1

Komisia Európskych spoločenstiev svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 23. novembra 2004, Cantina sociale di Dolianova a i./Komisia (T-166/98, Zb. s. II-3991, ďalej len „napadnutý rozsudok“), v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa uložil Komisii nahradiť škodu, ktorú utrpeli Cantina sociale di Dolianova Soc. coop. arl, Cantina Trexenta Soc. coop. arl, Cantina sociale Marmilla — Unione viticoltori associati Soc. coop. arl, Cantina sociale S. Maria La Palma Soc. coop. Arl a Cantina sociale del Vermentino Soc. coop. arl Monti-Sassari (ďalej len „výrobcovia vína“) v dôsledku konkurzu na majetok Distilleria Agricola Industriale de Terralba (ďalej len „DAI“), z dôvodu neexistencie mechanizmu spôsobilého zabezpečiť v režime zriadenom článkom 9 nariadenia Komisie (EHS) č. 2499/82 z 15. septembra 1982 ustanovujúceho podrobnosti o preventívnej destilácii vo vinohradníckej zberovej kampani 1982/1983 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 267, s. 16), vyplatenie pomoci Spoločenstva uvádzanej týmto nariadením predmetným výrobcom.

2

Článok 5 ods. 1 nariadenia č. 2499/82 určuje minimálnu nákupnú cenu vín odovzdaných na destiláciu.

3

Podľa ôsmeho odôvodnenia nariadenia č. 2499/82 táto cena obvykle neumožňuje uvedenie tovarov získaných destiláciou na trh za trhových podmienok. Následne uvedené nariadenie predvída kompenzačný mechanizmus charakterizovaný úhradami pomoci stanovenej pre destilované víno, ktorej výška je definovaná v článku 6 predmetného nariadenia, zo strany intervenčnej agentúry.

4

Článok 9 nariadenia č. 2499/82 stanovuje:

„1.   Minimálna nákupná cena uvedená v článku 5 ods. 1 prvom pododseku bude vyplatená destilátorom výrobcovi najneskôr deväťdesiat dní po dodaní [celkového množstva vína, prípadne každej dodávky vína] do liehovaru.

2.   Intervenčná agentúra vyplatí destilátorovi najneskôr deväťdesiat dní po predložení dôkazu o tom, že celkové množstvo vína uvedené v zmluve bolo destilované, pomoc uvedenú v článku 6 ods. 1 ako aj prípadne zvýšenie minimálnej nákupnej ceny uvedenej v článku 5 ods. 1 druhom pododseku.

…

Destilátor je povinný predložiť intervenčnej agentúre dôkaz, že zaplatil minimálnu nákupnú cenu uvedenú v článku 5 ods. 1 prvom pododseku v lehote uvedenej v odseku 1, ako aj prípadne zvýšenie tejto ceny v lehote stanovenej v štvrtom pododseku. Pokiaľ tento dôkaz nie je predložený v lehote sto dvadsiatich dní odo dňa predloženia dôkazu uvedeného v prvom odseku, vyplatené sumy musia byť vrátené intervenčnej agentúre. …“ [neoficiálny preklad]

5

Článok 11 nariadenia č. 2499/82 stanovuje:

„1.   Destilátor v prípade uvedenom v článku 9… môž[e] žiadať, aby [mu] bola vyplatená suma zodpovedajúca pomoci uvedenej v článku 6 prvom odseku ako preddavok, pod podmienkou, že na meno intervenčnej agentúry bola zriadená zábezpeka zodpovedajúca 110 % predmetnej sumy.

2.   Táto zábezpeka musí byť poskytnutá vo forme záruky danej inštitúciou spĺňajúcou kritériá určené členským štátom, ktorému zodpovedá intervenčná agentúra.

3.   Preddavok musí byť vyplatený najneskôr deväťdesiat dní po predložení dôkazu o zriadení zábezpeky a v každom prípade po dátume schválenia zmluvy alebo vyhlásenia.

…“ [neoficiálny preklad]

6

Článok 46 Štatútu Súdneho dvora stanovuje:

„Nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Spoločenstiev. V posledne menovanom prípade sa návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov podľa článku 230 Zmluvy o ES a článku 146 Zmluvy o Euratom; v prípade potreby sa uplatnia ustanovenia článku 232 druhého pododseku Zmluvy o založení ES a článku 148 druhého pododseku Zmluvy o Euratom.“

7

Skutkové okolnosti konania, ako boli objasnené v bodoch 16 až 44 napadnutého rozsudku, môžu byť zhrnuté nasledovne.

8

Výrobcovia vína sú vinohradnícke družstvá vyrábajúce víno na Sardínii (Taliansko). V rámci preventívnej destilácie vo vinohradníckej zberovej kampani 1982/1983 dodali v období medzi januárom a marcom 1983 víno DAI a jeho destilácia bola vykonaná v lehote určenej ustanoveniami článku 4 nariadenia č. 2499/82. Lehota 90 dní určená DAI článkom 9 ods. 1 uvedeného nariadenia na zaplatenie výrobcom vína uplynula v júni 1983.

9

Dňa 22. júna 1983 DAI žiadal Azienda di Stato per gli interventi nel mercato agricolo (ďalej len „AIMA“) postupovať za použitia článku 11 nariadenia č. 2499/82 prednostnou úhradou pomoci Spoločenstva za víno, ktoré bolo dodané a destilované. Na tento účel DAI zriadil zábezpeku predpísanú týmto ustanovením zodpovedajúcu 110 % sumy tejto pomoci prostredníctvom poistky vydanej Assicuratrice Edile SpA (ďalej len „Assedile“) v prospech AIMA. Dňa 10. augusta 1983 AIMA v súlade s článkom 11 pristúpila k úhrade požadovaného preddavku v prospech DAI.

10

Z dôvodu finančných problémov sa DAI zdržal úhrady, podľa prípadu úplnej alebo čiastočnej, v prospech výrobcov, teda aj výrobcov vína v prejednávanej veci, ktorí dodali víno určené na destiláciu. V októbri 1983 DAI požiadal o povolenie konania o nútenej správe upravenej talianskou konkurznou legislatívou. Vo veci konajúci súdny orgán, konkrétne Tribunale d’Oristano (Taliansko) vyhovel tejto žiadosti a DAI pozastavil všetky svoje platby vrátane tých, ktoré boli dlžné výrobcom, ktorí mu dodali víno.

11

AIMA žiadala DAI o vrátenie pomoci Spoločenstva, odrátajúc sumy riadne uhradené vyššie uvedeným výrobcom z dôvodu, že DAI jej nepredložil v lehote určenej článkom 9 ods. 2 nariadenia č. 2499/82 dôkaz o úhrade minimálnej nákupnej ceny vína ostatným výrobcom v lehote 90 dní po dodaní do liehovaru uvádzanej článkom 9 ods. 1 tohto nariadenia. Z dôvodu nevrátenia tejto pomoci zo strany DAI AIMA žiadala Assedile o úhradu sumy zábezpeky.

12

Na návrh DAI vydal Pretore de Terralba (Taliansko) 26. júla 1984 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zakazujúce Assedile vyplatiť zábezpeku AIMA. Určil DAI 60-dňovú lehotu na podanie určovacej žaloby.

13

V septembri 1984 DAI podal takúto žalobu na Tribunale civile di Roma (Taliansko). Konkrétne navrhoval, aby predmetný súdny orgán určil, že konečnými adresátmi zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile sú výrobcovia v rozsahu súm zostávajúcich na úhradu v ich prospech. Tvrdil, že zábezpeka bola určená na zaručenie zaplatenia minimálnej nákupnej ceny výrobcom v pomere k dodanej produkcii v prípade nesplnenia si svojich povinností destilátorom. Navrhoval zaslať Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu uplatniteľných nariadení Spoločenstva.

14

Výrobcovia vína, iné vinohradnícke družstvo a združenie vinohradníckych družstiev boli vedľajšími účastníkmi konania a pripojili sa k tvrdeniu DAI. Tvrdili, že sumy predstavujúce predmet zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile im patria v pomere podľa dodaného vína, a žiadali preto Tribunale civile di Roma, aby zaviazal Assedile vyplatiť im sumu ich pohľadávok neuhradených zo strany DAI a subsidiárne zaviazať k úhrade týchto súm AIMA.

15

Medzičasom rozhodnutím z 27. februára 1986 Tribunale d’Oristano vyhlásil konkurz na majetok DAI.

16

Vo svojom rozsudku z 27. januára 1989 Tribunale civile di Roma v podstate stanovil, že požiadavky družstiev v postavení vedľajších účastníkov konania na podporu DAI sú bezpredmetné, a najmä konštatoval, že nariadenie č. 2499/82 je jednoduché vyložiť rovnako ako zmluvné ustanovenia týkajúce sa zábezpeky poskytnutej prostredníctvom Assedile v prospech AIMA a z tohto dôvodu nie je potrebné predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Po tom, ako vylúčil akýkoľvek údajný nárok týchto družstiev na získanie sumy zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile, Tribunale civile di Roma rozhodol, že konkurzné konanie DAI predstavuje vhodný rámec, v ktorom tieto družstvá môžu získať svoje pohľadávky.

17

Dňa 27. septembra 1989 výrobcovia vína s výnimkou Cantina sociale del Vermentino Soc. coop. arl Monti-Sassari napadli tento rozsudok odvolaním na Corte d’appello di Roma (Taliansko). Rozsudkom z 19. novembra 1991 tento odvolací súd posúdil odvolanie ako neprípustné z dôvodu, že odvolatelia riadne neoznámili podanie odvolania súdnemu správcovi DAI, ale samotnému DAI v tom čase v konkurze, a že následne neopakovali oznámenie riadne v lehote, ktorá im bola určená.

18

V tom období, 16. januára 1990, Assedile zaplatil dlžné sumy AIMA.

19

Rozsudkom z 28. novembra 1994 Corte suprema di cassazione (Taliansko) zamietol dovolanie podané výrobcami vína s výnimkou Cantina sociale del Vermentino Soc. coop. arl Monti-Sassari proti rozsudku Corte d’appello di Roma.

20

Výrobcovia vína pristúpili v rámci prebiehajúceho konkurzného konania riadne k zápisu svojich pohľadávok ako pasív DAI a na základe tohto konania sa v roku 2000 podieľali na rozvrhu ako prednostní veritelia. Počas tohto rozvrhu dostali výplatu svojich uznaných pohľadávok voči DAI v pomere 39 % sumy svojich pohľadávok.

21

Listom z 22. januára 1996 výrobcovia vína žiadali AIMA zaplatiť pohľadávky, ktoré mali voči DAI, tvrdiac, že AIMA sa prijatím zábezpeky poskytnutej prostredníctvom Assedile bezdôvodne obohatila. AIMA odmietla túto požiadavku, poznamenajúc, že zábezpeka jej patrí a že výrobcovia nedisponujú proti nej žiadnym priamym nárokom na vymáhanie pohľadávok, ktoré majú voči DAI. Dňa 16. februára 1996 výrobcovia vína podali na Tribunale civile v Cagliari (Taliansko) proti AIMA žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia; toto konanie však bolo následne prerušené na účely mimosúdnej dohody účastníkov konania.

22

Dňa 13. novembra 1996 výrobcovia vína zaslali sťažnosť Komisii, v ktorej ohlasovali údajné porušenie právneho poriadku Spoločenstva zo strany AIMA, konkrétne nariadenia č. 2499/82, a najmä žiadali, aby Komisia vyzvala AIMA a Taliansku republiku vyplatiť im sumy, ktoré nedostali z dôvodu pomoci Spoločenstva pre vinohradnícku zberovú kampaň 1982/1983.

23

Listom z 25. júna 1997 Komisia výrobcom vína oznámila, že Assedile uhradila AIMA sumu zábezpeky zvýšenú o úroky 16. januára 1990. Následne listom z 8. decembra 1997 ich informovala o tom, že AIMA inkasovala túto zábezpeku vo februári 1991 a že započítala túto sumu v prospech Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu (EPUZF) za rozpočtový rok 1991.

24

Listom z 23. januára 1998 doručeným Komisii 5. februára 1998 výrobcovia vína žiadali túto inštitúciu, aby im vyplatila sumu zodpovedajúcu sume pohľadávok, ktoré mali voči DAI z dôvodu, že zábezpeka získaná AIMA bola vrátená EPUZF-u. Zdôrazňovali, že z účelu nariadenia č. 2499/82 smerujúceho k zvýhodneniu výrobcov vína vyplýva, že títo majú byť považovaní za skutočných a výlučných adresátov pomoci uvádzanej týmto nariadením.

25

Listom z 31. júla 1998 podpísaným generálnym riaditeľom Generálneho riaditeľstva Komisie pre poľnohospodárstvo a doručeným výrobcom vína 14. augusta 1998 Komisia odmietla túto požiadavku. Zdôraznila, že v danom prípade má z pomoci prospech v prvom rade destilátor, aby sa mu umožnilo kompenzovať zvýšenú nákupnú cenu vína. Zábezpeka bola zriadená prostredníctvom Assedile v prospech AIMA a výrobcovia si nemôžu uplatňovať žiadny nárok na svoju sumu.

26

V tom istom liste Komisia okrem iného poznamenala, že schválenie zmlúv uzavretých medzi výrobcami vína a DAI zo strany AIMA nemenilo súkromnoprávnu povahu týchto zmlúv tak, aby tvrdené povinnosti Komisie voči výrobcom vína boli mimozmluvnej povahy. Následne akákoľvek žaloba proti Európskemu spoločenstvu o sumu zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile, ktorá bola vyplatená AIMA 16. januára 1990 a vrátená EPUZF-u za rozpočtový rok 1991, by od tejto chvíle bola premlčaná podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora.

27

Výrobcovia vína návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. októbra 1998 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie smerujúce po prvé k zrušeniu listu Komisie z 31. júla 1998 na základe článku 173 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 230 ES) a po druhé k určeniu nečinnosti uvedenej inštitúcie v rozpore s článkom 175 Zmluvy ES (teraz článok 232 ES), ktorá sa prejavila neprijatím rozhodnutia týkajúceho sa poskytnutia pomoci Spoločenstva v prospech výrobcov vína, ktorá im mala byť poskytnutá zo strany DAI, a po tretie k zaviazaniu Komisie, či už z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a/alebo uplatnením článku 178 Zmluvy ES (teraz článku 235 ES), nahradiť škody výrobcom vína v sume zodpovedajúcej sumám ich neuhradených pohľadávok voči DAI.

28

Komisia navrhuje odmietnuť žalobu ako neprípustnú a subsidiárne ako nedôvodnú.

29

Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa v bodoch 80 a 83 odmietol ako neprípustné návrhy výrobcov vína smerujúce k zrušeniu listu Komisie z 31. júla 1998 a určeniu nečinnosti inštitúcie. V bode 84 napadnutého rozsudku rovnako odmietol návrh smerujúci k zaviazaniu Komisie vydať bezdôvodné obohatenie.

30

Naopak Súd prvého stupňa v bode 150 napadnutého rozsudku rozhodol, že návrh na náhradu škody podľa článku 235 ES je prípustný a v bode 1 výroku uvedeného rozsudku určil, že „Komisia je povinná nahradiť škodu utrpenú [výrobcami vína] v dôsledku konkurzu na majetok [DAI], z dôvodu neexistencie mechanizmu spôsobilého zabezpečiť v režime zriadenom článkom 9 nariadenia [č. 2499/82] vyplatenie pomoci Spoločenstva uvádzanej týmto nariadením predmetným výrobcom“.

31

Osobitne, pokiaľ ide o prípustnosť návrhu predloženého podľa článku 235 ES, Súd prvého stupňa v rámci žalobného dôvodu predloženého Komisiou a založeného na premlčaní žalôb o mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva najprv v bode 129 napadnutého rozsudku pripomenul, že premlčacia lehota uvádzaná v článku 46 Štatútu Súdneho dvora by nemohla začať plynúť predtým, ako by boli splnené všetky podmienky, ktorými je podmienená povinnosť náhrady, t. j. existencia nezákonného postupu inštitúcií Spoločenstva, existencie tvrdenej škody a existencie kauzálnej súvislosti medzi týmto postupom a uvádzanou škodou.

32

Následne Súd prvého stupňa v bode 130 uvedeného rozsudku upresnil, že v danom prípade, v ktorom ide o situáciu, kde zodpovednosť Spoločenstva vyplýva z normatívneho aktu, premlčacia lehota by nemohla začať plynúť predtým, ako by vznikli škodlivé dôsledky tohto aktu, a teda pred momentom, keď dotknuté osoby utrpeli určitú škodu.

33

V bode 131 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že v danom prípade premlčacia lehota začala plynúť od momentu, keď bola výrobcami vína škoda vyplývajúca z úplnej alebo čiastočnej absencie úhrady pomoci Spoločenstva utrpená určitým spôsobom. V bode 132 uvedeného rozsudku uviedol, že v danom prípade nie je napádané, že posledné dodávky vína výrobcami vína boli dodané v marci 1983 a že minimálna nákupná cena vína im mala byť vyplatená DAI podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2499/82 najneskôr 90 dní po dodaní vína do liehovaru, t. j. na konci júna 1983.

34

V bode 133 napadnutého rozsudku však Súd prvého stupňa rozhodol, že za osobitných podmienok tohto konania škoda utrpená výrobcami vína na konci júna 1983 pre čiastočnú alebo úplnú absenciu vyplatenia minimálnej nákupnej ceny v predpísaných lehotách nemôže byť považovaná za škodu majúcu v uvedený dátum presnú povahu, teda ako škodu bezprostrednú a predvídateľnú.

35

Súd prvého stupňa v bodoch 136 a 145 napadnutého rozsudku doplnil, že na účely posúdenia určitej povahy škody je potrebné zobrať do úvahy konania, ktoré začala DAI na talianskych súdoch, týkajúce sa špecificky druhu zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile so zohľadnením zložitosti systému zavedeného nariadením č. 2499/82 a výnimočných okolností prejednávanej veci, za ktorých bolo pre opatrný a dobre informovaný podnikateľský subjekt mimoriadne zložité pred začatím uvedených konaní kalkulovať s tým, že nebude môcť získať úhradu predmetnej pomoci z uvedenej zábezpeky prostredníctvom vnútroštátneho súdu.

36

V bode 146 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že v prejednávanej veci príjemca zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile bol talianskymi súdmi konečným spôsobom určený až rozsudkom Corte suprema di cassazione z 28. novembra 1994 a že následne škoda utrpená výrobcami vína nemohla byť pred týmto dňom konečným spôsobom určená.

37

V bode 147 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že päťročná premlčacia lehota stanovená článkom 46 Štatútu Súdneho dvora nemohla začať plynúť pred 28. novembrom 1994, takže žaloba o náhradu škody, podaná podľa článku 235 ES v roku 1998, nemôže byť považovaná za oneskorenú. V bode 148 napadnutého rozsudku preto Súd prvého stupňa prehlásil, že dôvod Komisie založený na premlčaní musí byť odmietnutý a v bode 150 uvedeného rozsudku rozhodol, že uvedená žaloba je prípustná.

38

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

39

Výrobcovia vína navrhujú, aby Súdny dvor:

40

Na podporu svojho odvolania Komisia predkladá jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 46 Štatútu Súdneho dvora a zásady právnej istoty v bodoch 129 až 150 napadnutého rozsudku.

41

Komisia zastáva názor, že ustálená judikatúra Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa založila zásadu, podľa ktorej premlčacia lehota piatich rokov pri žalobách o mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora začína plynúť vtedy, keď nastala škoda, ktorú treba nahradiť. V prípade, že uvedená zodpovednosť vychádza z normatívneho aktu, táto lehota začína plynúť vtedy, keď dotknuté osoby utrpeli určitú škodu.

42

Komisia vytýka Súdu prvého stupňa najmä to, že v napadnutom rozsudku nezohľadnil skutočnosť, že od roku 1983 nariadenie č. 2499/82 konkrétne spôsobilo ujmu výrobcom vína, keď nestanovilo možnosť vyplatiť pomoc Spoločenstva v prípade insolventnosti destilátora priamo výrobcovi. Začiatok plynutia uvedenej premlčacej lehoty mal byť teda určený na deň, keď z dôvodu insolventnosti DAI nemohli výrobcovia vína získať platbu uvedenej pomoci v lehote 90 dní po dodaní vína do liehovaru stanovenej v uvedenom nariadení.

43

Podľa Komisie Súd prvého stupňa naopak založil svoj rozsudok na názore, že nariadenie č. 2499/82 malo na výrobcov vína nepriaznivé účinky. V tejto súvislosti tvrdí, že Súd prvého stupňa, ktorý považoval za nedostatočnú okolnosť, že výrobcovia vína vedeli, že utrpia ujmu vyplývajúcu z uplatnenia tohto nariadenia, rozhodol o nevyhnutnosti úplne subjektívnej skutočnosti, t. j. vedomosti výrobcov vína o tom, že môžu získať uspokojenie iba prostredníctvom žaloby o zodpovednosti podanej proti Komisii po neúspešných pokusoch získať v prejednávanej veci zaplatenie pomoci Spoločenstva prostredníctvom vnútroštátnych súdov zo zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile vyplatenej v ich prospech.

44

Komisia rovnako tvrdí, že napadnutý rozsudok nie je ani v súlade so zásadami vyjadrenými v rozsudku Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia (145/83, Zb. s. 3539). Zastáva názor, že výrobcovia vína sa nemôžu odvolávať na tento rozsudok, pretože zohľadňuje nedobrovoľnú nevedomosť o skutočnosti, ktorá je pôvodcom škody. Ako bolo uvedené aj v bodoch 139 a 140 napadnutého rozsudku, skutočnosť, že výrobcovia vína mali vedomosť o podmienkach nariadenia č. 2499/82, nie je sporná.

45

Komisia Súdu prvého stupňa okrem toho vytýka, že v napadnutom rozsudku nedodržal požiadavku právnej istoty požadovanú pri uplatňovaní lehôt premlčania. Spojiť určenie začiatku plynutia lehoty piatich rokov uvedenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora so subjektívnym vnímaním, ktoré o určitosti utrpenej škody môže mať každá dotknutá osoba, totiž necháva rozhodnutie o momente, keď je žaloba o zodpovednosti konečne premlčaná, na voľnej úvahe poškodenej osoby. Komisia v tejto súvislosti dodáva, že odvolacie a kasačné konanie začaté výrobcami vína v uvedenej veci nijako neumožnilo ovplyvniť ich presvedčenie o určitosti škody.

46

Komisia okrem toho uvádza, že Súd prvého stupňa uviedol vo svojom rozsudku vzájomne si odporujúce dôvody. Na jednej strane totiž odmietol zohľadniť vyčerpanie prostriedkov odvolania vo vnútroštátnom konaní ako podmienku prípustnosti žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti podanej výrobcami vína proti Komisii a na druhej strane spojil začatie plynutia premlčacej lehoty uplatniteľnej na túto žalobu s dátumom vyhlásenia konečného rozsudku na vnútroštátnej úrovni, v prejednávanej veci rozsudku Corte suprema di cassazione z 28. novembra 1994.

47

Výrobcovia vína tvrdia, že odvolanie je nedôvodné a že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne rozhodol, že podmienky týkajúce sa podania žaloby o zodpovednosť podanej proti Komisii neboli splnené dovtedy, kým v konaní pred vnútroštátnymi súdmi nebol spor vyriešený vydaním rozsudku Corte suprema di cassazione.

48

Výrobcovia vína zastávajú názor, že boli nútení počkať na vyriešenie sporu na vnútroštátnej úrovni predtým, ako podali žalobu na orgány Spoločenstva, s ohľadom najmä na neexistenciu akejkoľvek normy upravujúcej v prejednávanej veci situáciu insolventného destilátora. V tejto súvislosti dopĺňajú, že Súd prvého stupňa by určite zamietol ich žaloby o zodpovednosti v dôvodu, že neboli vyčerpané všetky prostriedky odvolania vo vnútroštátnom práve. Podľa výrobcov vína k žiadnemu premlčaniu neprišlo, pretože premlčanie žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti podanej proti Komisii začalo plynúť až po tom, ako Corte suprema di cassazione zamietol ich žaloby, čím rozsudok Tribunale civile di Roma nadobudol právnu silu rozhodnutej veci.

49

Výrobcovia vína okrem toho argumentujú, že tvrdenia Komisie, podľa ktorých napadnutý rozsudok obsahuje protirečenie, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti podanej proti Komisii a začiatkom plynutia premlčacej lehoty uplatniteľnej na túto žalobu, sú v každom prípade nedôvodné, pretože sú založené na porovnaní dvoch častí tohto rozsudku týkajúcich sa odlišných právnych pojmov a skutočností.

50

V prípade, ak by Súdny dvor vyhovel tvrdeniam Komisie týkajúcim sa premlčania žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti podanej proti Komisii a stanovil nový začiatok plynutia premlčacej lehoty tejto žaloby, výrobcovia vína tvrdia, že táto lehota nemohla začať plynúť proti nim dovtedy, kým neprišlo k bezdôvodnému obohateniu Spoločenstva spätným prevodom zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile, ktorý vykonala v roku 1991 AIMA v prospech EPUZF-u. Výrobcovia vína tvrdia, že o tomto spätnom prevode v prospech EPUZF-u, a teda bezdôvodnom obohatení Spoločenstva, sa dozvedeli, až keď im bol doručený list Komisie z 8. decembra 1997. Premlčacia lehota uvedenej žaloby by preto mala začať plynúť až od tohto dátumu.

51

Výrobcovia vína sa v tejto súvislosti odvolávajú na ustálenú judikatúru Súdneho dvora a najmä na už citovaný rozsudok Adams/Komisia, podľa ktorého voči poškodenému, ktorý sa mohol dozvedieť o škodovej udalosti, z ktorej škoda vznikla až oneskorene a ktorý nemohol disponovať primeranou lehotou pre podanie svojej žaloby pred uplynutím premlčacej lehoty, nemôže byť namietané žiadne premlčanie. Výrobcovia vína zdôrazňujú, že neprestali chrániť svoje práva, keďže sa obrátili na AIMA na účely uspokojenia svojich pohľadávok od DAI zo zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile a následne na Komisiu, aby oznámili protiprávnosť konania AIMA. Z tohto dôvodu im v prejednávanej veci nemôže byť vytýkané žiadne zavinené oneskorenie.

52

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že právo na podanie žaloby na súd Spoločenstva je možné uplatniť iba podľa podmienok stanovených na tento účel v ustanoveniach upravujúcich každý osobitný druh žaloby, v tejto veci žalobu o náhradu škody upravenú v článku 235 ES. Následne môže byť toto právo platne uplatnené na Súde prvého stupňa iba vtedy, ak Súd prvého stupňa správne uplatnil najmä ustanovenia upravujúce pravidlá premlčania vlastné uvedenej žalobe (pozri v tomto zmysle uznesenie z 18. júla 2002, Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, C-136/01 P, Zb. s. I-6565, bod 26).

53

V súlade s článkom 46 Štatútu Súdneho dvora sa žaloby proti Spoločenstvu týkajúce sa mimozmluvnej zodpovednosti premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala.

54

Premlčacia lehota piatich rokov stanovená v uvedenom ustanovení začína plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť. Preto v prípadoch, akým je prejednávaná vec, keď sa zdroj zodpovednosti Spoločenstva nachádza v normatívom akte, táto premlčacia lehota nemohla začať plynúť pred vznikom škodlivých účinkov tohto aktu, a teda pred momentom, keď mohli dotknuté osoby utrpieť určitú škodu [pozri najmä rozsudky z 27. januára 1982, Birra Wührer a i./Rada a Komisia, 256/80, 257/80, 265/80, 267/80 a 5/81, Zb. s. 85, bod 10, ako aj z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, C-282/05 P, Zb. s. I-2941, bod 29].

55

V prejednávanej veci Súd prvého stupňa v bode 131 napadnutého rozsudku rozhodol, že premlčacia lehota začala plynúť od momentu, keď bola výrobcami vína škoda vyplývajúca z úplnej alebo čiastočnej absencie úhrady pomoci Spoločenstva utrpená určitým spôsobom. Okrem toho v bode 132 uvedeného rozsudku uviedol, že nie je napádané, že táto platba im mala byť vyplatená DAI podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2499/82 najneskôr na konci júna 1983. V bode 133 napadnutého rozsudku však Súd prvého stupňa nerozhodol, že za osobitných podmienok tohto konania škoda utrpená výrobcami vína na konci júna 1983 musí byť považovaná za škodu majúcu v uvedený dátum určitú povahu, teda ako škodu bezprostrednú a predvídateľnú.

56

Na účely posúdenia určitej povahy škody Súd prvého stupňa v bodoch 136 a 145 napadnutého rozsudku rozhodol, že je potrebné zobrať do úvahy konania, ktoré začala DAI na talianskych súdoch týkajúce sa špecificky postavenia zábezpeky zriadenej prostredníctvom Assedile, so zohľadnením zložitosti systému zavedeného nariadením č. 2499/82 a výnimočných okolností prejednávanej veci, za ktorých bolo pre opatrný a dobre informovaný podnikateľský subjekt mimoriadne zložité pred začatím uvedených konaní kalkulovať s tým, že nebude môcť získať úhradu predmetnej pomoci z uvedenej zábezpeky prostredníctvom vnútroštátneho súdu.

57

Súd prvého stupňa teda v bodoch 145 až 147 napadnutého rozsudku rozhodol, že až rozsudkom Corte suprema di cassazione z 28. novembra 1994 si výrobcovia vína mohli uvedomiť, že z uvedenej zábezpeky nezískajú zaplatenie uvedenej pomoci a že následne škoda utrpená výrobcami vína nemohla byť pred týmto dňom konečným spôsobom určená tak, aby päťročná premlčacia lehota uvádzaná článkom 46 Štatútu Súdneho dvora mohla začať plynúť pred uvedeným dňom.

58

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Súd prvého stupňa tak prijal subjektívny prístup splnenia podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, podľa ktorého ujma vzniknutá protiprávnym normatívnym aktom sa môže považovať za určitú, až keď ju za takú považuje poškodený účastník konania. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa totiž podmienil posúdenie určitosti škody, ktorú utrpeli výrobcovia vína, ich uvedomeniu si, že náhradu škody prostredníctvom vnútroštátnych súdov nedosiahnu.

59

Podmienky, ktorým je však povinnosť náhrady škody uvedená v článku 288 druhom odseku ES podriadená, a teda pravidlá premlčania, ktoré upravujú žaloby smerujúce k náhrade tejto škody, nemôžu byť založené na iných ako striktne objektívnych kritériách. Inak by totiž hrozilo, že bude dotknutá zásada právnej istoty, z ktorej vychádzajú pravidlá premlčania, a ktorá vyžaduje, aby právne pravidlá Spoločenstva boli jasné a presné s cieľom umožniť dotknutým osobám orientáciu v situáciách a právnych vzťahoch v pôsobnosti právneho poriadku Spoločenstva (pozri najmä rozsudok z 15. februára 1996, Duff a i., C-63/93, Zb. s. I-569, bod 20).

60

Okrem toho je potrebné uviesť, že zabránenie začatiu plynutia premlčacej lehoty pri žalobe o mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva dovtedy, kým údajne poškodený účastník konania osobne nenadobudol presvedčenie, že utrpel škodu, má za následok, že by okamih premlčania uvedenej žaloby závisel od individuálneho vnímania skutočnej povahy škody, ktoré môže mať každý účastník konania, čo je v rozpore s požiadavkou právnej istoty potrebnej na uplatnenie premlčacej lehoty.

61

V tejto súvislosti je rovnako potrebné poznamenať, že Súdny dvor vyvrátil tvrdenie, podľa ktorého premlčacia lehota stanovená v článku 46 Štatútu Súdneho dvora začína plynúť až vtedy, keď má poškodený presnú a podrobnú znalosť skutkového stavu veci, pričom znalosť skutkového stavu nepatrí medzi skutočnosti, ktoré musia byť splnené na to, aby začala plynúť premlčacia lehota (pozri uznesenie Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, už citované, bod 31). Subjektívne posúdenie existencie škody teda nemôže byť zohľadnené pri určovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva.

62

Z toho vyplýva, že v napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa nemôže založiť určitosť škody, ktorú utrpeli výrobcovia vína a teda určiť začiatok plynutia premlčacej lehoty ich žaloby o zodpovednosť odvolaním sa na vnímanie, ktoré mali výrobcovia vína z poškodzujúcich následkov nariadenia č. 2499/82. Súd prvého stupňa sa mal naopak oprieť o výlučne objektívne kritériá.

63

Súdny dvor už z takýchto kritérií vychádzal, keď určoval začiatok plynutia premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora. Súdny dvor, ako to vychádza aj z bodu 33 už citovaného rozsudku Holcim (Deutschland)/Komisia, totiž rozhodol, že uvedená lehota začína plynúť od momentu, keď sa finančná škoda, ktorú utrpel poškodený, skutočne stala. Z toho vyplýva, že začiatok tejto lehoty sa spája s konkrétnou objektívnou stratou, ktorá vznikla na majetku údajne poškodeného účastníka konania.

64

V prejednávanej veci mal teda Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku určiť začiatok plynutia päťročnej premlčacej lehoty pre žalobu o zodpovednosť, ktorú naň podali výrobcovia vína podľa článku 235 ES, odo dňa, keď sa škoda vzniknutá na základe nariadenia č. 2499/82 objektívne stala, čím spôsobila predajcom vína stratu na majetku.

65

Súd prvého stupňa mal najmä rozhodnúť, že uvedená premlčacia lehota začala plynúť od momentu, keď uplatnenie protiprávneho režimu zaplatenia pomoci Spoločenstva stanoveného v článku 9 nariadenia č. 2499/82 efektívne a objektívne spôsobilo škodu výrobcom vína, keď im nezabezpečilo priame zaplatenie pomoci Spoločenstva v prípade insolventnosti DAI. Tento moment mal byť stanovený na deň, keď nemohli výrobcovia vína získať uvedenú platbu v lehote 90 dní po dodaní vína do liehovaru stanovenej v uvedenom ustanovení, t. j. na konci júna 1983, ako to vyplýva najmä z bodu 132 napadnutého rozsudku.

66

Súd prvého stupňa tým, že v bode 147 napadnutého rozsudku rozhodol, že premlčacia lehota stanovená článkom 46 Štatútu Súdneho dvora nemohla začať plynúť pred 28. novembrom 1994, a teda tým, že v bode 150 uvedeného rozsudku určil, že žaloba o zodpovednosť, ktorá naň bola podaná 12. októbra 1998, je prípustná, pretože nie je podaná oneskorene, hoci bola podaná viac ako 15 rokov po skutočnom vzniku škody, nesprávne uplatnil ustanovenia upravujúce pravidlá premlčania stanovené v uvedenom článku.

67

Okrem toho je potrebné vyvrátiť argumentáciu výrobcov vína založenú na už citovanom rozsudku Adams/Komisia, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že premlčanie sa nemôže namietať voči poškodenému, ktorý sa mohol dozvedieť o škodovej udalosti, z ktorej škoda vznikla, až oneskorene. Výrobcovia vína, na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, nemôžu tvrdiť, že v prejednávanej veci nemali na konci júna 1983 znalosť o škodovej udalosti, pretože od tej doby samozrejme vedeli, že článok 9 nariadenia č. 2499/82 im nijako nezabezpečuje priame zaplatenie pomoci Spoločenstva v prípade insolventnosti destilátora.

68

Okrem toho je potrebné doplniť, že skutočnosť, že výrobcovia vína vstúpili ako vedľajší účastníci do konania v súvislosti so zábezpekou, ktoré začalo DAI pred talianskymi súdmi, im nebránilo podať paralelne žalobu o zodpovednosť na Súdny dvor podľa článku 235 ES. Tento článok udeľuje práve súdom Spoločenstva výlučnú právomoc rozhodovať spory o náhrade škody podľa článku 288 druhého odseku ES vedené proti Spoločenstvu (pozri najmä rozsudok z 27. septembra 1988, Asteris a i., 106/87 až 120/87, Zb. s. 5515, bod 15).

69

Nakoniec je potrebné zdôrazniť, ako to aj vyplýva zo znenia článku 46 Štatútu Súdneho dvora, že žaloba podaná na vnútroštátnom súde nepredstavuje prerušujúci akt premlčania žaloby o náhradu škody podľa článku 235 ES (pozri v tomto zmysle uznesenie Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, už citované, bod 56). Z toho tiež vyplýva, že podanie žaloby na vnútroštátnej úrovni nemôže odložiť začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedenej žaloby o náhradu škody.

70

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom rozhodol o prípustnosti žaloby o mimozmluvnej zodpovednosti podanej výrobcami vína a uložil Komisii nahradiť škodu, ktorú výrobcovia vína utrpeli v dôsledku konkurzu na majetok DAI z dôvodu neexistencie mechanizmu spôsobilého zabezpečiť v režime zriadenom článkom 9 nariadenia č. 2499/82 vyplatenie pomoci Spoločenstva uvádzanej týmto nariadením predmetným výrobcom.

71

Súdny dvor môže v súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou svojho štatútu v prípade zrušenia rozhodnutia Súdu prvého stupňa vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje. Je vhodné uviesť, že tak je to aj v tejto veci.

72

Pokiaľ ide o návrh výrobcov vína týkajúci sa uloženia Komisii podľa článku 235 ES nahradiť škodu rovnajúcu sa sumám ich neuhradených pohľadávok za DAI, tento návrh nemôže byť z dôvodov uvedených v bodoch 63 až 66 tohto rozsudku prijatý.

73

Ako to totiž vyplýva najmä v bodu 65 tohto rozsudku, premlčacia lehota piatich rokov stanovená v článku 46 Štatútu Súdneho dvora začala plynúť od konca júna 1983, takže uvedený návrh o náhradu škody podľa článku 235 ES podaný v roku 1998 musí byť považovaný za premlčaný, a teda odmietnutý ako neprípustný.

74

Následne, keďže Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku odmietol ako neprípustné návrhy výrobcov vína smerujúce k zrušeniu listu Komisie z 31. júla 1998 a určeniu nečinnosti uvedenej inštitúcie, ako aj ich návrhu smerujúcemu k zaviazaniu Komisie vydať bezdôvodné obohatenie, žaloba výrobcov vína vo veci T-166/98 sa musí zamietnuť v plnom rozsahu.

75

Podľa článku 122 rokovacieho poriadku, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 69 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 118 tohto istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať výrobcov vína na náhradu trov konania a výrobcovia vína nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania na tomto stupni a trov konania pred Súdom prvého stupňa.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: