–

FENS spol. s r. o., v zastúpení: A. Čižmáriková, advokátka,

–

slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wasmeier a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 28 a 30 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou FENS spol. s r.o., so sídlom v Slovenskej republike, a Slovenskou republikou zastúpenou Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“), v súvislosti s poplatkom za poskytovanie služieb prenosu elektriny, ktorého zaplatenie ÚRSO požadoval od právneho predchodcu spoločnosti FENS.

3

Článok 28 ods. 1 ZFEÚ stanovuje:

„Únia predstavuje colnú úniu, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom a zahŕňa zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám.“

4

V zmysle článku 30:

„Clá na dovozy a vývozy a poplatky s rovnakým účinkom sa medzi členskými štátmi zakazujú. Tento zákaz sa vzťahuje taktiež na clá fiškálnej povahy.“

5

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení smernice 96/92/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211) zahŕňa článok 11 s názvom „Dispečing a vyrovnávanie“, ktorý vo svojom odseku 7 stanovuje:

„Pravidlá prijaté prevádzkovateľmi prenosovej sústavy na vyrovnávanie nerovnováhy v elektrizačnej sústave sú objektívne, transparentné a nediskriminačné, vrátane pravidiel pre účtovanie poplatkov užívateľom ich sietí za energetickú nerovnováhu. Podmienky poskytovania takýchto služieb zo strany prevádzkovateľov prenosovej sústavy, vrátane pravidiel a taríf, sa stanovia podľa metodiky zlučiteľnej s článkom 23 ods. 2 nediskriminačným a náklady odrážajúcim spôsobom a uverejnia sa.“

6

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/89/ES z 18. januára 2006 o opatreniach na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej energie a investícií do infraštruktúry (Ú. v. EÚ L 33, 2006, s. 22) vo svojom článku 1 s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„1.   Táto smernica stanovuje opatrenia zamerané na zabezpečenie bezpečnosti dodávok elektrickej energie tak, aby sa zaistilo riadne fungovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou a:

2.   Stanovuje rámec, v ktorom členské štáty vymedzia transparentné, stabilné a nediskriminačné politiky v oblasti bezpečnosti dodávok elektrickej energie v súlade s požiadavkami konkurencieschopného vnútorného trhu s elektrickou energiou.“

7

Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Zachovanie rovnováhy medzi dodávkou a dopytom“, stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú vhodné opatrenia na zachovanie rovnováhy medzi dopytom po elektrickej energii a dostupnosťou výrobnej kapacity.

Členské štáty najmä:

2.   Bez toho, aby boli dotknuté články 87 a 88 zmluvy môžu členské štáty prijať aj dodatočné opatrenia vrátane týchto opatrení:

3.   Členské štáty uverejnia opatrenia, ktoré sa majú prijať podľa tohto článku a zabezpečia ich najširšie možné rozšírenie.“

8

Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 317/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie trhu s elektrinou, v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „nariadenie vlády č. 317/2007“), v § 12 s názvom „Podmienky poskytovania systémových služieb“ stanovuje:

„(1)   Systémové služby poskytuje prevádzkovateľ prenosovej sústavy podľa technických podmienok a pokynov elektroenergetického dispečingu využitím nakúpených podporných služieb.

(2)   Ak je koncový odberateľ elektriny pripojený do prenosovej sústavy, tarifu za systémové služby a tarifu za prevádzkovanie systému uhradí prevádzkovateľovi prenosovej sústavy na základe zmluvy o prenose a prístupe do prenosovej sústavy.

(3)   Ak nie je koncový odberateľ elektriny pripojený do prenosovej sústavy, platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému uhradí prostredníctvom prevádzkovateľa distribučnej sústavy, do ktorej je jeho odberné miesto pripojené na základe zmluvy o distribúcii a prístupe do distribučnej sústavy.

…

(9)   Platbu za systémové služby v prípade vývozu elektriny uhradí vývozca elektriny, ak nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola na vymedzené územie dovezená.

(10)   Platba za prevádzkovanie systému sa neúčtuje za elektrinu na účely vývozu elektriny.“

9

Podľa § 2 písm. a) bodu 2 Zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov je vymedzeným územím územie Slovenskej republiky, v ktorom je prevádzkovateľ prenosovej sústavy alebo prevádzkovateľ distribučnej sústavy povinný zabezpečiť prenos elektriny alebo distribúciu elektriny alebo v ktorom je prevádzkovateľ prepravnej siete alebo prevádzkovateľ distribučnej siete povinný zabezpečiť prepravu plynu alebo distribúciu plynu.

10

FENS je právna nástupkyňa spoločnosti Korlea Invest, a. s. (ďalej len „Korlea“), na ktorú bol vyhlásený konkurz v priebehu súdneho konania, v rámci ktorého bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

11

Korlea získala povolenie podnikať ako dodávateľ na slovenskom trhu s elektrinou. Medzi jej činnosti patrili nákup, predaj a vývoz elektriny. V tomto kontexte Korlea uzavrela so spoločnosťou Slovenské elektrárne, a. s., ktorá pôsobí v odvetví výroby elektrickej energie, rámcovú zmluvu o predaji a kúpe elektrickej energie s účinnosťou od 15. augusta 2006, ako aj viacero jednotlivých zmlúv o dodávke elektrickej energie. Dňa 16. januára 2008 Korlea uzavrela so spoločnosťou Slovenská elektrizačná prenosová sústava a.s. (ďalej len „SEPS“), ktorá spravuje vnútroštátnu elektrizačnú prenosovú sústavu, zmluvu o prenose elektriny, podľa ktorej sa SEPS zaviazala zabezpečiť pre spoločnosť Korlea prenos elektriny prostredníctvom spojovacích vedení, ako aj riadenie a poskytovanie prenosových služieb. Zmluva o prenose elektriny stanovovala, že za poskytnutie systémových služieb musí Korlea v prípade vývozu elektriny uhradiť poplatok vypočítaný v súlade s § 12 ods. 9 nariadenia vlády č. 317/2007, ak nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola predtým dovezená na Slovensko.

12

Korlea na tomto základe uhradila daný poplatok vo výške 6815853,415 eura spoločnosti SEPS za obdobie od 1. januára do 31. decembra 2008. Táto suma bola vypočítaná podľa rozhodnutia ÚRSO zo 4. decembra 2007.

13

Listom z 13. októbra 2008 Korlea požiadala spoločnosť SEPS o zastavenie účtovania takéhoto poplatku a o vrátenie súm už zaplatených z tohto dôvodu. Listom z 30. októbra 2008 SEPS zamietla túto žiadosť.

14

V roku 2010 Korlea podala na Okresný súd Bratislava II (Slovenská republika) žalobu o náhradu škody proti ÚRSO, v ktorej najmä tvrdila, že dotknutý poplatok predstavuje poplatok s rovnakým účinkom ako clo. ÚRSO tvrdil, že tento poplatok nebol spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale slúžil na zabezpečenie prevádzkovej bezpečnosti, spoľahlivosti a stability elektrickej sústavy Slovenskej republiky, a to najmä v období pred rokom 2009, počas ktorého bola stabilita sústavy porušená odstavením dvoch blokov jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice (Slovenská republika). ÚRSO takisto uviedol, že po tom, čo sa slovenský trh opäť stabilizoval, teda od 1. apríla 2009, sa už uvedený poplatok neuplatňuje.

15

Rozsudkom zo 4. februára 2011 tento súd uvedenú žalobu zamietol. Korlea podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Krajský súd Bratislava (Slovenská republika), ktorý uznesením z 15. augusta 2012 zrušil tento rozsudok a vrátil vec prvostupňovému súdu.

16

Za týchto okolností Okresný súd Bratislava II rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

17

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 28 a 30 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje taký peňažný poplatok, o aký ide vo veci samej, ktorý zaťažuje elektrinu vyvážanú do iného členského štátu alebo do tretej krajiny iba v prípade, že táto elektrina bola vyrobená v tuzemsku.

18

Podľa § 12 ods. 9 nariadenia vlády č. 317/2007 platbu za systémové služby v prípade vývozu elektriny uhradí vývozca elektriny, ak nepreukáže, že vyvážaná elektrina bola na slovenské územie dovezená. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru tiež vyplýva, že peňažný poplatok, ktorý predstavuje uvedená platba, sa uložil len dočasne a že od 1. apríla 2009 sa už neuplatňuje.

19

Holandská vláda a slovenská vláda tvrdia, že situácia vo veci samej sa riadi ustanoveniami sekundárneho práva. Holandská vláda odkazuje na niektoré ustanovenia smernice 2003/54 a slovenská vláda odkazuje na niektoré ustanovenia smernice 2005/89.

20

Podľa holandskej vlády predmetný peňažný poplatok patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 7 smernice 2003/54, ktorý umožňuje prevádzkovateľom sústavy zaviesť poplatky pre užívateľov prepravy elektrickej energie v prípade energetickej nerovnováhy. Súlad takéhoto poplatku s právom Únie by sa preto nemal posudzovať s ohľadom na primárne právo, ale s ohľadom na túto smernicu.

21

Slovenská vláda zase tvrdí, že článok 5 smernice 2005/89 výslovne stanovuje, že členské štáty musia prijať vhodné opatrenia na zachovanie rovnováhy medzi dostupnosťou výrobnej kapacity a dopytom po elektrine. Dočasné zavedenie dotknutého peňažného poplatku, ktorý musia platiť vývozcovia elektriny vyrobenej v tuzemsku, presne zodpovedá cieľom uvedeným v tomto článku.

22

V tomto ohľade treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ je určitá oblasť predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Únie, každé vnútroštátne opatrenie, ktoré sa jej týka, sa musí posudzovať s ohľadom na ustanovenia tohto harmonizačného opatrenia a nie s ohľadom na primárne právo (pozri najmä rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 57 a citovanú judikatúru).

23

V tomto prípade treba teda určiť, či článok 11 ods. 7 smernice 2003/54 a/alebo článok 5 smernice 2005/89 vykonali úplnú harmonizáciu do tej miery, že je vylúčené preskúmanie zlučiteľnosti takej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, s článkami 28 a 30 ZFEÚ.

24

V tomto ohľade treba uviesť, že smernica 2003/54, v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej, prestavovala jednu z etáp postupnej realizácie vnútorného trhu s elektrinou v celej Únii. Hoci prispela k vytvoreniu takéhoto trhu, v nijakom prípade nedokončila realizáciu vnútorného trhu s elektrinou. Okolnosť, že smernica 2003/54 bola zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55), potvrdzuje tento záver.

25

Čo sa týka najmä článku 11 ods. 7 smernice 2003/54, zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že pravidlá pre účtovanie poplatkov užívateľom elektrických sústav v prípade energetickej nerovnováhy musia byť objektívne, transparentné a nediskriminačné. Toto ustanovenie sa teda obmedzuje na vymedzenie rámca, v ktorom prevádzkovatelia prenosových sústav stanovujú tieto poplatky, a ich ukladanie v dôsledku toho nie je predmetom úplnej harmonizácie. Preto sa články 28 a 30 ZFEÚ musia zohľadniť na účely určenia súladu takých vnútroštátnych opatrení, o aké ide vo veci samej, s právom Únie.

26

Čo sa týka smernice 2005/89, táto smernica, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 2, stanovuje rámec, v ktorom členské štáty vymedzia transparentné, stabilné a nediskriminačné politiky v oblasti bezpečnosti dodávok elektrickej energie v súlade s požiadavkami konkurencieschopného vnútorného trhu s elektrickou energiou. Článok 5 tejto smernice, na ktorý sa odvoláva vláda Slovenskej republiky, odkazuje na prijatie „vhodných opatrení“ členskými štátmi. Z týchto ustanovení vyplýva, že členské štáty si v tomto kontexte zachovávajú širokú mieru voľnej úvahy a že harmonizácia vykonaná uvedenou smernicou nie je úplná.

27

Z toho vyplýva, že článok 11 ods. 7 smernice 2003/54 a článok 5 smernice 2005/89 nevykonali úplnú harmonizáciu oblasti, ktorú upravujú.

28

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je preto namieste pristúpiť k výkladu článkov 28 a 30 ZFEÚ.

29

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora poplatok s rovnakým účinkom ako clo je akákoľvek, aj nepatrná, jednostranne uložená peňažná povinnosť, ktorá bez ohľadu na svoje označenie a spôsob úhrady zaťažuje tovary na základe skutočnosti, že tieto tovary prekračujú hranicu, hoci nejde o clo vo vlastnom zmysle slova. Naopak peňažná povinnosť vyplývajúca zo všeobecného režimu vnútroštátneho zdaňovania, ktorá sa uplatňuje systematicky podľa rovnakých objektívnych kritérií na kategórie výrobkov nezávisle od ich pôvodu alebo určenia, patrí do pôsobnosti článku 110 ZFEÚ, ktorý zakazuje diskriminačné vnútroštátne zdanenia (rozsudok zo 14. júna 2018, Lubrizol France, C‑39/17, EU:C:2018:438, bod 24 a citovaná judikatúra).

30

V tomto kontexte treba pripomenúť, že na jednej strane ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa poplatkov s rovnakým účinkom a jej ustanovenia, ktoré sa týkajú diskriminačného vnútroštátneho zdanenia, sa neuplatňujú kumulatívne, takže opatrenie, ktoré patrí do pôsobnosti článku 110 ZFEÚ, nemožno v systéme tejto Zmluvy považovať za „poplatok s rovnakým účinkom“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2014, Orgacom, C‑254/13, EU:C:2014:2251, bod 20 a citovanú judikatúru), a na druhej strane, že článok 110 ZFEÚ sa týka nielen dovážaného tovaru, ale aj vyvážaného tovaru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. mája 2003, Freskot, C‑355/00, EU:C:2003:298, bod 45 a citovanú judikatúru).

31

Peňažná povinnosť sa nepovažuje za „poplatok s rovnakým účinkom“ ani vtedy, keď sa vyberá za určitých podmienok z dôvodu kontrol vykonávaných s cieľom splniť povinnosti uložené právom Únie alebo ak predstavuje protiplnenie za službu skutočne poskytnutú hospodárskemu subjektu, ktorý je povinný ju zaplatiť vo výške primeranej uvedenej službe (rozsudok zo 14. júna 2018, Lubrizol France, C‑39/17, EU:C:2018:438, bod 26 a citovaná judikatúra).

32

Preto treba určiť, či peňažný poplatok sporný vo veci samej spĺňa definíciu poplatku s rovnakým účinkom ako clo, tak ako to vyplýva zo skutočností uvedených v bodoch 29 až 31 tohto rozsudku.

33

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že poplatok dotknutý vo veci samej predstavuje peňažnú povinnosť, ktorú jednostranne uložil členský štát. Účel, na aký bol takýto poplatok uložený, je irelevantný, nie je dôležité, že ide o poplatok za určité systémové služby pri prenose elektriny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2000, Michaïlidis, C‑441/98 a C‑442/98, EU:C:2000:479, bod 14, ako aj citovanú judikatúru).

34

V druhom rade treba poukázať na to, že elektrina je tovar v zmysle práva Únie a že poplatok, ktorý sa síce nevyberá vo vzťahu k tovaru ako takému, ale za určitú činnosť, ktorá je nevyhnutná v súvislosti s týmto tovarom a ktorú vo veci samej predstavujú systémové služby, môže patriť do pôsobnosti ustanovení týkajúcich sa voľného pohybu tovaru. Preto v prípade, že sa poplatok vypočítava podľa množstva prenesených kilowatthodín a nie podľa vzdialenosti prenosu elektriny alebo iného kritéria priamo súvisiaceho s prenosom, musí sa považovať za poplatok, ktorý zaťažuje tovar ako taký (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, body 43 a 44, ako aj citovanú judikatúru).

35

Keďže vo veci samej sa dotknutý poplatok vypočítaval na základe množstva prenesených kilowatthodín, musí sa považovať za poplatok, ktorý zaťažuje tovar ako taký.

36

V treťom rade treba overiť, či tento poplatok zaťažuje uvedený tovar z dôvodu prekročenia hranice, alebo či naopak vyplýva zo všeobecného systému vnútroštátneho zdanenia vzťahujúceho sa systematicky podľa tých istých objektívnych kritérií na kategórie tovarov nezávisle od ich pôvodu alebo miesta určenia.

37

V tomto ohľade Súdny dvor už rozhodol, že základná vlastnosť poplatku s rovnakým účinkom, ktorá ho odlišuje od všeobecnej vnútroštátnej dane, spočíva v okolnosti, že uvedený poplatok zaťažuje výlučne výrobok, ktorý prechádza hranicu, ako taký, zatiaľ čo uvedená daň zaťažuje súčasne dovážané, vyvážané i vnútroštátne výrobky (rozsudok z 2. októbra 2014, Orgacom, C‑254/13, EU:C:2014:2251, bod 28).

38

V prejednávanej veci z formulácie položených otázok vyplýva, že poplatok dotknutý vo veci samej zaťažuje výlučne elektrinu, ktorá bola vyrobená v Slovenskej republike a následne z nej vyvezená. Z toho vyplýva, že sa vyberá z dôvodu, že elektrina prekročí štátnu hranicu.

39

Slovenská vláda však tvrdí, že nariadenie vlády č. 317/2007 stanovuje rovnaký poplatok, ktorý zaťažuje elektrinu spotrebovanú v Slovenskej republike, a to bez ohľadu na pôvod elektriny. Z tohto dôvodu by sa s elektrinou, ktorá bola vyrobená v Slovenskej republike a následne vyvezená, v skutočnosti malo zaobchádzať rovnako ako s elektrinou, ktorá bola v tejto krajine vyrobená a spotrebovaná.

40

Ale aj za predpokladu, že by obe kategórie elektriny podliehali tomu istému režimu, treba ešte uviesť, že na to, aby posudzované daňové zaťaženie patrilo do všeobecného systému „vnútroštátneho zdaňovania“, v zmysle článku 110 ZFEÚ musí zaťažovať tuzemský výrobok a zhodný dovážaný výrobok tou istou daňou v rovnakom štádiu obchodovania a zdaniteľná udalosť musí byť takisto zhodná pre obidva výrobky (rozsudok z 2. októbra 2014, Orgacom, C‑254/13, EU:C:2014:2251, bod 29 a citovaná judikatúra).

41

Hoci podľa vyjadrenia slovenskej vlády je to najmä koncový odberateľ, kto platí predmetný peňažný poplatok za elektrinu spotrebovanú v Slovenskej republike, je nesporné, že v prípade vyvážanej elektriny tento poplatok platí vývozca elektriny. Poplatok dotknutý vo veci samej teda zaťažuje elektrinu vyrobenú v Slovenskej republike z dôvodu jej spotreby v tejto krajine, alebo v prípade, že sa vyváža na účely neskoršej spotreby v inej krajine, z dôvodu jej vývozu. Za týchto podmienok je namieste konštatovať, že tento peňažný poplatok nezaťažuje vyvážanú elektrinu a elektrinu spotrebovanú vo vnútri tohto štátu v rovnakom štádiu obchodovania.

42

V štvrtom rade treba uviesť, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by sa peňažný poplatok dotknutý vo veci samej vyrubil z dôvodu kontrol uskutočnených na dosiahnutie súladu s povinnosťami, ktoré ukladá právo Únie, alebo že by predstavoval protiplnenie za službu skutočne poskytnutú hospodárskemu subjektu vo výške primeranej uvedenej službe.

43

V tomto ohľade treba spresniť, že hoci Súdny dvor uznal, že poplatok, ktorý predstavuje odmenu za službu skutočne poskytnutú hospodárskemu subjektu, ktorý je povinný tento poplatok zaplatiť, vo výške primeranej uvedenej službe, nie je poplatkom s rovnakým účinkom ako clo (rozsudok z 9. septembra 2004, Carbonati Apuani, C‑72/03, EU:C:2004:506, bod 31), nič to nemení na skutočnosti, že ako pripomenula generálna advokátka v bode 66 svojich návrhov, na to, aby poplatok nepatril do pôsobnosti článku 28 ZFEÚ, musí dotknutá služba poskytovať konkrétnemu vývozcovi osobitný a určitý prospech, keďže prospech pre verejný záujem je príliš všeobecný a neistý na to, aby sa považoval za odmenu predstavujúcu protihodnotu za skutočne poskytnutý konkrétny prospech (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 1969, Komisia/Taliansko, 24/68, EU:C:1969:29, bod 16, a z 27. septembra 1988, Komisia/Nemecko, 18/87, EU:C:1988:453, bod 7).

44

Hoci vláda Slovenskej republiky vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že tento peňažný poplatok sa vyberal za systémové služby, ktoré skutočne boli poskytnuté vývozcom, nijako nepodložila túto časť svojej argumentácie ďalšími dôkazmi, ktoré by mohli preukázať, že sporný poplatok predstavoval odmenu za takýto osobitný a určitý prospech.

45

Ani z ďalších skutočností uvedených v spise nevyplýva, že by peňažný poplatok uložený na účely zachovania rovnováhy medzi dostupnosťou výrobnej kapacity a dopytu po elektrine mohol tvoriť odmenu predstavujúcu protihodnotu za službu poskytujúcu osobitný a určitý prospech.

46

Za týchto podmienok taký peňažný poplatok, o aký ide vo veci samej, ktorý zaťažuje elektrinu vyvážanú do iného členského štátu, než je Slovenská republika, alebo do tretej krajiny, predstavuje poplatok s rovnakým účinkom v zmysle článku 28 ZFEÚ

47

Toto konštatovanie sa uplatňuje tak vo vzťahu k elektrine vyvážanej do iného členského štátu, ako aj vo vzťahu k elektrine vyvážanej do tretích krajín.

48

V rozsahu, v akom tento peňažný poplatok zaťažuje vývoz do iných členských štátov, totiž patrí do pôsobnosti článkov 28 a 30 ZFEÚ, a v rozsahu, v akom zaťažuje vývoz do tretích krajín, patrí do pôsobnosti článku 28 ZFEÚ.

49

Pokiaľ ide konkrétnejšie o vývoz do tretích krajín, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 písm. a) a e) ZFEÚ má Únia výlučnú právomoc v oblastiach colnej únie a spoločnej obchodnej politiky, a že podľa článku 207 ods. 1 ZFEÚ spoločná obchodná politika vychádza z jednotných zásad, najmä vo vzťahu k úpravám colných sadzieb a k uzatváraniu colných a obchodných dohôd týkajúcich sa obchodu s tovarom a službami.

50

Jednotnosť spoločnej obchodnej politiky by však bola vážne narušená, ak by členské štáty boli oprávnené jednostranne ukladať poplatky s rovnakým účinkom ako clá na vývoz do tretích krajín.

51

Z toho vyplýva, ako uviedla Európska komisia, že členské štáty nemajú právomoc, aby jednostranne zaviedli poplatky s rovnakým účinkom ako vývozné clá v prípade vývozu do tretích krajín (pozri analogicky rozsudok z 26. októbra 1995, Siesse, C‑36/94, EU:C:1995:351, bod 17).

52

Holandská vláda tvrdí, že cieľ spočívajúci v zabezpečení bezpečnosti dodávok je, ako už Súdny dvor uznal vo svojom rozsudku z 22. októbra 2013, Essent a i. (C‑105/12 až C‑107/12, EU:C:2013:677, bod 59, ako aj citovaná judikatúra), naliehavým dôvodom všeobecného záujmu.

53

V tomto ohľade z ustálenej judikatúry vyplýva, že zákaz zakotvený v článku 28 ZFEÚ má všeobecný a absolútny charakter (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2000, Michaïlidis, C‑441/98 a C‑442/98, EU:C:2000:479, bod 14 a citovanú judikatúru). Zmluva o FEÚ v tomto ohľade nestanovuje žiadne výnimky a Súdny dvor už rozhodol, že z jasnosti, kogentnej povahy a neobmedzenej pôsobnosti uplatniteľných ustanovení primárneho práva vyplýva, že zákaz ciel je základným pravidlom a že v dôsledku toho každá prípadná výnimka musí byť jasne upravená. Súdny dvor tiež spresnil, že pojem „poplatok s rovnakým účinkom ako clo“ je nevyhnutným doplnkom všeobecného pravidla zákazu ciel (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 1962, Komisia/Luxembursko a Belgicko, 2/62 a 3/62, EU:C:1962:45, s. 827).

54

Súdny dvor tiež usúdil, že výnimky z článkov 34 a 35 ZFEÚ uvedené v článku 36 ZFEÚ sa nemôžu analogicky uplatniť v rámci ciel a poplatkov s rovnakým účinkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 1968, Komisia/Taliansko, 7/68, EU:C:1968:51, s. 628).

55

Tieto úvahy platia tak v prípade zákazu poplatkov s rovnakým účinkom ako clo pri vývoze do iných členských štátov, ako aj v prípade zákazu takýchto poplatkov pri vývoze do tretích krajín.

56

Z toho vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že sporný peňažný poplatok sa musí kvalifikovať ako poplatok s rovnakým účinkom ako clo, nie je možné ho odôvodniť.

57

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že články 28 a 30 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje taký peňažný poplatok, o aký ide vo veci samej, ktorý zaťažuje elektrinu vyvážanú do iného členského štátu alebo do tretej krajiny iba v prípade, že táto elektrina bola vyrobená v tuzemsku.

58

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Články 28 a 30 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje taký peňažný poplatok, o aký ide vo veci samej, ktorý zaťažuje elektrinu vyvážanú do iného členského štátu alebo do tretej krajiny iba v prípade, že táto elektrina bola vyrobená v tuzemsku.