Vec C‑514/03

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Španielskemu kráľovstvu

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Články 43 ES a 49 ES – Obmedzenia usadenia sa a slobodného poskytovania služieb – Súkromné bezpečnostné služby – Podmienky – Právnická osoba – Minimálne základné imanie – Zábezpeka – Minimálny počet spolupracovníkov – Smernice 89/48/EHS a 92/51/EHS – Uznávanie odborných kvalifikácií“

Návrhy prednesené 7. júla 2005 – generálna advokátka J. Kokott 

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 26. januára 2006 

Abstrakt rozsudku

1.     Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia

(Články 43 ES a 49 ES)

2.     Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Uznávanie diplomov a dokladov o vzdelaní – Smernica 92/51

(Smernica Rady 92/51)

1.     Členský štát, ktorý stanovuje zahraničným súkromným bezpečnostným službám podmienky na výkon ich činnosti na vnútroštátnom území, a to povinnosť:

–       mať právnu formu právnickej osoby,

–       vlastniť stanovené minimálne základné imanie,

–       zaplatiť zábezpeku španielskemu orgánu,

–       zamestnávať minimálny počet zamestnancov v rozsahu, v akom sporný podnik vykonáva svoje činnosti v iných oblastiach ako preprava a distribúcia výbušnín,

–       všeobecne pre členov ich personálu získať špeciálne úradné povolenie vydávané vnútroštátnymi orgánmi,

si nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 43 ES a 49 ES.

(pozri body 31, 36, 41, 48, 50, 55, 56 a výrok)

2.     Členský štát si tým, že neprijal potrebné ustanovenia na zabezpečenie uznávania potvrdení o odbornej spôsobilosti na výkon činnosti súkromného detektíva, nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo smernice 92/51 o druhom všeobecnom systéme uznávania odborného vzdelania a prípravy, ktorou sa dopĺňa smernica 89/48.

(pozri bod 65 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 26. januára 2006 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Články 43 ES a 49 ES – Obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb – Súkromné bezpečnostné služby – Podmienky – Právnická osoba – Minimálne základné imanie – Zábezpeka – Minimálny počet spolupracovníkov – Smernice 89/48/EHS a 92/51/EHS – Uznávanie odborných kvalifikácií“

Vo veci C‑514/03,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 8. decembra 2003,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Patakia a L. Escobar Guerrero, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Španielskemu kráľovstvu, v zastúpení: E. Braquehais Conesa, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanému,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia K. Schiemann, N. Colneric, J. N. Cunha Rodrigues a E. Levits (spravodajca),

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 7. júla 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Komisia Európskych spoločenstiev svojou žalobou žiada Súdny dvor, aby určil, že Španielske kráľovstvo si tým, že:

–       podľa vykonávacích ustanovení súkromné bezpečnostné služby a členovia ich personálu sú povinné mať španielsku štátnu príslušnosť,

–       v rámci evidencie cudzincov sú súkromné bezpečnostné služby povinné:

a)      byť v každom prípade právnickou osobou;

b)      mať špecifické základne imanie bez ohľadu na skutočnosť, že tento podnik nepodlieha takejto povinnosti vo svojom štáte usadenia sa;

c)      zložiť zábezpeku u Caja General de Depósitos bez ohľadu na to, že prípadne zaplatil zábezpeku v členskom štáte pôvodu;

d)      zamestnávať určitý minimálny počet zamestnancov,

–       personál zahraničnej súkromnej bezpečnostnej služby musí vlastniť osobitnú novú licenciu v Španielsku, hoci je už majiteľom obdobnej licencie v členskom štáte usadenia sa daného podniku,

a nepodriadením povolaní v oblasti súkromnej bezpečnosti systému uznávania odborných kvalifikácií v Spoločenstve,

nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 43 ES a 49 ES, ako aj zo smernice Rady 89/48/EHS z 21. decembra 1988 o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov (Ú. v. ES L 19, s. 16; Mim. vyd. 05/001, s. 337) a smernice Rady 92/51/EHS z 18. júna 1992 o druhom všeobecnom systéme uznávania odborného vzdelania a prípravy, ktorou sa dopĺňa smernica 89/48 (Ú. v. ES L 209, s. 25; Mim. vyd. 05/002, s. 47).

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

2       Cieľom smerníc 89/48 a 92/51 je zaviesť systémy uznávania diplomov, aby sa európskym občanom uľahčil výkon všetkých povolaní, ktoré v nejakom hostiteľskom členskom štáte závisia od ukončenia pomaturitného vzdelania. Zatiaľ čo smernica 89/48 pri vysokoškolských diplomoch vyžaduje odbornú prípravu trvajúcu minimálne tri roky, smernica 92/51 sa uplatňuje na diplomy vyžadujúce pomaturitné vzdelanie v dĺžke od jedného mesiaca do jedného roka alebo v ekvivalentnej dĺžke, definované v článku 1 tejto smernice.

3       Článok 1 smernice 92/51 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa budú používať nasledujúce definície:

…

c)      ‚potvrdenie o odbornej spôsobilosti‘: akýkoľvek doklad o kvalifikácii:

–       potvrdzujúci vzdelanie a odbornú prípravu, ktoré netvoria súčasť súboru predstavujúceho diplom, podľa smernice 89/48/EHS, prípadne diplom alebo osvedčenie podľa tejto smernice,

alebo

–       udelený po posúdení osobných kvalít, zručností alebo vedomostí, ktoré považuje za nevyhnutné na výkon povolania orgán, príslušný podľa ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnymi opatrení členského štátu bez toho, aby požadoval doklady o predchádzajúcom vzdelávaní a odbornej príprave,

…

e)      ‚regulované povolanie‘: regulovaná odborná činnosť alebo rozsah činností, ktoré tvoria toto povolanie v členskom štáte,

f)      ‚regulovaná odborná činnosť‘: odborná činnosť, ktorej začatie alebo vykonávanie, alebo jeden zo spôsobov jej vykonávania v členskom štáte, je priamo alebo nepriamo podmienené v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov a správnymi opatrení vlastníctvo dokladu o vzdelaní a odbornej príprave alebo potvrdením o odbornej spôsobilosti. Najmä nasledujúce predstavuje spôsob vykonávania regulovanej odbornej činnosti:

–       vykonávanie činnosti na základe profesijného titulu, ktorý je vyhradený držiteľom dokladov o vzdelaní a odbornej príprave alebo o odbornej spôsobilosti v zmysle ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení…

…“

4       Článok 8 smernice 92/51 znie takto:

„Tam, kde je v hostiteľskom členskom štáte vykonávanie regulovaného povolania podmienené vlastníctvom potvrdenia o odbornej spôsobilosti, nesmie príslušný orgán z dôvodu nedostatočnej kvalifikácie odmietnuť povoliť štátnemu príslušníkovi členského štátu začať a vykonávať toto povolanie za rovnakých podmienok, aké platia pre jeho vlastných štátnych príslušníkov:

a)      ak má žiadateľ potvrdenie o odbornej spôsobilosti vyžadované v inom členskom štáte na vykonávanie tohto povolania na svojom území a takéto potvrdenie bolo udelené v inom členskom štáte

alebo

b)      ak žiadateľ poskytne doklad o kvalifikáciách nadobudnutých v iných členských štátoch

a dáva záruky, najmä v oblasti zdravia, bezpečnosti, ochrany životného prostredia a ochrany spotrebiteľa, rovnocenné tým, ktoré vyžadujú ustanovenia zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení hostiteľského členského štátu

Ak žiadateľ neposkytne doklad o takejto spôsobilosti alebo kvalifikáciách, platia ustanovenia zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení hostiteľského členského štátu.“

 Vnútroštátna právna úprava

5       Činnosť súkromnej bezpečnostnej služby v Španielsku je upravená zákonom č. 23/1992 z 30. júla 1992 o súkromnej bezpečnostnej službe (BOE č. 186 zo 4. augusta 1992, s. 27116, ďalej len „zákon o súkromnej bezpečnostnej službe“) a kráľovským dekrétom č. 2364/1994 z 9. decembra 1994 o schválení nariadenia o súkromnej bezpečnostnej službe (BOE č. 8 z 10. januára 1995, s. 779, ďalej len „nariadenie o súkromnej bezpečnostnej službe“).

6       Článok 5 ods.1 zákona o súkromnej bezpečnostnej službe obsahuje taxatívny zoznam šiestich kategórií služieb, ktoré môžu byť poskytované súkromnými bezpečnostnými službami, a to:

–       stráženie a ochrana majetku, budov, podujatí, zápasov alebo zhromaždení,

–       ochrana určených osôb,

–       úschova, stráženie, overovanie a výber peňazí, bankoviek, cenných papierov a cenín alebo nebezpečných látok, ako aj preprava a distribúcia týchto vecí,

–       inštalácia a prevádzkovanie bezpečnostných prístrojov, zariadení a systémov,

–       prevádzkovanie centrál na prijímanie, preverovanie a prenos poplašných signálov a ich oznamovanie štátnym bezpečnostným zložkám, ako aj poskytovanie služieb odpovede, ktoré nepatria do oblasti týchto štátnych bezpečnostných zložiek,

–       programovanie a poradenstvo týkajúce sa bezpečnostných služieb v zmysle zákona.

7       Podľa článku 7 ods. 1 tohto zákona musí podnik, ktorý chce poskytovať takéto služby, získať úradné povolenie vo forme zápisu do registra vedeného na ministerstve vnútra. Aby dotyčný podnik získal takéto povolenie, musí byť právnickou osobou zodpovedajúcou jednému zo štyroch typov spoločností definovaných vo vnútroštátnom práve. Okrem toho nariadenie o súkromnej bezpečnostnej službe stanovuje aj ďalšie podmienky na udelenie vyššie uvedeného povolenia v závislosti od druhu činnosti alebo činností vykonávaných predmetným podnikom.

8       Dotknutý podnik musí mať minimálne základné imanie a musí preukázať zloženie zábezpeky. Výška tohto imania a tejto zábezpeky je odstupňovaná nielen podľa druhu alebo druhov činností, ktoré podnik vykonáva, ale aj podľa rozsahu jeho územnej pôsobnosti v rámci územia štátu. Pokiaľ ide o zábezpeku, táto zábezpeka musí byť zložená do rúk štátneho orgánu Caja General de Depósitos.

9       Nariadenie o súkromnej bezpečnostnej službe v prílohe stanovuje niektorým bezpečnostným službám osobitné podmienky v závislosti od typov činností, ktoré vykonávajú. V prípade, ak touto činnosťou je preprava a distribúcia cenín alebo nebezpečných látok alebo inštalácia a údržba bezpečnostných prístrojov, zariadení a systémov vyžaduje sa, aby:

„1.      Ceniny alebo nebezpečné látky

a)      …

b)      Druhá časť

1.°      Skupinu tvorí vedúci bezpečnostnej skupiny a minimálne tridsiati strážnici pri činnosti na úrovni národného podniku a šesť strážnikov, minimálne traja za provinciu pri činnosti na úrovni autonómnej oblasti.

…

2.      Výbušniny

a)      …

b)      Druhá časť

1.°      Skupinu tvoria minimálne dvaja strážnici špecializovaní na výbušniny pre každé vozidlo prepravujúce výbušniny, ktoré patria podniku a vedúci bezpečnostnej skupiny, ak počet strážnikov je vyšší ako pätnásť.

…

5.      Inštalácia a údržba bezpečnostných prístrojov, zariadení a systémov

…

2.°      Druhá časť

a)      Skupinu tvoria minimálne jeden technik a päť inštalatérov u podnikov pôsobiacich na národnej úrovni a jeden technik a dvaja inštalatéri u podnikov pôsobiacich na úrovni autonómnej oblasti.“

10     Podľa článku 10 zákona o súkromnej bezpečnostnej službe v spojení s článkom 53 nariadenia o súkromnej bezpečnostnej službe každý člen personálu súkromnej bezpečnostnej služby musí byť držiteľom povolenia ministerstva vnútra. Na tento účel člen personálu musí byť plnoletý, nesmie presiahnuť vekovú hranicu stanovenú právnymi predpismi, musí byť fyzicky a psychicky zdatný na výkon svojej funkcie a musí zložiť predpísané skúšky, v ktorých sa testujú jeho poznatky a jeho schopnosti.

11     Ďalej, pokiaľ ide o výkon povolania súkromnej detektívnej služby, článok 54 ods. 5 písm. b) nariadenia o súkromnej bezpečnostnej službe okrem iného vyžaduje, aby dotyčné osoby vlastnili diplom súkromného detektíva. Na získanie tohto diplomu je potrebné mať určitú úroveň vzdelania a odbornej prípravy, absolvovať špeciálne kurzy a zložiť skúšky o odbornej spôsobilosti.

12     Smernice 89/48 a 92/51 boli prebraté do vnútroštátneho práva kráľovským dekrétom č. 1665/1991 z 25. októbra 1991 upravujúcim všeobecný systém uznávania diplomov vyššieho vzdelania vydaných v členských štátoch Európskej únie, ktoré vyžadujú vzdelávanie v dĺžke trvania aspoň troch rokov (BOE č. 280 z 22. novembra 1991, s. 37916), a kráľovským dekrétom č. 1396/1995 zo 4. augusta 1995 upravujúcim druhý všeobecný systém uznávania odborných príprav členských štátov Európskej únie a iných signatárskych štátov dohody o Európskom hospodárskom priestore, ktorý doplňuje systém vytvorený kráľovským dekrétom č. 1665/1991 (BOE č. 197 z 18. augusta 1995, s. 25657). Prílohy týchto dvoch dekrétov obsahujú zoznamy regulovaných povolaní patriacich do predmetného systému uznávania. Povolania uvedené v nariadení o súkromnej bezpečnostnej službe sa však na týchto zoznamoch nenachádzajú.

 Konanie pred podaním žaloby a písomná časť konania pred Súdnym dvorom

13     V roku 1997 Komisia podala prvú žalobu o nesplnenie povinnosti proti Španielskemu kráľovstvu, ktorá sa týkala niektorých ustanovení zákona a nariadenia o súkromnej bezpečnostnej službe. V rozsudku z 29. októbra 1998, Komisia/Španielsko (C‑114/97, Zb. s. I‑6717), vynesenom v rámci tejto žaloby Súdny dvor rozhodol, že Španielske kráľovstvo si tým, že prijalo články 7, 8 a 10 zákona o súkromnej bezpečnostnej službe, ktoré vyhradzujú udelenie povolenia na výkon činností súkromnej bezpečnostnej služby pre podniky so španielskou štátnou príslušnosťou a ktoré udeľujú licencie výlučne personálu bezpečnostnej služby so španielskou štátnou príslušnosťou, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy ES.

14     Listom z 29. novembra 1999 Komisia oznámila španielskej vláde, že vnútroštátne zákony a iné právne predpisy v oblasti súkromnej bezpečnostnej služby stále porušujú právo Spoločenstva.

15     Keďže španielska vláda neodpovedala v stanovenej lehote, vydala Komisia 24. júla 2000 odôvodnené stanovisko, v ktorom vyzvala Španielske kráľovstvo, aby prijalo nevyhnutné opatrenia na ukončenie uvedených porušení v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto stanoviska. Keďže pripomienky španielskych orgánov uvedené v odpovedi na odôvodnené stanovisko neboli dostačujúce, Komisia podala uvedenú žalobu.

16     Komisia vo svojej replike zohľadnila skutočnosť, že v dôsledku už citovaného rozsudku Komisia/Španielsko španielske orgány zmenili zákon a nariadenie o súkromnej bezpečnostnej službe vypustením podmienky štátnej príslušnosti. Komisia vzala späť žalobný dôvod týkajúci sa tejto podmienky, pričom trvá na ostatných žalobných dôvodoch.

 O žalobe

17     Na podporu svojej žaloby Komisia uvádza šesť žalobných dôvodov, ktoré sa týkajú podmienok, ktorých splnenie vyžaduje španielska legislatíva na výkon činnosti súkromnej bezpečnostnej služby v Španielsku.

18     Tieto žalobné dôvody znejú takto:

1.      nesúlad podmienky, podľa ktorej súkromná bezpečnostná služba musí mať vždy jednu z právnych foriem právnickej osoby, s článkami 43 ES a 49 ES;

2.      nesúlad podmienky, podľa ktorej takýto podnik musí mať minimálne základné imanie, s článkami 43 ES a 49 ES;

3.      nesúlad podmienky, podľa ktorej takýto podnik musí zaplatiť zábezpeku španielskemu orgánu Caja General de Depósitos, s článkami 43 ES a 49 ES;

4.      nesúlad podmienky, podľa ktorej takýto podnik zamestnáva minimálny počet zamestnancov, s článkami 43 ES a 49 ES;

5.      nesúlad podmienky, podľa ktorej sa od personálu bezpečnostných služieb vyžaduje špeciálne povolenie na výkon jeho činnosti v Španielsku, s článkami 43 ES a 49 ES;

6.      porušenie smerníc 89/48 a 92/51 absenciou uznávania odborných kvalifikácií.

19     Pred skúmaním opodstatnenosti každého z uvedených žalobných dôvodov treba uviesť tvrdenia uvádzané účastníkmi konania v úvode, ako aj pripomenúť všeobecné zásady definované ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.

 Všeobecné poznámky

 Argumentácia účastníkov konania

20     Komisia uznáva, že činnosti súkromných bezpečnostných služieb nie sú predmetom aproximácie na úrovni Spoločenstva. Reštriktívne ustanovenia španielskeho práva v tejto oblasti však nedodržiavajú základné požiadavky definované ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ktoré sa týkajú článkov 43 ES a 49 ES. Komisia predovšetkým popiera údajný vzťah medzi súkromnou bezpečnostnou službou a verejnou bezpečnosťou. Podľa nej prínos dotknutých podnikov k činnosti uvedenej ako poslednej sa neodlišuje od prínosu, na ktorý sa môže odvolať každý jednotlivec. V tomto prípade Komisia tvrdí, že skutočnosť, že zahraničné súkromné bezpečnostné služby podliehajú tým istým podmienkam, akým podliehajú španielske podniky – bez ohľadu na povinnosti, zábezpeky a predpisy, ktoré už prípadne zaväzujú tento podnik v inom členskom štáte – predstavuje neodôvodnenú prekážku pre jeho usadenie sa na španielskom území a vysoko odstrašujúci faktor pre poskytovanie cezhraničných služieb v tejto oblasti, najmä pokiaľ ide o malé a stredné podniky.

21     Podľa španielskej vlády je súkromná bezpečnosť dôverne prepojená s verejnou bezpečnosťou a prirodzene na ňu nadväzuje. Prevažná časť činností v danej oblasti zahŕňa aj použitie určitých prostriedkov, ktoré nie sú bežne povolené (najmä zbraní). Tieto činnosti môžu mať za následok vážny zásah do slobodného výkonu práv a slobôd občanov. V tejto oblasti členský štát teda môže legitímne použiť také prostriedky intervencie a kontroly, ktoré nie sú oprávnené v iných oblastiach. Pretože ide o oblasť, ktorá nie je na úrovni Spoločenstva jednotne upravená, môže byť právna úprava v iných členských štátoch radikálne odlišná od španielskej právnej úpravy vyžadujúcej dodržiavanie osobitných podmienok existujúcich v Španielsku, ktoré sú spojené najmä s problémom terorizmu.

 Posúdenie Súdnym dvorom

22     Vo svojej žalobe sa Komisia odvoláva jednak na článok 43 ES, ktorý zaručuje slobodu usadiť sa, a jednak na článok 49 ES, ktorý sa týka slobodného poskytovania služieb. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kľúčovým prvkom na vymedzenie rozsahu pôsobnosti týchto dvoch ustanovení je otázka, či príslušný podnikateľský subjekt je, alebo nie je usadený v členskom štáte, v ktorom predmetnú službu poskytuje (hostiteľský členský štát). Ak tam má hlavné sídlo alebo tam sídli jeho pobočka, patrí tento prípad do rozsahu pôsobnosti zásady slobody usadiť sa v zmysle článku 43 ES. V opačnom prípade ho treba považovať za „cezhraničného poskytovateľa služieb“, na ktorého sa vzťahuje zásada slobodného poskytovania služieb stanovená v článku 49 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, body 25 až 28, a z 11. decembra 2003, Schnitzer, C‑215/01, Zb. s. I‑14847, body 28 až 32). V rámci predmetnej žaloby sa zdá, že sporné vnútroštátne zákony a iné právne predpisy sa uplatňujú rovnako tak na súkromné bezpečnostné služby usadené na území Španielska, ako aj na súkromné bezpečnostné služby usadené v iných členských štátoch, ktoré vykonávajú svoje činnosti v Španielsku príležitostne alebo dočasne.

23     Činnosti súkromných bezpečnostných služieb neboli doteraz harmonizované na úrovni Spoločenstva. V takomto prípade však platí, že v zásade sú členské štáty naďalej príslušné stanovovať podmienky výkonu činností v tejto oblasti, súčasne však musia v tejto oblasti dodržiavať základné slobody garantované Zmluvou (pozri rozsudky z 3. októbra 2000, Corsten, C‑58/98, Zb. s. I‑7919, bod 31; z 1. februára 2001, Mac Quen a i., C‑108/96, Zb. s. I‑837, bod 24, a z 11. júla 2002, Gräbner, C‑294/00, Zb. s. I‑6515, bod 26).

24     Podľa judikatúry Súdneho dvora článok 59 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 49 ES) vyžaduje nielen odstránenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale takisto odstránenie všetkých obmedzení, aj keď sa takéto obmedzenie uplatňuje rovnako na vnútroštátnych poskytovateľov, ako aj na poskytovateľov z iných členských štátov, ak sú takej povahy, že môžu zakázať alebo výrazne obmedziť činnosti poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, v ktorom legálne poskytuje podobné služby (rozsudky z 9. augusta 1994, Vander Elst, C‑43/93, Zb. s. I‑3803, bod 14, a z 29. novembra 2001, De Coster, C‑17/00, Zb. s. I‑9445, bod 29).

25     Ďalej Súdny dvor už rozhodol, že uvedený článok 59 vylučuje uplatnenie akejkoľvek vnútroštátnej právnej úpravy, v dôsledku ktorej je sťažené poskytovanie služieb medzi členskými štátmi oproti poskytovaniu služieb len v rámci jedného členského štátu (rozsudok De Coster, už citovaný, bod 30).

26     Treba súčasne pripomenúť, že každé vnútroštátne opatrenie schopné obmedziť alebo urobiť menej atraktívnym výkon takýchto slobôd je oprávnené len vtedy, ak spĺňa štyri podmienky: uplatňuje sa nediskriminačným spôsobom, zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, je primerané na dosiahnutie sledovaného cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudky z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 32; zo 4. júla 2000, Haim, C‑424/97, Zb. s. I‑5123, bod 57, a Mac Quen a i., už citovaný, bod 26).

27     Vo všeobecnosti takéto opatrenie v rozsahu, v akom obsahuje stanovenie určitých podmienok na výkon garantovaných práv, môže byť oprávnené len v miere, v akej spomínaný všeobecný záujem nie je chránený predpismi, ktorým podlieha poskytovateľ služby v členskom štáte usadenia (rozsudok Corsten, už citovaný, bod 35). Inými slovami, ako uviedla generálna advokátka v bode 45 svojich návrhov, orgány hostiteľského členského štátu v zásade musia zohľadniť podmienky, ktoré dotyčné podnikateľské subjekty a ich zamestnanci už spĺňajú v ich krajinách pôvodu.

28     Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie španielskej vlády o prepojení medzi oblasťou súkromnej bezpečnosti a oblasťou verejnej bezpečnosti, Súdny dvor už rozhodol, že výnimka stanovená v článku 46 ods. 1 ES oprávňujúca členské štáty zaviesť osobitné režimy pre cudzích štátnych príslušníkov z dôvodov verejného poriadku sa neuplatňuje na všeobecný režim súkromných bezpečnostných služieb (rozsudky Komisia/Španielsko, už citovaný, body 45 a 46, ako aj z 9. marca 2000, Komisia/Belgicko, C‑355/98, Zb. s. I‑1221, body 28 a 30).

 O prvom žalobnom dôvode týkajúcom sa právnej formy podniku

 Argumentácia účastníkov konania

29     Podľa Komisie povinnosť súkromnej bezpečnostnej služby byť právnickou osobou vo všetkých prípadoch znamená, že osoba usadená v inom členskom štáte poskytujúca tam legálne služby, o ktoré ide vo veci samej, je nútená zriadiť právnickú osobu, aby mohla vykonávať svoje činnosti v Španielsku, aj keď len dočasne a príležitostne. Táto požiadavka v zásade priamo nesúvisí s tou istou činnosťou podniku a nie je potrebná na zabezpečenie ochrany príjemcov týchto služieb a zachovanie verejného poriadku. Všetky podmienky stanovené španielskou právnou úpravou možno reálne splniť bez toho, aby podnik bol právnickou osobou.

30     Španielska vláda odpovedá, že prípadné poskytovanie sporných služieb fyzickými osobami spôsobuje nielen celý rad praktických problémov, ale je neprípustné aj z hľadiska verejného poriadku. Po prvé, aby fyzické osoby mohli poskytovať všetky predmetné služby, bolo by nutné zmeniť existujúce povinnosti v oblasti držania zbraní, ktoré sú v Španielsku veľmi striktné. Po druhé poskytovanie určitých služieb fyzickou osobou vylučuje možnosť efektívnej komunikácie medzi strážnikom a sídlom spoločnosti, komunikácie, ktorá môže byť životne dôležitá pre bezpečnosť chránených osôb a samotného strážnika. Po tretie existuje riziko zámeny z dôvodu zvýšenia počtu osobných uniforiem. Vo všeobecnosti zmiernenie vyššie uvedených predpisov znižuje záruky bezpečnosti, ktoré španielske orgány považujú za primerané.

 Posúdenie Súdnym dvorom

31     Na začiatku treba pripomenúť, že pri podobnej španielskej právnej úprave, ktorú kritizovala Komisia, Súdny dvor už rozhodol, že podmienka, na základe ktorej súkromná bezpečnostná služba musí mať formu právnickej osoby, aby mohla vykonávať svoje činnosti, predstavuje obmedzenie, ktoré je v rozpore s článkami 43 ES a 49 ES (rozsudok z 29. apríla 2004, Komisia/Portugalsko, C‑171/02, Zb. s. I‑5645, body 41 až 44).

32     V tomto prípade sa španielska vláda pri odôvodnení tohto obmedzenia odvoláva na ochranu bezpečnosti príjemcov sporných služieb a zvyšku populácie. Z dôvodov podrobnejšie rozpísaných v bode 52 návrhov generálnej advokátky nie je požiadavka právnickej osoby adekvátnym opatrením umožňujúcim dosiahnuť sledované ciele. Žiaden z praktických problémov, ktoré uvádza táto vláda, totiž priamo nesúvisí s právnou formou podniku.

33     Za týchto podmienok prvý žalobný dôvod je dôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode týkajúcom sa požiadavky minimálneho základného imania

 Argumentácia účastníkov konania

34     Komisia uvádza, že zahraničná bezpečnostná služba sa môže usadiť v Španielsku alebo tam poskytovať cezhraničné služby, ak spĺňa podmienku minimálneho základného imania. Táto podmienka teda nemôže byť oprávnená ani z dôvodov verejného poriadku, ani ochrany príjemcov predmetných služieb. Súkromné bezpečnostné služby totiž pravdepodobne spĺňajú tieto ciele bez toho, aby museli spĺňať podmienky špecifického základného imania.

35     Španielska vláda pripomína, že súkromné bezpečnostné služby nie sú harmonizované na úrovni Spoločenstva a môžu existovať veľmi významné rozdiely medzi Španielskym kráľovstvom a inými členskými štátmi, najmä pokiaľ ide o spôsoby nosenia a používania zbraní. Berúc teda do úvahy osobitnú situáciu v tomto členskom štáte, ktorý je vystavený hrozbe terorizmu, je tento štát oprávnený stanoviť prísnejšie požiadavky než iné členské štáty. Je pravdou, že v Španielsku súkromné bezpečnostné služby musia spĺňať aj ďalšie dve záruky, a to povinná zábezpeka a povinné poistenie, každá z nich má osobitnú funkciu. Splnenie týchto dvoch záruk však samo osebe nepostačuje na dosiahnutie stanovených cieľov bezpečnosti a ochrany občanov.

 Posúdenie Súdnym dvorom

36     O tomto bode už Súdny dvor rozhodol, že podmienka zaväzujúca súkromné bezpečnostné služby vlastniť minimálne základné imanie je v rozpore s článkami 43 ES a 49 ES (rozsudok Komisia/Portugalsko, už citovaný, body 53 až 57). Dôvody, ktoré uvádza španielska vláda, predovšetkým osobitná hrozba terorizmu existujúca v Španielsku, nemajú žiadnu priamu súvislosť s výškou základného imania podniku a neodôvodňujú slobodné poskytovanie služieb a slobodu usadiť sa.

37     Napokon existujú miernejšie donucovacie prostriedky ako zábezpeka alebo uzatvorenie poistnej zmluvy, ktoré umožňujú dosiahnuť cieľ ochrany príjemcov sporných služieb. Aj keď ako tvrdí španielska vláda, za určitých predpokladov každé z týchto dvoch opatrení sa môže samo osebe zdať nedostatočné, vždy existuje možnosť uplatňovať obidve kumulatívnym spôsobom. Španielska vláda teda nepredložila dôkazy, ktorými by preukázala, že vyššie uvedené dve opatrenia nepostačujú na splnenie cieľov bezpečnosti a ochrany občanov.

38     Za týchto podmienok aj druhý žalobný dôvod je dôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode, ktorý sa týka zloženia zábezpeky španielskemu orgánu

 Argumentácia účastníkov konania

39     Komisia chápe hlavný cieľ tejto požiadavky ako cieľ poskytnúť španielskym orgánom peňažné sumy na pokrytie rizík spojených s prípadnými zodpovednosťami, alebo ak bude vyrubená pokuta. Tvrdí však, že takáto podmienka je neprimeraná sledovanému cieľu. Osobitne vnútroštátne ustanovenia neumožňujú zohľadniť prípadné zaplatenie zábezpeky v členskom štáte pôvodu podniku, ktoré musí byť v zásade postačujúce.

40     Pre španielsku vládu zaplatenie zábezpeky alebo podpísanie poistnej zmluvy sú legitímne prostriedky na zabezpečenie ochrany príjemcov predmetných služieb. Nariadenie o súkromnej bezpečnostnej službe skutočne ukladá príslušným podnikom povinnosť uzatvoriť poistnú zmluvu o zodpovednosti za škodu. Z hľadiska ekonomických faktorov typických pre poistný trh však tento prostriedok môže poskytnúť len obmedzenú záruku. Inými slovami úloha zábezpeky je doplnková, ale nenahradzuje dve ďalšie ochranné opatrenia, a to minimálne základné imanie a poistenie.

 Posúdenie Súdnym dvorom

41     Treba zdôrazniť, že povinnosť zložiť zábezpeku do rúk Caja General de Depósitos, ako stanovuje španielske právo, môže obmedziť alebo urobiť menej atraktívnym výkon slobody usadiť sa a výkon slobody poskytovania služieb v zmysle článkov 43 ES a 49 ES. Zloženie zábezpeky totiž robí poskytovanie služieb alebo zriadenie organizačnej zložky alebo ďalšej prevádzkarne v Španielsku nákladnejším pre súkromné bezpečnostné služby usadené v iných členských štátoch v porovnaní s bezpečnostnými službami usadenými v Španielsku. Treba zistiť, či táto podmienka je oprávnená.

42     Súdny dvor už výslovne rozhodol, že stanovenie zábezpeky menej obmedzuje slobodu usadiť sa a slobodné poskytovanie služieb ako stanovenie minimálneho základného imania na zabezpečenie ochrany veriteľov (rozsudok Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 55).

43     V ustálenej judikatúre sa však uvádza, že takáto prekážka môže byť oprávnená len v rozsahu, v akom sledovaný všeobecný záujem už nie je chránený predpismi, ktorým podlieha poskytovateľ služieb v členskom štáte usadenia sa (pozri rozsudok Corsten, už citovaný, bod 35). Sporná španielska právna úprava teda vyžaduje zloženie zábezpeky do rúk španielskeho orgánu Caja General de Depósitos bez ohľadu na prípadnú zábezpeku zloženú v členskom štáte pôvodu. Okrem toho pri súčasnom stave rozvoja systému cezhraničného vymáhania pohľadávok a výkonu cudzích rozsudkov v rámci Európskej únie sa zdá takáto prísnosť neprimeraná. Povinnosť zložiť zábezpeku presahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie adekvátnej ochrany veriteľov.

44     Z pripomienok španielskej vlády iste vyplýva, že vyhlásila, že je pripravená zohľadniť zábezpeky zložené do rúk finančných orgánov v iných členských štátoch za podmienky, že sa vyčlenia a poskytnú sumy týkajúce sa činností vykonávaných na španielskom území. Z tohto hľadiska treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa má existencia nesplnenia povinnosti hodnotiť vo vzťahu ku konkrétnemu členskému štátu ku dňu ukončenia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku a že Súdny dvor nemôže brať do úvahy neskoršie zmeny (pozri najmä rozsudky z 30. januára 2002, Komisia/Grécko, C‑103/00, Zb. s. I‑1147, bod 23, a z 30. mája 2002, Komisia/Taliansko, C‑323/01, Zb. s. I‑4711, bod 8). Napokon ide len o samotné vyhlásenie žalovanej vlády a nie o zákonné opatrenie alebo konkrétny predpis.

45     Za týchto podmienok tretí žalobný dôvod je dôvodný.

 O štvrtom žalobnom dôvode týkajúcom sa minimálneho počtu zamestnancov

 Argumentácia účastníkov konania

46     Podľa Komisie každý zahraničný podnik legálne poskytujúci súkromnú bezpečnostnú službu v jeho členskom štáte usadenia sa, ktorý ale nemá počet zamestnancov stanovený španielskou legislatívou, musí zvýšiť stav zamestnancov napriek tomu, že to jeho vlastné činnosti nevyžadujú. Táto podmienka má odstrašujúci účinok predovšetkým pre malé a stredné podniky, pokiaľ ide jednak o výkon práva zriadiť ďalšiu prevádzkareň a jednak o slobodné poskytovanie cezhraničných služieb. Články 43 ES a 49 ES zakazujú uplatňovanie takejto legislatívy na podnik usadený v inom členskom štáte bez toho, aby španielske orgány zohľadnili predchádzajúce splnenie buď rovnakých, alebo aspoň obdobných povinností tohto podniku v jeho štáte usadenia sa.

47     Španielska vláda zdôrazňuje všeobecnú redukciu angažovanosti španielskych orgánov v 50 % minimálnych požiadaviek v oblasti ľudských, materiálnych a technických prostriedkov. Legislatívne požiadavky na počet zamestnancov v oblasti prepravy výbušnín sú naopak oprávnené z bezpečnostných dôvodov úzko súvisiacich so situáciou v Španielsku.

 Posúdenie Súdnym dvorom

48     Na úvod treba zdôrazniť, že ustanovenia, ktoré stanovujú minimálny počet osôb zamestnávaných bezpečnostnými službami, predstavujú prekážku slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb v rozsahu, v akom zvyšujú náklady na zriadenie ďalších prevádzkarní alebo organizačných zložiek v Španielsku, a odrádzajú zahraničné súkromné bezpečnostné služby od poskytovania ich služieb na španielskom trhu.

49     Pokiaľ ide o zdôvodnenie tohto obmedzenia, treba pripomenúť, že samotná skutočnosť, že členský štát stanovuje menej prísne predpisy, ako sú predpisy platné v inom členskom štáte, neznamená sama osebe, že prísnejšie predpisy sú neprimerané, a teda v rozpore s právom Spoločenstva (rozsudky z 10. mája 1995, Alpine Investments, C‑384/93, Zb. s. I‑1141, bod 51; z 12. decembra 1996, Reisebüro Broede, C‑3/95, Zb. s. I‑6511, bod 42; Mac Quen a i., už citovaný, body 33 a 34, ako aj Gräbner, už citovaný, body 46 a 47).

50     S výnimkou prepravy výbušnín španielska vláda dostatočne nepreukázala, že minimálny počet zamestnancov, ktorý stanovuje platná legislatíva, nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, a to zabezpečiť požadovanú úroveň ochrany v oblasti prepravy cenín a nebezpečných látok, ako aj v oblasti inštalácie a prevádzkovania bezpečnostných a poplašných systémov. V tomto rozsahu teda musí byť štvrtý žalobný dôvod považovaný za dôvodný.

51     Pokiaľ ide o požiadavku na minimálny počet zamestnancov v podnikoch pôsobiacich v oblasti prepravy výbušnín, uvedenú v bode 2 písm. b) prílohy nariadenia o súkromnej bezpečnostnej službe, treba konštatovať, že požiadavka je oprávnená. Vzhľadom na bezpečnostné dôvody uvádzané španielskou vládou sa totiž táto požiadavka javí ako primeraná na realizáciu tohto cieľa a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na realizáciu.

52     Štvrtý žalobný dôvod teda treba zamietnuť v rozsahu, v akom uvedená španielska legislatíva vyžaduje minimálny počet zamestnancov v podnikoch pôsobiacich v oblasti prepravy a distribúcie výbušnín.

 O piatom žalobnom dôvode týkajúcom sa povolenia pre personál

 Argumentácia účastníkov konania

53     Komisia uvádza, že v Španielsku musia členovia personálu zahraničnej súkromnej bezpečnostnej služby v každom prípade získať osobitné úradné povolenie. Neexistuje však žiadna klauzula o uznávaní povolenia, ktoré už bolo vydané v členskom štáte usadenia sa sporného podniku, hoci požiadavky sú v danej oblasti podobné tým, ktoré platia v Španielsku. Táto formalita je významnou prekážkou slobodného poskytovania služieb, pretože zahraničný podnik nemôže do Španielska premiestniť personál prijatý v štáte usadenia sa.

54     Španielska vláda vysvetľuje, že vnútroštátna právna úprava od personálu bezpečnostnej služby vyžaduje dlhšie vzdelanie na európskej úrovni. Jej požiadavky sú teda veľmi odlišné od požiadaviek platných v iných členských štátoch, takže v zásade nie je možné porovnávanie „obdobných požiadaviek“ v právnych režimoch.

 Posúdenie Súdnym dvorom

55     Súdny dvor už rozhodol, že podmienka, na základe ktorej členovia personálu súkromnej bezpečnostnej služby musia získať nové osobitné povolenie v hostiteľskom členskom štáte, predstavuje neoprávnené obmedzenie slobodného poskytovania služieb tohto podniku v zmysle článku 49 ES v rozsahu, v akom nezohľadňuje kontroly a preverovania už uskutočnené v členskom štáte pôvodu (rozsudky Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 66, a zo 7. októbra 2004, Komisia/Holandsko, C‑189/03, Zb. s. I‑9289, bod 30).

56     Rovnako čo sa týka slobody usadiť sa v zmysle článku 43 ES vyššie uvedená podmienka môže sťažiť zriadenie ďalšej prevádzkarne v hostiteľskom členskom štáte. Pre zahraničné súkromné bezpečnostné služby teda predstavuje prekážku výkonu ich slobody usadiť sa v Španielsku.

57     Čo sa týka oprávnenosti tejto prekážky, Súdny dvor už rozhodol, že v prípade usadenia sa v inom členskom štáte je v zásade podnik povinný spĺňať rovnaké podmienky, aké platia pre štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu (rozsudok Gebhard, už citovaný, bod 36). Z týchto dôvodov všeobecné uplatňovanie správneho povoľovacieho konania na zahraničné bezpečnostné služby ako také neodporuje článku 43 ES. Ako však správne uviedla generálna advokátka v bodoch 84 a 85 svojich návrhov, španielska právna úprava neumožňuje zohľadniť požiadavky, ktoré rôzni členovia personálu týchto podnikov už spĺňajú v ich členskom štáte pôvodu. Takáto prísnosť teda presahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa kontroly spomínaného personálu.

58     Tvrdenie španielskej vlády, podľa ktorého sa jej požiadavky výrazne odlišujú od požiadaviek platných v iných členských štátoch, takže v zásade nie je možné porovnávanie „obdobných požiadaviek“ v právnych režimoch, je irelevantné.

59     Za týchto podmienok aj piaty žalobný dôvod je dôvodný.

 O šiestom žalobnom dôvode týkajúcom sa uznávania odborných kvalifikácií

 Argumentácia účastníkov konania

60     Komisia pripomína, že povolania, ktoré upravuje nariadenie o súkromnej bezpečnostnej službe, sú regulovanými povolaniami v zmysle smerníc 89/48 a 92/51 v rozsahu, v akom je ich výkon podriadený dosiahnutiu určitých kvalifikácií. Tieto povolania však nie sú zahrnuté do zoznamov, ktoré sú prílohou dekrétov, ktorými sa obidve tieto smernice prebrali do vnútroštátneho práva, a žiadne iné ustanovenie španielskeho práva nestanovuje možnosť uznávania kvalifikácií získaných v danej oblasti v iných členských štátoch. Komisia pripomína, že oprávnenie požadované španielskym nariadením vzhľadom na jeho stálu a neobmedzenú platnosť predstavuje v skutočnosti „potvrdenie o odbornej spôsobilosti“ upravené v smernici 92/51.

61     Podľa španielskej vlády žiadna z týchto smerníc nebola porušená. Ani prístup k povolaniam v oblasti súkromnej bezpečnostnej služby, ani ich výkon totiž nie je podmienený vlastníctvom akéhokoľvek „potvrdenia o odbornej spôsobilosti“. Čo sa týka vzdelávania a odbornej prípravy požadovanej vnútroštátnou legislatívou, získava sa až po prijatí dotyčného do pracovného pomeru. Navyše, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, oprávnenie požadované zákonom o súkromnej bezpečnostnej službe je časovo obmedzené. Podľa článku 10 uvedeného zákona totiž, ak člen personálu súkromnej bezpečnostnej služby „viac ako dva roky nie je v činnej službe, musí absolvovať nové skúšky na získanie oprávnenia na výkon svojich funkcií“. Nejde teda o „potvrdenie o odbornej spôsobilosti“ a situácia uvedená v žalobnom dôvode nepatrí do oblasti pôsobnosti smerníc 89/48 a 92/51.

 Posúdenie Súdnym dvorom

62     Na začiatku treba konštatovať, že Komisia uvádza nesplnenie povinnosti oboch smerníc, smernice 89/48 a smernice 92/51. Treba však poukázať na to, že tieto dve smernice majú odlišnú oblasť pôsobnosti. Predovšetkým smernica 89/48 sa vzťahuje na uznávanie diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov. Zo žaloby predloženej Komisiou však nevyplýva, že kvalifikácie, ktoré musia získať v Španielsku členovia personálu súkromných bezpečnostných služieb a súkromní detektívi, majú zahŕňať odborné vzdelávanie a prípravu v dĺžke trvania aspoň troch rokov. Komisia teda nedokázala, v čom a ako vyššie uvedené povolania patria do oblasti pôsobnosti smernice 89/48.

63     Pokiaľ ide o smernicu 92/51, účastníci konania zhodne tvrdia, že personál súkromných bezpečnostných služieb v Španielsku vykonáva regulované povolanie v zmysle článku 1 písm. e) tejto smernice. Pred zisťovaním, či táto smernica sa uplatňuje na túto činnosť, však treba skúmať, či podľa španielskej právnej úpravy je udelenie úradného povolenia personálu súkromnej bezpečnostnej služby podmienené vlastníctvom potvrdenia o odbornej spôsobilosti v zmysle článku 1 písm. c) tejto smernice. Ako teda správne uviedla generálna advokátka v bodoch 96 až 100 jej návrhov, Komisia jasne nešpecifikovala, ktoré konkrétne potvrdenia o odbornej spôsobilosti španielske orgány vyžadujú v oblasti súkromnej bezpečnostnej služby. Preto aj žalobný dôvod týkajúci sa smernice 92/51 nie je dôvodný v rozsahu, v akom sa vzťahuje na túto oblasť.

64     Naopak, čo sa týka povolania súkromného detektíva, článok 54 ods. 5 písm. b) nariadenia o súkromnej bezpečnostnej službe vyžaduje od príslušných osôb, aby boli držiteľmi diplomu súkromného detektíva. Získanie tohto diplomu je podmienené dosiahnutím určitej úrovne vzdelania a odbornej prípravy, absolvovaním špeciálnych kurzov a zložením skúšok podľa ustanovení osobitných právnych predpisov. Treba konštatovať, že aj keď tento doklad nie je v užšom zmysle slova „diplomom“ a v tomto zmysle nevyžaduje vzdelávanie a odbornú prípravu v dĺžke trvania minimálne jedného roka, nepochybne zodpovedá pojmu „potvrdenie o odbornej spôsobilosti“ v zmysle článku 1 písm. c) druhej zarážky smernice 92/51 v rozsahu, v akom sa vydáva v závislosti od posúdenia osobných vlastností, schopností alebo poznatkov dotknutej osoby, ktoré sú nevyhnutné na výkon príslušných povolaní. Španielska právna úprava teda patrí do oblasti pôsobnosti tejto smernice.

65     Treba teda konštatovať, že čo sa týka povolania súkromného detektíva, neexistuje do dnešného dňa v Španielsku žiadny systém vzájomného uznávania odborných kvalifikácií, čo je v rozpore s požiadavkami smernice 92/51.

66     Za týchto podmienok šiesty žalobný dôvod je dôvodný v rozsahu, v akom sa týka uznávania potvrdení o odbornej spôsobilosti na výkon činnosti súkromného detektíva.

 O trovách

67     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže v predmetnej veci Komisia navrhla zaviazať Španielske kráľovstvo na náhradu trov konania a Španielske kráľovstvo nemalo úspech v prvom až treťom, ako aj v piatom žalobnom dôvode uvádzanom Komisiou, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

68     Pokiaľ ide o žalobný dôvod týkajúci sa štátnej príslušnosti, ktorý Komisia vzala späť, každý účastník konania žiadal, aby druhá strana bola zaviazaná na náhradu trov konania. Treba uplatniť článok 69 ods. 5 prvý pododsek rokovacieho poriadku a Komisia je povinná nahradiť trovy konania, iba ak by sa zdalo oprávnené zaviazať žalovaného na náhradu trov konania vzhľadom na jeho správanie. Ako správne vysvetlila generálna advokátka v bodoch 109 a 110 svojich návrhov, Španielske kráľovstvo svojou oneskorenou zmenou nariadenia o súkromnej bezpečnostnej službe zapríčinilo podanie žaloby Komisie. Za týchto podmienok musí tento členský štát znášať trovy konania spojené so žalobným dôvodom, ktorý bol vzatý späť.

69     Vzhľadom na vyššie uvedené a s ohľadom na skutočnosť týkajúcu sa štvrtého a šiesteho žalobného dôvodu Komisie, ktorému bolo vyhovené len čiastočne, treba zaviazať Španielske kráľovstvo na náhradu troch štvrtín trov konania Komisie a rozhodnúť, že v zostávajúcej časti každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Ponechaním v platnosti ustanovení zákona č. 23/1992 z 30. júla 1992 o súkromnej bezpečnostnej službe a kráľovského dekrétu č. 2364/1994 z 9. decembra 1994, ktorým sa schvaľuje nariadenie o súkromnej bezpečnostnej službe, ktoré stanovujú zahraničným súkromným bezpečnostným službám podmienky na výkon ich činnosti v Španielsku, a to povinnosť:

–       mať právnu formu právnickej osoby,

–       vlastniť stanovené minimálne základné imanie,

–       zaplatiť zábezpeku španielskemu orgánu,

–       zamestnávať minimálny počet zamestnancov v rozsahu, v akom sporný podnik vykonáva svoje činnosti v iných oblastiach ako preprava a distribúcia výbušnín,

–       všeobecne pre členov ich personálu získať špeciálne úradné povolenie vydávané španielskymi orgánmi a

tým, že neprijalo potrebné ustanovenia na zabezpečenie uznávania potvrdení o odbornej spôsobilosti na výkon činnosti súkromného detektíva, si Španielske kráľovstvo nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú jednak z článkov 43 ES a 49 ES a jednak zo smernice Rady 92/51/EHS z 18. júna 1992 o druhom všeobecnom systéme uznávania odborného vzdelania a prípravy, ktorou sa dopĺňa smernica Rady 89/48/EHS z 21. decembra 1988 o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov.

2.      Žaloba sa vo zvyšnej časti zamieta.

3.      Španielske kráľovstvo znáša tri štvrtiny trov konania Komisie Európskych spoločenstiev a znáša svoje vlastné trovy konania.

4.      Komisia Európskych spoločenstiev znáša štvrtinu svojich vlastných trov konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: španielčina.