1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený dánskym Østre Landsret sa týka výkladu článku 5 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( 2 ) (ďalej len „smernica 2001/29“).

2.

Toto ustanovenie poskytuje členským štátom možnosť, aby v súvislosti s tzv. pominuteľnými záznamami diel ( 3 ), ktoré organizácie zabezpečujúce vysielanie vyrobili prostredníctvom vlastných zariadení a pre vlastné vysielanie, obmedzili právo rozmnožovania, ktoré je upravené v článku 2 tejto smernice a vzťahuje sa na diela chránené majetkovými právami nehmotnej povahy.

3.

Dánsky autorský zákon však ani po prebratí smernice 2001/29 nespresňuje podmienky, na základe ktorých sa má určiť, či bol záznam vyrobený „prostredníctvom… vlastných zariadení a pre… vlastné vysielanie“ organizácie zabezpečujúcej vysielanie. ( 4 ) Tento problém je aj hlavným bodom konania vo veci samej, v ktorom sa má vnútroštátny súd zaoberať uplatňovaním článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 na televízne programy, ktoré si organizácie zabezpečujúce vysielanie objednali od externých produkčných spoločností.

4.

V tejto súvislosti chce vnútroštátny súd zistiť predovšetkým to, či sa záznam televízneho programu, ktorý vyrobila produkčná spoločnosť, považuje za záznam vyrobený organizáciou zabezpečujúcou vysielanie „prostredníctvom… vlastných zariadení a pre… vlastné vysielanie“ podľa článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 v spojení s jej odôvodnením 41, ak si ho organizácia zabezpečujúca vysielanie objednala od produkčnej spoločnosti na účely vlastného vysielania, a ak áno, za akých podmienok.

5.

Článok 2 smernice 2001/29 („Právo rozmnožovania“) stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

6.

Článok 3 smernice 2001/29 („Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“) uvádza:

„1.   Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

…“

7.

Článok 5 ods. 2 smernice 2001/29 stanovuje:

„Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

…

8.

V súvislosti s pojmom „vlastné zariadenia“ je v odôvodnení 41 smernice 2001/29 uvedené:

„Pri uplatňovaní výnimky alebo obmedzenia vo vzťahu k pominuteľnému záznamu zhotovenému organizáciami zabezpečujúcimi vysielanie zahŕňajú vlastné zariadenia vysielateľa pochopiteľne aj zariadenia osoby, ktorá koná v mene a[ ( 5 )] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie.“

9.

V spoločnej pozícii Rady (ES) č. 48/2000 ( 6 ) sa v bode 27 v tejto súvislosti uvádza:

„Článok 5 ods. 2 písm. d) bol pridaný na zoznam výnimiek v zmenenom a doplnenom návrhu Komisie v nadväznosti na návrh Európskeho parlamentu (pozmeňujúci a doplňujúci návrh 39). Rada… do tohto ustanovenia zaviedla druhú klauzulu, aby znenie prispôsobila článku 11 bis Bernského dohovoru. Rada ďalej ozrejmila pojem ‚prostredníctvom vlastných zariadení‘, ktorý je uvedený v novom odôvodnení 41, aby členským štátom poskytla dostatočný priestor na prispôsobenie svojich právnych predpisov na trhové zmeny.“ [neoficiálny preklad]

10.

Článok 11 bis Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel (revidovaný v Paríži 24. júla 1971) v znení zmien a doplnení z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“) stanovuje:

„1.   Autori literárnych a umeleckých diel majú výlučné právo udieľať súhlas:

…

3.   Ak niet opačného dojednania, nezahŕňa súhlas udelený podľa odseku 1 tohto článku súhlas na vyhotovenie záznamu diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou pomocou zariadenia slúžiaceho na záznam zvukov alebo obrazov. Zákonodarstvám štátov Únie sa však vyhradzuje, aby upravili režim efemérnych záznamov vyhotovovaných rozhlasovou alebo televíznou organizáciou vlastnými prostriedkami a pre svoje vlastné vysielanie. Tieto zákonodarstvá môžu tiež dovoliť úschovu týchto záznamov; pokiaľ majú výnimočnú dokumentárnu povahu, v úradných archívoch.“

11.

§ 31 dánskeho autorského zákona ( 7 ) stanovuje:

„1.   Rozhlasové alebo televízne spoločnosti môžu na účely svojich vysielaní vyhotovovať záznamy diel na páske, filme alebo akomkoľvek inom nosiči, ktorý ich môže reprodukovať, pod podmienkou, že majú právo predmetné diela vysielať. Právo sprístupniť takéto záznamy diel verejnosti podlieha ďalším platným ustanoveniam.

2.   Minister kultúry môže stanoviť pravidlá upravujúce podmienky, za ktorých možno takéto záznamy zhotovovať a uchovávať.“

12.

V súvislosti s prebratím smernice 2001/29 v Dánsku vychádzal vnútroštátny zákonodarca – ako to vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ( 8 ) – z toho, že v § 31 platného zákona sa nachádza výnimka analogická výnimke uvedenej v článku 5 ods. 2 písm. d) smernice. Prebratie článku 5 ods. 2 písm. d) smernice teda nebolo dôvodom na zmenu a doplnenie § 31 dánskeho autorského zákona, a preto sa ani nezaujalo stanovisko k otázke významu odôvodnenia 41 smernice 2001/29.

13.

V konaní vo veci samej je sporné, ako by sa mala vykladať výnimka týkajúca sa záznamov vyhotovených na účely vysielania stanovená v § 31 dánskeho autorského zákona, ak je záznam vyhotovený v súvislosti s televíznymi programami, ktoré si organizácia zabezpečujúca televízne vysielanie objednala od tretích osôb na použitie vo vlastnom vysielaní.

14.

Nie je jasné predovšetkým to, či a do akej miery smernica 2001/29 ovplyvňuje uplatňovanie uvedeného § 31 prostredníctvom výkladu zhodného so smernicou a ako treba chápať jednotlivé ustanovenia smernice, ktoré sa týkajú organizácií zabezpečujúcich vysielanie.

15.

V tomto konaní existuje spor medzi Nordisk Copyright Bureau (ďalej len „NCB“) na jednej strane a DR a TV2 Danmark A/S (ďalej len „TV2“), organizáciami zabezpečujúcimi vysielanie, na strane druhej.

16.

NCB je škandinávsko-pobaltská spoločnosť, ktorá spolupracuje s podobnými spoločnosťami spravujúcimi autorské práva po celom svete pri správe práv skladateľov hudby, skladateľov textov a hudobných vydavateľov na vyhotovovanie záznamov a kópií hudby na CD, DVD, vo filmoch, videách, na internete atď. (tzv. mechanické práva).

17.

DR je rozhlasová a televízna organizácia, ktorá na celom území Dánska zabezpečuje vysielanie financované z koncesionárskych poplatkov. TV2 je televízna spoločnosť zabezpečujúca vysielanie na celom území Dánska a jej financovanie pochádza z komerčných príjmov z televíznej reklamy.

18.

K rozhlasovým a televíznym programom, ktoré vysielajú DR a TV2, patria aj programy vytvorené tretími subjektmi podľa osobitných dohôd uzatvorených s DR alebo TV2 s cieľom premiérového vysielania spoločnosťami DR alebo TV2. DR vo všeobecnosti vytvára vlastné televízne vysielania, ale na základe tzv. verejnej zmluvy, ktorú uzatvorila s ministerstvom kultúry, je povinná podporovať súkromnú produkciu objednávaním televíznych programov od tretích subjektov v narastajúcom rozsahu. Naproti tomu TV2 je od svojho vzniku založená na tzv. zmluvnom modeli, na základe ktorého sa všetky televízne programy, okrem správ a programov o aktuálnych udalostiach a filmov, na ktoré sa vzťahovali licenčné zmluvy, objednávajú od tretích subjektov.

19.

Zvýšené využívanie nezávislých externých televíznych produkčných spoločností zo strany DR a TV2 vyostrilo starší spor medzi účastníkmi konania, v ktorom ide o to, či sa zákonná výnimka vzťahuje aj na záznamy, ktoré vyrobili nezávislé externé televízne produkčné spoločnosti na objednávku DR alebo TV2 na účely premiérového vysielania v DR alebo TV2.

20.

Konkrétne pritom ide o hudbu, ktorá sa v televíznych produkciách môže používať buď ako hlavný predmet programu, alebo ako podradený prvok, napríklad ako hudba v pozadí, ktorá program sprevádza, a o finančné nároky určitých organizácií na ochranu práv, ktoré sa s tým spájajú. ( 9 )

21.

Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

22.

Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k skutočnosti alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo aj vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové alebo právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené. ( 11 )

23.

V konaní vo veci samej mali účastníci konania rozdielne názory na otázku, či má smernica 2001/29, o ktorej výklad ide v prejudiciálnych otázkach, vôbec význam pri rozhodovaní o právnom spore, ktorý bol predložený vnútroštátnemu súdu.

24.

Organizácie zabezpečujúce televízne vysielanie poukázali na to, že výraz „prostredníctvom… vlastných zariadení a pre… vlastné vysielanie“, ktorý obsahuje smernica 2001/29, sa v § 31 dánskeho autorského zákona vôbec nenachádza, a preto v konaní vo veci samej nemožno požadovať jeho uplatnenie. Okrem toho článok 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 nie je priamo uplatniteľný a podmienku vyhotovenia „prostredníctvom… vlastných zariadení“ nemožno vykladať ako súčasť § 31 autorského zákona, ak to dánsky zákonodarca tak neupravil.

25.

Naproti tomu NCB tvrdí, že podľa článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 platí podmienka vyhotovovania „prostredníctvom… vlastných zariadení“ a podľa dánskej právnej úpravy je táto podmienka uplatniteľná aj vzhľadom na to, že § 31 autorského zákona sa musí vykladať v súlade so smernicou.

26.

Ak by v konaní vo veci samej dánsky súd nemohol s konečnou platnosťou z právnych dôvodov zohľadniť ustanovenie smernice, to znamená, že by prostredníctvom inštitútov vnútroštátneho právneho poriadku nebol možný výklad v súlade so smernicou, bolo by nutné spochybniť prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to z dôvodu nedostatočného významu predložených otázok pre rozhodnutie v spore vo veci samej. ( 12 )

27.

V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedenej článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie však v zmysle ustálenej judikatúry prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby vydal rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 13 )

28.

V predmetnom prípade sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie a neexistujú nijaké kogentné dôkazy, že by nebol možný aspoň výklad súladu vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou. Skutočnosti uvedené v bode 12 týchto návrhov však svedčia v neprospech názoru, ktorý zastávajú organizácie zabezpečujúce vysielanie, že zohľadnenie ustanovenia smernice je v konaní vo veci samej vylúčené. Ak sa totiž vnútroštátny zákonodarca pri prebratí smernice zdržal zmeny a doplnenia § 31 autorského zákona s predpokladom, že tento predpis je už vo svojej existujúcej podobe zlučiteľný s právom Únie, je logické, aby sa pri výklade tejto – hoci možno nedostatočne prejavenej – vôli zákonodarcu interpretačne vyhovelo. Vnútroštátny súd však nezastáva jednoznačný názor, že to nie je možné. Treba teda rešpektovať jeho výsostné právo posudzovať význam prejudiciálnych otázok pre konanie vo veci samej a vychádzať z toho, že prejudiciálne otázky majú vzťah k skutočnosti alebo k predmetu sporu vo veci samej a načrtnutý problém nie je čisto hypotetickej povahy. ( 14 )

29.

Otázky, ktoré predložil vnútroštátny súd, sa v podstate týkajú pojmu „prostredníctvom… vlastných zariadení“ a jeho výkladu v kontexte smernice 2001/29.

30.

Prostredníctvom svojej prvej otázky by chcel vnútroštátny súd zistiť, či sa výrazy „prostredníctvom… vlastných zariadení“ a „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“ majú vykladať podľa vnútroštátneho právneho poriadku, alebo podľa práva Únie.

31.

Názory účastníkov konania na prvú prejudiciálnu otázku sa líšia: kým organizácie zabezpečujúce vysielanie sa vyjadrujú v prospech takého prístupu k výkladu, ktorý sa bude riadiť vnútroštátnou právnou úpravou, pretože príslušná smernica v tejto súvislosti neobsahuje ani definíciu pojmov, ani sa neusiluje o harmonizáciu ( 15 ), španielska vláda, Komisia a NCB považujú za vhodný autonómny výklad práva Únie.

32.

Výklad výrazov „prostredníctvom… vlastných zariadení“ v článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 a „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“ v odôvodnení 41 podľa vnútroštátnej právnej úpravy podľa môjho názoru nepovedie k cieľu a nie je možné pristúpiť k nemu už z dôvodu, že v smernici chýba špecifické vymedzenie pojmov, napríklad v podobe zoznamu definícií.

33.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii. ( 16 )

34.

Po prvé pojmu „vlastné zariadenia“ chýba akýkoľvek odkaz na vnútroštátnu právnu úpravu a po druhé smernica 2001/29, hoci len v náznakoch, spresňuje tento termín vo svojom odôvodnení 41, čo vysvetľuje, že samotné právo Únie sa usiluje o špecifické vysvetlenie pojmu, ktoré vyplynie z podstaty právneho aktu, a v odôvodnení 41 ponúka na tento účel výkladové pomôcky.

35.

To, že autonómne chápanie pojmu v práve Únie je tematicky vhodné aj v záujme významu hospodárskych väzieb, ktoré existujú v rámci celej Únie a majú cezhraničný charakter, znázorňuje po tretie predmet a cieľ smernice 2001/29. V tejto súvislosti možno adekvátne odkázať na argumentáciu v nedávnych rozsudkoch Brüstle a Padawan. ( 17 )

36.

Keďže teda nie je zrejmý nijaký dôvod odchýliť sa od autonómneho a jednotného výkladu, treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať, že výrazy „prostredníctvom… vlastných prostriedkov“ v článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 a „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“ v odôvodnení 41 tejto smernice sa majú vykladať podľa práva Únie.

37.

Problém, či sa pri stanovení autonómneho a jednotného chápania pojmu v práve Únie treba odvolávať na parametre, obsahové normatívy alebo vôbec na prístup prezentovaný v medzinárodných prameňoch práva ( 18 ), ako napríklad v Bernskom dohovore, a ak áno, do akej miery, sa v rámci odpovede na túto prvú otázku nemusí zodpovedať a vysvetlí sa pri odpovedi na druhú prejudiciálnu otázku.

38.

V druhej prejudiciálnej otázke sa prezentuje odlišnosť rôznych jazykových verzií. Vnútroštátny súd chce totiž zistiť, či sa má článok 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 chápať ako „v mene a v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“, alebo ako „v mene alebo v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“. Otázka nie je presne formulovaná, pretože sa vzťahuje na článok 5 smernice 2001/29, ale zjavne v nej ide o odôvodnenie 41, v ktorého kontexte sa má vykladať tento článok 5. Uvedené jazykové rozdiely sa totiž nenachádzajú v článku 5 uvedenej smernice, ale v jej odôvodneniach.

39.

Kým Komisia zdôrazňuje zásadnú rovnocennosť úradných jazykov a podporuje teleologický prístup s otvoreným záverom, NCB pevne trvá na reštriktívnom stanovisku, ktoré napokon zastáva aj španielska vláda, ktorá vychádza zo singularity nemeckej jazykovej verzie a z logických dôvodov sa prikláňa ku kumulatívnemu výkladu ( 19 ). Aj DR a TV2 sa odvolávajú na logiku, dospievajú však k úplne protikladnému záveru. ( 20 )

40.

Domnievam sa, že číselný pomer ( 21 ) medzi jazykovými verziami, ktoré obsahujú nejasné spojky („a“ ( 22 ) alebo „alebo“ ( 23 )), je rovnako málo relevantný ako detailné jazykové rozdiely, a rozhodne treba vychádzať zo zmyslu a z účelu kontextu úpravy ( 24 ).

41.

Podľa ustálenej judikatúry potreba jednotného uplatňovania aktu práva Únie v zásade vylučuje, aby sa v prípade pochybností tento akt posudzoval izolovane v jednom z jeho znení, a naopak, vyžaduje, aby sa vykladal a uplatňoval s prihliadnutím na znenia v ostatných úradných jazykoch. ( 25 ) Vzhľadom na nepresnosti vnášané viacjazyčnosťou je výpovedná hodnota pojmov v práve Únie menšia než v jednojazyčnom prostredí. ( 26 )

42.

Článok 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29, s ktorým súvisí odôvodnenie 41, sa svojím znením ( 27 ) opiera o článok 11 bis ods. 2 Bernského dohovoru.

43.

Podľa internetovej prezentácie Svetovej organizácie duševného vlastníctva (ďalej len „WIPO“) ( 28 ) pristúpilo do dnešného dňa k Bernskému dohovoru 165 štátov, medzi nimi všetky členské štáty Európskej únie. Na rozdiel od zmlúv WIPO ( 29 ) však k Bernskému dohovoru môžu pristúpiť len štáty.

44.

Podľa článku 37 ods. 1 písm. c) Bernského dohovoru je v prípade rozdielnych názorov na výklad rozhodujúci francúzsky text.

45.

V predmetnom kontexte práva Únie sa však francúzska verzia neuprednostní pred ostatnými úradnými jazykmi, ako sa uvádza v článku 37 ods. 1 písm. c) Bernského dohovoru.

46.

Smernica 2001/29 sa má síce v rámci možností vykladať v kontexte medzinárodného práva verejného ( 30 ), predovšetkým so zohľadnením Bernského dohovoru a Zmluvy WIPO o autorských právach. Uvedená smernica totiž slúži okrem iného na to, aby vykonala túto zmluvu ( 31 ), ktorá zmluvným stranám vo svojom článku 1 ods. 4 ukladá povinnosť, aby splnili články 1 až 21 Bernského dohovoru ( 32 ). Ustanovenie, ktoré označuje francúzštinu ako jazyk, ktorý je rozhodujúci v prípade rozdielnych názorov na výklad Bernského dohovoru, sa však nachádza v jeho článku 37 ods. 1 písm. c), a teda nepatrí k normám, na ktoré sa odvoláva Zmluva WIPO o autorských právach, ktorej záväzky sa majú splniť prostredníctvom smernice 2001/29.

47.

Už z dôvodu, že smernica 2001/29 odkazuje na Zmluvu WIPO o autorských právach, by bolo rovnako neprimerané a priamo nevhodné, aby sa jazykové pravidlo z článku 24 určitým spôsobom previedlo do smernice 2001/29 a aby sa jej jazyky považovali za rozhodujúce aj pri výkladových problémoch, ktoré sa týkajú smernice. Na tento účel stačí pripomenúť, že článok 24 Zmluvy WIPO o autorských právach uvádza ako rovnako relevantných šesť jazykov, medzi nimi však, čo v prípade zmluvy WIPO nijako neprekvapuje, okrem francúzštiny, angličtiny a španielčiny – teda troch úradných jazykov Únie – ruštinu, arabčinu a čínštinu, ktoré na účely výkladu smernice de lege lata nepripadajú do úvahy.

48.

Bez ohľadu na kontext medzinárodného práva verejného, v ktorom sa smernica 2001/29 nachádza, teda nemožno určiť nijaký úradný jazyk ako jazyk, ktorý bude mať rozhodujúci význam pri výkladových problémoch.

49.

Platí preto všeobecná zásada, podľa ktorej sa v prípade rozdielov medzi rôznymi jazykovými zneniami právneho aktu Únie má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou. ( 33 ) Na tento účel je v predmetnom prípade užitočný aj pohľad na históriu vzniku tohto ustanovenia.

50.

Samostatná analýza prvkov, ktoré sa podľa odôvodnenia 41 majú spojiť spojkami „a“ alebo „alebo“, neposkytuje pri prvom prístupe ako podklad pre uvedený systematicko-teleologický výklad nijaké usmernenie. Spojeniam „v mene [subjektu]“, resp. „v rámci zodpovednosti [subjektu]“ sa totiž automaticky nedá priradiť jasne vymedzený obsah, ktorý by mohol byť predmetom kumulatívneho, resp. alternatívneho výkladu a dal by sa zaradiť do určitého kontextu. Prvky sa skôr prekrývajú a nie sú dostatočne selektívne.

51.

Dvojica spojení však nejasne pripomína napríklad rozdelenie medzi „pravou“ a „nepravou“ výrobou na objednávku, ktoré je známe v nemeckom práve. Nepravou výrobou na objednávku sa pritom rozumie, že poverený výrobca koná „od začiatku v mene a[ ( 34 )] na účet vysielajúcej organizácie, a preto priamo získa všetky autorské práva a práva na používanie. V tomto prípade nie je poverený výrobca samostatným výrobcom filmu…, ale len organizačne vyčlenenou pomocnou silou vysielajúcej organizácie“. ( 35 ) Ak by sa namiesto toho na základe odôvodnenia 41 smernice 2001/29 uplatnilo podľa zmyslu toto vymedzenie na pominuteľné záznamy, ktoré sa aj tak len sotva dajú chápať ako principiálne trvalý záznam filmového diela, a z pojmu „vlastné zariadenia“ by sa plánovalo vylúčenie len tých produkcií, pri ktorých vyhotovuje výrobca vysielanie vo vlastnom mene (z pravdepodobne na vlastné riziko) a autorské práva, ako aj práva na používanie, ktoré takto získa, musí neskôr previesť na organizáciu zabezpečujúcu vysielanie, bolo by vhodné, aby sa tento úmysel vyjadril v odôvodneniach jasnejšie.

52.

Vzhľadom na to, že samotné pojmy použité v právnom predpise neumožňujú spätné závery na zámer zákonodarcu, treba sa ďalej venovať histórii vzniku právnej normy a posúdiť, či môže poskytnúť vysvetlenie zmyslu a účelu sporného ustanovenia.

53.

História vzniku článku 5 ods. 2 smernice 2001/29 siaha v konečnom dôsledku k Bernskému dohovoru, z ktorého bol prevzatý pojem „vlastné zariadenia“.

54.

Históriu vzniku sporného odôvodnenia 41 smernice 2001/29, ktoré je vysvetlením článku 5 ods. 2 písm. d), možno pochopiť prostredníctvom detailnej dokumentácie k legislatívnym materiálom ( 36 ) a v súvislosti s pôsobnosťou pojmu „vlastné zariadenia“ prezentuje rozdielne tendencie účastníkov legislatívneho procesu.

55.

Pohľad na históriu vzniku ustanovenia a odôvodnenia, ktoré je k nemu priradené, totiž najprv poukazuje na skutočnosť, že Európsky parlament sa v prvom rade usiloval o privilegovanie takých postupov rozmnožovania, ktoré slúžia výlučne na to, aby následne umožnili zákonný prenos programov. ( 37 ) Nezávisle od toho však existovala snaha jednak o to, aby sa znenie orientovalo podľa Bernského dohovoru, a jednak o to, aby sa ujasnil a rozšíril pojem „vlastné zariadenia“, ktorý sa v uvedenom dohovore používal v podobnej reštriktívnej forme (z považoval sa za prekonaný). Mal sa zohľadniť technický a praktický vývojový proces. Na rovnaký zámer poukazuje aj spoločná pozícia, ktorej výňatky už boli uvedené.

56.

Úprava výnimky, ktorá sa má v zásade vykladať reštriktívne, sa prostredníctvom odôvodnenia 41 mala obozretne vykladať voľnejšie bez toho, aby úplne stratila obrysy. Hoci sa ustanovenia zavádzajúce výnimku konkrétne v smernici 2001/29 majú vykladať reštriktívne ( 38 ), historicko-teleologický výklad svedčí v prospech flexibilného a otvoreného chápania výpovede v odôvodnení 41, pričom je však toto odôvodnenie obsahovo koncipované ako príklad a nepredstavuje reštriktívno-konečnú definíciu.

57.

Vzhľadom na tieto úvahy vzniká otázka, či z toho možno získať relevantné informácie o probléme, ktorý bol predložený v druhej prejudiciálnej otázke a ktorý má v konečnom dôsledku syntaktickú povahu.

58.

Vo dvojici formulácií „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti“, ktorá má širší základ ako formulácia „v mene [subjektu]“, ktorá tiež implicitne obsahuje myšlienku pripočítania, čo je dôvod na vznik zodpovednosti, je podľa môjho názoru dominantný pojem zodpovednosť. Tento pojem možno vykladať extenzívne alebo reštriktívne, pričom v rôznych jazykových zneniach môže mať odlišný charakter.

59.

V predmetnej veci je teda vzhľadom na skutočnosť, že v konkrétnom kontexte ide o posúdenie výroby na objednávku, ktorú vykonáva tretí subjekt, pre predmetnú situáciu charakteristické, či organizácia zabezpečujúca vysielanie je alebo nie je – akýmkoľvek spôsobom – zodpovedná za výrobu, ktorá bola vykonaná na jej objednávku, resp. za svoj pominuteľný záznam, ktorý vyhotovil tretí subjekt.

60.

Ďalej treba systematicko-teleologickým výkladom zistiť významovú hodnotu pojmu zodpovednosť.

61.

Zo systematického hľadiska treba pri výklade zohľadniť, že široké chápanie parametra „zodpovednosť“ bude mať priamy účinok na článok 5 ods. 2 písm. d) smernice: čím viac spoločností sa považuje za spoločnosti konajúce „v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“, tým viac záznamov sa podľa článku 5 ods. 2 písm. d) smernice (v spojení s jej odôvodnením 41) považuje za vyhotovené „prostredníctvom… vlastných zariadení“ ( 39 ), za privilegované a môže sa na ne začať uplatňovať ustanovenie o výnimke vzťahujúce sa na pominuteľné záznamy.

62.

Skôr ako prípadné jazykové odtiene odôvodnení sa pri výklade článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 a spojenia „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti“ musí teda zohľadniť skutočnosť, že pojem „vlastné zariadenia“, ktorý treba vykladať v súvislosti s koncepciou zodpovednosti, ale nemá sa zdeformovať, sa preberá z príslušného článku Bernského dohovoru a dodržiavať ho je povinná aj Únia. ( 40 )

63.

Pojem vlastné zariadenia sa v literatúre venovanej Bernskému dohovoru vykladá v súlade s jeho charakterom výnimky reštriktívne, ( 41 ) čo zase v snahe zabrániť oslabeniu koncepcie svedčí v prospech vysokých nárokov na koncepciu zodpovednosti. S tým možno súhlasiť, pretože inak by ustanoveniu upravujúcemu výnimku, ktorý sa má v zásade vykladať reštriktívne, hrozilo riziko, že stratí podstatu.

64.

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené v bode 61, treba v predmetnom prípade pri právnom výklade smernice 2001/29 uskutočniť ekvilibristický výkon ( 42 ): tendencie v histórii vzniku smernice 2001/29 poukazujú na jednej strane na široké chápanie pojmu, na druhej strane Bernský dohovor, ktorého hodnoty sa majú v zásade rešpektovať, sleduje vyslovene reštriktívny prístup.

65.

Skutočnosť, že len osoby, ktoré sú súčasťou podniku, a teda pôsobia ako výkonní pomocníci, ako zamestnanci alebo agentúrni pracovníci, v najlepšom prípade ešte ovládané spoločnosti v rámci koncernu, možno považovať za subjekty, ktoré konajú v rámci zodpovednosti organizácie zabezpečujúcej vysielanie, a teda každé externé zabezpečenie produkcie organizáciou zabezpečujúcou vysielanie by nespadalo do kontextu úpravy článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 ( 43 ), však považujem – napriek terminologickej väzbe s Bernským dohovorom – za príliš úzke poňatie a nejasné stanovenie aj na základe terminológie Bernského dohovoru a za ťažko zlučiteľné s praktickými javmi, ktorých vývoj s výslovným zameraním zohľadňuje flexibilné chápanie pojmov v spornej smernici.

66.

Predovšetkým mediálne koncerny, v ktorých zabezpečuje vysielanie dcérska spoločnosť, kým jej sesterská spoločnosť, napríklad ako poskytovateľ služby, vyrába záznam, by pritom – pokiaľ by sa nepotvrdilo kritérium „vlastných zariadení organizácie zabezpečujúcej vysielanie“ – boli hospodársky menej pochopiteľným spôsobom pravdepodobne znevýhodnené v porovnaní so širokoplošne vytvorenými verejnoprávnymi organizáciami, ktoré obe funkcie priradia samostatným, nezávisle pôsobiacim oddeleniam, ktoré však z právneho hľadiska patria k sebe.

67.

Navrhujem preto, aby sa predložený syntaktický problém druhej prejudiciálnej otázky vyriešil teleologicky a aby sa odôvodnenie 41, v ktorého kontexte treba vykladať článok 5 ods. 2 písm. d) smernice, posúdilo tak, že zariadenia, ktoré sú v ňom uvedené, zahŕňajú tie zariadenia, ktoré používa tretí subjekt s jediným cieľom, a to – ak záznam vzniká v rámci zodpovednosti organizácie zabezpečujúcej vysielanie – aby sa na základe pominuteľného záznamu následne umožnilo vysielanie prostredníctvom určitej organizácie zabezpečujúcej vysielanie.

68.

Praktický význam pojmu zodpovednosť zohráva pri posúdení poslednej prejudiciálnej otázky dôležitú úlohu.

69.

Touto otázkou žiada vnútroštátny súd predovšetkým o to, aby sa posúdili určité situácie z praxe a aby sa na základe nich stanovili kritériá, ktoré by mohli byť relevantné na určenie, že ide o „vlastné zariadenia“, resp. konania „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“.

70.

Ide vlastne o to, či sa môžu už na každú produkciu vyrobenú na základe zmluvy – ktorá môže vytvárať veľký priestor na umeleckú tvorbu – medzi tretím subjektom a organizáciou zabezpečujúcou vysielanie vzťahovať výhody článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29, alebo či sa predovšetkým s charakteristikou „v rámci zodpovednosti vysielajúcej spoločnosti“ spája užší prístup, pri ktorom je dôležité to, či je organizácia zabezpečujúca vysielanie povinná znášať zodpovednosť za prípadné pochybenia tretej osoby, a ak áno, do akej miery.

71.

Komisia rozhodne vychádza z účelu, ktorý záznam sleduje, a zdôrazňuje, že výhody vyplývajúce zo sporného ustanovenia sa môžu vzťahovať iba na pominuteľné záznamy. V prípade veľkých filmových produkcií je to sotva možné; posúdenie konkrétneho prípadu sa však ponecháva vnútroštátnemu súdu. Naproti tomu DR a TV2 zastávajú extenzívny prístup, ktorý je pozitívny z pohľadu organizácií zabezpečujúcich vysielanie, španielska vláda a NCB zastávajú reštriktívny postoj, pričom NCB odmieta považovať zmluvné vzťahy a tretími subjektmi za dostatočné, ak nie je v externom vzťahu zabezpečená zodpovednosť organizácie zabezpečujúcej vysielanie. V konečnom dôsledku ostáva otvorené, čo konkrétne môže byť predmetom uvedenej zodpovednosti.

72.

Pri uplatnení záveru z druhej prejudiciálnej otázky pre tretiu otázku vyplýva, že pri konkrétnom posúdení toho, či záznam vytvorila tretia osoba na účely vysielania rozhlasovej alebo televíznej organizácie „prostredníctvom vlastných zariadení“ aj „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“, treba na to, aby pre záznam platila výnimka podľa článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29, vychádzať zo skutočnosti, že zariadenia sa použijú s jediným účelom, a to – ak sa na záznam vzťahuje zodpovednosť organizácie zabezpečujúcej vysielanie – následne prostredníctvom pominuteľného záznamu umožniť legálne vysielanie na strane organizácie zabezpečujúcej vysielanie.

73.

Otázka, za akých podmienok možno uvedenú zodpovednosť potvrdiť, je predmetom nasledujúcich podotázok.

74.

Prostredníctvom tejto podotázky by chcel vnútroštátny súd zistiť predovšetkým to, či sa má pojem „vlastné zariadenia“ chápať v tom zmysle, že sa na záznam vzťahuje výnimka iba vtedy, ak rozhlasová a televízna organizácia znáša v súvislosti so záznamom voči tretím osobám rovnakú zodpovednosť za konania a opomenutia výrobcu, ako keby sa týchto konaní alebo opomenutí dopustila sama.

75.

Táto podotázka je založená na myšlienke priradenia zodpovednosti v neprospech organizácie zabezpečujúcej vysielanie. Je zlučiteľná s koncepciou zodpovednosti podľa smernice 2001/29 a dokonca nevyhnutná na to, aby pojem „vlastné zariadenia“ nestratil podstatu.

76.

Slovné spojenie „vlastné zariadenia“ uvedené v článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 sa má teda v súlade s koncepciou zodpovednosti chápať v tom zmysle, že na záznam vyhotovený výrobcom na účely použitia vo vysielaniach rozhlasovej alebo televíznej organizácie sa vzťahuje výnimka uvedená v článku 5 ods. 2 písm. d) iba vtedy, ak táto rozhlasová alebo televízna organizácia zabezpečujúca rozhlasové a televízne vysielanie znáša voči tretím osobám v súvislosti so záznamom rovnakú zodpovednosť za konania a opomenutia výrobcu, ako keby sa týchto konaní alebo opomenutí dopustila sama.

77.

Koncepcia zodpovednosti podľa odôvodnenia 41 by totiž obsahovo stratila účinnosť, ak by ručiteľský záväzok organizácie zabezpečujúcej vysielanie nebol jeho nevyhnutnou podmienkou. Odôvodnenie 41 sa síce usiluje o to, aby sa pojem vlastné zariadenia stanovil flexibilne so začlenením koncepcie zodpovednosti a aby sa mohol prispôsobiť meniacim sa rámcovým okolnostiam, musí však byť v súlade s tým, že konanie, ktoré bolo uskutočnené prostredníctvom vlastných zariadení, musí aj vo vonkajšom vzťahu k ručiteľskému záväzku toho istého subjektu zaistiť, aby sa zariadenia klasifikovali ako jeho vlastné. Rozšírenie chápania pojmu zariadenia nad rámec pojmu zodpovednosti teda naznačuje ručiteľský záväzok organizácie zabezpečujúcej vysielanie, ktorý nie je detailne stanovený, ale postulovaný.

78.

Pri tomto prístupe zostáva otvorené, ako je konkrétne koncipovaná zodpovednosť, predovšetkým či ide o prenos zodpovednosti alebo solidárne zavinenie a či ide o zodpovednosť na mimozmluvnom alebo na zmluvnom základe, ako napríklad v prípade subrogácie alebo prevzatia zodpovednosti s oslobodzujúcim účinkom.

79.

Zásadný ručiteľský záväzok organizácie zabezpečujúcej vysielanie sa pri tomto výklade javí ako náprotivok k rozšíreniu pojmu „vlastné zariadenia“ a pod podmienkou, že ide o legálne správanie zapojenej tretej osoby, by mal v praxi spravidla ostať bez následkov.

80.

Pomocou tejto podotázky sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či je podmienka spočívajúca v tom, že záznam musí byť vyhotovený „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“, splnená, ak si organizácia zabezpečujúca vysielanie od výrobcu objednala vyhotovenie záznamu, aby mohla dotknutý záznam sama vysielať, a to za predpokladu, že má právo vysielať dotknutý záznam.

81.

Táto podotázka vychádza teda z úplne protikladnej situácie a v zásade zisťuje, či by aj v prípade neexistencie ručiteľského záväzku organizácie zabezpečujúcej vysielanie mohla byť odpoveď na pojem zodpovednosť kladná.

82.

Podľa toho, čo bolo uvedené v bode 75, podmienka spočívajúca v tom, že záznam musí byť vyhotovený „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“, nie je splnená zakaždým už vtedy, keď si organizácia zabezpečujúca vysielanie objednala od výrobcu vyhotovenie záznamu, aby mohla dotknutý záznam potom sama vysielať, za predpokladu, že má právo vysielať dotknutý záznam.

83.

Tu je rozhodujúca konkrétna úprava zmluvného vzťahu, jej vonkajšie účinky a napokon aj to, či sa má potvrdiť existencia ručiteľského záväzku organizácie zabezpečujúcej vysielanie voči tretím osobám, ako to bolo vysvetlené v bode 75.

84.

Nasledujúce podotázky približujú ďalšie detaily možných zmluvných dohovorov medzi organizáciami zabezpečujúcimi vysielanie a výrobcom v kontexte článku 5 ods. 2 písm. d) smernice 2001/29 a treba na ne odpovedať v súlade s uvedenými parametrami.

85.

Vnútroštátny súd by prostredníctvom tejto podotázky chcel zistiť, či môže umelecko-redakčná rozhodovacia právomoc predstavovať kritérium pre charakteristiku „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“.

86.

Na túto otázku treba odpovedať záporne.

87.

Nie je rozhodujúce, kto má v súvislosti s obsahom objednaného programu právo s konečnou platnosťou a relevantne umelecko-redakčne rozhodnúť, pretože jednak podľa ustanovenia zakladajúceho výnimku v smernici 2001/29 ide iba o záznam, to znamená o technické rozmnoženie, a navyše umelecké vedenie by z pohľadu právnej úpravy zodpovednosti mohlo byť vo vonkajšom vzťahu irelevantné. V rozhodujúcej miere je však relevantný iba ručiteľský záväzok podmienený zodpovednosťou organizácie zabezpečujúcej vysielanie.

88.

Prostredníctvom tejto podotázky sa vnútroštátny súd chce dozvedieť, či je dôležité, či organizácia zabezpečujúca vysielanie znáša voči tretím osobám, pokiaľ ide o záväzky výrobcu vo vzťahu k záznamu, rovnakú zodpovednosť, ako keby sa týchto konaní alebo opomenutí dopustila sama.

89.

Adekvátne k tomu, čo bolo v súvislosti s pojmom „vlastné prostriedky“ uvedené v bode 75, treba konštatovať, že uvedený ručiteľský záväzok je relevantný a rozhodujúci pre charakteristiku „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“.

90.

Na základe tejto podotázky sa chce vnútroštátny súd dozvedieť v podstate to, či je z hľadiska charakteristiky „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“ dôležité, či výrobca na základe zmluvy uzatvorenej s organizáciou zabezpečujúcou vysielanie znáša vo vzťahu k objednanému programu celkové hospodárske riziko.

91.

Na túto otázku treba odpovedať záporne.

92.

Nie je rozhodujúce, či výrobcovi vyplýva zo zmluvy uzatvorenej s organizáciou zabezpečujúcou vysielanie povinnosť dodať dotknutý program za stanovenú cenu a či musí okrem tejto ceny znášať všetky výdavky, ktoré sa môžu spájať so záznamom. Z pohľadu právnej úpravy zodpovednosti to je totiž v súvislosti s vonkajšími vzťahmi irelevantné.

93.

Prostredníctvom tejto podotázky chce vnútroštátny súd zistiť v podstate to, či je v súvislosti s podmienkou „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“ dôležité, či organizácia zabezpečujúca vysielanie alebo poverený výrobca znáša voči tretím osobám zodpovednosť za záznam.

94.

Na túto otázku treba odpovedať kladne.

95.

Z toho, čo už bolo uvedené, totiž vyplýva, že je dôležité, či organizácia zabezpečujúca vysielanie alebo výrobca nesú voči tretím osobám zodpovednosť za záznam, pričom obaja môžu ručiť aj solidárne. V prípade ručiteľského záväzku organizácie zabezpečujúcej vysielanie však v každom prípade treba vychádzať z toho, že výrobca koná „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“; solidárna zodpovednosť výrobcu, ktorá by existovala paralelne, by však nebola na škodu.

96.

Podmienka spočívajúca v tom, že záznam musí byť vyhotovený „v mene [a/alebo] v rámci zodpovednosti vysielajúcej organizácie“, nie je na základe toho, čo už bolo uvedené, splnená už v prípade, ak si organizácia zabezpečujúca vysielanie objednala od výrobcu vyhotovenie záznamu, aby potom tento záznam mohla sama vysielať, a to za predpokladu, že má právo vysielať záznam, ak výrobca v dohode uzatvorenej s organizáciou zabezpečujúcou vysielanie, ktorá sa týka vyhotovenia záznamu, prevzal finančnú a právnu zodpovednosť za i) znášanie všetkých výdavkov spojených so zhotovením záznamu za odplatu vo výške vopred stanovenej sumy, ii) nadobudnutie práv a iii) nepredvídateľné okolnosti, okrem iného vrátane akéhokoľvek omeškania s vyhotovením záznamu a porušenia zmluvy, ale bez toho, aby organizácia zabezpečujúca vysielanie znášala, pokiaľ ide o záväzky výrobcu vo vzťahu k záznamu, voči tretím osobám rovnakú zodpovednosť, ako keby sa týchto konaní alebo opomenutí dopustila sama.

97.

V súvislosti s vonkajším vzťahom je totiž rozhodujúci posledný uvedený ručiteľský záväzok. Ten nemôže absentovať.

98.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem na prejudiciálne otázky odpovedať takto: