1. 

Depozitári cenných papierov („clearance services“) vykonávajú činnosť, ktorá môže byť označená ako úschova cenných papierov. Táto činnosť spočíva najmä v tom, že do osobitných registrov zapisujú záznamy o vlastníctve a prevodoch akcií, ktoré však fyzicky zostávajú stále v úschove týchto depozitárov. Inými slovami, depozitári cenných papierov umožňujú uskutočňovať jednoduchší, rýchly a bezpečný nákup a predaj akcií.

2. 

Činnosť depozitárov cenných papierov je v jurisdikciách štátov kontinentálnej Európy veľmi rozšírená, čo však neplatí pre Spojené kráľovstvo, v ktorom sa prevod akcií uskutočňuje tradične odlišným spôsobom. V dôsledku toho tento členský štát uplatňuje na niektoré transakcie uskutočňované prostredníctvom depozitárov cenných papierov odlišný daňový režim ako režim typický pre obchodovanie s akciami uskutočňované spôsobmi, ktoré sú na jeho území bežne zaužívané. Tento postup, ktorý je východiskom prejudiciálnej otázky, ktorú Special Commissioners, London položil Súdnemu dvoru, poskytuje príležitosť posúdiť súlad citovaných spôsobov zdaňovania s právom Spoločenstva.

3. 

Presnejšie, právnu úpravu Spojeného kráľovstva bude potrebné preskúmať jednak so zreteľom na smernicu 69/335 o nepriamych daniach z tvorby a navyšovania základného imania a jednak so zreteľom na ustanovenia Zmluvy o základných slobodách.

4.

Smernica 69/335 ( 2 ) (ďalej len „smernica“), ktorá je najdôležitejším sekundárnym právnym predpisom týkajúcim sa tejto veci, bola v priebehu času výrazne zmenená.

5.

Ciele sledované touto smernicou vyplývajú dosť jasne z jej odôvodnení, najmä z prvého a druhého odôvodnenia, ktoré znejú takto:

„keďže cieľom zmluvy je vytvoriť hospodársku úniu, ktorej charakteristiky sú podobné charakteristikám domáceho trhu a kde jednou zo základných podmienok na dosiahnutie tohto cieľa je podporovanie voľného pohybu kapitálu,

keďže nepriame dane z navŕšeného kapitálu, ktoré sú teraz v účinnosti v členských štátoch, menovite poplatky vyrúbiteľné za príspevky kapitálu podnikom a firmám a dane vyberané kolkami pri cenných papieroch, umožňujú vznik diskriminácie, dvojitého zdanenia a rozdielností, ktoré musia byť následne eliminované harmonizáciou“.

6.

V správe zo 14. decembra 1964 pripojenej k návrhu Komisie Rade, ktorý sa týkal smernice 69/335 ( 3 ), Komisia konštatovala, že najlepším riešením na uskutočnenie voľného trhu kapitálu by bolo úplné zrušenie jednak kapitálovej dane a jednak kolkových daní. Komisia sa však vzhľadom na možný odpor členských štátov voči takémuto radikálnemu opatreniu rozhodla zrušiť kolkové dane a ponechať kapitálovú daň, ktorá je však na úrovni Spoločenstva zosúladená.

7.

Okrem toho v dôsledku viacerých zmien a doplnení smernice, ktoré sa postupne uskutočnili, bola zrušená pôvodne stanovená povinnosť použiť pri zdaňovaní kapitálovou daňou zjednotenú sadzbu: súčasný článok 7 smernice stanovuje najmä, že členské štáty môžu pri uplatňovaní kapitálovej dane použiť sadzbu nepresahujúcu 1%, alebo môžu jednoducho kapitálovú daň neuplatňovať. Najmä Spojené kráľovstvo kapitálovú daň v roku 1988 zrušilo.

8.

V článku 4 smernice sú vymenované transakcie podliehajúce kapitálovej dani, medzi ktorými sa uvádza „c) zvýšenie kapitálu kapitálového podniku príspevkom aktív ľubovoľného druhu“.

9.

Okrem ustanovení týkajúcich sa spôsobov výpočtu a vyrubovania kapitálovej dane smernica obsahuje aj viacero zákazov, ktorých cieľom je vyhnúť sa jednak dvojitému zdaneniu tvorby kapitálu a jednak uplatneniu kolkových daní. Najmä články 10 a 11 stanovujú toto:

„Článok 10

Okrem kapitálových daní členské štáty nebudú uplatňovať z hľadiska podnikov, firiem, združení alebo právnických osôb pracujúcich pre zisk akékoľvek dane z hľadiska:

…

Článok 11

Členské štáty nebudú podliehať nijakej forme zdaňovania pre akékoľvek [Členské štáty nebudú podriaďovať nijakej forme zdaňovania akékoľvek — neoficiálny preklad]:

…“

10.

Napriek práve spomenutým zákazom článok 12 umožňuje členským štátom vyberať niektoré osobitné druhy daní, pričom stanovuje:

„Článok 12

1.   Bez zreteľa na články 10 a 11 môžu členské štáty uvaliť:

…“

11.

Daňová právna úprava Spojeného kráľovstva, ktorú je potrebné zohľadniť na účely prejednávanej veci, je obsiahnutá vo Finance Act z roku 1986 (zákon o financiách). Podľa článku 87 prevody akcií podliehajú „stamp duty reserve tax“ (SDRT) so sadzbou 0,5% splatnej pri každom prevode.

12.

Podľa článku 96 tohto zákona sa z dôvodu zápisu akcií v prospech depozitára cenných papierov odvádza SDRT so sadzbou 1,5%. Naopak nasledujúce prevody akcií, ktoré sa uskutočňujú v rámci depozitára cenných papierov, nepodliehajú žiadnej dani.

13.

Článok 97a Finance Act z roku 1986 napokon stanovuje, že depozitár cenných papierov môže po dohode s orgánom daňovej správy Spojeného kráľovstva vykonať „voľbu“ („election“). Vykonanie tejto voľby vedie najmä k tomu, že namiesto jednorazovej úhrady SDRT so sadzbou 1,5% sa uhrádza SDRT s bežnou sadzbou vo výške 0,5%. Samozrejme, v tomto prípade je daň splatná pri každom jednotlivom prevode akcií. Na to, aby depozitár cenných papierov mohol vykonať voľbu, musí mať v Spojenom kráľovstve pobočku alebo kanceláriu, a ak ju nemá, je povinný vymenovať svojho „daňového zástupcu“ v Spojenom kráľovstve. Depozitár cenných papierov musí okrem iného spĺňať viaceré technické požiadavky týkajúce sa spôsobov výpočtu, vyberania a zúčtovania SDRT.

14.

Banka HSBC je akciovou spoločnosťou so sídlom v Londýne. V júni 2000 predložila HSBC verejnú ponuku na kúpu všetkých akcií francúzskej banky Crédit commercial de France (ďalej len „CCF“), ktorej akcie boli kvótované na parížskej burze cenných papierov. HSBC ponúkala akcionárom CCF za ich akcie platbu v hotovosti alebo alternatívne ich výmenu za kmeňové akcie HSBC. Aby sa ponuka tejto druhej možnosti stala pre akcionárov na francúzskom trhu príťažlivejšou, HSBC sa rozhodla kvótovať svoje kmeňové akcie na parížskej burze cenných papierov.

15.

V čase skutkových okolností vo veci samej musela každá spoločnosť, ktorá mala záujem o kvótovanie svojich akcií na parížskej burze, využiť služby depozitára cenných papierov Sicovam. V dôsledku toho sa akcionári CCF, ktorí mali v úmysle prijať verejnú ponuku HSBC na kúpu akcií, mohli rozhodnúť, že akcie tejto poslednej uvedenej spoločnosti získajú priamo cez Sicovam: takto teda mohli byť predmetné akcie neskôr predávané na parížskej burze cenných papierov.

16.

Konkrétne akcie HSBC prevedené prostredníctvom Sicovamu výmenou za akcie CCF neboli zverené priamo do úschovy Sicovamu, ale do úschovy Vidacosu, ktorá je jeho správcovskou spoločnosťou pre Spojené kráľovstvo. Táto spoločnosť je v skutočnosti aj členom systému CREST. ( 4 ) Keďže Vidacos v prejednávanej veci konala ako správcovská spoločnosť Sicovamu, akcie HSBC predávané prostredníctvom Vidacosu (a Sicovamu) sa v zmysle článku 96 Finance Act z roku 1986 zdaňovali sadzbou 1,5%.

17.

Aby bola verejná ponuka na kúpu akcií pre akcionárov CCF príťažlivejšia, HSBC súhlasila s tým, že za akcionárov CCF, ktorí sa rozhodli, že akcie HSBC prevezmú prostredníctvom Sicovamu, uhradí daň (SDRT) so sadzbou 1,5%. Takýto postup je vo všeobecnosti bežne zaužívaný, hoci úhrada dane je podľa vnútroštátnej právnej úpravy technicky povinnosťou depozitára cenných papierov.

18.

HSBC následne v júli 2000 zaplatila anglickým daňovým orgánom vyše 27 miliónov libier ako úhradu SDRT so sadzbou 1,5%.

19.

Následne bola vyplatená SDRT so sadzbou 1,5% aj za akcie HSBC nadobudnuté akcionármi vlastniacimi akcie prostredníctvom Sicovamu, ktorí sa rozhodli pre vyplatenie svojich dividend vo forme akcií.

20.

Listom z 18. októbra 2002 však HSBC požiadala orgán daňovej správy Spojeného kráľovstva o vrátenie zaplatenej dane. Zamietavé rozhodnutie daňových orgánov bolo napadnuté odvolaním podaným na vnútroštátny súd, ktorý spochybnil zlučiteľnosť právnej úpravy týkajúcej sa SDRT s právom Spoločenstva a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 10 alebo 11 smernice Rady 69/335, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 85/303/EHS z 10. júna 1985 (Ú. v. ES L 156, 1985, s. 23; Mim. vyd. 09/001, s. 122), alebo článok 43 ES, 49 ES alebo 56 ES alebo akékoľvek iné ustanovenie práva Európskeho spoločenstva členskému štátu (‚prvý členský štát‘) vyrubiť daň z prevodu alebo emisie akcií v prospech depozitára cenných papierov so sadzbou 1,5%, ak:

21.

Zlučiteľnosť SDRT so sadzbou 1,5% s právom Spoločenstva musí byť posúdená, ako to napokon vo svojej otázke uvádza samotný vnútroštátny súd, z dvojakého hľadiska. Na jednej strane je totiž potrebné posúdiť, či je táto daň povolená so zreteľom na smernicu 69/335 a najmä na jej články 10 a 11. Na druhej strane treba tiež posúdiť, či je predmetná daň v súlade so základnými slobodami stanovenými v Zmluve, ktoré sa týkajú slobody usadiť sa, poskytovania služieb a voľného pohybu kapitálu. Z dôvodu prehľadnosti oddelím tieto dva aspekty a preskúmam ich osobitne.

22.

Zdá sa mi však, že na úvod je potrebné zdôrazniť, že všetci účastníci konania sa zhodujú na tom, že predmetná daň nie je kapitálovou daňou v zmysle článku 4 smernice 69/335. Kapitálová daň, ako bolo uvedené, bola v Spojenom kráľovstve zrušená v roku 1988.

23.

Okrem toho, ako bolo potvrdené aj na pojednávaní, treba mať na zreteli, že akcie HSBC, ktoré boli zapísané v prospech Sicovamu na účely ich prevodu ako odplaty za nadobudnutie akcií CCF, boli novoemitovanými akciami, ktoré zodpovedali navýšeniu kapitálu.

24.

Problémy, čo sa týka predmetnej dane, môžu vzniknúť v súvislosti s článkami 10 a 11 smernice 69/335. Účelom týchto ustanovení, ktoré oproti pôvodnému zneniu smernice zostali nezmenené, je zabrániť hlavne tomu, aby mohli členské štáty zavádzať kolkové dane ako dodatočné dane ku kapitálovej dani, alebo zaťažovať tvorbu kapitálu dvojitým zdanením.

25.

Najmä článok 10 stanovuje, že transakcie uvedené v článku 4, medzi ktoré patrí, ako bolo uvedené, „zvýšenie kapitálu kapitálového podniku príspevkom aktív ľubovoľného druhu“, môžu byť zaťažené len kapitálovou daňou a v dôsledku toho sa zaťaženie akoukoľvek inou daňou vylučuje.

26.

Okrem toho podľa článku 11 smernice sa na niektoré transakcie, medzi ktoré patrí v súvislosti s akciami „vytváranie, vydávanie, prijímanie pre kvotáciu na burze, sprístupňovanie na trhu alebo pre obchody na burze“ nemôže uplatňovať žiadna daň (teda ani kapitálová daň).

27.

Tak je to napríklad v prípade emisie nových akcií, ktorá ako taká nemôže byť podľa článku 11 zaťažená daňou, zatiaľ čo čiastky vyplatené ako protihodnota za akcie alebo tvorba kapitálu môžu podliehať kapitálovej dani, ak ju dotknutý členský štát upravuje (článok 4), no popri nej nesmie uplatňovať iné dane (článok 10).

28.

Na druhej strane však článok 12 stanovuje, že „bez zreteľa na články 10 a 11“ členské štáty môžu medzi iným vyrubiť „dane na transfer [z prevodu — neoficiálny preklad] cenných papierov“ ( 5 ).

29.

V prejednávanej veci vidí vnútroštátny súd možný rozpor právnej úpravy Spojeného kráľovstva s článkom 10, ako aj s článkom 11 smernice. Aj keď v tejto veci môžu byť relevantné skutočne obidve ustanovenia, zdá sa mi správnejšie odkázať na článok 11, pretože SDRT je stanovená skôr tak, že je všeobecnejšie spojená s transakciami vymedzenými v článku 11 pod písm. a) (v tomto prípade, ako ukážem, najmä s emisiou akcií) ako s kapitálovými transakciami. Napokon SDRT sa uplatňuje nezávisle od toho, či sú akcie, ktoré zaťažuje, novoemitovanými akciami.

30.

Vláda Spojeného kráľovstva, ktorú v tomto konkrétnom bode podporuje aj Komisia, sa domnieva, že SDRT so sadzbou 1,5% môže byť odôvodnená tým, že je daňou podľa článku 12 smernice ukladanou z prevodov akcií: tá by teda mohla byť prípustná na základe toho istého ustanovenia, ktoré povoľuje SDRT so sadzbou 0,5% z prevodov uskutočnených bez účasti depozitára cenných papierov.

31.

Medzi SDRT so sadzbou 1,5% a SDRT so sadzbou 0,5% však existujú veľké rozdiely. Ešte významnejšou, okrem rozdielnej sadzby, ktorá ich odlišuje, je okolnosť, že zatiaľ čo sa SDRT so sadzbou 0,5% vyrubuje za každý jednotlivý prevod cenných papierov, daň so sadzbou 1,5% sa vymeriava v okamihu zápisu cenného papiera v prospech depozitára cenných papierov, pričom nasledujúce prevody vlastníctva akcií, ktoré sa uskutočňujú v rámci depozitára cenných papierov, sú od daní oslobodené.

32.

S cieľom začleniť SDRT so sadzbou 1,5% pod kategóriu „daní za prevod“ v zmysle článku 12 smernice Spojené kráľovstvo tvrdí, že SDRT so sadzbou 1,5% je daňou za prevody, ktorá má formu „sezónnej vstupenky“ („season ticket“). Vzhľadom na to, že sledovanie prevodov cenných papierov po tom, ako sú vložené do úschovy u depozitára cenných papierov, je pre anglické daňové orgány problémom, paušálna daň so sadzbou 1,5% vypočítaná na základe predpokladaného počtu troch prevodov cenných papierov, ktoré by sa mali uskutočniť v rámci depozitára cenných papierov je vhodným kompromisným riešením. Inými slovami, SDRT so sadzbou 1,5% je jednoducho daňou z budúcich prevodov akcií vyberanou vopred. Na druhej strane Spojené kráľovstvo uvádza, že depozitár cenných papierov má stále možnosť vykonať voľbu podľa článku 97a Finance Act, ktorá umožňuje uplatniť režim „bežnej“ SDRT so sadzbou 0,5%, ktorá sa vyrubuje pri každom prevode.

33.

Domnievam sa, že stanovisko Spojeného kráľovstva nie je prijateľné z nasledujúcich dôvodov.

34.

Po prvé jedinou osobou povinnou uhradiť SDRT so sadzbou 1,5% je prakticky emitent a/alebo postupca akcií, hoci technicky je zdaniteľnou osobou depozitár cenných papierov. V prejednávanej veci teda celú daň uhradila HSBC. Naopak v režime „bežnej“ SDRT sa daň uhrádza pri každom prevode cenných papierov a jej platiteľmi sú rozdielne osoby, teda osoby, ktoré v tom ktorom prípade predávajú akcie. Inými slovami, v prípade zápisu akcií v prospech depozitára cenných papierov je zdaniteľnou osobou len jedna osoba, a tá je povinná zaplatiť daň (s výškou sadzby 1,5%), ktorá je v režime „bežnej“ dane rozdelená medzi rôzne osoby, z ktorých každá platí daň so sadzbou 0,5%.

35.

Po druhé „osobitná“ SDRT so sadzbou 1,5% splatná pri prevode cenných papierov na depozitára cenných papierov sa vypočítava, a teda uhrádza z hodnoty, ktorú majú cenné papiere v okamihu ich zápisu do evidencie. To aj vtedy, keď budú prípadne v rámci depozitára cenných papierov následne prevedené s vyššou alebo nižšou hodnotou. Naopak je zrejmé, že v prípade SDRT vyrubovanej pri každej jednotlivej transakcii sa daň vypočítava z hodnoty cenného papiera, ktorú má v okamihu jeho predaja.

36.

Po tretie nie je jasné, z akého dôvodu sa sadzba SDRT splatná pri zápise akcií v prospech depozitára cenných papierov má rovnať 1,5%, teda trojnásobku sadzby splatnej pri každom prevode cenných papierov v rámci režimu „bežnej“ dane. Spojené kráľovstvo tvrdí, že sadzba bola stanovená na základe predpokladaného priemerného počtu troch prevodov cenných papierov, ktoré majú byť uskutočnené po prevedení akcií na depozitára cenných papierov. Neuvádza sa však, na základe akých kritérií sa uskutočnil výpočet a prečo sa práve sadzba 1,5% javila byť vhodnejšou ako napríklad sadzba vo výške 1% alebo 2%. Tým skôr, že ako vo svojom rozhodnutí uvádza vnútroštátny súd, viac ako 40% akcií HSBC prevedených na Sicovam bolo z úschovy tohto depozitára cenných papierov do dvoch týždňov stiahnutých na účely ich predaja na londýnskej burze cenných papierov s tým, že sa následne na každý prevod uplatnila SDRT so sadzbou 0,5%. Inak povedané, zdá sa, že stanovenie SDRT so sadzbou 1,5% je určitým spôsobom svojvoľné. ( 6 )

37.

Nakoniec je potrebné uviesť aj to, že pokiaľ sa ďalšie prevody cenných papierov po ich prvom prevode uskutočnia mimo Spojeného kráľovstva, čo je pravdepodobné vzhľadom na to, že tieto cenné papiere boli na depozitára cenných papierov prevedené pravdepodobne preto, aby sa zjednodušil ich voľný pohyb v zahraničí, SDRT so sadzbou 1,5% je potom preddavkom na dane z prevodov, vo vzťahu ku ktorým nie je daňová právomoc Spojeného kráľovstva vôbec istá.

38.

Myslím si, že už tieto úvahy sú dostatočné na to, aby sa vylúčila možnosť kvalifikovať SDRT so sadzbou 1,5% ako „preddavok“ na daň z budúcich prevodov cenných papierov. Aj bez ohľadu na otázku súvisiacu so sadzbou dane skutočnosťou totiž zostáva, že za zaplatenie preddavku na daň nemožno považovať zaplatenie sumy vypočítanej z iného základu dane a predovšetkým to, že ju má zaplatiť iná zdaniteľná osoba. Je dobre známe, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora kvalifikáciu zdanenia treba v zmysle práva Spoločenstva uskutočniť v závislosti od objektívnych charakteristík zdanenia, nezávisle od kvalifikácie, ktorá je mu daná vo vnútroštátnom práve. ( 7 )

39.

V každom prípade, ak sa prevedenie akcií na depozitára cenných papierov považuje za prvú transakciu s týmito akciami uskutočnenú po ich emisii, ako v danom prípade, treba uviesť, že na účely odôvodneného uplatnenia článku 12 smernice s obídením zákazu podľa jej článku 11 je nevyhnutné, aby sa emisia cenných papierov (ktorá podľa článku 11 nepodlieha dani) a prvý prevod týchto akcií považovali z právneho hľadiska za samostatné transakcie. Na tento prvý prevod, ktorým je v tomto prípade prevedenie akcií na depozitára cenných papierov, sa teda môže vzťahovať zdanenie podľa článku 12 smernice.

40.

Pokiaľ ide teda o túto teoretickú možnosť oddelenia emisie od prvého predaja akcií, Súdny dvor výslovne túto možnosť poprel v rozsudku z 15. júla 2004 vo veci Komisia/Belgicko. ( 8 ) Najmä v bode 33 tohto rozhodnutia bolo uvedené, že „aby článok 11 písm. a) smernice 69/335 mal praktický účinok, musí ‚vydanie‘ v zmysle tohto ustanovenia zahrnovať prvé nadobudnutie cenných papierov v rámci ich vydania“. Ako totiž uviedol generálny advokát Tizzano vo návrhoch ( 9 ) a ako Súdny dvor zdôraznil v bode 32 rozsudku, „povoliť vyrubenie dane alebo spoplatnenie prvého nadobudnutia novovydaného cenného papiera by v skutočnosti znamenalo zdaniť samotné vydanie cenného papiera, keďže je nedeliteľnou súčasťou celkovej operácie vzhľadom na tvorbu a zvýšenie základného imania. Vydanie cenných papierov samo osebe nestačí a má zmysel, len pokiaľ tieto cenné papiere nájdu investora“.

41.

Okrem iného Súdny dvor tiež jasne uviedol, že článok 12 smernice sa musí vykladať striktne ako odchýlka ( 10 ), ako aj to, že výnimky, ktoré tento článok stanovuje, sú vymedzené taxatívnym spôsobom ( 11 ).

42.

Preto sa domnievam, že SDRT so sadzbou 1,5%, ktorá sa vyrubuje pri prvom predaji novoemitovaných akcií, nemožno považovať za daň z prevodu podľa článku 12 smernice, a preto je daňou z emisie akcií, ktorá je v zmysle článku 11 smernice zakázaná.

43.

Rovnako nepovažujem za potrebné zaoberať sa v tomto kontexte povahou článku 12 smernice, či predstavuje odchýlku, alebo či je naopak ustanovením obmedzujúcim skutkové okolnosti stanovené v jej článkoch 10 a 11: toto hľadisko, ktoré je zaujímavé a asi si aj vyžaduje vysvetlenie, nie je totiž pre toto konanie relevantné. ( 12 )

44.

Nemožno prijať ani tvrdenie, ktoré Spojené kráľovstvo predkladá pravdepodobne subsidiárne pre prípad, že by Súdny dvor spomenutú judikatúru Komisia/Belgicko považoval za uplatniteľnú na túto vec, podľa ktorého sa SDRT so sadzbou 1,5% má teda vykladať ako preddavok na daň z budúcich prevodov, ktoré sa uskutočnia po prvom prevode akcií na depozitára cenných papierov. Na jednej strane sa totiž táto klasifikácia javí byť príliš umelá, pretože vyberanie dane je jasne spojené so zápisom akcií v prospech depozitára cenných papierov. Na druhej strane takáto situácia robí okrem iného ešte zreteľnejšími problémy, ktoré som uviedol vyššie, a v konečnom dôsledku vedie teda najmä k tomu, že daň vypočítanú na základe troch údajných transakcií má zaplatiť osoba, ktorá za týchto okolností nie je účastníkom ani prvej z týchto troch transakcií.

45.

Okrem toho aj v prípade, že by akcie prevedené na depozitára cenných papierov neboli novoemitovanými akciami, odôvodnenie uplatnenia SDRT so sadzbou 1,5% na základe článku 12 smernice je podľa mňa ťažko prijateľné. Bez ohľadu na zákaz zdanenia prvého predaja akcií uskutočneného po ich emisii, ktorý v tomto prípade nemožno uplatniť, by však totiž zostali platné námietky, ktoré som uviedol vyššie, pokiaľ ide o ťažkosti v súvislosti s prijatím koncepcie „sezónnej vstupenky“. Aj v tomto prípade je zdaniteľnou osobou jediná osoba, a tá je povinná zaplatiť daň, ktorá má v zásade (to znamená v rámci režimu „bežnej“ dane) zaťažovať iné osoby, voči ktorým si táto prvá uvedená osoba nemôže uplatňovať jej vrátenie. Okrem toho aj v tomto prípade sa daň vypočítava z hodnoty akcií, ktorá sa môže dosť odlišovať od ich skutočnej hodnoty, ktorú budú mať neskôr v čase, keď je daň bežne splatná. Inými slovami, domnievam sa, že aj v tomto prípade nemožno prijať koncepciu dane ako paušálne vypočítaného preddavku na daň, ktorý sa má platiť z budúcich prevodov.

46.

Jediný rozdiel oproti prípadu novoemitovaných akcií spočíva v tom, že v prípade už existujúcich akcií sa v rámci režimu „bežnej“ SDRT vyrubuje daň so sadzbou 0,5%. Ako bolo uvedené, v prípade novoemitovaných akcií sa „bežná“ SDRT naopak nevyrubuje: teda ďalšie daňové zaťaženie už existujúcich akcií je v skutočnosti 1%, a nie 1,5%.

47.

V súvislosti s predajom už existujúcich akcií môže vzniknúť jediná otázka, či na túto transakciu možno v zásade uplatniť zákaz zdanenia podľa článku 11 smernice v rozsahu, v akom stanovuje, že „vytváranie, vydávanie, prijímanie pre kvotáciu na burze, sprístupňovanie na trhu alebo pre obchody na burze“ v súvislosti s akciami je zakázané. Podľa môjho názoru možno v judikatúre Súdneho dvora nájsť v tomto smere jasný návod. ( 13 )

48.

Na záver tejto časti svojej analýzy uvádzam, že mechanizmus SDRT so sadzbou 1,5% nemožno považovať za zlučiteľný so smernicou 69/335. To platí najmä v prípade, keď sa prevod akcií na depozitára cenných papierov uskutoční hneď po ich emisii, ako sa preukázalo v prejednávanej veci; ako som však uviedol, domnievam sa, že to isté platí aj v prípade predaja už existujúcich akcií. SDRT so sadzbou 1,5% nemožno totiž v žiadnom prípade považovať na základe článku 12 smernice za preddavok na daň z budúcich prevodov.

49.

Predchádzajúce úvahy sú dostačujúce na účely odpovede na otázky predložené vnútroštátnym súdom. Pre úplnosť, najmä pre prípad, že by sa Súdny dvor nemal stotožniť s mojím výkladom smernice, preskúmam teraz v krátkosti túto otázku so zreteľom na primárne právo.

50.

Teraz je teda potrebné preskúmať, či daň z prevodu akcií, ktorú v zásade článok 12 smernice pripúšťa, možno legitímne vyrubiť rôznymi spôsobmi, ako je to v prípade SDRT, podľa toho, či sa uskutoční prevod na depozitára cenných papierov, alebo nie. ( 14 ) Je potrebné položiť si najmä otázku, či objektívny rozdiel medzi „riadnou“ transakciou a transakciou v prospech depozitára cenných papierov môže odôvodňovať rozdiely stanovené v rámci systému Spojeného kráľovstva, akými sú „jednorazová“ platba dane s vyššou sadzbou a vyrubenie celej dane na ťarchu jediného subjektu. V každom prípade je nakoniec potrebné preskúmať, či možnosť vykonať voľbu priznaná depozitárom cenných papierov v zmysle článku 97a Finance Act z roku 1986 je teda dostačujúcou na rozptýlenie prípadných pochybností, čo sa týka zlučiteľnosti s právom Spoločenstva.

51.

Účastníci tohto konania sa domnievajú, že pokiaľ ide o predmetné vnútroštátne právo, môžu existovať problémy v súvislosti s jeho súladom s tromi rôznymi ustanoveniami primárneho práva: osobitne ide o článok 43 ES, ktorý zakotvuje slobodu usadiť sa, článok 49 ES týkajúci sa slobody poskytovania služieb a nakoniec článok 56 ES o voľnom pohybe kapitálu.

52.

Pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, HSBC tvrdí, že prostredníctvom verejnej ponuky na kúpu akcií CCF vyjadrila HSBC vôľu vytvoriť stále sídlo vo Francúzsku: uplatnenie SDRT so sadzbou 1,5% je vraj preto obmedzením výkonu tohto základného práva.

53.

Pokiaľ ide o slobodu poskytovania služieb, britská daňová úprava zas neodôvodnene obmedzuje právo Sicovamu poskytovať svoje služby na území Spojeného kráľovstva.

54.

Napokon, pokiaľ ide o voľný pohyb kapitálu, HSBC tvrdí, že britské právne predpisy v oblasti daní porušujú príslušné ustanovenia Zmluvy, pretože obmedzujú vstup na parížsku burzu cenných papierov tým, že pre vstup na túto burzu bolo potrebné použiť služby Sicovamu.

55.

Predovšetkým uvádzam, že ustanovenia o slobode poskytovania služieb nie sú podľa mňa v prejednávanej veci relevantné. Treba totiž zobrať na zreteľ okolnosť, že konkrétne SDRT so sadzbou 1,5%, ako bolo uvedené vyššie, neplatí depozitár cenných papierov, ktorý má byť technicky zdaniteľnou osobou, ale ten, kto naňho prevádza akcie (v tomto prípade HSBC). V dôsledku toho sa predmetné zdanenie dotýka záujmov poskytovateľov služieb, teda depozitárov cenných papierov, prakticky len celkom nepriamo. Navyše sa zdá, že vnútroštátny súd by sa mal vyjadriť skôr k otázke súvisiacej s tým, že Sicovam má na území Spojeného kráľovstva stabilný referenčný bod, a to Vidacos, ako ku slobode poskytovania služieb a ku slobode usadiť sa. ( 15 ) Okrem toho na okraj možno uviesť, že samotné prvé odôvodnenie smernice 69/335, pokiaľ ide o základné slobody, výslovne odkazuje len na voľný pohyb kapitálu.

56.

Preto zastávam názor, že vo vzťahu k primárnemu právu treba SDRT preskúmať len so zreteľom na slobodu usadiť sa a na voľný pohyb kapitálu. Súdny dvor už mal príležitosť preskúmať zlučiteľnosť vnútroštátnych ustanovení s obidvoma vyššie uvedenými slobodami spoločne. ( 16 )

57.

Je pravda, že z judikatúry vyplýva, že nadobudnutie obchodných podielov spoločnosti, ktorá má svoje sídlo v inom členskom štáte, ktoré ich nadobúdateľom zabezpečuje určitý vplyv na rozhodnutia tejto spoločnosti a umožňuje im rozhodovať o jej činnosti, môže patriť do rámca ustanovení Zmluvy týkajúcich sa slobody usadiť sa. ( 17 ) V tomto prípade je však prípadné obmedzenie slobody usadiť sa priamym dôsledkom prekážok voľného pohybu kapitálu. Preto je potrebné preskúmať najmä hľadisko týkajúce sa obmedzenia voľného pohybu kapitálu: v prípade, že by sa preukázal nesúlad s touto poslednou uvedenou základnou slobodou, nebude potrebné zohľadňovať ani hľadisko týkajúce sa slobody usadiť sa. ( 18 )

58.

Niet pochybností o tom, že finančné transakcie, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, spadajú vo všeobecnosti do rámca ustanovení týkajúcich sa voľného pohybu kapitálu. Je známe, že Zmluva nedefinuje, čo je pohyb kapitálu, Súdny dvor však často použil ako návod terminológiu pripojenú k smernici 88/361 ( 19 ), do ktorej nepochybne patria činnosti spojené s kúpou a predajom akcií.

59.

Zdá sa, že nemožno poprieť, že táto britská právna úprava a osobitne uplatňovanie SDRT so sadzbou 1,5% pri prevode akcií na depozitára cenných papierov predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktorý v zásade spadá pod zákaz podľa článku 56 ES.

60.

V prvom rade totiž Súdny dvor spresnil, že vnútroštátna právna úprava je bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či je diskriminačná, v rozpore s článkom 56 ES už len na základe okolnosti, že je spôsobilá odradiť investície z iných členských štátov. ( 20 ) Okrem toho bolo jasne stanovené, že nie sú zakázané len také obmedzenia, ktoré sú spôsobilé odradiť nerezidentov od investovania v určitom členskom štáte, ale aj obmedzenia, ktoré sú spôsobilé odradiť rezidentov uvedeného členského štátu od investovania v iných štátoch. ( 21 )

61.

Keďže činnosť depozitárov cenných papierov, ako jasne uviedol vnútroštátny súd, je v Spojenom kráľovstve takmer neznáma, ale veľmi rozšírená v rámci kontinentálnej Európy, kde majú depozitári v niektorých prípadoch skutočný monopol nad burzovými obchodmi, neexistujú pochybnosti o tom, že táto britská právna úprava môže odrádzať od výkonu slobody voľného pohybu kapitálu.

62.

Po tom, ako bolo objasnené, že tieto vnútroštátne ustanovenia spadajú pod zákaz obmedzovania voľného pohybu kapitálu podľa článku 56 ES, však treba preskúmať, či tieto ustanovenia nemôžu byť odôvodnené, najmä so zreteľom na článok 58 ES. V tejto súvislosti treba mať na zreteli ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ktorá uvádza, že aby mohla byť vnútroštátna právna úprava odôvodnená, musí byť vhodná na zabezpečenie realizácie cieľa, ktorý sleduje, a nesmie ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie pri rešpektovaní zásady proporcionality. ( 22 )

63.

Otázka existencie možných odôvodnení obmedzení uložených britskou právnou úpravou však bola v prejednávanej veci predmetom veľmi krátkej diskusie. Ak totiž vylúčime tvrdenie Spojeného kráľovstva, že SDRT so sadzbou 1,5% je vraj odôvodnená potrebou zaručiť účinnú kontrolu v oblasti daní, účastníci konania sa vo zvyšnej časti upriamili hlavne na charakteristické znaky voľby, ktorú môže vykonať depozitár cenných papierov podľa článku 97a Finance Act z roku 1986.

64.

Treba však uviesť, že voľba ako taká nemá nič spoločné s možnosťou odôvodniť obmedzenie voľného pohybu kapitálu. Otázka, ktorú si z logického hľadiska treba v súvislosti s voľbou položiť, spočíva v tom, či jej existencia, pokiaľ je režim voľby v súlade s právom Spoločenstva, môže neutralizovať prípadnú nezákonnosť vnútroštátnej právnej úpravy vo vzťahu k článku 56 ES: táto otázka však musí byť v každom prípade oddelená od otázky súvisiacej s možnými odôvodneniami obmedzení voľného pohybu kapitálu. Voľbou stanovenou v článku 97a sa budem zaoberať v poslednej časti týchto návrhov.

65.

Spojené kráľovstvo teda tvrdí, že rozdielny daňový režim stanovený pre prípad, keď sú niektoré akcie prevedené na depozitára cenných papierov, je odôvodnený potrebou zaručiť účinnú kontrolu v oblastí daní.

66.

Domnievam sa, že toto odôvodnenie nemožno prijať. Na jednej strane totiž Spojené kráľovstvo neuvádza dôvody, pre ktoré je takéto radikálne opatrenie jediným opatrením spôsobilým zabezpečiť účinnosť odvodov splatných daní a prečo nemôžu byť tieto ciele realizované pomocou iného, menej obmedzujúceho mechanizmu.

67.

Na druhej strane sa však nezávisle od toho, či na účely zaručenia úhrady daní existujú menej obmedzujúce režimy, domnievam, že na tomto mieste môžem zopakovať tie isté pripomienky, ktoré som uviedol vyššie v rámci preskúmania zlučiteľnosti so smernicou 69/335 týkajúce sa toho, že SDRT so sadzbou 1,5% nemožno pre jej samotnú povahu považovať za preddavok na daň z budúcich prevodov vlastníctva akcií. To predovšetkým preto, že ide o daň, ktorú musí uhradiť osoba, ktorá nie je osobou povinnou uhradiť „bežnú“ daň z prevodov: tu sa opäť vynárajú aj ďalšie problematické aspekty uvedené vyššie. ( 23 ) Inými slovami, požiadavka zabezpečiť účinné daňové kontroly neodôvodňuje, aby povinnosť uhradiť daň mala iná osoba ako osoba, ktorá je povinná uhradiť ju za bežných okolností.

68.

Preto sa domnievam, že SDRT so sadzbou 1,5% je v rozpore aj s článkom 56 ES.

69.

Posledná otázka, ktorú si za týchto okolností treba položiť, spočíva v určení toho, či existencia možnosti voľby v zmysle článku 97a Finance Act umožňuje „neutralizovať“ rozpor mechanizmu SDRT so sadzbou 1,5% so smernicou 69/335 a Zmluvou. Inými slovami a všeobecnejšie, treba si položiť otázku, či v prípade právnej úpravy, ktorá je v rozpore s právom Spoločenstva, možnosť vykonať voľbu, ktorej dôsledkom je uplatnenie inej právnej úpravy, ktorá je pravdepodobne v súlade s právom Spoločenstva, vylučuje vo všeobecnosti existenciu nezákonnosti.

70.

Účastníci konania venovali diskusii o možnosti voľby veľkú časť svojich písomných aj ústnych pripomienok. Najmä HSBC, ako aj Komisia sa domnievajú, že podmienky, ktoré britská právna úprava vyžaduje na vykonanie voľby, sú príliš a zbytočne obmedzujúce, a preto sú neprimerané. Spojené kráľovstvo naopak tvrdí, že tieto podmienky zodpovedajú podmienkam, ktorých splnenie sa vyžaduje od osôb, ktoré sa bežne zaoberajú prevodmi akcií na britskom trhu, a že sú nevyhnutné na to, aby bol zabezpečený riadny výber SDRT so sadzbou 0,5% z každého prevodu cenných papierov.

71.

Domnievam sa však, že v tomto prípade naozaj nie je nevyhnutné, aby som podrobne preskúmal podmienky stanovené pre výkon voľby a ich primeranosť. Treba totiž poznamenať, že mechanizmus voľby, to znamená mechanizmus, ktorý je prípadne skôr zlučiteľný s právom Spoločenstva, je len „voľbou“. Inými slovami, pre jeho uplatnenie sa vyžaduje aktívne konanie, a pokiaľ to neexistuje, uplatní sa právna úprava, ktorá je v rozpore s právom Spoločenstva. Predovšetkým, ako som už uviedol vyššie, právo vykonať voľbu sa nepriznáva osobe, ktorá by mohla mať na jej vykonaní najväčší záujem, teda osobe predávajúcej akcie, ale depozitárom cenných papierov, ktorí prakticky SDRT aj tak neplatia. Existujú aj prípady, ako v prejednávanej veci, že depozitár cenných papierov má vo svojej krajine pôvodu zákonný monopol: takže tento depozitár nie je v konečnom dôsledku naozaj ničím motivovaný, aby vykonal voľbu.

72.

Situácia by bola odlišná, keby mechanizmus umožňujúci platbu SDRT so sadzbou 0,5% bol aj v prípade prevodov akcií na depozitára cenných papierov bežne uplatňovaným systémom namiesto toho, aby sa uplatňoval na základe voľby. V tomto prípade by sa jednoducho vyžadovalo zvážiť dostatočnosť a primeranosť podmienok, ktoré sú z technického hľadiska uložené tomuto depozitárovi cenných papierov, a pokiaľ by tieto podmienky neboli neprimerané, režim by bol v súlade s právom Spoločenstva.

73.

Podrobné preskúmanie podmienok vykonania voľby je však v prejednávanej veci vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto sporu zbytočné.

74.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálnu otázku položenú Special Commissioners takto:

Článok 11 smernice Rady 69/335/EHS zo 17. júla 1969 o nepriamych daniach z tvorby a navyšovania základného imania bráni daňovej právnej úprave, akou je právna úprava v prejednávanej veci, na základe ktorej sa v prípade emisie akcií v prospech depozitára cenných papierov uplatňuje namiesto dane z prevodov so sadzbou 0,5%, ktorá sa bežne používa v právnom poriadku, jednorazová daň so sadzbou 1,5%.