—

Online Games Handels GmbH, v zastúpení: P. Ruth a D. Pinzger, Rechtsanwälte,

—

F. Breuer, N. Enter a A. Walden, v zastúpení: F. Maschke, Rechtsanwalt,

—

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, F. Herbst a G. Trefil, splnomocnení zástupcovia,

—

belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck a M. Jacobs, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci P. Vlaemminck a R. Verbeke, advocaten,

—

Európska komisia, v zastúpení: H. Tserepa‑Lacombe a G. Braun, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 49 a 56 ZFEÚ, ako ich vykladá najmä rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281), so zreteľom na článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konaní, ktorých účastníkmi sú na jednej strane Online Games Handels GmbH (ďalej len „Online Games“), Frank Breuer, ako aj Nicole Enterová a Astrid Waldenová a Landespolizeidirektion Oberösterreich (Krajinské policajné riaditeľstvo Horné Rakúsko, Rakúsko) na strane druhej, vo veci správnych sankcií trestnej povahy uložených voči nim posledným uvedeným z dôvodu prevádzkovania hracích automatov bez povolenia.

3

Kapitola 3 Bundes‑Verfassungsgesetz (Spolkový ústavný zákon, BGBl. 1/1930) zmenený a doplnený (BGBl. I, 102/2014) (ďalej len „B‑VG“), ktorá je nazvaná „Spolkové právomoci“, obsahuje najmä články 90 a 94 B‑VG. Podľa článku 90 B‑VG:

„(1)   S výnimkou odlišných ustanovení zákona sú veci v oblasti občianskeho a trestného práva pred všeobecnými súdmi prejednávané ústne a verejne.

(2)   Trestnoprávne konania sú vedené na základe obžalovacej zásady.“

4

Článok 94 ods. 1 B‑VG znie:

„Súdy sú na všetkých stupňoch oddelené od štátnej správy.“

5

Kapitola 7 B‑VG je nazvaná „Ústavné a správne záruky“. Obsahuje článok 130 B‑VG, ktorý stanovuje:

„(1)   Správne súdy [Verwaltungsgerichte] rozhodujú o:

…

(4)   Správne súdy musia meritórne rozhodovať o žalobách uvedených v odseku 1 bode 1 v správnych veciach trestnej povahy. …

…“

6

Glücksspielgesetz (zákon o hazardných hrách, BGBl. 620/1989) v zmenenom a doplnenom znení uverejnenom v BGBl. I, 76/2011 (ďalej len „GSpG 2011“) vo svojom § 50 stanovoval:

„(1)   V trestných konaniach a pre zákazy činnosti, ktoré vyplývajú z tohto zákona, sú na prvom stupni príslušné okresné správne orgány (Bezirk) …, a na druhom stupni nezávislé správne senáty uvedené v § 51 ods. 1 Verwaltungsstrafgesetz [(zákon o správnych deliktoch)].

(2)   Tieto orgány môžu využiť súčinnosť orgánov verejnej kontroly a pri rozhodovaní o faktických aspektoch upravených v ustanoveniach tohto spolkového zákona aj autorizovaných znalcov uvedených v § 1 ods. 3 Medzi orgány verejnej kontroly v každom prípade patria orgány verejnej bezpečnosti a daňové orgány…

…“

7

§ 52 GSpG 2011 s názvom „Ustanovenia o správnych sankciách“ stanovoval:

„(1)   Správneho deliktu, za ktorý mu správny orgán uloží pokutu, ktorá môže dosiahnuť až 22000 eur, sa dopustí:

…

(2)   Ak v súvislosti s účasťou na lotériách platia hráči alebo iné osoby sumy, ktoré presahujú 10 eur za hru, nejde v týchto prípadoch o minimálne sumy a v dôsledku toho prípadná zodpovednosť, ktorá plynie z tohto spolkového zákona, je preto subsidiárna vo vzťahu k zodpovednosti plynúcej z § 168 Strafgesetzbuch [(trestný zákon)].

…“

8

Ustanovenia § 53 GSpG 2011 zneli:

„(1)   Správny orgán môže nariadiť zaistenie herných automatov …, ak

…“

9

Nová zmena Spolkového zákona o hazardných hrách bolo uverejnené v BGBl. I, 13/2014 (ďalej len „GSpG 2014“ v znení zmien a doplnení).

10

Podľa § 50 ods. 1 GSpG 2014:

„V trestných konaniach a pre zákazy činnosti, ktoré vyplývajú z tohto zákona, sú príslušné okresné správne orgány (Bezirk)… Proti ich rozhodnutiam možno podať opravný prostriedok na správny súd Spolkovej krajiny (Land).“

11

Ustanovenie § 52 GSpG 2014 znie takto:

„(1)   Správneho deliktu, za ktorý mu správny orgán uloží pokutu, ktorá môže v prípadoch uvedených v bode 1 až 60000 eur a v prípadoch uvedených v bodoch 2 až 11 až 22000 eur, sa dopustí:

…

(3)   Na každé konanie, ktoré spĺňa znaky správneho deliktu v zmysle § 52 a znaky konania uvedeného v § 168 trestného zákona, sa uplatnia iba správne sankcie stanovené v § 52.

…“

12

Verwaltungsgerichtsverfahrensgesetz (zákon o konaní pred správnymi súdmi, BGBl. I, 33/2013) v zmenenom a doplnenom znení uverejnenom v BGBl. I, 122/2013 (ďalej len „VwGVG“) vo svojom § 18 stanovuje:

„Žalovaný orgán je tiež účastníkom konania.“

13

Podľa § 38 VwGVG:

„S výnimkou odlišných ustanovení tohto zákona sa na konania o žalobách podaných podľa článku 130 ods. 1 B‑VG v konaniach o správnych sankciách uplatnia ustanovenia zákona o správnych deliktoch z roku 1991 … a v zostávajúcej časti ustanovenia procesného práva uvedené v spolkových alebo krajinských zákonoch, ktoré orgán uplatnil alebo mal uplatniť v konaní predchádzajúcom konaniu pred Verwaltungsgericht [(správny súd)].“

14

Ustanovenie § 46 ods. 1 VwGVG znie:

„Verwaltungsgericht [(správny súd)] zhromaždí všetky dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci.“

15

Podľa ustanovení § 50 VwGVG:

„Pokiaľ nedôjde k zamietnutiu sťažnosti alebo prerušeniu konania, musí Verwaltungsgericht [(správny súd)] meritórne rozhodnúť o sťažnostiach uvedených v článku 130 ods. 1 bode 1 B‑VG.“

16

Podľa § 8 Allgemeines Verwaltungsverfahrensgesetz (všeobecný zákon o správnom konaní, BGBl. I, 51/1991) v zmenenom a doplnenom znení uverejnenom v BGBl. I, 161/2013 (ďalej len „AVG“):

„Osoby, ktoré sa obracajú na orgán alebo ktorým je jeho akt určený, sa zúčastnia na konaní a, pokiaľ v ňom ide o ich právo alebo právny záujem, majú postavenie účastníka tohto konania.“

17

Ustanovenie § 37 AVG stanovuje:

„Cieľom dokazovania je umožniť zistiť skutkový stav, ktorého znalosť je nevyhnutná na rozhodnutie v správnej veci, a účastníkom konania poskytnúť možnosť uplatniť ich práva a právne záujmy.

…“

18

Ustanovenie § 39 AVG tak znie:

„(1)   Dokazovanie sa riadi správnymi predpismi.

(2)   V rozsahu, v akom správne predpisy neobsahujú žiadne ustanovenia v tejto súvislosti, jedná orgán ex offo a rozhodne o priebehu dokazovania s prihliadnutím na ustanovenia tejto kapitoly. Môže najmä predvolať účastníkov na pojednávanie, ktoré sa koná ex offo alebo na návrh jedného z nich, a spojiť viacero správnych vecí na účely ich spoločného prejednania alebo ich opäť rozdeliť. V prípade prijatia takých organizačných procesných rozhodnutí sa riadi snahou o vytvorenie čo najlepších podmienok na zabezpečenie účinného, rýchleho, jednoduchého a hospodárneho konania.

…“

19

Verwaltungsstrafgesetz (zákon o správnych deliktoch, BGBl. I, 52/1991) v zmenenom a doplnenom znení uverejnenom v BGBl. I, 33/2013 (ďalej len „VStG“) vo svojom § 24 stanovuje:

„S výnimkou odlišných ustanovení tohto zákona sa [AVG] uplatní aj na konania o správnych deliktoch. …“

20

Podľa § 25 VStG:

„(1)   Správne delikty sa stíhajú ex offo …

(2)   Poľahčujúce okolnosti sa vezmú do úvahy rovnakým spôsobom ako priťažujúce okolnosti.

…“

21

Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko, Rakúsko) rozhodoval v dvoch veciach. Prvá sa týka zákonnosti zaistenia prístrojov, ktorých používanie môže porušovať štátny monopol v oblasti hazardných hier, a druhá zákonnosti pokút uložených za usporiadanie hazardných hier pomocou takýchto prístrojov alebo za umožnenie takého podujatia.

22

Prvá vec je dôsledkom kontroly vykonanej 8. marca 2012 na žiadosť krajinského policajného riaditeľstva Horného Rakúska daňovými orgánmi v zariadení „SJ‑Bet Sportbar“ nachádzajúcom sa vo Welse (Rakúsko).

23

Vzhľadom na to, že uvedené orgány zistili prítomnosť ôsmich prístrojov, pri ktorých existovalo podozrenie, že sa používajú v rozpore s monopolom Rakúskej spolkovej republiky v oblasti hazardných hier, pristúpili k ich zaisteniu. Pri tejto kontrole sa uviedlo, že jeden z prístrojov patrí spoločnosti Online Games.

24

Rozhodnutím zo 17. apríla 2012 krajinské policajné riaditeľstvo Horného Rakúska nariadilo na základe § 53 ods. 1 bodu 1 písm. a) GSpG 2011 zaistenie prístroja, ktorý mal patriť spoločnosti Online Games, na dobu neurčitú.

25

Online Games podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Unabhängiger Verwaltungssenat Oberösterreich (Nezávislý správny senát Horné Rakúsko, Rakúsko), teraz Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko). Rozhodnutím z 21. mája 2012 bola táto žaloba zamietnutá ako nedôvodná.

26

Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) rozhodnutím z 1. októbra 2015 vyhovel odvolaniu spoločnosti Online Games podanému proti rozhodnutiu z 21. mája 2012 a toto rozhodnutie zrušil z dôvodu, že v ňom neboli dostatočne presne uvedené maximálne vklady, ktoré mohli hráči prostredníctvom zaistených prístrojov vsadiť, tak aby bolo možné určiť, či sú na rozhodnutie o dotknutej veci príslušné všeobecné trestné súdy alebo správne súdy. Vec sa tak vrátila na Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko).

27

Zistilo sa, že v prvej z dvoch vecí bola usporiadateľom hazardných hier, ktorých sa mohli zúčastňovať hráči prostredníctvom zaisteného prístroja, spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom v Brne (Česká republika).

28

V rámci druhej veci daňové orgány vykonali 14. augusta 2014 kontrolu v zariadení „Café Vegas“ v Linci (Rakúsko).

29

Vzhľadom na to, že uvedené orgány zistili prítomnosť ôsmych prístrojov a domnievali sa, že sa používajú v rozpore s monopolom Spolkovej republiky v oblasti hazardných hier, pristúpili k prepadnutiu veci.

30

Rozhodnutím z 24. septembra 2015 uložilo krajinské policajné riaditeľstvo Horného Rakúska na základe § 52 ods. 1 bodu 1 GSpG 2014 F. Breuerovi, ako aj N. Enterovej a A. Waldenovej pokuty vo výške 24000 eur z dôvodu usporiadania alebo účasti na usporiadaní hazardných hier v zariadení „Café Vegas“.

31

F. Breuer, N. Enterová a A. Waldenová podali proti týmto rozhodnutiam žalobu na vnútroštátny súd. V jej rámci spresnili, že sporné prístroje boli napojené na herný server nachádzajúci sa na Slovensku.

32

Predmet prejednávaných vecí, ako je uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, sa obmedzuje na otázku, či definitívne prepadnutie prístroja patriaceho spoločnosti Online Games, ako aj pokuty uložené F. Breuerovi, N. Enterovej a A. Waldenovej, sú v súlade s právom, vrátane práva Únie.

33

Na vnútroštátnom súde sa uskutočnili dve pojednávania, v prvej veci 11. novembra 2015 a v druhej veci 11. decembra 2015.

34

Na pojednávaní 11. novembra 2015 sa zúčastnili zástupca spoločnosti Online Games a zástupca daňových orgánov v Linci. Krajinské policajné riaditeľstvo Horného Rakúska sa na ňom nezúčastnilo. Pojednávanie 11. decembra 2015 prebehlo za účasti krajinského policajného riaditeľstva Horného Rakúska, ako aj daňových orgánov. Právny poradca F. Breuera, ako aj N. Enterovej a A. Waldenovej sa na poslednom uvedenom pojednávaní nezúčastnil, predložil však vnútroštátnemu súdu dôkazy, na ktorých je založená ich obhajoba. V rámci prvej a druhej veci daňové orgány a krajinské policajné riaditeľstvo Horného Rakúska uviedli rôzne tvrdenia odôvodňujúce zlučiteľnosť dotknutých vnútroštátnych právnych úprav, teda GSpG 2011 a GSpG 2014, s právom Únie.

35

Z rozhodnutia vnútroštátneho súd vyplýva, že medzi vnútroštátnym súdom a Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) existujú rozpory v súvislosti s dosahom zásady, ktorou sa riadi správne konanie trestnej povahy, ktorá priznáva súdu rozhodujúcemu vo veci samej aktívnu úlohu pri zisťovaní pravdy a podľa ktorej mu prislúcha odstraňovať pochybenia a opomenutia represívnych orgánov.

36

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že v dôsledku rozsudku vydaného Súdnym dvorom 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281), vnútroštátny súd rozhodujúci vo veci, ktorá viedla k vydaniu uvedeného rozsudku, rozhodnutím z 9. mája 2014 konštatoval nezlučiteľnosť monopolu Rakúska v oblasti hazardných hier s článkom 56 ZFEÚ. Na základe opravného prostriedku „Revision“ podaného spolkovým ministerstvom financií Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) 15. decembra 2014 zrušil uvedené rozhodnutie a vrátil vec vnútroštátnemu súdu. Posledný uvedený súd 29. mája 2015 potvrdil nezlučiteľnosť monopolu Rakúska v oblasti hazardných hier s právom Únie. Toto rozhodnutie bolo opäť predmetom opravného prostriedku podaného na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd).

37

Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti zásady, podľa ktorej prislúcha súdu, ktorému bola vec predložená, ex offo preskúmať skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať správne delikty trestnej povahy, tak ako je zakotvená v § 38 VwGVG v spojení s § 24 a § 25 VStG a § 39 ods. 1 AVG, s článkom 47 Charty a článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

38

Podľa vnútroštátneho súdu môže taká povinnosť obmedziť nestrannosť súdu, pretože jeho úloha by splývala s úlohou orgánu, ktorý podáva obžalobu. Táto povinnosť by bola teda v rozpore s článkom 47 Charty vykladanom so zreteľom na článok 6 EDĽP.

39

Uvedený súd sa domnieva, že z judikatúry rozsudku z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281) vyplýva, že príslušným orgánom prislúcha preukázať, že vnútroštátne opatrenia, ktoré majú štátu poskytnúť monopol v oblasti hazardných hier, sú odôvodnené snahou o obmedzenie príležitostí k hre alebo o boj proti trestnej činnosti, a poskytnúť v tomto ohľade súdu rozhodujúcemu vo veci samej dôkazy, ktoré preukazujú, že trestná činnosť alebo závislosť na hre v dobe relevantnej z hľadiska skutkového stavu prejednávanej veci skutočne predstavovali značný problém, takže akákoľvek povinnosť správneho súdu viesť v tejto súvislosti osobitné vyšetrovanie je v rozpore s uvedenou judikatúrou.

40

Za týchto podmienok Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 56 a článok 49 a nasl. ZFEÚ vykladať s prihliadnutím na článok 6 EDĽP v spojení s článkom 47 [Charty] v tom zmysle, že vzhľadom na objektivitu a nestrannosť súdu požadovanú judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (najmä vzhľadom na jeho rozsudok (Ozerov v. Rusko, 18. máj 2010, ES:ECHR:2010:0518JUD006496201, bod 54), tieto ustanovenia bránia vnútroštátnej právnej úprave, v zmysle ktorej dôkazy, ktoré sa majú predložiť v rámci správneho konania trestnoprávnej povahy na odôvodnenie kvázimonopolnej právnej úpravy vnútroštátneho trhu v oblasti hazardných hier chránenej trestným právom, majú byť so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie [pozri najmä (rozsudok z 30. apríla 2014), Pfleger a i., C‑390/12, EU:C:2014:281] iniciatívne a nezávisle od správania účastníkov konania najskôr nezávisle označené a vymedzené a následne aj autonómne vyšetrené a posúdené súdom (jednou a tou istou osobou alebo funkciou) príslušným rozhodnúť o zákonnosti trestného opatrenia, proti ktorému bola podaná sťažnosť, a nie orgánom činným v trestnom konaní (alebo iným štátnym orgánom podieľajúcim sa na trestnom stíhaní) v rámci jeho (resp. v rámci ich) funkcie ako zástupcu či zástupcov obžaloby?“

41

Rakúska vláda namieta neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodov, že po prvé otázka je hypotetická, pretože vyplýva z nesprávneho výkladu vnútroštátneho práva, a po druhé, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neuvádza skutkové okolnosti vo veciach samých dostatočne presne na to, aby Súdny dvor mohol poskytnúť užitočnú odpoveď.

42

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom v zmysle článku 267 ZFEÚ, iba pokiaľ požiadavky na obsah návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku Súdneho dvora nie sú splnené, alebo pokiaľ je zjavné, že výklad alebo posúdenie platnosti predpisu Únie, o ktoré žiada vnútroštátny súd, nemajú žiadny vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, alebo pokiaľ ide o hypotetický problém (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 50 a citovaná judikatúra).

43

Z ustálenej judikatúry takisto vyplýva, že nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby tento súd vymedzil skutkový a právny rámec ním položených otázok alebo aby prinajmenšom objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Návrh na začatie prejudiciálneho konania navyše musí uvádzať presné dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd považuje výklad práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok z 18. apríla 2013, Mulders, C‑548/11, EU:C:2013:249, bod 28 a citovaná judikatúra).

44

Rozhodnutie vnútroštátneho súdu totiž v prejednávanej veci dostatočným spôsobom opisuje právny a skutkový rámec sporov vo veci samej a na základe informácií, ktoré predložil vnútroštátny súd, je možné určiť rozsah otázky.

45

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého je táto otázka hypotetická, je založené na predpoklade, že vnútroštátny súd nesprávne vyložil vnútroštátnu právnu úpravu. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že Súdny dvor nie je príslušný vykladať vnútroštátne právo, pretože takýto výklad patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Súdny dvor, na ktorý sa vnútroštátny súd obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, musí zohľadniť výklad vnútroštátneho práva, ktorý mu bol predložený uvedeným súdom (pozri najmä rozsudok z 27. októbra 2009, ČEZ, C‑115/08, EU:C:2009:660, bod 57 a citovanú judikatúru). Okrem toho nemožno spochybniť, že zlučiteľnosť rozsudkov, ktoré má vydať vnútroštátny súd, s právom Únie, závisí od odpovede na položenú otázku.

46

Za týchto okolností je potrebné považovať návrh na začatie prejudiciálneho konania za prípustný.

47

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 49 a 56 ZFEÚ, ako ich vykladá najmä rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281) so zreteľom na článok 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej procesnej úprave, podľa ktorej je v rámci správneho konania trestnej povahy súd, ktorý má rozhodnúť o zlučiteľnosti právnej úpravy obmedzujúcej výkon jednej zo základných slobôd Európskej únie, ako je sloboda usadiť sa alebo slobodné poskytovanie služieb v rámci Únie, s právom Únie, povinný ex offo preskúmať skutkové okolnosti veci, ktorá mu bola predložená v rámci preskúmania existencie správnych deliktov.

48

Na úvod treba poznamenať, že Súdny dvor v rozsudku z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281) analyzoval položené otázky iba s prihliadnutím na slobodné poskytovanie služieb stanovené v článku 56 ZFEÚ bez toho, aby ich posudzoval z hľadiska slobody usadiť sa, ktorá je zakotvená v článku 49 ZFEÚ. Ako však uviedla generálna advokátka v bode 34 svojich návrhov, na základe článku 62 ZFEÚ možno odôvodnenie uvedeného rozsudku týkajúce sa slobodného poskytovania služieb uplatniť aj v súvislosti so slobodou usadiť sa.

49

Ďalej treba pripomenúť, že z rozsudku z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281) vyplýva, že článok 56 ZFEÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakazuje prevádzkovanie hracích automatov bez predchádzajúceho povolenia správnymi orgánmi, pokiaľ skutočným uplatňovaným cieľom tejto úpravy nie je ochrana hráčov, ani boj proti trestnej činnosti a táto úprava v skutočnosti nezodpovedá snahe koherentne a systematicky obmedziť príležitosti na hru alebo potlačiť trestnú činnosť spojenú s týmito hrami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i., C‑390/12, EU:C:2014:281, bod 56).

50

Súdny dvor v tomto ohľade rozhodol, že príslušné orgány členského štátu, ktoré sa chcú dovolávať cieľa spôsobilého odôvodniť prekážku slobodného poskytovania služieb, musia poskytnúť vnútroštátnemu súdu, ktorý má rozhodnúť o tejto otázke, všetky informácie, ktoré mu umožnia uistiť sa, že uvedené opatrenie vyhovuje požiadavkám stanoveným Súdnym dvorom na to, aby ho bolo možné považovať za dôvodné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i., C‑390/12, EU:C:2014:281, bod 50 a citovanú judikatúru).

51

V dôsledku toho tomuto vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, aké ciele v skutočnosti sleduje dotknutá vnútroštátna právna úprava a či obmedzenia, ktoré ukladá, spĺňajú podmienky proporcionality, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby sa ubezpečil, najmä pokiaľ ide o konkrétne spôsoby uplatnenia dotknutej obmedzujúcej právnej úpravy, že táto právna úprava skutočne zodpovedá snahe koherentne a systematicky znížiť príležitosti na hru, obmedziť činnosti v tejto oblasti a potlačiť trestnú činnosť spojenú s týmito hrami (rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i., C‑390/12, EU:C:2014:281, body 47 až 49 a citovaná judikatúra).

52

Súdny dvor spresnil, že vnútroštátny súd musí uskutočniť celkové posúdenie okolností, za ktorých bola prijatá a uplatňovaná obmedzujúca právna úprava (rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i., C‑390/12, EU:C:2014:281, bod 52).

53

Navyše pri posúdení proporcionality nesmie byť prístup vnútroštátneho súdu statický, ale dynamický v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí zohľadniť vývoj okolností nasledujúci po prijatí uvedenej právnej úpravy (rozsudok z 30. júna 2016, Admiral Casinos & Entertainment, C‑464/15, EU:C:2016:500, bod 36).

54

Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry súdom členských štátov prislúcha, aby v zmysle zásady lojálnej spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ zabezpečili súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Článok 19 ods. 1 ZEÚ ukladá okrem iného členským štátom povinnosť ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 50 a citovanú judikatúru).

55

Pôsobnosť tohto článku Charty je so zreteľom na konanie členských štátov vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom vtedy, keď vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií (rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 51).

56

Ako uviedla generálna advokátka v bode 30 svojich návrhov, keď členský štát prijme opatrenie, ktoré predstavuje výnimku zo základnej slobody zaručenej Zmluvou o FEÚ, ako je sloboda usadiť sa alebo slobodné poskytovanie služieb v rámci Únie, toto opatrenie patrí do rozsahu pôsobnosti práva Únie.

57

Podľa článku 47 prvého odseku Charty má každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, za podmienok ustanovených v uvedenom článku, právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

58

Je tiež nesporné, že žalobcovia vo veciach samých tvrdia, že práva na slobodné poskytovanie služieb a na slobodu usadiť sa, ktoré majú na základe článku 56, resp. článku 49 ZFEÚ, boli porušené opatreniami spočívajúcimi v prepadnutí veci a uložení sankcií, ktorých zrušenia sa z tohto dôvodu domáhajú na vnútroštátnom súde. Článok 47 Charty sa teda v prejednávaných veciach uplatní.

59

Hoci boli povinnosti vnútroštátnych súdov týkajúce sa preskúmania odôvodnenia právnej úpravy obmedzujúcej základnú slobodu Únie takto definované judikatúrou Súdneho dvora, treba pripomenúť, že prislúcha vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv a predovšetkým za zaručenie dodržania práva na účinný prostriedok nápravy a prístup k nestrannému súdu, zakotveného v článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 65).

60

Pokiaľ ide o právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu uvedené v článku 47 druhom odseku Charty, pojem „nezávislosť“ súvisiaci s úlohou súdu, má dva aspekty. Prvé, vonkajšie hľadisko, predpokladá, že orgán je chránený od vonkajších zásahov alebo nátlakov, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov v súvislosti s prejednávanými spormi (rozsudok z 9. októbra 2014, TDC, C‑222/13, EU:C:2014:2265, bod 30 a citovaná judikatúra).

61

Druhé, vnútorné hľadisko, pridáva pojem „nestrannosť“ a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich príslušných záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Toto hľadisko, v súvislosti s ktorým sa vnútroštátny súd obáva, že v prejednávanej veci nebolo zohľadnené, vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu mimo striktného uplatnenia právneho predpisu (rozsudok z 9. októbra 2014, TDC, C‑222/13, EU:C:2014:2265, bod 31 a citovaná judikatúra).

62

Tieto záruky nezávislosti a nestrannosti si vyžadujú pravidlá týkajúce sa najmä fungovania súdov a procesných otázok s cieľom odstrániť akékoľvek dôvodné pochybnosti v mysliach osôb podliehajúcich súdnej právomoci, ktoré sa týkajú ovplyvniteľnosti uvedeného orgánu vonkajšími činiteľmi a jeho nestrannosti, pokiaľ ide o záujmy, ktoré sa vo veci stretávajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2014, TDC, C‑222/13, EU:C:2014:2265, bod 32 a citovanú judikatúru).

63

V prejednávaných veciach z ustanovení vnútroštátneho práva citovaných v bodoch 3 až 5 a 12 až 20 tohto rozsudku vyplýva, že rozhodnutia správnych orgánov môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej z dôvodu nezákonnosti na správne súdy, ktoré o nej rozhodnú meritórne. Súd je pri výkone svojej úlohy povinný preskúmať skutkové okolnosti veci, ktorá mu bola predložená, v medziach návrhov, pričom má rovnakým spôsobom vziať do úvahy poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. V rámci týchto konaní má správny orgán, ktorý uložil správnu sankciu trestnej povahy, postavenie účastníka konania.

64

Na základe iba týchto informácií sa nemožno domnievať, že taká procesná úprava by mohla vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti vnútroštátneho súdu, pretože ten má vo veci, o ktorej má rozhodnúť, viesť vyšetrovanie nie na účely podpory obžaloby, ale preto, aby zistil pravdu. Navyše uvedená úprava je založená predovšetkým na myšlienke, že súd nie je iba rozhodcom v spore účastníkov konania, ale zastupuje aj všeobecný záujem spoločnosti. Pri sledovaní tohto záujmu bude vnútroštátny súd musieť tiež preskúmať odôvodnenie právnej úpravy obmedzujúcej jednu zo základných slobôd Únie v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

65

Pokiaľ ide o zlúčenie povinnosti vnútroštátnych súdov ex offo skúmať skutkové okolnosti veci, ktorá im bola predložená, stanovenej vnútroštátnym právom, a rozsudku z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281), v bodoch 50 až 52 tohto rozsudku bolo pripomenuté, že podľa práva Únie prislúcha týmto súdom vykonať celkové posúdenie okolností prijatia a vykonávania obmedzujúcej právnej úpravy na základe dôkazov predložených príslušnými orgánmi členského štátu, ktoré smerujú k preukázaniu cieľov, ktoré umožňujú odôvodniť prekážku niektorej zo základných slobôd zaručených Zmluvou o FEÚ a jej proporcionalitu.

66

Hoci tieto súdy môžu byť podľa vnútroštátnych procesných pravidiel povinné prijať opatrenia nevyhnutné na uľahčenie predloženia takých dôkazov, nemôžu byť naopak povinné, ako uviedla generálna advokátka v bodoch 51 až 56 a 68 svojich návrhov, nahradiť uvedené orgány v súvislosti s odôvodnením, ktoré majú tieto orgány poskytnúť podľa rozsudku z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281). Pokiaľ sa toto odôvodnenie z dôvodu neúčasti alebo nečinnosti uvedených orgánov neposkytne, musia mať vnútroštátne súdy možnosť vyvodiť z tohto pochybenia všetky dôsledky.

67

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že články 49 a 56 ZFEÚ, ako ich vykladá najmä rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281), sa so zreteľom na článok 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej procesnej úprave, podľa ktorej je v rámci správneho konania trestnej povahy súd, ktorý má rozhodnúť o zlučiteľnosti právnej úpravy obmedzujúcej výkon jednej zo základných slobôd Európskej únie, ako je sloboda usadiť sa alebo slobodné poskytovanie služieb v rámci Európskej únie, s právom Únie, povinný ex offo preskúmať skutkové okolnosti veci, ktorá mu bola predložená v rámci preskúmania existencie správnych deliktov, pokiaľ dôsledkom takej úpravy nie je povinnosť uvedeného súdu zastúpiť príslušné orgány dotknutého členského štátu, ktorým prislúcha predložiť dôkazy potrebné na to, aby uvedený súd mohol overiť, či je toto obmedzenie odôvodnené.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Články 49 a 56 ZFEÚ, ako ich vykladá najmä rozsudok z 30. apríla 2014, Pfleger a i. (C‑390/12, EU:C:2014:281), sa so zreteľom na článok 47 Charty základných práv Európskej únie majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej procesnej úprave, podľa ktorej je v rámci správneho konania trestnej povahy súd, ktorý má rozhodnúť o zlučiteľnosti právnej úpravy obmedzujúcej výkon jednej zo základných slobôd Európskej únie, ako je sloboda usadiť sa alebo slobodné poskytovanie služieb v rámci Európskej únie, s právom Únie, povinný ex offo preskúmať skutkové okolnosti veci, ktorá mu bola predložená v rámci preskúmania existencie správnych deliktov, pokiaľ dôsledkom takej úpravy nie je povinnosť uvedeného súdu zastúpiť príslušné orgány dotknutého členského štátu, ktorým prislúcha predložiť dôkazy potrebné na to, aby uvedený súd mohol overiť, či je toto obmedzenie odôvodnené.