Vec C‑203/09

Volvo Car Germany GmbH

proti

Autohof Weidensdorf GmbH

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof)

„Smernica 86/653/EHS – Samostatní obchodní zástupcovia – Ukončenie zmluvy o zastúpení zo strany zastúpeného – Nárok zástupcu na náhradu“

Abstrakt rozsudku

1.        Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice

(Článok 267 ZFEÚ)

2.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Samostatní obchodní zástupcovia – Smernica 86/653

[Smernica Rady 86/653, článok 17 ods. 2 písm. a)]

3.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Samostatní obchodní zástupcovia – Smernica 86/653

[Smernica Rady 86/653, článok 18 písm. a)]

1.        Ak sa otázky položené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovenia práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Ani z ustanovení článku 267 ZFEÚ, ani z predmetu konania zavedeného týmto článkom nevyplýva, že autori Zmluvy mali v úmysle vylúčiť z právomoci Súdneho dvora návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa ustanovenia práva Únie v osobitnom prípade, keď vnútroštátne právo členského štátu odkazuje na obsah tohto ustanovenia na účely určenia ustanovení uplatniteľných na čisto vnútornú situáciu v tomto štáte. V prípade, keď vnútroštátna právna úprava prispôsobuje riešenia, ktoré prináša pre čisto vnútorné situácie, riešeniam upraveným v práve Únie, aby sa tak vyhlo najmä výskytu diskriminácie alebo prípadným narušeniam hospodárskej súťaže, totiž existuje určitý záujem Únie na tom, aby ustanovenia alebo pojmy prevzaté z práva Únie dostali jednotný výklad bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa majú uplatniť, a to preto, aby sa v budúcnosti vyhlo ich rôznym výkladom.

Tieto zásady sa rovnako uplatňujú v prípade, ak právna úprava preberajúca smernicu, ktorej výklad sa požaduje, neupravuje priamo dotknutú situáciu, ale uplatní sa na ňu analogicky podľa vnútroštátnej judikatúry.

(pozri body 10, 24 – 26)

2.        Podľa článku 17 ods. 2 písm. a) druhej zarážky smernice 86/653 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej je náhrada primeraná všetkým skutočnostiam. Preto nemožno vylúčiť, aby sa správanie uvedeného obchodného zástupcu zohľadnilo v rámci analýzy smerujúcej k určeniu primeranosti jeho náhrady.

(pozri bod 44)

3.        Článok 18 písm. a) smernice 86/653 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov bráni tomu, aby bol samostatný obchodný zástupca zbavený náhrady za zákazníkov, ak zastúpený zistí existenciu nesplnenia povinností obchodného zástupcu, ku ktorému došlo po oznámení riadneho ukončenia zmluvy a pred jej ukončením, ktoré mohlo okamžité ukončenie tejto zmluvy odôvodňovať.

(pozri bod 45 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 28. októbra 2010 (*)

„Smernica 86/653/EHS – Samostatní obchodní zástupcovia – Ukončenie zmluvy o zastúpení zo strany zastúpeného – Nárok zástupcu na náhradu“

Vo veci C‑203/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Nemecko) z 29. apríla 2009 a doručený Súdnemu dvoru 8. júna 2009, ktorý súvisí s konaním:

Volvo Car Germany GmbH

proti

Autohof Weidensdorf GmbH,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia J.‑J. Kasel, A. Borg Barthet, E. Levits a M. Safjan (spravodajca),

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: B. Fülöp, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania po pojednávaní zo 6. mája 2010,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Volvo Car Germany GmbH, v zastúpení: J. Kummer a P. Wassermann, Rechtsanwälte,

–        Autohof Weidensdorf GmbH, v zastúpení: J. Breithaupt, Rechtsanwalt,

–        nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, J. Kemper a S. Unzeitig, splnomocnení zástupcovia,

–        Európska komisia, v zastúpení: H. Støvlbæk a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. júna 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 18 písm. a) smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (Ú. v. ES L 382, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 177, ďalej len „smernica“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Autohof Weidensdorf GmbH (ďalej len „AHW“) a Volvo Car Germany GmbH (ďalej len „Volvo Car“), ktorý sa týka požadovania náhrady za zákazníkov, ako aj uplatňovania práv na zaplatenie na základe dobropisov zo strany AHW.

 Právny rámec

 Právna úprava Únie

3        Podľa článku 1 ods. 2 smernice:

„Na účely tejto smernice, ‚obchodný zástupca‘ znamená samostatne zárobkovo činného sprostredkovateľa, ktorý má trvalé oprávnenie dojednávať predaj alebo nákup tovaru v mene a na účet inej osoby, ktorá sa ďalej nazýva ,zastúpený‘ alebo dojednať a uzatvoriť takéto právne úkony na účet a menom zastúpeného.“

4        Z článku 16 smernice vyplýva:

„Touto smernicou nie je dotknuté uplatňovanie právnych predpisov členských štátov, pokiaľ stanovujú, že zmluva o obchodnom zastúpení zanikne okamžite:

a)      pokiaľ niektorá zo zmluvných strán neplní čiastočne alebo celkom svoje povinnosti;

b)      pokiaľ nastanú mimoriadne okolnosti.“

5        Článok 17 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby obchodný zástupca po zániku zmluv[y] o obchodnom zastúpení dostal náhradu podľa odseku 2 alebo náhradu škody podľa odseku 3.

2.      a)      Obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej:

–        priviedol zastúpenému nových zákazníkov alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ zastúpený má aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi a

–        náhrada je primeraná všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody, ktoré obchodný zástupca stratil. …“

6        Článok 18 smernice stanovuje:

„Náhrada alebo náhrada škody uvedená v článku 17 sa nevyplatí v prípadoch:

a)      keď zastúpený ukončil zmluvu o obchodnom zastúpení z dôvodov nedodržania záväzkov obchodného zástupcu, ktoré je dôvodom na okamžité ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle právnych predpisov členského štátu;

b)      keď obchodný zástupca ukončil zmluvu o obchodnom zastúpení, pokiaľ toto ukončenie nie je podložené okolnosťami spôsobenými zastúpeným alebo z dôvodov vysokého veku, nemohúcnosti alebo nemoci obchodného zástupcu, v dôsledku ktorých nie je možné požadovať, aby naďalej vykonával svoju činnosť;

…“

7        Podľa článku 19 tejto smernice:

„Zmluvné strany sa nesmú dohodnúť odchylne od ustanovení článkov 17 a 18 v neprospech obchodného zástupcu pred skončením platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení.“

 Vnútroštátna právna úprava

8        Podľa § 89a nemeckého obchodného zákonníka (Handelsgesetzbuch, ďalej len „HGB“):

„1.      Každá zmluvná strana môže zo závažného dôvodu vypovedať zmluvu bez dodržania výpovednej lehoty. Toto právo nemôže byť vylúčené ani obmedzené. …“

9        § 89b HGB preberá články 17 až 19 smernice. Uvedené vnútroštátne ustanovenie v čase vzniku skutkových okolností konania vo veci samej znelo:

„1.      Obchodný zástupca môže od zastúpeného po ukončení zmluvy požadovať primeranú náhradu, pokiaľ

(1)      má zastúpený z obchodu s novými zákazníkmi, ktorých získal obchodný zástupca, podstatné výhody aj po ukončení zmluvného vzťahu;

(2)      obchodný zástupca v dôsledku ukončenia zmluvy stratí nárok na províziu, ktorú by v prípade pokračovania tohto zmluvného vzťahu mal z už uzatvorených alebo v budúcnosti uskutočnených obchodov so zákazníkmi, ktorých získal; a

(3)      vyplatenie náhrady je s ohľadom na všetky okolnosti primerané.

Za rovnocenné so získaním nového zákazníka sa považuje, pokiaľ obchodný zástupca prehĺbi obchodné vzťahy s niektorým z existujúcich zákazníkov do takej miery, že to z hospodárskeho hľadiska zodpovedá získaniu nového zákazníka.

…

3.      Tento nárok na náhradu nevznikne, ak

(1)      zmluvu ukončil obchodný zástupca, s výnimkou prípadu, ak dôvodom ukončenia bolo konanie zastúpeného alebo ak sa od obchodného zástupcu už nemôže požadovať pokračovanie v činnosti z dôvodu jeho veku alebo choroby; alebo

(2)      zmluvu ukončil zastúpený a ak existoval závažný dôvod na ukončenie zmluvy spojený s nedodržaním záväzkov zo strany obchodného zástupcu…“

10      Podľa ustálenej judikatúry Bundesgerichtshof uvedenej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa ustanovenia týkajúce sa nároku obchodného zástupcu na náhradu za zákazníkov podľa § 89b HGB analogicky uplatnia na zmluvný vzťah výhradného obchodného zastúpenia, akým je zmluvný vzťah v konaní vo veci samej. Ako vyplýva z uvedenej judikatúry, stačí, aby v čase rozhodnutia o ukončení zmluvy objektívne existoval závažný dôvod, ktorý môže byť dôvodom na okamžité ukončenie zmluvy. V prípade, ak sa obchodný zástupca pred predpokladaným ukončením zmluvy dopustí nedodržania záväzkov, ktoré by mohlo byť dôvodom na okamžité ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení, judikatúra Bundesgerichtshof dokonca oprávňuje zastúpeného, ktorý sa rozhodol ukončiť zmluvu s výpovednou lehotou, aby rozhodol buď o novom okamžitom ukončení zmluvy v prípade, ak sa o tomto nedodržaní záväzkov dozvedel pred uplynutím výpovednej lehoty, alebo o uplatnení tohto nedodržania záväzkov s cieľom odmietnuť akúkoľvek náhradu za zákazníkov v prípade, ak sa o ňom dozvedel až po ukončení zmluvy.

 Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

11      Medzi Volvo Car (zastúpený) a AHW (obchodný zástupca) bola uzavretá zmluva o obchodnom zastúpení. V rovnakom čase konatelia AHW prevádzkovali s bývalým konateľom AHW spoločnosť Autovermietung Weidensdorf GbR (ďalej len „AVW“). Táto spoločnosť prostredníctvom inej spoločnosti nadviazala obchodné vzťahy s Volvo Car upravené „rámcovou zmluvou pre významných zákazníkov“ týkajúcou sa zvláštnych zliav z cien pri dodávke nových vozidiel Volvo. Na základe tejto rámcovej dohody AVW kupovala od AHW vozidlá, pričom využívala dohodnuté zľavy. AHW dostávala za tieto predaje provízie od Volvo Car.

12      Listom zo 6. marca 1997 Volvo Car oznámila svoje rozhodnutie ukončiť zmluvu o obchodnom zastúpení k 31. marcu 1999.

13      V období od apríla 1998 do júla 1999 bol v rozpore so zmluvou o obchodnom zastúpení uskutočnený predčasný ďalší predaj 28 vozidiel, ktoré AVW kúpila od AHW. Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v rámci konania o opravnom prostriedku „revision“ sa vychádza z predpokladu, že Volvo Car sa o týchto skutočnostiach dozvedela až po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení.

14      Zastávajúc názor, že na zmluvu o obchodnom zastúpení sa uplatňuje § 89b HGB, AHW následne v žalobe podanej proti Volvo Car žiadala nárok na náhradu za zákazníkov a uplatňovala právo na zaplatenie pohľadávok na základe dobropisov. Volvo Car sa domnieva, že § 89b ods. 3 bod 2 HGB bráni tomu, aby sa AHW dožadovala náhrady za zákazníkov. Domnieva sa, že AHW získala províziu, na ktorú nemala nárok, keďže konala v zhode s AVW a tým nedodržala zmluvne dohodnutú dobu držby. V rámci konania o opravnom prostriedku „revision“, ktoré viedlo k tomuto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa preukázalo, že AHW sa týmto konaním dopustila nedodržania zmluvných povinností vyplývajúcich zo zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej s Volvo Car. V dôsledku toho bola Volvo Car oprávnená okamžite ukončiť túto zmluvu, pokiaľ by sa o tomto nedodržaní zmluvných povinností dozvedela pred ukončením zmluvy.

15      Landgericht vyhovel žalobe AHW, pokiaľ ide o nárok na náhradu za zákazníkov, do výšky sumy 181 159,46 eura, a pokiaľ ide o dobropisy, v celej výške, v oboch prípadoch spolu s úrokmi z omeškania.

16      Oberlandesgericht na základe odvolania Volvo Car čiastočne zmenil rozsudok prvostupňového súdu, pokiaľ ide o náhradu za zákazníkov a pohľadávky za dobropisy. Uvedený odvolací súd sa domnieval, že AHW mala voči Volvo Car nárok na náhradu za zákazníkov na základe analogického uplatnenia § 89b ods. 1 HGB. Oberlandesgericht dospel k záveru, že § 89b ods. 3 bod 2 HGB sa má vykladať v súlade s článkom 18 písm. a) smernice. V dôsledku toho podľa tohto súdu na to, aby bol obchodný zástupca zbavený nároku na náhradu za zákazníkov, musí byť príčinou rozhodnutia zastúpeného o ukončení zmluvy závažný dôvod.

17      Volvo Car podala návrh na začatie konania o opravnom prostriedku „revision“ proti rozsudku Oberlandesgericht. Vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania sa domnieval, že rozhodnutie vo veci samej závisí od výkladu článku 18 písm. a) smernice.

18      Za týchto okolností Bundesgerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 18 písm. a) smernice… vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej sa obchodnému zástupcovi nevyplatí náhrada škody ani v prípade riadneho ukončenia zmluvy zo strany zastúpeného, pokiaľ k dátumu riadneho ukončenia zmluvy existoval závažný dôvod na okamžité ukončenie zmluvy pre nedodržanie záväzkov zo strany obchodného zástupcu, ale tento dôvod nebol príčinou tejto výpovede?

2.      Ak takéto vnútroštátne ustanovenie je v súlade so smernicou:

Bráni článok 18 písm. a) smernice tomu, aby bolo analogicky uplatnené príslušné vnútroštátne ustanovenie týkajúce sa vylúčenia nároku na náhradu škody v prípade, keď závažný dôvod na okamžité ukončenie zmluvy pre nedodržanie záväzkov zo strany obchodného zástupcu vznikne až po vykonaní úkonu smerujúceho k riadnemu ukončeniu zmluvy a zastúpený sa s týmto dôvodom oboznámi až po ukončení zmluvy, v dôsledku čoho už nemôže vykonať úkon smerujúci k okamžitému ukončeniu zmluvy, zakladajúci sa na nedodržaní záväzkov obchodného zástupcu?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti prejudiciálnych otázok

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

19      Volvo Car zastáva názor, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný. Predmet konania v konaní vo veci samej nepatrí do pôsobnosti smernice. Koncesionár, akým je AHW, nie je „obchodným zástupcom“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice ani v zmysle § 84 ods. 1 prvej vety HGB. Zásada výkladu ustanovení vnútroštátneho práva v súlade so smernicami sa uplatňuje iba vo vzťahu k priamej pôsobnosti týchto smerníc.

20      Na pojednávaní AHW uviedol, že na základe analogického uplatnenia ustanovení o obchodných zástupcoch na koncesionárske zmluvy v nemeckom práve sú prejudiciálne otázky prípustné. Okrem toho prvá otázka nemá hypotetickú povahu.

21      Nemecká vláda uvádza, že v nemeckom práve sa ustanovenia vzťahujúce sa na obchodných zástupcov uplatňujú analogicky na koncesionárov. V dôsledku toho rozhodnutie o nároku AHW na náhradu za zákazníkov závisí od výkladu, ktorý treba dať ustanoveniam smernice týkajúcim sa vylúčenia nároku obchodného zástupcu na náhradu za zákazníkov. Pokiaľ ide o prvú otázku, nemecká vláda na pojednávaní spresnila, že táto otázka nie je hypotetická, keďže sa týka problému, ktorého riešenie je predpokladom na odpoveď na druhú otázku.

22      Podľa názoru Komisie nič nebráni právomoci Súdneho dvora odpovedať na prejudiciálne otázky, keďže nemecká právna úprava preberajúca smernicu sa musí vykladať v súlade s ňou. Komisia však vyjadrila pochybnosti o prípustnosti prvej otázky, keďže táto sa týka hypotézy, ktorá nezodpovedá skutkovému stavu zistenému vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci.

 Posúdenie Súdnym dvorom

23      Pokiaľ ide v prvom rade o príslušnosť Súdneho dvora na zodpovedanie prejudiciálnych otázok, treba pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi stanovenej v článku 267 ZFEÚ je výlučne vecou vnútroštátneho súdu vzhľadom na osobitné okolnosti jednotlivého prípadu posúdiť nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na to, aby sám mohol rozhodnúť o veci samej, ako aj relevanciu otázok, ktoré vnútroštátny súd Súdnemu dvoru položí. Súdny dvor môže zamietnuť návrh podaný vnútroštátnym súdom iba vtedy, ak je zrejmé, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k realite alebo k predmetu konania vo veci samej, alebo pokiaľ ide o všeobecnú alebo hypotetickú otázku (pozri najmä rozsudok zo 16. marca 2006, Poseidon Chartering, C‑3/04, Zb. s. I‑2505, bod 14).

24      Preto ak sa otázky položené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovenia práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Ani z ustanovení článku 267 ZFEÚ, ani z predmetu konania zavedeného týmto článkom totiž nevyplýva, že autori Zmluvy mali v úmysle vylúčiť z právomoci Súdneho dvora návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa ustanovenia práva Únie v osobitnom prípade, keď vnútroštátne právo členského štátu odkazuje na obsah tohto ustanovenia na účely určenia ustanovení uplatniteľných na čisto vnútornú situáciu v tomto štáte (pozri rozsudok Poseidon Chartering, už citovaný, bod 15).

25      V prípade, keď vnútroštátna právna úprava prispôsobuje riešenia, ktoré prináša pre čisto vnútorné situácie, riešeniam upraveným v práve Únie, aby sa tak vyhlo najmä výskytu diskriminácie alebo prípadným narušeniam hospodárskej súťaže, totiž existuje určitý záujem Únie na tom, aby ustanovenia alebo pojmy prevzaté z práva Únie dostali jednotný výklad bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa majú uplatniť, a to preto, aby sa v budúcnosti vyhlo ich rôznym výkladom (rozsudok Poseidon Chartering, už citovaný, bod 16).

26      V tomto prípade, hoci sa otázky týkajú koncesionárskej zmluvy a nie zmluvy o obchodnom zastúpení a hoci smernica preto nemôže priamo upravovať predmetnú situáciu, je pravda, že v nemeckom práve sa uplatňuje rovnaké zaobchádzanie na oba tieto druhy zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Poseidon Chartering, už citovaný, bod 17).

27      Navyše na základe žiadneho dokumentu v spise nemožno predpokladať, že vnútroštátny súd má možnosť odchýliť sa od výkladu, ktorý Súdny dvor podá v súvislosti s ustanoveniami smernice.

28      Za týchto okolností treba námietku neprípustnosti zamietnuť.

29      Pokiaľ ide ďalej o prípustnosť prvej otázky, treba poznamenať, že táto otázka sa týka situácie, v ktorej k dátumu riadneho ukončenia zmluvy existoval dôvod pre jej okamžité ukončenie, ktorý na odôvodnenie tohto ukončenia zastúpený neuviedol. Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, k nesplneniu zmluvných povinností, ktoré sa vytýka AHW, došlo po oznámení riadneho ukončenia zmluvy o obchodnom zastúpení.

30      Za týchto podmienok treba konštatovať, že prvá prejudiciálna otázka sa týka čisto hypotetickej situácie, ktorá zjavne nezodpovedá skutkovému stavu v konaní vo veci samej, a preto predstavuje otázku, ktorá je irelevantná pre rozhodnutie v konaní vo veci samej.

31      Z uvedeného vyplýva, že prvá prejudiciálna otázka je neprípustná.

 O veci samej

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

32      Volvo Car navrhuje na druhú položenú otázku odpovedať záporne, vychádzajúc zo širšieho výkladu kritérií stanovených v článku 18 písm. a) smernice. Konkrétne, nič v tomto článku neumožňuje vyvodiť záver, že vylúčenie náhrady závisí od čisto náhodného kritéria, či porušujúce konanie odôvodňujúce okamžité ukončenie zmluvy bolo zistené pred ukončením zmluvy.

33      Ako na pojednávaní uviedol AHW, možnosť zastúpeného zbaviť sa povinnosti zaplatiť obchodnému zástupcovi náhradu širokým výkladom článku 18 písm. a) smernice by mala za dôsledok skreslenie hospodárskej súťaže. V dôsledku toho treba prijať doslovný výklad uvedeného ustanovenia, ktoré predstavuje výnimku z povinnosti zaplatenia náhrady, vyžadujúci, aby porušujúce konanie obchodného zástupcu bolo priamym dôvodom rozhodnutia ukončiť zmluvu. Okrem toho na základe článku 17 ods. 2 písm. a) smernice, ktorý uvádza skúmanie primeranosti, možno znížiť výšku náhrady, prípadne obchodného zástupcu náhrady úplne zbaviť.

34      Nemecká vláda navrhuje odpovedať na druhú otázku kladne. Smernica, ktorej základné zásady sú dôvera a povinnosť vzájomnej spolupráce, totiž smeruje k nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi záujmami účastníkov. Podľa článku 18 písm. a) smernice je nárok na náhradu vylúčený, ak nesplnenie povinností, ktoré možno vytýkať obchodnému zástupcovi, nebolo priamo dôvodom rozhodnutia o ukončení zmluvy, avšak existovalo objektívne pred uvedeným rozhodnutím a podľa vnútroštátneho práva mohlo odôvodňovať rozhodnutie o okamžitom ukončení zmluvy. Postačovalo by na to, aby porušujúce konanie obchodného zástupcu mohol zastúpený teoreticky použiť ako dôvod na rozhodnutie o ukončení zmluvy (hypotetická príčinná súvislosť). Naopak, keďže obe vyššie uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, článok 18 písm. a) smernice sa podľa názoru nemeckej vlády neuplatní, ak tieto podmienky nie sú splnené v rovnakom momente a ak k nesplneniu povinností došlo až po rozhodnutí o ukončení zmluvy.

35      Podľa Komisie má režim zavedený článkami 17 až 19 smernice kogentnú povahu. Širší výklad článku 18 písm. a) smernice by preto mal byť zlučiteľný so spravodlivým kompromisom medzi záujmami zastúpeného a záujmami obchodného zástupcu. Obchodný zástupca si rovnako zaslúži ochranu, ak zastúpený nepovažoval jeho správanie za dostatočne závažné na odôvodnenie ukončenia zmluvy. Okrem toho zastúpenému nič nebráni, aby obchodnému zástupcovi oznámil, že jeho správanie ho doviedlo k ukončeniu zmluvy, pokiaľ tak ešte neurobil.

36      V situácii, keď zastúpený zistí nesplnenie povinností obchodného zástupcu až po ukončení zmluvného vzťahu, nemôže ukončiť zmluvu z tohto dôvodu, pretože už neexistuje zmluvný vzťah, ktorý by bolo možné zrušiť. Keďže normotvorca Únie v smernici neuviedol ustanovenia pre tento variant, členské štáty môžu za dodržania obmedzení stanovených Zmluvou voľne vylúčiť, alebo nevylúčiť nárok na náhradu. V prípade, že sa zastúpený dozvedel o existencii porušujúceho konania obchodného zástupcu pred ukončením zmluvy a neuviedol toto správanie ako dôvod ukončenia zmluvy, nárok na náhradu zostáva určite zachovaný, ale toto správanie môže byť zohľadnené pri stanovení výšky náhrady z dôvodov primeranosti.

 Odpoveď Súdneho dvora

37      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 18 písm. a) smernice má vykladať tak, že bráni tomu, aby bol samostatný obchodný zástupca zbavený náhrady za zákazníkov, ak zastúpený zistí existenciu nesplnenia povinností tohto zástupcu, ku ktorému došlo po oznámení riadneho ukončenia zmluvy a pred jej ukončením, ktoré mohlo okamžité ukončenie tejto zmluvy odôvodňovať.

38      S cieľom odpovedať na túto otázku treba pripomenúť, že podľa znenia článku 18 písm. a) smernice náhrada, ktorá sa tam uvádza, sa nevyplatí, keď zastúpený ukončil zmluvu o obchodnom zastúpení „z dôvodov“ nedodržania záväzkov obchodného zástupcu, ktoré je dôvodom na okamžité ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle právnych predpisov členského štátu.

39      Použitie formulácie „z dôvodov“ normotvorcom Únie môže podporovať tézu, ktorú uvádza Komisia, podľa ktorej uvedený normotvorca na to, aby obchodný zástupca mohol byť zbavený náhrady uvedenej v článku 17 smernice, zamýšľal požadovať priamu príčinnú súvislosť medzi porušujúcim konaním, ktoré možno vytýkať obchodnému zástupcovi, a rozhodnutím zastúpeného ukončiť zmluvu.

40      Tento výklad podporuje genéza smernice. Ako vyplýva z návrhu smernice (Ú. v. ES C 13, 1977, s. 2), Komisia najprv navrhovala, aby sa náhrada za zákazníkov nevyplatila, ak zastúpený ukončil alebo „mohol ukončiť zmluvu“ v prípade viny na strane obchodného zástupcu, takže od zastúpeného nebolo možné požadovať zachovanie zmluvného vzťahu. Treba konštatovať, že normotvorca Únie neschválil druhý navrhovaný dôvod straty nároku.

41      Výklad uvedený vyššie podporuje tiež skutočnosť, že rovnaká formulácia je použitá v rôznych jazykových zneniach článku 18 písm. a) smernice a najmä v španielčine („por un incumplimiento imputable al agente comercial“), nemčine („wegen eines schuldhaften Verhaltens des Handelsvertreters“), angličtine („because of default attributable to the commercial agent“), vo francúzštine („pour un manquement imputable à l’agent commercial“), v taliančine („per un’inadempienza imputabile all’agente commerciale“), ako aj v poľštine („z powodu uchybienia przypisywanego przedstawicielowi handlowemu“).

42      Treba dodať, že ako výnimku z nároku obchodného zástupcu na náhradu treba článok 18 písm. a) smernice vykladať doslovne. Preto toto ustanovenie nemožno vykladať v zmysle, ktorý by viedol k pridaniu dôvodu na stratu nároku na náhradu, ktorý v tomto ustanovení nie je výslovne uvedený.

43      Za týchto okolností, pokiaľ sa zastúpený dozvie o nesplnení povinností obchodného zástupcu až po ukončení zmluvy, už nie je možné uplatniť mechanizmus stanovený v článku 18 písm. a) smernice. V dôsledku toho nemožno obchodného zástupcu zbaviť nároku na náhradu podľa tohto ustanovenia, ak zastúpený po tom, ako mu oznámil riadne ukončenie zmluvy, zistí existenciu nesplnenia povinností tohto zástupcu, ktoré by mohlo odôvodňovať okamžité ukončenie tejto zmluvy.

44      Treba však dodať, že podľa článku 17 ods. 2 písm. a) druhej zarážky smernice obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej je náhrada primeraná všetkým skutočnostiam. Preto nemožno vylúčiť, aby sa správanie uvedeného obchodného zástupcu zohľadnilo v rámci analýzy smerujúcej k určeniu primeranosti jeho náhrady.

45      Vzhľadom na tieto úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že článok 18 písm. a) smernice bráni tomu, aby bol samostatný obchodný zástupca zbavený náhrady za zákazníkov, ak zastúpený zistí existenciu nesplnenia povinností obchodného zástupcu, ku ktorému došlo po oznámení riadneho ukončenia zmluvy a pred jej ukončením, ktoré mohlo okamžité ukončenie tejto zmluvy odôvodňovať.

 O trovách

46      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 18 písm. a) smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov bráni tomu, aby bol samostatný obchodný zástupca zbavený náhrady za zákazníkov, ak zastúpený zistí existenciu nesplnenia povinností obchodného zástupcu, ku ktorému došlo po oznámení riadneho ukončenia zmluvy a pred jej ukončením, ktoré mohlo okamžité ukončenie tejto zmluvy odôvodňovať.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.