NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER

prednesené 6. mája 2003 (1)

Spojené veci C-397/01 až C-403/01

Bernhard Pfeiffer a i.

proti

Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Arbeitsgericht Lörrach)

„Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Smernica 93/104/ES – Pôsobnosť – Asistenti záchranári, ktorí sprevádzajú záchranné vozidlá – Význam pojmu ‚cestná doprava‘ – Maximálny týždenný pracovný čas – Zásada – Priamy účinok – Odchýlky – Podmienky“

1.        Arbeitsgericht Lörrach (Nemecko), prvostupňový súd pre rozhodovanie sporov v sociálnej oblasti, položil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky, v ktorých žiada o výklad niektorých ustanovení smernice 93/104/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času(2), pričom sa konkrétne zaujíma o článok 1, ktorý vymedzuje rozsah jej pôsobnosti, článok 6, ktorý upravuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času, a článok 18 ods. 1 písm. b) bod i), ktorý za určitých podmienok dovoľuje odchýlku z článku 6.

I –    Skutkový stav v sporoch vo veci samej

2.        Vnútroštátny súd predložil Súdnemu dvoru sedem svojich uznesení, ktoré zodpovedajú siedmim konaniam. Keďže otázky sa vo všetkých návrhoch zhodujú a skutkové okolnosti sú podobné, bolo týchto sedem vecí počas písomnej časti konania spojených na základe uznesenia predsedu Súdneho dvora zo 7. novembra 2001.

3.        Všetci žalobcovia sú asistenti – záchranári kvalifikovaní na poskytovanie rýchlej zdravotnej pomoci a zamestnanci alebo bývalí zamestnanci nemeckého Červeného kríža (Deutsches Rotes Kreuz), ktorí v dvoch prípadoch požadujú náhradu za prácu nadčas a v ostatných prípadoch uznanie práva nepracovať viac ako 48 hodín týždenne.

4.        Žalovaný vykonáva okrem iného pozemnú záchrannú službu v okrese Waldshut, kde prevádzkuje viaceré strediská záchrannej služby pracujúce nepretržite 24 hodín denne a jedno stredisko záchrannej služby, ktoré pracuje len počas dňa, a to 12 hodín. Pozemná záchranná služba je zabezpečovaná sanitnými vozidlami, ktorých posádku tvoria dvaja asistenti záchranári (Rettungstransportfahrzuegen), a vozidlami rýchlej zdravotnej pomoci so sprievodom lekára a jedného asistenta záchranára (Notarzt-Einsatzfahrzeugen).

Na základe hlásenia tieto vozidlá záchrannej služby uskutočnia výjazd na miesto, kde sa nachádza zranený alebo chorý, aby mu poskytli pomoc. Zvyčajne je pacient potom prepravený do nemocnice.

5.        V pracovných zmluvách sa strany dohodli, že sa na ne budú vzťahovať ustanovenia Kolektívnej zmluvy o pracovných podmienkach zamestnancov, pracovníkov a učňov nemeckého Červeného kríža (Tarifvertrag über Arbeitsbedingungen für Angestellte, Arbeiter und Auszubildende des Deutschen Roten Kreuzes, ďalej len „kolektívna zmluva Červeného kríža“).

6.        V danom podniku sa v strediskách záchrannej služby pracuje v zmysle ustanovení uvedenej kolektívnej zmluvy priemerne 49 hodín týždenne. Všetci žalobcovia súhlasia s tým, že sú splnené materiálne podmienky na predĺženie pracovného času podľa článku 14 ods. 2 písm. b) tejto zmluvy, ktoré spočívajú vo vykonávaní pracovnej pohotovosti na pracovisku (Arbeitsbereitschaft) najmenej 3 hodiny denne.

II – Uplatniteľná nemecká právna úprava

7.        Pracovný čas a čas odpočinku sú v Nemecku upravené zákonom o pracovnom čase (Arbeitszeitgesetz) zo 6. júna 1994, ktorý bol prijatý s cieľom prebrať smernicu 93/104 do vnútroštátneho právneho poriadku.

8.        V zmysle článku 2 ods. 1 sa pracovným časom rozumie časový úsek od začatia do ukončenia výkonu práce, pričom do tohto času sa nezapočítavajú prestávky v práci; podľa článku 3 tento čas nesmie byť dlhší ako 8 hodín denne, aj keď je možné predĺžiť ho až na 10 hodín, ak počas 6 kalendárnych mesiacov alebo 24 týždňov priemerný pracovný čas neprekročí 8 hodín denne.

9.        Článok 7 ods. 1 bod 1 však umožňuje prostredníctvom kolektívnej alebo podnikovej zmluvy odlišne od článku 3:

a)      stanoviť pracovný čas dlhší ako 10 hodín denne aj bez nároku na náhradu, ak do tohto času pravidelne a v značnom rozsahu patrí pracovná pohotovosť na pracovisku;

b)      určiť iné kompenzačné obdobie,

c)      najviac na 60 dní ročne stanoviť pracovný čas až na 10 hodín denne bez nároku na náhradu,

10.      V zmysle článku 14 ods. 1 kolektívnej zmluvy Červeného kríža nesmie týždenný pracovný čas, do ktorého sa nezapočítavajú prestávky v práci, prekročiť 39 hodín (38 a pol hodiny od 1. apríla 1990). Priemer sa počíta spravidla za obdobie 26 týždňov.

Podľa odseku 2 však možno bežný pracovný čas predĺžiť až na: a) 10 hodín denne alebo priemerne 49 hodín týždenne, ak do tohto času pravidelne patrí pracovná pohotovosť na pracovisku v priemere najmenej 2 hodiny denne; b) 11 hodín denne alebo priemerne 54 hodín týždenne, ak pracovná pohotovosť na pracovisku trvá v priemere 3 hodiny denne; a c) 12 hodín denne alebo v priemere 60 hodín týždenne, ak sa od zamestnanca vyžaduje prítomnosť na pracovisku, ale zamestnanec pracuje iba v prípade potreby.

Príloha 2 obsahuje osobitné ustanovenia pre personál záchrannej služby. Vo vzťahu k asistentom záchranárom sprevádzajúcim záchranné vozidlá a k personálu prepravy chorých treba mať na pamäti poznámku k článku 14 ods. 2, podľa ktorého sa bude maximálny týždenný pracovný čas v dĺžke 54 hodín, na ktorý odkazuje článok 14 ods. 2 písm. b), postupne znižovať. Od 1. januára 1993 bol maximálny týždenný pracovný čas skrátený na 49 hodín.

III – Prejudiciálne otázky

11.      Pred rozhodnutím v sporoch vo veci samej rozhodol Arbeitsgericht Lörrach o prerušení konania a formou prejudiciálnych otázok predostrel Súdnemu dvoru tieto pochybnosti:

„1)      a)     Treba odkaz v článku 1 ods. 3 smernice 93/104/ES... na článok 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci(3), podľa ktorého sa tieto smernice neuplatňujú, ak sú s nimi nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné niektorým osobitným činnostiam služieb civilnej ochrany, chápať tak, že sa toto vylúčenie vzťahuje aj na činnosť žalobcu, ktorý je kvalifikovaným zamestnancom záchrannej služby?

b)      Vylučuje pojem „cestná doprava“ uvedený v článku 1 ods. 3 smernice 93/104/ES z pôsobnosti tejto smernice len činnosti v doprave, ktorých podstatou je prekonávanie väčších vzdialeností a pri ktorých nemožno vopred určiť dĺžku denného pracovného času vzhľadom na prípadné nepredvídateľné komplikácie, alebo sa naopak tento pojem vzťahuje aj na pozemnú záchrannú službu, ktorá zahŕňa prinajmenšom riadenie záchranného vozidla a sprevádzanie pacienta počas prepravy?

2)      Treba článok 18 ods. 1 písm. b) bod i) smernice 93/104 s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci Simap (body 73 a 74)(4), chápať tak, že zamestnanec musí udeliť individuálny súhlas s predĺžením pracovného času nad 48 hodín týždenne, alebo postačí, že sa zamestnanec so svojím zamestnávateľom dohodne v pracovnej zmluve, že pracovné podmienky upravuje kolektívna zmluva, ktorá umožňuje predĺženie pracovného času nad 48 hodín týždenne?

3.      Je článok 6 smernice 93/104/ES nepodmienený a dostatočne presný, takže sa naň jednotlivci môžu odvolať pred vnútroštátnymi súdmi, ak členský štát nesprávne prebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku?“

IV – Právna úprava Spoločenstva

12.      Ustanovenia, o ktorých výklad sa žiada, sú tieto:

Smernica 89/391

Článok 2

„...

2.      Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.“

Smernica 93/104

Článok 1

„...

3.      Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejný aj súkromný sektor, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby sa dotýkala článku 17 tejto smernice s výnimkou leteckej, železničnej, cestnej, námornej a vnútrozemskej riečnej a jazernej dopravy, morského rybolovu, iných prác na mori a činnosti lekárov v rámci ich odbornej prípravy.

...“

Článok 6

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

1.      týždenný pracovný čas bude obmedzený prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení, alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi;

2.      priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“

Článok 18 ods. 1

„...

b)      i)     Členské štáty však majú možnosť neuplatňovať článok 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov a prijmú potrebné opatrenia zabezpečujúce, že:

–        žiadny zamestnávateľ nebude vyžadovať, aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín v priebehu obdobia siedmich dní, čo bude vypočítané ako priemer za referenčné obdobie uvedené v bode 2 článku 16, pokiaľ pracovník nebude súhlasiť s vykonávaním takejto práce,

–        žiadnemu pracovníkov nesmie vzniknúť zo strany zamestnávateľa ujma, keď nebude súhlasiť s vykonávaním takejto práce,

–        zamestnávateľ bude viesť aktuálne záznamy o všetkých pracovníkoch, ktorí vykonávajú takúto prácu,

–        záznamy budú dané k dispozícii príslušným orgánom, ktoré môžu, z dôvodov súvisiacich s bezpečnosťou alebo zdravím pracovníkov, zakázať alebo obmedziť možnosť prekročenia maximálneho týždenného pracovného času,

–        zamestnávateľ poskytne príslušným úradom na ich žiadosť informácie o prípadoch, keď pracovníci dali súhlas na vykonávanie práce presahujúcej 48 hodín v priebehu obdobia siedmich dní, čo je vypočítané ako priemer pre referenčné obdobie uvedené v bode 2 článku 16.

Pred uplynutím doby siedmich rokov od dátumu uvedeného v písmene a), Rada na základe návrhu Komisie, doplneného hodnotiacou správou, znovu posúdi ustanovenia tohto bodu i) a rozhodne o ďalšom postupe.

...“

V –    Konanie pred Súdnym dvorom

13.      V tomto konaní písomné pripomienky v rámci lehoty stanovenej v článku 20 Štatútu Súdneho dvora predložili žalobcovia vo veci samej a Komisia.

Keďže žiadny z oprávnených subjetkov nenavrhol, aby bol vypočutý, Súdny dvor podľa článku 104 ods. 4 rokovacieho poriadku rozhodol, že pojednávanie sa neuskutoční.

VI – Predložené pripomienky

14.      Podľa žalobcov vo veci samej kolektívna zmluva Červeného kríža umožňuje zamestnávateľovi jednostranne určiť dĺžku priemerného týždenného pracovného času bez súhlasu zamestnanca v prípade, že je na pracovisku potrebné organizovať pracovnú pohotovosť. Nemecká právna veda a judikatúra definovali túto pracovnú pohotovosť na pracovisku, ktorá sa započítava do pracovného času, ako obdobie aktívnej pripravenosti v uvoľnených podmienkach. Takáto kolektívna zmluva je podľa žalobcov v rozpore so smernicou 93/104, lebo stanovuje týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín, a skutočnosť, že je v súlade s článkom 7 ods. 1 bodom 1 písm. a) nemeckého zákona o pracovnom čase teda znamená, že nemecký zákonodarca neprebral správne ustanovenia uvedenej smernice.

15.      Komisia tvrdí, že čas pracovnej pohotovosti asistentov záchranárov na pracovisku patrí do pracovného času, keďže na činnosť, ktorú vykonávajú, sa nevzťahuje výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 smernice 89/391, a teda táto činnosť patrí do pôsobnosti smernice 93/104; zamestnanci zamestnávateľa, ktorý neprevádzkuje cestnú dopravu, nepatria pod odvetvovú výnimku, ktorú pre túto činnosť zakotvuje článok 1 ods. 3 smernice 93/104, a to ani vtedy, ak je preprava tovaru alebo osôb súčasťou činností podniku. Podľa názoru Komisie nato, aby mohol byť stanovený týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín, musia byť splnené všetky podmienky uvedené v článku 18 ods. 1 písm. b) bod i) smernice 93/104, medzi ktoré patrí najmä výslovný súhlas zamestnanca, pričom na tieto účely nestačí iba vedomosť zamestnanca o tom, že jeho pracovný pomer sa spravuje kolektívnou zmluvou, ktorá umožňuje tento čas predĺžiť. Komisia zastáva názor, že znenie článku 6 smernice 93/104 je dostatočne presné a nepodmienené nato, aby sa naň jednotlivci mohli odvolať pred vnútroštátnymi súdmi v prípade, že ho členský štát neprebral správne do vnútroštátneho právneho poriadku. V takom prípade musí sudca vykladať vnútroštátne právo v zmysle znenia a účelu smernice, aby dosiahol výsledok, o ktorý sa táto smernica usiluje.

VII – Preskúmanie prejudiciálnych otázok

16.      V prvej otázke sformulovanej do dvoch častí vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o vymedzenie rozsahu pôsobnosti smernice 93/104, aby sa objasnilo, či zahŕňa činnosť žalobcov vo veci samej.

A –    Prvá časť prvej otázky

17.      Arbeitsgericht chce predovšetkým vedieť, či článok 1 ods. 3 smernice 93/104 a článok 2 smernice 89/391 vylučujú z pôsobnosti týchto noriem činnosť asistentov záchranárov, ktorí pracujú v záchrannej službe.

18.      Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku SIMAP(5), článok 1 ods. 3 smernice 93/104 vymedzuje rozsah jej pôsobnosti jednak tým, že výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391, jednak tým, že ustanovuje sériu výnimiek v prospech určitých osobitných činností. A tak aby sme zistili, či práca asistentov záchranárov v záchrannej službe patrí do pôsobnosti smernice 93/104, treba najprv preskúmať, či patrí do pôsobnosti smernice 89/391.

19.      Podľa článku 2 ods. 1 smernice 89/391 sa táto smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné, najmä na priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru a voľný čas. Podľa odseku 2 sa však smernica nepoužije, ak sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné buď určitým osobitným činnostiam verejnej služby, napríklad v ozbrojených silách a polícii, alebo určitým osobitným činnostiam služieb civilnej ochrany.

20.      V rozsudku SIMAP(6) Súdny dvor dospel k názoru, že osobitné činnosti verejnej služby, ktoré daná norma uvádza, majú za cieľ zabezpečiť verejný poriadok a verejnú bezpečnosť, neodmysliteľné pre harmonický vývoj života v spoločnosti, a že za normálnych okolností nemožno činnosť zdravotníckeho personálu, ktorý poskytuje služby nepretržitej starostlivosti, k týmto činnostiam prirovnávať.

21.      V predmetnom prípade treba zistiť, či záchranná služba, ktorú vykonávajú asistenti záchranári Červeného kríža, patrí medzi služby civilnej ochrany. V prípade kladnej odpovede je potom potrebné preskúmať, či patrí aj medzi osobitné činnosti, ktorých charakteristiky nevyhnutne bránia použitiu smernice 93/104 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

22.      Súdny dvor tiež v rozsudku SIMAP(7) uviedol, že ako z cieľa smernice 89/391, ktorým je podpora zlepšovania bezpečnosti a zdravia pracovníkov na pracovisku, tak aj z doslovného znenia jej článku 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti treba chápať široko. Z toho vyplýva, že výnimky vrátane tej, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2, sa musia vykladať reštriktívne.

23.      Civilná ochrana je zvyčajne verejná služba, ktorej hlavným poslaním je zabezpečiť fyzickú integritu osôb a majetku v situáciách vážneho kolektívneho nebezpečenstva, kalamít alebo mimoriadnych katastrof, v ktorých môže byť ohrozená bezpečnosť a zdravie jednotlivcov.

24.      Záchranná služba poskytovaná lekármi, asistentmi záchranármi a sanitnými vozidlami, ktorú v predmetných prípadoch zabezpečuje Červený kríž, má za cieľ poskytovať prvú pomoc chorým a prepravovať ich za náležitých podmienok na miesto poskytnutia potrebného zdravotného ošetrenia. Keďže civilná ochrana sa vzťahuje na prípady všeobecného nebezpečenstva, nezahŕňa činnosť tejto služby za normálnych okolností.

25.      Je jasné, že v prípadoch katastrof alebo kalamít poskytnú verejné orgány všetky ľudské a materiálne zdroje, ktorými disponujú, a obracajú sa tiež na organizácie a podniky, a ak je to potrebné, aj na jednotlivcov. Za takých mimoriadnych okolností niet pochýb o tom, že každá ambulantná služba je povinná prispieť svojimi silami a prostriedkami k plneniu úloh civilnej ochrany.

26.      Podľa môjho názoru vylúčenie niektorých osobitných činností služieb civilnej ochrany z rozsahu pôsobnosti smernice má viacero dôvodov: po prvé, heterogénnosť a škálu núdzových situácií, potreby, ktoré vyvolávajú, ako aj ľudské a materiálne zdroje, ktoré sa musia mobilizovať vo veľmi krátkom čase; po druhé, fungovanie civilnej ochrany prostredníctvom systému regulovania, plánovania, koordinácie a riadenia rôznych verejných a súkromných zložiek, majúcich súvis s nebezpečenstvom, ktorému treba čeliť; a po tretie, skutočnosť, že civilná ochrana môže požadovať osobné plnenia od všetkých osôb nachádzajúcich sa na území štátu a spoluprácu strážnych, záchranných a požiarnických služieb, a to ako verejných, tak aj súkromných, dokonca vrátane prostriedkov masovej komunikácie.

Tieto charakteristiky okrem nepredvídateľnosti zásahu služieb civilnej ochrany zvýrazňujú skutočnosť, že väčšina osôb povolaných zasiahnuť v prípade katastrofy sú zamestnanci niektorého podniku zameraného na poskytovanie pomoci a ochranu osôb a majetku. Pri účasti na záchrannej akcii tieto osoby plnia úlohy, na ktoré majú kvalifikáciu, v súlade s opatreniami na ochranu a predchádzanie nebezpečenstvám, ktoré prijal ich podnik na vykonanie vnútroštátnej legislatívy, ktorou sa preberá smernica 89/391. A napokon, vzhľadom na to, že vo väčšine prípadov nefungujú služby civilnej ochrany ako štruktúra so zamestnancami, je logické, že sa na ne nevzťahujú ustanovenia smernice, ktorej cieľom je podporiť zlepšovanie bezpečnosti a zdravia pracovníkov.

27.      Ako som už skôr naznačil, smernica 89/391 má veľmi široký rozsah vecnej pôsobnosti, do ktorého za normálnych okolností patrí aj činnosť záchrannej služby, ktorú s použitím sanitných vozidiel vykonáva Červený kríž. Ak sa vyžaduje jeho spolupráca so službami civilnej ochrany v prípade verejnej katastrofy alebo kalamity, sú jeho zamestnanci povolaní k výkonu rovnakých alebo podobných úloh ako vykonávajú zvyčajne, takže povinnosti uložené smernicou 89/391 vo vzťahu k bezpečnosti a zdraviu pracovníkov sa nemenia. Nie je preto možné tvrdiť, že charakteristiky vlastné tejto činnosti nevyhnutne bránia uplatneniu smernice.

Sporná činnosť preto patrí do rozsahu pôsobnosti smernice 89/391, a to tak za normálnych okolností, ako aj vtedy, keď Červený kríž spolupracuje so službami civilnej ochrany v prípade katastrofy.

28.      Pokiaľ ide o rozsah vecnej pôsobnosti smernice 93/104, pripomínam, že okrem odvetví, ktoré vykonávajú isté formy dopravy, rybolovu a iných prác na mori, je z neho vylúčená len činnosť lekárov v rámci ich odbornej prípravy.(8)

Keďže činnosť asistentov záchranárov, ktorí pracujú v záchrannej službe, nie je uvedená medzi stanovenými výnimkami, treba článok 1 ods. 3 smernice 93/104 a článok 2 smernice 89/391 vykladať tak, že táto činnosť patrí do rozsahu pôsobnosti oboch uvedených noriem.

B –    Druhá časť prvej otázky

29.      Arbeitsgericht sa ďalej zaujíma o pojem „cestná doprava“ uvedený v článku 1 ods. 3 smernice 93/104, označujúci odvetvie vylúčené z jej pôsobnosti, s cieľom objasniť, či zahŕňa činnosť ambulantnej služby, ktorá prinajmenšom sčasti pozostáva z vedenia vozidla a sprevádzania pacienta počas prepravy.

30.      Súdny dvor sa vyjadril k účelu smernice 93/104 v rozsudku BECTU(9) v tom zmysle, že z článku 118 A Zmluvy ES(10), ktorý je jej právnym základom, a z prvého, štvrtého, siedmeho a ôsmeho odôvodnenia smernice, ako aj z doslovného znenia jej článku 1 ods. 1 vyplýva, že týmto účelom je stanovenie minimálnych požiadaviek na zlepšenie životných a pracovných podmienok zamestnancov prostredníctvom zosúladenia vnútroštátnych predpisov, ktoré sa týkajú predovšetkým dĺžky pracovného času, a dodal, že zosúlaďovanie predpisov na úrovni Spoločenstva sa usiluje o zabezpečenie vyššej ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov poskytnutím primeraných období minimálneho odpočinku a prestávok v práci.

31.      Smernica 93/104 teda zavádza minimálne opatrenia na ochranu bezpečnosti a zdravia v oblasti organizácie pracovného času, ktoré sa týkajú minimálnych dôb denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávok v práci a maximálneho týždenného pracovného času, ako aj niektorých aspektov nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutia pracovného času.

32.      Podľa môjho názoru cestná doprava nepatrí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, pretože v čase jej prijatia už existovala legislatíva Spoločenstva s presnejšími ustanoveniami v oblasti organizácie pracovného času a pracovných podmienok v tomto odvetví.

Konkrétne ide o nariadenie (EHS) č. 3820/85(11), ktoré upravuje rôzne sociálne aspekty cestnej dopravy, ako sú čas jazdy, prestávky a čas odpočinku, pričom z jeho pôsobnosti je vylúčená preprava vykonaná v stave núdze alebo v súvislosti so záchrannými prácami, akou je podľa môjho názoru aj preprava záchrannými vozidlami.(12)

33.      Súdny dvor preskúmal rozsah vylúčenia cestnej dopravy z pôsobnosti smernice 93/104 v rozsudku Bowden a i.(13), v ktorom potvrdil, že zmienkou o„cestnej, leteckej, železničnej, námornej a riečnej doprave“ chcel zákonodarca odkázať na tieto odvetvia vo všeobecnosti, zatiaľ čo v prípade „iných činností na mori“ a „činností lekárov v rámci ich odbornej prípravy“ mal na mysli „presne tieto osobitné činnosti ako také“(14), takže konkrétne vyňatie cestnej dopravy sa vzťahuje na všetkých zamestnancov odvetvia.

Ako uvádza Komisia, v tomto rozsudku sa vzala do úvahy činnosť zamestnávateľa, pričom činnosť zamestnancov v rámci podniku nebola predmetom posúdenia. Príslušnosť podniku k nejakému z vymenovaných odvetví, na ktoré podľa názoru Súdneho dvora smernica odkazuje „vo všeobecnosti“, napr. k cestnej doprave, znamená, že všetci jeho zamestnanci sú vyňatí z rozsahu pôsobnosti smernice 93/104.

34.      Činnosť Červeného kríža zamestnávajúceho asistentov záchranárov, ktorí poskytujú zdravotnú pomoc na mieste, kde sa nachádza chorý, a prepravujú ho v sanitnom vozidle do strediska, kde mu bude poskytnuté potrebné ošetrenie, nie je zahrnutá v odvetví cestnej dopravy aj napriek tomu, že prevoz sa uskutočňuje po zemi, rovnako ako sa nemôže prevoz uskutočnený v najťažších prípadoch malými letúnmi alebo vrtuľníkmi kvalifikovať ako letecká doprava.

35.      Nemecký súd však vyjadruje pochybnosti o kvalifikácii prevozu záchranným vozidlom s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora vo veci Tögel(15), v ktorom sa uvádza, že aspekty prepravy ranených a chorých, ktorých sprevádza ošetrovateľ, patria do kategórie 2 prílohy 1 A smernice 92/50/EHS(16), ktorá koordinuje postupy verejného obstarávania služieb.

36.      Nemyslím si, že je tento rozsudok určujúci pre vymedzenie rozsahu pôsobnosti smernice 93/104 o organizácii pracovného času.

37.      Smernica 92/50 totiž pozná dva rôzne režimy v závislosti od toho, či sa daná služba nachádza v zozname prílohy I A alebo prílohy I B. Zmluvy z prvej prílohy sa uzatvárajú podľa ustanovení hláv III a VI smernice, zmluvy z druhej prílohy podľa ustanovení článkov 14 a 16. Ak sú dané služby uvedené v oboch zoznamoch, príslušný postup sa určí podľa hodnoty služby.

Vo veci Tögel išlo o to, že sporné služby boli uvedené súčasne v prílohe I A, kategórii 2 (služby v pozemnej doprave) a v prílohe I B, kategórii 25 (sociálne a zdravotné služby), čo bol dôvod, pre ktorý Súdny dvor usúdil, že zmluva sa musí riadiť jedným alebo druhým postupom podľa toho, či hodnota služieb uvedených v prílohe I A je vyššia alebo nižšia ako hodnota služieb uvedených v prílohe I B.

38.      V predmetnej veci však nejde o zistenie, ktorý postup verejného obstarávania služieb sa má použiť, a preto sa smernica 92/50 a judikatúra, ktorá ju vykladá, nedajú uplatniť.

39.      Z uvedených dôvodov treba vyhlásiť, že pojem „cestná doprava“ uvedený v článku 1 ods. 3 smernice 93/104 nezahŕňa činnosť ambulantnej služby, ktorá prinajmenšom sčasti pozostáva z vedenia vozidla a sprevádzania chorého počas prepravy.

C –    Druhá otázka

40.      Arbeitsgericht sa ďalej pýta, či predĺženie týždenného pracovného času nad 48 hodín vyžaduje v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) bod i) prvej zarážky smernice 93/104 výslovný súhlas zamestnanca alebo naopak postačí, ak zamestnanec súhlasí s pracovnými podmienkami stanovenými v kolektívnych zmluvách, ktoré umožňujú predĺžiť priemerný týždenný pracovný čas nad uvedenú hranicu.

41.      Uvedené ustanovenie dovoľuje členským štátom neuplatňovať článok 6 uvedenej smernice týkajúci sa maximálnej dĺžky týždenného pracovného času za predpokladu, že dodržujú všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a prijmú potrebné opatrenia, ktoré zabezpečia, že žiadny zamestnávateľ nebude od zamestnanca bez jeho súhlasu vyžadovať, aby pracoval dlhšie ako 48 hodín v priebehu siedmich dní, ktoré sa vypočítajú ako priemer za referenčné obdobie uvedené v bode 2 článku 16.

42.      Ako Súdny dvor zdôraznil v rozsudku SIMAP(17), doslovné znenie uvedeného článku vyžaduje súhlas zamestnanca. Ak by bolo zámerom zákonodarcu Spoločenstva nahradiť súhlas zamestnanca súhlasom odborového orgánu vyjadreným v kolektívnej zmluve, bol by článok 6 smernice zahrnutý do zoznamu ustanovení, pri ktorých môžu byť stanovené výnimky prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi, teda do zoznamu, ktorý figuruje v článku 17 ods. 3 smernice.

43.      Arbeitsgericht chce ďalej objasniť, či stačí, aby zamestnanec súhlasil s tým, že sa naňho bude vzťahovať kolektívna zmluva, ktorá zamestnávateľovi priznáva právo za určitých okolností predĺžiť priemerný týždenný pracovný čas nad maximum, ktoré je v článku smernice 93/104 stanovené na 48 hodín počas siedmich dní vrátane práce nadčas.

44.      Podľa môjho názoru musí byť odpoveď záporná z viacerých dôvodov. Po prvé preto, lebo pre zamestnanca má rozdiel medzi predĺžením týždenného pracovného času nad maximum stanovené v smernici 93/104 a povinnosťou pracovať na žiadosť zamestnávateľa nadčas, ktorá môže spôsobiť predĺženie normálneho denného alebo týždenného pracovného času, veľký význam.

45.      Vo vzťahu k druhému prípadu podal Súdny dvor výklad, že v článku 2 ods. 2 písm. i) smernice 91/533/EHS o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovnoprávny vzťah(18) sa zmienka o dĺžke normálneho pracovného času netýka práce nadčas, pre ktorú je typické, že sa vykonáva mimo rámca normálneho pracovného času, ku ktorému sa pričítava. Zamestnávateľ však musí zamestnanca informovať o prípadnom ustanovení pracovnej zmluvy, v zmysle ktorého má povinnosť vykonávať prácu nadčas, a táto informácia musí byť poskytnutá za rovnakých podmienok ako informácia o podstatných náležitostiach zmluvy, ktoré sú výslovne uvedené v článku 2 ods. 2. Analogicky ako pri dĺžke normálneho pracovného času podľa článku 2 ods. 3 smernice možno túto informáciu poskytnúť formou odkazu na zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia alebo ustanovenia štatútov, alebo na príslušné kolektívne zmluvy.(19)

46.      Táto možnosť však neexistuje, ak má zamestnávateľ v úmysle zmeniť normálny týždenný pracovný čas tak, že bude systematicky prekračovať maximálnu dĺžku, ktorú stanovuje článok 6 smernice 93/104 s cieľom chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov. Členské štáty, ktoré sa rozhodnú neuplatňovať toto ustanovenie, preberajú na seba záväzok splniť povinnosti, ktoré ukladá spomínaný článok 18 ods. 1 písm. b) bod i) tejto smernice.

47.      Po druhé preto, lebo súhlas zamestnanca nie je jedinou podmienkou neuplatňovania článku 6, ktorú ukladá toto ustanovenie. Netreba zabúdať, že prvoradým cieľom smernice je zabezpečiť zdravie a bezpečnosť pracovníkov, ktorí sú zraniteľnejšou stranou pracovnoprávneho vzťahu. Práve s cieľom vyhnúť sa tomu, aby zamestnávateľ ľsťou alebo zastrašovaním dosiahol, že sa zamestnanec vzdá práva na týždenný pracovný čas, ktorý neprekračuje stanovené maximum, je tento výslovný súhlas sprevádzaný celým radom záruk smerujúcich k tomu, aby dotknutá osoba neutrpela ujmu za to, že nesúhlasila s prácou nad rámec 48 hodín týždenne, aby zamestnávateľ viedol aktuálne záznamy o zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu nad rámec maximálneho týždenného pracovného času, aby záznamy boli dané k dispozícii príslušným orgánom a aby zamestnávateľ poskytol príslušným úradom na ich žiadosť informácie o súhlase zamestnancov s výkonom práce nad 48 hodín.

Obyčajný odkaz na kolektívnu zmluvu obsiahnutý v pracovnej zmluve za okolností, ktoré opísal Arbeitsgericht, nespĺňa tieto podmienky.

48.      A napokon preto, že zo znenia viackrát spomínaného ustanovenia vyplýva, že neuplatnenie článku 6 nie je možnosť daná sociálnym partnerom alebo stranám pracovnej zmluvy, ale členským štátom, ktoré dodržiavajú všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a ktoré prijmú príslušné opatrenia na zabezpečenie sledovaného cieľa, ktorým je, aby bol súhlas výslovný, vedomý a slobodný, aby odmietnutie súhlasu nemalo nepriaznivé následky, aby existoval písomný dôkaz o súhlase a aby bola táto informácia prístupná pre príslušné orgány.

49.      Preto sa domnievam, že článok 18 ods. 1 písm. b) bod i) smernice 93/104 zaväzuje členské štáty, ktoré sa rozhodnú neuplatňovať článok 6, aby prijali potrebné opatrenia na zabezpečenie dosiahnutia určených cieľov, medzi ktoré patrí to, aby žiaden zamestnávateľ nenútil zamestnanca bez jeho súhlasu pracovať v priemere viac ako 48 hodín v priebehu siedmich dní. Súhlas zamestnanca v pracovnej zmluve s tým, aby sa pracovné podmienky spravovali kolektívnymi zmluvami, ktoré umožňujú predĺžiť priemerný týždenný pracovný čas nad uvedenú hranicu, nepredstavuje platné udelenie súhlasu na tieto účely.

D –    Tretia otázka

50.      Prostredníctvom tejto otázky sa nemecký sudca snaží overiť, či je znenie článku 6 smernice 93/104 dostatočne presné a nepodmienené nato, aby sa naň jednotlivci mohli odvolať pred vnútroštátnymi súdmi, ak vnútroštátne právo nesplní príkaz v ňom obsiahnutý.

51.      V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora(20) vždy, keď sú ustanovenia nejakej smernice z hľadiska svojho obsahu nepodmienené a dostatočne presné, môžu sa na ne jednotlivci odvolať voči štátu, ktorý im neprispôsobil svoje vnútroštátne právo v lehote stanovenej smernicou alebo ktorý to urobil nesprávne. Norma Spoločenstva je nepodmienená, ak nezávisí od žiadnej podmienky a jej vykonávanie a účinky nepodliehajú prijatiu žiadneho aktu inštitúcií Spoločenstva alebo členských štátov(21), dostatočne presná nato, aby sa na ňu jednotlivec mohol odvolať a aby ju sudca mohol aplikovať, je vtedy, ak povinnosť ukladá jednoznačným spôsobom.(22)

52.      Článok 6 smernice 93/104 zaväzuje členské štáty, aby prijali príslušné opatrenia nato, aby v záujme potreby ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov bola obmedzená dĺžka týždenného pracovného času tak, že priemerná dĺžka neprekročí 48 hodín vrátane nadčasov počas obdobia siedmich dní.

Znenie tejto normy sa javí jasné a presné a v zásade nenecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu pri jej implementácii vo vnútroštátnom poriadku.

53.      Treba však mať na pamäti, že pri výpočte priemeru podľa článku 16 bodu 2 nesmie referenčné obdobie presiahnuť štyri mesiace, hoci pri použití článku 17 ods. 4 môže dosiahnuť šesť alebo dvanásť mesiacov.

V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku SIMAP(23) konštatoval, že hoci tieto ustanovenia smernice 93/104 priznávajú členským štátom určitý rámec voľnej úvahy, pokiaľ ide o referenčné obdobie na účely článku 6, táto skutočnosť nemá vplyv na ich presnosť a nepodmienenosť, lebo uvedený rámec voľnej úvahy nevylučuje možnosť určiť niektoré minimálne práva. Dodal, že z doslovného znenia článku 17 ods. 4 smernice sa dá vyvodiť, že referenčné obdobie nesmie prekročiť 12 mesiacov, a preto je možné vymedziť minimálnu ochranu, ktorá sa musí priznať.

54.      S prihliadnutím na výklad judikatúry je norma obsiahnutá v článku 6 bode 2 smernice 93/104 aj v prípade, že členské štáty urobia výnimku z referenčného obdobia stanoveného v článku 16 bode 2, jasná, presná a nepodmienená a priznáva práva jednotlivcom, takže sa na ňu možno odvolať pred vnútroštátnymi súdmi, ak ju členský štát nesprávne prebral do vnútroštátneho poriadku v stanovenej lehote.(24)

55.      Samozrejme, článok 18 ods. 1 písm. b) bod i) smernice 93/104 umožňuje členským štátom neuplatňovať článok 6, takže jednotlivci sa nemôžu vždy dovolávať jeho priameho účinku.

Nato však, aby mohli využiť túto možnosť, musia členské štáty dodržiavať všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie konkrétnych výsledkov, ktoré sú vymenované. Je na vnútroštátnom sudcovi, aby overil, či členský štát využil toto právo a či boli splnené požiadavky tohto ustanovenia.(25)

56.      Ako je však známe, Súdny dvor systematicky odmieta uznať možnosť jednotlivca použiť proti druhému jednotlivcovi smernicu, ktorá nebola členským štátom v stanovenej lehote správne prebratá, a deklaroval, že v zmysle článku 249 ES záväznosť smernice, na ktorej je založená možnosť odvolať sa na ňu pred vnútroštátnym súdom, existuje len voči „každému členskému štátu, ktorému je určená“, z čoho logicky vyplýva, že smernica sama osebe neukladá povinnosti jednotlivcovi, a preto sa jej proti nemu nemožno dovolávať.(26)

57.      Vzhľadom na to, že konania vo veci samej sú konaniami medzi jednotlivcami, nemajú zamestnanci podľa tejto judikatúry právo odvolať sa na priamy účinok článku 6 bodu 2 smernice 93/104.(27)

58.      Podľa judikatúry Súdneho dvora(28) má v podobných prípadoch súdny orgán, ktorý musí vyložiť vnútroštátne právo, povinnosť pri aplikácii vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia prijaté pred alebo po prijatí smernice, urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby vo svetle znenia a cieľa smernice dosiahol výsledok, o ktorý sa táto norma usiluje, a dodržal tak článok 249 ods. 3 ES. A tak vnútroštátny sudca, ktorý rozhoduje spor patriaci do rozsahu pôsobnosti smernice a majúci pôvod v skutočnostiach, ktoré nastali po uplynutí lehoty na prispôsobenie vnútroštátneho práva, musí vyložiť vnútroštátne normy tak, aby boli v súlade s cieľmi tejto smernice.

Ak takýto konformný výklad nie je možný, musí vnútroštátny sudca zabezpečiť plnú účinnosť práva Spoločenstva a prípadne aj z úradnej moci neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré mu odporujú, a to bez toho, aby musel žiadať o jeho predchádzajúce zrušenie legislatívnou alebo inou ústavnou cestou alebo na jeho zrušenie čakať.(29)

59.      Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že ak členský štát nevyužil možnosť zakotvenú v článku 18 ods. 1 písm. b) bod i), článku 6 bodu 2 smernice Rady 93/104 odporuje také ustanovenie, ako je článok 7 ods. 1 bod 1 písm. a) nemeckého zákona o pracovnom čase, ktoré umožňuje v kolektívnej alebo podnikovej zmluve predĺžiť denný pracovný čas na viac ako desať hodín v prípade, ak do tohto času pravidelne a v značnom rozsahu patrí pracovná pohotovosť na pracovisku.

Článok 14 kolektívnej zmluvy nemeckého Červeného kríža, pokiaľ vychádza z uvedeného článku 7, preto treba vykladať tak, že dotknutí zamestnanci nie sú povinní pracovať v priemere dlhšie ako 48 hodín týždenne s ohľadom na ustanovenia článku 16 bodu 2 a článku 17 ods. 4 smernice 93/104, ktoré sa týkajú určenia referenčného obdobia na výpočet priemeru.

VIII – Návrh

60.      S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby Arbeitsgericht Lörrach odpovedal takto:

1)      a)     Článok 1 ods. 3 smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a článok 2 smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci treba chápať tak, že činnosť asistentov záchranárov, ktorí pracujú v záchrannej službe, patrí do rozsahu pôsobnosti oboch týchto noriem.

b)      Pojem „cestná doprava“ uvedený v článku 1 ods. 3 smernice 93/104 nezahŕňa činnosť ambulantnej služby, ktorá prinajmenšom sčasti pozostáva z riadenia vozidla a sprevádzania chorého počas prepravy.

2)      Článok 18 ods. 1 písm. b) bod i) smernice 93/104 zaväzuje členské štáty, ktoré sa rozhodnú neuplatňovať článok 6, aby prijali potrebné opatrenia na zabezpečenie, aby žiaden zamestnávateľ nenútil zamestnanca bez jeho súhlasu pracovať v priemere viac ako 48 hodín v priebehu siedmich dní. Súhlas zamestnanca v pracovnej zmluve s tým, aby sa pracovné podmienky spravovali kolektívnymi zmluvami, ktoré umožňujú predĺžiť priemerný týždenný pracovný čas nad uvedenú hranicu, nie je platným udelením súhlasu na tieto účely.

3)      Článok 6 bod 2 smernice 93/104 je jasný, presný a nepodmienený a priznáva práva jednotlivcom aj v prípade, ak členské štáty zavedú výnimky k referenčnému obdobiu stanovenému v článku 16 bode 2, takže sa naň možno odvolať pred vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, ak ho členský štát v stanovenej lehote správne neprebral do vnútroštátneho práva. Keďže sú však konania vo veci samej konaniami medzi jednotlivcami, nemôžu zamestnanci priamy účinok tejto normy využiť.

Ak členský štát nevyužil možnosť zakotvenú v článku 18 ods. 1 písm. b) bode i), článku 6 bodu 2 smernice Rady 93/104 odporuje také ustanovenie, ako je článok 7 ods. 1 bod 1 písm. a) nemeckého zákona o pracovnom čase, ktoré umožňuje v kolektívnej alebo podnikovej zmluve predĺžiť denný pracovný čas na viac ako desať hodín v prípade, ak do tohto času pravidelne a v značnom rozsahu patrí pracovná pohotovosť na pracovisku. Článok 14 kolektívnej zmluvy nemeckého Červeného kríža, pokiaľ vychádza z uvedeného článku 7, preto treba vykladať tak, že dotknutí zamestnanci nie sú povinní pracovať v priemere dlhšie ako 48 hodín týždenne s ohľadom na ustanovenia článku 16 bodu2 a článku 17 ods. 4 smernice 93/104, ktoré sa týkajú určenia referenčného obdobia na výpočet priemeru.

---

1 – Jazyk prednesu: španielčina.

---

2 – Smernica Rady z 23. novembra 1993 (Ú. v. ES L 307, s. 18).

---

3 –      Ú. v. ES L 183, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349.

---

4 –      Rozsudok z 3. októbra 2000, C‑303/98, Zb. s. I‑7963.

---

5 – Už citovaný, body 30 a 31.

---

6 – Už citovaný, body 36 a 37.

---

7 – Už citovaný, body 34 a 35.

---

8 – Táto výnimka bola odstránená prijatím smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/104, ktorá sa vzťahuje na sektory a činnosti vylúčené z uvedenej smernice (Ú. v. ES L 195, s. 41; Mim. vyd. 05/004, s. 24).

---

9 – Rozsudok z 26. júna 2001, C‑173/99, Zb. s. I-4881, body 37 a 38.

---

10 – Články 117 až 120 Zmluvy ES boli nahradené článkami 136 ES až 143 ES.

---

11 –      Nariadenie Rady z 20. decembra 1985 o zosúlaďovaní niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy (Ú. v. ES L 370, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 319). Toto nariadenie bolo doplnené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/15/ES z 11. marca 2002 o organizácii pracovnej doby osôb vykonávajúcich mobilné činnosti v cestnej doprave (Ú. v. ES L 80, s. 35; Mim. vyd. 05/004, s. 224); lehota na jej prebratie do vnútroštátnych právnych poriadkov uplynie 23. marca 2005.

---

12 –      Mayer, U. R.: In The European Legal Forum, 2001, s. 280 a nasl., najmä s. 285.

---

13– Rozsudok zo 4. októbra 2001, C‑133/00, Zb. s. I‑7031, bod 39.

---

14– V tomto rozsudku Súdny dvor nepodáva vysvetlenie, prečo vykladá odkaz na určité dotknuté odvetia odlišne v porovnaní s inými odvetviami napriek tomu, že všetky sa bez rozdielu nachádzajú v zozname uvedenom v článku 1 ods. 3 smernice 93/104, ani prečo sa nevyjadruje k inému odvetviu, konkrétne k morskému rybolovu, ktorý je tiež predmetom úpravy tohto ustanovenia. Overil som si, že toto nevyjadrenie sa nie je „prehliadnutím“ v španielskej jazykovej verzii, pretože sa nenachádza ani vo francúzskej, ani v anglickej verzii a angličtina bola v citovanej veci jazykom konania.

---

15– Rozsudok z 24. septembra 1998, C‑76/97, Zb. s. I‑5357.

---

16– Smernica Rady z 18. júna 1992 (Ú. v. ES L 209, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 322).

---

17– Už citovaný, bod 73.

---

18– Smernica Rady zo 14. októbra 1991 (Ú. v. ES L 288, s. 32).

---

19– Rozsudok z 8. februára 2001, Lange, C‑350/99, Zb. s. I‑1061, body 16 a 25.

---

20– Rozsudky z 19. januára 1982, Becker, 8/81, Zb. s. 53, bod 25; z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 46; z 20. septembra 1988, Beentjes, 31/87, Zb. s. 4635, bod 40; z 22. júna 1989, Fratelli Costanzo, 103/88, Zb. s. 1839, bod 29, a z 19. novembra 1991, Francovich a i., spojené veci 6/90 a 9/90, Zb. s. I‑5357, bod 17.

---

21– Rozsudky z 3. apríla 1968, Molkerei-Zentrale Westfalen, 28/67, Zb. s. 211, a z 23. februára 1994, Comitato di coordinamento per la difesa della Cava a i., C‑236/92, Zb. s. I‑483, bod 9.

---

22– Rozsudok zo 4. decembra 1986, Federatie Nederlandse Vakbeweging, 71/85, Zb. s. 3855, bod 18.

---

23–      Už citovaný, bod 68.

---

24– Rozsudok z 5. apríla 1979, Ratti, 148/78, Zb. s. 1629, bod 22.

---

25–      Na pojednávaní vo veci C-151/02, Jaeger, v ktorej musel Súdny dvor tiež vyložiť niektoré ustanovenia smernice 93/104, splnomocnený zástupca nemeckej vlády v odpovedi na moju otázku potvrdil, že jeho krajina nepoužila túto normu s cieľom predĺžiť týždenný pracovný čas v odvetví zdravotnej starostlivosti. Pozri moje návrhy v tejto veci z 8. apríla 2003.

---

26– Rozsudky z 8. októbra 1987, Kolpinghuis Nijmegen, 80/86, Zb. s. 3969, bod 9; zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C‑91/92, Zb. s. I-3325, bod 24, a zo 7. marca 1996, El Corte Inglés, C‑192/94, Zb. s. I‑1281, body 16 a 17. Právna veda sa k tejto judikatúre postavila dosť kriticky. Pozri napríklad: Tridimas, T.: „Horizontal efect of directives: a missed opportunity“, in European Law Review, 1994, s. 621 a nasl., najmä s. 635; Turnbull, E.: „The ECJ Rejects Horizontal Direct Effect of Directives“, in European Business Law Review, 1994, s. 230 a nasl., najmä s. 233; Vilà Costa, B. in Revista Jurídica de Catalunya, 1995, s. 264 a nasl., najmä s. 269; Bernard, N.: „The Direct Effect of Directives: Retreating from Marshall“, in Industrial Law Journal, 1994, s. 97 a nasl., najmä s. 99; Turner, S.: „Horizontal Direct Enforcement of Directives Rejected“ in Northern Ireland Legal Quarterly, 1995, s. 244 a nasl., najmä s. 246; Emmert, F. y Pereira de Azevedo, M: „Les jeux sont faits: rien ne va plus ou une nouvelle occasion perdue pour la CJCE“ in Revue trimestrielle de droit européen, s. 11 a nasl., najmä s. 19; Betlem, G.: „Medium Hard Law ─ Still No Horizontal Direct Effect of European Communitiy Directives After Faccini Dori“, in The Columbia Journal of European Law, 1995, s. 469 a nasl., najmä s. 488; Regaldo, F.: „Il caso “Faccini Dori”: una occasione perduta?“, in Rivista di diritto civile, 1996, s. 65 a nasl., najmä s. 110; a Antoniolli Deflorian, L.: „Il formante giurisprudenziale e la competizioni fra il sistema comunitario e gli ordinamenti interni: la svolta inefficiente di Faccini Dori“, in Rivista critica di diritto privato, 1995, s. 735 a nasl., najmä s. 749.

---

27– Je potrebné zdôrazniť, že v návrhoch prednesených vo veci Faccini Dori, už citovanej, generálny advokát Lenz vyjadril presvedčenie, že v budúcnosti bude potrebné v rámci vývoja judikatúry založeného na Zmluve ES a v záujme jednotného a účinného uplatňovania práva Spoločenstva uznať všeobecnú aplikovateľnosť presných a nepodmienených ustanovení smerníc, aby sa tak reagovalo na legitímne očakávania, ktoré majú občania Únie po vytvorení vnútorného trhu a nadobudnutí účinnosti Zmluvy o Európskej únii. V bode 47 a v poznámke pod čiarou na strane 36 uvádza viacerých členov Súdneho dvora, ktorí sa už pred rokom 1994 vyjadrili v prospech horizontálneho účinku smerníc.

---

28– Rozsudky z 13. novembra 1990, Marleasing, C‑106/89, Zb. s. I‑4135, bod 8; zo 16. decembra 1993, Wagner Miret, C‑334/92, Zb. s. I‑6911, bod 20; Faccini Dori, už citovaný, bod 26; z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial y Salvat Editores, spojené veci C‑240/98 až C‑244/98 , Zb. s. I‑4941, bod 30; a z 13. júla 2000, Centrosteel, C‑456/98, Zb. s. I‑6007, body 16 a 17.

---

29–      Rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 25.