálov trhu, ale pritom podliehajú silnejšiemu či miernejšiemu štátnemu dohľadu a zásahom štátu. Takým podnikom priznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve síce nemožno odmietnuť na základe prvého kritéria uvedeného v článku 2 ods. 7 písm. c) prvej zarážke základného nariadenia (rozhodnutia „prijaté ako ohlasy na signály trhu“), je to však možné na základe uplatnenia druhého kritéria („podstatný vplyv štátu v tomto ohľade“).

62.

Právny názor Súdu prvého stupňa v menšej miere a právny názor Rady a Komisie vo väčšom rozsahu vedie v konečnom dôsledku k tomu, že jedno z týchto dvoch kritérií uvedených v prvej zarážke článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia je nadbytočné. Ak by v súvislosti s druhým kritériom vznikla snaha nasledovať Radu a Komisiu, znamenalo by to, že podniky, ktoré sú vo vlastníctve štátu alebo ktoré štát kontroluje, by už len na základe podielu štátu nikdy nemohli využiť štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, a to bez ohľadu na to, či vzhľadom na prvé kritérium prijímajú svoje rozhodnutia podľa signálov trhu, alebo nie.

63.

Taký postup by nebol v súlade s hospodárskou realitou. Ako totiž konštatovala už samotná Rada, situácia v Čínskej ľudovej republike „sa vzdialila od predošlých hospodárskych pomerov“ ( 42 ). V rozvíjajúcich sa krajinách, ako je Čínska ľudová republika, ktoré prechádzajú na trhové hospodárstvo, môžu existovať výlučne podniky vo vlastníctve štátu, ktoré svoje rozhodnutia o cenách, nákladoch a vstupoch prijímajú podľa signálov trhu, pretože štát ako akcionár sa obmedzuje na úlohu, ktorá sa v rozsiahlej miere zhoduje s funkciou súkromného investora v systémoch trhového hospodárstva. Aj keď tento druh účasti štátu v krajinách bez dlhoročnej tradície trhového hospodárstva nie je ešte pravidlom, nemožno ich existenciu – oproti názoru Rady a Komisie – kategoricky vylúčiť.

64.

Výklad článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, ktorý uprednostňuje Rada a Komisia – nepriznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve už len z dôvodu štátnej kontroly v zmysle právnej úpravy obchodných spoločností –, prekračuje rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie, aby sa štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve priznal len takým podnikom z rozvíjajúcich sa krajín, ktoré skutočne v rozhodujúcej miere pôsobia za trhových podmienok. ( 43 ) To môže platiť aj pre podniky, ktoré sú vo vlastníctve štátu, alebo pre podniky, ktoré kontroluje štát ako akcionár.

65.

Na základe uvedeného treba prvé tvrdenie Rady zamietnuť.

66.

Druhé tvrdenie Rady sa opiera o význam prídavného mena „podstatný“ v prvej zarážke článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia. Rada vychádza z toho, že pod pojmom „podstatný“ sa rozumie iba miera prípadných zásahov štátu do obchodných rozhodnutí dotknutého podniku, nie však druh zásahov štátu, ich účinky alebo dôvody, na ktorých sú založené.

67.

Ani toto tvrdenie nevedie k cieľu.

68.

Možno síce súhlasiť s Radou, že použitie výrazu „podstatný“ sa v prvom rade vzťahuje na mieru prípadných zásahov štátu. Touto formuláciou sa totiž vyjadruje, že nepatrné zásahy štátu, ktoré nie sú vhodné na to, aby citeľným spôsobom ovplyvnili rozhodnutia dotknutého podniku o cenách, nákladoch a vstupoch, nie sú v rozpore s priznaním štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Ako Súd prvého stupňa oprávnene zdôraznil, bolo úmyslom normotvorcu Únie umožniť určitý stupeň vplyvu štátu na činnosť podniku alebo účasti na jeho rozhodovacom postupe, ktorý nemá nijaký vplyv na spôsob, akým sú rozhodnutia týkajúce sa cien, nákladov a vstupov prijímané. ( 44 ) Ide o zohľadnenie skutočnosti, že článok 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia možno uplatniť na rozvíjajúce sa krajiny, ktoré sa nachádzajú v procese prechodu od plánovaného hospodárstva k trhovému.

69.

Rada sa však mýli, ak sa z použitia výrazu „podstatný“ snaží vyvodiť, že podľa prvej zarážky článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia je relevantná iba miera prípadných štátnych zásahov štátu, a nie aj druh a možné následky štátneho angažovania sa.

70.

Cieľom predpisu totiž je, aby bol štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve priznaný takým výrobcom z rozvíjajúcich sa krajín, ktorí sú pri výrobe a predaji svojho tovaru v prevažnej miere vystavení podmienkam trhového hospodárstva. ( 45 ) V súlade s tým predstavujú zásahy štátu do vedenia podniku prekážku priznania štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve len v tom prípade, ak spôsobujú, že obchodné rozhodnutia dotknutého podniku nie sú prijímané na základe signálov trhu. Povedané vhodnými slovami Súdu prvého stupňa, rozhodujúce je, či sú relevantné rozhodnutia dotknutých vyvážajúcich výrobcov vedené výlučne obchodnými úvahami v záujme trhového hospodárstva, alebo sú skreslené inými úvahami, ktoré sú typické pre štátom riadené hospodárstvo. ( 46 )

71.

Nielen z kvantitatívneho pohľadu, ale aj z kvalitatívneho hľadiska musí ísť o zásahy štátu, ktoré sú spôsobilé dotknutému podniku zabrániť v tom, aby pôsobil v podmienkach trhového hospodárstva, a tak by nebolo opodstatnené, aby sa mu priznal štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve podľa článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia.

72.

Keďže argumentácia Rady sa jednostranne zakladá na kvantitatívnom prvku v článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia („podstatný vplyv štátu“), bez toho, aby sa adekvátnym spôsobom zohľadnil kvalitatívny prvok („že výrobca pôsobí v podmienkach trhového hospodárstva“), treba ju zamietnuť.

73.

Rada svojím tretím tvrdením vytýka Súdu prvého stupňa, že vo svojom výklade neuznal charakter výnimky, ktorý má článok 2 ods. 7 písm. b) a c) vo vzťahu k článku 2 ods. 7 písm. a) základného nariadenia.

74.

S touto argumentáciou nemôžem súhlasiť.

75.

Súd prvého stupňa na viacerých miestach napadnutého rozsudku zdôrazňuje, že štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve má charakter úpravy, ktorou sa udeľuje výnimka. Súd prvého stupňa tak výslovne uznáva, že metóda určenia normálnej hodnoty výrobku, ktorá je upravená v článku 2 ods. 7 písm. b) základného nariadenia, je výnimkou z osobitnej metódy stanovenia normálnej hodnoty pre krajiny, ktoré majú iné ako trhové hospodárstvo, upravenej v článku 2 ods. 7 písm. a), a preto ju treba vykladať reštriktívne. ( 47 ) Hovorí tiež o „osobitnom zaobchádzaní“ s dovozmi z určitých rozvíjajúcich sa krajín, pokiaľ ide o stanovenie normálnej hodnoty, a pri dokazovaní opaku treba vychádzať z toho, že podmienky, v ktorých podniky pôsobia v týchto krajinách, nie sú porovnateľné s podmienkami v krajinách s trhovým hospodárstvom. ( 48 )

76.

Tieto výroky Súdu prvého stupňa nie sú v nijakom prípade len slovami o tom, že štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve má charakter výnimky. Aj vo veci samej totiž možno zlúčiť výklad, ktorý vykonal Súd prvého stupňa, a uplatnenie článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia so vzťahom pravidlo – výnimka, ktorý bol zámerom normotvorcu. Štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve sa z výnimky nezmení na pravidlo iba preto, lebo sa z jeho pôsobnosti všeobecne nevylúčia podniky, ktoré štát kontroluje. Práve naopak, podniky kontrolované štátom musia – ako všetky ostatné – spĺňať aj všeobecné kritériá upravené v článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia.

77.

V tomto prípade napokon nejde ani tak o otázku, či sa má článok 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia vykladať reštriktívne, ako o to, ako reštriktívny má byť jeho výklad. To treba posúdiť s ohľadom na cieľ, ktorý je definovaný v ustanoveniach o štatúte podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve.

78.

Ako už bolo uvedené, cieľ článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia spočíva v tom, aby štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve mohli využívať tí výrobcovia z rozvíjajúcich sa krajín, ktorí sú pri výrobe a predaji svojich výrobkov v prevažnej miere vystavení podmienkam trhového hospodárstva. ( 49 ) Výklad uprednostňovaný Radou aj Komisiou, podľa ktorého treba od začiatku nepriznať štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve všetkým podnikom, ktoré štát kontroluje z dôvodu svojho postavenia akcionára, tento cieľ dostatočne nezohľadňuje. Taký výklad pôsobí neprimerane reštriktívne a môže viesť k tomu, že výrobcom z rozvíjajúcich sa krajín sa štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve odoprie len z dôvodu ich akcionárskej štruktúry, hoci v skutočnosti pôsobia v podmienkach trhového hospodárstva. To je v rozpore s mimoriadnou snahou normotvorcu Únie zohľadniť hospodárske podmienky v rozvíjajúcich sa krajinách, ktoré boli zmenené zásadným spôsobom, ( 50 ) ako aj so všeobecným cieľom základného nariadenia, a to zabezpečiť spravodlivé porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou. ( 51 )

79.

Tretie tvrdenie Rady treba teda tiež zamietnuť.

80.

Rada po štvrté tvrdí, že výklad článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia, ktorý vykonal Súd prvého stupňa, je zo systematického hľadiska nesprávny. Je v rozpore s podmienkami, za ktorých orgány Únie poskytnú výrobcom z tretích krajín „osobitné zaobchádzanie“ podľa článku 9 ods. 5 základného nariadenia. Keďže už úprava v článku 9 ods. 5, ktorá je menej ďalekosiahla, podľa názoru Rady úplne vylučuje zo svojej pôsobnosti tie podniky, ktoré sú kontrolované štátom, musí to podľa jej predpokladu o to viac platiť aj pre štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve podľa článku 2 ods. 7 písm. b) a c).

81.

Treba uznať, že existuje vzťah medzi úpravou štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve v článku 2 ods. 7 písm. b) a c) a úpravou osobitného zaobchádzania podľa článku 9 ods. 5 druhého pododseku základného nariadenia. Obe v prípade výrobcov z rozvíjajúcich sa krajín umožňujú stanoviť individuálne antidumpingové clo, pričom sa v rámci štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve určí pre každého výrobcu samostatne tak normálna hodnota, ako aj vývozná cena; naproti tomu v rámci osobitného zaobchádzania sa určí len vývozná cena.

82.

Vzťah medzi oboma ustanoveniami je zdôraznený aj znením článku 9 ods. 5 druhého pododseku základného nariadenia na základe úvodnej formulácie „Avšak tam, kde sa uplatňuje článok 2 ods. 7 písm. a)…“. Podľa toho je priznanie osobitného zaobchádzania podmienené tým, že ide o výrobcu z krajiny s iným ako trhovým hospodárstvom, ktorý ani nevyužíva privilégium štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, takže v jeho prípade sa uplatní iba všeobecná úprava podľa článku 2 ods. 7 písm. a) základného nariadenia. Na základe toho podáva mnoho vývozcov z rozvíjajúcich sa krajín svoje žiadosti o individuálne zaobchádzanie subsidiárne, ak by sa im nepriznal štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, ktorý je pre nich výhodnejší. Rada a Komisia na to správne poukázali.

83.

Práve opísaný vzťah medzi štatútom podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve a osobitným zaobchádzaním určite svedčí v prospech toho, že pri výklade článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia by sa malo v rámci možností dbať na to, aby nevznikol rozpor s článkom 9 ods. 5 druhým pododsekom základného nariadenia.

84.

Na rozdiel od názoru Rady a Komisie to však ešte nemusí nevyhnutne znamenať, že štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve v zmysle článku 2 ods. 7 písm. b) a c) základného nariadenia by sa automaticky odoprel všetkým podnikom, ktoré štát kontroluje ako akcionár. Aj článok 9 ods. 5 druhý pododsek základného nariadenia totiž umožňuje privilégium osobitného zaobchádzania vo vzťahu k všetkým podnikom, ktoré štát kontroluje: osobitné zaobchádzanie sa síce poskytne len takým podnikom, v ktorých patrí väčšinový podiel súkromným osobám [článok 9 ods. 5 druhý pododsek písm. c) prvá veta základného nariadenia]. To však nevylučuje, aby mal štát ako akcionár v týchto podnikoch dôležitú, resp. riadiacu funkciu. Ako totiž ukázal nielen predmetný prípad, ak sa zvyšok akcií spoločnosti nachádza vo vlastníctve súkromných osôb, môže silný menšinový podiel štátu de facto zaručiť kontrolu nad podnikom. ( 52 )

85.

Ak by aj boli riadiace orgány podniku a rozhodujúce pozície v jeho manažmente v prevažnej miere obsadené zástupcami štátu, nie je priznanie individuálneho zaobchádzania podľa článku 9 ods. 5 druhého pododseku písm. c) druhej vety základného nariadenia kategoricky vylúčené. Naopak, stačí, aby bola predmetná spoločnosť „napriek tomu“, t. j. napriek prevahe štátnych zástupcov v jeho riadiacich orgánoch alebo na kľúčových riadiacich pozíciách, „dostatočne nezávislá od štátu“. ( 53 )

86.

Článok 9 ods. 5 druhý pododsek písm. c) základného nariadenia teda dokonca ponecháva na rozhodnutí spoločnosti, ktorú de facto kontroluje štát ako silný minoritný akcionár, či preukáže, že je „napriek tomu dostatočne nezávislá od štátu“. ( 54 )

87.

Summa summarum, podnik ako Xinanchem, ktorého akcie sú v prevažnej miere vo vlastníctve súkromných osôb, by tak napriek dominantnému postaveniu štátu medzi jeho akcionármi nebol automaticky vylúčený z pôsobnosti individuálneho zaobchádzania podľa článku 9 ods. 5 druhého pododseku základného nariadenia.

88.

Pri prenesení na článok 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia to znamená, že v predmetnom prípade neexistoval – na rozdiel od názoru Rady a Komisie – nijaký naliehavý systematický dôvod, aby sa podniku ako Xinanchem od začiatku nepriznal štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve.

89.

Z uvedeného vyplýva, že aj štvrté tvrdenie Rady treba zamietnuť.

90.

Keďže tvrdenie Rady, ktoré sa opiera o článok 9 ods. 5 základného nariadenia, takisto nie je prijateľné, ostáva posúdiť, či toto tvrdenie bolo ešte viac oslabené na základe správy, ktorú nedávno prijal orgán pre urovnávanie sporov Svetovej obchodnej organizácie (ďalej len „WTO“) v rámci riešenia sporu medzi Čínskou ľudovou republikou a Európskou úniou. ( 55 ) Predovšetkým na účely predmetného konania môže byť nepodstatné, aké účinky sa tejto správe pripisujú v rámci Európskej únie a či sa na ňu podniky ako Xinanchem môžu vôbec odvolávať v konaniach pred súdmi Únie. ( 56 )

91.

Vo svojom piatom a poslednom tvrdení Rada uvádza, že výklad prvej zarážky článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, ktorý vykonal Súd prvého stupňa, vedie k nepraktickým záverom a k faktickej zmene dôkazného bremena.

92.

Ani túto obavu však nepovažujem za dôvodnú.

93.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku výslovne zdôraznil a uznal, že dôkazné bremeno je v prípade preukázania existencie podmienok na priznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve podľa prvej zarážky článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia stále povinnosťou dotknutého podniku. ( 57 )

94.

Samotná skutočnosť, že Súd prvého stupňa nevyňal vopred z pôsobnosti štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve všetky podniky, ktoré kontroluje štát ako akcionár, ešte nepredstavuje zmenu dôkazného bremena. Aj podľa riešenia, ktoré zvolil Súd prvého stupňa, musí totiž dotknutý podnik sám dokázať, že o cenách, nákladoch a vstupoch rozhoduje na základe signálov trhu, bez vplyvu štátu, ktorý sa toho týka. Nie Komisia a Rada musia napríklad disponovať dôkazom o tom, či podnik, ktorý štát kontroluje, pôsobí, alebo nepôsobí v rámci trhového hospodárstva.

95.

Ak by Komisia a Rada mohli podniku, ktorý je pod kontrolou štátu, automaticky a bez toho, aby vykonali posúdenie konkrétneho prípadu, odmietnuť priznať štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve, určite by to viedlo k výraznému zníženiu administratívnej náročnosti. Právny rámec priznania štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve podniku, ktorý Rada z dôvodu svojho postavenia normotvorcu Únie zakotvila článkom 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia, však taký postup neumožňuje. V tomto predpise sa od dotknutého podniku žiada, aby predložil „dostatok dôkazov“ o tom, že „pôsobí v podmienkach trhového hospodárstva“. Za týchto okolností je v prípade potreby povinnosťou orgánov Únie, ktoré sú príslušné pre antidumpingové konanie, aby dostatočne posúdili predložené dôkazy. Nemožno na jednej strane požadovať od dotknutých podnikov predloženie dôkazového materiálu, no na strane druhej označiť práve tento dôkazový materiál od začiatku za irelevantný.

96.

Posúdenie predloženého dôkazného materiálu je spojené – napriek výkladu koncepcie „podstatného vplyvu štátu, ktorý s tým súvisí“ ( 58 ) – so zhodnotením komplexných hospodárskych súvislostí, pri ktorom majú Komisia a Rada v zmysle ustálenej judikatúry veľký priestor na posúdenie („voľnú úvahu“). ( 59 ) V rámci toho priestoru môžu Komisia a Rada bez pochybností vychádzať z vyvrátiteľnej domnienky, že v krajine s iným ako trhovým hospodárstvom nepôsobí podnik, ktorý štát ako jeho akcionár kontroluje, pri výrobe a predaji svojich výrobkov v podmienkach trhového hospodárstva, ale je vo vzťahu k cenám, nákladom a vstupom spravidla vystavený podstatnému vplyvu štátu. ( 60 )

97.

Nevyvrátiteľná domnienka podstatného vplyvu štátu, ktorú, zdá sa, uvádza Komisia a Rada, by však bola neprimeraná. Práve preto, že orgány Únie majú ako orgány s právomocou vykonať antidumpingové konanie uvedený priestor na voľné úvahy, sú totiž povinné starostlivo a nezávisle preskúmať všetky relevantné prvky daného prípadu. ( 61 ) V neposlednej miere k tomu patrí aj posúdenie dôkazového materiálu, ktorý predložil dotknutý podnik a z ktorého má vyplynúť, či tento podnik – napriek tomu, že ho štát ako akcionár kontroluje – pôsobí ako podnik trhového hospodárstva. Komisia a Rada nemôžu vyhlásiť dané dôkazy za irelevantné bez toho, aby vykonali ich podrobnejšie posúdenie.

98.

Súhra tvorená priestorom na voľnú úvahu, vyvrátiteľnou domnienkou a povinnosťou posúdiť predložené dôkazy vedie v rámci článku 2 ods. 7 písm. c) základného nariadenia k spravodlivej rovnováhe záujmov, pri ktorej možno dostatočne zohľadniť nielen hospodárske záujmy predmetných podnikov, ale aj záujem zúčastnených orgánov Únie o riadny priebeh antidumpingového konania.

99.

Na základe uvedeného treba piate tvrdenie Rady zamietnuť.

100.

Summa summarum, Súd prvého stupňa teda oprávnene vyložil článok 2 ods. 1 písm. c) základného nariadenia v tom zmysle, že podniku ako Xinanchem, ktorý je kontrolovaný štátom ako jeho akcionárom, sa nemôže automaticky odoprieť priznanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. Súd prvého stupňa sa nedopustil ani nesprávneho posúdenia, keď predpokladal, že dôkazový materiál, ktorý predložil Xinanchem a z ktorého má vyplynúť, že pôsobí ako podnik so štatútom trhového hospodárstva, musia posúdiť orgány Únie a nemožno ho už od začiatku vyhlásiť za irelevantný. Prvý odvolací dôvod Rady je teda nedôvodný.

101.

Druhý odvolací dôvod Rady smeruje proti bodom 137 až 159 napadnutého rozsudku. V príslušnej časti rozsudku sa Súd prvého stupňa zaoberá úlohou ČOKDVKMC a jej vplyvom na stanovenie vývozných cien glyfosátu čínskych výrobcov, pričom v tejto súvislosti konštatoval, že Komisia a Rada sa dopustili zjavného nesprávneho posúdenia. ( 62 ). Rada, podporovaná Komisiou, na to reaguje, že Súd prvého stupňa prekročil hranice súdnej kontroly a obmedzil priestor na voľné úvahy, ktoré majú oba orgány Únie k dispozícii v rámci antidumpingového konania, a uskutočnil aj zmenu dôkazného bremena.

102.

Motívom tohto odvolacieho dôvodu je, že oba orgány Únie vychádzali v antidumpingovom konaní z toho, že ČOKDVKMC stanovuje pre vývoz glyfosátu záväznú „najnižšiu cenu“ a v spolupráci s colnými orgánmi túto cenu aj presadzuje prostredníctvom systému kontrolných poznámok. Oba orgány Únie považovali túto skutočnosť za dôležitý oporný bod na to, že vývozné ceny uvedeného výrobku neboli stanovené za podmienok trhového hospodárstva, a teda Xinanchem bol v zmysle toho pod podstatným vplyvom štátu, čo bolo dôvodom na to, že mu odmietli priznať štatút podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. ( 63 ) Aj v súdnom konaní až do pojednávania na Súdnom dvore vychádzali Rada a Komisia v celej svojej argumentácii z tejto verzie situácie.

103.

Skutkový stav, ktorý bol obsahom tvrdení Rady a Komisie, sa však v niektorých rozhodujúcich bodoch nezhoduje so skutkovými zisteniami Súdu prvého stupňa. Na rozdiel od oboch orgánov Únie totiž Súd prvého stupňa vychádza z toho, že v prípade vývozov glyfosátu z Čínskej ľudovej republiky neexistovala počas prešetrovania nijaká záväzná najnižšia cena, ale platila len nezáväzná referenčná cena, ( 64 ) ktorú navyše neurčovala ČOKDVKMC, ale výrobcovia glyfosátu, ktorých ČOKDVKMC zastupovala ( 65 ), v neposlednom rade preto, aby sa v príslušných krajinách určenia uľahčilo dodržiavanie antidumpingových pravidiel. ( 66 ) ČOKDVKMC, neštátna inštitúcia, ( 67 ) udelila svoje vývozné poznámky aj vtedy, keď nebola dosiahnutá referenčná cena. ( 68 ) a neexistovali nijaké opatrenia, ktoré by Čínskej ľudovej republike umožnili vykonávať vplyv. ( 69 )

104.

Keďže Rada, rovnako ako Komisia, v odvolacom konaní nepodala námietku proti nesprávnemu posúdeniu dôkazov Súdom prvého stupňa, a už vôbec neuviedla nijaké oporné body dokazujúce uvedené nesprávne posúdenie, je relevantný iba ten skutkový stav, ktorý zistil Súd prvého stupňa. ( 70 ) Oba orgány Únie sa musia riadiť skutočnosťami, ktoré zistil Súd prvého stupňa, a musia ich akceptovať ako základ posúdenia napadnutého rozsudku.

105.

Na základe skutočností, ktoré konštatoval Súd prvého stupňa, napadnutý rozsudok vychádza z toho, že cenový normatív pre glyfosát, ktorý bol vypracovaný v rámci ČOKDVKMC, v skutočnosti nemal obmedzujúci účinok na vývozy Xinanchemu ( 71 ) a že oba orgány Únie tomuto podniku neoprávnene odopreli využívanie štatútu podniku pôsobiaceho v trhovom hospodárstve. ( 72 )

106.

Rada a Komisia vytýkajú Súdu prvého stupňa, že týmto spôsobom prekročil hranice súdnej kontroly antidumpingových opatrení a nahradil hodnotenie príslušných orgánov Únie svojím vlastným posúdením.

107.

Toto tvrdenie nie je relevantné.

108.

Niet pochybností o tom, že čo sa týka zhodnotenia komplexných hospodárskych súvislostí, orgány Únie majú v antidumpingovom konaní veľký priestor na voľné úvahy („posúdenie“). ( 73 )

109.

Existencia takého priestoru na voľné úvahy však v prípade hospodárskych otázok neznamená, že súdy Únie musia upustiť od každej kontroly výkladu hospodárskych informácií príslušnými orgánmi – Komisiou a Radou. V právomoci súdov Únie je skôr preverenie hmotnej zákonnosti antidumpingových opatrení z hľadiska správnosti zisteného skutkového stavu a overenie zjavných pochybení, ku ktorým pri posudzovaní došlo. ( 74 ) Pritom môžu nielen preveriť vecnú správnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a koherentnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé podporiť závery, ktoré z nich boli vyvodené. ( 75 )

110.

Súd prvého stupňa preto v predmetnom prípade oprávnene skúmal predovšetkým to, či oba orgány Únie zohľadnili všetky relevantné dôkazy a či skutkový stav, tak ako vyplynul zo spisu konania, mohol podporiť závery, ku ktorým oba orgány Únie dospeli v súvislosti s údajným vplyvom štátu pri určovaní cien glyfosátu v zahraničnom obchode.

111.

Súd prvého stupňa svojím vlastným, odlišným posúdením hospodárskych údajov v nijakom prípade nenahradil hodnotenie Komisie a Rady. Konštatoval len, že oba orgány Únie nevzali dostatočne do úvahy niektoré relevantné okolnosti a že sa svojimi závermi nemôžu opierať o skutkový stav, ktorý vyplýva zo spisu. ( 76 )

112.

Súd prvého stupňa teda vôbec neprekročil svoje právomoci, ale práve naopak, plnil úlohu, ktorá naň bola delegovaná zmluvami na účely posúdenia zákonnosti právnych aktov Únie v rámci žalôb o neplatnosť podľa článku 263 ods. 1 ZFEÚ.

113.

Nie je úlohou Súdneho dvora, aby v odvolacom konaní, v tomto prípade nad rámec kontroly zákonnosti napadnutého rozsudku, nahradil posúdenie, ktoré vykonal Súd prvého stupňa, svojím vlastným posúdením zisteného skutkového stavu. Na to sa však zameriava druhý odvolací dôvod, a preto mu nemožno vyhovieť.

114.

Summa summarum, aj druhý odvolací dôvod Rady je nedôvodný.

115.

Tretí odvolací dôvod Rady je osobitne zameraný proti bodu 160 napadnutého rozsudku, v ktorom Súd prvého stupňa súhrnne konštatoval, že Rada ani Komisia nezohľadnili všetky relevantné dôkazy, ktoré Xinanchem predložil v antidumpingovom konaní, aby pomocou nich dokázal, že jeho činnosť nepodliehala podstatnému vplyvu štátu. Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že chyby, ktoré boli zistené na inom mieste, sa vzťahujú aj na celkový záver, ku ktorému dospela Rada.

116.

Rada v rámci tohto tretieho odvolacieho dôvodu neuvádza nijaké osobitné výhrady voči napadnutému rozsudku. V porovnaní s oboma prvými odvolacími dôvodmi, ktoré už boli preskúmané, nemá tretí odvolací dôvod samostatný obsah. Neprekračuje rámec toho, čo už bolo vysvetlené.

117.

Na základe uvedeného neexistuje na tomto mieste dôvod na ďalšie vysvetlenia. Tretí odvolací dôvod treba zamietnuť z rovnakých dôvodov ako prvý a druhý odvolací dôvod.

118.

Keďže nebolo možné uznať nijaký z uvedených odvolacích dôvodov, odvolanie Rady treba zamietnuť v celom rozsahu. Nie je teda nutné posúdiť výroky Rady k ďalším žalobným dôvodom, ktoré Xinanchem uviedol v prvostupňovom konaní proti spornému nariadeniu v rámci svojej žaloby o neplatnosť a Súd prvého stupňa ich neanalyzoval.

119.

Ak sa odvolanie v súlade s mojimi návrhmi v tejto veci zamietne, Súdny dvor rozhodne o trovách konania (článok 122 ods. 1 rokovacieho poriadku), pričom podrobnosti vyplývajú z článku 69 v spojení s článkom 118 rokovacieho poriadku.

120.

Podľa článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nebola so svojimi tvrdeniami úspešná a Xinanchem, ako aj AUDACE ako vedľajší účastník konania podali príslušný návrh, Rada je povinná uhradiť trovy.

121.

Čo sa týka Komisie, táto svojimi návrhmi podporovala Radu ako vedľajší účastník konania, a teda tiež nemala úspech. Je preto primerané, aby sa Komisii na základe analogického uplatnenia článku 69 ods. 4 § 1 rokovacieho poriadku uložila povinnosť znášať jej vlastné trovy.

122.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: