ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (samosudca)

z 8. júla 2004

Vec T‑136/03

Robert Charles Schochaert

proti

Rade Európskej únie

„Úradníci – Žaloba o náhradu škody – Zamietnutie povýšenia – Morálne obťažovanie – Povinnosť poskytnúť pomoc“

Úplné znenie vo francúzštine II - 0000

Predmet:         Žaloba, ktorej predmetom je návrh na náhradu škody, zameraná na náhradu nemajetkovej ujmy a materiálnej škody, ktorú žalobca údajne utrpel tým, že ho Rada opakovane odmietla povýšiť do platového stupňa B 1 a z dôvodu údajného morálneho obťažovania.

Rozhodnutie:         Žaloba sa zamieta. Každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.     Úradníci ─ Žaloba ─ Žaloba o náhradu škody ─ Autonómia vo vzťahu k žalobe o neplatnosť ─ Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.     Úradníci ─ Žaloba ─ Žaloba o náhradu škody ─ Zrušenie napadnutého nezákonného aktu ─ Primerané odškodnenie nemajetkovej ujmy

(Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

3.     Úradníci ─ Povinnosť poskytnutia pomoci prináležiaca správnemu orgánu ─ Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 24)

1.     Keďže články 90 a 91 služobného poriadku nestanovujú žiaden rozdiel medzi žalobou o neplatnosť a žalobou o náhradu škody v správnom ani v sporovom konaní, dotknutá osoba si môže z dôvodu autonómie odlišných právnych prostriedkov nápravy zvoliť jeden z nich alebo obidva súčasne za predpokladu, že budú na Súd prvého stupňa podané v lehote troch mesiacov od zamietnutia jej sťažnosti.

Výnimkou zo zásady autonómie opravných prostriedkov je situácia, ak má žaloba o náhradu škody úzku spojitosť so žalobou o neplatnosť. Ak účastník konania môže konať prostredníctvom žaloby na určenie zodpovednosti bez toho, aby bola povinná domáhať sa zrušenia nezákonného aktu, ktorý jej spôsobil ujmu, nemôže týmto spôsobom obísť neprípustnosť návrhu, ktorý sa týka tej istej nezákonnosti a smeruje k tým istým peňažným nárokom.

Z uvedeného vyplýva, že nie je autonómna taká žaloba o náhradu škody, ktorej jediným cieľom je náhrada materiálnej škody, akou je dodatočný ušlý príjem, ktorý by dotknutá osoba získala v prípade povýšenia, teda škody, ktorú by neutrpela, ak by uspela žaloba o neplatnosť podaná v stanovenej lehote. Dotknutá osoba, ktorá opomenula napadnúť akty spôsobujúce jej ujmu, teda nemôže podaním žaloby o neplatnosť v stanovenej lehote v snahe zastrieť toto omeškanie získať nové lehoty na konanie prostredníctvom žaloby o náhradu škody.

(pozri body 24 až 26)

Odkaz na: rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 1966, Schreckenberg/Komisia Euratom, 59/65, Zb. s. 785, 797; rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1967, Collignon/Komisia, 4/67, Zb. s. 469, 480; rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1975, Meyer-Burckhardt/Komisia, 9/75, Zb. s. 1171, body 10 a 11; rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. januára 1991, Latham/Komisia, T‑27/90, Zb. s. II‑35, body 36 a 37; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 1991, Valverde Mordh/Súdny dvor, T‑156/89, Zb. s. II‑407, bod 144; rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 1993, Moat/Komisia, T‑20/92, Zb. s. II‑799, bod 46; rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. mája 1997, Burban/Parlament, T‑59/96, Zb. VS s. I‑A-109 a II‑331, body 25, 26 a 27; rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2000, Stodtmeister/Rada, T‑101/98 a T‑200/98, Zb. VS s. I‑A-177 a II‑807, bod 38

2.     Už samotné zrušenie napadnutého aktu predstavuje ako také primerané a v zásade pri absencii akéhokoľvek výslovne negatívneho posúdenia schopností žalobcu v uvedenom akte spôsobilého ho zraniť, aj postačujúce odškodnenie celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento mohol utrpieť v dôsledku zrušeného aktu.

(pozri bod 34)

Odkaz na: rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. januára 1995, Pierrat/Súdny dvor, T‑60/94, Zb. VS s. I‑A-23 a II‑77, bod 62; rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. januára 2004, Robinson/Parlament, T‑328/01, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 79

3.     V zmysle povinnosti poskytnúť pomoc, ktorú správnemu orgánu ukladá článok 24 služobného poriadku, je správny orgán povinný v prípade incidentu nezlučiteľného s poriadkom a vyrovnanosťou služby, zasiahnuť so všetkou potrebnou intenzitou a reagovať promptnosťou a starostlivosťou, ktoré vyžadujú okolnosti daného prípadu, s cieľom zistiť skutkové okolnosti a vyvodiť z nich so znalosťou veci primerané dôsledky. Na tieto účely stačí, ak úradník, ktorý sa domáha ochrany svojou inštitúciou, predloží počiatočný dôkaz okolností útokov, ktorých bol údajne objektom. Za existencie takýchto podmienok je daná inštitúcia povinná prijať primerané opatrenia, predovšetkým začať vyšetrovanie na účely zistenia skutkových okolností, ktoré sú predmetom sťažnosti, v spolupráci s jej autorom.

(pozri bod 49)

Odkaz na: rozsudok Súdneho dvora z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, Zb. s. 99, body 15 a 16; rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. apríla 1993, Tallarico/Parlament, T‑5/92, Zb. s. II‑477, bod 31; rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2000, Campogrande/Komisia, T‑136/98, Zb. VS s. I‑A-267 a II‑1225, bod 42