Vec C‑305/09

Európska komisia

proti

Talianskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Štátna pomoc – Daňové stimuly pre podniky, ktoré sa zúčastňujú veľtrhov v zahraničí – Vymáhanie“

Abstrakt rozsudku

1.        Pomoc poskytovaná štátmi – Vymáhanie protiprávnej pomoci – Povinnosť – Povinnosť okamžitého a účinného vykonania rozhodnutia Komisie

(Článok 88 ods. 2 ES a článok 249 ES)

2.        Žaloba o nesplnenie povinnosti – Nedodržanie povinnosti vymáhať protiprávnu pomoc – Prostriedky na obranu – Absolútna nemožnosť vykonania

(Článok 10 ES, článok 88 ods. 2 ES a článok 249 ES)

3.        Pomoc poskytovaná štátmi – Vymáhanie protiprávnej pomoci – Uplatnenie vnútroštátneho práva – Podmienky a obmedzenia – Povinnosti vnútroštátnych súdov

(Nariadenie Rady č. 659/1999, článok 14 ods. 3)

1.        Členský štát, ktorému je určené rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje vymáhať protiprávnu pomoc, je povinný v zmysle článku 249 ES prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania uvedeného rozhodnutia a musí dosiahnuť účinné vymáhanie dlžných súm. Oneskorené vymáhanie po uplynutí stanovených lehôt ani legislatívne opatrenia, ktoré majú zaručiť, že vnútroštátne súdy vykonajú rozhodnutie Komisie ukladajúce členskému štátu vymáhanie protiprávnej pomoci, v prípade, že sú prijaté oneskorene alebo sa ukážu ako neúčinné, nemôže zodpovedať požiadavkám Zmluvy.

Skutočnosť, že po uplynutí všetkých lehôt stanovených rozhodnutím Komisie členský štát stále nezaistil vrátenie časti protiprávnej pomoci, je zjavne nezlučiteľná s povinnosťou členského štátu dosiahnuť účinné vymáhanie dlžných súm a predstavuje porušenie povinnosti okamžitého a účinného vykonania tohto rozhodnutia. Toto konštatovanie nemožno spochybniť skutočnosťou, že do dňa konania pojednávania na Súdnom dvore v dotknutej veci sa vymohlo približne 90 % z celkovej sumy protiprávnej pomoci.

(pozri body 26, 27, 29, 30, 40)

2.        V rámci žaloby o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou na základe článku 88 ods. 2 ES sa členský štát na svoju obranu môže odvolávať len na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť riadneho výkonu dotknutého rozhodnutia. Podmienka absolútnej nemožnosti vykonania nie je splnená, ak sa žalovaný členský štát obmedzí na to, že Komisii uvedie právne, politické alebo praktické ťažkosti spojené s vykonaním rozhodnutia bez toho, aby prijal skutočné opatrenia vo vzťahu k predmetným podnikom na účely vymáhania pomoci a Komisii navrhol alternatívne možnosti vykonania rozhodnutia, ktoré by umožnili prekonať ťažkosti.

Osobitne skutočnosť, že dotknutý členský štát potrebuje na predchádzajúce posúdenie na účely identifikácie zvýhodnených osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie Komisie, overiť konkrétnu situáciu v jednotlivých dotknutých podnikoch, nemôže odôvodniť nesplnenie tohto rozhodnutia.

Členský štát, ktorý pri výkone rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci narazí na neočakávané a nepredvídateľné ťažkosti alebo si uvedomí dôsledky, ktoré Komisia nepredpokladala, musí predložiť tieto problémy na posúdenie Komisii, pričom navrhne vhodné zmeny predmetného rozhodnutia. V prípade ťažkostí musia Komisia a členský štát podľa pravidla ukladajúceho členským štátom a inštitúciám Únie recipročné povinnosti lojálnej spolupráce, ktoré vychádzajú najmä z článku 10 ES, spolupracovať v dobrej viere s cieľom prekonania týchto ťažkostí pri úplnom rešpektovaní ustanovení Zmluvy a najmä ustanovení o štátnej pomoci.

(pozri body 32 – 34, 37)

3.        Hoci preskúmanie uskutočnené vnútroštátnym súdom, ktoré sa týka formálnej zákonnosti aktu vydaného na účely vymáhania protiprávnej štátnej pomoci, je len vyjadrením všeobecnej zásady práva Únie, a to zásady účinnej súdnej ochrany, vnútroštátne súdy sú podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 o konaní podľa článku 88 ES povinné zaručiť plnú účinnosť rozhodnutia nariaďujúceho vrátenie protiprávnej pomoci a dosiahnuť riešenie, ktoré bude v súlade s cieľom sledovaným týmto rozhodnutím. Zrušenie vnútroštátneho aktu na vykonanie rozhodnutia Komisie, ktorým bolo nariadené vrátenie protiprávnej pomoci, ktoré bráni okamžitému a účinnému vykonaniu uvedeného rozhodnutia, je totiž nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 14 ods. 3 uvedeného nariadenia.

(pozri body 46, 47)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 5. mája 2011 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Štátna pomoc – Daňové stimuly pre podniky, ktoré sa zúčastňujú veľtrhov v zahraničí – Vymáhanie“

Vo veci C‑305/09,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 88 ods. 2 ES, podaná 30. júla 2009,

Európska komisia, v zastúpení: L. Flynn, V. Di Bucci a E. Righini, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Talianskej republike, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. Del Gaizo a P. Gentili, avvocati dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia A. Borg Barthet, M. Ilešič, M. Safjan (spravodajca) a M. Berger,

generálna advokátka: V. Trstenjak,

tajomník: A. Impellizzeri, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. decembra 2010,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Komisia Európskych spoločenstiev sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na zrušenie schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom rozhodnutím Komisie 2005/919/ES zo 14. decembra 2004 o priamych daňových výhodách v prospech spoločností zúčastňujúcich sa na výstavách v zahraničí [o daňových stimuloch pre podniky, ktoré sa zúčastňujú veľtrhov v zahraničí – neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 335, 2005, s. 39) a na vymáhanie pomoci od príjemcov, ktorá bola poskytnutá na základe uvedenej schémy, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy ES a z ustanovení článkov 2 až 4 tohto rozhodnutia.

 Právny rámec

2        Odôvodnenie č. 13 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) znie:

„keďže v prípadoch protiprávnej pomoci, ktorá nie je zlučiteľná so spoločným trhom, by sa mala obnoviť efektívna súťaž; keďže na tento účel je potrebné, aby sa pomoc vrátane úrokov bez meškania vrátila; keďže je náležité, aby sa vrátenie realizovalo v súlade s postupmi vnútroštátneho práva; keďže uplatnenie týchto postupov by nemalo brániť okamžitému a efektívnemu [účinnému – neoficiálny preklad] vykonaniu rozhodnutia Komisie a obnove efektívnej súťaže; keďže, aby sa dosiahol tento výsledok, členské štáty by mali podniknúť všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie účinnosti [potrebného účinku – neoficiálny preklad] rozhodnutia Komisie“.

3        Článok 14 nariadenia č. 659/1999 nazvaný „Vymáhanie pomoci“ uvádza:

„1.      Kde sa prijímajú záporné rozhodnutia v prípadoch protiprávnej pomoci, Komisia rozhodne, že daný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu (ďalej sa označuje len ako ,rozhodnutie o vymáhaní‘). Komisia nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva spoločenstva.

2.      Pomoc, ktorá sa má vymáhať podľa rozhodnutia o vymáhaní, bude zahŕňať úrok s príslušnou sadzbou stanovenou Komisiou. Úrok bude splatný od dátumu, kedy protiprávna pomoc bola k dispozícii príjemcovi, do dátumu jej vymáhania.

3.      Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek nariadenie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev podľa článku [242 ES], vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na národných [vnútroštátnych – neoficiálny preklad] súdoch dané členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch, vrátane predbežných opatrení, bez dopadu na [bez toho, aby bolo dotknuté – neoficiálny preklad] právo spoločenstva.“

4        Podľa znenia článku 23 ods. 1 toho istého nariadenia:

„Ak daný členský štát nepostupuje v súlade s podmienečnými alebo zápornými rozhodnutiami najmä v prípadoch, na ktoré sa odvoláva článok 14, Komisia môže túto záležitosť predložiť priamo Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev v súlade s článkom [88 ods. 2 ES].“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

5        Podľa odôvodnenia č. 1 rozhodnutia 2005/919:

„Taliansko prijalo… zákonný dekrét č. 269 z 30. septembra 2003 týkajúci sa ‚Naliehavých opatrení na rozvoj a nápravu chodu verejných financií‘ [ďalej len ‚zákonný dekrét č. 269/2003‘] uverejnený v [GURI] č. 229 z 2. októbra 2003. Článok 1 ods. 1 písm. b) zákonného dekrétu, ktorý stanovuje špecifické daňové stimuly pre podniky, ktoré sa zúčastňujú veľtrhov v zahraničí, bol neskôr zmenený bez zmien a doplnení na zákon č. 326 z 24. novembra 2003…, ktorý bol uverejnený v [GURI] č. 274 z 25. novembra 2003.“

6        Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia, predmetná schéma pomoci umožňovala každému podniku podliehajúcemu dani z príjmu v Taliansku, ktorý vykonával činnosť k 2. októbru 2003, odpočítať od svojho zdaniteľného príjmu všetky výdavky priamo vynaložené na účasť na veľtrhoch v zahraničí. Toto odpočítanie ovplyvnilo stanovenie zdaniteľného príjmu za zdaňovacie obdobie 2004 pre podniky, ktorých obchodný cyklus sa zhoduje s kalendárnym rokom.

7        Potom, čo Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, talianske orgány oficiálne upozornili potenciálnych príjemcov pomoci v rámci predmetnej schémy na možné následky vyhlásenia o nezlučiteľnosti uvedenej schémy so spoločným trhom. Komisia sa po konštatovaní nezlučiteľnosti predmetnej schémy pomoci domnievala, že je nevyhnutné vymáhať od príjemcov pomoc, ktorá už bola poskytnutá.

8        Články 1 až 4 rozhodnutia 2005/919 konkrétne stanovili:

„Článok 1

Schéma štátnej pomoci poskytovaná v podobe daňových výhod [stimulov – neoficiálny preklad] v prospech podnikov zúčastňujúcich sa na výstavách [veľtrhoch – neoficiálny preklad] v zahraničí, ustanovená v článku 1 ods. 1 písm. b) vládneho nariadenia [zákonného dekrétu – neoficiálny preklad] č. 269/2003, ktorú Taliansko uviedlo nelegitímne do platnosti [protiprávne vykonalo – neoficiálny preklad] v rozpore s článkom 88 ods. 3 Zmluvy o ES, je nezlučiteľná so spoločným trhom.

Taliansko zruší schému pomoci uvedenú v článku 1.

Článok 2

1.      Taliansko prijme všetky opatrenia potrebné na vrátenie pomoci od príjemcov uvedenej v článku 1, ktorá im bola nelegitímne [protiprávne – neoficiálny preklad] poskytnutá.

Vrátenie pomoci sa vykoná bez meškania, podľa konaní ustanovených v štátnom [vo vnútroštátnom – neoficiálny preklad] práve.

2.      Ak už bola pomoc poskytnutá prostredníctvom zníženia daňových preddavkov splatných pre bežné [prebiehajúce – neoficiálny preklad] daňové obdobie, Taliansko bude vymáhať celkovú splatnú [dlžnú – neoficiálny preklad] daň pomocou daňového zostatku pre rok 2004.

Vo všetkých ostatných prípadoch Taliansko získa daň späť [vyberie dlžnú daň – neoficiálny preklad] najneskôr na konci daňového obdobia, do ktorého spadá dátum oznámenia tohto rozhodnutia.

3.      Pomoc určená na vrátenie vytvára [zahŕňa – neoficiálny preklad] úroky, ktoré bežia odo dňa poskytnutia pomoci k dispozícii príjemcom do skutočného vrátenia pomoci a počítajú sa v súlade s článkami 9, 10 a 11 nariadenia (ES) č. 794/2004.

Článok 3

V lehote do dvoch mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia Taliansko oznámi Komisii, prostredníctvom dotazníka uvedeného v prílohe, opatrenia, ktoré prijalo na splnenie tohto rozhodnutia.

V tej istej lehote uvedenej v prvom odseku Taliansko:

a)      prikáže všetkým príjemcom pomoci uvedenej v článku 1 vrátiť nelegitímnu [protiprávnu – neoficiálny preklad] pomoc, vrátane úrokov;

b)      predloží všetky dokumenty potvrdzujúce skutočné začatie konania vrátenia voči príjemcom nelegitímnej [protiprávnej – neoficiálny preklad] pomoci.

Článok 4

Toto rozhodnutie je určené Talianskej republike.“

 Konanie pred podaním žaloby

9        Rozhodnutie 2005/919 bolo oznámené Talianskej republike 17. decembra 2004.

10      Na účely vykonania tohto rozhodnutia talianske orgány prijali niekoľko opatrení a informovali o tom Komisiu. Vykonanie malo predovšetkým takýto priebeh:

–        talianske orgány informovali Komisiu o prijatí zákona č. 29 z 25. januára 2006 (GURI č. 32 z 8. februára 2006, ďalej len „zákon č. 29/2006“), ktorý nadobudol účinnosť 23. februára 2006, ktorý najmä stanovoval prerušenie predmetnej schémy pomoci, ako aj spôsob identifikácie, určenia a vrátenia protiprávne prijatej pomoci,

–        Agenzia delle Entrate prijala zákony o vymáhaní na účely vrátenia predmetnej pomoci, postúpila teritoriálnym štruktúram smernice a praktické nástroje na vymáhanie tejto pomoci a nakoniec prijala vhodný informačno‑technologický postup na účely monitorovania stavu vykonávania vymáhania,

–        taliansky zákonodarca sa snažil vyriešiť procesný problém s odkladom výkonu príkazov na vymáhanie uvedenej pomoci v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov, a to legislatívnou cestou prijatím zákonného dekrétu č. 59 z 8. apríla 2008 (GURI č. 84 z 9. apríla 2008, s. 3, ďalej len „zákonný dekrét č. 59/2008“), účinného od 9. apríla 2008 a zmeneného na zákon zákonom č. 101 zo 6. júna 2008 (GURI č. 132 zo 7. júna 2008, s. 4).

11      Komisia počas celého konania pred podaním žaloby trvala na okamžitom a účinnom vykonaní rozhodnutia 2005/919. Okrem toho opakovane požadovala dodatočné informácie a objasnenia o príjemcoch a spôsoboch prijatia právnych ustanovení na vymáhanie pomoci. Talianske orgány informovali Komisiu niekoľkými listami o stave a spôsoboch vykonávania rozhodnutia 2005/919.

12      Komisia upozornila Taliansku republiku, že konanie o vymáhaní pomoci, ktorá bola vyhlásená za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom, je nedostatočné. V liste z 11. decembra 2007 Komisia konkrétne zdôraznila, že talianske orgány vymohli menej než 50 % pomoci, v prípade ktorej bolo možné predpokladať, že bola poskytnutá. Komisia sa preto domnievala, že vrátenie pomoci napriek legislatívnym zásahom nepostupovalo a rozhodla sa podať túto žalobu.

 O žalobe

 Argumentácia účastníkov konania

13      Komisia vo svojej žalobe tvrdí, že členský štát, ktorému je určené rozhodnutie zaväzujúceho ho vymáhať protiprávnu pomoc, je povinný v zmysle článku 249 ES prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania uvedeného rozhodnutia.

14      Podľa názoru Komisie povinnosť vymáhania predstavuje skutočnú povinnosť dosiahnuť výsledok. Okrem toho vymáhanie má byť nielen účinné, ale tiež okamžité.

15      Pokiaľ ide o potrebu prijať zákon alebo súvisiace vykonávacie správne opatrenia na vykonanie rozhodnutia 2005/919, Komisia opakovane uviedla, že voľba legislatívneho nástroja nepredstavuje najvhodnejší spôsob na zaručenie okamžitého a účinného vykonania tohto rozhodnutia.

16      Komisia ďalej uvádza, že jediným dôvodom, ktorý by Talianska republika mohla v tejto veci uplatniť na svoju obranu, je absolútna nemožnosť riadneho výkonu rozhodnutia 2005/919. Talianske orgány sa však nikdy neodvolávali v tejto súvislosti na žiadnu absolútnu nemožnosť.

17      V každom prípade podmienka týkajúca sa absolútnej nemožnosti výkonu nie je splnená, ak sa žalovaný členský štát, tak ako je to v tejto veci, obmedzí na to, že Komisii uvedie právne, politické alebo praktické ťažkosti spojené s vykonaním rozhodnutia 2005/919.

18      Pokiaľ ide o rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktorými boli nariadené opatrenia na odklad výkonu, Komisia zdôrazňuje, že zásada efektivity sa má takisto vzťahovať na vnútroštátne súdy. Pokiaľ vnútroštátny súd rozhoduje o prípadnom návrhu na odklad výkonu opatrenia na vymáhanie pomoci, ktorý podal príjemca tejto pomoci, mal by uplatňovať podmienky stanovené judikatúrou, aby sa tak predišlo tomu, že rozhodnutie o vymáhaní bude zbavené svojho potrebného účinku. V predmetnej veci však opatrenia na odklad výkonu uplatnené vnútroštátnymi súdmi nespĺňali požiadavky vyplývajúce z uvedenej judikatúry.

19      Hoci podľa zákonného dekrétu č. 59/2008 uvedeného v bode 10 tohto rozsudku v prípade odkladu výkonu vychádzajúceho z protiprávnosti rozhodnutia o vymáhaní je vnútroštátny súd v zásade povinný bezodkladne podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v danej veci na Súdny dvor, Komisia zastáva názor, že sa nezdá, že by táto vnútroštátna právna úprava mala veľký vplyv na procesnú prax vnútroštátnych súdov. Po viac než štyroch rokoch od prijatia rozhodnutia 2005/919 totiž talianske orgány vymohli len 65 % pomoci, ktorej vrátenie bolo prikázané.

20      Napokon pokiaľ ide o informačnú povinnosť, ktorá pre talianske orgány vyplýva z článku 3 rozhodnutia 2005/919 a z článku 10 ES, Komisia uvádza, že jej neboli oznámené nijaké údaje o vrátení danej pomoci 104 príjemcami, ktorí nemali pôvodne nárok na využitie schémy pomoci. To predstavuje porušenie vyššie uvedenej povinnosti.

21      Talianska republika uvádza, že právo Únie nepredpisuje žiadne konkrétne konanie na účely vymáhania štátnej pomoci, ale iba požaduje, aby uplatnenie vnútroštátnych postupov spĺňalo podmienku, že umožní okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia 2005/919.

22      Práve na účely okamžitého a účinného vykonania rozhodnutia 2005/919 považovali talianske orgány za nevyhnutné prijať zákon č. 29/2006. V talianskom právnom poriadku je totiž normatívny nástroj najvhodnejším prostriedkom na splnenie požiadaviek vyplývajúcich zo zásady efektivity.

23      Talianska republika tiež poukazuje na to, že talianske orgány v rozsiahlej korešpondencii s Komisiou upozornili na problémy spojené s výpočtom dlžných súm a vylúčením malých a stredných podnikov z procesu vymáhania, lebo pokiaľ ide o tieto podniky, pomoc mala byť považovaná za zlučiteľnú so spoločným trhom.

24      Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie vychádzajúce z neefektivity vnútroštátnych súdnych konaní, Talianska republika vyzdvihuje úsilie zákonodarcu, ako aj vnútroštátneho daňového orgánu. V tejto súvislosti uvedený členský štát takisto namieta, že v situácii, keď vymáhanie pomoci závisí od rozhodnutia vnútroštátneho súdu, mu nemožno vytýkať, že táto pomoc nebola vrátená.

25      V súvislosti so žalobným dôvodom Komisie založeným na porušení informačnej povinnosti Talianska republika uvádza, že tejto inštitúcii odpovedala, že postavenie potenciálnych príjemcov danej pomoci neupravuje zákon č. 29/2006, ale skôr režim vzťahujúci sa na daňové úniky. Tento členský štát navyše vo vyjadrení k žalobe poskytol dodatočný prehľad o vybraných sumách aj prebiehajúcich súdnych konaniach v danej oblasti.

 Posúdenie Súdnym dvorom

26      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát, ktorému je určené rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje vymáhať protiprávnu pomoc, je povinný v zmysle článku 249 ES prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie vykonania uvedeného rozhodnutia (pozri rozsudok z 5. októbra 2006, Komisia/Francúzsko, C‑232/05, Zb. s. I‑10071, bod 42 a citovanú judikatúru).

27      Členský štát musí dosiahnuť účinné vymáhanie dlžných súm (pozri rozsudky Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 42, a z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko, C‑304/09, Zb. s. I‑13903, bod 32). Oneskorené vymáhanie po uplynutí stanovených lehôt nemôže zodpovedať požiadavkám Zmluvy (rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 32 a citovaná judikatúra).

28      Podľa článku 2 ods. 1 druhého pododseku rozhodnutia 2005/919 mala Talianska republika získať predmetnú pomoc bezodkladne späť. Konkrétne podľa odseku 2 tohto článku, ak už bola pomoc poskytnutá formou zníženia daňových preddavkov dlžných za prebiehajúce daňové obdobie, mal tento členský štát vymáhať celkovú dlžnú daň vrátane úrokov pomocou daňového zostatku pre rok 2004. Vo všetkých ostatných prípadoch musí byť dlžná daň vrátane úrokov získaná späť najneskôr do konca daňového obdobia, do ktorého spadá dátum oznámenia uvedeného rozhodnutia, t. j. 17. december 2004.

29      V predmetnej veci je pritom nepochybné, že niekoľko rokov po oznámení rozhodnutia 2005/919 Talianskej republike a po uplynutí všetkých lehôt stanovených uvedeným rozhodnutím tento členský štát ešte nevymohol časť protiprávnej pomoci. Taká situácia je zjavne nezlučiteľná s povinnosťou členského štátu dosiahnuť účinné vymáhanie dlžných súm a predstavuje porušenie povinnosti okamžitého a účinného vykonania rozhodnutia 2005/919.

30      Toto konštatovanie nemožno spochybniť skutočnosťou, ktorá vyplýva zo spisu, že do dňa konania pojednávania v tejto veci sa vymohlo približne 90 % z celkovej sumy protiprávnej pomoci. Je nesporné, že k úplnému vráteniu danej pomoci nedošlo ani ku dňu podania tejto žaloby.

31      Zo spisu nevyplýva, že by talianske orgány dodržali lehoty, ktoré boli stanovené v článku 2 rozhodnutia 2005/919 na získanie protiprávnej pomoci späť od príjemcov.

32      Pokiaľ ide o tvrdenia Talianskej republiky, ktoré predložila na svoju obranu, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry sa členský štát na obranu proti žalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou na základe článku 88 ods. 2 ES môže odvolávať len na jedinú skutočnosť, a to na absolútnu nemožnosť riadneho výkonu dotknutého rozhodnutia (pozri najmä rozsudky z 20. septembra 2007, Komisia/Španielsko, C‑177/06, Zb. s. I‑7689, bod 46; z 13. novembra 2008, Komisia/Francúzsko, C‑214/07, Zb. s. I‑8357, bod 44, a Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 35).

33      Podmienka absolútnej nemožnosti vykonania nie je splnená, ak sa žalovaný členský štát obmedzí na to, že Komisii uvedie právne, politické alebo praktické ťažkosti spojené s vykonaním rozhodnutia bez toho, aby prijal skutočné opatrenia vo vzťahu k predmetným podnikom na účely vymáhania pomoci a Komisii navrhol alternatívne možnosti vykonania rozhodnutia, ktoré by umožnili prekonať ťažkosti (pozri najmä rozsudky zo 14. decembra 2006, Komisia/Španielsko, C‑485/03 až C‑490/03, Zb. s. I‑11887, bod 74; z 13. novembra 2008, Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 46, a Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 36).

34      Súdny dvor tiež rozhodol, že členský štát, ktorý pri výkone rozhodnutia Komisie v oblasti štátnej pomoci narazí na neočakávané a nepredvídateľné ťažkosti alebo si uvedomí dôsledky, ktoré Komisia nepredpokladala, musí predložiť tieto problémy na posúdenie Komisii, pričom navrhne vhodné zmeny predmetného rozhodnutia. V prípade ťažkostí musia Komisia a členský štát podľa pravidla ukladajúceho členským štátom a inštitúciám Únie recipročné povinnosti lojálnej spolupráce, ktoré vychádzajú najmä z článku 10 ES, spolupracovať v dobrej viere s cieľom prekonania týchto ťažkostí pri úplnom rešpektovaní ustanovení Zmluvy a najmä ustanovení o štátnej pomoci (rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 37 a citovaná judikatúra).

35      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Talianska republika sa ani v rámci svojich kontaktov s Komisiou, ani v rámci konania pred Súdnym dvorom neodvolávala na absolútnu nemožnosť výkonu rozhodnutia 2005/919. Zo spisu tiež vyplýva, že tento členský štát Komisii nikdy nenavrhol zmeny rozhodnutia 2005/919 na prekonanie ťažkostí spojených s jeho účinným a okamžitým vykonaním.

36      Talianska vláda v skutočnosti len uviedla Komisii právne, politické alebo praktické ťažkosti vykonania uvedeného rozhodnutia.

37      Konkrétne tvrdenie Talianskej republiky založené na ťažkostiach súvisiacich s potrebou vypočítať dlžné sumy a s vylúčením malých a stredných podnikov z procesu vymáhania, lebo voči nim mala byť pomoc považovaná za zlučiteľnú so spoločným trhom, nemôže uspieť. Skutočnosť, že dotknutý členský štát potrebuje na predchádzajúce posúdenie na účely identifikácie zvýhodnených osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie Komisie, overiť konkrétnu situáciu v jednotlivých dotknutých podnikoch, nemôže odôvodniť nesplnenie tohto rozhodnutia (pozri rozsudky z 1. apríla 2004, Komisia/Taliansko, C‑99/02, Zb. s. I‑3353, bod 23, ako aj z 1. júna 2006, Komisia/Taliansko, C‑207/05, body 46 a 50).

38      Je pravda, že taliansky zákonodarca vyvinul v priebehu konania o vymáhaní pomoci skutočné úsilie v snahe zaručiť účinnosť tohto vymáhania, a to najskôr tým, že prijal zákon č. 29/2006 a potom zákonný dekrét č. 59/2008. Zo spisu najmä vyplýva, že uvedený zákon stanovoval prerušenie schémy pomoci a podrobnosti identifikácie, určovania a vymáhania protiprávne prijatej pomoci. Uvedený zákonný dekrét, ktorý mal za cieľ urýchliť vyriešenie už prebiehajúcich sporov, mal pritom vyriešiť procesný problém vyplývajúci z odkladu vykonateľnosti príkazov na vrátenie pomoci, ktoré vydali vnútroštátne súdy.

39      Prijatie opatrení uvedených v predchádzajúcom bode však neumožnilo napraviť oneskorenie vo vymáhaní pomoci, ktorej sa týkalo rozhodnutie 2005/919. Nadobudli totiž účinnosť až po uplynutí lehôt stanovených v uvedenom rozhodnutí, pričom sa navyše ukázalo, že ich účinky nie sú dostatočné, lebo Talianska republika ani niekoľko rokov po oznámení rozhodnutia 2005/919 do podania tejto žaloby a po uplynutí všetkých lehôt stanovených týmto rozhodnutím nezaistila vrátenie časti protiprávnej pomoci.

40      Treba pritom uviesť, že legislatívne opatrenia, ktoré majú zaručiť, že vnútroštátne súdy vykonajú rozhodnutie Komisie ukladajúce členskému štátu vymáhanie protiprávnej pomoci, v prípade, že sú prijaté oneskorene alebo sa ukážu ako neúčinné, nespĺňajú požiadavky vyplývajúce z judikatúry uvedenej v bodoch 26 a 27 tohto rozsudku (rozsudok z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 42).

41      Talianska republika ďalej tvrdí, že na postavenie niektorých potenciálnych príjemcov predmetnej pomoci sa nevzťahuje zákon č. 29/2006, ale skôr režim upravujúci daňové úniky, takže v tomto prípade sa povinnosť zaistiť vrátenie protiprávne pomoci neuplatňuje.

42      V tomto ohľade treba konštatovať, že odkaz Talianskej republiky na pôsobnosť zákona č. 29/2006 nie je v danom prípade relevantný. Ako vyplýva z článku 1 rozhodnutia 2005/919 a z jeho odôvodnenia č. 1, daná schéma pomoci bola skutočne vykonaná na základe článku 1 ods. 1 písm. b) zákonného dekrétu č. 269/2003, ktorý bol potom zmenený na zákon zákonom č. 326/2003 z 24. novembra 2003. Talianska republika je tak na základe článku 2 ods. 1 rozhodnutia 2005/919 povinná vymôcť pomoc poskytnutú podľa zákonného dekrétu č. 269/2003. Z tohoto hľadiska nemá otázka, či zvýhodnenie priznané daným podnikom bolo v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou alebo naopak predstavovalo daňový únik či daňový podvod, žiaden vplyv na povinnosť daného členského štátu zaistiť vrátenie pomoci v stanovených lehotách. Prípadné ťažkosti spojené s nutnosťou skontrolovať v rámci príslušných vnútroštátnych konaní daňové priznania nemôžu samy osebe, ako vyplýva z bodov 33 a 37 tohto rozsudku, odôvodniť nesplnenie rozhodnutia 2005/919 v stanovených lehotách.

43      Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie Komisie týkajúce sa možnosti vnútroštátnych súdov prijať v rámci konania o vymáhaní pomoci opatrenia spočívajúce v odklade vykonateľnosti, treba pripomenúť, že takéto opatrenia môžu byť nariadené za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v judikatúre [pozri najmä rozsudky z 21. februára 1991, Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, C‑143/88 a C‑92/89, Zb. s. I‑415, a z 9. novembra 1995, Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i. (I), C‑465/93, Zb. s. I‑3761].

44      Odklad vykonateľnosti môže vnútroštátny súd nariadiť, najmä ak má vážne pochybnosti o platnosti aktu Únie a pristúpil priamo k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade, ak Súdnemu dvoru ešte nebola položená otázka o platnosti sporného aktu. V predmetnej veci nebola súdom Únie položená otázka o zákonnosti rozhodnutia 2005/919. Talianska republika v konaní pred Súdnym dvorom nijako nepreukázala, že boli splnené ďalšie podmienky stanovené v judikatúre uvedenej v predchádzajúcom bode.

45      V skutočnosti jediné rozhodnutia predložené účastníkmi konania a založené do spisu, ktoré sa týkajú vymáhania nariadeného rozhodnutím 2005/919, a to rozhodnutie Commissione tributaria provinciale di Treviso z 2. júla 2007 a rozhodnutie Commissione tributaria regionale di Venezia-Mestre z 15. decembra 2008, sa týkajú, ako pripustila Talianska republika na pojednávaní, na ktorom boli vypočuté prednesy účastníkov konania, preskúmania zákonnosti vnútroštátneho aktu smerujúceho k vrátaniu protiprávnej pomoci poskytnutej podniku, ktorý bol príjemcom tejto pomoci, a nespochybňujú zákonnosť rozhodnutia 2005/919. Už citované rozsudky Zuckerfabrik Süderdithmarschen a Zuckerfabrik Soest, ako aj Atlanta Fruchthandelsgesellschaft a i. (I) sa teda na uvedené vnútroštátne rozhodnutia nevzťahujú.

46      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci preskúmanie uskutočnené vnútroštátnym súdom, ktoré sa týka formálnej zákonnosti aktu vydaného na účely vymáhania protiprávnej štátnej pomoci, je len vyjadrením všeobecnej zásady práva Únie, a to zásady účinnej súdnej ochrany, treba tiež zdôrazniť, že vnútroštátne súdy sú podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 659/1999 povinné najmä zaručiť plnú účinnosť rozhodnutia nariaďujúceho vrátenie protiprávnej pomoci a dosiahnuť riešenie, ktoré bude v súlade s cieľom sledovaným týmto rozhodnutím (pozri rozsudok z 20. mája 2010, Scott a Kimberly Clark, C‑210/09, Zb. s. I‑4613, body 25 a 29).

47      Zrušenie vnútroštátneho aktu na vykonanie rozhodnutia Komisie, ktorým bolo nariadené vrátenie protiprávnej pomoci, ktoré bráni okamžitému a účinnému vykonaniu uvedeného rozhodnutia, je nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 14 ods. 3 uvedeného nariadenia č. 659/1999 (pozri v tomto zmysle rozsudok Scott a Kimberly Clark, už citovaný, bod 30).

48      Čo sa týka vnútroštátnych rozhodnutí uvedených v bode 45 tohoto rozsudku, treba konštatovať, ako vyplýva zo spisu, že podnik, ktorý bol príjemcom protiprávnej pomoci a ktorý ju musel vrátiť na základe vnútroštátneho platobného rozkazu, ktorý napadol, uskutočnil platbu až po rozhodnutí vydanom v odvolacom konaní 15. decembra 2008, ktorým bola žaloba o neplatnosť zamietnutá. Z uvedeného teda vyplýva, že zrušenie vnútroštátneho aktu s platobným rozkazom na prvom stupni spôsobilo značné oneskorenie pri vymáhaní protiprávnej pomoci. Takýto stav nezaručuje okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia 2005/919.

49      Z uvedeného vyplýva, že predmetná žaloba je dôvodná v rozsahu, v akom Komisia Talianskej republike vytýka, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na vymáhanie celej pomoci od príjemcov, ktorá bola poskytnutá na základe schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom rozhodnutím 2005/919.

50      Vzhľadom na záver uvedený v predchádzajúcom bode netreba rozhodnúť o žalobnom návrhu Komisie požadujúcom určenie, že Talianska republika si tým, že neinformovala Komisiu o opatreniach uvedených v danom bode, nesplnila povinnosti, keďže tento členský štát správne nevykonal rozhodnutie 2005/919 v stanovených lehotách (rozsudok z 22. decembra 2010, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 57 a citovaná judikatúra).

51      Treba preto konštatovať, že Talianska republika si tým, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia na vymáhanie celej pomoci od príjemcov, ktorá bola poskytnutá na základe schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom rozhodnutím 2005/919, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 2 tohto rozhodnutia.

 O trovách

52      Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené ju zaviazať na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Talianska republika si tým, že neprijala v stanovených lehotách všetky opatrenia nevyhnutné na vymáhanie celej pomoci od príjemcov, ktorá bola poskytnutá na základe schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom rozhodnutím Komisie 2005/919/ES zo 14. decembra 2004 o priamych daňových výhodách v prospech spoločností zúčastňujúcich sa na výstavách v zahraničí [o daňových stimuloch pre podniky, ktoré sa zúčastňujú veľtrhov v zahraničí – neoficiálny preklad], nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 2 tohto rozhodnutia.

2.      Talianska republika je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: taliančina.