Vec C‑521/04 P(R)

Hans-Martin Tillack

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Odvolanie – Návrh na nariadenie predbežného opatrenia – Zjavná neprípustnosť žaloby vo veci samej – Akt spôsobujúci ujmu – Účinná súdna ochrana – Informačné zdroje novinárov – Oznámenie informácií zo strany OLAF‑u vnútroštátnym prokuratúram“

Uznesenie predsedu Súdneho dvora z 19. apríla 2005. 

Abstrakt uznesenia

1.     Konanie o nariadení predbežného opatrenia – Podmienky prípustnosti – Posúdenie prípustnosti žaloby vo veci samej na prvý pohľad – Neexistencia judikatúry v danej oblasti – Nerozhodujúca skutočnosť

(Články 242 ES a 243 ES; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 104 ods. 1)

2.     Právo Spoločenstva – Zásady – Právo na účinnú súdnu ochranu – Postúpenie informácií získaných v rámci vyšetrovania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) vnútroštátnym orgánom – Voľná úvaha vnútroštátnych orgánov o následnom rozhodnutí – Ochrana týkajúca sa prípadných trestných konaní zabezpečená na vnútroštátnej úrovni

(Články 10 ES a 234 ES; nariadenie Parlamentu a Rady č. 1073/1999, článok 10 ods. 2)

1.     Možnosť dospieť k záveru, v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, že nenastali skutočnosti, ktoré by na prvý pohľad umožnili považovať žalobu o neplatnosť za prípustnú, nezávisí na existencii judikatúry Spoločenstva o právnych otázkach, ktoré boli položené v konaní vo veci samej. Hoci existencia takej judikatúry môže uľahčiť prijatie takéhoto záveru, v skutočnosti však zjavná neprípustnosť žaloby môže tiež vyplývať z okolností, ktoré nie sú alebo ešte neboli predmetom judikatúry Spoločenstva.

(pozri bod 26)

2.     Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) vychádza z predpokladu, podľa ktorého opatrenie, akým je postúpenie informácií, v ktorých sú spomenuté výsledky interného vyšetrovania, vnútroštátnym súdnym orgánom, nemôže samé osebe spôsobiť ujmu, ale môže prípadne vyústiť do správneho alebo trestného konania vedeného príslušnými vnútroštátnymi orgánmi Následné rozhodnutie vnútroštátnych orgánov o informáciách, ktoré sú im postúpené OLAF‑om teda v rozsahu určenom v článku 10 ES, patrí výlučne a v celom rozsahu do ich zodpovednosti. Patrí preto do právomoci týchto orgánov, aby zistili, či tieto informácie odôvodňujú alebo vyžadujú, aby sa začalo trestné konanie. V dôsledku toho musí byť súdna ochrana v týchto konaniach zabezpečená na vnútroštátnej úrovni, so všetkými zárukami ustanovenými vnútroštátnym právom, vrátane tých, ktoré vyplývajú zo základných práv a sú neoddeliteľnou súčasťou všeobecných právnych zásad Spoločenstva, a preto musia byť členskými štátmi pri výkone právnych predpisov Spoločenstva dodržiavané. V rámci žaloby podanej na vnútroštátnej úrovni má príslušný súd na základe článku 234 ES možnosť, prípadne na návrh účastníkov konania prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania požiadať Súdny dvor o výklad ustanovení práva Spoločenstva, ktorý považuje za potrebný pre vydanie svojho rozsudku.

(pozri body 32 – 33, 38 – 39)

UZNESENIE PREDSEDU SÚDNEHO DVORA

z 19. apríla 2005 (*)

„Odvolanie – Návrh na nariadenie predbežného opatrenia – Zjavná neprípustnosť žaloby vo veci samej – Akt spôsobujúci ujmu – Účinná súdna ochrana – Informačné zdroje novinárov – Oznámenie informácií zo strany OLAF‑u vnútroštátnym prokuratúram“

Vo veci C‑521/04 P(R),

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 57 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, podané 24. decembra 2004,

Hans-Martin Tillack, v zastúpení: I. Forrester, QC, a C. Arhold, Rechtsanwalt,

odvolateľ,

ďalší účastníci konania:

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: C. Docksey a C. Ladenburger, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

International Federation of Journalists (IFJ), v zastúpení: A. Bartosch a T. Grupp, advokáti,

vedľajší účastník v prvostupňovom konaní,

PREDSEDA SÚDNEHO DVORA,

po vypočutí generálneho advokáta: L. A. Geelhoed,

vyhlásil toto

Uznesenie

1       Svojím odvolaním navrhuje pán Tillack, aby bolo zrušené uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 15. októbra 2004, Tillack/Komisia, (T‑193/04 R, Zb. s. I‑0000, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým bol zamietnutý návrh, ktorý na jednej strane smeroval k odkladu výkonu akéhokoľvek opatrenia, ktoré sa má prijať v rámci údajného oznámenia podaného Európskym úradom pre boj proti podvodom (ďalej len „OLAF“) 11. februára 2004 belgickým a nemeckým súdnym orgánom, a na druhej strane k tomu, aby nariadil OLAF-u zdržať sa získavania, vyšetrovania, preskúmavania alebo vypočúvania obsahu akéhokoľvek dokumentu a akejkoľvek informácie, ktorú belgické súdne orgány získali na základe domovej prehliadky, ktorú vykonali v bydlisku a v kancelárii žalobcu 19. marca 2004.

2       Komisia Európskych spoločenstiev a International Federation of Journalists (ďalej len „IFJ“) podali svoje vyjadrenia vo veci odvolania 31. januára 2005.

3       Od okamihu, keď písomné vyjadrenia účastníkov a dokumenty, podané do spisu obsahujú všetky informácie, nevyhnutné na rozhodnutie o tomto odvolaní, nie je potrebné vypočuť ústne pripomienky účastníkov konania.

 Právny rámec

4       Nariadenie (ES) č. 1073/1999 Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91), upravuje kontroly a inšpekcie uskutočňované zamestnancami tohto úradu pri plnení svojich povinností.

5       Odôvodnenie č. 13 nariadenia č. 1073/1999 znie:

„keďže je na príslušných orgánoch členských štátov, prípadne orgánoch, inštitúciách, úradoch alebo agentúrach, aby sa rozhodli, aké kroky sa majú urobiť v súvislosti s dokončenými vyšetrovaniami na základe správy vypracovanej úradom; keďže predsa len má byť povinnosťou riaditeľa úradu priamo doručiť justičným orgánom dotknutého členského štátu informácie, ktoré úrad získal v priebehu interných vyšetrovaní týkajúcich sa situácií [skutočností – neoficiálny preklad], ktoré majú viesť [by mohli viesť – neoficiálny preklad] k trestným konaniam“.

6       Článok 10 nariadenia č. 1073/1999, nazvaný „Postúpenie informácií úradom“ v odseku 2 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 8, 9 a 11 tohto nariadenia, riaditeľ úradu postúpi informácie získané úradom v priebehu interných vyšetrovaní záležitostí [skutočností – neoficiálny preklad], ktoré majú vyústiť do trestného konania [by mohli viesť k trestnému konaniu – neoficiálny preklad], súdnym orgánom členských štátov. V súlade s požiadavkami vyšetrovania súčasne informuje dotknuté členské štáty.“

 Skutkový stav sporu

7       V bodoch 3 – 10 napadnutého uznesenia Súd prvého stupňa zhrnul skutkový stav, týkajúci sa sporu takto:

„3      Žalobca je novinár, zamestnaný v nemeckom časopise Stern.

4      Žalobca je autorom dvoch článkov, uverejnených v časopise Stern 28. februára a 7. marca 2002 o rôznych prípadoch porušenia predpisov zistených zamestnanom Európskych spoločenstiev, pánom Van Buitenen. Obsah týchto článkov preukazoval, že žalobca mal podrobnú vedomosť o obsahu memoranda z 31. augusta 2001, ktorého autorom bol pán Van Buitenen (ďalej len ‚memorandum Van Buitenena‘) a dvoch dôverných interných nót OLAF-u z 31. januára a 14. februára 2002 o tomto memorande (ďalej len ‚interné nóty‘).

5      OLAF začal 12. marca 2002 interné vyšetrovanie v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999 s cieľom zistiť, ktorí úradníci alebo iní zamestnanci Európskych spoločenstiev boli zdrojom úniku informácií, ktoré spôsobilo prezradenie memoranda Van Buitenena a interných nót.

6      V tlačovom komuniké z 27. marca 2002, ktorým sa oznamovalo začatie tohto vyšetrovania, vyhlásil OLAF, že ‚nie je vylúčené, že [by] boli internej osobe v OLAF-e (alebo inej inštitúcii) zaplatené peniaze, aby sa získali tieto dokumenty‘.

7      Stern uverejnil 28. marca 2002 tlačové komuniké, ktorým potvrdil, že má v držbe memorandum Van Buitenena a interné nóty, ale poprel, že by jeden z jeho spolupracovníkov zaplatil peniaze úradníkovi alebo inému zamestnancovi Komisie, aby tieto dokumenty získal.

8      Žalobca sa 22. októbra 2002, potom, ako požiadal OLAF o späťvzatie obvinenia z korupcie voči jeho osobe, obrátil na Európskeho ombudsmana. Európsky ombudsman predložil 18. júna 2003 svoj návrh odporúčaní pre OLAF, v ktorom potvrdil, že tvrdenie existencie korupcie v tlačovom komuniké z 27. marca 2002 bez toho, aby boli k dispozícii dôkazy skutkového stavu, predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu a že OLAF mal vziať späť obvinenia z korupcie uvedené v komuniké. Ako odpoveď na toto doporučenie uverejnil OLAF 30. septembra 2003 tlačové komuniké, nazvané ‚Vysvetlenie OLAF-a v súvislosti s údajným únikom správ‘, ktorý oznámil Európskemu ombudsmanovi. Ten 20. novembra 2003 vydal svoje rozhodnutie, ktorého závery obsahujú kritickú poznámku.

9      OLAF 11. februára 2004 na základe článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 postúpil niektoré informácie prokuratúram v Bruseli (Belgicko) a v Hamburgu (Nemecko), pričom spomenul výsledky interného vyšetrovania začatého 12. marca 2002 [ďalej len ‚sporné postúpenie‘].

10      Po tomto postúpení informácií sa v Belgicku začalo vyšetrovanie pre porušenie služobného tajomstva. Na podnet vyšetrujúceho sudcu v Bruseli vykonala belgická federálna polícia 19. marca 2004 domovú prehliadku bydliska a kancelárie žalobcu. Boli zaistené početné dokumenty a iné predmety, ktoré patrili žalobcovi. Žalobca podal 23. marca 2004 proti tomuto zaisteniu odvolanie vyšetrujúcemu sudcovi, príslušnému vo veci, ktorý toto odvolanie zamietol. V apríli 2004 napadol žalobca toto rozhodnutie na Chambre des mises en accusation (príslušný odvolací senát).“

 Konanie pred Súdom prvého stupňa

8       Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 1. júna 2004 sa žalobca domáhal na jednej strane zrušenia sporného opatrenia postúpenia informácií a na druhej strane náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s týmto rozhodnutím a súvisiacimi aktmi, ktoré prijal OLAF.

9       Osobitným podaním, zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupňa 4. júna 2004, navrhol žalobca v zmysle článku 243 ES, aby sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení nariadil, že:

–       výkon akéhokoľvek opatrenia alebo aktu, ktorý sa má prijať v dôsledku sporného opatrenia postúpenia informácií sa čiastočne alebo úplne odkladá,

–       OLAF je povinný zdržať sa získavania, vyšetrovania, preskúmavania alebo vypočúvania obsahu akéhokoľvek dokumentu alebo informácie, ktorú má od belgických súdnych orgánov v dôsledku domovej prehliadky, ktorú vykonala v domácnosti a v kancelárii žalobcu 19. marca 2004, ktorá viedla k zaisteniu jeho spisov, jeho počítača a iných predmetov,

–       do času konania a do času doručenia vyjadrenia OLAF-u, je OLAF povinný zdržať sa prijatia akéhokoľvek opatrenia, ktoré je dôsledkom uvedeného rozhodnutia o postúpení informácií s výnimkou rozhodnutia predsedu Súdu prvého stupňa o vyššie uvedených návrhoch,

–       Komisia je povinná nahradiť trovy konania, a

–       prijme akékoľvek ďalšie opatrenie, ktoré považuje za nevyhnutné.

10     Komisia navrhla, aby sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, pričom okrem iného namietala zjavnú neprípustnosť žalobcovej žaloby o neplatnosť.

11     IFJ požiadal o povolenie na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhu žalobcu.

 Napadnuté uznesenie

12     V napadnutom uznesení predseda Súdu prvého stupňa, po tom, ako vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý podal IFJ, v bode 32 uvedeného uznesenia pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry je potrebné v prípade, ak sa namieta zjavná neprípustnosť žaloby vo veci samej, ktorá súvisí s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, zistiť, či nastali skutočnosti, ktoré umožňujú na prvý pohľad dospieť k záveru, že takáto žaloba je prípustná.

13     V tejto súvislosti sa v bode 47 napadnutého uznesenia uvádza, že v tejto časti konania sa nezdá, že by nastali skutočnosti, ktoré umožňujú tvrdiť, že by žaloba o neplatnosť bola na prvý pohľad prípustná.

14     Sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení sa v bode 46 napadnutého uznesenia domnieval, že rozhodnutie OLAF-u pristúpiť na sporné postúpenie informácií nemá záväzné právne účinky, a preto nie je napadnuteľným aktom.

15     Sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení v bode 38 napadnutého uznesenia pripomenul, že akty alebo rozhodnutia, ktoré môžu byť predmetom žalôb o neplatnosť, sú opatrenia, ktoré smerujú k vyvolaniu právne záväzných účinkov, ktorými sú dotknuté záujmy žalobcu, pričom podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie a v bode 43 toho istého rozhodnutia v tejto súvislosti zdôraznil, že sporné postúpenie informácií nevyvoláva žiadne právne záväzné účinky voči belgickým a nemeckým úradom, ktoré sa môžu slobodne rozhodnúť, ako budú postupovať v súvislosti s dokončenými vyšetrovaniami OLAF-u.

16     Napokon sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení v bode 44 napadnutého uznesenia podčiarkol, že povinnosť lojálnej spolupráce uvedená v článku 10 ES neukladá vnútroštátnym súdnym orgánom žiadnu povinnosť konať osobitným spôsobom, ak sa domnievajú, že informácie, ktoré postúpil OLAF to neodôvodňujú. Rovnako, pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré sa opiera o právo na účinnú súdnu ochranu, uviedol sudca v bode 45 toho istého uznesenia, že žalobca vôbec nepreukázal, v akom zmysle mu malo byť zabránené namietať rozhodnutie týchto orgánov, na základe ktorého sa vykonala domová prehliadka v jeho bydlisku a v jeho kancelárii.

17     V bode 48 napadnutého uznesenia dospel sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení k záveru, že pristúpi na preskúmanie iba tých tvrdení namietaných žalobcom, ktoré sa týkajú jeho návrhu na náhradu škody a v bode 62 tohto uznesenia rozhodol, že žalobca nepreukázal právne dostatočným spôsobom, že jeho žaloba na náhradu škody nie je zjavne nedôvodná.

18     Po tejto úvahe sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení v bode 63 napadnutého uznesenia zamietol návrh, ktorý mu bol predložený.

 Odvolanie

19     V odvolaní odvolateľ navrhuje zrušiť napadnuté uznesenia a úplne vyhovieť návrhom, ktoré boli predložené sudcovi rozhodujúcemu o predbežnom opatrení.

20     Komisia navrhuje, aby predseda Súdneho dvora zamietol odvolanie. Subsidiárne navrhuje zamietnuť návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Ďalej navrhuje, aby bol odvolateľ zaviazaný znášať trovy konania.

21     IFJ navrhuje, aby sa napadnuté uznesenie zrušilo a aby sa nariadilo predbežné opatrenie, ktoré navrhuje odvolateľ.

 O odvolaní

22     Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľ tri odvolacie dôvody. Prvý je založený na tom, že sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení nesprávne posúdil prípustnosť žaloby o neplatnosť, druhý dôvod je založený na tom, že sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení nesprávne posúdil príčinnú súvislosť medzi sporným postúpením informácií a škodou, ktorá mala vzniknúť odvolateľovi, a tretí dôvod spočíva v porušení práva na účinnú súdnu ochranu.

 O prvom dôvode

23     Prvým dôvodom odvolateľ tvrdí, že sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že žaloba o neplatnosť je zjavne neprípustná.

 O prvej, druhej a tretej časti prvého dôvodu

24     Prvá, druhá a tretia časť prvého dôvodu sa týkajú otázky, právnej povahy opatrení prijatých na základe článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999. Preto je potrebné preskúmať ich vo vzájomnej súvislosti.

25     Odvolateľ predovšetkým tvrdí, že neexistuje žiadne rozhodnutie Súdneho dvora alebo Súdu prvého stupňa, ktorého predmetom je výklad článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 a ktorým by sa rozhodlo o otázke právnej povahy aktov, prijatých OLAF-om na základe tohto ustanovenia.

26     V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť, že možnosť dospieť k záveru, aký urobil sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení v bode 47 napadnutého uznesenia, že nenastali skutočnosti, ktoré by na prvý pohľad umožnili považovať žalobu o neplatnosť za prípustnú, nezávisí na existencii judikatúry Spoločenstva o právnych otázkach, ktoré boli položené v konaní vo veci samej. Hoci existencia takej judikatúry môže uľahčiť prijatie takéhoto záveru, v skutočnosti však zjavná neprípustnosť žaloby môže tiež vyplývať z okolností, ktoré nie sú alebo ešte neboli predmetom judikatúry Spoločenstva. Z toho vyplýva, že tvrdenie odvolateľa o neexistencii predchádzajúcej judikatúry je neúčinné.

27     Odvolateľ potom namieta výklad uvedený v napadnutom uznesení, podľa ktorého opatrenia, prijaté na základe ustanovení nariadenia č. 1073/1999, a najmä príslušný článok 10 ods. 2, nemajú právne záväzný účinok. Domnieva sa, že vnútroštátne orgány boli povinné v dôsledku sporného postúpenia informácií konať tak, ako to napokon aj urobili. Podľa jeho názoru toto uznesenie chybne kvalifikuje postúpenie informácií ako len informatívne opatrenie: v skutočnosti išlo o právnu časť konania, ktorá je potrebná na to, aby OLAF získal právne postavenie, ktoré mu na účely jeho interného vyšetrovania umožní prístup k dokumentom zaisteným vnútroštátnou políciou.

28     Na základe nariadenia č. 1073/1999, ako aj na základe znenia listu z 11. februára 2004, ktorým OLAF postupoval informácie vnútroštátnym orgánom, dospel sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení v bode 43 napadnutého rozhodnutia pri právnej kvalifikácii sporného postúpenia informácií k záveru, že takéto postúpenie nevyvolalo voči týmto orgánom žiadne právne záväzné účinky.

29     Je pravda, že ako uviedla IFJ, predbežná správa, ktorá bola prílohou tohto listu, a ktorá preto tvorila neoddeliteľnú súčasť sporného postúpenia informácií, tiež uvádza, že „postúpenie informácií dvom súdnym orgánom (prokuratúram v Bruseli a Hamburgu) sa zdá byť nevyhnutné na to, aby sa začali nezávislé, ale koordinované konania“ a že v tejto správe je možno sa dočítať pod nadpisom „Naliehavosť“, že „rýchle konanie je žiaduce, keďže pán Tillack podľa našich informácií odíde z Bruselu v mesiaci marec tohto roka, aby sa stal vyslaným redaktorom časopisu Stern vo Washingtone (USA). Jeho odchodom z Bruselu by sa mohli s konečnou platnosťou stratiť dôležité dôkazné dokumenty“.

30     Je však nepochybné, že OLAF ponechal na voľnú úvahu príslušných vnútroštátnych orgánov, aby rozhodli o spornom postúpení informácií. Ako vyplýva zo samého znenia tejto správy, OLAF nepožiadal tieto orgány, aby prijali voči pánovi Tillackovi osobitné opatrenia.

31     Tento spôsob konania OLAF-u nie je v rozpore s článkom 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999. Toto ustanovenie sa totiž obmedzuje na úpravu, že riaditeľ tohto úradu postupuje súdnym orgánom dotknutého členského štátu informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní skutočností, ktoré by mohli vyústiť do trestného konania. Ani v znení tohto ustanovenia, ani v odôvodnení č. 13 tohto nariadenia sa nenachádza žiadny náznak, podľa ktorého má mať takéto postúpenie právne záväzné účinky voči svojim príjemcom.

32     Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 vychádza z predpokladu, podľa ktorého opatrenie, akým je sporné postúpenie informácií, nemôže samé osebe spôsobiť ujmu, ale môže prípadne vyústiť do správneho alebo trestného konania vedeného príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Následné rozhodnutie o informáciách, ktoré sú im postúpené, patrí výlučne a v celom rozsahu do zodpovednosti týchto orgánov.

33     Tento výklad článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 nie je v rozpore ani s povinnosťou lojálnej spolupráce stanovenej v článku 10 ES. Ak je pravdou, že toto ustanovenie bráni tomu, aby vnútroštátne orgány boli zbavené akejkoľvek povinnosti preskúmať informácie, ktoré im postúpil OLAF, tak rovnako platí, že im neukladá povinnosť prijať výklad, ktorý priznáva záväznú povahu takému opatreniu, akým je sporné postúpenie informácie, v tom zmysle, že tieto orgány by boli povinné prijať osobitné opatrenia. Takýto výklad by totiž zmenil rozdelenie úloh a zodpovednosti, ktoré je upravené pre vykonanie nariadenia č. 1073/1999.

34     Z toho vyplýva, že záver sudcu rozhodujúceho o predbežnom opatrení, podľa ktorého sporné postúpenie informácií nie je napadnuteľným aktom, nie je poznačený nesprávnym posúdením, a preto prvej, druhej a tretej časti prvého dôvodu nemožno vyhovieť.

 O štvrtej časti prvého dôvodu

35     Štvrtou časťou prvého dôvodu odvolateľ tvrdí, že konštatovanie zjavnej neprípustnosti žaloby o neplatnosť, ku ktorému dospel sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení, je v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany.

36     Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že na vnútroštátnej úrovni existuje dostatočná súdna ochrana. Domnieva sa, že je na vnútroštátnych sudcoch, aby zabezpečili súdnu ochranu jednotlivcov, keď jediným napadnuteľným aktom je akt prijatý na vnútroštátnej úrovni, alebo keď bol taký akt prijatý na základe aktu Spoločenstva, proti ktorému nie je možné podať žalobu na súdy Spoločenstva v zmysle článku 230 ES.

37     IFJ nenamieta, že odvolateľ mohol podať žalobu proti aktom, prijatým belgickými úradmi na vnútroštátne súdy. Podčiarkuje však, že hoci týmto súdom bol prípad predložený, nikdy nepreskúmali odôvodnenosť informácií, ktoré postúpil OLAF. Podľa IFJ preto napadnuté uznesenie vedie k odopreniu prístupu k spravodlivosti pre odvolateľa.

38     V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako sa uvádzalo v bode 32 tohto uznesenia, následné rozhodnutie vnútroštátnych orgánov o informáciách, ktoré sú im postúpené OLAF-om, patrí výlučne a v celom rozsahu do ich zodpovednosti. Patrí preto do právomoci týchto orgánov, aby zistili, či tieto informácie odôvodňujú alebo vyžadujú, aby sa začalo trestné konanie. V dôsledku toho musí byť súdna ochrana v týchto konaniach zabezpečená na vnútroštátnej úrovni, so všetkými zárukami, ustanovenými vnútroštátnym právom, vrátane tých, ktoré vyplývajú zo základných práv a sú neoddeliteľnou súčasťou všeobecných právnych zásad Spoločenstva, preto musia byť členskými štátmi pri výkone právnych predpisov Spoločenstva dodržiavané (pozri najmä rozsudky z 13. júla 1989, Wachauf, 5/88, Zb. s. 2609, bod 19, a z 10. júla 2003, Booker Aquaculture a Hydro Seafood, C‑20/00 a C‑64/00, Zb. s. I‑7411, bod 88).

39     V rámci žaloby podanej na vnútroštátnej úrovni má príslušný súd na základe článku 234 ES možnosť, prípadne na návrh účastníkov konania prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, požiadať Súdny dvor o výklad ustanovení práva Spoločenstva, ktorý považuje za potrebný na vydanie svojho rozsudku.

40     Z toho vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého riešenie uvedené v napadnutom uznesení vedie k nedostatku účinnej súdnej ochrany, nie je správne. V dôsledku toho nie je možné štvrtej časti prvého dôvodu vyhovieť.

41     Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy nemožno prvému dôvodu vyhovieť.

 O druhom dôvode

42     Druhým dôvodom odvolateľ na jednej strane tvrdí, že sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že chýba príčinná súvislosť medzi postúpením informácií od OLAF-u vnútroštátnym orgánom a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v tomto odvolaní ostáva, pokiaľ ide o potenciálny pôvod vzniknutej škody vyriešiť už iba sporné postúpenie informácií, pretože návrh na náhradu škody odvolateľa, pokiaľ sa opieral o uverejnenie dvoch tlačových komuniké, už nie je predmetom sporu. Na druhej strane odvolateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie je v tomto bode odôvodnené nedostatočne.

43     Z bodu 54 napadnutého uznesenia vyplýva, že sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení na základe ustálenej judikatúry usúdil, že príčinná súvislosť musí byť priamou súvislosťou príčiny a účinku medzi protiprávnym konaním, ktorého sa údajne dopustila dotknutá inštitúcia a vzniknutou škodou, a že jej protiprávne správanie musí byť určujúcou príčinou tejto škody.

44     S odkazom na túto judikatúru uviedol sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení v bode 58 napadnutého uznesenia, že takáto príčinná súvislosť medzi obyčajným postúpením informácií zo strany OLAF-u vnútroštátnym orgánom a škodou, ktorá údajne odvolateľovi vznikla, chýba. Podľa tohto sudcu je totiž jasné, že keby tieto orgány nezačali súdne vyšetrovanie, odvolateľovi by nevznikla škoda, na ktorú sa sťažuje.

45     Odvolateľ však tvrdí, že v napadnutom uznesení sa chybne uviedlo a bez uváženia sa použili kritériá, ustanovené judikatúrou týkajúce sa podmienky vťahujúcej sa na príčinnú súvislosť. Podľa jeho názoru podstatným kritériom je to, či určujúcou príčinou škody je sporné postúpenie informácií, a nie, či toto postúpenie je posledným aktom v rámci príčinného reťazca.

46     V tejto súvislosti stačí uviesť, že z bodu 58 napadnutého uznesenia jasne vyplýva, že dosah, ktorý sa priznáva rozhodnutiu vnútroštátnych orgánov začať súdne vyšetrovanie, sa nepriznáva z dôvodu skutočnosti, že toto rozhodnutie je posledným aktom v príčinnom reťazci, ale z dôvodu, že je určujúcou príčinou údajne vzniknutej škody.

47     Po tejto úvahe sa nezdá, že by sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení nesprávne použil judikatúru týkajúcu sa príčinnej súvislosti, ani že odôvodnil svoje rozhodnutie v tomto smere nedostatočne.

48     Z toho vyplýva, že aj druhý dôvod sa musí zamietnuť.

 O treťom dôvode

49     Tretím dôvodom odvolateľ tvrdí, že sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení porušil jeho právo na účinnú súdnu ochranu.

50     Keďže tvrdenie týkajúce sa údajného porušenia práva na účinnú súdnu ochranu už bolo preskúmané v rámci štvrtej časti prvého dôvodu a keďže odvolateľ v rámci tohto dôvodu neposkytol doplňujúce dôkazy, spôsobilé spochybniť konštatovanie, uvedené v priebehu preskúmania prvého dôvodu, tretí dôvod sa musí zamietnuť.

51     Keďže žiadny z troch dôvodov, ktorých sa dovoláva odvolateľ na podporu svojho odvolania, nie je spôsobilý uspieť, odvolanie sa musí zamietnuť.

 O trovách

52     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 uvedeného rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania. V súlade s odsekom 4 štvrtým pododsekom toho istého článku môže Súdny dvor rozhodnúť, že vedľajší účastník konania, iný ako členský štát alebo inštitúcia, znáša vlastné trovy konania. Pri použití tohto ustanovenia treba rozhodnúť, že IFJ znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov predseda Súdneho dvora nariadil:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Pán Tillack je povinný nahradiť trovy tohto konania.

3.      International Federation of Journalists znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: angličtina.