Vec C‑543/08

Európska komisia

proti

Portugalskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Články 56 ES a 43 ES – Voľný pohyb kapitálu – Privilegované akcie (‚golden shares‘), ktoré vlastní Portugalsko v EDP – Energias de Portugal – Obmedzenia pri nadobúdaní účastí a riadení privatizovanej spoločnosti“

Abstrakt rozsudku

1.        Žaloba o nesplnenie povinnosti – Predmet konania – Určenie počas konania pred podaním žaloby

(Článok 258 ZFEÚ)

2.        Voľný pohyb kapitálu – Obmedzenia – Právo obchodných spoločností

(Článok 56 ods. 1 ES, článok 58 ES a článok 86 ods. 2 ES)

1.        Účastník konania nemôže meniť v priebehu konania jeho samotný predmet a dôvodnosť žaloby sa musí skúmať výhradne z hľadiska návrhov obsiahnutých v návrhu na začatie konania. Ďalej na základe článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 38 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je Komisia povinná v každej žalobe podanej podľa článku 258 ZFEÚ uviesť presné výhrady, ku ktorým sa má Súdny dvor vyjadriť, ako aj, aspoň zhrnujúco, právne a skutkové okolnosti, na ktorých sú tieto výhrady založené. Skutočnosť, že Komisia v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti vo svojej replike podrobnejšie opísala žalobný dôvod, ktorý už predtým uviedla všeobecnejšie v žalobe, tým, že odkázala na ďalšie právo ako dodatočné tvrdenie, ktoré má štát v privatizovanej spoločnosti, smerujúce k dokresleniu dôvodnosti svojho žalobného dôvodu, však nemení predmet uvádzaného nesplnenia povinnosti, a nemá teda žiadny dosah na rozsah sporu.

(pozri body 20, 21, 23)

2.        Členský štát si tým, že ponechá v akciovej spoločnosti osobitné práva upravené v jeho prospech a v prospech iných verejnoprávnych subjektov, pričom tieto práva vyplývajú z privilegovaných akcií („golden shares“), ktoré vlastní štát na základnom imaní tejto spoločnosti, a tým, že si ponechá výnimku 5 % hranice hlasov, ktorá je stanovená v prípade vydania hlasov inými akcionármi, právo vymenovať člena riadiaceho orgánu spoločnosti v prípade, keď štát hlasuje proti víťaznému návrhu pri voľbe členov riadiaceho orgánu tejto spoločnosti, a právo veta voči niektorým rozhodnutiam valného zhromaždenia akcionárov týkajúcim sa:

–        zmeny stanov vrátane zvýšenia základného imania, zlúčenia, splynutia alebo zrušenia spoločnosti,

–        uzavretia zmlúv skupiny o spolupráci alebo podriadenosti,

–        zrušenia alebo obmedzenia prednostných práv akcionárov na upísanie akcií v prípade zvýšenia základného imania,

nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú podľa článku 56 ES.

Právo veta v rozsahu, v akom zveruje tomuto štátu vplyv na riadenie a kontrolu spoločnosti, ktorý nezodpovedá rozsahu účasti, ktoré má v tejto spoločnosti, môže totiž odrádzať hospodárske subjekty z iných členských štátov, aby robili priame investície do tejto spoločnosti, keďže nebudú môcť zasahovať do riadenia alebo kontroly tejto spoločnosti v miere zodpovedajúcej hodnote ich akcií. Takisto predmetné právo veta môže mať odradzujúci účinok na portfóliové investície do spoločnosti, keďže prípadné odmietnutie dotknutého štátu schváliť významné rozhodnutie, ktoré bolo predložené orgánmi tejto spoločnosti ako rozhodnutie zodpovedajúce jej záujmu, môže ovplyvniť hodnotu akcií uvedenej spoločnosti, a teda aj atraktivitu investícií do takých akcií.

So zreteľom na obmedzenie na 5 % hranicu výkonu hlasovacieho práva spájajúceho sa s riadnymi akciami každým akcionárom, ktorý ich vlastní, s výnimkou členského štátu, na ktorý sa nevzťahuje toto obmedzenie, sú hlasovacie práva, ktoré sa spájajú s akciami, jedným z hlavných nástrojov akcionára, ktorý zabezpečuje aktívnu účasť na riadení podniku a jeho kontrole. Preto každé opatrenie, ktoré smeruje k zabráneniu výkonu tohto práva alebo viazanie jeho výkonu, môže odradiť investorov iných členských štátov od nadobudnutia účasti v dotknutých podnikoch a je obmedzením slobodného pohybu kapitálu. Okrem toho maximálny počet hlasov je nástrojom, ktorý môže obmedziť možnosť priamych investorov od účasti v spoločnosti s cieľom vytvoriť alebo zachovať trvalé a priame hospodárske väzby s uvedenou spoločnosťou, ktoré umožnia účinnú účasť na jej riadení alebo kontrole, a teda obmedzujú záujem na získaní účasti na základnom imaní spoločnosti.

Pokiaľ ide o právo vymenovať člena riadiaceho orgánu, toto právo je obmedzením voľného pohybu kapitálu, pokiaľ je osobitné právo odchýlkou od všeobecnej úpravy obchodných spoločností stanovené vnútroštátnym zákonným opatrením iba v prospech verejných subjektov. Ak je aj pravda, že táto možnosť môže byť priznaná zákonom ako právo kvalifikovanej menšiny, v tomto prípade musí byť prístupná všetkým akcionárom a nesmie byť vyhradená výlučne pre štát. Obmedzením možnosti ostatných akcionárov iných ako štát účastniť sa na spoločnosti s cieľom vytvoriť alebo udržať s ňou trvalé a priame hospodárske prepojenia a umožniť účinnú účasť na jej riadení alebo na jej kontrole môže právo vymenovať člena riadiaceho orgánu odradiť priamych investorov z iných členských štátov od investovania do kapitálu tejto spoločnosti.

Pokiaľ ide o výnimky povolené článkom 58 ES, potreba zaistiť bezpečnosť dodávok energie dotknutého členského štátu v prípade krízy, vojny alebo terorizmu môže predstavovať dôvod verejnej bezpečnosti v zmysle článku 58 ES. Požiadavky verejnej bezpečnosti však musia byť najmä v prípade výnimky zo základnej zásady voľného pohybu kapitálu chápané striktne v tom zmysle, že ich rozsah nemôže určiť jednostranne každý členský štát bez kontroly zo strany inštitúcií Európskej únie. Je teda možné odvolávať sa na dôvody verejnej bezpečnosti len v prípade skutočnej a dostatočne závažnej hrozby, ktorá sa dotýka základného záujmu spoločnosti. Pokiaľ sa štát obmedzí na odvolávanie sa na dôvod, ktorý sa týka bezpečnosti dodávok energií bez toho, aby spresnil presné dôvody, pre ktoré sa domnieva, že každé z osobitných napádaných práv alebo všetky tieto práva umožnia vyhnúť sa takémuto zásahu do základného záujmu spoločnosti, odôvodnenie požiadavkou verejnej bezpečnosti nie je možné uznať.

Ďalej, pokiaľ ide o proporcionalitu dotknutého obmedzenia, neistota vytvorená skutočnosťou, že výkon osobitných práv, ktoré vyplývajú z toho, že štát má v spoločnosti privilegované akcie, nepodlieha žiadnej špecifickej a objektívnej podmienke alebo okolnosti, predstavuje závažný zásah do slobody pohybu kapitálu, keďže zveruje vnútroštátnym orgánom, pokiaľ ide o použitie takýchto práv, mieru voľnej úvahy, ktorá je tak diskrečná, že ju nemožno považovať za proporcionálnu v porovnaní so sledovanými cieľmi.

Napokon článok 86 ods. 2 ES sa nemá použiť na už citované vnútroštátne ustanovenia, a preto sa na tento článok nemožno odvolať, aby sa odôvodnili tieto ustanovenia, ktoré obmedzujú voľný pohyb kapitálu zaručeného Zmluvou. Článok 86 ods. 2 ES v spojení s odsekom 1 toho istého článku totiž umožňuje členskému štátu odôvodniť priznanie osobitných alebo výlučných práv, ktoré sú v rozpore so Zmluvou, podniku poverenému poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, pokiaľ plnenie osobitných úloh, ktoré mu boli zverené, nemôže byť zabezpečené inak ako priznaním týchto práv a pokiaľ rozvoj obchodu nie je ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie. To však nie je predmetom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá priznáva členskému štátu osobitné práva v akciovej spoločnosti, súvisiace s privilegovanými akciami („golden shares“), ktoré vlastní tento štát na základnom imaní tejto spoločnosti.

(pozri body 56 – 58, 62 – 64, 84, 85, 87, 90, 92 – 97 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 11. novembra 2010 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Články 56 ES a 43 ES – Voľný pohyb kapitálu – Privilegované akcie (‚golden shares‘), ktoré vlastní Portugalsko v EDP – Energias de Portugal – Obmedzenia pri nadobúdaní účastí a riadení privatizovanej spoločnosti“

Vo veci C‑543/08,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 4. decembra 2008,

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun a P. Guerra e Andrade, ako aj a M. Teles Romão, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Portugalskej republike, v zastúpení: L. Inez Fernandes, za právnej pomoci C. Botelho Moniz a P. Gouveia e Melo, advogados,

žalovanej,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia A. Borg Barthet, M. Ilešič, M. Safjan a M. Berger (spravodajkyňa),

generálny advokát: P. Cruz Villalón,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 22. apríla 2010,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Komisia Európskych spoločenstiev svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor konštatoval, že Portugalská republika si tým, že si ponechala osobitné práva pre štát v EDP – Energias de Portugal (ďalej len „EDP“), vyplývajúce z privilegovaných akcií („golden shares“), ktorých majiteľom je tento štát, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 56 ES a 43 ES.

 Právny rámec

 Vnútroštátna právna úprava

2        Článok 13 ods. 2 rámcového zákona č. 11/90 o privatizáciách (Lei n°11/90, Lei Quadro das Privatizaçoes) z 5. apríla 1990 (Diário da República I, séria A, č. 80 z 5. apríla 1990, ďalej len „RZP“) stanovuje:

„V privatizáciách uskutočnených na základe verejnej súťaže, ponuky na burze cenných papierov alebo verejného upisovania nemôže žiaden subjekt, fyzická alebo právnická osoba nadobudnúť alebo upísať viac ako stanovený percentuálny podiel na základnom imaní, ktorý má byť privatizovaný; tento percentuálny podiel vymedzuje aj text uvedený v článku 4 ods. 1, pričom sankciou podľa situácie môže byť nútený predaj akcií, ktoré presahujú túto hranicu, strata hlasovacieho práva, ktoré sa spájajú s týmito akciami, alebo tiež neplatnosť.“

3        V tejto súvislosti vykonávacie zákonné dekréty, ktoré sa týkajú privatizácie EDP, najmä zákonné dekréty č. 78-A/97 zo 7. apríla 1997, ktorými sa schvaľuje prvá fáza privatizácie základného imania EDP – Electricidade de Portugal S. A. (Diário da República I, séria A, č. 81 zo 7. apríla 1997), č. 94-C/98 zo 17. apríla 1998, ktorým sa schvaľuje tretia fáza privatizácie základného imania EDP – Electricidade de Portugal S. A. (Diário da República I, séria A, č. 90 zo 17. apríla 1998), a č. 141/2000 z 15. júla 2000, ktorým sa schvaľuje štvrtá fáza privatizácie základného imania EDP – Electricidade de Portugal S. A. (Diário da República I, séria A, č. 162 z 15. júla 2000), stanovujú vo svojich článkoch 9 ods. 1:

„Žiaden subjekt, fyzická alebo právnická osoba nemôžu v rámci operácií, ktoré stanovuje tento zákonný dekrét, nadobudnúť akcie, ktoré predstavujú podiel na základnom imaní PPE väčší ako 5 % a na tento podiel sa znížia ponuky na nadobudnutia, ktoré presahujú túto hranicu.“

4        Podľa článku 384 ods. 2 portugalského zákonníka o obchodných spoločnostiach (ďalej len „ZOS“) stanovy týchto obchodných spoločností môžu:

„a)      stanoviť, že takémuto množstvu akcií zodpovedá iba jeden hlas, keď sa zohľadnia všetky akcie vydané spoločnosťou a keď na každých 1 000 eur základného imania pripadá aspoň jeden hlas;

b)      stanoviť, že hlasy, ktoré presahujú takýto počet, sa nezohľadnia, ak ich vykonáva jediný akcionár vo svojom vlastnom mene alebo tiež ako zástupca iného akcionára.“

5        Článok 384 ods. 3 stanovuje:

„Obmedzenie počtu hlasov, ktoré umožňuje predchádzajúci odsek písm. b), môže platiť pre všetky akcie alebo len pre akcie jednej alebo viacerých kategórií, ale nie pre konkrétne akcie.“

6        Článok 15 ods. 3 RZP upravuje možnosť vytvoriť privilegované akcie takto:

„Akt uvedený v článku 4 ods. 1 [schvaľujúci stanovy podniku, ktorý sa má privatizovať alebo transformovať na akciovú spoločnosť] môže okrem toho výnimočne stanoviť, ak to vyžadujú dôvody národného záujmu, existenciu privilegovaných akcií, ktoré sú určené na to, aby zostali vo vlastníctve štátu, a ktoré mu bez ohľadu na ich počet poskytnú právo veta, pokiaľ ide o zmenu stanov a iné rozhodnutia týkajúce sa vymedzenej oblasti, riadne určenej v stanovách.“

7        Článok 13 ods. 1 zákonného dekrétu č. 141/2000 zakotvuje v tejto súvislosti osobitné právomoci štátu:

„Kým bude štát akcionárom spoločnosti, nezávisle od počtu akcií, ktorých je vlastníkom, priamo alebo nepriamo prostredníctvom verejnoprávneho subjektu v zmysle článku 1 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/88 z 24. mája 1988, nižšie uvedené rozhodnutia valného zhromaždenia sa považujú za prijaté len, ak štát hlasuje za tieto rozhodnutia:

a)      zmena stanov a zvýšenie základného imania, zlúčenie, splynutie alebo zrušenie spoločnosti;

b)      rozhodnutia o uzavretí zmlúv skupiny o spolupráci alebo podriadenosti;

c)      rozhodnutia o zrušení alebo obmedzení prednostných práv akcionárov na upísanie akcií v prípade zvýšenia základného imania.“

8        Článok 15 ods. 1 RZP stanovuje:

„Výnimočne a ak to vyžadujú dôvody národného záujmu, akt o prijatí stanov podniku, ktorý sa má privatizovať, môže na účel zachovania všeobecného záujmu stanoviť, že rozhodnutia o konkrétnych oblastiach musí potvrdiť člen riadiaceho orgánu vymenovaný štátom.“

9        Článok 13 ods. 2 a 3 zákonného dekrétu č. 141/2000, pokiaľ ide o osobitné právomoci štátu, stanovuje:

„2.      Pokiaľ bude akcionárom spoločnosti, v zmysle, ktorý uvádza predchádzajúci odsek, štát, ak tento štát hlasuje proti víťaznému návrhu pri voľbe členov riadiaceho orgánu, má tiež právo vymenovať člena riadiaceho orgánu, ktorý nahradí automaticky osobu, ktorá získala najmenší počet hlasov na víťaznom zozname alebo v prípade rovnosti hlasov tú, ktorá sa nachádza na poslednom mieste na tomto zozname.

3.      Právo, ktoré priznáva štátu predchádzajúci odsek prevládne nad podobnými právami, ktoré priznáva minoritným akcionárom článok 392 [ZOS].“

10      Článok 10 zákonného dekrétu č. 218-A/2004 z 25. októbra 2004, ktorým sa schvaľuje piata fáza privatizácie základného imania EDP – Electricidade de Portugal S. A. (Diário da República I, séria A, č. 251 z 25. októbra 2004), a článok 6 zákonného dekrétu č. 209‑A/2005 z 2. decembra 2005, ktorým sa schvaľuje šiesta fáza privatizácie základného imania EDP – Electricidade de Portugal S. A. (Diário da República I, séria A, č. 231 z 2. decembra 2005), zachovali výslovne účinnosť osobitných práv portugalského štátu.

 Stanovy EDP

11      Článok 4 ods. 4 stanov EDP stanovuje:

„Na akcie kategórie B, ktoré sa majú privatizovať a ktorých jediným prednostným právom je, že akcionári, ktorí sú ich majiteľmi, alebo ktorí ich zastupujú, sa nevzťahuje množstevné obmedzenie hlasov zakotvené v článku 14 ods. 3 a nasl. s odkazom na tieto isté akcie.“

12      Článok 14 ods. 2 a 3 uvedených stanov uvádza:

„2.      S každou akciou sa spája právo na hlasovanie.

3.      Nezohľadnia sa hlasy, ktoré patria do kategórie A, ktoré uplatní akcionár vo svojom vlastnom mene alebo ako zástupca iného akcionára a ktoré presiahnu 5 % všetkých hlasov, ktoré zodpovedajú základnému imaniu.“

13      Článok 17 ods. 2 týchto stanov znie takto:

„Schválenie strategického plánu spoločnosti a uskutočnenie spoločnosťou alebo spoločnosťami, ktoré ovláda EDP, ďalej uvedených operácií musí získať kladné stanovisko dozornej rady:

a)      nadobudnutie a scudzenie vecí, práv alebo obchodných podielov významnej hospodárskej hodnoty;

b)      využitie financovania vo významnom rozsahu;

c)      otvorenie alebo zrušenie podniku alebo významnej časti podniku alebo významné rozšírenie alebo zúženie činnosti;

d)      ďalšie veci alebo operácie významnej hospodárskej hodnoty alebo s dôležitým strategickým významom;

e)      zriadenie alebo zrušenie strategických partnerstiev alebo iných foriem trvalej spolupráce;

f)      projekt zlúčenia, splynutia alebo premeny obchodnej spoločnosti;

g)      zmena stanov, vrátane zmeny sídla alebo zvýšenia základného imania, keď podnet na ich vykonanie podalo predstavenstvo.“

 Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie pred podaním žaloby

14      Od začiatku 90. rokov bol portugalský sektor elektrickej energie predmetom širokého procesu reštrukturalizácie. V tomto rámci EDP, ktorý bol založený v roku 1976 ako verejnoprávny podnik na základe zákonného dekrétu č. 502/76 z 30. júna 1976 (Diário da República I, séria A, č. 151 z 30. júna 1976), bol v roku 1991 zmenený na akciovú spoločnosť. Následne Portugalsko pristúpilo k privatizácií tohto podniku na základe postupu, ktorý bol uskutočnený vo viacerých fázach. V súčasnosti podľa Portugalskej republiky štát vlastní 25,73 % základného imania EDP prostredníctvom Parpública – Participações Públicas SGPS SA a Caixa Geral de Depósitos SA.

15      EDP je hlavným koncesionárom distribúcie elektrickej energie v Portugalsku, činnosti predaja na poslednom stupni a prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti EDP Gás SA je tiež činná v segmente činnosti distribúcie a dodávky zemného plynu v oblasti Grand Porto.

16      Dňa 18. októbra 2006 zaslala Komisia Portugalskej republike výzvu, v ktorej jej vytkla nesplnenie povinností vyplývajúcich z článkov 43 ES a 56 ES z dôvodu, že štát a iní verejní akcionári vlastnia privilegované akcie, s ktorými sú spojené osobitné práva na základnom imaní EDP, najmä právo veta voči niektorým rozhodnutiam valného zhromaždenia akcionárov tejto spoločnosti a právo vymenovať člena riadiaceho orgánu v prípade, že štát hlasoval proti víťaznému návrhu pri voľbe členov riadiaceho orgánu, ako aj vyňatie štátu spod pôsobnosti 5% hranice hlasov, ktorá je stanovená v prípade vydania hlasov.

17      Keďže Komisia sa domnievala, že odpoveď Portugalskej republiky z 18. decembra 2006 je nedostatočná, vydala 29. júla 2007 odôvodnené stanovisko, v ktorom zopakovala text výzvy a vyzvala tento členský štát, aby prijal opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto stanoviska.

18      Portugalské úrady odpovedali na uvedené odôvodnené stanovisko listom z 30. októbra 2007. Keďže Komisia nebola spokojná s odpoveďou, rozhodla sa podať túto žalobu.

 O prípustnosti žaloby

 Argumentácia účastníkov konania

19      Vo svojej duplike Portugalská republika tvrdí, že žaloba je čiastočne neprípustná v rozsahu, v akom Komisia vo svojom vyjadrení uviedla nové právne tvrdenie založené na tom, že člen riadiaceho orgánu uvedený v článku 13 ods. 1 zákonného dekrétu č. 141/2000 má právomoc potvrdiť rozhodnutia valného zhromaždenia EDP v súlade s článkom 15 RZP, čo znamená zaviesť v tomto pokročilom štádiu konania nový dôvod týkajúci sa nesplnenia povinnosti týmto členským štátom, takže tento žalobný dôvod by mal byť vyhlásený za neprípustný.

 Posúdenie Súdnym dvorom

20      V tomto ohľade treba hneď na úvod pripomenúť, že účastník konania nemôže meniť v priebehu konania jeho samotný predmet a že dôvodnosť žaloby sa musí skúmať výhradne z hľadiska návrhov obsiahnutých v návrhu na začatie konania (pozri najmä rozsudky z 25. septembra 1979, Komisia/Francúzsko, 232/78, Zb. s. 2729, bod 3; zo 6. apríla 2000, Komisia/Francúzsko, C‑256/98, Zb. s. I‑2487, bod 31, a zo 4. mája 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑508/03, Zb. s. I‑3969, bod 61).

21      Ďalej na základe článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 38 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je Komisia povinná v každej žalobe podanej podľa článku 258 ZFEÚ uviesť presné výhrady, ku ktorým sa má Súdny dvor vyjadriť, ako aj, aspoň zhrnujúco, právne a skutkové okolnosti, na ktorých sú tieto výhrady založené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. marca 1992, Komisia/Dánsko, C‑52/90, Zb. s. I‑2187, bod 17; Komisia/Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 62, a z 3. júna 2010, Komisia/Španielsko, C‑487/08, Zb. s. I‑4843, bod 71).

22      V prejednávanej veci treba skonštatovať, že Komisia v návrhoch uvedených v žalobe jasne uviedla, že Portugalskej republike vytýkala skutočnosť, že ako štát a prostredníctvom iných verejnoprávnych akcionárov vlastní privilegované akcie, s ktorými sa spájajú osobitné práva na základnom imaní EDP, to znamená právo veta voči konkrétnym rozhodnutiam spoločnosti, právo vymenovať člena riadiaceho orgánu, keď štát hlasuje proti víťaznému návrhu pri voľbe členov riadiaceho orgánu, ako aj výnimku 5 % hranice hlasov, ktorá je stanovená v prípade vydania hlasov. Tým, že sa dovoláva tiež povinnosti členských štátov, ktoré vyplývajú z článkov 43 ES a 56 ES, ktoré si nesplnila Portugalská republika, Komisia takto vymedzila dostatočne presne predmet sporu.

23      Je pravda, že Komisia sa až vo svojej replike po prvýkrát oprela o článok 15 ods. 1 RZP a o právo, ktoré zakotvuje toto ustanovenie. Zo spisového materiálu však vyplýva, že v rozpore s tvrdeniami Portugalskej republiky sa Komisia v replike nedomnievala, že Portugalsko malo novú osobitnú právomoc, ale ako dodatočné tvrdenie smerujúce k dokresleniu dôvodnosti svojho žalobného dôvodu odkázala na ďalšie právo, ktoré má tento štát. Takto teda skutočnosť, že Komisia podrobnejšie opísala žalobný dôvod, ktorý už predtým uviedla všeobecnejšie v žalobe, nezmenila predmet uvádzaného nesplnenia povinnosti a nemala žiadny dosah na rozsah sporu (pozri rozsudky z 27. novembra 2003, Komisia/Fínsko, C‑185/00, Zb. s. I‑14189, body 84 až 87, a z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, C‑171/08, Zb. s. I‑6867, bod 29).

24      So zreteľom na vyššie uvedené treba zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Portugalská republika.

 O veci samej

 O existencii obmedzení

 Argumentácia účastníkov konania

25      Komisia po prvé tvrdí, že vytvorenie privilegovaných akcií na základnom imaní EDP nevyplýva z bežného uplatnenia práva obchodných spoločností, a predstavuje teda štátne opatrenie patriace do pôsobnosti článku 56 a článku 43 ods. 1 ES.

26      Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že osobitné práva spájajúce sa s takýmito akciami sa musia považovať za akty vykonané pri výkone verejnej moci a nie za akty súkromnoprávnej povahy. Právo veta a právo vymenovať člena riadiaceho orgánu zakotvuje zákon a sú priamo uplatniteľné. Nezávisle od počtu akcií, ktoré vlastní, či už priamo alebo nepriamo, Portugalsko môže vykonávať tieto osobitné práva, ktoré prevládnu nad právami minoritných akcionárov. Pokiaľ ide o hranicu hlasov, podľa Komisie jej charakter štátneho opatrenia vyplýva z tej skutočnosti, že štát na jednej strane začlenil do stanov EDP ustanovenie, ktoré určilo hranicu hlasov pre každého akcionára s tým, že pre seba udelil výnimku, a na druhej strane následne a prostredníctvom zákona zriadil osobitné právo veta, ktoré sa zameriava na rozhodnutia, ktorými sa menia uvedené stanovy.

27      Pokiaľ ide o obmedzenia, ktoré zakazujú články 56 ES a 43 ES, Komisia sa v súvislosti s právom veta domnieva, že toto právo obmedzuje a ohraničuje právo akcionárov účinne sa zúčastňovať na riadení a kontrole EDP v pomere k hodnote nimi vlastnenými akciami, v dôsledku čoho sú uvedení akcionári zbavení právomoci prijať strategické rozhodnutia a rozhodovať o zmenách vlastníctva podniku. Navyše toto právo tiež obmedzuje voľný pohyb kapitálu a slobody usadiť sa v rozsahu, v akom môže ovplyvniť investície vynaložené s úmyslom dosiahnuť finančné investovanie a odradiť investorov iných členských štátov od takéhoto investovania.

28      Komisia po druhé tvrdí, že právo veta spojené s privilegovanými akciami Portugalska sa vysvetľuje ako systém povolenia, a teda ako režim, ktorý obmedzuje slobodu usadiť sa. RZP neobsahuje žiadne kritérium týkajúce sa výkonu práva veta, aj keď sa Komisia domnieva, že takýto systém by mal byť založený na objektívnych kritériách vopred známych dotknutým podnikom.

29      Vzhľadom na právo štátu vymenovať člena riadiaceho orgánu sa Komisia domnieva, že je tiež obmedzením v rozpore s článkami 56 ES a 43 ES v rozsahu, v akom predstavuje prekážku priamemu investovaniu, pretože toto, že osobitné právo je odchýlkou od všeobecnej úpravy obchodných spoločností, keďže je stanovené vnútroštátnym zákonným opatrením iba v prospech verejných akcionárov. Komisia odmieta tvrdenie Portugalskej republiky, podľa ktorého na základe aktualizovaného výkladu ZOS právo štátu vymenovať člena riadiaceho orgánu by v každom prípade nemalo byť chápané ako také, alebo malo by byť chápané ako právo vymenovať člena všeobecnej a dozornej rady (ďalej len „VDR“), a teda osobu vykonávajúcu dozor. Pokiaľ ide o uvedené tvrdenie, Komisia poukazuje na článok 17 ods. 2 stanov EDP, podľa ktorých významné strategické rozhodnutia a zmeny týchto stanov v každom prípade podliehajú predbežnému súhlasnému stanovisku VDR.

30      So zreteľom na obmedzenie počtu hlasov, ktorými disponujú riadni akcionári vo výške 5 % základného imania EDP, pričom toto obmedzenie nie je uplatniteľné na privilegované akcie, ktoré vlastní Portugalsko, sa Komisia domnieva, že takáto právna úprava obmedzuje možnosť účinnej účasti na riadení podniku alebo jeho kontrole a môže odradiť investorov z iných členských štátov od nadobúdania účasti v dotknutých podnikoch.

31      Portugalská republika popiera uvádzané nesplnenie povinnosti v celom rozsahu, pričom najmä tvrdí, že predmetné vnútroštátne ustanovenia nepatria do pôsobnosti článkov 43 ES a 56 ES, keďže ani nemajú za cieľ a ani nie je ich účinkom byť priamou a podstatnou prekážkou vstupu priamych investorov alebo portfóliových investorov do základného imania EDP. Osobitné práva, ktoré požíva Portugalsko, nepodmieňujú ani priamo, ani podstatne prístup k investovaniu do tejto spoločnosti, a ich účinkom teda nie je odradiť ani portfóliové investovanie, ani priame investovanie investormi alebo podnikmi, či sú vnútroštátne alebo zahraničné. Okrem toho keďže Komisia neuviedla nijaký rozbor účinkov takýchto osobitných práv na rozhodnutia investorov usadených v Európskej únii a na stimuly, ktoré sú im určené, neuniesla dôkazné bremeno, čo jej ako povinnosť vyplýva na základe článku 226 ES.

32      Ďalej sa portugalské orgány domnievajú, že význam pojmu „opatrenie obmedzujúce“ voľný pohyb kapitálu a právo usadiť sa treba upresniť, pretože vnútroštátne opatrenia bez rozdielu uplatniteľné na vnútroštátnych investorov a investorov z iných členských štátov môžu byť obmedzujúcimi opatreniami so zreteľom na články 43 ES a 56 ES, len ak priamo a významne podmieňujú prístup investorov na trh. Tento členský štát preto navrhuje, aby Súdny dvor podal výklad pojmu „obmedzenie“ slobodného pohybu kapitálu a práva usadiť sa so zreteľom na rozsudok z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard (C‑267/91 a C‑268/91, Zb. s. I‑6097), ktorý sa týka možností predaja v súvislosti s voľným pohybom tovarov.

33      Pokiaľ ide o to, že 5 % hranica hlasov má charakter štátneho opatrenia, pričom ide o ustanovenie, ktoré sa nachádza v stanovách EDP, Portugalská republika tvrdí, že toto opatrenie nie je štátnym opatrením, ale súkromnoprávnym aktom, ktorý nepatrí do pôsobnosti článkov 43 ES a 56 ES.

34      Nakoniec Portugalská republika spochybňuje rozbor Komisie týkajúci sa práva veta, podľa ktorého toto osobitné právo je systémom predbežného súhlasu, ktorý obmedzuje a ohraničuje právo akcionárov účinne sa zúčastňovať na riadení a kontrole spoločnosti v pomere k hodnote akcií, ktoré vlastnia, alebo prijať strategické rozhodnutia o riadení. Predmetné vnútroštátne ustanovenia zverujú štátu za prísneho dodržiavania verejného záujmu ochrany energetickej bezpečnosti krajiny len právo veta proti rozhodnutiam valného zhromaždenia, ktorými sa podstatným spôsobom mení štruktúra EDP a ktoré z tohto dôvodu ohrozujú uvedenú bezpečnosť. Toto právo teda nezbavuje akcionárov právomoci prijať strategické rozhodnutia o riadení.

35      Vzhľadom na právo štátu vymenovať člena riadiaceho orgánu Portugalská republika zdôrazňuje skutočnosť, že v nadväznosti na novelizáciu ZOS v roku 2006 toto právo musí byť chápané ako možnosť vymenovať člena VDR a nie člena riadiaceho orgánu, ako sa to nesprávne domnieva Komisia. V skutočnosti, keď jediný zástupca a jediný hlas v kolegiálnom dozornom orgáne, akým je VDR, je pridelený štátu, tento štát nemá rozhodujúci vplyv v riadiacom orgáne EDP, čiže neobmedzuje účinnú účasť ďalších akcionárov na riadení alebo kontrole tejto spoločnosti. V každom prípade podľa tohto členského štátu toto právo nemôže mať akýkoľvek dosah na záujem národných podnikov alebo podnikov usadených v iných členských štátoch na nadobudnutí finančných alebo kvalifikovaných účastí na základnom imaní EDP.

36       Ako odpoveď na tvrdenia uvedené vo vyjadrení Portugalskej republiky Komisia s odkazom na rozsudok z 13. mája 2003, Komisia/Španielsko (C‑463/00, Zb. s. I‑4581), tvrdí, že nie je nutné použiť judikatúru, ktorú predstavuje už citovaný rozsudok Keck a Mithouard.

37      Portugalská republika sa vo svojej duplike ďalej domnieva, že predmetné vnútroštátne ustanovenia v tejto žalobe musia byť skúmané výlučne vzhľadom na článok 43 ES a nie vzhľadom na článok 56 ES. S odkazom na rozsudok z 26. marca 2009, Komisia/Taliansko (C‑326/07, Zb. s. I‑2291), sa domnieva, že osobitné práva, ktoré požíva štát, sa môžu dotýkať len akcionárov, ktorí nakladajú s časťou základného imania EDP, ktorý im zveruje určitý vplyv na riadení spoločnosti. Aj za predpokladu, že predmetné ustanovenia môžu mať obmedzujúci účinok na voľný pohyb kapitálu, čo tento členský štát popiera, tento štát tvrdí, že tento účinok je hypotetický a len veľmi málo vnímateľný a že v každom prípade je len nevyhnutným dôsledkom prípadného zásahu do slobody usadiť sa a neodôvodňuje samostatné preskúmanie predmetných vnútroštátnych ustanovení vo svetle článku 56 ES.

38      Okrem toho Portugalská republika tvrdí, že Komisia tým, že nevykonala žiadny rozbor uvedených vnútroštátnych ustanovení vzhľadom na tvrdenia tohto štátu na základe článku 86 ods. 2 ES, závažne porušila povinnosť v súvislosti s dôkazným bremenom, ktorá ju zaväzuje v rámci článku 226 ES a článku 86 ods. 2 ES.

 Posúdenie Súdnym dvorom

–       O uplatniteľnosti článkov 56 ES a 43 ES

39      Komisia sa domnieva, že vytýkané nesplnenie povinnosti sa musí skúmať so zreteľom tak na článok 56 ES, ktorý upravuje voľný pohyb kapitálu, ako aj článok 43 ES, ktorý sa týka slobody usadiť sa. Naopak Portugalská republika sa domnieva, že predmetné vnútroštátne ustanovenia v tejto žalobe musia byť skúmané výlučne vzhľadom na článok 43 ES a nie vzhľadom na článok 56 ES.

40      Pokiaľ ide o otázku, či sa na vnútroštátnu právnu úpravu vzťahuje jedna alebo druhá z týchto slobôd, z ustálenej judikatúry vyplýva, že je potrebné zohľadniť predmet danej právnej úpravy (pozri najmä rozsudky z 24. mája 2007, Holböck, C‑157/05, Zb. s. I‑4051, bod 22, a Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 33).

41      Vecná pôsobnosť ustanovení článku 43 ES, ktorý sa týka slobody usadiť sa, sa vzťahuje na vnútroštátne ustanovenia uplatňujúce sa na vlastníctvo majetkovej účasti štátneho príslušníka členského štátu na základnom imaní spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, ktorá mu umožňuje vykonávať určitý vplyv na rozhodnutia tejto spoločnosti a rozhodovať o jej činnosti (pozri najmä rozsudky z 13. apríla 2000, Baars, C‑251/98, Zb. s. I‑2787, bod 22, a Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 34).

42      Ustanovenia článku 56 ES, ktoré sa týkajú voľného pohybu kapitálu, sa vzťahujú najmä na priame investície, ktorými sú investície všetkého druhu vykonané fyzickými alebo právnickými osobami a ktoré slúžia na vytvorenie alebo udržanie trvalých a priamych prepojení medzi osobou poskytujúcou kapitál a spoločnosťou, ktorej sa kapitál poskytuje, na účely vykonávania jej hospodárskej činnosti. Tento cieľ predpokladá, že akcie vlastnené akcionárom mu umožnia účinne sa zúčastniť na riadení tejto spoločnosti alebo jej kontrole (pozri najmä rozsudky z 23. októbra 2007, Komisia/Nemecko, C‑112/05, Zb. s. I‑8995, bod 18 a citovanú judikatúru, ako aj Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 35).

43      Na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá sa nemá vzťahovať len na podiely umožňujúce vykonávať určitý vplyv na rozhodnutia spoločnosti a podmieňovať jej činnosti, ale ktorá sa uplatňuje nezávisle od rozsahu účasti akcionára v spoločnosti, sa môže vzťahovať tak článok 43 ES, ako aj článok 56 ES (rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 36).

44      Je nutné konštatovať, že v tejto žalobe o nesplnenie povinnosti nie je vylúčené, že predmetné vnútroštátne ustanovenia sa týkajú všetkých akcionárov, ako aj potenciálnych investorov a nielen akcionárov, ktorý môžu vykonávať určitý vplyv na riadenie a kontrolu EDP. Preto treba skúmať sporné ustanovenia z hľadiska článkov 56 ES a 43 ES.

–       O nesplnení povinností, ktoré vyplývajú z článku 56 ES

45      Najprv je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry článok 56 ods. 1 ES zakazuje vo všeobecnosti obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi (pozri najmä rozsudky z 28. septembra 2006, Komisia/Holandsko, C‑282/04 a C‑283/04, Zb. s. I‑9141, bod 18 a citovanú judikatúru; Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 17, ako aj Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 48).

46      Pri absencii definície pojmu „pohyb kapitálu“ v Zmluve ES v zmysle článku 56 ods. 1 ES Súdny dvor uznal indikatívnu hodnotu nomenklatúry pohybu kapitálu uvedenej v prílohe I k smernici Rady 88/361/EHS z 24. júna 1988, ktorou sa vykonáva článok 67 Zmluvy [ES, článok zrušený Amsterdamskou zmluvou] (Ú. v. ES L 178, s. 5; Mim. vyd. 10/001, s. 10). Preto Súdny dvor rozhodol, že pohyb kapitálu v zmysle článku 56 ods. 1 ES tvoria predovšetkým „priame“ investície, to znamená investície vo forme účasti v podniku prostredníctvom vlastníctva akcií, ktoré dávajú možnosť efektívne sa zúčastňovať na jeho riadení a kontrole, ako aj „portfóliové“ investície, teda investície vo forme nadobúdania cenných papierov na kapitálovom trhu s jediným úmyslom uskutočniť finančné investície bez úmyslu získať vplyv a kontrolu nad riadením podniku (pozri rozsudky Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 19 a citovanú judikatúru; Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 18, ako aj Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 49).

47      Pokiaľ ide o tieto dve formy investícií, Súdny dvor spresnil, že ako „obmedzenia“ podľa článku 56 ods. 1 ES sa majú kvalifikovať vnútroštátne opatrenia, ktoré sú spôsobilé zabrániť alebo obmedziť nadobúdanie akcií v dotknutých podnikoch, alebo ktoré sú spôsobilé odradiť investorov z iných členských štátov od investovania do ich kapitálu (pozri rozsudky zo 4. júna 2002, Komisia/Portugalsko, C‑367/98, Zb. s. I‑4731, bod 45; zo 4. júna 2002, Komisia/Francúzsko, C‑483/99, Zb. s. I‑4781, bod 40; z 13. mája 2003, Komisia/Španielsko, už citovaný, body 61 a 62; z 13. mája 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑98/01, Zb. s. I‑4641, body 47 a 49; z 2. júna 2005, Komisia/Taliansko, C‑174/04, Zb. s. I‑4933, body 30 a 31; Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 20; Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 19, ako aj z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 50).

48      Portugalská republika v súvislosti s 5 % hranicou hlasov popiera, že by článok 14 ods. 3 stanov EDP bol vnútroštátnym opatrením v zmysle judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode, pričom tvrdí, že stanovy EDP majú súkromnoprávny charakter. Preto podľa portugalských úradov predmetné ustanovenie nie je štátnym opatrením, a teda nepatrí do pôsobnosti článkov 43 ES a 56 ES.

49      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že je bezpochyby nesporné, že ZOS sa obmedzuje na pripustenie možnosti stanoviť hranicu hlasov pre akcie určitej kategórie v spoločenskej zmluve EDP a že práve na základe ustanovení stanov tejto spoločnosti prijatých podľa týchto právnych predpisov boli tieto akcie vydané a pridelené štátu.

50      Platí však rovnako, že tak ako vyplýva zo spisového materiálu, uvedené ustanovenie stanov EDP bolo prijaté pred skončením prvej fázy privatizácie EDP, to znamená v období, počas ktorého Portugalsko vlastnilo výraznú väčšinu základného imania tejto spoločnosti. Po stanovení uvedenej hranice hlasov a vo chvíli, keď portugalský štát práve začal vlastniť menšiu časť tohto základného imania, stanovil na základe článku 15 ods. 3 RZP osobitné právo veta vo svoj prospech, ktoré sa vykonáva najmä voči rozhodnutiam o zmene stanov tejto spoločnosti. Takto ustanovenie o hranici hlasov, ktoré zakotvuje článok 14 ods. 3 uvedených stanov, už nemôžu spoločníci bez súhlasu štátu zrušiť.

51      Za týchto okolností je potrebné domnievať sa, že samotná Portugalská republika na jednej strane prostredníctvom svojho zákonodarcu povolila vznik privilegovaných akcií na základnom imaní EDP a na druhej strane ako verejný orgán rozhodla na základe článku 15 ods. 3 RZP o zavedení privilegovaných akcií na uvedenom základnom imaní, o ich pridelení štátu a definovaní osobitných práv, ktoré sú s nimi spojené.

52      Okrem toho je potrebné takisto konštatovať, že vytvorenie uvedených privilegovaných akcií nevyplýva z normálneho uplatnenia práva spoločností, keďže privilegované akcie sú výnimkou z ustanovení ZOS a majú zostať vo vlastníctve štátu, a teda nie sú prevoditeľné.

53      Preto výnimku spod 5 % hranice hlasov v prospech štátu je nutné považovať za pripísateľnú štátu a v dôsledku toho patrí do pôsobnosti článku 56 ods. 1 ES.

54      Pokiaľ ide ďalej o reštriktívnu povahu vlastníctva privilegovaných akcií Portugalskom, s ktorými sa spájajú osobitné práva na základnom imaní EDP a ktorú stanovuje vnútroštátna právna úprava a čiastočne v spojení so stanovami uvedenej spoločnosti, je potrebné konštatovať, že takéto akcie môžu odradiť prevádzkovateľov z iných členských štátov od investícií do základného imania tejto spoločnosti.

55      Pokiaľ ide o právo veta, z článku 13 ods. 1 zákonného dekrétu č. 141/2000 vyplýva, že schválenie významného počtu dôležitých rozhodnutí, ktoré sa týkajú EDP, sa viaže na súhlas portugalského štátu. V tejto súvislosti je dôležité upresniť, že jeho súhlasný hlas sa vyžaduje pre každé rozhodnutie, ktorým sa menia stanovy EDP, takže jeho vplyv na túto spoločnosť možno znížiť len s jeho súhlasom.

56      Preto uvedené právo veta v rozsahu, v akom zveruje tomuto štátu vplyv na riadenie a kontrolu EDP, ktorý nezodpovedá rozsahu účasti, ktoré má v tejto spoločnosti, môže odrádzať hospodárske subjekty z iných členských štátov, aby robili priame investície do tejto spoločnosti, keďže nebudú môcť zasahovať do riadenia alebo kontroly tejto spoločnosti v miere zodpovedajúcej hodnote ich akcií (pozri najmä rozsudky Komisia/Nemecko, už citovaný, body 50 až 52, a z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 60).

57      Takisto predmetné právo veta môže mať odradzujúci účinok na portfóliové investície do EDP, keďže prípadné odmietnutie Portugalska schváliť významné rozhodnutie, ktoré bolo predložené orgánmi tejto spoločnosti ako rozhodnutie zodpovedajúce jej záujmu, môže ovplyvniť hodnotu akcií uvedenej spoločnosti, a teda aj atraktivitu investícií do takých akcií (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 27, a z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 61).

58      So zreteľom na obmedzenie na 5 % hranicu výkonu hlasovacieho práva spájajúceho sa s riadnymi akciami každým akcionárom, ktorý ich vlastní, s výnimkou Portugalska, na ktoré sa nevzťahuje toto obmedzenie, je nutné skonštatovať, že hlasovacie práva, ktoré sa spájajú s akciami, sú jedným z hlavných nástrojov akcionára, ktorý zabezpečuje aktívnu účasť na riadení podniku a jeho kontrole. Preto každé opatrenie, ktoré smeruje k zabráneniu výkonu tohto práva alebo viazanie jeho výkonu, môže odradiť investorov iných členských štátov od nadobudnutia účasti v dotknutých podnikoch a je obmedzením slobodného pohybu kapitálu (rozsudok zo 14. februára 2008, Komisia/Španielsko, C‑274/06, bod 24). Okrem toho maximálny počet hlasov je nástrojom, ktorý môže obmedziť možnosť priamych investorov od účasti v spoločnosti s cieľom vytvoriť alebo zachovať trvalé a priame hospodárske väzby s uvedenou spoločnosťou, ktoré umožnia účinnú účasť na jej riadení alebo kontrole, a teda obmedzujú záujem na získaní účasti na základnom imaní spoločnosti (rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 54).

59      Pokiaľ ide o právo vymenovať člena riadiaceho orgánu, Portugalská republika najskôr tvrdí, že na základe aktualizovaného výkladu ZOS uvedené právo, ktoré zakotvuje článok 15 ods. 1 RZP a článok 13 ods. 2 a 3 zákonného dekrétu č. 141/2000, sa musí chápať ako možnosť vymenovať člena VDR, čiže osobu, ktorá vykonáva dozor. Komisia s týmto výkladom nesúhlasí.

60      Argumentáciu Portugalskej republiky nemožno prijať. Aj za predpokladu, že „aktualizovaný“ výklad je správny, tento členský štát nepreukázal uvedený výklad, ktorý spochybňuje Komisia. Na jednej strane totiž výklad nemá žiadnu oporu v znení textov uvedených v predchádzajúcom bode. Tak článok 15 ods. 1 RZP ako aj článok 13 ods. 2 a 3 zákonného dekrétu č. 141/2000 výslovne zakotvujú vymenovanie člena riadiaceho orgánu a nie člena dozornej rady. Na druhej strane uvedený členský štát nepreukázal, z akých dôvodov zmena určitých pravidiel ZOS upravujúcich právo portugalských obchodných spoločností mala mať nevyhnutne za následok, že možnosť vymenovať „člena riadiaceho orgánu“, ktorú stanovujú uvedené ustanovenia, by mala byť chápaná ako možnosť vymenovať „člena dozornej rady“, keďže uvedené pravidlá odkazujú na privatizáciu najmä v sektore energetiky, a teda patria do oblasti verejného práva bez toho, aby bol text týchto ustanovení výslovne zmenený a doplnený.

61      Okrem toho skutočnosť, že VDR nie je riadiacim, ale kontrolným orgánom, nemôže spochybniť postavenie a vplyv dotknutých verejných subjektov. Portugalská právna úprava obchodných spoločností totiž zveruje dozornej rade úlohu kontrolovať riadenie spoločnosti a priznáva tomuto orgánu na účely splnenia svojej úlohy dôležité právomoci. Navyše ako pripomína Komisia, na základe článku 17 ods. 2 stanov EDP je súhlas VDR nevyhnutný na niektoré činnosti, ku ktorým patria okrem nadobudnutia a scudzenia vecí, práv alebo obchodných podielov významnej hospodárskej hodnoty, najmä založenie alebo zrušenie podniku alebo významnej časti podniku, zriadenie alebo zrušenie strategických partnerstiev alebo iných foriem trvalej spolupráce, zlúčenie, splynutie alebo premena obchodnej spoločnosti, zmena stanov spoločnosti, vrátane zmeny sídla, alebo zvýšenia základného imania (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 65).

62      Na základe toho treba skonštatovať, že právo vymenovať člena riadiaceho orgánu je obmedzením voľného pohybu kapitálu, pokiaľ je osobitné právo odchýlkou od všeobecnej úpravy obchodných spoločností stanovené vnútroštátnym zákonným opatrením iba v prospech verejných subjektov (pozri rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 61). Ak je aj pravda, že táto možnosť môže byť priznaná zákonom ako právo kvalifikovanej menšiny, je nutné skonštatovať, že v tomto prípade musí byť prístupná všetkým akcionárom a nesmie byť vyhradená výlučne pre štát.

63      Obmedzením možnosti ostatných akcionárov iných ako Portugalsko účastniť sa na spoločnosti s cieľom vytvoriť alebo udržať s ňou trvalé a priame hospodárske prepojenia a umožniť účinnú účasť na jej riadení alebo na jej kontrole, môže právo vymenovať člena riadiaceho orgánu, tak ako to zakotvuje článok 15 ods.1 RZP a článok 13 ods. 2 a 3 zákonného dekrétu č. 141/2000, odradiť priamych investorov z iných členských štátov od investovania do kapitálu tejto spoločnosti.

64      Z toho vyplýva, že právo veta proti niektorým rozhodnutiam valného zhromaždenia EDP, výnimka z 5 % hranice hlasov stanovenej v prospech Portugalska a právo vymenovať člena riadiaceho orgánu v prípade, že štát hlasoval proti víťaznému návrhu pri voľbe členov riadiaceho orgánu, sú obmedzeniami voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 56 ods. 1 ES.

65      Takéto konštatovanie nemožno mimochodom spochybniť tvrdeniami uvádzanými Portugalskou republikou, založenými na uplatniteľnosti údajnej logiky, na ktorej sa zakladá už citovaný rozsudok Keck a Mithouard, na predmetný prípad.

66      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetné opatrenia nie sú analogické s právnymi úpravami týkajúcimi sa podmienok predaja, o ktorých sa Súdny dvor v už citovanom rozsudku Keck a Mithouard domnieval, že sa na ne nevzťahuje pôsobnosť článku 28 ES.

67      Podľa uvedeného rozsudku totiž nemôže prekážať obchodu medzi členskými štátmi to, keď sa na výrobky pochádzajúce z iných členských štátov uplatnia vnútroštátne ustanovenia, ktoré na území členského štátu dovozu obmedzujú alebo zakazujú určité spôsoby predaja, ak v prvom rade platia pre všetkých dotknutých prevádzkovateľov vykonávajúcich svoju činnosť na vnútroštátnom území a v druhom rade ak ovplyvňujú rovnakým spôsobom tak z právneho, ako aj z faktického hľadiska uvádzanie národných výrobkov, ako aj tých pochádzajúcich z iných členských štátov na trh. Dôvod je ten, že uplatňovanie takýchto ustanovení nebráni prístupu výrobkov z iných členských štátov na trh členského štátu dovozu a ani tento prístup nesťažuje viac, ako je to v prípade národných výrobkov (rozsudok z 10. mája 1995, Alpine Investments, C‑384/93, Zb. s. I‑1141, bod 37).

68      Hoci je v predmetnom prípade pravda, že predmetné vnútroštátne ustanovenia sú bez rozdielu uplatniteľné tak na rezidentov, ako aj na nerezidentov, je potrebné konštatovať, že ovplyvňujú situáciu nadobúdateľa akcií ako takú, a sú teda spôsobilé odradiť investorov z iných členských štátov vykonať takéto investície, a preto podmieňovať prístup na trh (pozri rozsudky z 13. mája 2003, Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 61 a citovanú judikatúru, ako aj z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 67).

69      Ďalej konštatovanie, podľa ktorého uvedené vnútroštátne ustanovenia sú obmedzením voľného pohybu kapitálu, nemožno spochybniť tvrdením Portugalskej republiky, ktoré spočíva v tvrdení, že napadnuté osobitné práva nemajú nijaký vplyv na priame investície ani na portfóliové investície v EDP, keďže akcie poslednej uvedenej spoločnosti patria medzi akcie, ktoré sú najpredávanejšie na Lisabonskej burze, pričom ich veľký počet sa nachádza v rukách zahraničných investorov.

70      Je nutné konštatovať, ako bolo uvedené v bodoch 56 a 58 tohto rozsudku, že keďže napadnuté vnútroštátne ustanovenia vytvárajú nástroje, ktoré môžu obmedziť možnosť investorov zúčastniť sa na základnom imaní EDP s cieľom vytvoriť alebo zachovať trvalé a priame hospodárske vzťahy s touto spoločnosťou, ktoré im umožnia účinnú účasť na riadení alebo kontrole tejto spoločnosti, znižujú záujem na získaní účasti na tomto základnom imaní (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 54).

71      Na toto zistenie nemá vplyv skutočnosť, že v zložení akcionárov EDP je určitý počet priamych investorov. Táto okolnosť totiž nie je spôsobilá vyvrátiť, že z dôvodu napadnutých vnútroštátnych ustanovení mohli byť potenciálni alebo skutoční priami investori z iných členských štátov odradení od nadobudnutia účasti na základnom imaní tejto spoločnosti s cieľom sa na nej zúčastniť a vytvoriť alebo zachovať s ňou trvalé a priame hospodárske prepojenia, ktoré umožňujú účinnú účasť na jej riadení alebo kontrole, pričom však mali právo na to, aby sa na nich uplatnila zásada voľného pohybu kapitálu a ochrana, ktorú táto zásada poskytuje v ich prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 55).

72      So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné skonštatovať, že to, že Portugalsko vlastní predmetné privilegované akcie v spojení s osobitnými právami, ktoré takéto akcie zverujú ich majiteľovi, predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 56 ods. 1 ES.

 O dôvodnosti obmedzení

 Argumentácia účastníkov konania

73      Komisia sa domnieva, že obmedzenia, tak ako ich vytvárajú predmetné vnútroštátne ustanovenia, nemôžu byť odôvodnené žiadnym z cieľov všeobecného záujmu, ktorých sa dovoláva Portugalská republika, a že v každom prípade sú v rozpore so zásadou proporcionality.

74      Pokiaľ ide o nevyhnutnosť zaručiť energetickú bezpečnosť Portugalskej republiky, Komisia zdôrazňuje, že takáto bezpečnosť nezapadá do rámca verejnej bezpečnosti v zmysle Zmluvy, ako tvrdí tento členský štát. V tejto súvislosti sa Komisia domnieva, že, v rozpore s tým čo vyžaduje judikatúra a najmä body 71 a 72 už citovaného rozsudku z 13. mája 2003, Komisia/Španielsko, uvedený štát nepreukázal existenciu „reálne a dostatočne závažného ohrozenia základného záujmu spoločnosti“, ktoré by mohlo odôvodniť predmetné práva motívmi bezpečnosti a verejného poriadku.

75      Komisia sa domnieva, že Portugalská republika by mohla reagovať na každú reálnu hrozbu ohrozujúcu energetickú bezpečnosť na základe svojho regulačného systému, ktorý patrí do pôsobnosti správneho práva, a nie prostredníctvom udelených osobitných práv na základnom imaní EDP, ktoré sú spojené s privilegovanými akciami, a teda bez obmedzenia voľného pohybu kapitálu a práva usadiť sa.

76      Komisia tiež nesúhlasí s tým, že činnosti EDP patria do oblasti verejných služieb. Domnieva sa, že dodávanie elektrickej energie a plynu sú službami vo všeobecnom záujme, ale nie sú verejnou službou. Pokiaľ ide o takéto služby vo všeobecnom záujme, štát je zodpovedný za zaručenie, to znamená, že tieto služby môžu dodávať súkromné organizácie. Pokiaľ ide o činnosti EDP, to znamená distribúcia a predaj na poslednom stupni, tieto sú pokryté zodpovednosťou štátu, ktorého zásadným nástrojom je zaručenie riadneho fungovania jeho regulačného systému dodávok energií a nie získanie osobitných účastí štátu v dotknutých spoločnostiach.

77      Okrem toho Komisia uvádza, že predmetné vnútroštátne ustanovenia v každom prípade porušujú zásadu proporcionality. Výkon predmetných osobitných práv nepodlieha žiadnemu objektívnemu a presnému kritériu, ktoré usmerňuje uplatňovanie vytvoreného režimu, s výnimkou kritéria, podľa ktorého sa takéto práva musia použiť, len ak to vyžaduje národný záujem. Aj keby sa pripustilo, že ciele uvádzané Portugalskou republikou sú legitímne, až takáto diskrečná právomoc by presahovalo to, čo je potrebné na ich dosiahnutie.

78      Nakoniec Komisia odmieta úvahu Portugalskej republiky v súvislosti s uplatniteľnosťou článku 86 ods. 2 ES s tým, že tvrdí, že táto úvaha porušuje rámec, do ktorého sa začleňuje toto ustanovenie.

79      Portugalská republika zdôrazňuje, že aj za predpokladu, že osobitné práva, ktorých nositeľom je štát, na základnom imaní EDP sú obmedzeniami slobôd, na ktoré poukazuje Komisia, takéto obmedzenia sú odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Po prvé tým, že sa odvoláva na rozsudok z 10. júla 1984, Campus Oil a i. (72/83, Zb. s. 2727), tento členský štát zdôrazňuje, že predmetné vnútroštátne opatrenia sa zameriavajú na zaručenie energetickej bezpečnosti krajiny, ktorá je záujmom verejnej bezpečnosti. Uvádza tiež na odôvodnenie skutočnosť, že osobitné práva, ktoré má Portugalsko, sa týkajú činností podliehajúcich povinnostiam verejnej služby, a teda sú v každom prípade odôvodnené na základe článku 58 ods. 1 písm. b) ES a článku 46 ods. 1 ES.

80      Okrem toho Portugalská republika upresňuje, že keďže za súčasného stavu právo Únie neobsahuje pravidlá a opatrenia zaručujúce v dostatočnej miere bezpečnosť dodávok energie členských štátov, zostala jej právomoc, ako aj zodpovedajúca povinnosť, ktorú jej ukladá tak vnútroštátne právo, ako aj právo Únie, prijať primerané vnútroštátne opatrenia na zaručenie ochrany tohto záujmu, ktorý je základným záujmom spoločnosti pri súčasnom dodržaní pravidiel Zmluvy, tak ako to vyplýva z už citovaného rozsudku Campus Oil a i.

81      Ďalej Portugalská republika tvrdí, že tieto osobitné práva sú primeranými nástrojmi ochrany bezpečnosti energetického sektora v Portugalsku, ktoré dodržiavajú zásadu proporcionality, keďže neexistujú iné menej obmedzujúce prostriedky, ktoré by umožňovali brániť sa prijatiu rozhodnutí riadiacich orgánov spoločností takých, akou je EDP, ktoré by mohli ovplyvniť pravidelnosť, bezpečnosť a kontinuitu dodávok energií.

82      Okrem toho podľa Portugalskej republiky predmetné vnútroštátne ustanovenia sú nevyhnutné na to, aby sa umožnilo EDP zabezpečiť úlohy služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ktoré im zveril štát na základe článku 86 ods. 2 ES. Ak by sa pripustilo, že tieto ustanovenia sú v rozpore s článkami 43 ES a 56 ES, potom by použitie týchto článkov bolo prekážkou pre úlohu služieb všeobecného hospodárskeho záujmu v zmysle článku 86 ods. 2 ES, zverenej EDP. V každom prípade zachovanie účinnosti uvedených vnútroštátnych ustanovení, ktoré zverujú osobitné práva Portugalsku, nemá vplyv na obchod v Únii ani na jej záujem. Okrem toho je úlohou Komisie upresniť záujem Únie, vzhľadom na ktorý treba posúdiť prípadný dosah na obchod, ktorý môže vyplývať z existencie práv požívaných Portugalskom v EDP; v tomto prípade však Komisia neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej vyplýva na základe článku 226 ES.

 Posúdenie Súdnym dvorom

83      Podľa ustálenej judikatúry vnútroštátne opatrenia obmedzujúce voľný pohyb kapitálu možno odôvodniť dôvodmi uvedenými v článku 58 ES alebo vyššími dôvodmi všeobecného záujmu, pod podmienkou, že sú vhodné na zabezpečenie realizácie cieľa, ktorý sledujú, a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri rozsudky Komisia/Nemecko, už citovaný, body 72 a 73, ako aj citovaná judikatúra, a z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 69).

84      Pokiaľ ide o výnimky povolené článkom 58 ES, nemožno poprieť, že cieľ uvádzaný Portugalskou republikou zaistiť bezpečnosť dodávok energie tohto členského štátu v prípade krízy, vojny alebo terorizmu môže predstavovať dôvod verejnej bezpečnosti (pozri rozsudky zo 14. februára 2008, Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 38, a z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 72) a prípadne odôvodniť prekážku voľného pohybu kapitálu. Význam, ktorý prisudzujú členské štáty a Únia ochrane bezpečnosti dodávok energií, sa prejavuje okrem iného najmä v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, s. 55).

85      Je však nesporné, že požiadavky verejnej bezpečnosti musia byť najmä v prípade výnimky zo základnej zásady voľného pohybu kapitálu chápané striktne v tom zmysle, že ich rozsah nemôže určiť jednostranne každý členský štát bez kontroly zo strany inštitúcií Európskej únie. Z toho vyplýva, že je možné odvolávať sa na dôvody verejnej bezpečnosti len v prípade skutočnej a dostatočne závažnej hrozby, ktorá sa dotýka základného záujmu spoločnosti (pozri najmä rozsudky zo 14. marca 2000, Scientologická cirkev, C‑54/99, Zb. s. I‑1335, bod 17, a z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 73).

86      V tejto súvislosti Portugalská republika tvrdí, že takáto hrozba vzhľadom na zásadný význam energie – elektrickej energie a zemného plynu pre všetky súčasné hospodárstva a spoločnosti – nemusí byť okamžitá. So zreteľom na povinnosť členského štátu zaručiť bezpečnosť pravidelných a trvalých dodávok elektrickej energie a zemného plynu je v súlade s právom, aby sa tento členský štát vybavil prostriedkami, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie základného záujmu bezpečnosti dodávok, aj keď neexistuje žiadna bezprostredná hrozba. V tejto súvislosti v prípade, že nebezpečenstvo závažných hrozieb pre bezpečnosť energetických dodávok nemožno vylúčiť a keď takéto hrozby sú, ako vyplýva z ich samotnej podstaty, náhle a vo väčšine prípadov nepredvídateľné, je úlohou dotknutého členského štátu dozerať na to, aby boli zavedené primerané nástroje, ktoré umožnia reagovať rýchle a účinne na to, aby sa zaručila trvalá bezpečnosť týchto dodávok.

87      Táto argumentácia nie je úplne nedôvodná. Keďže sa však Portugalská republika obmedzila na odvolávanie sa na dôvod, ktorý sa týka bezpečnosti dodávok energií bez toho, aby spresnila presné dôvody, pre ktoré sa domnieva, že každé z osobitných napádaných práv alebo všetky tieto práva umožnia vyhnúť sa takémuto zásahu do základného záujmu spoločnosti, odôvodnenie požiadavkou verejnej bezpečnosti nie je možné v predmetnom prípade uznať.

88      Okrem toho tvrdenie Portugalskej republiky, podľa ktorého právo Únie za súčasného stavu nezaručuje v dostatočnej miere bezpečnosť dodávok energie členských štátov, čo ju núti prijať primerané vnútroštátne opatrenia na zaručenie ochrany tohto záujmu, ktorý je základným pre spoločnosť, je úplne irelevantné.

89      Aj keď sa pripustí, že na základe sekundárneho práva Únie existuje povinnosť členského štátu zaručiť dodávku energií na vnútroštátnom území, tak ako tvrdí Portugalská republika, na dodržiavanie takejto povinnosti sa nemožno odvolať preto, aby sa odôvodnilo akékoľvek opatrenie, ktoré je v zásade v rozpore so základnou slobodou.

90      Ďalej pokiaľ ide o proporcionalitu predmetných vnútroštátnych ustanovení, je potrebné uviesť, ako správne tvrdí Komisia, že výkon osobitných práv, ktoré vyplývajú z toho, že Portugalsko má v EDP privilegované akcie, nepodlieha žiadnej špecifickej a objektívnej podmienke alebo okolnosti, a to na rozdiel od toho, čo tvrdí žalovaný členský štát.

91      Nakoniec, hoci článok 15 ods. 3 RZP stanovuje, že vytvorenie privilegovaných akcií na základnom imaní EDP poskytujúcich osobitné práva Portugalsku podlieha podmienke, ktorá je však mimochodom formulovaná relatívne všeobecne a nepresne a spočíva v tom, že to vyžadujú dôvody národného záujmu, je potrebné konštatovať, že ani tento zákon, ani stanovy EDP nestanovujú kritériá, pokiaľ ide o osobitné okolnosti, za ktorých uvedené osobitné práva možno vykonávať (pozri rozsudok z 26. marca 2009, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 51). Rovnaké konštatovanie sa použije na odsek 1 článku 15 RZP, pretože toto ustanovenie viaže vymenovanie člena riadiaceho orgánu Portugalskom na splnenie podmienky, ktorá je formulovaná tiež dosť všeobecne a nepresne, čiže zachovanie všeobecného záujmu.

92      Takáto neistota predstavuje závažný zásah do slobody pohybu kapitálu, keďže zveruje vnútroštátnym orgánom, pokiaľ ide o použitie takýchto práv, mieru voľnej úvahy, ktorá je tak diskrečná, že ju nemožno považovať za proporcionálnu v porovnaní so sledovanými cieľmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2009, Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 52).

93      Nakoniec pokiaľ ide o odôvodnenie založené na článku 86 ods. 2 ES, treba zdôrazniť, že toto ustanovenie v spojení s odsekom 1 toho istého článku umožňuje členskému štátu odôvodniť priznanie osobitných alebo výlučných práv, ktoré sú v rozpore so Zmluvou, podniku poverenému poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, pokiaľ plnenie osobitných úloh, ktoré mu boli zverené, nemôže byť zabezpečené inak ako priznaním týchto práv a pokiaľ rozvoj obchodu nie je ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie (rozsudky zo 17. mája 2001, TNT Traco, C‑340/99, Zb. s. I‑4109, bod 52; z 18. decembra 2007, Asociación Profesional de Empresas de Reparto y Manipulado de Correspondencia, C‑220/06, Zb. s. I‑12175, bod 78, a z 1. októbra 2009, Woningstichting Sint Servatius, C‑567/07, Zb. s. I‑9021, bod 44).

94      V prejednávanej veci je však nutné skonštatovať, že vyššie uvedené nie je predmetom ustanovení, ktoré zakotvuje predmetná vnútroštátna právna úprava v rámci tohto konania o nesplnenie povinností začatého proti Portugalskej republike.

95      Ako totiž správne tvrdí Komisia, uvedené konanie sa netýka udelenia osobitných alebo výlučných práv v EDP ani kvalifikácie činností poslednej uvedenej spoločnosti ako služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, ale sa týka zákonnosti udelenia Portugalsku ako akcionárovi tejto spoločnosti osobitných práv súvisiacich s privilegovanými akciami („golden shares“), ktoré vlastní tento štát na základnom imaní EDP.

96      Z toho vyplýva, že článok 86 ods. 2 ES sa nemá použiť na situácie, aké sú v prejednávanej veci, a preto sa na ne nemôže Portugalská republika odvolať, aby odôvodnila predmetné vnútroštátne ustanovenia, ktoré obmedzujú voľný pohyb kapitálu zaručeného Zmluvou.

97      V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že Portugalská republika si tým, že si ponechala v EDP také osobitné práva, ktoré v prejednávanej veci upravujú RZP, zákonný dekrét č. 141/2000 a stanovy tejto spoločnosti v prospech tohto štátu a iných verejnoprávnych subjektov, pričom tieto práva vyplývajú z privilegovaných akcií, ktoré vlastní štát na základnom imaní uvedenej spoločnosti, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 56 ES.

 O nesplnení povinností, ktoré vyplývajú z článku 43 ES

98      Komisia tiež navrhuje, aby sa konštatovalo nesplnenie povinností, ktoré prináležia Portugalskej republike podľa článku 43 ES, z dôvodu, že udelenie osobitných práv tomuto štátu v spojení s privilegovanými akciami, ktoré vlastní tento štát, môže brániť iným akcionárom vykonávať skutočný vplyv na rozhodnutia EDP, a teda určiť jej činnosti.

99      V tejto súvislosti postačuje uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rozsahu, v akom predmetné vnútroštátne opatrenia spôsobujú obmedzenia slobody usadiť sa, sú tieto obmedzenia priamym dôsledkom prekážok voľného pohybu kapitálu skúmaných v bodoch 45 až 72 tohto rozsudku, od ktorých ich nemožno oddeliť. Keďže bolo zistené porušenie článku 56 ods. 1 ES, nie je nevyhnutné jednotlivo skúmať uvedené opatrenia s ohľadom na pravidlá Zmluvy, ktoré sa vzťahujú na slobodu usadiť sa (pozri najmä rozsudky z 13. mája 2003, Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 86; Komisia/Holandsko, už citovaný, bod 43, a z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 80).

 O trovách

100    Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Portugalskú republiku na náhradu trov konania a Portugalská republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Portugalská republika si tým, že si ponechala v EDP – Energias de Portugal také osobitné práva, ktoré upravujú v prejednávanej veci zákon č. 11/90 z 5. apríla 1990 o rámcovom zákone o privatizáciách (Lei n°11/90, Lei Quadro das Privatizações) z 5. apríla 1990 a zákonný dekrét č. 141/2000 z 15. júla 2000, ktorým sa schvaľuje štvrtá fáza privatizácie základného imania EDP – Electricidade de Portugal S. A. a stanovy tejto spoločnosti v prospech tohto štátu a iných verejnoprávnych subjektov, pričom tieto práva vyplývajú z privilegovaných akcií („golden shares“), ktoré vlastní štát na základnom imaní uvedenej spoločnosti, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 56 ES.

2.      Portugalská republika je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: portugalčina.