1. 

V akom rozsahu sa v situácii, keď bol názov potraviny uvádzajúci miesto pôvodu zaregistrovaný skupinou miestnych výrobcov ako (národná) kolektívna ochranná známka, a keď bola tiež podaná žiadosť o registráciu chráneného označenia pôvodu (ďalej len „CHOP“) alebo chráneného zemepisného označenia (ďalej len „CHZO“) (Spoločenstva), môže iný výrobca, ktorý používa podobný názov pre podobnú potravinu, opierať na účely odpovede na tvrdenie, že označovanie tejto potraviny môže uviesť spotrebiteľa do omylu, o i) skutočnosť, že preskúmanie žiadosti o registráciu CHOP alebo CHZO ešte nepreukázalo, že sa názov nestal druhovým a/alebo o ii) skutočnosť, že názov používal v dobrej viere počas dlhého obdobia?

2. 

To je podstatou prejudiciálnych otázok, ktoré v prejednávanej veci položil Tribunale di Modena (Taliansko).

3.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (EHS) č. 2081/92 zo 14. júla 1992 o ochrane zemepisných označení a označení pôvodu poľnohospodárskych výrobkov a potravín ( 2 ), smernice 2000/13/ES Európskeho parlamentu a Rady z o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa označovania, prezentácie a reklamy potravín ( 3 ) a prvej smernice Rady 89/104/EHS z o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok ( 4 ).

4.

Nariadenie stanovuje rámec pre ochranu chránených označení pôvodu a zemepisných označení. ( 5 ) Podľa jeho ustanovení môžu byť názvy niektorých poľnohospodárskych výrobkov a potravín chránené v celom Európskom spoločenstve ako CHOP alebo CHZO, pokiaľ existuje spojitosť medzi vlastnosťami výrobkov a ich zemepisným pôvodom. ( 6 )

5.

Piate odôvodnenie nariadenia stanovuje, že označovanie poľnohospodárskych výrobkov a potravín etiketou podlieha všeobecným pravidlám uvedeným v smernici 79/112 ( 7 ) a že vzhľadom na ich špecifické vlastnosti musia prijať ďalšie špeciálne ustanovenia pre poľnohospodárske výrobky a potraviny zo špecifikovaných zemepisných oblastí. Článok 1 ods. 2, ktorý definuje pôsobnosť nariadenia, výslovne stanovuje, že toto nariadenie sa bude uplatňovať bez ohľadu na ďalšie špecifické ustanovenia Spoločenstva.

6.

Článok 2 nariadenia stanovuje, že označenia pôvodu a zemepisné označenia poľnohospodárskych výrobkov a potravín budú v Spoločenstve chránené v súlade s týmto nariadením, a definuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sa názov klasifikoval ako „označenie pôvodu“ alebo ako „zemepisné označenie“.

7.

Na tento účel článok 2 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia stanovuje, že „označenie pôvodu“ predstavuje názov oblasti, určitého miesta alebo krajiny, používaný na označenie poľnohospodárskeho výrobku alebo potraviny, ktorá pochádza z tejto oblasti, určitého miesta alebo krajiny a má kvalitu alebo vlastnosti, za ktoré podstatne alebo výlučne vďačí daným zemepisným podmienkam vrátane prírodných a ľudských faktorov a ktorá sa vyrába, spracováva a pripravuje vo vymedzenej zemepisnej oblasti. Článok 2 ods. 2 písm. b) definuje zemepisné označenie ako názov oblasti, určitého miesta alebo krajiny, ktorý sa používa na označenie poľnohospodárskeho výrobku alebo potraviny, ktorá pochádza z tejto oblasti, určitého miesta alebo krajiny a má zvláštnu kvalitu, povesť alebo vlastnosti, ktoré možno pripísať zemepisnému pôvodu a výrobe a/alebo spracovaniu a/alebo príprave, ktoré sa uskutočňujú vo vymedzenej zemepisnej oblasti.

8.

Článok 3 nariadenia následne uvádza dva prípady, v ktorých sa špecifické názvy nesmú registrovať.

9.

Osobitne, článok 3 ods. 1 nariadenia stanovuje:

„Názvy, ktoré sa stali druhovými, sa nesmú registrovať.

Na účely tohto nariadenia je ‚názov, ktorý sa stal druhovým‘ názvom poľnohospodárskeho výrobku alebo potraviny, ktorý, hoci sa vzťahuje na miesto alebo oblasť, kde takýto výrobok alebo potravina boli pôvodne vyrobené alebo predávané, sa stal druhovým názvom poľnohospodárskeho výrobku alebo potraviny.

Za účelom zistenia, či sa názov stal alebo nestal druhovým, treba brať ohľad na všetky faktory individuálne, obzvlášť na:

Ak sa v súlade s postupom ustanoveným v článku 6 a 7 žiadosť o registráciu zamieta z dôvodu, že sa názov stal druhovým, Komisia musí uverejniť toto rozhodnutie v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.“

10.

Článok 5 nariadenia opisuje postup, ktorý členský štát musí dodržať v prípade podania žiadosti o registráciu názvu. Relevantné ustanovenia článku 5 ods. 5 ( 8 ) znejú takto:

„Členský štát skontroluje oprávnenosť žiadosti a ak dôjde k názoru, že žiadosť spĺňa požiadavky tohto nariadenia, postúpi žiadosť ďalej Komisii…

Tento členský štát môže len na prechodnom základe poskytnúť na národnej úrovni v zmysle tohto nariadenia ochranu názvu zaslaného predpísaným spôsobom, a keď je to vhodné, upraviť aj adaptačné obdobie, a to od dátumu tohto odoslania…

Takáto prechodná vnútroštátna ochrana sa skončí dňom prijatia rozhodnutia o registrácii podľa tohto nariadenia. Keď je takéto rozhodnutie prijaté, môže byť na adaptáciu poskytnuté obdobie do piatich rokov za podmienky, že príslušné podniky legálne obchodovali s relevantnými výrobkami s použitím predmetných názvov nepretržite aspoň 5 rokov pred dátumom uverejnenia ustanoveným v článku 6 (2).“

11.

Článok 13 nariadenia podrobne opisuje ochranu registrovaných označení. Relevantné časti tohto článku znejú takto:

„1.   Registrované označenia sú chránené proti:

…

3.   Chránené označenia sa nesmú stať druhovými.

…“

12.

Smernica 2000/13 zbližuje právne predpisy členských štátov, ktoré sa týkajú najmä označovania potravín. Odôvodnenie č. 6 jej preambuly stanovuje, že „prvoradým dôvodom pre každé pravidlo týkajúce sa označovania potravín má byť potreba informovať a chrániť spotrebiteľa“.

13.

Relevantné ustanovenia článku 2 smernice 2000/13 znejú takto:

„1.   Použité označenie a metódy nesmú:

…

3.   Zákazy alebo obmedzenia uvedené v [odseku] 1… sa uplatňujú tiež na:

14.

Relevantné ustanovenia článku 5 smernice 2000/13 znejú takto:

„1.   Názov, pod ktorým sa výrobok predáva, je názov stanovený v príslušných ustanoveniach spoločenstva.

15.

Smernica 89/104 je prvá smernica o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok.

16.

Relevantné ustanovenia článku 3 ods. 1 uvedenej smernice znejú takto:

„Do registra nebudú zapísané, alebo ak už sú zapísané, musia byť vyhlásené za neplatné:

…

…“

17.

Článok 15 ods. 2 smernice 89/104 znie takto:

„Odchýlkou od článku 3 ods. 1 písm. c) môžu členské krajiny stanoviť, že označenia alebo značky, ktoré môžu slúžiť v obchodnom styku na označenie zemepisného pôvodu tovarov alebo služieb, môžu tvoriť kolektívne, garančné alebo certifikačné známky. Takáto známka neoprávňuje jej majiteľa zakázať tretej strane používať tieto označenia alebo značky v obchodnom styku, ak to robí v súlade s pravidlami čestného konania v priemysle alebo obchode, najmä takúto známku nemožno uplatniť voči tretej strane, ktorá je oprávnená používať zemepisný názov.“

18.

Obec Felino sa nachádza v Taliansku v regióne Emilia-Romagna. Spoločnosť Cavazzuti e figli SpA, v súčasnosti Grandi Salumifici Italiani SpA (ďalej len „GSI“), vyrába salámu, ktorú uvádza na trh pod názvom „Salame Felino“ a/alebo „Salame tipo Felino“. ( 9 )Túto salámu vyrába v Modene (ktorá sa tiež nachádza v regióne Emilia--Romagna, asi 50 km od obce Felino), a to približne od roku 1970.

19.

Dňa 16. mája 2006 uložil región Emilia-Romagna spoločnosti GSI správnu sankciu za používanie názvu „Salame tipo Felino“ na jej etiketách spôsobom, ktorý mohol spotrebiteľa zavádzať. Región zastával názor, že GSI porušila článok 2 D.lgs. č. 109/92 (decreto legislativo — legislatívny dekrét, ďalej len „D.lgs“), ktorým sa do talianskeho práva prebral článok 2 smernice 2000/13.

20.

V čase uloženia sankcie nebol názov „Salame Felino“ zaregistrovaný ani ako CHOP, ani ako CHZO. V rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa uvádza, že v nadväznosti na návrhy, ktoré podali Associazione per la Tutela del Salame Felino (Združenie na ochranu Salame Felino, ďalej len „APTSF“) a Associazione delle Industrie delle Carni (Združenie výrobcov mäsa), bola podaná žiadosť o uznanie názvu „Salame Felino“ ako CHZO podľa nariadenia. V okamihu predloženia prejudiciálnych otázok však táto žiadosť neviedla k registrácii názvu.

21.

GSI podala žalobu na Tribunale di Modena s cieľom dosiahnuť zrušenie správnej sankcie z dôvodu, že názov „Salame Felino“ bol druhový a že sa dlhodobo používal v dobrej viere mimo obce Felino, a to aj vo vzťahu ku kolektívnej ochrannej známke. Uvedený Tribunale prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

22.

GSI, región Emilia-Romagna, APTSF, grécka a talianska vláda, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky a následne na pojednávaní predniesli ústne vyjadrenia.

23.

Sankcia, ktorá bola uložená GSI, sa týka porušenia článku 2 D.lgs. č. 109/92. Vnútroštátnemu súdu preto prislúcha, aby jednoducho posúdil, či GSI uviedla spotrebiteľa do omylu, keď na svojich označeniach uviedla názov „Salame tipo Felino“. Tribunale di Modena požiadal Súdny dvor, aby objasnil účinky, ktoré môžu mať na takéto posúdenie určité faktory.

24.

Jedným z týchto faktorov je hodnota samotného názvu. Prvá prejudiciálna otázka sa týka toho, kedy a prečo sa názov môže považovať za druhový. Odpoveď na túto otázku vyžaduje len preskúmanie schémy registrácie, ktorá bola zavedená nariadením. V kontexte problému, ktorý bol predložený súdu a quo, je však tiež potrebné, aby Súdny dvor preskúmal účinok kvalifikácie názvu ako druhového na posúdenie používania tohto názvu na označeniach zo strany vnútroštátneho súdu.

25.

Na tento účel by mal Súdny dvor jasne definovať spôsob vzájomného pôsobenia nariadenia a smernice č. 2000/13. To preskúmam v mojej odpovedi na druhú otázku predtým, ako preskúmam dosah, ktorý môže mať dobrá viera spoločnosti, ako aj dĺžka používania názvu, na posúdenie údajne zavádzajúceho označenia zo strany súdu.

26.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či zemepisné označenie, pre ktoré žiadosť o registráciu CHOP alebo CHZO bola zamietnutá alebo zablokovaná, musí byť považované za druhové prinajmenšom počas celého obdobia, keď trvajú účinky uvedeného zamietnutia alebo zablokovania.

27.

Pokiaľ ide o prípustnosť, boli uvedené dve rôzne výhrady.

28.

Po prvé, APTSF a talianska vláda spochybnili skutkové okolnosti, na ktorých je otázka založená. Talianska vláda sa domnieva, že k zamietnutiu alebo zablokovaniu počas konania o registrácii nedošlo. APTSF tvrdí, že žiadosť o registráciu názvu musí splniť formálnu náležitosť publikácie.

29.

Nemôžem prijať žiadne z týchto tvrdení, aby sa prijal záver, že prvá otázka je neprípustná.

30.

Článok 234 ES je založený na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Posúdenie skutkových otázok patrí do pôsobnosti vnútroštátnych súdov, zatiaľ čo úlohou Súdneho dvora je poskytnúť usmernenia v otázkach výkladu práva Spoločenstva. Z toho vyplýva, že Súdny dvor musí pri rozhodovaní v prejudiciálnom konaní vychádzať zo skutkového stavu, ako ho uviedol vnútroštátny súd vo svojom návrhu. ( 10 )

31.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu jasne vyplýva, že v čase skutkových okolností konanie týkajúce sa žiadosti o registráciu podľa nariadenia ešte prebiehalo a že názov „Salame Felino“ nebol zaregistrovaný. Dôvody, pre ktoré tak bolo alebo mohlo byť, sú pre analýzu prejudiciálnych otázok úplne nepodstatné.

32.

Po druhé, talianska vláda a Komisia sa dovolávajú neprípustnosti prvej otázky z dôvodu, že sa zakladá na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého môže byť pôsobnosť článku 2 smernice 2000/13 vymedzená nariadením. Navyše, podľa Komisie nie je na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva vnútroštátny súd, nevyhnutné, aby sa najskôr preskúmala otázka, či je názov počas konania o registrácii podľa nariadenia druhový. Komisia sa domnieva, že vnútroštátny súd by mal vyriešiť spor, ktorý mu bol predložený, len odkazom na vnútroštátne vykonávacie ustanovenia, ktorými sa preberá smernica 2000/13.

33.

Aj keď sú tvrdenia Komisie relevantné, je v každom prípade možné, že registrácia názvu (alebo jeho kvalifikácia ako druhového) podľa nariadenia, hoci toto nevymedzuje pôsobnosť článku 2 smernice 2000/13, bude mať vplyv na rozhodnutie súdu, pokiaľ ide o zavádzajúcu povahu označenia, na ktorom je uvedený tento názov, v zmysle smernice 2000/13. Riešenie prvej otázky je teda predbežným štádiom, ktoré by mohlo byť potrebné na zodpovedanie druhej otázky.

34.

Preto sa domnievam, že Súdny dvor by mal na prvú otázku odpovedať.

35.

Nariadenie stanovuje systém, podľa ktorého môže byť názov odkazujúci na pôvod výrobku zapísaný do zoznamu názvov chránených na úrovni Spoločenstva. Komisia posúdi, či sa tomuto názvu môže poskytnúť ochrana. Podľa článku 3 ods. 1 uvedeného nariadenia Komisia môže zamietnuť zaregistrovať názov okrem iného z dôvodu, že sa domnieva, že tento názov je druhový.

36.

Pokiaľ však Komisia nezamietne žiadosť na základe tohto konkrétneho dôvodu a dokým tak neurobí, nemožno povedať, že názov sa považuje v zmysle nariadenia za druhový.

37.

Rovnako neexistuje žiaden dôvod domnievať sa, že zemepisné označenie je druhové, pokým sa nerozhodlo, že ním nie je. V mnohých prípadoch bude takýto názov len informatívny. V niektorých prípadoch si zaslúži ochranu v zmysle nariadenia. Nič z dôkazov, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, však nenasvedčuje, že je zvykom, aby sa zemepisný názov stal druhovým v prípade označenia potraviny.

38.

V dôsledku toho a v rozpore s tvrdením GSI sa vnútroštátny súd počas registračného konania názvu nemôže domnievať, že ide o druhový názov, pokým Komisia túto skutočnosť prípadne neskonštatuje.

39.

Obdobne nemožno pred rozhodnutím Komisie zastávať názor, že názov nie je druhový v zmysle nariadenia. ( 11 )

40.

V prejednávanej veci musí vnútroštátny súd určiť, či použitie napadnutého označenia zo strany GSI môže skutočne uviesť spotrebiteľa do omylu v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2000/13. Aby sa vnútroštátny súd mohol vyjadriť k tejto otázke v prípade neexistencie konečného záveru Komisie podľa nariadenia, je možné, že bude musieť vziať do úvahy charakteristiky názvu, ktoré by Komisia mala rovnako zohľadniť pri posúdení toho, či si názov zaslúži ochranu alebo je druhový v zmysle nariadenia. Na tento účel môže preskúmať judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa týka nariadenia.

41.

Súdny dvor vychádzal z definície v článku 3 ods. 1 nariadenia, t. j., že názov potraviny je druhový, pokiaľ (hoci sa vzťahuje na miesto alebo oblasť, kde potravina bola pôvodne vyrobená alebo predávaná) sa tento názov stal druhovým názvom tejto potraviny. ( 12 ) Rozhodol, že druhová povaha názvu musí byť okrem iného stanovená tým, že sa preskúma existujúca situácia v členskom štáte, z ktorého názov pochádza, a v oblastiach konzumácie, momentálna situácia v iných členských štátoch, ako aj zodpovedajúce vnútroštátne právne predpisy alebo predpisy Spoločenstva. ( 13 )

42.

Vo svetle vyššie uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby v odpovedi na prvú otázku vnútroštátneho súdu, rozhodol, že názov nemožno považovať za druhový v zmysle nariadenia, pokiaľ žiadosť o ochranu názvu nebude zamietnutá Komisiou z dôvodu, že sa názov stal druhovým.

43.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či názov potraviny uvádzajúci určitú oblasť, ktorý nie je zaregistrovaný ako CHOP alebo CHZO, môže byť zákonne používaný výrobcami, ktorí ho používali v dobrej viere a nepretržite počas dlhého obdobia pred nadobudnutím účinnosti nariadenia.

44.

APTSF sa dovoláva neprípustnosti druhej otázky z dôvodu, že je založená na nesprávnom posúdení skutkového stavu. Z dôvodov uvedených v bode 30 týchto návrhov sa toto tvrdenie musí zamietnuť.

45.

Talianska vláda sa dovoláva neprípustnosti druhej otázky z dôvodu, že žiadne ustanovenie Spoločenstva alebo vnútroštátne ustanovenie týkajúce sa označovania výrobkov dobrú vieru nezohľadňuje. Ide tu o tvrdenie týkajúce sa veci samej. Budem sa ním teda zaoberať pri preskúmaní vecnej stránky druhej otázky.

46.

Smernica 2000/13 a nariadenie fungujú na rôznych úrovniach, pričom úmyslom normotvorcu bolo, aby dosiahli odlišné ciele.

47.

Smernica 2000/13 zbližuje právne predpisy členských štátov týkajúce sa označovania potravín, a prispieva tak k uľahčeniu fungovania vnútorného trhu. Prvoradým dôvodom pre každé pravidlo týkajúce sa označovania potravín má byť, ako je uvedené v odôvodnení č. 6 preambuly uvedenej smernice, potreba informovať a chrániť spotrebiteľa. Ako správne uvádza talianska vláda, smernica 2000/13 na tento účel zaväzuje výrobcov uviesť na označeniach dostatočné informácie, aby spotrebiteľ mohol byť pri výbere lepšie informovaný. To zahŕňa poskytnutie informácií o presnej povahe a vlastnostiach výrobku, najmä o jeho pôvode a mieste jeho pôvodu.

48.

Naopak, cieľ nariadenia je prepracovanejší. Vychádza z predpokladu, že presadzovanie výrobkov, ktoré majú určité charakteristické vlastnosti, by mohlo priniesť značný zisk vidieckemu hospodárstvu zlepšením príjmov poľnohospodárov ( 14 ) a že snaha spotrebiteľov vyhľadávať špecifické výrobky vedie k zvýšeným požiadavkám na poľnohospodárske výrobky alebo potraviny s určitým zemepisným pôvodom ( 15 ). Nariadenie kladie dôraz na poskytovanie jasných a stručných informácií o pôvode výrobku, aby sa spotrebitelia mohli správne rozhodnúť ( 16 ), prijatím špeciálnych ustanovení pre poľnohospodárske výrobky a potraviny zo špecifikovaných zemepisných oblastí ( 17 ). Na tento účel zavádza nariadenie systém pravidiel Spoločenstva na jednotnú ochranu registrovaných označení pôvodu a zemepisných označení, a zabezpečí tak spravodlivú súťaž medzi výrobcami, a bude posilňovať dôveryhodnosť takýchto výrobkov v očiach spotrebiteľov ( 18 ). Aj keď má teda ochrana zemepisných označení nepochybne vplyv na výber spotrebiteľa, ciele nariadenia sú širšie, než len samotná ochrana spotrebiteľa.

49.

Napriek týmto rozdielom v cieľoch a oblastiach činnosti môže použitie zemepisných názvov na označeniach potravín spadať tak do pôsobnosti nariadenia, ako aj do pôsobnosti smernice 2000/13. To môže nastať v troch odlišných situáciách: po prvé, pokiaľ názov uvedený na označení potraviny bol preskúmaný Komisiou a bol zaregistrovaný v súlade s nariadením; po druhé, pokiaľ bol uvedený názov posúdený, avšak považoval sa za druhový; po tretie, pokiaľ posúdenie v súlade s nariadením nebolo ukončené. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka len tretej situácie. Pre úplnosť však stručne preskúmam ďalšie dve situácie.

50.

Pokiaľ názov posúdila Komisia a bol zapísaný v registri, ktorý zaviedlo nariadenie, môže byť použitie tohto názvu obmedzené.

51.

Ak sa takýto názov používa, zatiaľ čo podmienky na jeho používanie nie sú splnené, alebo sa používa spôsobom, ktorý je v rozpore s článkom 13 ods. 1 nariadenia, toto používanie môže byť tiež také „aby uviedlo kupujúceho do omylu najmä: pokiaľ ide o vlastnosti potraviny a hlavne… pôvodu alebo miesta pôvodu“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) bodu i) smernice 2000/13.

52.

Ako Komisia správne uvádza v tvrdeniach o prípustnosti, pokiaľ bol názov posúdený a považoval sa za druhový v zmysle nariadenia, nebráni to vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či použitie tohto názvu na označení potraviny uvádza spotrebiteľa do omylu v zmysle pravidiel zavedených smernicou 2000/13.

53.

GSI tvrdí, že pokiaľ sa názov považuje za druhový, nemožno mu v rámci nariadenia poskytnúť žiadnu ochranu. To je pravda, avšak nemôžem súhlasiť so záverom GSI, ktorá sa z toho snaží vyvodiť, že použitie takéhoto názvu na označení nemožno považovať za spôsobilé uviesť spotrebiteľa do omylu v zmysle smernice 2000/13.

54.

Naopak je zrejmé, že existujú prípady, keď môže byť spotrebiteľ skutočne uvedený do omylu použitím druhového názvu na označení výrobku (možno si napríklad predstaviť potravinu, ktorá by bola označená druhovým názvom, a pritom by nemala žiadnu z vlastností, ktoré sú vo vnímaní spotrebiteľa obvykle spojené s týmto názvom).

55.

Z toho vyplýva, že pokiaľ sa názov považuje za druhový, vnútroštátny súd môže napriek tomu overiť, či označenie konkrétnej potraviny uvádza spotrebiteľa do omylu v zmysle článku 2 smernice 2000/13.

56.

V tejto súvislosti musí mať vnútroštátny súd na zreteli, že pokiaľ Komisia zastáva názor, že názov je druhový, opiera sa o posúdenie vlastností daného názvu. Z toho vyplýva, že tieto vlastnosti a záver, ktorý z nich vyvodila Komisia, ako aj to, že názov je druhový, budú predstavovať významné faktory, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri posudzovaní, či spotrebiteľ bol alebo nebol použitím názvu na označeniach potravín uvedený do omylu. ( 19 )

57.

Ako som už uviedla v mojej odpovedi na prvú otázku, pokiaľ názov nebol posúdený Komisiou, nemožno ho považovať za druhový v zmysle nariadenia.

58.

Okrem iného, dovtedy, kým Komisia nerozhodne, nie je názov, ktorý bol Komisii predložený na posúdenie, chránený nariadením, pokiaľ sa členský štát nerozhodne využiť možnosť poskytnúť prechodnú ochranu, ktorú mu ponúka článok 5 ods. 5.

59.

V prípade neexistencie takejto prechodnej ochrany musia vnútroštátne súdy len posúdiť, či použitie názvu na označení môže uviesť spotrebiteľa do omylu v zmysle ustanovení vnútroštátnych predpisov, ktorými sa preberá článok 2 smernice 2000/13.

60.

Tieto ustanovenia však nemôžu slúžiť na zavedenie paralelného systému ochrany nezaregistrovaného zemepisného označenia. Za okolností prejednávanej veci, aj keď vnútroštátne súdy môžu zastávať názor, že názov „Salame Felino“ spĺňa podmienky na registráciu zavedené nariadením, ( 20 ) musia posúdiť jeho použitie len odkazom na ustanovenia, ktorými sa preberá článok 2 smernice 2000/13.

61.

Otázkou, ktorú musí vnútroštátny súd zodpovedať, je teda jednoducho a výlučne to, či označenie použité na saláme vyrobenej spoločnosťou GSI môže uviesť do omylu talianskeho spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný. ( 21 )

62.

Pri rozhodovaní o tejto otázke si vnútroštátny súd musí položiť otázku, či spotrebiteľ môže byť uvedený do omylu, pokiaľ ide o miesto pôvodu výrobku. Na tento účel musí vziať do úvahy spojitosť medzi samotným výrobkom a zemepisnou oblasťou uvedenou v názve. Podľa článku 2 smernice 2000/13 možno označenie, na ktorom je uvedený názov naznačujúci alebo uvádzajúci miesto pôvodu, považovať na prvý pohľad za zavádzajúci, ak je celý výrobok vyrobený inde a počas celého výrobného procesu nemal žiadnu spojitosť s uvedeným zemepisným územím.

63.

Vnútroštátny súd musí tiež preskúmať, či spotrebiteľ môže byť uvedený do omylu, pokiaľ ide o ostatné vlastnosti výrobku. Na tento účel musí súd posúdiť, či názov, ktorý je uvedený na označení, je pre oblasť špecifický, alebo či sa stal všeobecne používaným názvom na označenie výrobku s určitými vlastnosťami ( 22 ). Pri tomto posúdení by bolo vhodné, aby vnútroštátny súd zohľadnil poznámky a pripomienky podobné tým, aké boli adresované Komisii v žiadosti o ochranu podľa nariadenia alebo v námietkach proti takejto žiadosti.

64.

Pokiaľ ide o znenie označenia, použitie výrazu „typ“ môže smerovať k preukázaniu, že názov sa používa skôr na vyjadrenie vlastností výrobku než jeho pôvodu. Ako však Komisia správne zdôrazňuje, použitie tohto výrazu nezaručuje, že označenie nemôže uviesť kupujúceho do omylu.

65.

Vnútroštátny súd by mal tiež zohľadniť úpravu balenia a osobitne umiestnenie a veľkosť zemepisného názvu a údaje o mieste výroby. ( 23 ) Článok 3 ods. 1 bod 8 smernice 2000/13 stanovuje, že s výhradou výnimiek stanovených v tej istej smernici, označovanie potravín povinne zahŕňa údaje o pôvode alebo mieste pôvodu v prípade, keď neuvedenie takýchto údajov by mohlo uviesť spotrebiteľa do omylu ohľadom podstaty látky, pokiaľ ide o skutočný pôvod alebo miesto pôvodu potraviny. V praxi to má znamenať, že označenie — aj keby sa zemepisný názov použil na propagáciu vlastností potraviny — musí „uvádzať úplnú pravdu“, aby nebol uvedený do omylu spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný.

66.

Smernica 2000/13 sa nezmieňuje ani o dobrej viere, ani o dĺžke používania. Osobitne nestanovuje, že používanie v dobrej viere alebo konštantným spôsobom počas dlhého obdobia môže predstavovať obranu proti tvrdeniu o údajnom zavádzajúcom označovaní.

67.

Vnútroštátne súdy musia posúdiť údajné porušenia vnútroštátnych zákonov, ktoré preberajú článok 2 smernice 2000/13, odkazom na dojem, ktorý u spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, vyvoláva použitie názvu na označení potraviny.

68.

Ak konkrétny faktor môže zmeniť očakávania spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný (ako poznamenáva talianska vláda), zdá sa mi logické, že zo strany vnútroštátneho súdu bude úplne primerané vziať do úvahy tento faktor pri rozhodovaní, či označenie potraviny môže uviesť spotrebiteľa do omylu.

69.

Dĺžka používania názvu je objektívny faktor, ktorý môže ovplyvniť očakávania rozumného spotrebiteľa. Naopak, nie je mi jasné, ako by dobrá viera (ktorá je subjektívnym faktorom) výrobcu alebo predajcu mohla ovplyvniť (objektívny) dojem, ktorý u spotrebiteľa vyvoláva použitie zemepisného názvu na etikete.

70.

Z tohto dôvodu navrhujem Súdnemu dvoru, aby v odpovedi na druhú otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, rozhodol, že názov potraviny uvádzajúci určitú oblasť, ktorý nie je zaregistrovaný ako CHOP alebo CHZO, môže byť zákonne používaný za predpokladu, že nie je používaný spôsobom, ktorý môže uviesť do omylu spotrebiteľa, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný. Na posúdenie toho, či to tak je, môžu vnútroštátne súdy zohľadniť dĺžku používania názvu. Dobrá viera výrobcu (alebo jej neexistencia) však nie je v tejto súvislosti relevantná.

71.

Talianska vláda sa dovoláva neprípustnosti tretej otázky z dôvodu, že vec, ktorá bola predložená vnútroštátnemu súdu, sa netýka kolektívnych ochranných známok. Región Emilia-Romagna nie je majiteľom ochrannej známky a ani netvrdí, že GSI porušila práva z tejto ochrannej známky. Navyše, talianska vláda na pojednávaní uviedla, že vnútroštátny súd sa zaoberal len otázkou, či označenie, ktoré použila spoločnosť GSI, mohlo uviesť spotrebiteľa do omylu, a že napriek tomu, že APTSF vstúpil do konania ako vedľajší účastník, tvrdenie, že došlo k porušeniu práv z kolektívnej ochrannej známky, nebolo uvedené vo veci, o ktorej rozhodoval vnútroštátny súd.

72.

Súdny dvor môže odmietnuť odpovedať na prejudiciálnu otázku, ak nemá žiaden vzťah k realite alebo predmetu sporu vo veci samej ( 24 ). Tretia prejudiciálna otázka má za cieľ zistiť, či smernica 89/104 môže poskytnúť iný základ na to, aby sa GSI zabránilo používať názov „Salame Felino“. Správna sankcia, ktorá bola napadnutá vo veci samej, však bola založená len na údajnom porušení vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá článok 2 smernice 2000/13.

73.

Aj keď správna sankcia poukazuje na skutočnosť, že „Salame Felino“ je zaregistrovanou ochrannou známkou, išlo o preukázanie toho, či používanie názvu „Salame tipo Felino“ spoločnosťou GSI uviedlo spotrebiteľa do omylu. Rovnako, poukazujúc na to, že obchodníci mimo obce Felino používali vo vzťahu ku kolektívnej ochrannej známke názov „Salame Felino“ v dobrej viere, sa spoločnosť GSI bránila, že používanie názvu na označení neuvádzalo spotrebiteľa do omylu.

74.

Neexistencia akéhokoľvek tvrdenia, že došlo k porušeniu práv z kolektívnej ochrannej známky ( 25 ) ukazuje, že otázka, či majiteľ kolektívnej ochrannej známky môže brániť používaniu názvu, ktorý sa podobá názvu obsiahnutému v kolektívnej ochrannej známke v dobrej viere, nie je relevantná na vyriešenie kľúčovej otázky, ktorá vyvstáva pred vnútroštátnym súdom, a to určiť okolnosti, za ktorých môže spoločnosť uviesť spotrebiteľov do omylu uvedením zemepisného názvu na označeniach svojich výrobkov.

75.

Tretia otázka je teda neprípustná.

76.

Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvé dve otázky, ktoré položil Tribunale di Modena, odpovedal takto: