Vec C‑109/04

Karl Robert Kranemann

proti

Spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesverwaltungsgericht)

„Článok 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES) – Voľný pohyb pracovníkov – Zamestnanec v prípravnej praxi – Prax vykonávaná v inom členskom štáte – Náhrada cestovných výdavkov obmedzená na trasu vykonanú na vnútroštátnom území“

Návrhy prednesené 27. januára 2005 – generálny advokát L. A. Geelhoed 

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo 17. marca 2005 

Abstrakt rozsudku

Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Prípravná prax k určitým zamestnaniam – Náhrada cestovných výdavkov obmedzená na trasu vykonanú na vnútroštátnom území – Neprípustnosť

[Zmluva ES, článok 48 (zmenený, teraz článok 39 ES)]

Článku 48 Zmluvy (zmenený, teraz článok 39 ES) odporuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré priznáva osobe vykonávajúcej v rámci prípravnej praxe k určitým zamestnaniam platenú skutočnú a účinnú činnosť v inom členskom štáte, ako je štát jej pôvodu, právo na náhradu cestovných výdavkov iba do výšky trasy uskutočnenej na vnútroštátnom území, zatiaľ čo, ak by táto činnosť bola vykonaná na vnútroštátnom území, boli by jej preplatené všetky cestovné výdavky.

(pozri bod 36 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 17. marca 2005 (*)

„Článok 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES) – Voľný pohyb pracovníkov – Zamestnanec v prípravnej praxi – Prax vykonávaná v inom členskom štáte – Náhrada cestovných výdavkov obmedzená na trasu vykonanú na vnútroštátnom území“

Vo veci C‑109/04,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Bundesverwaltungsgericht (Nemecko) zo 17. decembra 2003 a doručený Súdnemu dvoru 2. marca 2004, ktorý súvisí s konaním:

Karl Robert Kranemann

proti

Spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia K. Lenaerts (spravodajca), N. Colneric, K. Schiemann a E. Levits,

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       K. R. Kranemann,

–       spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko, v zastúpení: M. Statthalter, splnomocnený zástupca,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. Rozet a H. Kreppel, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. januára 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka článku 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES). Návrh bol podaný v súvislosti so žalobou podanou pánom Kranemann, ktorý časť svojej právnej praxe absolvoval v Spojenom kráľovstve, proti zamietnutiu spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko nahradiť mu cestovné výdavky v súvislosti s prepravou z nemeckého územia na miesto výkonu jeho právnej praxe.

 Vnútroštátny právny rámec

2       Paragraf 7 ods. 4 štvrtý a piaty pododsek nariadenia spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko o náhrade za odlúčenie (Verordnung über die Gewährung von Trennungsentschädigung, ďalej len „TEVO“) z 29. apríla 1988 v znení z 27. júna 1994 uplatniteľný na túto vec (GVBl. NW 1994, s. 444), stanovuje, že v prípade dočasných štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú prax v zahraničí v mieste podľa ich vlastného výberu, sa denné náhrady a náhrady za výdavky na ubytovanie vypočítavajú výlučne podľa sadzobníkov uplatniteľných na služobné cesty na vnútroštátnom území. Cestovné výdavky sa nahrádzajú iba do výšky sumy nutnej na prepravu bežnými dopravnými prostriedkami a v ekonomickej triede po nemecký hraničný priechod a naspäť.

3       Analogická úprava platí podľa ustanovení § 5 ods. 4 v spojení s § 7 ods. 7 TEVO na náhrady za cestovné výdavky pri návrate domov v priebehu praxe.

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

4       V priebehu povinnej prípravnej právnej praxe pred vykonaním druhej štátnej skúšky z práva sa pán Kranemann školil od 1. augusta od 30. novembra 1995 ako dočasný štátny zamestnanec v jednej advokátskej kancelárii v Londýne (Spojené kráľovstvo).

5       V priebehu tohto obdobia dostal od spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko popri odmene za prax aj náhradu za odlúčenie vo výške 1 686,68 DEM. Jeho žiadosti o náhradu cestovných výdavkov súvisiacich so spiatočnou cestou z miesta jeho bydliska v Aachene (Nemecko) do miesta vykonávania praxe, ako aj návrat domov počas jedného víkendu bolo vyhovené iba do výšky 83,25 DEM, ktorá predstavuje denné náhrady za niekoľkodňovú služobnú cestu a náhradu výdavkov za ubytovanie. Naproti tomu, keďže TEVO obmedzuje náhradu cestovných výdavkov na sumu nutnú na prepravu bežnými dopravnými prostriedkami a v ekonomickej triede po nemecký hraničný priechod a naspäť a keďže mesto Aachen je považované za hraničný priechod, pánovi Kranemann nebola priznaná náhrada za ďalšie cestovné výdavky vo výške 539,60 DEM.

6       Keďže jeho žaloba aj odvolanie proti zamietnutiu náhrady boli zamietnuté, podal „Revision“ (opravný prostriedok) na Bundesverwaltungsgericht.

7       Tento súdny orgán podčiarkuje vo svojom rozhodnutí o začatí prejudiciálneho konania, že judikatúra Súdneho dvora ešte neobjasnila, či v zmysle článku 48 Zmluvy pojem pracovník zahŕňa dočasných štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú prípravnú právnu prax („Rechtsreferendare“ alebo „praktikanti práva“).

8       Okrem toho sa tento súdny orgán pýta, či zamietnutie nahradiť cestovné výdavky spojené s trasou mimo vnútroštátneho územia predstavuje samo osebe dostatočne priamu prekážku voľného pohybu osôb a či prípadne článok 48 Zmluvy okrem náhrady cestovných výdavkov súvisiacich so spiatočnou cestou do miesta v zahraničí, kde sa prax vykoná, ukladá povinnosť nahradiť výdavky súvisiace s cestou domov v priebehu praxe.

9       Na záver sa vnútroštátny súdny orgán pýta, či prípadné narušenie voľného pohybu osôb môže byť odôvodnené rozpočtovými dôvodmi a či takéto dôvody môžu viesť k zamietnutiu praktikantom ako celku nároku na náhradu za odlúčenie a náhradu cestovných výdavkov.

10     Za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je ustanovenie vnútroštátneho práva priznávajúce praktikantovi práva, ktorý vykonáva časť povinnej praxe v mieste podľa vlastného výberu umiestnenom v inom členskom štáte, náhradu cestovných výdavkov len do výšky sumy súvisiacej s trasou uskutočnenou na vnútroštátnom území, zlučiteľné s článkom [48 Zmluvy]?“

 O prejudiciálnej otázke

11     Na úvod je potrebné stanoviť, či článok 48 Zmluvy sa vzťahuje na praktikanta práva, ktorý vykonáva časť prípravnej právnej praxe v inom členskom štáte, ako je štát, ktorého je štátnym príslušníkom.

 O pôsobnosti článku 48 Zmluvy

12     Vyplýva z ustálenej judikatúry, že pojem „pracovník“ v zmysle článku 48 Zmluvy má osobitný význam v rámci Spoločenstva a nemá byť vykladaný zužujúco. Za „pracovníka“ je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočné a účinné činnosti, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Základnou charakteristickou črtou pracovnoprávneho vzťahu podľa judikatúry je, že jedna osoba vykonáva činnosti v určitom čase v prospech inej osoby a pod jej vedením, za čo dostáva odmenu (pozri najmä rozsudky z 3. júla 1986, Lawrie-Blum, 66/85, Zb. s. 2121, body 16 a 17; z 26. februára 1992, Bernini, C‑3/90, Zb. s. I‑1071, bod 14, a zo 7. septembra 2004, Trojani, C‑456/02, Zb. s. I‑7573, bod 15).

13     Čo sa týka osôb vykonávajúcich prípravnú prax, Súdny dvor rozhodol, že ak je prax vykonávaná ako platená skutočná a účinná činnosť, skutočnosť, že táto prax môže byť považovaná za praktickú prípravu spojenú s výkonom povolania, nemôže zabrániť uplatneniu článku 48 Zmluvy (už citované rozsudky Lawrie Blum, bod 19, a Bernini, bod 15).

14     Ako Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku zo 7. decembra 2000, Schnorbus (C‑79/99, Zb. s. I‑10997, bod 28), prípravná právna prax stanovená v Nemecku predstavuje nevyhnutné školenie a predpoklad prístupu k zamestnaniu v súdnych orgánoch alebo štátnej správe.

15     Čo sa týka činností vykonávaných praktikantmi práva, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že na strane jednej títo praktikanti v priebehu praxe používajú vedomosti nadobudnuté počas štúdií a prispievajú tak pod vedením zodpovedného za ich prax k činnostiam, ktoré tento vykonáva, a na druhej strane, že praktikantom práva sa v priebehu školenia poskytuje odmena vo forme príspevku na úhradu životných nákladov.

16     V rozpore s tvrdením spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko takýto zamestnanecký vzťah nemôže byť vyňatý z pôsobnosti článku 48 Zmluvy výlučne preto, že na strane jednej príspevok poskytnutý praktikantom predstavuje iba pomoc, ktorá im má umožniť pokryť ich potreby, a na strane druhej preto, že v prípade praktikantov vykonávajúcich prax mimo štátneho sektora poskytnutie takéhoto príspevku štátom nemôže byť považované za odmenu za činnosti poskytnuté praktikantom.

17     V skutočnosti z judikatúry vyplýva, že ani obmedzená výška odmeny, ani pôvod zdrojov, z ktorých je vyplácaná odmena, nemôžu mať vplyv na to, či sa osoba považuje za pracovníka v zmysle práva Spoločenstva (pozri rozsudky z 23. marca 1982, Levin, 53/81, Zb. s. 1035, bod 16; z 31. mája 1989, Bettray, 344/87, Zb. s. 1621, bod 16, a Trojani, už citovaný, bod 16).

18     Keďže praktikanti práva vykonávajú platenú skutočnú a účinnú činnosť, musia byť považovaní za pracovníkov v zmysle článku 48 Zmluvy.

19     Uplatnenie článku 48 Zmluvy nemôže byť vylúčené na základe výnimky upravenej v odseku 4 tohto článku pre „zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe“. Ak, ako v prejednávanej veci, praktikant vykonáva časť svojej praxe mimo štátneho sektora, stačí pripomenúť, že pojem „zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe“ nezahŕňa zamestnanie poskytnuté jednotlivcom alebo súkromnou právnickou osobou bez ohľadu na povinnosti zamestnanca (rozsudok z 31. mája 2001, Komisia/Taliansko, C‑283/99, Zb. s. I‑4363, bod 25).

20     Čo sa týka praktikanta práva, ktorý opustil svoj členský štát, aby vykonal časť svojej praxe v inom členskom štáte, jeho postavenie tiež nemôže byť vyňaté z uplatnenia Zmluvy z dôvodu, že ide o postavenie výlučne vnútroštátneho charakteru.

21     S ohľadom na vyššie uvedené je potrebné považovať praktikanta práva, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a vykonáva časť svojej praxe v inom členskom štáte a táto prax je platenou skutočnou a účinnou činnosťou, za pracovníka v zmysle článku 48 Zmluvy.

22     Je ďalej potrebné preskúmať, či pravidlá týkajúce sa náhrady cestovných výdavkov uplatniteľné na tento spor predstavujú prekážku práva na voľný pohyb, ktoré článok 48 Zmluvy zabezpečuje pracovníkom.

 O prekážke voľného pohybu pracovníkov

23     Je potrebné zdôrazniť, že podriadením náhrady nákladov vynaložených praktikantom práva, ktorý časť svojej praxe vykonáva mimo územia Nemecka sadzobníkom uplatniteľným na služobné cesty na vnútroštátnom území, § 7 TEVO vylúčil náhradu cestovných výdavkov vynaložených takýmto praktikantom mimo nemeckého územia.

24     Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ čo praktikanti vykonávajúci svoju prax v mieste, ktoré sa nachádza na nemeckom území, majú právo na náhradu všetkých svojich cestovných výdavkov bez ohľadu na vzdialenosť medzi ich bydliskom a miestom výkonu praxe, tí, ktorí sa rozhodli vykonať časť praxe v inom členskom štáte, musia uhradiť časť cestovných výdavkov, ktorá zodpovedá trase vykonanej mimo nemeckého územia.

25     V tejto súvislosti je potrebné podčiarknuť, že Súdny dvor už mnohokrát rozhodol, že všetky ustanovenia Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov majú príslušníkom Spoločenstva uľahčiť výkon všetkých povolaní na území Spoločenstva a vylučujú opatrenia, ktoré by mohli znevýhodniť príslušníkov Spoločenstva pri výkone hospodárskej činnosti na území iného členského štátu (rozsudky zo 7. júla 1988, Wolf a i., 154/87 a 155/87, Zb. s. 3897, bod 13; z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 94; z 26. januára 1999, Terhoeve, C‑18/95, Zb. s. I‑345, bod 37, a z 27. januára 2000, Graf, C‑190/98, Zb. s. I‑493, bod 21).

26     Vnútroštátne ustanovenia, ktoré bránia príslušníkovi členského štátu odísť zo svojej krajiny pôvodu s cieľom výkonu práva voľného pohybu alebo ho od odchodu odrádzajú, sú preto prekážkami tejto slobody, aj keď sa uplatňujú nezávisle na štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov (už citované rozsudky Bosman, bod 96; Terhoeve, bod 39, a Graf, bod 23; rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, Zb. s. I‑10239, bod 74, a z 2. októbra 2003, Van Lent, C‑232/01, Zb. s. I‑11525, bod 16).

27     Z uvedeného vyplýva, že ak členský štát stanovuje prístup k určitým zamestnaniam na základe prípravnej praxe, počas ktorej praktikanti vykonávajú platenú skutočnú a účinnú činnosť, a ak umožňuje navyše, aby praktikant vykonal časť svojej praxe v inom členskom štáte, musí dohliadnuť na to, aby spôsob uskutočnenia tejto praxe nevytváral prekážky základným slobodám zaručeným Zmluvou.

28     Keďže však vnútroštátna právna úprava, akou je TEVO, požaduje, aby praktikanti vykonávajúci prax v inom členskom štáte uhradili časť cestovných výdavkov, ktorá zodpovedá trase vykonanej mimo nemeckého územia, vrátane výdavkov spojených s návratom domov v priebehu praxe, praktikant vykonávajúci svoju prax v inom členskom štáte je v nevýhodnejšom postavení, ako keby vykonal svoju prax v členskom štáte, z ktorého pochádza, keďže v tomto prípade by mu boli cestovné výdavky úplne uhradené.

29     Takže takáto právna úprava vytvára finančnú prekážku, ktorá môže odradiť praktikantov práva, najmä tých, ktorí majú obmedzené finančné zdroje, od vykonávania praxe v inom členskom štáte nezávisle od otázky, či rozhodnutie o vykonaní takejto praxe vo všeobecnosti vychádza, ako to poznamenáva spolková krajina Severné Porýnie-Vestfálsko, z dôvodov týkajúcich sa špecializácie praktikanta alebo z osobných dôvodov, akými je úmysel nadobudnúť prax v inom právnom prostredí.

30     Z týchto dôvodov ustanovenie, akým je § 7 TEVO, je spôsobilé predstavovať prekážku voľného pohybu pracovníkov, ktorá je v zásade zakázaná článkom 48 Zmluvy.

31     Vnútroštátny súd sa však okrem toho pýta, či takáto prekážka môže byť odôvodnená rozpočtovými dôvodmi.

32     Podľa pána Kranemann zamietnutie náhrady cestovných výdavkov výlučne praktikantom, ktorí vykonali svoju prax v zahraničí, nemôže byť odôvodnené rozpočtovými dôvodmi, ak sa preukáže, že tieto výdavky nie sú nevyhnutne vyššie ako výdavky vynaložené praktikantmi, ktorí si vybrali ako miesto vykonania praxe Nemecko. Rozpočtové dôvody môžu nanajvýš viesť k stanoveniu hornej hranice preplácanej sumy.

33     V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že úprava, ktorá predstavuje prekážku voľného pohybu pracovníkov, môže byť prijatá iba v tom prípade, ak sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou a je oprávnene odôvodnená nevyhnutnými požiadavkami všeobecného záujmu. Okrem toho uplatnenie tejto úpravy by muselo zabezpečiť uskutočnenie uvedeného cieľa a nesmelo by prekročiť hranicu nevyhnutnú na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudok z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 32, ako aj už citované rozsudky Bosman, bod 104, a Köbler, bod 77).

34     Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že čisto ekonomické dôvody nemôžu predstavovať nevyhnutné požiadavky všeobecného záujmu, ktoré by mohli odôvodniť obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou (rozsudky z 26. apríla 1988, Bond van Adverteerders a i., 352/85, Zb. s. 2085, bod 34; z 25. júla 1991, Collectieve Antennevoorziening Gouda, C‑288/89, Zb. s. I‑4007, bod 11; z 5. júna 1997, SETTG, C‑398/95, Zb. s. I‑3091, bod 23; zo 6. júna 2000, Verkooijen, C‑35/98, Zb. s. I‑4071, bod 48, a zo 16. januára 2003, Komisia/Taliansko, C‑388/01, Zb. s. I‑721, bod 22).

35     V každom prípade, ako to poznamenali pán Kranemann a Komisia Európskych spoločenstiev, nie je vylúčené, že v niektorých prípadoch výdavky za cestu uskutočnenú v rámci nemeckého územia môžu byť vyššie ako výdavky za cestu do iného členského štátu.

36     Je teda potrebné odpovedať na prejudiciálnu otázku tak, že článku 48 Zmluvy odporuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré priznáva osobe vykonávajúcej v rámci prípravnej praxe platenú skutočnú a účinnú činnosť v inom členskom štáte, ako je štát jej pôvodu, právo na náhradu cestovných výdavkov iba do výšky trasy uskutočnenej na vnútroštátnom území, zatiaľ čo, ak by táto činnosť bola vykonaná na vnútroštátnom území, boli by jej preplatené všetky cestovné výdavky.

 O trovách

37     Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článku 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES) odporuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré priznáva osobe vykonávajúcej v rámci prípravnej praxe platenú skutočnú a účinnú činnosť v inom členskom štáte, ako je štát jej pôvodu, právo na náhradu cestovných výdavkov iba do výšky trasy uskutočnenej na vnútroštátnom území, zatiaľ čo, ak by táto činnosť bola vykonaná na vnútroštátnom území, boli by jej preplatené všetky cestovné výdavky.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.