—

Irmengard Weber, v zastúpení: A. Seitz, Rechtsanwalt,

—

Mechthilde Weber, v zastúpení: A. Kloyer, Rechtsanwalt, F. Calmetta, avvocato, a H. Prütting,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. Beeko, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci M. Gray, barrister,

—

švajčiarska vláda, v zastúpení: D. Klingele, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: W. Bogensberger a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 22 bodu 1 a článkov 27 a 28 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Irmengard Weberovou (ďalej len „pani I. Weberová“) a jej sestrou pani Mechthilde Weberovou (ďalej len „pani M. Weberová“) týkajúceho sa dosiahnutia súhlasu pani M. Weberovej so zápisom pani I. Weberovej do katastra nehnuteľností ako vlastníčky.

3

Odôvodnenie 2 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„Niektoré odlišnosti vnútroštátnych právnych noriem upravujúcich právomoc súdov a uznávanie a výkon rozsudkov bránia zdravému fungovaniu vnútorného trhu. Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zjednodušujúce formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkon rozsudkov členských štátov viazaných týmto nariadením.“

4

Odôvodnenie 15 tohto nariadenia znie:

„V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Mal by existovať jasný a účinný spôsob na riešenie prípadov prekážky začatej veci a súvisiacich vecí, ako aj na odstránenie problémov, ktoré vyplývajú z rozdielneho určovania času, kedy sa začalo konanie, v právnych poriadkoch jednotlivých štátov. Na účely tohto nariadenia by sa mal tento čas definovať osobitne.“

5

Odôvodnenie 16 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Vzájomná dôvera vo výkon súdnictva v [Únii] odôvodňuje automatické uznávanie rozsudkov vydaných v členskom štáte bez ďalšieho konania, s výnimkou sporných prípadov.“

6

Článok 22 bod 1 rovnakého nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 6 kapitoly II tohto nariadenia, ktorý sa týka výlučnej právomoci, stanovuje:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko:

7

Podľa článku 25 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa nachádza v oddiele 8 kapitoly II tohto nariadenia nazvanom „Skúmanie právomoci a prípustnosti“:

„Ak má súd členského štátu konať o nároku, ktorého podstatou je vec patriaca do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu podľa článku 22, aj bez návrhu tento súd vyhlási, že nemá právomoc.“

8

Článok 27 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 9 kapitoly II tohto nariadenia, nazvanom „Prekážka začatej veci – súvisiace veci“, stanovuje:

„1.   Ak sa v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi vedú konania na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.

2.   Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“

9

Článok 28 uvedeného nariadenia upravujúci súvisiace veci stanovuje:

„1.   Ak sa koná o súvisiacich veciach na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže prerušiť konanie.

…

3.   Na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné prerokovať a rozhodnúť ich spoločne, a tak predísť riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach.“

10

Článok 34 toho istého nariadenia uvádza:

„Rozhodnutie sa neuzná, ak:

11

Článok 35 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„1.   Rozsudok sa okrem toho neuzná, ak je v rozpore s oddielmi 3, 4 alebo 6 kapitoly II alebo v prípade uvedenom v článku 72.

2.   Pri skúmaní skutočností, na ktorých bola založená právomoc podľa predchádzajúceho odseku, súd alebo orgán, ktorý koná o uznaní, je viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých súd členského štátu pôvodu založil svoju právomoc.

3.   S výnimkou odseku 1 sa právomoc súdu štátu pôvodu nesmie skúmať. Kritéria, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článku 34 bod 1.“

12

§ 1094 ods. 1 Občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“) upravuje obsah predkupného práva, ktorým je zaťažená nehnuteľnosť, takto:

„Nehnuteľnosť možno zaťažiť takým spôsobom, že osoba, v ktorej prospech vecné bremeno vznikne, má voči vlastníkovi predkupné právo.“

13

§ 463 a 464 BGB stanovuje pravidlá týkajúce sa výkonu predkupného práva, ktorým je zaťažená nehnuteľnosť.

14

§ 463 BGB stanovuje:

„Kto má vo vzťahu k veci predkupné právo, môže ho vykonať, hneď ako povinná strana uzatvorila s treťou stranou kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je táto vec.“

15

Podľa § 464 BGB:

„1.   Predkupné právo sa vykoná vyhlásením voči povinnej strane. Vyhlásenie si nevyžaduje formu, ktorá je stanovená pre kúpnu zmluvu.

2.   Vykonaním predkupného práva sa realizuje kúpa medzi oprávnenou a povinnou stranou za podmienok, na ktorých sa povinná strana dohodla s treťou stranou.“

16

§ 873 ods. 1 BGB, ktorý upravuje podmienky prevodu vlastníctva nehnuteľnosti, stanovuje:

„Na prevod vlastníctva k pozemku… je potrebná dohoda oprávneného a druhej strany o vzniku právnej zmeny a zápis tejto zmeny do katastra nehnuteľností, pokiaľ zákon nestanovuje inak.“

17

§ 19 katastrálneho zákona (Grundbuchordnung) stanovuje:

„Zápis sa vykoná, ak ho povolí ten, koho právo je zápisom dotknuté.“

18

Pani I. Weberová a pani M. Weberová, sestry vo veku 82 a 78 rokov, sú spoluvlastníčkami nehnuteľnosti v Mníchove (Nemecko) v podiele šesť desatín a štyri desatiny.

19

Notárskou zápisnicou z 20. decembra 1971 bolo v prospech pani I. Weberovej do katastra nehnuteľností zapísané vecné predkupné právo k podielu vo výške štyroch desatín, ktoré patrili pani M. Weberovej.

20

Zmluvou spísanou 28. októbra 2009 vo forme notárskej zápisnice predala pani M. Weberová svoj spoluvlastnícky podiel v hodnote štyroch desatín spoločnosti Z. GbR založenej podľa nemeckého práva, ktorú riadi aj jej syn pán Calmetta, advokát, ktorý svoju kanceláriu prevádzkuje v Miláne (Taliansko). Jedna zo zmluvných doložiek vyhradzovala pre pani M. Weberovú ako predávajúcu podmienené právo odstúpiť od zmluvy platné do 28. marca 2010.

21

Na základe informácie poskytnutej notárom, ktorý spísal uvedenú zmluvu v Mníchove, si pani I. Weberová listom z 18. decembra 2009 uplatnila predkupné právo na tento spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti.

22

Dňa 25. februára 2010 uzatvorila pani I. Weberová s pani M. Weberovou pred tým istým notárom zmluvu, v ktorej výslovne uznali účinné vykonanie predkupného práva pani I. Weberovou a dohodli sa na prevode vlastníckeho práva na pani I. Weberovú za rovnakú cenu, ako je tá, na ktorej sa v kúpnej zmluve dohodla pani M. Weberová so spoločnosťou Z. GbR. Dohodli sa však na tom, že notár má podniknúť kroky potrebné na prepis vlastníctva v katastri nehnuteľností v súlade s § 873 ods. 1 BGB až vtedy, keď pani M. Weberová písomne oznámi tomuto notárovi, že nevykoná právo odstúpiť od zmluvy alebo že sa tohto práva odstúpiť od zmluvy vyplývajúceho zo zmluvy uzavretej so spoločnosťou Z. GbR vzdala a to v stanovenej lehote, ktorá uplynula 28. marca 2010. Dňa 2. marca 2010 pani I. Weberová zaplatila dohodnutú kúpni cenu vo výške 4 milióny eur.

23

Pani M. Weberová listom z 15. marca 2010 oznámila, že si voči pani I. Weberovej uplatňuje právo odstúpiť od zmluvy v súlade so zmluvou uzavretou 28. októbra 2009.

24

Žalobou z 29. marca 2010 podala spoločnosť Z. GbR na Tribunale ordinario di Milano (Občiansky súd v Miláne) (Taliansko) žalobu proti pani M. Weberovej a pani I. Weberovej, v ktorej navrhovala, aby súd rozhodol, že došlo k neplatnému vykonaniu predkupného práva zo strany pani I. Weberovej a že zmluva, ktorú uzatvorila pani M. Weberová s touto spoločnosťou, je platná.

25

Dňa 15. júla 2010 podala pani I. Weberová na Landgericht München I (Krajský súd Mníchov I) (Nemecko) žalobu proti pani M. Weberovej, v ktorej navrhovala, aby súd uložil pani M. Weberovej povinnosť schváliť zápis prevodu jej spoluvlastníckeho podielu vo výške štyroch desatín do katastra nehnuteľností. Pani I. Weberová v odôvodnení uviedla predovšetkým to, že právo odstúpiť od zmluvy, ktoré bolo dohodnuté medzi spoločnosťou Z. GbR a pani M. Weberovou, nepatrí v dôsledku vykonania predkupného práva k ustanoveniam zmluvy, ktoré by platili aj pre ňu.

26

Landgericht München I prerušil konanie, ktoré pred ním prebiehalo, z dôvodu konania prebiehajúceho pred Tribunale ordinario di Milano, ktorý už začal konanie ako prvý, a to na základe článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 a subsidiárne na základe článku 28 ods. 1 a 3 tohto nariadenia. Pani I. Weberová podala odvolanie na Oberlandesgericht München (Vrchný krajský súd v Mníchove) (Nemecko).

27

Keďže Oberlandesgericht München sa domnieval, že kritériá stanovené v článku 27 ods. 1 tohto nariadenia a podporne v článku 28 ods. 1 a 3 uvedeného nariadenia boli v zásade splnené, prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

28

Návrhom z 11. februára 2014, ktorý bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 21. februára 2014, pani M. Weberová po prednese návrhov generálneho advokáta 30. januára 2014 požiadala o opätovné otvorenie ústnej časti konania, pričom uvádzala, že v konaní došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a nesprávnemu právnemu posúdeniu.

29

Súdny dvor môže v súlade s článkom 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora na návrh účastníkov konania nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, ak usúdi, že nemá dostatok informácií alebo že vec má byť rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Pohotovosť, C‑470/12, bod 21 a citovanú judikatúru).

30

Tak to však v prejednávanej veci nebolo. Súdny dvor sa domnieva, že má všetky informácie potrebné na rozhodnutie. Pokiaľ ide o návrhy, ktoré predniesol generálny advokát, treba uviesť, že keďže Súdny dvor nie je viazaný týmito návrhmi, nie je nevyhnutné vždy znova otvoriť ústnu časť konania, keď generálny advokát uvedie právny aspekt, v ktorom medzi ním a účastníkmi konania nepanuje zhoda.

31

Za týchto podmienok nie je po vypočutí generálneho advokáta opodstatnené vyhovieť návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania.

32

Touto otázkou, ktorou sa treba zaoberať na prvom mieste, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 22 bod 1 nariadenia č. 44/2001 treba vykladať v tom zmysle, že do kategórie sporov, „ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ podľa tohto ustanovenia, patrí taký spor, aký bol začatý v prejednávanej veci pred súdom iného členského štátu, v ktorom sa žiada o určenie, že došlo k neplatnému vykonaniu predkupného práva k tejto nehnuteľnosti s účinkami erga omnes.

33

Pani M. Weberová tvrdí, že táto prejudiciálna otázka je neprípustná, lebo sa týka otázky, ktorá, hoci by mohla zohrávať určitú rolu v konaní pred talianskym súdom, ktorý začal konanie ako prvý, nie je vôbec relevantná v rámci konania pred nemeckým súdom, ktorý začal konanie ako druhý. V tejto súvislosti najmä uvádza, že súd, ktorý začal konanie ako druhý, nie je oprávnený skúmať právomoc súdu, ktorý začal konanie ako prvý. Uvedená otázka teda nie je relevantná pre rozhodnutie o prerušení konania, ktoré by vnútroštátny súd mohol prijať podľa článkov 27 a 28 nariadenia č. 44/2001.

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Rovnako prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudok z 21. februára 2013, ProRail, C‑332/11, bod 30 a citovanú judikatúru).

35

Súdny dvor tak môže zamietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León, C‑413/12, bod 26 a citovanú judikatúru).

36

To však nie je prípad tejto veci.

37

Zo skutočností predložených vnútroštátnym súdom jasne vyplýva, že tento súd môže byť nútený preskúmať otázku, či pani M. Weberová platne vykonala predkupné právo k nehnuteľnosti, teda otázku, ktorá je predmetom iného sporu, ktorý prejednáva taliansky súd. Výklad článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 Súdnym dvorom umožní vnútroštátnemu súdu odpovedať na otázku, či spor, ktorý prejednáva, patrí do kategórie sporov, „ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, a rozhodnúť o ňom.

38

Za týchto podmienok treba tretiu otázku považovať za prípustnú.

39

Ako vyplýva z článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, súdy členského štátu, kde sa nachádza nehnuteľnosť (forum rei sitae) majú výlučnú právomoc v oblasti vecných práv k nehnuteľnosti.

40

Súdny dvor už mal príležitosť vo svojej judikatúre týkajúcej sa článku 16 bodu 1 písm. a) dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len „Bruselský dohovor“), ktorý sa použije aj na výklad článku 22 bodu 1, uviesť, že na účely zabezpečenia, a to v rámci možností, rovnosti a jednotnosti práv a povinností, ktoré vyplývajú z tohto dohovoru pre členské štáty a dotknuté osoby, má byť zmysel výrazu „ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ v práve Únie definovaný osobitne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. januára 1990, Reichert a Kockler, C-115/88, Zb. s. I-27, bod 8 a citovanú judikatúru).

41

V tejto súvislosti treba zohľadniť skutočnosť, že hlavným dôvodom výlučnej právomoci súdov členského štátu, kde sa nachádza nehnuteľnosť, je skutočnosť, že súd miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádza, vie najlepšie z dôvodu blízkosti zistiť skutkový stav a uplatniť pravidlá a obyčaje, ktorými sú v zásade pravidlá a obyčaje štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza (rozsudok Reichert a Kockler, už citovaný, bod 10).

42

Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že článok 16 Bruselského dohovoru, a v dôsledku toho aj článok 22 bod 1 nariadenia č. 44/2001, sa má vykladať v tom zmysle, že výlučná právomoc súdov zmluvného štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza, sa nevzťahuje na všetky žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti, ale len na tie z nich, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného dohovoru alebo uvedeného nariadenia a zároveň smerujú jednak k určeniu rozsahu, zloženia, vlastníctva, držby nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k nehnuteľnosti a jednak k zabezpečeniu ochrany výsad spojených s týmito právami osobám, ktoré sú nositeľmi týchto práv (rozsudok z 3. októbra 2013, Schneider, C‑386/12, bod 21 a citovaná judikatúru).

43

Súdny dvor tiež s odkazom na správu o Dohovore o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ako aj k protokolu týkajúcemu sa jeho výkladu Súdnym dvorom, ktorú vypracoval profesor Schlosser (Ú. v. ES C 59/71, 1979, bod 166), pripomenul, že rozdiel medzi vecným právom a osobným právom spočíva v tom, že vecné právo, ktorým je zaťažený hmotný majetok, vyvoláva účinky vo vzťahu k všetkým, zatiaľ čo osobného práva sa možno domáhať len voči povinnému (pozri uznesenie z 5. apríla 2001, Gaillard, C-518/99, Zb. s. I-2771, bod 17).

44

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, ako generálny advokát uviedol v bode 31 svojich návrhov a ako uvádza vnútroštátny súd, pani M. Weberová, nemecká vláda a Európska komisia, taká žaloba, ktorou sa navrhuje určiť, že predkupné právo k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Nemecku nebolo právoplatne vykonané, akú spoločnosť Z. GbR podala na taliansky súd, patrí do kategórie žalôb, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti v zmysle článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.

45

Ako vyplýva zo spisu Súdneho dvora, také predkupné právo ako v § 1094 BGB, ktoré zaťažuje nehnuteľnosť a je zapísané do katastra nehnuteľností, vyvoláva účinky nielen voči povinnému, ale zabezpečuje právo nositeľa tohto práva pri prevode vlastníckeho práva aj voči tretím osobám, takže ak dôjde k uzavretiu zmluvy medzi treťou osobou a vlastníkom zaťaženej nehnuteľnosti, platné vykonanie predkupného práva vedie k tomu, že predaj je voči nositeľovi tohto práva neúčinný, pričom sa tento predaj považuje za predaj medzi týmto nositeľom a uvedeným vlastníkom za tých istých podmienok, aké boli dohodnuté medzi uvedeným vlastníkom a touto treťou osobou.

46

Z toho vyplýva, že ak nadobúdateľ, ktorý je treťou osobou, spochybňuje platnosť výkonu tohto predkupného práva v rámci takej žaloby, aká bola podaná na Tribunale ordinario di Milano, táto žaloba smeruje v podstate k určeniu, či vykonanie predkupného práva umožnilo zabezpečiť v prospech nositeľa právo na prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, o ktorú v spore ide. V takom prípade, ako vyplýva z bodu 166 Schlosserovej správy uvedenej v bode 43 tohto rozsudku, spor sa týka vecného práva k nehnuteľnosti a patrí do výlučnej právomoci forum rei sitae.

47

S ohľadom na uvedené úvahy treba na tretiu otázku odpovedať, že článok 22 bod 1 nariadenia č. 44/2001 treba vykladať v tom zmysle, že do kategórie sporov, „ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ podľa tohto ustanovenia, patrí taká žaloba, aká bola podaná v prejednávanej veci na súd iného členského štátu, ktorou sa žiada o určenie, že došlo k neplatnému vykonaniu predkupného práva, ktoré zaťažuje túto nehnuteľnosť a ktoré má účinky erga omnes.

48

Touto otázkou, ktorou sa treba zaoberať na druhom mieste, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že pred prerušením konania podľa tohto ustanovenia súd, ktorý začal konanie ako druhý, musí preskúmať, či z dôvodu nedodržania výlučnej právomoci podľa článku 22 bodu 1 tohto nariadenia sa prípadné meritórne rozhodnutie súdu, ktorý začal konanie ako prvý, neuzná v iných členských štátoch podľa článku 35 ods. 1 uvedeného nariadenia.

49

Treba pripomenúť, že z článku 27 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že v prípadoch prekážky začatej veci súd, ktorý nezačal konanie ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konanie ako prvý, a ak ide o takýto prípad, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

50

Súdny dvor, ktorý rozhodoval o otázke, či ustanovenie Bruselského dohovoru, ktoré zodpovedá článku 27 nariadenia č. 44/2001, teda jeho článok 21, oprávňuje alebo ukladá súdu, ktorý začal konanie ako druhý, povinnosť preskúmať právomoc súdu, ktorý začal konanie ako prvý, rozhodol, že okrem prípadu, ak by súd, ktorý začal konanie ako druhý, mal výlučnú právomoc stanovenú Bruselským dohovorom a najmä jeho článkom 16, uvedený článok 21, ktorý sa týka prekážky začatej veci, treba vykladať v tom zmysle, že ak je právomoc súdu, ktorý začal konanie ako prvý, sporná, súd, ktorý začal konanie ako druhý, musí prerušiť konanie, pokiaľ neodmietne vec prejednať bez toho, aby sám skúmal právomoc súdu, ktorý začal konanie ako prvý (pozri rozsudok z 27. júna 1991, Overseas Union Insurance a i., C-351/89, Zb. s. I-3317, body 20 a 26).

51

Z toho vyplýva, že keď súd, ktorý v spore vo veci samej začal konanie ako druhý, nenamietal svoju výlučnú právomoc, Súdny dvor sa jednoducho odmietol vyjadriť k výkladu článku 21 Bruselského dohovoru v situácii, ktorú z rozhodovania osobitne vylúčil (rozsudky z 9. decembra 2003, Gasser, C-116/02, Zb. s. I-14693, bod 45, a z 27. februára 2014, Cartier parfums – lunettes a Axa Corporate Solutions assurances, C‑1/13, bod 26).

52

Je pravda, že Súdny dvor, ktorý v už citovanom rozsudku Gasser neskôr rozhodoval o vzťahu, ktorý existuje medzi článkom 21 Bruselského dohovoru a článkom 17 tohto dohovoru, ktorý sa týka výlučnej právomoci podľa doložky o voľbe právomoci a ktorý korešponduje s článkom 23 nariadenia č. 44/2001, uviedol, že skutočnosť, že sa na základe článku 17 tohto dohovoru požaduje právomoc súdu, ktorý začal konanie ako druhý, nespochybňuje uplatnenie procesného pravidla stanoveného v článku 21 uvedeného dohovoru, ktoré jasne a výlučne vychádza z chronologického poradia, v ktorom dotknuté súdy začali konať.

53

Ako však bolo uvedené v bode 47 tohto rozsudku, a na rozdiel od okolností vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Gasser, v prejednávanej veci má podľa článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý patrí do oddielu 6 kapitoly II tohto nariadenia, výlučnú právomoc súd, ktorý začal konanie ako druhý.

54

Podľa článku 35 ods. 1 tohto nariadenia rozhodnutia vydané v členskom štáte sa neuznajú v inom členskom štáte, ak boli porušené ustanovenia oddielu 6 kapitoly II uvedeného nariadenia týkajúce sa výlučnej právomoci.

55

Z toho vyplýva, že v takom prípade, o aký ide vo veci samej, ak súd, ktorý začal konanie ako prvý, vydá rozhodnutie v rozpore s článkom 22 bodom 1 rovnakého nariadenia, toto rozhodnutie nemôže byť uznané v členskom štáte súdu, ktorý začal konanie ako druhý.

56

Za týchto podmienok súd, ktorý začal konanie ako druhý, už nemôže prerušiť konanie ani odmietnuť vykonávať svoju právomoc a musí o návrhu, ktorý mu bol podaný, meritórne rozhodnúť, aby zabezpečil dodržanie tohto pravidla výlučnej právomoci.

57

Každý iný výklad by bol v rozpore s cieľmi, o ktoré sa opiera štruktúra nariadenia č. 44/2001, akým je harmonické fungovanie súdnictva minimalizovaním negatívneho konfliktu právomoci, voľný pohyb rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, a osobitne ich uznávanie.

58

Ako uviedol aj generálny advokát v bode 41 svojich návrhov, skutočnosť, že podľa článku 27 nariadenia č. 44/2001 súd s výlučnou právomocou podľa článku 22 bodu 1 tohto nariadenia, ktorý začal konanie ako druhý, preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konanie ako prvý, a ak ide o takýto prípad, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu, by nezodpovedala požiadavke riadneho výkonu spravodlivosti.

59

Okrem toho by bol ohrozený cieľ sledovaný článkom 27 tohto nariadenia, a síce vyhnúť sa neuznaniu rozhodnutia z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s rozhodnutím vydaným v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie, v konkrétnom kontexte, keď súd, ktorý začal konanie ako druhý, má výlučnú právomoc podľa článku 22 bodu 1 uvedeného nariadenia.

60

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že pred prerušením konania podľa tohto ustanovenia súd, ktorý začal konanie ako druhý, musí preskúmať, či z dôvodu nedodržania výlučnej právomoci stanovenej v článku 22 bode 1 tohto nariadenia sa prípadné meritórne rozhodnutie súdu, ktorý začal konanie ako prvý, neuzná v iných členských štátoch podľa článku 35 ods. 1 uvedeného nariadenia.

61

Treba konštatovať, že prvá, druhá, ako aj piata až ôsma otázka sa týkajú v prvom rade pôsobnosti článku 27 nariadenia č. 44/2001 a skutočností, ktoré musí súd, ktorý začal konanie ako druhý, zohľadniť, ak sa v prípade prekážky začatej veci rozhodne prerušiť konanie, a v druhom rade vzťahu, ktorý existuje medzi článkami 27 a 28 tohto nariadenia, ako aj kritérií, ktoré môže súd, ktorý začal konať ako druhý, zohľadniť v rámci voľnej úvahy v prípade súvisiacich vecí.

62

Ako uviedol aj generálny advokát v bode 20 svojich návrhov, od súdu, ktorý začal konanie ako druhý a ktorý má výlučnú právomoc podľa článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, nemožno požadovať preskúmanie splnenia vecných kritérií prekážky začatej veci vo vzťahu k sporu, v ktorom začal konanie ako druhý.

63

Takéto overenie by totiž bolo zbytočné, lebo súd, ktorý začal konanie ako druhý, môže v rámci svojho rozhodnutia vydaného podľa článku 27 nariadenia č. 44/2001 zohľadniť okolnosť, že prípadné meritórne rozhodnutie súdu, ktorý začal konanie ako prvý, sa neuzná v iných členských štátoch podľa článku 35 ods. 1 tohto nariadenia z dôvodu porušenia výlučnej právomoci stanovenej v článku 22 bode 1 uvedeného nariadenia.

64

V dôsledku toho sa už nekladie otázka, aké skutočnosti má súd, ktorý začal konanie ako druhý, zohľadniť, aby mohol vydať svoje rozhodnutie v prípade prekážky začatej veci.

65

To isté platí v prípade otázok týkajúcich sa vzťahu, ktorý existuje medzi článkami 27 a 28 nariadenia č. 44/2001, na jednej strane, a kritérií, ktoré môže súd, ktorý začal konanie ako druhý, zohľadniť v rámci voľnej úvahy v prípade súvisiacich vecí, na druhej strane. V prípade, že súd, ktorý začal konanie ako druhý, má výlučnú právomoc, ako je to v prejednávanej veci, ustanovenia článkov 27 a 28 tohto nariadenia si nemôžu konkurovať.

66

S ohľadom na uvedené treba konštatovať, že so zreteľom na odpoveď na tretiu a štvrtú otázku netreba odpovedať na prvú a druhú, ako aj piatu až ôsmu otázku.

67

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: