Právny rámec

Skutkové okolnosti

Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

Návrhy účastníkov konania

O odvolaní

O prípustnosti

O všeobecnej námietke neprípustnosti

O námietke neprípustnosti založenej na tom, že žalobcovia nenapadli rozhodujúcu časť napadnutého rozsudku

O veci samej

O druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Súd prvého stupňa použil neprimerané podmienky dokazovania, pokiaľ ide o rozhodnutia povoľujúce koncentrácie

— Napadnutý rozsudok

— Argumentácia účastníkov konania

— Posúdenie Súdnym dvorom

O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Súd prvého stupňa použil oznámenie o výhradách ako základ na posúdenie obsahu sporného rozhodnutia

— Napadnutý rozsudok

— Argumentácia účastníkov konania

— Posúdenie Súdnym dvorom

O druhom odvolacom dôvode, ako aj o prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré sú založené na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Súd prvého stupňa vyžadoval od Komisie, aby po odpovedi na oznámenie o výhradách začala nové overenia a použil neprimerané podmienky dokazovania na skutočnosti obsiahnuté v odpovedi na oznámenie o výhradách

— Napadnutý rozsudok

— Argumentácia účastníkov konania

— Posúdenie Súdnym dvorom

O siedmom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Súd prvého stupňa sa opieral o dôkazy, ktoré neboli sprístupnené účastníkom koncentrácie

— Napadnutý rozsudok

— Argumentácia účastníkov konania

— Posúdenie Súdnym dvorom

O piatom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Súd prvého stupňa nezohľadnil relevantné právne kritériá použiteľné na vytvorenie alebo posilnenie kolektívneho dominantného postavenia

— Napadnutý rozsudok

— Argumentácia účastníkov konania

— Posúdenie Súdnym dvorom

O štvrtom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Súd prvého stupňa prekročil rámec súdneho preskúmavania, ktorý mu prislúcha

— Napadnutý rozsudok

— Argumentácia účastníkov konania

— Posúdenie Súdnym dvorom

O šiestom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Súd prvého stupňa použil nesprávnu normu v oblasti odôvodnenia rozhodnutí o povolení koncentrácií

— Napadnutý rozsudok

— Argumentácia účastníkov konania

— Posúdenie Súdnym dvorom

O údajnom vzájomnom odvolaní

O vrátení veci Súdu prvého stupňa

1

Bertelsmann AG (ďalej len „Bertelsmann“) a Sony Corporation of America (ďalej len „Sony“) svojím odvolaním požadujú zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 13. júla 2006, Impala/Komisia (T-464/04, Zb. s. II-2289, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie Komisie 2005/188/ES z 19. júla 2004, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za zlučiteľnú so spoločným trhom a s vykonávaním Dohody o EHP (Vec č. COMP/M.3333 — SONY/BMG) (Ú. v. EÚ L 62, 2005, s. 30, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Nariadenie Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31), v opravenom znení (Ú. v. ES L 257, 1990, s. 13), zmenené a doplnené nariadením Rady (ES) č. 1310/97 z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 164, ďalej len „nariadenie“) vo svojom článku 2 ods. 2 a 3 stanovuje:

„2.   Koncentrácia, ktorá nevytvára ani neposilňuje dominantné postavenie, ktorého dôsledkom môžu byť významné prekážky efektívnej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti, sa vyhlási za zlučiteľnú so spoločným trhom.

3.   Koncentrácia, ktorá vytvára alebo posilňuje dominantné postavenie, ktorého dôsledkom môžu byť významné prekážky efektívnej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti, sa vyhlási za nezlučiteľnú so spoločným trhom.“

3

Článok 6 ods. 1 smernice stanovuje:

„Komisia preskúma oznámenie bezodkladne po jeho doručení.

…

4

Článok 8 ods. 2 a 3 splnomocňuje Komisiu vydať v rámci konania vo veci formálneho zisťovania zlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom začatého podľa článku 6 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia (ďalej len „formálne konanie“) buď rozhodnutie o zlučiteľnosti, v prípade potreby po zmenách zamýšľanej oznámenej koncentrácie vykonaných dotknutými podnikmi, alebo rozhodnutie o nezlučiteľnosti. Podľa článku 8 ods. 5 písm. a) nariadenia môže Komisia odvolať rozhodnutie, ktoré prijala podľa odseku 2 toho istého článku, ak je vyhlásenie zlučiteľnosti založené na nesprávnych informáciách, za ktoré je zodpovedný jeden z podnikov alebo ak bolo získané podvodne.

5

Z článku 10 ods. 1 nariadenia vyplýva, že s výnimkou určitých situácií, ktoré nie sú v prejednávanej veci relevantné, disponuje Komisia lehotou jedného mesiaca na rozhodnutie o tom, či začne, alebo nezačne formálne konanie. Podľa odseku 3 toho istého článku sa musí rozhodnutie vyhlasujúce oznámenú koncentráciu za nezlučiteľnú so spoločným trhom prijať najneskôr do štyroch mesiacov odo dňa začatia formálneho konania. Podľa článku 10 ods. 6 nariadenia sa oznámená koncentrácia považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom, ak Komisia neprijala v lehote stanovenej v odseku 1 alebo v odseku 3 toho istého článku 10 rozhodnutie o začatí formálneho konania alebo rozhodnutie o tom, či je táto koncentrácia zlučiteľná so spoločným trhom.

6

Článok 11 nariadenia sa týka žiadostí o informácie, ktoré Komisia môže, v prípade potreby formou rozhodnutia, zaslať pri plnení povinností, ktoré jej zveruje nariadenie, najmä oznamovateľom a iným podnikom alebo združeniam podnikov. Články 14 a 15 nariadenia upravujú ukladanie pokút alebo penále, pokiaľ sa v oznámení uvedú nesprávne alebo zavádzajúce informácie.

7

Článok 18 ods. 3 smernice uvádza:

„Komisia založí svoje rozhodnutie iba na námietkach, na základe ktorých zmluvné strany predložili svoje pozorovania. Právo na obhajobu sa v konaní plne rešpektuje. Nahliadať do spisu musí byť umožnené aspoň priamo zainteresovaným stranám, pričom sa rešpektuje právo podnikov na ochranu ich obchodného tajomstva.“

8

Článok 19 nariadenia sa týka styku medzi Komisiou a príslušnými orgánmi členských štátov. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia sa pred prijatím každého rozhodnutia podľa článku 8 ods. 2 až 5 nariadenia uskutočnia konzultácie s poradným výborom pre koncentrácie. V súlade s odsekom 6 toho istého článku uvedený poradný výbor predloží svoje stanovisko k návrhu rozhodnutia Komisie, v prípade potreby k nemu dospeje hlasovaním.

9

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 447/98 z 1. marca 1998 o oznámeniach, lehotách a vypočutí dotknutých osôb ustanovených v nariadení Rady (EHS) č. 4064/89 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 61, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 284, ďalej len „vykonávacie nariadenie“) oznámenie o zamýšľanej koncentrácii musí obsahovať informácie a dokumenty požadované vo formulári CO pripojenom k samotnému nariadeniu.

10

Článok 13 ods. 2 vykonávacieho nariadenia predovšetkým stanovuje, že Komisia oznámi svoje námietky oznamujúcim stranám písomne s uvedením lehoty, v priebehu ktorej ju môžu tieto strany písomne oboznámiť so svojimi názormi.

11

Skutkové okolnosti uviedol Súd prvého stupňa v bodoch 1 až 11 napadnutého rozsudku takto:

12

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 3. decembra 2004 Impala podala žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia. Na podporu tejto žaloby Impala uviedla päť žalobných dôvodov, ktoré sa delili na niekoľko častí.

13

V rámci prvého žalobného dôvodu, týkajúceho sa posilnenia už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia na trhu s hudobnými nahrávkami, Súd prvého stupňa po tom, čo najprv uviedol niektoré pripomienky k pojmu „kolektívne dominantné postavenie“, preskúmal argument, podľa ktorého sporné rozhodnutie v podstate po právnej stránke dostatočne nevysvetľuje dôvody, pre ktoré sú zľavy, najmä akciové, prekážkou transparentnosti nevyhnutnej na vytvorenie takého postavenia.

14

Súd prvého stupňa síce dospel k záveru uvedenému v bode 325 napadnutého rozsudku, podľa ktorého v podstate sporné rozhodnutie musí byť zrušené pre nedostatočné odôvodnenie, preskúmal však subsidiárne v bodoch 327 až 458 uvedeného rozsudku argumenty Impala, podľa ktorých sú skutočnosti uvedené Komisiou s cieľom preukázať nedostatok transparentnosti dotknutých trhov s hudobnými nahrávkami postihnuté zjavne nesprávnym posúdením.

15

V tomto ohľade Súd prvého stupňa predovšetkým uviedol v bode 373 napadnutého rozsudku, že tak zo sporného rozhodnutia, ako aj z argumentácie rozvinutej Komisiou pred Súdom prvého stupňa vyplýva, že údajný jediný faktor netransparentnosti trhu vyplýva z menšej transparentnosti akciových zliav. V bodoch 377 a 378 napadnutého rozsudku rozhodol na jednej strane, že dôkazy, tak ako sú uvedené v spornom rozhodnutí, neumožňujú podoprieť závery, ktoré z nich Komisia vyvodzuje, a na druhej strane, že tieto závery sa tiež jednoznačne odlišujú od zistení uvedených v oznámení o výhradách.

16

V bodoch 475 a 476 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol svoje závery k prvému žalobnému dôvodu, ktorý mu bol predložený, v takomto znení:

17

Svojím druhým žalobným dôvodom uvedeným pred Súdom prvého stupňa Impala tvrdila, že Komisia porušila článok 253 ES a dopustila sa zjavne nesprávneho posúdenia, ako aj nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa domnievala, že zamýšľaná koncentrácia nevytvorí kolektívne dominantné postavenie na trhu s hudobnými nahrávkami.

18

V bode 527 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zopakoval analýzu rizika vytvorenia kolektívneho dominantného postavenia obsiahnutú v spornom rozhodnutí a potom vyslovil v bode 528 uvedeného rozsudku tieto úvahy:

„… týchto zopár tvrdení, natoľko povrchných alebo dokonca čisto formálnych, nemôže predstavovať splnenie povinnosti Komisie vykonať analýzu budúceho vývoja… a to predovšetkým vtedy, pokiaľ, ako je to v prejednávanej veci, koncentrácia vyvoláva vážne ťažkosti. Bez ohľadu na posúdenie prvého žalobného dôvodu Súdom prvého stupňa totiž tak z okolnosti, že Komisia mala v [spornom] rozhodnutí rozviesť argumenty, aby dospela k záveru, že neexistuje kolektívne dominantné postavenie pred uskutočnením koncentrácie, ako aj zo skutočnosti, že po piatich mesiacoch vyšetrovania dospela v oznámení o výhradách k záveru, že také postavenie pred uskutočnením koncentrácie už existuje, vyplýva, že otázka, či je fúzia dvoch z piatich veľkých spoločností [veľké nahrávacie spoločnosti, ďalej len „veľké spoločnosti“] spojená s rizikom vytvorenia kolektívneho dominantného postavenia, a fortiori vyvoláva vážne ťažkosti, ktoré vyžadujú dôkladné preskúmanie. Keďže toto preskúmanie nebolo vykonané, už z tohto samotného dôvodu vyplýva, že druhý žalobný dôvod je dôvodný.“

19

Súd prvého stupňa v bode 539 napadnutého rozsudku pre úplnosť rozhodol, že Komisia nemohla oprieť záver, že dotknutá koncentrácia so sebou neprináša riziko vytvorenia kolektívneho dominantného postavenia, o neexistenciu dôkazu o uplatnení odvetných opatrení v minulosti a nedopustiť sa pritom pochybenia.

20

Za týchto podmienok Súd prvého stupňa dospel k záveru, že prvý a druhý žalobný dôvod, ktoré pred ním boli uvedené, sú dôvodné, a zrušil sporné rozhodnutie bez toho, aby preskúmal tretí až piaty žalobný dôvod, ktoré mu boli predložené.

21

Vo svojom odvolaní odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:

22

V siedmich odvolacích dôvodoch, z ktorých niektoré sa delia na viac častí, odvolatelia uvádzajú, že došlo k nesprávnym právnym posúdeniam, ktoré spočívajú v tom, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku:

23

Sony BMG Music Entertainment BV v celom rozsahu pristupuje k odvolaniu, ako aj k návrhom odvolateľov.

24

Návrhy Komisie sú v podstate rovnaké ako návrhy odvolateľov. Komisia podporuje prvý, druhý a štvrtý odvolací dôvod, ako aj prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu.

25

Impala navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolateľov na náhradu trov konania. Na úvod namieta neprípustnosť celého odvolania alebo jeho časti. Okrem toho nemôže podľa Impala odvolanie v žiadnom prípade viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, pretože odvolatelia nespochybnili bod 528 napadnutého rozsudku, ktorý by sám osebe stačil na odôvodnenie zrušenia sporného rozhodnutia.

26

Odvolatelia, ako aj Komisia navrhujú odmietnuť tak námietku neprípustnosti, ako aj argumentáciu týkajúcu sa bodu 528 napadnutého rozsudku, ktorá bola zhrnutá v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

27

Na konci svojho vyjadrenia k odvolaniu Komisia vyjadrila „doplňujúce pripomienky k ‚základným dôvodom‘ sporného rozhodnutia“. Tieto pripomienky spochybňuje Impala, ktorá sa odvoláva na článok 117 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Odvolatelia podporujú uvedené pripomienky.

28

Impala na úvod namieta neprípustnosť odvolania v rozsahu, v akom predstavuje pokus nechať opätovne preskúmať skutkové otázky týkajúce sa nedostatočnosti odôvodnenia sporného rozhodnutia a zjavne nesprávneho posúdenia postihujúceho toto rozhodnutie, ktoré už Súd prvého stupňa vyriešil. Odvolanie sa totiž vo veľkej miere snaží o opätovné preskúmanie skutkových otázok, ktoré nepatria do pôsobnosti Súdneho dvora. Impala navyše v tomto ohľade tvrdí, že otázka, či je rozhodnutie dostatočne odôvodnené, je skutkovou otázkou. Nakoniec dodáva, že jej individuálne odpovede na odvolacie dôvody vznesené odvolateľmi treba chápať ako subsidiárne.

29

V tomto ohľade treba pripomenúť, že z článku 225 ods. 1 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že konanie o odvolaní sa obmedzuje na právne otázky. Len Súd prvého stupňa má teda právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, keď by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ Súd prvého stupňa zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho vyvodil Súd prvého stupňa. Súdny dvor nemá teda právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Súd prvého stupňa uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž tieto dôkazy boli riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupňa posúdiť hodnotu, ktorú je potrebné priznať jemu predloženým dôkazom. Toto posúdenie teda nepredstavuje, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci konania o odvolaní (pozri najmä rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C-185/95 P, Zb. s. I-8417, body 23 a 24; zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C-551/03 P, Zb. s. I-3173, body 51 a 52, ako aj z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C-328/05 P, Zb. s. I-3921, bod 41).

30

Okrem toho podľa judikatúry Súdneho dvora predstavuje otázka rozsahu povinnosti odôvodnenia právnu otázku, na ktorú sa vzťahuje preskúmanie Súdnym dvorom v rámci odvolania, ale preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vykonávané v tomto rámci musí nevyhnutne vziať do úvahy skutočnosti, o ktoré sa oprel Súd prvého stupňa, aby dospel k záveru, či je odôvodnenie dostačujúce alebo nedostačujúce (pozri rozsudky z 20. novembra 1997, Komisia/V, C-188/96 P, Zb. s. I-6561, bod 24, ako aj z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P à C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 453).

31

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, ako vyplýva najmä z bodu 22 tohto rozsudku a v rozpore s tvrdením Impala, odvolatelia sa svojím odvolaním neusilujú vo všeobecnosti spochybniť skutkové posúdenia uskutočnené Súdom prvého stupňa ako také. Odvolatelia naopak uplatňujú hlavne právne otázky, ktoré môžu byť legálne predmetom odvolania. Treba teda odmietnuť všeobecnú námietku neprípustnosti vznesenú Impala. Napriek tomu sa treba v rozsahu, v akom Impala konkrétnejšie namieta neprípustnosť niektorých konkrétnych častí odvolania, zaoberať týmito námietkami v rámci preskúmavania dotknutých odvolacích dôvodov.

32

Impala tvrdí, že Súd prvého stupňa v každom prípade v bode 528 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nevykonala analýzu budúceho vývoja z toho hľadiska, či by dotknutá koncentrácia vytvorila kolektívne dominantné postavenie, a len z tohto jediného dôvodu rozhodol, že druhý žalobný dôvod uvedený Impala bol dôvodný, čo by samo osebe stačilo na to, aby bolo sporné rozhodnutie zrušené. Podľa Impala teda aj v prípade, že odvolatelia dosiahnu uznanie dôvodnosti jedného alebo viacerých svojich dôvodov, odvolanie musí byť v každom prípade odmietnuté z dôvodu, že odvolatelia nespochybňujú zistenie, podľa ktorého nebola vykonaná žiadna analýza budúceho vývoja.

33

V tomto ohľade stačí konštatovať, že v úvodnom vyjadrení odvolania sa vo výpočte konkrétne kritizovaných častí napadnutého rozsudku výslovne odkazuje na bod 528 uvedeného rozsudku, ako aj na body 533, 539 a 541 uvedeného rozsudku, ktoré sa tiež venujú otázke vytvorenia kolektívneho dominantného postavenia.

34

Za týchto okolností nemožno s úspechom tvrdiť, že odvolanie sa obmedzuje na úvahy Súdu prvého stupňa v otázke posilnenia už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia a že ho teda treba odmietnuť pre neprípustnosť ako celok.

35

Sedem odvolacích dôvodov uvedených odvolateľmi sa v rôznych aspektoch prekrýva. V podstate sa prvý až štvrtý odvolací dôvod, ako aj siedmy odvolací dôvod týkajú spôsobov preskúmavania vykonávaného Súdom prvého stupňa, najmä vo vzťahu k otázkam dokazovania. Piaty odvolací dôvod sa týka pojmu „kolektívne dominantné postavenie“. Šiesty odvolací dôvod sa týka posúdenia Súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o nedostatočné odôvodnenie sporného rozhodnutia.

36

Meritórne preskúmanie tohto odvolania treba začať odvolacími dôvodmi, ktoré sa týkajú podmienok zaobchádzania s dôkazmi uplatnených Súdom prvého stupňa, a najskôr druhou časťou tretieho odvolacieho dôvodu.

37

Predovšetkým z bodov 289, 366 a 459 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa skúmal, či skutočnosti slúžiace ako základ sporného rozhodnutia mohli odôvodniť posúdenie Komisiou obsiahnuté v tomto rozhodnutí, podľa ktorého neboli relevantné trhy dostatočne transparentné, aby umožnili kolektívne dominantné postavenie.

38

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolatelia poukazujú na to, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že použil nesprávne a neprimerané podmienky dokazovania, pokiaľ ide o rozhodnutie o povolení koncentrácie. V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne vyložil podmienky dokazovania uplatniteľné na také rozhodnutia.

39

Keďže podľa odvolateľov je povinnosťou Komisie, aby podložila rozhodnutie zakazujúce koncentráciu, musí, pokiaľ nemohla zhromaždiť dôkazy zodpovedajúce vysokému štandardu na odôvodnenie takého zákazu stanovenému judikatúrou Spoločenstva, predovšetkým keď sa oprie o tézu kolektívneho dominantného postavenia, povoliť zamýšľanú koncentráciu. Predovšetkým z článku 10 ods. 6 nariadenia totiž vyplýva, že pokiaľ Komisia nie je schopná preukázať ujmu hospodárskej súťaži na základe presvedčivých dôkazov, systém nariadenia jej ukladá povinnosť povoliť túto koncentráciu.

40

Navyše odvolatelia v tomto ohľade tvrdia, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepripustil, že Komisia musí v prípade zákazu koncentrácie vyhovieť vyšším dôkazným požiadavkám než v prípade povolenia takej koncentrácie, pretože zákaz predstavuje závažnú prekážku obchodnej slobody oznamovateľov koncentrácie a pretože v prospech koncentrácie musí svedčiť domnienka zlučiteľnosti so spoločným trhom. Z judikatúry vyplýva, že Komisia musí preukázať opodstatnenosť rozhodnutia zakazujúceho koncentráciu v súlade s prísnejším kritériom, než je kritérium vychádzajúce len z váženia pravdepodobnosti, a že v dôsledku toho Komisia nepodlieha rovnakej povinnosti v oblasti dokazovania pre rozhodnutie povoľujúce koncentráciu a pre rozhodnutie, ktoré koncentráciu zakazuje. Podľa prísnejšieho štandardu, než je len váženie pravdepodobnosti, je totiž Komisia v skutočnosti povinná predložiť dôkaz o opodstatnenosti rozhodnutia, ktoré zakazuje koncentráciu. Podľa odvolateľov nepripustenie takého „asymetrického“ dôkazného štandardu prechádza celým posúdením Súdom prvého stupňa týkajúcim sa sporného rozhodnutia a dôkazov, o ktoré sa Komisia oprela.

41

Odvolatelia okrem toho tvrdia, že Súd prvého stupňa sa v dôsledku toho dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že požadoval od Komisie, aby preukázala netransparentnosť trhu s hudobnými nahrávkami, zatiaľ čo mal skúmať, či v okamihu prijatia napadnutého rozhodnutia umožňovali dostatočné dôkazy preukázať právne dostatočným spôsobom existenciu uvedenej transparentnosti. Týmto pochybením je postihnutý celý rozsudok a predovšetkým, s ohľadom na rôzne aspekty opísané v úvodnom vyjadrení odvolania, jeho body 381 až 387, 389, 420, 428, 429, ako aj 433.

42

Podľa Impala by prijatie argumentácie odvolateľov na podporu druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu a uznanie existencie domnienky v prospech povolenia koncentrácie mohlo mať závažné dosahy na režim kontroly týchto operácií, ako je riziko zneužitia systému. Uvedená argumentácia porušuje jemnú rovnováhu vytvorenú právnou úpravou Spoločenstva, pokiaľ ide o kontrolu koncentrácie medzi súkromnými a verejnými záujmami a „povinnosťou dvojitej symetrie“ uloženou Komisiou, aby zakázala koncentrácie, ktoré sú nezlučiteľné so spoločným trhom, povolila tie, ktoré sú s ním zlučiteľné. Podmienky dokazovania vyžadované v tomto ohľade zodpovedajú váženiu pravdepodobnosti a je vecou Komisie, aby preukázala, čo je pravdepodobnejšie. Okrem toho Impala uvádza, že Súd prvého stupňa dospel jednak k záveru, že Komisia zhromaždila súbor presvedčivých dôkazov, ktoré preukazovali transparentnosť dotknutých trhov, ale že sa aj napriek tomu nakoniec domnievala, že táto transparentnosť je nedostatočná, pričom sa oprela o existenciu „nižšej priehľadnosti“ akciových zliav. Súd prvého stupňa okrem toho konštatoval, že dôkazy, ktoré mali preukázať túto nedostatočnú transparentnosť, ju nepotvrdzovali.

43

Impala sa okrem toho domnieva, že sa zdá, že odvolatelia argumentmi uvedenými v bode 41 tohto rozsudku vyzývajú Súdny dvor, aby sa vrátil k posúdeniam skutkových okolností vykonaným Súdom prvého stupňa.

44

Na úvod z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že údajné nedodržanie pravidiel v oblasti dokazovania predstavuje právnu otázku, ktorá je prípustná vo fáze odvolania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1999, Hüls/Commission, C-199/92 P, Zb. s. I-4287, bod 65, ako aj z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C-403/04 P a C-405/04 P, Zb. s. I-729, bod 40). V rozsahu, v akom Impala v rámci svojej všeobecnej námietky neprípustnosti konkrétne namieta neprípustnosť celého tretieho odvolacieho dôvodu, nemožno túto argumentáciu prijať.

45

Pokiaľ ide o vec samu, ako uvádza Impala, druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu sa sústreďuje na tvrdenie, že sa požiadavky v oblasti dokazovania líšia podľa toho, či ide o rozhodnutie povoľujúce koncentráciu alebo o rozhodnutie, ktoré ju zakazuje. V tomto ohľade účastníci konania nespochybnili, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku použil rovnaké dôkazné požiadavky vo vzťahu k spornému rozhodnutiu, ktoré je rozhodnutím povoľujúcim koncentráciu, ako požiadavky, ktoré by použil na rozhodnutie zakazujúce koncentráciu.

46

V tomto ohľade treba najskôr pripomenúť, že zo znenia odsekov 2 a 3 článku 2 nariadenia nevyplýva, že stanovuje rozdielne dôkazné požiadavky pre rozhodnutia povoľujúce koncentráciu na jednej strane a pre rozhodnutia, ktoré takú koncentráciu zakazujú, na druhej strane.

47

Ako už Súdny dvor v podstate rozhodol, analýza budúceho vývoja potrebná v oblasti kontroly koncentrácií, ktorá spočíva v skúmaní toho, ako by taká koncentrácia mohla zmeniť určujúce faktory stavu hospodárskej súťaže na danom trhu s cieľom zistiť, či by spôsobila významné prekážky efektívnej hospodárskej súťaže, si vyžaduje predstavenie rôznych reťazcov príčin a následkov na účely zistenia, ktorý z nich je najpravdepodobnejší (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval, C-12/03 P, Zb. s. I-987, bod 43).

48

V rozpore s tvrdením odvolateľov z nariadenia teda nemožno vyvodiť všeobecnú domnienku zlučiteľnosti alebo nezlučiteľnosti oznámenej koncentrácie so spoločným trhom.

49

Tento výklad nariadenia nie je vyvrátený jeho článkom 10 ods. 6, podľa ktorého sa oznámená koncentrácia považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom, ak Komisia neprijala v príslušnej lehote rozhodnutie o zlučiteľnosti oznámenej koncentrácie. Toto ustanovenie je totiž špecifickým výrazom požiadavky rýchleho konania, ktorá charakterizuje všeobecnú štruktúru nariadenia a ktorá ukladá Komisii povinnosť dodržiavať prísne lehoty na prijatie konečného rozhodnutia (pozri v tomto ohľade rozsudok z 18. decembra 2007, Cementbouw Handel & Industrie/Komisia, C-202/06 P, Zb. s. I-12129, bod 39). Uvedené ustanovenie však predstavuje výnimku zo všeobecnej štruktúry nariadenia vyplývajúcej najmä z jeho článku 6 ods. 1 a článku 8 ods. 1, podľa ktorých Komisia výslovne rozhoduje o koncentráciách, ktoré sú jej oznámené.

50

Okrem toho síce z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že rozhodnutia Komisie o zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom musia byť podopreté dostatočne významnými a súhlasnými dôkazmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia, nazývaný „Kali & Salz“, C-68/94 a C-30/95, Zb. s. I-1375, bod 228) a že v kontexte analýzy koncentrácie „konglomerátneho“ typu je osobitne dôležitá sila dôkazov predložených Komisiou na preukázanie nevyhnutnosti rozhodnutia, ktorým sa táto koncentrácia vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom (pozri rozsudok Komisia/Tetra Laval, už citovaný, bod 44).

51

Nemožno však z toho vyvodiť, že Komisia sa musí prispôsobiť, najmä pokiaľ sa opiera o tézu kolektívneho dominantného postavenia, vyšším požiadavkám na dôkazy v prípade rozhodnutí, ktoré koncentráciu zakazujú, než v prípade rozhodnutí, ktoré koncentráciu povoľujú. Táto judikatúra totiž iba odráža základnú funkciu dôkazu, ktorou je preukázať dôvodnosť tézy alebo, ako v oblasti preskúmavania koncentrácií, potvrdiť posúdenia, na ktorých sú založené rozhodnutia Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Tetra Laval, už citovaný, body 41 a 44). Okrem toho otázka, či ide, alebo nejde o tézu kolektívneho dominantného postavenia, nemôže mať sama osebe vplyv na použiteľné požiadavky na dôkazy. V tomto ohľade predstavuje komplexnosť, ktorá je charakteristická pre tézu o narušení hospodárskej súťaže uvádzanú vo vzťahu k oznámenej koncentrácii, skutočnosť, ktorú treba zohľadniť pri posudzovaní možnosti rôznych dôsledkov tejto koncentrácie, aby sa identifikovali tie, ktoré sú najpravdepodobnejšie, ale taká komplexnosť nemá sama osebe vplyv na požadovanú úroveň dokazovania.

52

Z toho, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že Komisia je pri rozhodovaní o koncentrácii na základe nariadenia v zásade povinná prijať stanovisko buď v zmysle povolenia tejto koncentrácie, alebo v zmysle jej zákazu v závislosti od posúdenia najpravdepodobnejšieho hospodárskeho vývoja pripísateľného dotknutej koncentrácii.

53

Z toho vyplýva, že odvolatelia sa nesprávne domnievajú, že pokiaľ ide o rozhodnutie povoľujúce koncentráciu, mal Súd prvého stupňa preskúmať len to, či Komisia pri použití veľmi vysokých požiadaviek na dôkazy mohla zakázať spornú koncentráciu. V dôsledku toho treba bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k prípustnosti špecifických výhrad k bodom napadnutého rozsudku uvedeným v bode 41 tohto rozsudku, dospieť k záveru, že vzhľadom na to, že predpoklad, na ktorom sú tieto výhrady založené, je neopodstatnený, nemôžu byť tieto výhrady v žiadnom prípade prijaté.

54

S ohľadom na vyššie uvedené teda treba druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť.

55

Vo viacerých častiach napadnutého rozsudku, predovšetkým v jeho bodoch 379, 424 a 446, Súd prvého stupňa odkázal na oznámenie o výhradách, aby podporil svoju úvahu tak v rozsahu, v akom sa týka žalobného dôvodu založeného na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia, ako aj v rozsahu, v akom sa týka žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorými je postihnuté toto rozhodnutie.

56

V rámci preskúmavania žalobného dôvodu založeného na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia poznamenal Súd prvého stupňa predovšetkým toto:

57

Odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že použil oznámenie o výhradách ako základ na posúdenie merita sporného rozhodnutia, pričom nedodržal práva na obhajobu.

58

Za takých podmienok sa odvolatelia domnievajú, že porovnanie medzi sporným rozhodnutím a predbežnými závermi Komisie obsiahnutými v oznámení o výhradách, ktoré Súd prvého stupňa vykonal, nemôže podoprieť závery uvedené v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o odôvodnenie sporného rozhodnutia a posúdenie Komisiou, ktoré sa v tomto rozhodnutí nachádza. Odvolatelia v tomto ohľade citujú body 300, 302 a 308 napadnutého rozsudku, čo sa týka posúdenia odôvodnenia sporného rozhodnutia Súdom prvého stupňa. Čo sa ďalej týka preskúmania argumentov založených na zjavne nesprávnom posúdení Súdom prvého stupňa, odvolatelia vo svojom odvolaní kritizujú body 338, 339, 341, 362, 378, 379, 398, 402, 409, 419, 424, 446, 447, 451, 456, 467, 491, 532 a 538 uvedeného rozsudku.

59

Na podporu odvolateľov vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu Komisia uvádza, že Súd prvého stupňa vo veľkej časti napadnutého rozsudku v rozpore s judikatúrou, ktorú sám citoval v bode 284 uvedeného rozsudku a na ktorú „odkázal len formálne“ nepreskúmava sporné rozhodnutie ako také, pokiaľ ide o otázky, či toto rozhodnutie bolo dostatočne odôvodnené, a čo sa týka žalobného dôvodu založeného na pochybení vo veci samej, či toto rozhodnutie obsahuje nesprávne skutkové zistenia alebo zjavne nesprávne posúdenia, ale sústreďuje sa vo svojom rozsudku skôr na otázku, či sa oznámenie o výhradách ukazuje ako nedôvodné. Podľa Komisie Súd prvého stupňa z toho, že niektoré skutočnosti neboli uvedené v oznámení o výhradách, vyvodzuje, že nemôžu mať význam na posúdenie dôsledkov koncentrácie vo všeobecnosti. Okrem toho, hoci Komisia v spornom rozhodnutí upresnila niektoré závery, ktoré boli formulované pozitívnejšie v oznámení o výhradách, oprel sa Súd prvého stupňa pri svojom preskúmavaní o posúdenie, ktoré je uvedené v uvedenom oznámení.

60

Impala tvrdí, že Súd prvého stupňa sa obmedzil na uvedenie výťahov z oznámenia o výhradách, aby zdôraznil vnútornú nesúdržnosť samotného sporného rozhodnutia a skutočnosť, že zistenia, ktoré sú v ňom formulované, nie sú ničím podložené. Súd prvého stupňa výslovne uznal, že oznámenie o výhradách je prípravným dokumentom, že zistenia, ktoré obsahuje, sú len predbežné, a že Komisia nemusí vysvetľovať rozdiely medzi týmto oznámením a sporným rozhodnutím.

61

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zásada kontradiktórneho konania, ktorá je základnou zásadou práva Spoločenstva, ktorá patrí najmä medzi práva na obhajobu, vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy ES (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 23. októbra 1974, Transocean Marine Paint Association/Komisia, 17/74, Zb. s. 1063, bod 15; zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10; Kali & Salz, už citovaný, bod 174, ako aj Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 66).

62

Pre konania o kontrole koncentrácií upravené nariadením je táto zásada stanovená v článku 18 ods. 3 druhej vete tohto nariadenia a presnejšie v článku 13 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Tieto posledné uvedené ustanovenia vyžadujú v podstate predovšetkým to, aby Komisia písomne oznámila svoje námietky oznamovateľom koncentrácie, s uvedením lehoty, počas ktorej ju títo oznamovatelia môžu písomne oboznámiť so svojimi názormi.

63

Z judikatúry týkajúcej sa článkov 81 ES a 82 ES analogicky vyplýva, že oznámenie o výhradách je procesný a prípravný dokument, ktorý na účely zaistenia účinného výkonu práva na obhajobu vymedzuje predmet správneho konania začatého Komisiou, a teda jej bráni v tom, aby uplatnila ďalšie výhrady v rozhodnutí, ktorým predmetné konanie ukončuje (pozri najmä uznesenie z 18. júna 1986, BAT a Reynolds/Komisia, 142/84 a 156/84, Zb. s. 1899, body 13 a 14). Pre oznámenie o výhradách je teda charakteristické, že je predbežné a môže podliehať zmenám, ktoré Komisia uskutoční vo svojom neskoršom posúdení na základe pripomienok, ktoré jej v odpovedi predložili zúčastnené osoby, a na základe ostatných skutkových zistení (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný, bod 62). Komisia totiž musí zohľadniť skutočnosti vyplývajúce z celého správneho konania, buď aby upustila od výhrad, ktoré sú neopodstatnené, alebo aby upravila či doplnila po skutkovej a právnej stránke svoju argumentáciu na podporu uplatnených výhrad. Oznámenie o výhradách teda Komisii nijako nebráni v tom, aby zmenila svoje stanovisko v prospech dotknutých podnikov (pozri uznesenie BAT a Reynolds/Komisia, už citované, bod 13).

64

Z toho vyplýva, že Komisia nie je viazaná skutkovými ani právnymi posúdeniami obsiahnutými v tomto dokumente. Naopak, musí odôvodniť svoje konečné rozhodnutie konečnými posúdeniami založenými na výsledkoch celého svojho vyšetrovania, ktoré existujú v okamihu ukončenia formálneho konania (pozri analogicky uznesenie BAT a Reynolds/Komisia, už citované, bod 15).

65

Okrem toho Komisia nie je povinná vysvetľovať prípadné rozdiely oproti svojim predbežným posúdeniam obsiahnutým v oznámení o výhradách (pozri v tomto zmysle uznesenie BAT a Reynolds/Komisia, už citované, bod 15, a rozsudok BAT a Reynolds/Komisia, už citovaný, bod 70).

66

Na tejto predbežnej povahe oznámenia o výhradách nič nemení ani okolnosť, že Komisia podlieha v rámci kontroly koncentrácií, na rozdiel od prípadu spadajúceho do pôsobnosti článkov 81 ES a 82 ES, prísnym procesným lehotám. Účinný výkon práva na obhajobu totiž vyžaduje, aby sa argumentácia účastníkov navrhovanej koncentrácie zohľadnila v konaní o kontrole koncentrácií rovnakým spôsobom ako argumentácia dotknutých účastníkov v konaniach začatých podľa článkov 81 ES alebo 82 ES.

67

Je pravda, že v napadnutom rozsudku, predovšetkým v jeho bodoch 284 a 285, Súd prvého stupňa výslovne uznal prípravný charakter oznámenia o výhradách, a to aj v rámci preskúmavania koncentrácií. Ďalej uznal, že Komisia nie je v súlade s judikatúrou k článkom 81 ES a 82 ES povinná vysvetliť prípadné odchýlky od oznámenia o výhradách.

68

S ohľadom na argumentáciu odvolateľov a Komisie uvedenú v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku však treba preskúmať ich výhrady, ktoré sa týkajú radu konkrétnych odkazov Súdu prvého stupňa na oznámenie o výhradách v rámci ním vykonávaného preskúmavania legálnosti sporného rozhodnutia.

69

V tomto ohľade z judikatúry vyplýva, že hoci sa v rámci preskúmavania koncentrácií, oblasti, v ktorej Komisia v ekonomickej oblasti disponuje istou mierou voľnej úvahy, preskúmanie súdom Spoločenstva obmedzuje na overenie vecnej presnosti skutkových zistení a absenciu zjavne nesprávneho posúdenia, nemení to nič na tom, že správnosť, úplnosť a dôveryhodnosť skutočností, ktoré sú základom rozhodnutia, môže byť predmetom súdneho preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Tetra Laval, už citovaný, bod 39, ako aj z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing, C-525/04 P, Zb. s. I-9947, body 56 a 57). Predovšetkým tak môže totiž súd Spoločenstva overiť, či existujú skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí výkon diskrečnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C-269/90, Zb. s. I-5469, bod 14). Z toho vyplýva, že bez ohľadu na prípravný a predbežný charakter oznámenia o výhradách a napriek skutočnosti, že Komisia nie je povinná vysvetliť prípadné odchýlky od oznámenia o výhradách, nemožno nevyhnute Súdu prvého stupňa zamedziť, aby použil oznámenie o výhradách na výklad rozhodnutia Komisie, najmä pokiaľ ide o preskúmanie jeho skutkového základu.

70

Tak napríklad odkazy na oznámenie o výhradách, ktoré Súd prvého stupňa v rámci ním vykonávaného posúdenia odôvodnenia sporného rozhodnutia urobil v bodoch 300, 302 a 308 napadnutého rozsudku, sú, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 165 a 166 svojich návrhov, urobené len na ilustráciu, pokiaľ nie sú dokonca nadbytočné. To platí aj pre niektoré body uvedeného rozsudku uvedené odvolateľmi, ktoré sa týkajú posúdenia Súdom prvého stupňa argumentov založených na zjavne nesprávnych posúdeniach, a to body 338, 339, 341, 362, 402, 456, 467, 532 a 538 napadnutého rozsudku, ktoré slúžia len na ilustráciu a doplnenie toho, čo už Súd prvého stupňa v každom prípade vyvodil priamo zo sporného rozhodnutia.

71

Treba však konštatovať, že z niektorých odkazov na oznámenie o výhradách v napadnutom rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa bez ohľadu na svoje vlastné vyhlásenia o predbežnej povahe tohto oznámenia, považoval to, čo kvalifikoval v bode 410 uvedeného rozsudku ako „predtým uskutočnené skutkové zistenia“ v uvedenom oznámení za hodnovernejšie a rozhodujúcejšie, ako zistenia uvedené v samotnom spornom rozhodnutí.

72

Súd prvého stupňa sa v tomto ohľade v podstate oprel o rozdiel medzi jednak takými „predtým uskutočnenými skutkovými zisteniami“ a jednak „posúdeniami“, ktoré boli spôsobilejšie na platnú zmenu. Predovšetkým v bode 379 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa kvalifikuje tvrdenie obsiahnuté v oznámení o výhradách, podľa ktorého „existuje dostatok dôkazov, že veľké spoločnosti navzájom poznajú svoje obchodné podmienky“, ako tvrdenie, ktoré nie je „posúdením Komisie, ktoré možno zmeniť, ako skôr… skutkové zistenie vyplývajúce z vyšetrovania“. Toto tvrdenie Súdu prvého stupňa treba chápať s ohľadom na ďalšie tvrdenia urobené skôr v napadnutom rozsudku. V bode 335 uvedeného rozsudku teda Súd prvého stupňa predovšetkým uvádza, že „posúdenie obsiahnuté v [spornom] rozhodnutí musí byť v súlade s faktickými zisteniami uvedenými v oznámení o výhradách v rozsahu, v akom sa nepreukázalo, že tieto zistenia boli nesprávne“. Ďalej v bode 378 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že „závery, ku ktorým sa dospelo [na základe takých dôkazov, ktoré sú uvedené] v [spornom] rozhodnutí, sa tiež jednoznačne odlišujú od zistení uvedených v oznámení o výhradách“.

73

Súd prvého stupňa sa teda neobmedzil na použitie oznámenia o výhradách na overenie správnosti, úplnosti a dôveryhodnosti skutočností, ktoré sú základom sporného rozhodnutia. Považoval totiž za preukázanú určitú kategóriu záverov obsiahnutých v tomto oznámení, ktoré však mohli byť považované len za predbežné.

74

Táto koncepcia oznámenia o výhradách navyše vyplýva aj z ďalších bodov napadnutého rozsudku. V bodoch 409 a 410 uvedeného rozsudku teda Súd prvého stupňa kritizuje skutočnosť, že Komisia nepoprela „predtým uskutočnené skutkové zistenia“ obsiahnuté v oznámení o výhradách. Navyše v bode 424 uvedeného rozsudku sa vytýka odvolateľom a Komisii, že nepotvrdili a ani „a fortiori nepreukázali“, že by „zistenie“ v uvedenom oznámení bolo nesprávne. V bode 446 napadnutého rozsudku sa dokonca uvádza, že „tvrdenie, že neexistoval žiaden dôkaz o tom, že zľavy citeľne ovplyvnili ceny, predstavuje skôr skutkové zistenie ako posúdenie“. Okrem toho v bodoch 398, 419, 447 a 451 uvedeného rozsudku je Komisia v podstate kritizovaná za to, že sa na účely sporného rozhodnutia v značnej miere oprela o vplyv „akciových zliav“, zatiaľ čo, ako Súd prvého stupňa uvádza v bode 447 uvedeného rozsudku, v oznámení o výhradách Komisia „ani nepovažovala za nevyhnutné spomenúť [také zľavy]“.

75

Ako pritom Komisia uvádza, môže sa stať, že oznamovatelia koncentrácie vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách doplnia alebo objasnia s ohľadom na toto oznámenie svoj „postoj“ k fungovaniu relevantného trhu alebo trhov, takže môžu byť doplnené nové skutočnosti alebo môžu byť skutočnosti, ktoré už Komisia skúmala, umiestnené do úplne inej perspektívy. Za takých okolností, aj keď nie je preukázaná neopodstatnenosť niektorých individuálnych predbežných zistení Komisie v oznámení o výhradách, posúdenie týchto zistení Komisiou môže byť v zmenenom kontexte úplne odlišné. V napadnutom rozsudku sa zdá, že Súd prvého stupňa tým, že sa zameral na rozdiely medzi sporným rozhodnutím, ktoré bolo predmetom jemu podanej žaloby, a „predbežnými skutkovými zisteniami“ v oznámení o výhradách, neprihliadol k tejto možnosti. Ako Komisia tvrdí, prístup Súdu prvého stupňa vyplývajúci z niektorých bodov napadnutého rozsudku zrejme spočíva na predpoklade, že predbežné závery Komisie v uvedenom oznámení o výhradách sú nemenne založené na jednoznačných dôkazoch. Nie je však možné predpokladať, okrem prípadných nesporných skutočností, ktoré sú pre svoju empirickú a overiteľnú povahu zrejmé do tej miery, až sú nespochybniteľné, že tvrdenia obsiahnuté v oznámení o výhradách nemôžu byť zmenené z hľadiska odpovedí na také oznámenie. Okrem toho aj za predpokladu, že by Súd prvého stupňa mal právo rozlíšiť medzi skutkovými zisteniami a posúdeniami obsiahnutými v oznámení o výhradách, treba konštatovať, že v bodoch 379 a 446 napadnutého rozsudku kvalifikoval ako skutkové zistenia niektoré komplexné posúdenia, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za skutkové zistenia, ktoré nie je možné zmeniť.

76

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že pri skúmaní argumentov založených na existencii zjavne nesprávnych posúdení zaobchádzal s niektorými skutočnosťami obsiahnutými v oznámení o výhradách ako s dokázanými, pričom nepreukázal dôvody, pre ktoré by bez ohľadu na konečné stanovisko prijaté Komisiou v spornom rozhodnutí mali byť tieto skutočnosti považované za nespochybniteľne preukázané.

77

Táto chyba aj napriek tomu nemôže sama osebe spochybniť posúdenie Súdom prvého stupňa uvedené v bode 377 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „dôkazy, tak ako sú uvedené v [spornom] rozhodnutí, neumožňujú podoprieť závery, ktoré sú z nich vyvodené“. V dôsledku toho nemôže sama osebe viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Je preto potrebné pristúpiť k preskúmaniu ďalších odvolacích dôvodov.

78

V rámci svojho preskúmavania žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o transparentnosť trhu, Súd prvého stupňa v bode 414 napadnutého rozsudku predovšetkým tvrdí, že „účastníci koncentrácie nemôžu do poslednej minúty čakať s predložením dôkazov na účely vyvrátenia včas vznesených výhrad Komisie, pretože potom by Komisia už nebola schopná uskutočniť potrebné overenia. V takomto prípade je prinajmenšom potrebné, aby sa tieto dôkazy javili ako zvlášť spoľahlivé, objektívne, relevantné a presvedčivé, aby mohli platne vyvrátiť výhrady vznesené Komisiou“.

79

Súd prvého stupňa sa okrem toho v bode 415 napadnutého rozsudku domnieva, že Komisia nemôže „bez kontroly delegovať zodpovednosť za priebeh určitých aspektov vyšetrovania na účastníkov koncentrácie, najmä vtedy, keď tieto aspekty, tak ako je tomu v prejednávanej veci, predstavujú kľúčový prvok, na ktorom sa rozhodnutie zakladá, a údaje a posúdenia predložené účastníkmi koncentrácie diametrálne odporujú informáciám získaným Komisiou v rámci jej vyšetrovania, ako aj záverom, ktoré z nich vyvodila“.

80

Súd prvého stupňa navyše na rôznych miestach v napadnutom rozsudku, predovšetkým v jeho bodoch 398, 428 a 451 uvádza, že Komisia po odpovedi účastníkov koncentrácie na oznámenie o výhradách nevykonala žiadne nové štúdie trhu, aby preskúmala opodstatnenosť nového smeru svojho posúdenia navrhovanej koncentrácie.

81

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia tým, že v podstate rozhodol, že Komisia je po odpovedi na oznámenie o výhradách povinná vykonať nové vyšetrovanie trhu. Jeho záver, že sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia a chýb v odôvodnení, pretože nevykonala nové overenia, je preto neopodstatnený.

82

Prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu, ktorou sa treba zaoberať spolu s druhým odvolacím dôvodom, odvolatelia poukazujú na to, že Súd prvého stupňa v bode 414 napadnutého rozsudku v skutočnosti naznačoval, že dôkazy v prospech predložené oznamovateľmi koncentrácie v odpovedi na oznámenie o výhradách podliehajú vyšším požiadavkám, než dôkazy predložené Komisiou na podporu jej námietok v oznámení o výhradách.

83

Na podporu odvolateľov Komisia po prvé tvrdí, že s ohľadom na krátke lehoty, ktorým podlieha podľa nariadenia, musí mať možnosť oprieť sa o dôkazy predložené odvolateľmi v odpovedi na oznámenie o výhradách, pričom uvedená odpoveď je súčasťou formálneho konania. Rovnako ako odvolatelia pripomína, že nariadenie stanovuje ukladanie pokút alebo penále, pokiaľ boli odovzdané nesprávne alebo zavádzajúce informácie, a oprávňuje Komisiu, aby odvolala rozhodnutie, ktoré sa zakladá na nesprávnych informáciách, za ktoré je zodpovedný jeden z podnikov, alebo ak bolo získané podvodne.

84

Po druhé sa Komisia domnieva, že bod 414 napadnutého rozsudku, ktorý opisuje prístup sledovaný Súdom prvého stupňa v bodoch 415 až 457 uvedeného rozsudku s ohľadom na všetky dôkazy, vykazuje rad spojených nesprávnych právnych posúdení týkajúcich sa predovšetkým sily dôkazov predložených v odpovedi na oznámenie o výhradách.

85

Impala tvrdí, že Súd prvého stupňa zohľadnil striktné lehoty stanovené nariadením. Iba konštatoval skutočnosť, že Komisia nevykonala žiadne dodatočné vyšetrovanie na trhu, pričom neuviedol, či po vypočutí malo byť vyšetrovanie na trhu vykonané. Podľa Impala mala Komisia prešetriť problematiku transparentnosti a zliav pred vydaním oznámenia o výhradách.

86

Pokiaľ ide o prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu, Impala tvrdí, že z bodu 414 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa odkazuje na teoretickú situáciu, v ktorej účastníci koncentrácie predložia dôkazy v poslednom okamihu a Komisii nenechajú žiadnu možnosť na vykonanie potrebného vyšetrovania. Podľa Impala z toho istého bodu vyplýva aj to, že treba predpokladať, že Súd prvého stupňa sa nedomnieval, že Komisia mala viesť vyšetrovanie uvedenej problematiky po vypočutí, ale že mala v tomto zmysle konať skôr v priebehu formálneho konania.

87

Treba najskôr zamietnuť tézu Impala uvedenú v bode 86 tohto rozsudku, podľa ktorej sa bod 414 napadnutého rozsudku týka hypotetickej situácie. Taký výklad uvedeného bodu 414 popiera jeho samotné znenie, z ktorého vyplýva, že sa poznámky Súdu prvého stupňa kritizované v rámci prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu týkajú konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia.

88

Ďalej treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 61 a 62 tohto rozsudku, dodržovanie práva na obhajobu pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré môže nepriaznivo zasiahnuť do postavenia dotknutých podnikov, je v konaniach o kontrole koncentrácií nevyhnutné.

89

V dôsledku toho nie je v zásade možné vytýkať oznamovateľom koncentrácie, že predkladajú určité, prípadne rozhodujúce argumenty, skutočnosti alebo dôkazy až v rámci svojej argumentácie v odpovedi na oznámenie o výhradách. Až z tohto oznámenia o výhradách sa totiž môžu účastníci koncentrácie dozvedieť podrobné informácie o tom, aké námietky Komisia vznáša proti ich návrhu koncentrácie, ako aj o aké argumenty a dôkazy sa na tieto účely opiera. Ako vyplýva z bodu 62 tohto rozsudku, vyplýva z práva na obhajobu oznamujúcich podnikov zakotveného v článku 18 ods. 3 druhej vete nariadenia, ako aj v článku 13 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, že tieto podniky majú v rámci ich písomného a ústneho vypočutia po doručení oznámenia o výhradách právo uviesť všetko, čo im umožňuje vyvrátiť námietky Komisie a prinútiť ju, aby povolila nimi navrhovanú koncentráciu. V rozpore s tým, čo naznačuje Súd prvého stupňa predovšetkým v bode 414 napadnutého rozsudku, je argumentácia predložená v odpovedi na oznámenie o výhradách súčasťou vyšetrovania, ktoré sa vykonáva v rámci formálneho konania. Taká argumentácia nie je oneskorená, ale dochádza k nej v okamihu stanovenom na tento účel v konaní o kontrole koncentrácií.

90

Okrem toho je tiež potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 49 tohto rozsudku, požiadavka rýchleho konania, ktorá charakterizuje všeobecnú štruktúru nariadenia, ukladá Komisii povinnosť dodržiavať prísne lehoty na prijatie konečného rozhodnutia.

91

Za týchto podmienok nemôže byť Komisia predovšetkým s ohľadom na časové obmedzenia, ktoré vyplývajú z procesných lehôt stanovených nariadením, v zásade povinná v každom jednotlivom prípade zaslať po oznámení o výhradách a vypočutí dotknutých podnikov viacerým hospodárskym subjektom žiadosti o informácie krátko pred odovzdaním svojho návrhu rozhodnutia poradnému výboru pre koncentrácie na základe článku 19 nariadenia.

92

Okrem toho, ako uvádza Komisia, odpoveď na oznámenie o výhradách môže upútať zvláštnu pozornosť na skutočnosti, ktoré oznamovatelia koncentrácie považujú za zásadné pre výsledok formálneho konania. Také skutočnosti nemuseli byť považované za zásadné v oznámení o výhradách. Ich nezohľadnenie by pritom mohlo byť súčasťou kritiky oznamujúcich podnikov voči predbežnému posúdeniu Komisiou. S ohľadom na požiadavky práva na obhajobu nemôže argumentácia oznamovateľov koncentrácie v odpovedi na oznámenie o výhradách podliehať vyšším požiadavkám, pokiaľ ide o ich dôkaznú silu a presvedčivosť, než argumentácia konkurentov, zákazníkov a iných tretích osôb, ktoré Komisia v priebehu správneho konania vypočula, alebo informácie, ktoré oznamujúce podniky predložili v skoršej fáze vyšetrovania vykonávaného Komisiou.

93

Okrem toho, pokiaľ Komisia vo svojom rozhodnutí skúma argumenty na obhajobu oznamujúcich podnikov a využije túto príležitosť na to, aby znovu zvážila svoje predbežné závery obsiahnuté v oznámení o výhradách a prípadne sa od nich odchýlila, „nedeleguje“ vyšetrovanie na uvedené podniky. V tomto ohľade treba pripomenúť, že články 14 a 15 nariadenia stanovujú ukladanie pokút alebo penále, pokiaľ boli odovzdané nesprávne alebo zavádzajúce informácie, a že článok 8 ods. 5 písm. a) toho istého nariadenia oprávňuje Komisiu, aby odvolala rozhodnutie, ktoré sa zakladá na nesprávnych informáciách, za ktoré je zodpovedný jeden z podnikov, alebo ak bolo získané podvodne.

94

Je pravda, že Komisia musí argumenty účastníkov koncentrácie starostlivo preskúmať s ohľadom na ich správnosť, úplnosť a presvedčivosť a v prípade odôvodnených pochybností ich nezohľadniť. Je tiež pravda, že podľa článku 3 ods. 1 vykonávacieho nariadenia musí oznámenie zamýšľanej koncentrácie obsahovať presné a úplné informácie a že podľa článku 11 nariadenia sú oznamovatelia koncentrácie povinní na prípadné žiadosti Komisie o informácie poskytnúť úplnú a presnú odpoveď v stanovených lehotách, a pokiaľ to neurobia v prípade, že boli dotknuté informácie vyžiadané rozhodnutím, môže Komisia podľa článkov 14 a 15 nariadenia uložiť pokuty a penále. Nič to však nemení na tom, že Komisia musí pri príležitosti odpovede na oznámenie o výhradách pod hrozbou znehodnotenia práva oznamovateľov koncentrácie na obhajobu použiť rovnaké kritériá, ako kritériá použité na účely preskúmania argumentácie tretích osôb alebo kritériá použité v skoršej fáze svojho vyšetrovania, pričom je oprávnená vyvodiť príslušné dôsledky v prípade, že vo veľmi pokročilej fáze konania vyjde najavo, že dotknuté oznámenie koncentrácie nie je v súlade s požiadavkami článku 3 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

95

Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia jednak tým, že v podstate uložil Komisii povinnosť, aby bola mimoriadne náročná, pokiaľ ide o dôkaznú silu dôkazov a argumentácie prednesenej oznamovateľmi koncentrácie v odpovedi na oznámenie o výhradách, a jednak tým, že z toho vyvodil záver, že keď po oznámení o výhradách neboli vykonané dodatočné štúdie trhu a Komisia prevzala argumentáciu odvolateľov na obhajobu, rovnalo sa to protiprávnemu preneseniu vyšetrovania na účastníkov koncentrácie.

96

Týmto nesprávnym právnym posúdením však nie je postihnutý celý rozsudok, predovšetkým nie jeho časť, ktorá sa týka nedostatkov odôvodnenia sporného rozhodnutia, ako aj posúdenia Súdom prvého stupňa uvedeného v bode 377 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „dôkazy, tak ako sú uvedené v [uvedenom] rozhodnutí, neumožňujú podoprieť závery, ktoré sú z nich vyvodené“. Preto treba vykonať preskúmanie ďalších odvolacích dôvodov.

97

V bode 352 napadnutého rozsudku v rámci preskúmania vykonaného Súdom prvého stupňa, ktoré sa týkalo transparentnosti cien a najmä možnosti sledovania maloobchodného trhu veľkými spoločnosťami prostredníctvom týždenných monitorovacích správ vytvorených ich obchodnými zástupcami, uvádza Súd prvého stupňa zistenia Komisie obsiahnuté v spornom rozhodnutí, podľa ktorého odvolatelia zaviedli systém týždenných správ zahŕňajúcich aj informácie o konkurentoch. V bodoch 356 až 360 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa v tejto súvislosti doplnkovo odkazuje na rad dokumentov predložených spoločnosťou Impala, ktoré boli kvalifikované ako dôverné. Body 356 až 360 napadnutého rozsudku vo verzii uverejnené v Zbierke sú teda vyznačené len ako „[dôverné]“. Na týždenné monitorovacie správy sa odkazuje aj v bodoch 389 a 451 uvedeného rozsudku, pričom uvedený bod 389 obsahuje vo svojej verzii uverejnenej v Zbierke pasáž vyznačenú ako „[dôverné]“.

98

Odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že sa v bodoch 356 až 360 napadnutého rozsudku opieral o dôkazy, ktoré Komisia nemala k dispozícii v dobe, keď prijala sporné rozhodnutie, a ktoré im neboli nikdy sprístupnené. V tomto ohľade je ťažké pochopiť, prečo Súd prvého stupňa tieto dokumenty uviedol v piatich bodoch svojho rozsudku a potom na ne ešte dvakrát odkazoval v bodoch 389 a 451 napadnutého rozsudku, aj keď ich nepovažoval za rozhodujúce pre výsledok svojho preskúmavania.

99

Impala tvrdí, že dotknuté informácie boli spomenuté na vypočutí 14. a 15. júna 2004 v prítomnosti účastníkov konania a boli po týchto diskusiách oznámené Komisii ako dôverné. Podľa spoločnosti Impala teda odvolatelia pri týchto diskusiách vedeli o tom, že ide o ich vlastné praktiky sledovania cien vo Francúzsku, a preto podali viacero pripomienok k tomuto aspektu režimu určovania cien tak v priebehu správneho konania, ako aj konania pred Súdom prvého stupňa. V každom prípade podľa spoločnosti Impala, aj keby boli výhrady odvolateľov vyjadrené v rámci tohto odvolacieho dôvodu dôvodné, nemožno ich zohľadniť, pretože uvedené informácie nemali vplyv na výsledok napadnutého rozsudku.

100

Najskôr je potrebné odmietnuť argument spoločnosti Impala uvedený v bode 99 tohto rozsudku, podľa ktorého boli odvolatelia dostatočne informovaní o obsahu dokumentov uvedených v bodoch 356 až 360 napadnutého rozsudku pri vypočutí pred Komisiou. Z vyjadrenia k odvolaniu spoločnosti Impala pred Súdnym dvorom totiž vyplýva, že „táto informácia bola spomenutá v priebehu vypočutia… a bola potom po vypočutí oznámená Komisii ako dôverná“. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že obsah týchto dokumentov bol oznámený včas a s presnosťou a koherentnosťou potrebnými na to, aby sa odvolateľom prípadne umožnilo účinne odpovedať na návrhy, ktoré Impala predložila Komisii na základe uvedených dokumentov.

101

Podľa článku 18 ods. 3 nariadenia môže Komisia založiť svoje rozhodnutia prijaté na základe tohto rozhodnutia len na námietkach, ku ktorým strany mohli predložiť svoje pripomienky. Z toho vyplýva, že keďže sa odvolatelia nemohli včas oboznámiť s obsahom dotknutých dôverných dokumentov, nemôže sa Komisia na účely sporného rozhodnutia o tieto dokumenty opierať.

102

Súd prvého stupňa sa teda dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že na účely zrušenia sporného rozhodnutia vychádzal z dokumentov, ktoré Impala predložila ako dôverné, keďže ich ani samotná Komisia nemohla použiť na účely prijatia uvedeného rozhodnutia z dôvodu ich dôverného charakteru.

103

Bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k otázke, či zohľadnenie uvedených dokumentov mohlo mať dosah na výsledok Súdom prvého stupňa vykonaného preskúmania argumentov týkajúcich sa zjavne nesprávneho posúdenia Komisiou, stačí uviesť, že nesprávne právne posúdenie zistené v rámci tohto siedmeho odvolacieho dôvodu nemôže v žiadnom prípade spochybniť záver Súdu prvého stupňa uvedený v bode 325 napadnutého rozsudku, podľa ktorého musí byť sporné rozhodnutie v podstate zrušené z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Je teda nevyhnutné preskúmať ďalšie odvolacie dôvody.

104

V bodoch 245 až 254 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa formuloval vo vzťahu k pojmu kolektívne dominantné postavenie predovšetkým tieto poznámky:

105

Bod 309 napadnutého rozsudku znie takto:

„Okrem toho z poslednej vety odôvodnenia č. 77 [sporného] rozhodnutia vyplýva, že zľavy nemôžu skutočne ovplyvniť transparentnosť trhu v oblasti cien vyplývajúcu najmä z verejných katalógových cien, keďže sa konštatuje, že ‚ak by sa veľké spoločnosti citeľne odchýlili od dohodnutých politík v oblasti cien poskytovaním zliav, prejavili by sa tieto odchýlky v priemerných čistých cenách‘.“

106

Pokiaľ ide o otázku vplyvu výkyvov v zľavách na transparentnosť trhu, Súd prvého stupňa v bode 420 napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol, že „[ako] zdôraznila [Impala], rozdiely v rozpätiach zliav v čase by mohli byť… výsledkom rozdielov vo výkonnosti a nevylučujú, že zľavy sa riadia známym súborom pravidiel“.

107

V bode 427 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že niektoré dôkazy, o ktoré sa Komisia opierala „nevylučujú, že [výkyvy v zľavách podľa zákazníka] by sa mohli, prinajmenšom pre odborníka z odvetvia, ľahko vysvetliť na základe určitého počtu všeobecných alebo osobitných pravidiel, ktorými sa riadi poskytovanie zliav…“.

108

Bod 428 napadnutého rozsudku znie takto:

„Hoci [Impala], tak ako zdôraznila Komisia, určite presne neuviedla, o aké rôzne pravidlá, ktorými sa riadi poskytovanie akciových zliav, by malo ísť, respektíve podľa Komisie uviedla ich príliš veľký počet, čo robilo ich uplatnenie komplexným, a teda málo transparentným, pravdou ostáva, že tak ako sa už uviedlo, Komisia v tomto ohľade neuskutočnila na trhu vyšetrovanie alebo prinajmenšom nepredložila žiaden dôkaz netransparentnosti akciových zliav, s výnimkou tabuliek účastníkov koncentrácie, ktoré okrem toho, že sú nepresné, majú v každom prípade za cieľ len preukázať existenciu určitých výkyvov týchto zliav, pričom však nedokazujú, že by tieto výkyvy neboli pre odborníka z odvetvia viac či menej ľahko vysvetliteľné. …“

109

V bode 429 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že „hoci kombinácia premenných má nevyhnutne za následok zvýšenie počtu hypotéz, Komisia nepreukázala, že by sa táto úloha pre odborníka z trhu stala neprimerane ťažkou“.

110

Odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa tým, že dospel k záveru, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a že nedostatočne odôvodnila sporné rozhodnutie z hľadiska transparentnosti trhu, nezohľadnil stav práva Spoločenstva, pokiaľ ide o pojem „kolektívne dominantné postavenie“. Podľa odvolateľov kritérium týkajúce sa transparentnosti trhu ako ukazovateľa existencie kolektívneho dominantného postavenia na trhu, ako ho určil Súd prvého stupňa vo svojom už citovanom rozsudku Airtours/Komisia, a v prípade ktorého Súd prvého stupňa potvrdil, že ho použije v napadnutom rozsudku, zaväzovalo Komisiu, aby preukázala po prvé, že veľké spoločnosti disponujú prijateľným mechanizmom sledovania svojich príslušných veľkoobchodných čistých cien, a po druhé, vzhľadom na to, že sporné rozhodnutie sa týka najmä existencie tichej kolúzie, že veľké spoločnosti taký mechanizmus sledovania skutočne použili.

111

Podľa odvolateľov Súd prvého stupňa v praxi použil miernejšie kritérium na preukázanie transparentnosti trhu, ako vyplýva predovšetkým z bodu 251 napadnutého rozsudku, keďže túto transparentnosť vyvodil z určitého počtu faktorov, ktoré z právneho hľadiska nie sú dostatočné na preukázanie požadovaného stupňa transparentnosti. Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia najmä tým, že pri posudzovaní transparentnosti veľkoobchodných čistých cien nevzal do úvahy relevantnosť zliav, keďže neurčil metódu umožňujúcu dostatočne presne a vhodne vysledovať významné zmeny veľkoobchodných čistých cien u ostatných veľkých spoločností na účely presného a včasného zistenia akejkoľvek odchýlky od mlčky dohodnutých cien.

112

Podľa odvolateľov vyžaduje hypotéza skôr existujúcej tichej kolúzie, aby odvolatelia, ako aj ostatné veľké spoločnosti skutočne sledovali svoje veľkoobchodné čisté ceny a disponovali dostatočne presnými a včasnými informáciami o zmenách príslušných veľkoobchodných čistých cien. Súd prvého stupňa, ani Impala, ani Komisia však nedokázali zistiť mechanizmus sledovania veľkoobchodných čistých cien zo strany veľkých spoločností ani preukázať, že sa taký mechanizmus použil.

113

Súd prvého stupňa podľa odvolateľov naopak uplatnil chybné kritérium pri svojom posúdení požadovanej miery transparentnosti trhu na to, aby mohol dospieť k záveru o existencii kolektívneho dominantného postavenia na relevantných trhoch s hudobnými nahrávkami. Zohľadnil totiž informácie, ktoré nie sú rozhodujúce z hľadiska kritéria transparentnosti trhu, a nezohľadnili pritom iné, ktoré sú z tohto hľadiska zjavne rozhodujúce. V tomto ohľade odvolatelia tvrdia, že sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia najmä:

114

Impala najskôr naznačuje, že odvolatelia sa piatym odvolacím dôvodom pokúšajú spochybniť skutkové posúdenia formulované Súdom prvého stupňa a netvrdia, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

115

Subsidiárne Impala tvrdí, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku použil správne kritérium na preukázanie transparentnosti trhu, a to kritérium uvedené v bode 62 už citovaného rozsudku Airtours/Komisia. V tomto ohľade Impala predovšetkým uvádza, že jediným faktorom, pri ktorom Komisia konštatovala, že je „menej“ transparentný, boli akciové zľavy. Súd prvého stupňa však konštatoval, že rozhodujúce dôkazy, na ktorých Komisia založila svoje konštatovanie, toto zistenie nepodporili, hoci sa vykonalo vyčerpávajúce posúdenie týchto dôkazov. Piaty odvolací dôvod sa v skutočnosti netýka právneho kritéria transparentnosti trhu, ale skôr hodnotenia skutkových okolností preukazujúcich túto transparentnosť, ktoré vykonal Súd prvého stupňa. Podľa spoločnosti Impala nebolo kritérium uvedené v bode 62 už citovaného rozsudku Súdu prvého stupňa Airtours/Komisia použité v napadnutom rozsudku chybne, pretože Súd prvého stupňa nepoužil ani miernejšie kritérium, ani neopomenul posúdiť transparentnosť na požadovanej úrovni.

116

Impala okrem toho spochybňuje tvrdenia zhrnuté v bode 113 tohto rozsudku.

117

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že otázka, či Súd prvého stupňa uplatnil pri posudzovaní dôkazov správnu právnu normu, je právnou otázkou, ktorú možno ako takú uviesť v rámci odvolania (pozri rozsudok Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, už citovaný, bod 40). Pokiaľ ide o prejednávanú vec, argumenty odvolateľov uvedené v bodoch 110 až 112 tohto rozsudku sú teda prípustné vo fáze odvolania.

118

Pokiaľ ide o tri čiastkové výhrady zhrnuté v bode 113 tohto rozsudku, prípustné sú len druhá a tretia z nich. Prvá čiastková výhrada sa totiž netýka relevantnosti konkrétneho dôkazu použitého na preukázanie existencie kolektívneho dominantného postavenia, ale smeruje v skutočnosti k novému posúdeniu skutkového stavu, čo podľa ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 29 tohto rozsudku v zásade nepatrí do právomoci Súdneho dvora v oblasti odvolania (pozri tiež v tomto zmysle analogicky rozsudok z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C-260/05 P, Zb. s. I-10005, body 34 a 35). Naopak, druhá a tretia čiastková výhrada spočívajú v uplatnení nesprávneho právneho posúdenia.

119

Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, treba na úvod pripomenúť, že Súdny dvor už v podstate rozhodol, že pojem „kolektívne dominantné postavenie“ je zahrnutý v pojme „dominantné postavenie“ v zmysle článku 2 nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Kali & Salz, už citovaný, body 166 a 178). V tomto ohľade nie je existencia dohody alebo iných právnych vzťahov medzi dotknutými podnikmi nevyhnutná na konštatovanie existencie kolektívneho dominantného postavenia. Také konštatovanie môže vychádzať z iných vzájomných vzťahov a závisí od hospodárskeho posúdenia a predovšetkým od posúdenia štruktúry relevantného trhu (pozri rozsudok zo 16. marca 2000, Compagnie maritime belge transports a i./Komisia, C-395/96 P a C-396/96 P, Zb. s. I-1365, bod 45).

120

Pokiaľ ide o tvrdenie, že došlo k vytvoreniu alebo posilneniu kolektívneho dominantného postavenia, Komisia je povinná pomocou analýzy budúceho vývoja príslušného trhu posúdiť, či posudzovaná koncentrácia povedie k významnému narušeniu efektívnej hospodárskej súťaže na relevantnom trhu zo strany účastníkov koncentrácie a jedného alebo viacerých tretích podnikov, ktoré sú spoločne, predovšetkým z dôvodu ich vzájomných vzťahov, schopné prijať spoločnú politiku na trhu (pozri rozsudok Kali & Salz, už citovaný, bod 221) s cieľom využiť spoločnú hospodársku silu, a to bez toho, aby skutoční alebo potenciálni konkurenti, alebo aj zákazníci a spotrebitelia mohli účinne reagovať.

121

Také vzájomné vzťahy zahŕňajú predovšetkým vzťah vzájomnej závislosti existujúcej medzi členmi úzkeho oligopolu, v ktorého rámci na trhu, ktorý má príslušné vlastnosti, najmä pokiaľ ide o koncentráciu trhu, transparentnosť a homogénnosť výrobku, môžu predvídať vzájomné správanie, a teda sú silno motivovaní prispôsobovať svoje trhové správanie tak, aby maximalizovali svoj spoločný zisk zvýšením cien, znižovaním výroby alebo akosti tovarov a služieb, obmedzovaním inovácie alebo ovplyvňovaním parametrov hospodárskej súťaže iným spôsobom. V tomto kontexte totiž každý hospodársky subjekt vie, že jeho silné konkurenčné konanie by vyvolalo reakciu ostatných podnikov, takže by zo svojej iniciatívy nemal žiadnu výhodu.

122

K situácii kolektívneho dominantného postavenia, ktoré významne narušuje efektívnu hospodársku súťaž na spoločnom trhu alebo jeho podstatnej časti, môže teda dôjsť v dôsledku koncentrácie vtedy, keď by vzhľadom na samotné vlastnosti relevantného trhu a zmenu týchto vlastností spôsobenú uskutočnením koncentrácie mala koncentrácia za následok, že každý člen dotknutého oligopolu by po uvedomení si spoločných záujmov považoval za možné, hospodársky racionálne, a teda vhodné dlhodobo rovnako postupovať na trhu s cieľom predávať za vyššie ceny, ako sú konkurenčné ceny, bez nutnosti uzavretia dohody alebo uskutočnenia zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES a bez toho, aby konkurenti, súčasní alebo potenciálni, alebo zákazníci a spotrebitelia mohli účinným spôsobom reagovať.

123

Taká tichá koordinácia sa pravdepodobne objaví tým skôr, ak si konkurenti môžu ľahko vytvoriť spoločnú predstavu o tom, ako by koordinácia mohla fungovať, a predovšetkým o parametroch, ktoré môžu byť predmetom zamýšľanej koordinácie. Pokiaľ by totiž nemohli mlčky dospieť k spoločnému chápaniu podmienok koordinácie, museli by konkurenti na to, aby mohli prijať spoločný postup na trhu, prípadne použiť praktiky zakázané článkom 81 ES. Okrem toho najmä vzhľadom na prípadné pokušenia, ktoré môžu existovať u každého účastníka tichej koordinácie, odchýliť sa od tejto tichej koordinácie na účely zvýšenia svojho krátkodobého zisku, treba posúdiť, či môže byť taká koordinácia dlhodobá. V tomto ohľade musia byť podniky, ktoré koordinujú svoje správanie, schopné v dostatočnej miere sledovať, či sa podmienky koordinácie dodržiavajú. Transparentnosť na trhu by teda mala byť dostatočná, aby každému dotknutému podniku umožnila hlavne dostatočne presne a bezprostredne poznať vývoj trhového správania každého ďalšieho účastníka koordinácie. Navyše je na účely zaistenia disciplíny potrebné, aby existovala určitá forma spoľahlivého odstrašujúceho mechanizmu, ktorý bude môcť byť zavedený v prípade, že dôjde k odhaleniu odchyľujúceho sa správania. Okrem toho reakcia podnikov, ktoré sa na koordinácii nezúčastňujú, napríklad reakcia súčasných alebo budúcich konkurentov, ako aj reakcia zákazníkov, nesmie byť spôsobilá ohroziť očakávané výsledky koordinácie.

124

Podmienky uvedené Súdom prvého stupňa v bode 62 jeho už citovaného rozsudku Airtours/Komisia, vo vzťahu ku ktorým Súd prvého stupňa v bode 254 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že musia byť použité v spore, ktorý mu bol predložený, nie sú v rozpore s kritériami vyloženými v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

125

Pri uplatňovaní takých kritérií však treba zabrániť mechanickému prístupu, ktorý spočíva v oddelenom overení každého z uvedených kritérií samostatne bez toho, aby sa zohľadnil celkový hospodársky mechanizmus hypotetickej tichej koordinácie.

126

V tomto ohľade by sa napríklad posúdenie transparentnosti na danom trhu nemalo vykonať izolovane a abstraktne, ale z hľadiska mechanizmu hypotetickej tichej koordinácie. Len v prípade zohľadnenia takej hypotézy totiž možno overiť, či prípadné prvky transparentnosti existujúce na trhu majú skutočne takú povahu, že uľahčujú mlčky vykonané vymedzenie spoločného postupu a/alebo umožňujú dotknutým konkurentom dostatočne sledovať, či sa podmienky takého postupu dodržiavajú. V tomto poslednom uvedenom ohľade treba na účely analýzy dlhodobosti údajnej tichej koordinácie zohľadniť mechanizmy sledovania, ktoré sú prípadne dostupné účastníkom údajnej tichej koordinácie, aby sa mohlo overiť, či môžu vďaka takým mechanizmom rozpoznať dostatočne presne a včas vývoj správania na trhu všetkých ostatných účastníkov takej koordinácie.

127

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, odvolatelia tvrdia, že hoci Súd prvého stupňa v bode 254 napadnutého rozsudku vyhlásil, že použije prístup prijatý vo svojom už citovanom rozsudku Airtours/Komisia, v skutočnosti sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vyvodil existenciu dostatočnej miery transparentnosti z radu faktorov, ktoré neboli relevantné na zistenie existujúceho kolektívneho dominantného postavenia. V tejto súvislosti odvolatelia kritizujú predovšetkým skutočnosť, že Súd prvého stupňa v bode 251 napadnutého rozsudku pripustil, že podmienky uvedené v bode 62 už citovaného rozsudku Airtours/Komisia možno „v prípade potreby preukázať nepriamo na základe súboru indícií a dôkazov, prípadne aj rôznorodých, týkajúcich sa znakov, prejavov a udalostí charakterizujúcich prítomnosť kolektívneho dominantného postavenia“.

128

V tomto ohľade treba uviesť, že ako Komisia poznamenala na pojednávaní, uvedený bod 251 nemožno kritizovať sám osebe, lebo ide len o všeobecné vyhlásenie, ktoré odráža voľnú analýzu rôznych dôkazov Súdom prvého stupňa. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že v zásade je len Súd prvého stupňa oprávnený posúdiť hodnotu, ktorú treba pripísať dôkazom, ktoré mu boli predložené (pozri najmä rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C-136/92 P, Zb. s. I-1981, bod 66, ako aj z 15. júna 2000, Dorsch Consult/Rada a Komisia, C-237/98 P, Zb. s. I-4549, bod 50).

129

Rovnako zisťovanie už existujúceho kolektívneho dominantného postavenia, ktoré vychádza z radu skutočností, ktoré obvykle majú naznačovať existenciu alebo pravdepodobnosť tichej koordinácie medzi konkurentmi, teda nemôže byť ako také spochybnené. Ako však vyplýva z bodu 125 tohto rozsudku, je potrebné, aby toto zisťovanie bolo vykonávané s opatrnosťou a predovšetkým v rámci prístupu založeného na analýze prípadných predstaviteľných stratégií koordinácie.

130

V prejednávanej veci však treba konštatovať, že Súd prvého stupňa, ktorému Impala predložila argumenty týkajúce sa najmä častí sporného rozhodnutia venovaných transparentnosti trhu, nevykonal svoju analýzu uvedených častí vo svetle stanoveného mechanizmu sledovania, ktorý zapadá do pravdepodobnej teórie tichej koordinácie.

131

Je pravda, že v bode 420 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa odkazuje na „známy súbor pravidiel“ upravujúcich poskytovanie zliav veľkými spoločnosťami. Ďalej sa však, ako správne tvrdia odvolatelia v druhej čiastkovej výhrade spomenutej v bode 113 tohto rozsudku, pokiaľ ide o otázku, či niektoré rozdiely v zľavách zistené Komisiou v spornom rozhodnutí mohli spochybniť možnosť náležitého sledovania vzájomného dodržiavania podmienok prípadnej tichej koordinácie, Súd prvého stupňa v bodoch 427 až 429 napadnutého rozsudku uspokojuje s nepodloženými tvrdeniami týkajúcimi sa hypotetického odborníka v odvetví. Pritom v bode 428 uvedeného rozsudku samotný Súd prvého stupňa uznáva, že Impala, ktorá bola žalobkyňou, „určite presne neuviedla, o aké rôzne pravidlá, ktorými sa riadi poskytovanie akciových zliav, by malo ísť“.

132

V tomto ohľade treba pripomenúť, že Impala patrí medzi podniky, ktoré napriek tomu, že nie sú členmi oligopolu vytvoreného veľkými spoločnosťami, vykonávajú činnosť na tých istých trhoch. Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o údajnú spôsobilosť tohto hypotetického „odborníka v odvetví“, znáša Impala.

133

Vzhľadom na vyššie uvedené, bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k dôvodnosti tretej čiastkovej výhrady uvedenej v bode 113 tohto rozsudku, treba dospieť k záveru, že Súd prvého stupňa sa v rozpore so zásadami, ktorými sa má riadiť pri svojej analýze argumentov, ktoré boli pred ním uvedené a ktoré sa týkali transparentnosti trhu v rámci údajného kolektívneho dominantného postavenia, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

134

Táto chyba sa dotýka časti napadnutého rozsudku týkajúcej sa preskúmania argumentov založených na zjavne nesprávnych posúdeniach Komisiou zo strany Súdu prvého stupňa vrátane konštatovania Súdu prvého stupňa obsiahnutého v bode 377 napadnutého rozsudku. Táto chyba však nemôže sama osebe spochybniť záver Súdu prvého stupňa uvedený v bode 325 napadnutého rozsudku, podľa ktorého musí byť sporné rozhodnutie v podstate zrušené z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Je teda nevyhnutné preskúmať ďalšie odvolacie dôvody.

135

V niektorých bodoch napadnutého rozsudku, ako sú jeho body 347 a 361, Súd prvého stupňa používa výrazy ako „veľká transparentnosť cien“ alebo „veľká transparentnosť trhu“. Okrem toho v bode 299 napadnutého rozsudku označuje Súd prvého stupňa záver obsiahnutý v spornom rozhodnutí, podľa ktorého sú katalógové ceny „skôr vyrovnané“, ako „prinajmenšom opatrný záver, keďže vyrovnávanie bolo v skutočnosti veľmi zjavné“. V bode 307 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že „rozdiel vo všeobecných úrovniach zliav na faktúru poskytovaných účastníkmi koncentrácie, tak ako je zdôraznený v odôvodnení č. 78 [sporného] rozhodnutia, je len veľmi malý“. V bode 317 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa vyvodil zo sporného rozhodnutia, že „akciové zľavy majú len veľmi obmedzený vplyv na ceny“.

136

V bode 425 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, pokiaľ ide o sporné rozhodnutie, že „výpočet rozdielu medzi minimálnymi a maximálnymi zľavami na zákazníka… uskutočnený pre každého účastníka koncentrácie bol urobený nesprávne“. V bode 427 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že informácie o zľavách pochádzajúce od účastníkov koncentrácie majú „pochybnú relevanciu“.

137

V bode 434 napadnutého rozsudku sa uvádza najmä toto:

„… štúdia vyhotovená ekonómami účastníkov koncentrácie… neuvádza dostatočne spoľahlivé, relevantné a porovnateľné údaje… Hoci je určite pravdepodobné, že rôzne druhy maloobchodníkov (supermarkety, nezávislí, reťazce špecializovaných predajní, atď.) uplatňujú politiku rozdielnych marží a že v každej kategórii subjektov, ba dokonca u každého jednotlivého subjektu existujú rozdiely podľa druhu albumu a stupňa jeho úspechu, je na druhej strane málo pravdepodobné a štúdia neobsahuje v tomto ohľade žiadne údaje, že by maloobchodník uplatňoval rozdielnu politiku predaja pri tom istom druhu albumov. …“

138

Odvolatelia, podporovaní v tomto ohľade Komisiou, tvrdia, že Súd prvého stupňa prekročil rozsah súdneho preskúmavania, ktorý mu prináleží, tým, že porušil článok 230 ES aj ustálenú judikatúru, a nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, a to bez toho, aby preukázal existenciu zjavne nesprávneho posúdenia v spornom rozhodnutí a bez toho, aby požadoval ekonomické posudky.

139

Okrem toho sa Súd prvého stupňa sám pri skúmaní sporného rozhodnutia dopustil zjavne nesprávneho posúdenia a vyložil úplné chybné dôkazy, ktoré mu boli predložené a ktoré sa týkali podstatných aspektov veci, predovšetkým relevantnosti, komplexnosti a netransparentnosti zliav.

140

Okrem toho sa odvolatelia domnievajú, že Súd prvého stupňa tým tiež v bodoch 425, 427 a 434 napadnutého rozsudku skreslil niektoré dôkazy.

141

Impala sa domnieva, že tento odvolací dôvod predstavuje prinajmenšom vo významnej miere pokus spochybniť skutkové posúdenie vykonané Súdom prvého stupňa, pričom odvolatelia nepreukázali, že Súd prvého stupňa nesprávne vyložil dôkazy, ktoré mal k dispozícii.

142

Subsidiárne Impala tvrdí, že Súd prvého stupňa mal na pamäti relevantnú judikatúru týkajúcu sa rozsahu jeho preskúmavacej právomoci, keď posudzoval sporné rozhodnutie a odkazoval pri tom v bode 328 napadnutého rozsudku na bod 39 už citovaného rozsudku Komisia/Tetra Laval, a že preto neprekročil rozsah súdneho preskúmavania, ktoré mu prináleží.

143

Na úvod treba odmietnuť argumentáciu spoločnosti Impala týkajúcu sa neprípustnosti štvrtého odvolacieho dôvodu. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Impala v tomto odvolacom dôvode, neobmedzujú sa odvolatelia na spochybnenie skutkového posúdenia vykonaného v prvom stupni, ale uvádzajú právne otázky, ktoré sú prípustné v štádiu konania o odvolaní.

144

Vo veci samej treba najskôr pripomenúť, že Komisia disponuje na účely použitia hmotnoprávnych pravidiel nariadenia, a najmä jeho článku 2, istou mierou voľnej úvahy v ekonomickej oblasti. Z toho vyplýva, že preskúmanie rozhodnutia Komisie v oblasti koncentrácií súdom Spoločenstva sa obmedzuje na overenie vecnej presnosti skutkových zistení a absenciu zjavne nesprávneho posúdenia (pozri rozsudky Kali & Salz, už citovaný, body 223 a 224, ako aj Komisia/Tetra Laval, už citovaný, bod 38).

145

Hoci v tomto ohľade neprináleží Súdu prvého stupňa, aby na účely použitia hmotnoprávnych pravidiel nariadenia nahrádzal ekonomické posúdenie Komisie svojím posúdením, nevyplýva z toho, že súd Spoločenstva sa musí zdržať preskúmania právnej kvalifikácie údajov ekonomickej povahy Komisiou. Súd Spoločenstva totiž musí najmä preveriť nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Tetra Laval, už citovaný, bod 39, ako aj Španielsko/Lenzing, už citovaný, body 56 a 57).

146

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, je teda potrebné konštatovať, že keďže Súd prvého stupňa uskutočnil v rámci argumentov, ktoré mu boli predložené, dôkladné preskúmanie dôkazov, ktoré sú základom pre sporné rozhodnutie, konal v súlade s požiadavkami judikatúry uvedenými v bodoch 144 a 145 tohto rozsudku.

147

Tento záver však ako taký nestačí na zamietnutie štvrtého odvolacieho dôvodu. Okrem otázky, či Súd prvého stupňa prekročil rozsah súdneho preskúmania, ktorý mu patrí, pokiaľ ide o stupeň intenzity jeho preskúmania skutkového základu sporného rozhodnutia, totiž odvolatelia navyše tvrdia, ako vyplýva z bodu 139 tohto rozsudku, že samotný Súd prvého stupňa sa pri svojom posudzovaní faktorov, z ktorých vychádza sporné rozhodnutie, dopustil zjavne nesprávneho posúdenia a úplne chybne vyložil dôkazy, ktoré mu boli predložené.

148

Tieto posledné uvedené tvrdenia sa čiastočne prekrývajú s ostatnými odvolacími dôvodmi, a to jednak s prvým, druhým a siedmym odvolacím dôvodom, ako aj s prvou časťou tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré sa týkajú spôsobu, akým Súd prvého stupňa posúdil niektoré dôkazy, ktoré mu boli predložené, a jednak s piatym odvolacím dôvodom založeným na nezohľadnení právnych kritérií použiteľných na situáciu kolektívneho dominantného postavenia Súdom prvého stupňa.

149

V tomto ohľade stačí uviesť, že ako vyplýva z bodov 95, 102 a 133 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa sa, pokiaľ ide o ním vykonané preskúmanie tvrdení založených na existencii zjavne nesprávneho posúdenia, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, čo sa týka tak zaobchádzania s niektorými dôkazmi, ako aj právnych kritérií uplatniteľných v oblasti kolektívneho dominantného postavenia vyplývajúceho z tichej koordinácie.

150

Treba preto bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k tvrdeniam odvolateľov vychádzajúcim zo skreslenia dôkazov alebo k otázke, či Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku skutočne nahradil hospodárske posúdenie Komisie svojím posúdením, dospieť k záveru, že prinajmenšom časť napadnutého rozsudku venovaná preskúmaniu argumentov vychádzajúcich z existencie zjavne nesprávneho posúdenia je postihnutá vadou nesprávneho právneho posúdenia. Pokiaľ ide o časť napadnutého rozsudku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia sporného rozhodnutia, treba sa ešte venovať šiestemu odvolaciemu dôvodu.

151

V bodoch 255 až 276 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa na účely preskúmania prvého žalobného dôvodu, ktorý mu bol predložený, zhrnul relevantné skutočnosti zo sporného rozhodnutia. Bod 275 uvedeného rozsudku znie takto:

„Z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že vzhľadom na homogénnosť výrobku, transparentnosť trhu, ako aj použitie odvetných opatrení, kolektívne dominantné postavenie neexistuje.“

152

Súd prvého stupňa preskúmal v napadnutom rozsudku viacero častí sporného rozhodnutia, aby overil, či obsahuje dostatočné odôvodnenie na konštatovanie o neexistujúcej transparentnosti relevantného trhu a odpovedal pritom zakaždým záporne.

153

Súd prvého stupňa najskôr preskúmal časť sporného rozhodnutia osobitne venovanú transparentnosti trhu. V tomto ohľade uviedol v bodoch 289, 290 a 294 napadnutého rozsudku predovšetkým toto:

…

154

Súd prvého stupňa potom preskúmal argumentáciu obsiahnutú v spornom rozhodnutí, ktorá sa týkala prípadnej „spoločnej cenovej politiky“ medzi veľkými spoločnosťami, a analyzoval ju v bodoch 295 až 324 napadnutého rozsudku pri hľadaní ukazovateľov, ktoré by mohli vysvetliť údajnú nedostatočnosť transparentnosti na relevantných trhoch. V tomto ohľade Súd prvého stupňa dospel predovšetkým k týmto záverom:

…

…

155

Bod 411 napadnutého rozsudku znie takto:

„Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe s istotou tvrdila, že preskúmala zľavy ostatných veľkých spoločností, ale keďže tieto čísla nemožno sprístupniť účastníkom koncentrácie, nebolo možné ich ani zahrnúť do rozhodnutia. Túto argumentáciu však nemožno prijať.“

156

Bod 530 napadnutého rozsudku znie takto:

„Z odôvodnenia č. 157 rozhodnutia, a predovšetkým z jeho poslednej vety, vyplýva, že záver Komisie, podľa ktorého koncentrácia nepredstavuje dostatočne významnú zmenu, ktorá by mohla viesť k pravdepodobnému vytvoreniu kolektívneho dominantného postavenia, sa výslovne opiera o podmienky týkajúce sa transparentnosti trhu a odvetných opatrení.“

157

Odvolatelia tvrdia, že systém preskúmavania koncentrácií Spoločenstva, a predovšetkým článok 10 ods. 6 nariadenia bránia Súdu prvého stupňa zrušiť rozhodnutie o povolení takej koncentrácie z dôvodov nedostatočného odôvodnenia.

158

Subsidiárne odvolatelia tvrdia, že Súd prvého stupňa použil neprimerane vysoké meradlo na odôvodnenie, ktoré je nezlučiteľné s ustálenou judikatúrou a nezohľadňuje osobitný kontext a povahu konania o preskúmaní koncentrácií. Súd prvého stupňa ďalej konal nesprávne, keď uložil Komisii povinnosť vysvetliť odchýlky od oznámenia o výhradách.

159

Na druhej strane Súd prvého stupňa konal nesprávne pri svojom preskúmavaní odôvodnenia sporného rozhodnutia tým, že nezohľadnil osobitný kontext rozhodnutia o povolení koncentrácie. V tejto oblasti uvádzajú odvolatelia niekoľko argumentov. Po prvé sa domnievajú, že treba stanoviť menej prísne požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia o povolení koncentrácie než na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré takú koncentráciu zakazuje. Po druhé Súd prvého stupňa nesprávne nepreskúmal odôvodnenie sporného rozhodnutia z hľadiska dobre informovaných odborníkov v odvetví. Po tretie krátka doba medzi oznámením o výhradách a prijatím rozhodnutia o povolení koncentrácie prináša určitú mieru obmedzenia pri preskúmavaní odôvodnenia takého rozhodnutia. Po štvrté skutočnosť, že odvolatelia môžu uskutočniť oznámenú koncentráciu, musí byť prekážkou zrušenia rozhodnutia o povolení koncentrácie pre nedostatočné odôvodnenie. Po piate Súd prvého stupňa sa v bode 411 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď donútil Komisiu, aby zverejnila podrobnosti o cenách a zľavách vzhľadom na ich dôvernú a citlivú povahu.

160

V každom prípade na rozdiel od posúdenia uskutočneného Súdom prvého stupňa vyplýva podľa odvolateľov z ustálenej judikatúry, že sporné rozhodnutie je primerane odôvodnené, pretože umožnilo spoločnosti Impala zistiť dôvody, na ktorých bolo toto rozhodnutie založené, a Súdu prvého stupňa vykonať súdne preskúmanie. V tomto ohľade odvolatelia predovšetkým tvrdia, že zistenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého je sporné rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, je ťažko zlučiteľné s jeho záverom, že uvedené rozhodnutie je postihnuté zjavne nesprávnymi posúdeniami.

161

Nakoniec odvolatelia tvrdia, že preskúmanie odôvodnenia sporného rozhodnutia Súdom prvého stupňa je chybné z dôvodu použitia nesprávneho dôkazného štandardu, nedodržania správneho rozsahu súdneho preskúmania a použitia nesprávneho kritéria vo vzťahu k transparentnosti.

162

Impala sa domnieva, pričom tým nie je dotknutá jej všeobecná námietka neprípustnosti, že po prvé odvolatelia nemôžu z ustanovenia o námietke, ktoré predstavuje článok 10 ods. 6 nariadenia, urobiť všeobecné pravidlo. Po druhé odvolatelia v podstate chybne trvajú na tom, že článok 253 ES je alebo nie je použiteľný podľa toho, či je určité rozhodnutie týkajúce sa zamýšľanej koncentrácie záporné alebo kladné. Po tretie Impala uvádza, že požadovaná miera odôvodnenia závisí od kontextu a právneho rámca, v ktorom je konkrétny akt prijatý. Je úplne v súlade s touto zásadou, aby požiadavky na odôvodnenie boli prispôsobené druhu posudzovanej veci. Pritom v prejednávanej veci ide o vec, v ktorej bolo začaté formálne konanie a v ktorej boli vznesené závažné námietky zo strany tretej osoby a prijaté oznámenie o výhradách.

163

Pokiaľ ide o subsidiárnu argumentáciu odvolateľov vo vzťahu k miere odôvodnenia, ktorú Súd prvého stupňa použil, tvrdí Impala jednak to, že sa Súd prvého stupňa obmedzuje na spomenutie pasáží z oznámenia o výhradách na zdôraznenie nedostatočného odôvodnenia sporného rozhodnutia a jeho vnútornej nesúdržnosti a že zakladá konštatovanie tohto nedostatočného odôvodnenia na argumentácii vyloženej v samotnom spornom rozhodnutí a nie prostredníctvom porovnania s argumentáciou obsiahnutou v oznámení o výhradách. Ďalej sa Impala domnieva, že Súd prvého stupňa neporušil kontext konania o preskúmaní koncentrácií.

164

Okrem toho zo skutočnosti, že Súd prvého stupňa mohol uskutočniť vyčerpávajúce preskúmanie sporného rozhodnutia, nevyplýva, že jeho odôvodnenie bolo dostatočné. Podľa Impala je zjavné, že Súd prvého stupňa nemohol najmä pochopiť, prečo Komisia napriek tomu, že z dôkazov vyplývala existencia dostatočnej transparentnosti na preukázanie existencie kolektívneho dominantného postavenia, dospela k záveru, že dôkazy o transparentnosti sú nedostatočné, pretože akciové zľavy sú menej transparentné než iné druhy zliav. Podľa spoločnosti Impala zostávajú skutočné dôvody sporného rozhodnutia neznáme.

165

Pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľov zhrnutú v bode 161 tohto rozsudku, Impala tvrdí, že úvahy Súdu k niektorým aspektom odôvodnenia sporného rozhodnutia sú založené na dôkladnom preskúmaní analýzy vykonanej Komisiou, ale predovšetkým na vnútornej nesúdržnosti samotného sporného rozhodnutia.

166

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 253, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri najmä rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63; z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C-42/01, Zb. s. I-6079, bod 66, ako aj z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C-390/06, Zb. s. I-2577, bod 79).

167

Autor takého aktu však nemusí zaujať postoj k zjavne druhoradým skutočnostiam alebo predvídať možné námietky (rozsudok z 25. októbra 2005, Nemecko a Dánsko/Komisia, nazývaný „Feta“, C-465/02 a C-466/02, Zb. s. I-9115, bod 106). Navyše stupeň podrobnosti odôvodnenia rozhodnutia musí byť primeraný materiálnym možnostiam a technickým podmienkam alebo lehote, v ktorej musí byť rozhodnutie vydané (pozri rozsudky z 1. decembra 1965, Schwarze, 16/65, Zb. s. 1081, 1096 a 1097, ako aj zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C-350/88, Zb. s. I-395, bod 16). Komisia teda neporuší svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ pri vykonávaní svojej právomoci preskúmavania koncentrácií neuvedie vo svojom rozhodnutí presné odôvodnenie, čo sa týka posúdenia určitého množstva aspektov koncentrácie, ktoré sa jej zdajú zjavne nevhodné, bezvýznamné alebo v rámci tohto posudzovania jasne druhoradé (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Sytraval e Brink’s France, už citovaný, bod 64). Taká požiadavka by totiž bola ťažko zlučiteľná s požiadavkou rýchlosti a krátkych procesných lehôt, ktoré musí Komisia dodržiavať pri výkone svojej právomoci preskúmavania koncentrácií a ktoré patria medzi osobitné okolnosti konania o preskúmaní týchto koncentrácií.

168

Z toho vyplýva, že ak Komisia vyhlási koncentráciu za zlučiteľnú so spoločným trhom na základe článku 8 ods. 2 nariadenia, je požiadavka odôvodnenia splnená, pokiaľ toto rozhodnutie jasne uvádza dôvody, pre ktoré sa Komisia domnieva, že dotknutá koncentrácia, v prípade potreby po zmenách vykonaných dotknutými podnikmi, nevytvára ani neposilňuje dominantné postavenie, v ktorého dôsledku by bola významne narušená účinná hospodárska súťaž na spoločnom trhu alebo na jeho podstatnej časti.

169

V tomto ohľade je síce pravda, že Komisia nie je pri odôvodnení rozhodnutí prijatých na základe nariadenia povinná vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a argumentom, ktoré jej boli predložené vrátane tých, ktoré sú jasne druhoradé na posúdenie, ktoré sa má vykonať, nemení to však nič na tom, že musí opísať skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú zásadný význam v rámci štruktúry rozhodnutia. Odôvodnenie musí okrem toho byť logické a nesmie vykazovať vnútorný rozpor (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 18. mája 1962, Geitling a i./Vysoký úrad, 13/60, Zb. s. 165, 221; z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 78; zo 7. júla 1981, Rewe-Handelsgesellschaft Nord a Rewe-Markt Steffen, 158/80, Zb. s. 1805, bod 26, a zo 17. mája 1988, Arendt/Parlament, 28/87, Zb. s. 2633, body 7 a 8).

170

Kritiku uvedenú odvolateľmi v rámci šiesteho odvolacieho dôvodu treba preskúmať z hľadiska týchto zásad.

171

Odvolatelia v prvom rade tvrdia, že rozhodnutie Komisie povoľujúce koncentráciu nemôže byť v žiadnom prípade zrušené z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. V tomto ohľade sa opierajú predovšetkým o článok 10 ods. 6 nariadenia.

172

Z bodu 49 tohto rozsudku vyplýva, že cieľom posledného uvedeného ustanovenia je zabezpečiť právnu istotu v prípade, že by Komisia výnimočne neprijala rozhodnutie v stanovenej lehote. Dotknuté podniky teda môžu pokojne uskutočniť svoju koncentráciu, pokiaľ dôjde k mlčky urobenému povoleniu.

173

Ako uvádza Impala, z argumentácie odvolateľov založenej na článku 10 ods. 6 nariadenia vyplýva, že rozhodnutia o povolení koncentrácie nesmú byť nijako odôvodnené, pretože nemôžu byť napadnuté pre neexistenciu odôvodnenia.

174

Treba však pripomenúť, že nedostatočné odôvodnenie, v dôsledku ktorého môže byť porušený článok 253 ES, spadá pod porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 230 ES a okrem toho predstavuje dôvod, ktorý súd Spoločenstva môže, ba dokonca musí zohľadniť z úradnej povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C-166/95 P, Zb. s. I-983, bod 24). Navyše podľa ustálenej judikatúry sa text odvodeného práva Spoločenstva má vykladať v rámci možností v zmysle jeho súladu s ustanoveniami Zmluvy ES a všeobecnými zásadami práva Spoločenstva (rozsudok zo 4. októbra 2007, Schutzverband der Spirituosen-Industrie, C-457/05, Zb. s. I-8075, bod 22, ako aj citovaná judikatúra). Z toho vyplýva, že článok 10 ods. 6 nariadenia treba vykladať a uplatňovať s ohľadom na články 230 ES a 253 ES.

175

Ako teda vyplýva z bodu 49 tohto rozsudku, uvedený článok 10 ods. 6 predstavuje výnimku zo všeobecnej štruktúry nariadenia vyplývajúcej predovšetkým z jeho článku 6 ods. 1 a článku 8 ods. 1, podľa ktorej Komisia výslovne rozhoduje o koncentráciách, ktoré sú jej oznámené, či už je toto rozhodnutie kladné alebo záporné. Preto nielenže článok 10 ods. 6 nariadenia nemôže založiť všeobecnú domnienku v prospech zlučiteľnosti koncentrácií so spoločným trhom, ale nemôže byť ani základom pre výnimku z možnosti napadnúť legálnosť rozhodnutia povoľujúceho takú koncentráciu z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia. Legitímna potreba právnej istoty vo výnimočných situáciách, ktorá sa odráža v uvedenom ustanovení, nemôže ísť tak ďaleko, že rozhodnutia o koncentráciách nebudú úplne alebo čiastočne podliehať preskúmaniu súdom Spoločenstva.

176

Argumentáciu odvolateľov založenú na článku 10 ods. 6 nariadenia teda treba odmietnuť.

177

Odvolatelia subsidiárne predovšetkým tvrdia, že keďže sporné rozhodnutie umožnilo spoločnosti Impala zistiť odôvodnenie dotknutého povolenia a Súdu prvého stupňa vykonať jeho preskúmanie, Súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s ustálenou judikatúrou súdov Spoločenstva týkajúcou sa požiadaviek na odôvodnenie.

178

Ako v tomto ohľade vyplýva z bodu 166 tohto rozsudku, z ustálenej judikatúry vyplýva na jednej strane, že cieľom odôvodnenia vyžadovaného článkom 253 ES je umožniť dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho, a na druhej strane, že táto požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od povahy dotknutého aktu a kontextu, v akom bol prijatý (pozri tiež rozsudky zo 7. apríla 1987, Sisma/Komisia, 32/86, Zb. s. 1645, bod 8; zo 4. júna 1992, Consorgan/Komisia, C-181/90, Zb. s. I-3557, bod 14; z 15. apríla 1997, Irish Farmers Association a i., C-22/94, Zb. s. I-1809, body 39 až 41; z 19. septembra 2002, Španielsko/Komisia, C-114/00, Zb. s. I-7657, body 62 a 63; z 2. októbra 2003, Krupp Hoesch/Komisia, C-195/99 P, Zb. s. I-10937, bod 110, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 372).

179

V prejednávanej veci je pravda, že určitá disproporcia v spornom rozhodnutí medzi uvedením dôkazov v prospech dostatočnej transparentnosti a uvedením dôkazov o akciových zľavách svedčiacich proti takej transparentnosti sa môže zdať poľutovaniahodnou. Súd prvého stupňa sa však po prvé vzhľadom na kontext, v ktorom bolo prijaté sporné rozhodnutie a ktorý sa vyznačoval predovšetkým úzkym časovým rozpätím medzi jednak písomnou odpoveďou na oznámenie o výhradách, ako aj vypočutím pred Komisiou, a jednak koncom formálneho konania, a po druhé vzhľadom na požiadavky judikatúry vyložené v bodoch 166 až 169 tohto rozsudku, najmä v jeho bodoch 166 a 167, nemohol domnievať, bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že Komisia v prejednávanej veci porušila povinnosť dostatočne odôvodniť sporné rozhodnutie (pozri analogicky rozsudky z 28. októbra 1981, Krupp Stahl/Komisia, 275/80 a 24/81, Zb. s. 2489, bod 13, a z 13. marca 1985, Holandsko a Leeuwarder Papierwarenfabriek/Komisia, 296/82 a 318/82, Zb. s. 809, bod 21).

180

Po prvé totiž zo sporného rozhodnutia vyplynuli úvahy Komisie tak, že jeho dôvodnosť mohla byť neskôr napadnutá na príslušnom súde, ako to urobila Impala. Bolo by v tomto ohľade nadbytočné požadovať, ako to urobil Súd prvého stupňa v bode 289 napadnutého rozsudku, podrobný opis každého hľadiska, ktoré je podkladom sporného rozhodnutia, ako je povaha akciových zliav, okolnosti, za ktorých ich možno uplatniť, stupeň ich netransparentnosti, ich výška alebo ich konkrétny vplyv na transparentnosť cien (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C-286/98 P, Zb. s. I-9925, body 59 až 61, ako aj z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C-341/06 P a C-342/06 P, Zb.s I-4777, bod 108). To platí tým skôr, že sa Impala vo veľkej miere zúčastnila, ako vyplýva najmä z bodov 7 a 10 napadnutého rozsudku, formálneho konania (pozri analogicky rozsudky z 25. októbra 2001, Taliansko/Rada, C-120/99, Zb. s. I-7997, bod 29, a z 9. septembra 2004, Španielsko/Komisia, C-304/01, Zb. s. I-7655, bod 50) a že navyše mohla napadnúť na Súde prvého stupňa aj platnosť meritórneho posúdenia vykonaného Komisiou v spornom rozhodnutí.

181

Po druhé, ako vyplýva predovšetkým z bodov 275, 289 a 530 napadnutého rozsudku, Súd prvého stupňa poznal dôvody, pre ktoré sa Komisia rozhodla povoliť dotknutú koncentráciu. Navyše venoval niekoľko bodov svojho rozsudku analýze opodstatnenosti týchto dôvodov. Treba pritom v tomto ohľade zdôrazniť, že povinnosť odôvodniť rozhodnutia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí s legálnosťou sporného aktu z meritórneho hľadiska (pozri rozsudky zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, bod 48, ako aj Komisia/Sytraval, už citovaný, bod 67). Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody postihnuté chybami, je nimi postihnutá legálnosť rozhodnutia z meritórneho hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody. Nemožno teda tvrdiť, že Súd prvého stupňa nemohol vykonať svoje súdne preskúmanie (pozri analogicky rozsudok Chronopost a La Poste/UFEX a i., už citovaný, bod 112).

182

Je teda potrebné vyhovieť šiestemu odvolaciemu dôvodu odvolateľov bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o výhradách uvedených v bodoch 158, 159 a 161 tohto rozsudku.

183

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy treba vyhlásiť prejednávané odvolanie za dôvodné.

184

Vyjadrenie Komisie k odvolaniu obsahuje osobitnú časť obsahujúcu „doplňujúce pripomienky“ k „základným dôvodom“ sporného rozhodnutia. Komisia v nich tvrdí, že Súd prvého stupňa v bodoch 474 a 476 napadnutého rozsudku nesprávne kvalifikoval jej zistenia týkajúce sa odvetných opatrení ako základný dôvod uvedeného rozhodnutia. Komisia tvrdí, že pokiaľ by sa v tomto konaní ukázalo, že zistenia v spornom rozhodnutí, pokiaľ ide o nedostatočnú transparentnosť trhu, neboli z právneho hľadiska chybné, malo by sa uvedené rozhodnutie vyhlásiť za platné bez ohľadu na to, či je alebo nie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o odvetné opatrenia.

185

Impala vyložila tieto úvahy obsiahnuté vo vyjadrení Komisie k odvolaniu ako vzájomné odvolanie a s odvolaním na článok 117 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora naň odpovedala samostatným vyjadrením z 23. marca 2007. Účastníkom konania sa potom povolilo podať k tejto veci doplňujúce vyjadrenia, z ktorých posledné bolo do kancelárie Súdneho dvora podané 16. júla 2007, pričom otázka, či Impala bola oprávnená odvolávať sa na uvedený článok 117 ods. 2, ostala otvorenou.

186

Na kvalifikáciu určitého argumentu ako vzájomného odvolania článok 117 ods. 2 rokovacieho poriadku vyžaduje, aby účastník konania, ktorý sa naň odvoláva, navrhoval úplné alebo čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu, ktorý nebol uvedený v odvolaní. Na zistenie toho, či je to v prípade prejednávanej veci tak, treba posúdiť znenie, cieľ a kontext dotknutej časti vyjadrenia Komisie k odvolaniu.

187

Treba však v tomto ohľade zdôrazniť, že Komisia nikde vo svojom vyjadrení nepoužíva výraz „vzájomné odvolanie“. Navyše Komisia jasne v priebehu konania a predovšetkým na pojednávaní uviedla, že svojimi „doplňujúcimi vyjadreniami“ nezamýšľala podať vzájomné odvolanie.

188

Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že uvedené vyjadrenia nepredstavujú vzájomné odvolanie. Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Impala teda nie je potrebné zaujať v tomto ohľade stanovisko.

189

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Súdu prvého stupňa. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Súdu prvého stupňa.

190

Vzhľadom na to, že Súd prvého stupňa preskúmal len prvé dva z piatich žalobných dôvodov, ktoré Impala uviedla na podporu svojej žaloby, Súdny dvor sa domnieva, že stav prejednávanej veci nedovoľuje, aby sám vydal konečný rozsudok. Je preto potrebné vrátiť vec na rozhodnutie Súdu prvého stupňa.

191

Keďže sa vec musí vrátiť Súdu prvého stupňa, treba rozhodnúť o príslušných trovách tohto konania o odvolaní v konaní vo veci samej.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: