1.

Predmetom prebiehajúceho konania je spor medzi Ente per le Ville vesuviane (ďalej len „Ente“) a Komisiou Európskych spoločenstiev (ďalej len „Komisia“) vo veci zastavenia finančnej pomoci z Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) na projekty Ente.

2.

Ente je subjektom združujúcim taliansky štát, región Kampániu, provinciu Neapol a tiež niekoľko obcí. Má právnu subjektivitu podľa verejného práva. Bol zriadený talianskym zákonom č. 578 z 29. júla 1971 s cieľom zabezpečiť zachovanie a zhodnotenie architektonických celkov tvorených vezuvskými vilami z 18. storočia a k nim priľahlými objektmi.

3.

Rozsudkom z 18. júla 2007 (ďalej len „odvolaním napadnutý rozsudok“) ( 2 ) Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súd prvého stupňa“) zamietol žalobu podanú proti rozhodnutiu Komisie o zastavení finančnej pomoci EFRR ako nedôvodnú.

4.

Podaním odvolania sa Ente v konečnom dôsledku usiluje opätovne domôcť zrušenia uvedeného rozsudku. Odvolanie podala aj Komisia, pričom v ňom vytýka Súdu prvého stupňa, že žalobu hneď neprehlásil za neprípustnú z dôvodu, že Ente nie je priamo dotknutá, a teda nie je ani aktívne legitimovaná.

5.

Prebiehajúce konanie tak dáva príležitosť dôkladnejšie rozobrať otázku priamej dotknutosti žalobcov v súvislosti s finančnou pomocou EFRR.

6.

Súd prvého stupňa vymedzil právny rámec v bodoch 1 až 3 odvolaním napadnutého rozsudku takto:

7.

Na podnet Ente sa taliansky štát obrátil na Komisiu so žiadosťou o pridelenie finančnej pomoci z EFRR na investíciu do infraštruktúr, určenú na opravu troch vezuvských víl. Rozhodnutím z 18. decembra 1986 ( 3 ) (ďalej len „rozhodnutie o pridelení pomoci“) adresovaným Talianskej republike, pridelila Komisia finančnú pomoc z EFRR na zhodnotenie týchto víl na turistické účely.

8.

Rozhodnutie o pridelení pomoci označuje Ente zároveň ako príjemcu pomoci (tretie odôvodnenie a článok 3 rozhodnutia) aj ako orgán zodpovedný za žiadosť i realizáciu projektu (príloha uvedeného rozhodnutia).

9.

V zmysle článku 4 rozhodnutia o pridelení pomoci môže Komisia znížiť alebo zrušiť finančnú pomoc z EFRR alebo aj požadovať jej vrátenie v prípade nedodržania podmienok uvedených v tomto rozhodnutí, najmä podmienok týkajúcich sa harmonogramu realizácie projektu. Článok 4 okrem toho stanovuje, že k zrušeniu resp. požadovaniu o vrátenie pomoci môže dôjsť až po tom, ako bolo príjemcovi umožnené, aby predniesol svoje vyjadrenie.

10.

V rámci výkonu tohto rozhodnutia uhradila Komisia dva preddavky, prvý v roku 1988 a druhý v roku 1990.

11.

V súlade s článkom 12 nariadenia č. 4254/88, zmeneného a doplneného nariadením č. 2083/93, mali byť žiadosti o konečnú platbu finančnej pomoci z EFRR predložené Komisii do 31. marca 1995, čím však nemali byť dotknuté projekty pozastavené z právnych dôvodov.

12.

Listom z 29. marca 1995 požiadal taliansky štát Komisiu o predĺženie tejto lehoty s tvrdením, že projekty boli pozastavené z právnych dôvodov v zmysle článku 12 nariadenia č. 4254/88, čo mu zabránilo predložiť žiadosť o konečnú platbu v stanovenej lehote.

13.

Listom z 12. októbra 2001 Komisia oznámila Taliansku, že má v úmysle finančnú pomoc zastaviť. Komisia usúdila, že lehota stanovená v článku 12 nariadenia č. 4254/88 na predloženie vyúčtovania už uplynula a že oproti názoru talianskych orgánov žiadny dôvod na predĺženie lehoty podľa článku 12 nariadenia č. 4254/88 nie je daný.

14.

Listom z 13. marca 2002 Komisia doručila talianskym orgánom svoje konečné rozhodnutie zastaviť finančnú pomoc z EFRR ( 4 ) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) na základe žiadostí o platbu, ktoré jej boli doručené pred .

15.

Keďže taliansky štát predložil iba jednu žiadosť o platbu v čiastočnej výške, ktorá bola nižšia, než boli splátky uhradené ako preddavok, je tak jednak povinný vrátiť z toho vyplývajúci rozdiel a jednak pre predmetné projekty už z EFRR nemá nárok získať žiadne ďalšie platby.

16.

Komisia v napadnutom rozhodnutí zdôrazňuje, že ani uvedené rozhodnutie ani žiadne iné ustanovenie právneho poriadku Spoločenstva neukladá členskému štátu, aby od Ente ako príjemcu pomoci požadoval vrátenie už uhradených súm.

17.

Ente podal na Súd prvého stupňa žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie z 13. marca 2002.

18.

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa najprv konštatuje, že oproti názoru Komisie je žaloba prípustná. Podľa Súdu prvého stupňa je Ente napadnutým rozhodnutím bezprostredne dotknutý, a preto je aj aktívne legitimovaný v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

19.

Vo veci samej Súd prvého stupňa zamietol žalobu Ente o zrušenie rozhodnutia ako nedôvodnú. Vo svojom prvom žalobnom návrhu Ente uvádzal, že Komisia nesprávne usúdila, že podmienky pre posunutie lehoty z právneho dôvodu v zmysle článku 12 nariadenia č. 4254/88 neboli splnené, a že z tohto dôvodu právo podať žiadosť o platbu prepadlo. V tomto bode Súd prvého stupňa potvrdil rozhodnutie Komisie.

20.

Vo svojom druhom žalobnom dôvode vytýkal Ente Komisii, že mu pred prijatím napadnutého rozhodnutia nebolo umožnené predniesť vyjadrenie, v čom vidí porušenie svojich práv na obranu. V tomto ohľade Súd prvého stupňa konštatoval, že Ente akiste prislúchalo právo predniesť vyjadrenie, no skutočnosť, že mu bolo odopreté vypočutie, nespôsobovala v prejednávanom prípade neplatnosť napadnutého rozhodnutia. Ente totiž napriek výzve Súdu prvého stupňa nepredniesol nič, čo by bolo spôsobilé viesť k odlišnému rozhodnutiu v prípade, ak by Komisia bola Ente vypočula.

21.

Okrem toho Ente vytýkal Komisii nedostatočný rozbor skutkových okolností, ako aj chýbajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súd prvého stupňa však aj v tomto ohľade posúdil žalobu ako nedôvodnú.

22.

Odvolanie Ente sa zakladá na dvoch odvolacích dôvodoch. Vo svojom prvom odvolacom dôvode Ente v podstate vytýka Súdu prvého stupňa, že došlo k porušeniu článku 12 nariadenia č. 4254/88. Vo svojom druhom odvolacom dôvode mu vytýka posúdenie, že Komisia neporušila právo Ente predniesť vyjadrenie pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

23.

Odvolanie podala aj sama Komisia. Vo svojom odvolaní vytýka Súdu prvého stupňa, že nezamietol žalobu ako neprípustnú pre nedostatok aktívnej legitimácie.

24.

Účastníci konania predložili nasledujúce návrhy:

25.

Vo veci C-455/07 P Ente vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

Komisia zas navrhuje žalobu Ente zamietnuť a zaviazať ho na náhradu trov konania.

26.

Vo veci C-445/07 P Komisia vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

Ente zas navrhuje odvolanie Komisie zamietnuť a zaviazať ju na náhradu trov konania.

27.

Vo svojom odvolaní Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa nemal rozhodovať o veci samej, ale mal zamietnuť žalobu ako neprípustnú.

28.

Možno sa pozastaviť nad prípustnosťou odvolania Komisie, keďže zamietnutím žaloby ako nedôvodnej Súd prvého stupňa v konečnom dôsledku vydal pre Komisiu priaznivý rozsudok.

29.

Ente síce nenamieta neprípustnosť odvolania Komisie, prípustnosť je však potrebné skúmať z úradnej povinnosti. ( 5 ) Otázkou prípustnosti svojho odvolania sa Komisia vo svojom podaní sama podrobne zaoberá.

30.

Na základe článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora možno na Súdny dvor podať odvolanie proti konečným rozhodnutiam Súdu prvého stupňa, ako aj proti jeho rozhodnutiam, ktorými rozhodol o prekážke konania.

31.

Podľa Komisie je odvolanie, ktoré podala proti rozsudku Súdu prvého stupňa, prípustné tým, že je odvolaním proti rozhodnutiu o prekážke konania.

32.

S argumentom Komisie nemožno súhlasiť, keďže v prejednávanom prípade nebolo žiadnej prekážky konania. Na základe článku 114 ( 6 ) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa ak účastník konania žiada, aby Súd prvého stupňa rozhodol o prekážke konania, musí svoju žiadosť nevyhnutne predložiť formou samostatného podania. V prípadoch, keď Súdny dvor pripustil existenciu rozhodnutia o prekážke konania v zmysle článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, bola, ako sa zdá, neprípustnosť namietaná formou samostatného podania. ( 7 )

33.

Požiadavka samostatného podania zaručuje transparentný priebeh konania. Je tým totiž zaručené, že návrh bude ako taký možné bez ťažkostí identifikovať. To je dôležité predovšetkým z toho dôvodu, že konanie o prekážke prerušuje konanie vo veci samej. Či sa má alebo nemá konať o námietke prekážky konania je preto nevyhnutné ozrejmiť Súdu prvého stupňa samostatným podaním. Ak by mohla byť prekážka konania namietaná v rámci ostatných podaní, nebolo by s určitosťou zrejmé, či ide o prekážku konania alebo nie.

34.

Je nesporné, že v prejednávanom prípade Komisia nenamieta neprípustnosť žaloby samostatným aktom. Prekážka konania preto nie je daná a rozsudok Súdu prvého stupňa preto ani za rozhodnutie o prekážke konania nemožno označiť.

35.

Odvolanie Komisie je však prípustné ako odvolanie proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa o prekážke konania. Na základe článku 56 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora totiž odvolanie môže podať účastník konania, ktorý so svojimi podaniami nebol úspešný vôbec alebo bol úspešný len čiastočne.

36.

V prejednávanom prípade Komisia v prvom stupni primárne navrhuje zamietnuť žalobu Ente pre neprípustnosť. Až jej subsidiárny návrh smeruje k zamietnutiu žaloby ako nedôvodnej.

37.

Keďže Súd prvého stupňa výslovne konštatoval prípustnosť žaloby a pri zamietnutí žaloby vychádzal iba z nedôvodnosti žaloby, Komisia nemala vo svojom primárnom návrhu úspech, pričom úspešná bola len vo svojom subsidiárnom návrhu. Skutočnosť, že Komisia bola úspešná len čiastočne, vedie k prípustnosti odvolania Komisie.

38.

Súdny dvor totiž v jednom svojom konaní o predbežnom opatrení ozrejmil podmienky, za akých je účastník konania pri neúspešnej námietke neprípustnosti úspešný len čiastočne a kedy na tejto skutočnosti môže tento účastník konania založiť svoje odvolanie. ( 8 )

39.

V tomto konaní o predbežnom opatrení odvolateľka prípustnosť pôvodnej žaloby spochybňovala na Súde prvého stupňa vo svojom vyjadrení, „pričom však formálne vyslovenie neprípustnosti návrhu nenavrhovala“ ( 9 ). Súdny dvor dospel k záveru, že v takomto prípade už v odvolaní nemožno namietať voči tomu, že návrh bol zamietnutý pre to, že bol nedôvodný, a nie pre to, že bol neprípustný.

40.

Keď sa tak ako v prejednávanom prípade navrhuje zamietnuť žalobu pre neprípustnosť samostatným návrhom, možno v tomto návrhu vidieť formálnu námietku neprípustnosti, proti ktorej by v prípade zamietnutia mohlo byť podané odvolanie.

41.

Ako čiastkový záver teda možno dovodiť, že odvolanie Komisie je prípustné.

42.

Vo svojom odvolaní vytýka Komisia Súdu prvého stupňa posúdenie, že by mal Ente aktívnu legitimáciu.

43.

Na základe článku 230 ods. 4 ES každá fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré, hoci vydané formou rozhodnutia určeného inej osobe, sa jej priamo a osobne týka. Je nesporné, že adresátom napadnutého rozhodnutia je taliansky štát, a nie Ente. Ente je napadnutým rozhodnutím akiste dotknutý osobne, je však otázne, či sa ho uvedené rozhodnutie dotýka aj priamo.

44.

Ku kritériu priamej dotknutosti sa už mal Súdny dvor vysloviť vo dvoch rozsudkoch, ktoré sa tiež týkali zastavenia finančnej pomoci z EFRR. ( 10 ) V oboch prípadoch šlo o žaloby Regione Siciliana proti rozhodnutiami Komisie, ktorými bola zastavená finančná spoluúčasť EFRR.

45.

V týchto rozsudkoch odkázal Súdny dvor na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej podmienka stanovená v článku 230 štvrtom odseku ES, podľa ktorej sa musí rozhodnutie, ktoré je predmetom žaloby, priamo týkať fyzickej osoby alebo právnickej osoby, vyžaduje, aby napadnuté opatrenie Spoločenstva bezprostredne ovplyvňovalo právne postavenie jednotlivca a neponechávalo priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Spoločenstva bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení. ( 11 )

46.

Vo svojich rozsudkoch Regione Siciliana/Komisia dospel Súdny dvor k záveru, že odvolatelia neboli rozhodnutím Komisie priamo dotknutí. V tomto ohľade sa najmä oprel o skutočnosť, že rozhodnutie o pridelení pomoci označovalo v týchto veciach odvolateľov ako „orgán zodpovedný za realizáciu projektu Európskeho fondu pre regionálny rozvoj“ ( 12 ), resp. ako „orgán zodpovedný za žiadosť o finančnú pomoc“ ( 13 ), a nie ako „oprávneného na finančnú pomoc“ ( 14 ). Postavenie orgánu zodpovedného za žiadosť podľa Súdneho dvora nezakladalo vo veci C-15/06 priamy vzťah medzi odvolateľom a finančnou pomocou Spoločenstva, o ktorú žiadala talianska vláda a ktorá bola pridelená Talianskej republike. ( 15 )

47.

V prejednávanej veci Súd prvého stupňa poukazuje na rozdiely v porovnaní so skutkovými okolnosťami, z ktorých vychádzali rozsudky vydané vo veciach Regione Siciliana, ktoré ho viedli k uznaniu priamej dotknutosti Ente. Po prvé, Ente nebola v rozhodnutí o pridelení pomoci označená iba ako orgán zodpovedný za realizáciu projektu, no menovite ako príjemca. Po druhé, voľná úvaha, ktorá prislúcha talianskemu štátu na rozhodnutie o tom, že uhradenú dotáciu bude požadovať späť, je irelevantná, keďže sa ešte pred samotným prijatím rozhodnutia Komisie vyjadril, že peniaze má v úmysle vymáhať späť a nemieni byť finančne zainteresovaný. Po tretie, aby Ente mohol zabezpečiť ochranu svojich práv na obranu, musí mať podľa Súdu prvého stupňa právo podať žalobu.

48.

Rozdiely oproti skutkovým okolnostiam, z ktorých vychádzal rozsudok vo veciach Regione Siciliana, na ktoré v napadnutom rozhodnutí poukazuje Súd prvého stupňa, však v konečnom dôsledku nevedú k odchylnému posúdeniu, než aké bolo zaujaté v uvedených veciach.

49.

Vo svojom rozsudku z 2. mája 2006, Regione Siciliana/Komisia, Súdny dvor neuznal aktívnu legitimáciu Regione Siciliana s odôvodnením, že funkcia orgánu zodpovedného za realizáciu projektu neznamená, že by bol odvolateľ „sám osebe oprávneným žiadateľom o finančnú pomoc“.

50.

V prejednávanom prípade bol žalobca označený v napadnutom rozhodnutí ako príjemca. Z uvedeného rozhodnutia však nevyplýva, že by Ente bolo priznané právo na finančnú pomoc podľa právnych predpisov Spoločenstva. Ani Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku nekonštatoval, že by bol Ente oprávneným na finančnú pomoc. To taliansky štát podal na Komisiu žiadosť o finančnú pomoc z EFRR na investície do infraštruktúry realizované Ente a práve talianskemu štátu bola aj finančná pomoc pridelená. V prejednávanom prípade je tak navrhovateľom iba Taliansko, oprávnený žiadateľ a adresát rozhodnutia Komisie. V dôsledku toho Komisia vo svojom rozhodnutí o pridelení pomoci správne označila Ente za „príjemcu“, a nie za oprávneného žiadateľa o finančnú pomoc.

51.

V prejednávanom prípade sa však vzťah medzi Ente ako „príjemcom“ a finančnou pomocou EFRR zdá byť užším, než aký vládol v prípade odvolateľov vo veciach Regione Siciliana, ktorí boli iba „zodpovednými orgánmi“. Z rozsudku z 2. mája 2006 sa nedá vyvodiť, že by aktívne legitimovaným bol len oprávnený žiadateľ o pomoc určený podľa právnych predpisov Spoločenstva. Súdny dvor iba konštatoval, že orgán zodpovedný za realizáciu projektu, ktorý nebol oprávnený na finančnú pomoc, nebol aktívne legitimovaný. Vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch Súdny dvor rozhodol, že napadnuté opatrenie spôsobuje účinky na právne postavenie osoby. ( 16 ) V dôsledku toho si možno položiť otázku, či napadnuté rozhodnutie spôsobuje účinky na právne postavenie Ente ako príjemcu pomoci, hoci jednako Ente nebol oprávneným žiadateľom o finančnú pomoc určeným podľa právnych predpisov Spoločenstva.

52.

V tomto ohľade by sa mohlo argumentovať, že Ente je dotknutý z dôvodu svojho právneho postavenia, pretože by si od neho mohol taliansky štát nárokovať vrátenie pomoci. V rámci rozhodnutí Komisie, ktoré ukladajú členským štátom domáhať sa vrátenia pomoci vyplatenej v rozpore s právom Spoločenstva, sa u daných podnikov v konečnom dôsledku aktívna legitimácia uznáva tiež, aj keď tieto podniky nie sú vôbec oprávnené na finančnú pomoc podľa právnych predpisov Spoločenstva. Navyše by mal byť Ente rozhodnutím Komisie priamo dotknutý.

53.

V súlade s ustálenou judikatúrou osoba, ktorej nie je rozhodnutie Komisie určené, je priamym spôsobom dotknutá, len ak napadnuté opatrenie Spoločenstva neponecháva priestor na voľnú úvahu jeho príjemcom povereným jeho uplatňovaním v dôsledku toho, že má výlučne automatickú povahu. ( 17 )

54.

Existencia autonómnej vôle medzi rozhodnutím a jeho dôsledkami na žalobcu znamená, že žalobca nie je priamo dotknutý. ( 18 ) Ak nie je rozhodnutie adresáta uložené ani právnymi predpismi Spoločenstva ani konkrétnym rozhodnutím Komisie, ale spočíva na samostatnom rozhodnutí členského štátu, potom medzi rozhodnutím Komisie a žalobcom neexistuje žiadny priamy vzťah.

55.

V prejednávanom prípade niet sporu o tom, že talianska vláda nebola povinná požadovať vrátenie dotácií Spoločenstva od Ente. Bolo na jej vôli, či vrátenie prostriedkov EFRR vezme na svoju ťarchu a či na financovanie dokončenia stavebných prác bude diel pomoci, vo vzťahu ku ktorému záväzok Spoločenstva zanikol, znášať na vlastné náklady. Na to, aby požadovala vrátenie prostriedkov od Ente, nebola právnymi predpismi Spoločenstva viazaná, čo aj Komisia v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedla.

56.

Ako vo svojich návrhoch predložených vo veci Regione Siciliana správne uviedol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer, zodpovedá toto zložitej štruktúre vzťahov, ktoré vyplývajú zo správy štrukturálnych fondov. ( 19 ) Tá členským štátom priznáva určujúce postavenie, pričom dotácia z EFRR zakladá vzťah medzi Komisiou a členským štátom. ( 20 ) Z pohľadu Komisie sú teda dotované projekty projektmi členského štátu. Daný členský štát si tak ponecháva možnosť rozhodnúť sa, či bude projekt infraštruktúry pokračovať ďalej aj v prípade, ak Spoločenstvo ukončí svoju finančnú pomoc.

57.

V odvolaním napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa usúdil, že voľnosť, ktorú má členský štát pri výkone rozhodnutia Komisie, nie je relevantná, pretože talianska vláda sa ešte pred samotným prijatím napadnutého rozhodnutia vyjadrila, že späť požadovanú sumu nemieni sama finančne znášať, ale že ju bude vymáhať od Ente. Podľa Súdu prvého stupňa je preto úvaha, že by taliansky štát zaťažil štátny rozpočet zodpovedajúcimi platbami, ktoré nebude finančne kryť EFRR, čisto hypotetická.

58.

Súd prvého stupňa poukazuje v tomto ohľade na rozsudky Súdneho dvora, v ktorých už aj tento pripustil, že keď sa prijímajú rozhodnutia adresáta podľa jeho voľnej úvahy, platí výnimka v prípadoch, keď bolo hneď zrejmé, že žalobca bude po rozhodnutí adresáta povinný platiť. Pokiaľ je možnosť, ktorú má členský štát, vykonať akt Spoločenstva bez toho, aby zaťažoval žalobcu, čisto hypotetická, pretože od začiatku niet pochýb, že vnútroštátne orgány vykonajú akt Spoločenstva práve odlišným spôsobom, je potom žalobca týmto aktom Spoločenstva priamo dotknutý. ( 21 )

59.

Je otázkou, či možno túto judikatúru uplatniť na taký prípad ako v prejednávanej veci v súvislosti s finančnou pomocou EFRR. Podľa konštatovaní Súdu prvého stupňa nebolo v prejednávanom prípade pred prijatím napadnutého rozhodnutia žiadnych pochýb o tom, že ho taliansky štát, ako adresát tohto rozhodnutia, vykoná spôsobom zaťažujúcim žalobcu. Na prvý pohľad sa teda uplatnenie danej judikatúry javí možným. ( 22 )

60.

Je ale potrebné poznamenať, že rozsudky, pri ktorých Súdny dvor vychádzal z čistej hypotetickosti voľnej úvahy, ktorú má adresát rozhodnutia na jeho vykonanie, pretože niet žiadnych pochýb o spôsobe tohto vykonania, sa odvíjali od veľmi špecifických prípadov. Je teda otázne, či sa výroky urobené v týchto rozsudkoch majú skutočne uplatňovať na také prípady, ako v prejednávanej veci.

61.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Piraiki-Patraiki/Komisia ( 23 ), Komisia povolila Francúzsku na jeho žiadosť obmedziť dovoz z Grécka, čím ho však pravda na toto obmedzenie nijako nezaviazala. Možnosť, že by adresát rozhodnutia vydaného na jeho žiadosť uplatnil svoju voľnú úvahu tak, že by toto rozhodnutie nijako nevyužil, sa vskutku javí ako úplne hypotetická. V takom prípade by nebolo odôvodnené popierať priamu povahu finančného zaťaženia vyplývajúceho z rozhodnutia Komisie len z dôvodu voľnej úvahy, ktorú má z právneho hľadiska adresát uvedeného rozhodnutia. V tomto rozsudku Súdny dvor uznal aktívnu legitimáciu niektorých gréckych vývozcov so zreteľom na aspekt priamej dotknutosti.

62.

V rozsudku Dreyfus ( 24 ) Súdny dvor na základe celkového posúdenia mimoriadne zložitých objektívnych okolností a so zreteľom na spoločensko-hospodárske súvislosti rozhodovania Komisie pri priznávaní prostriedkov Spoločenstva na financovanie vývozu poľnohospodárskych výrobkov do Ruskej federácie usúdil, že dodávateľ, ktorý môže od svojho ruského zmluvného partnera reálne očakávať iba úhrady vo výške rovnajúcej sa pomoci pridelenej Spoločenstvom, aj keď bol tento zmluvný partner na základe súkromnoprávnych vzťahov povinný na úhrady vo väčšom rozsahu, je priamo dotknutý. Aj tu Súdny dvor usúdil, že len sama hypotetická možnosť, že by zmluvný partner žalobcu splnil svoje zmluvné záväzky, aj keď by prípadne prišiel o financovanie zo strany Spoločenstva, bola natoľko nepravdepodobná, že rozhodol, že už rozhodnutie Komisie týkajúce sa niektorých podmienok financovania ukladá žalujúcemu dodávateľovi priamu povinnosť.

63.

V oboch veciach viedlo posúdenie skutkových okolností Súdny dvor k tomu, aby usúdil o vhodnosti vymedziť úzke výnimky zo zásady, že tretia osoba nie je rozhodnutím Komisie dotknutá, pokiaľ je adresátovi tohto rozhodnutia ponechaná určitá miera voľnej úvahy.

64.

V prejednávanom prípade je ale situácia odlišná. Na rozdiel od už citovaných vecí sa z celku objektívnych skutkových okolností nedá dovodiť obdobne nezlomný záver, pokiaľ ide o neskoršie konanie adresáta rozhodnutia, a to tým menej v situácii, keď talianskemu štátu patrí podiel v Ente. Možno sa iba odvolávať na subjektívne vyhlásenie talianskych orgánov. Toto nie je záväzné, takže Taliansku v skutočnosti nič nebráni v tom, aby upustilo od vymáhania pomoci priznanej Ente alebo aby túto financovalo z vlastných prostriedkov. Vyvodzovať priamu dotknutosť Ente len zo samotného vyhlásenia talianskych orgánov, že sa uňho mienia domáhať vrátenia pomoci, preto nevyznieva nijako presvedčivo. ( 25 ) Inak by potom mal členský štát možnosť rozhodnúť prostredníctvom právne nezáväzného vyhlásenia o budúcom postupe o tom, či bude daná osoba aktívne legitimovaná na konanie pred súdmi Spoločenstva alebo nie.

65.

V konečnom dôsledku teda nemožno prijať záver, že by bol Ente dotknutý priamo, pretože domáhať sa vrátenia pomoci od neho nebol taliansky štát povinný.

66.

Súd prvého stupňa navyše v uznaní aktívnej legitimácie Ente utvrdila skutočnosť, že rozhodnutie o pridelení pomoci stanovuje povinnosť vypočuť Ente pred prijatím rozhodnutia o zastavení finančnej pomoci z EFRR. Musí sa dať za pravdu Súdu prvého stupňa, keď konštatuje, že toto povinné vypočutie robí postavenie Ente v rámci tohto konania pevnejším oproti postaveniu, v akom sa nachádzal odvolateľ vo veciach Regione Siciliana. Iba zo samotnej predpísanej povinnosti vypočuť tretiu osobu, ktorej zmyslom je zabezpečiť spoľahlivý základ pre rozhodnutie Komisie vo vzťahu k členskému štátu, sa však nedá dovodiť právo podať samostatnú žalobu voči rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ daná tretia osoba, ktorej musí byť umožnené predniesť vyjadrenie, nie je — ako v prejednávanom prípade — obsahom rozhodnutia priamo dotknutá.

67.

Na záver je ešte potrebné posúdiť, či sa toto nepriznanie aktívnej legitimácie nerovná odopretiu spravodlivosti. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že jednotlivci musia mať možnosť účinnej súdnej ochrany práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Spoločenstva. ( 26 )

68.

Súdna ochrana fyzických alebo právnických osôb, ktoré pre podmienky prípustnosti upravené v článku 230 štvrtom odseku ES nemôžu priamo napadnúť akty Spoločenstva takého typu, ako je sporné rozhodnutie, musí byť účinným spôsobom zabezpečená prostredníctvom žalôb na vnútroštátnych súdoch. V tomto ohľade Súdny dvor zdôraznil, že tieto súdy sú v súlade so zásadou lojálnej spolupráce upravenou v článku 10 ES povinné najviac, ako je to len možné, vykladať a uplatňovať vnútroštátne procesné pravidlá upravujúce výkon žalôb takým spôsobom, ktorý umožní uvedeným osobám spochybniť na súde zákonnosť každého rozhodnutia alebo každého iného vnútroštátneho opatrenia týkajúceho sa uplatňovania takého aktu Spoločenstva, akým je sporný akt, vo vzťahu k nim, odvolávajúc sa na neplatnosť tohto aktu, čím dovedú tieto súdy, aby v tejto súvislosti položili Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. ( 27 )

69.

Záverom je nutné konštatovať, že už v prvostupňovom konaní bola žaloba Ente z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie neprípustnou. Odvolanie Komisie je preto dôvodné.

70.

Vzhľadom na neprípustnosť žaloby, ktorú Ente podal na Súd prvého stupňa, sa jeho odvolanie proti časti rozsudku Súdu prvého stupňa týkajúceho sa dôvodnosti žaloby stalo bezpredmetným, v dôsledku čoho ho nie je potrebné skúmať. ( 28 ) Z toho vyplýva, že vo veci samej nemožno rozhodnúť.

71.

Pre prípad, že by Súdny dvor zaujal v súvislosti s prípustnosťou žaloby odlišné stanovisko, sa ďalej za nižšie uvedených úvah subsidiárne zaoberám otázkou dôvodnosti odvolania Ente.

72.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode vytýka Ente Súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie, nedostatočný rozbor skutkových okolností a chýbajúce odôvodnenie vo vzťahu k článku 12 nariadenia č. 4254/88. Tento článok stanovuje lehotu, dokedy majú byť žiadosti o platbu predložené Komisii, aby sa na ne mohlo prihliadať. Článok 12 uvedeného nariadenia určuje výnimku z tejto lehoty pre projekty, ktoré sú pozastavené z právneho dôvodu.

73.

Podľa Ente platí predĺženie lehoty pre celý projekt aj vtedy, keď sa odchylná právna úprava stanovená v článku 12 nariadenia č. 4254/88 dotýka len časti schváleného projektu, t. j. len jednej z daných troch víl.

74.

Súd prvého stupňa však správne usúdil, že keďže sa dá projekt rozdeliť na časti, odchylná právna úprava platí len voči z právneho dôvodu pozastaveným častiam. Možnosť predĺžiť lehotu predstavuje výnimku zo zásady, že každú žiadosť o platbu je nevyhnutné predložiť Komisii v predpísanej lehote. Súd prvého stupňa preto správne zdôraznil, že predĺženie lehoty upravené v článku 12 nariadenia č. 4254/88 sa má vykladať úzko. Riadne a spoľahlivé finančné plánovanie prostriedkov EFRR vyžaduje čo najrýchlejšie zúčtovanie finančných prostriedkov. Kým sa dá projekt rozdeliť na časti s tým, že výnimka upravená v článku 12 uvedeného nariadenia sa uplatní len na časť tohto projektu, potom sa povinnosť vyhotoviť v stanovenom čase vyúčtovanie dokončených častí projektu uplatní v plnom rozsahu.

75.

Vzhľadom na to, že Ente okrem toho ešte vytýka Súdu prvého stupňa nesprávnosť jeho posúdenia, že schválený projekt možno rozdeliť na časti, je túto námietku potrebné zamietnuť ako neprípustnú. Ente tým totiž vytýka Súdu prvého stupňa skutkové zistenie. Nevidím ostatne nič, čo by hovorilo proti oddelenému vyúčtovaniu stavebných prác jednotlivo pre každú z troch víl.

76.

Prvý odvolací dôvod preto nemožno prijať.

77.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Ente vytýka Komisii, že mu pred prijatím napadnutého rozhodnutia nebolo umožnené predniesť vyjadrenie.

78.

Súd prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsudku konštatuje, že predniesť vyjadrenie bol Ente podľa článku 4 oprávnený. Tento článok totiž stanovuje, že pred akýmkoľvek rozhodnutím o zastavení alebo spätnom vymáhaní finančnej pomoci Spoločenstva má Komisia vypočuť príjemcu.

79.

Súd prvého stupňa pritom konštatuje, že Komisia Ente pred prijatím napadnutého rozhodnutia nevypočula, čím porušila práva Ente na obranu. Podľa Súdu prvého stupňa však toto porušenie práv žalobcu na obranu nemôže byť podkladom na zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože toto porušenie nemohlo mať na obsah uvedeného rozhodnutia dopad.

80.

V prvostupňovom konaní totiž Ente nevzniesol žiadnu relevantnú námietku, podľa ktorej by mala Komisia prijať odlišné rozhodnutie.

81.

Ente v tejto súvislosti vytýka Súdu prvého stupňa nesprávnosť tvrdenia, že práce na vile Ruggero boli ukončené už v roku 1992. Ente tvrdí, že Súdu prvého stupňa predložil množstvo dokladov, z ktorých vyplýva, že práce na vile Ruggero boli z právnych dôvodov pozastavené prinajmenšom od roku 1989 do konca roku 1996.

82.

Je nevyhnutné najprv konštatovať, že otázka, kedy boli práce na vile Ruggero skončené a aké dôvody bránili v ich pokračovaní, vychádza z posúdenia skutkových okolností, ktoré je vyhradené Súdu prvého stupňa, takže táto otázka v zásade nemôže byť predmetom odvolania.

83.

Výnimočne je Súdny dvor oprávnený zrušiť rozsudok Súdu prvého stupňa iba v prípadoch, keď tento súd posúdi skutkové okolnosti spôsobom, ktorý je potrebné označiť ako nesprávne vyhodnotenie dôkazov.

84.

V prejednávanom prípade nie je nevyhnutné rozoberať, či skutkové zistenia Súdu prvého stupňa v súvislosti s dátumom skončenia prác na vile Ruggero je treba označiť ako nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Totiž aj keby z dokumentov predložených Súdu prvého stupňa bez najmenších pochýb vyplývalo, že tieto práce neboli ešte v roku 1992 dokončené, ale že boli z právnych dôvodov pozastavené až do konca roku 1996, ako tvrdí Ente, Komisia mohla v roku 2002, v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, finančnú pomoc EFRR zastaviť z dôvodu nepredloženia vyúčtovaní v stanovenej lehote. Z vyššie opísanej úzkej povahy odchylného ustanovenia v článku 12 nariadenia č. 4254/88 týkajúceho sa lehôt totiž plynie, že projekt mal byť v každom prípade zrealizovaný a vyúčtovaný bezodkladne po tom, ako odpadnú právne dôvody jeho pozastavenia. Ente však neuviedla, že by k takémuto bezodkladnému zrealizovaniu a vyúčtovaniu pristúpil, a ani ostatne neuviedol nič na preukázanie, že trvanie prác muselo pokračovať aj po roku 2000.

85.

Tvrdený odvolací dôvod preto nie je spôsobilý odvolaním napadnutý rozsudok spochybniť. Pri nedostatku tejto spôsobilosti daný odvolací dôvod neumožňuje dosiahnuť cieľ odvolania, a preto je nedôvodný.

86.

Ani druhý odvolací dôvod preto nemožno prijať.

87.

V tomto štádiu sa musí prijať záver, že odvolanie Ente je bezpredmetné.

88.

Podľa článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 69 ods. 6 tohto rokovacieho poriadku, rovnako uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe uvedeného článku 118, ak Súdny dvor konanie vo veci zastavil, rozhodne o náhrade trov konania podľa voľnej úvahy.

89.

Keďže Komisia navrhla zaviazať Ente na náhradu trov konania a Ente nemal úspech v odvolaní podanom Komisiou, je opodstatnené zaviazať Ente na náhradu trov odvolacieho konania.

90.

Keďže bezpredmetnosť odvolania Ente vyplýva z dôvodnosti odvolania Komisie, je opodstatnené zaviazať Ente aj na náhradu trov konania vynaložených v rámci jeho vlastného odvolania.

91.

Keďže Komisia navrhla zaviazať Ente aj na náhradu trov konania v prvom stupni a žaloba podaná na Súd prvého stupňa má byť zamietnutá ako neprípustná, je opodstatnené zaviazať Ente na náhradu trov konania v prvom stupni.

92.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor rozhodol v tomto konaní takto: