Rozsudky v manželských a rodičovských veciach – súdna právomoc, uznávanie a výkon (Brusel IIa)

 

ZHRNUTIE K DOKUMENTU:

Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

AKÝ JE CIEĽ TOHTO NARIADENIA?

Nariadenie (ES) č. 2201/2003, známe ako „nariadenie Brusel IIa“, je jednotný právny nástroj, ktorého cieľom je pomôcť medzinárodným párom pri riešení sporov týkajúcich sa rozvodu a starostlivosti o deti, do ktorých je zapojená viac ako jedna krajina.

Stanovujú sa ním:

• pravidlá, podľa ktorých sa určuje súd zodpovedný za riešenie manželských vecí a rodičovských práv a povinností v sporoch týkajúcich sa viac ako jednej krajiny,
• pravidlá, ktoré uľahčujú uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v jednom členskom štáteEurópskej únie (EÚ) druhým členským štátom,
• postup riešenia prípadov, v ktorých rodič unesie dieťa z jedného členského štátu a zoberie ho do iného členského štátu.

Nariadenie sa nezaoberávecami rodinného hmotného práva. Za ne sú zodpovedné jednotlivé členské štáty.

HLAVNÉ BODY

Nariadenie sa vzťahuje na prípady podľa občianskeho práva, ktoré zahŕňajú viac ako jednu krajinu a týkajú sa:

• rozvodu,
• rozluky,
• vyhlásenie manželstva za neplatné,
• akéhokoľvek aspektu rodičovských práv a povinností (napríklad opatrovníckeho práva a práva styku s dieťaťom).

Jedným z jeho hlavných cieľov je presadzovať právo dieťaťa na udržiavanie kontaktu s oboma rodičmi, aj keď žijú oddelene alebo v rôznych členských štátoch.

Nariadenie sa nevzťahuje na prípady týkajúce sa:

• dôvodov na rozvod alebo rozhodného práva vo veciach rozvodu,
• otázok spojených s rozvodom, napríklad výživného,
• určovania a napádania otcovstva,
• rozsudkov o osvojení a súvisiacich prípravných opatrení,
• vyhlásenia osvojenia za neplatné alebo jeho zrušenia,
• mena a priezviska dieťaťa,
• nezávislosti detí od ich rodičov alebo opatrovníkov,
• zvereneckej správy a dedenia,
• opatrení prijatých v reakcii na trestné činy spáchané deťmi.

Manželské veci

Otázku súdnej právomoci v manželských veciach neupravuje žiadne všeobecné pravidlo. Namiesto toho sa v nariadení na účely určenia členského štátu, ktorého súdy majú právo rozhodnúť vo veci, stanovuje sedem alternatívnych kritérií na určenie súdnej právomoci na základe štátnej príslušnosti manželov alebo miesta ich obvyklého pobytu.

Rodičovské práva a povinnosti

Nariadenie sa uplatňuje na:

• opatrovnícke práva a práva styku s dieťaťom,
• opatrovníctvo, poručníctvo alebo podobné právne dohody,
• určenie a úlohy osôb alebo subjektov, ktoré sú zodpovedné za dieťa alebo jeho majetok alebo ktoré dieťa zastupujú alebo mu pomáhajú,
• umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do zariadenia starostlivosti o dieťa,
• opatrenia na ochranu dieťaťa týkajúce sa správy, udržovania alebo nakladania s jeho majetkom.

Takéto záležitosti sú vo všeobecnosti v právomoci súdov v členskom štáte, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Ak nie je možné určiť, kde má dieťa obvyklý pobyt (napríklad v prípade utečencov), právomoc automaticky preberá členský štát, v ktorom sa dieťa nachádza.

Únos dieťaťa

V nariadení sa stanovujú aj pravidlá pre riešenie prípadov nezákonného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa.

Právomoc konať majú aj naďalej súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom, až kým dieťa nezačne žiť prevažne v inom členskom štáte.

Uznávanie

Podľa nariadenia musí každý členský štát automaticky uznať rozsudky vydané v inom členskom štáte v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Uznanie možno odmietnuť, ak napríklad:

• uznanie je v zjavnom rozpore s verejným poriadkom,
• písomnosť, ktorou sa začalo konanie, nebola odporcovi doručená včas, aby si mohol zabezpečiť právnu obhajobu (ak bol rozsudok vydaný bez účasti odporcu),
• uznanie je nezlučiteľné s iným rozsudkom vydaným v konaní medzi rovnakými účastníkmi.

V prípade rozsudkov týkajúcich sa rodičovských práv a povinností uznanie možno odmietnuť aj:

• vtedy, ak dieťa nemalo možnosť vyjadriť sa,
• na návrh osoby, ktorá tvrdí, že rozsudok zasahuje do jej rodičovských práv a povinností, ak bol rozsudok vydaný bez toho, aby táto osoba mala možnosť vyjadriť sa.

Uplatňovanie

Rozsudok o výkone rodičovských práv a povinností vykonateľný v členskom štáte, v ktorom bol vydaný, môže byť vykonaný v inej krajine EÚ, ak tam bol na návrh zainteresovaného účastníka vyhlásený za vykonateľný. Vyhlásenie sa však nevyžaduje v prípade rozsudkov, ktorými sa udeľujú práva styku, a v prípade rozsudkov o návrate dieťaťa, ktoré boli osvedčené pôvodným sudcom v súlade s týmto nariadením.

Spolupráca ústredných orgánov v prípadoch rodičovských práv a povinností

Každý členský štát určí ústredný orgán (alebo viacero orgánov), ktorých povinnosťou bude:

• pomáhať rodičom, ktorí sa snažia o návrat dieťaťa uneseného iným rodičom do inej krajiny EÚ,
• podporovať výmenu informácií o vnútroštátnych právnych predpisoch a postupoch,
• pomáhať súdom pri ich vzájomnej komunikácii,
• pomáhať rodičom alebo opatrovníkom, ktorí sa snažia o uznanie a výkon rozhodnutí,
• snažiť sa o riešenie sporov medzi rodičmi a opatrovníkmi alternatívnymi prostriedkami, napríklad mediáciou.

Ústredné orgány sa pravidelne schádzajú ako členovia Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci.

Existujúce dohody

Všeobecne platí, že týmto nariadením sa nahrádzajú existujúce dohody o rovnakých veciach, ktoré sa týkajú dvoch alebo viacerých členských štátov. Vo vzťahoch medzi členskými štátmi má nariadenie prednosť pred niektorými viacstrannými dohovormi:

• Haagsky dohovor z roku 1961 (predpis uplatňovaný na ochranu maloletých),
• Luxemburský dohovor z roku 1967 (uznávanie rozhodnutí o manželstve),
• Haagsky dohovor z roku 1970 (uznávanie rozvodov),
• Európsky dohovor z roku 1980 (zverenie dieťaťa do starostlivosti),
• Haagsky dohovor z roku 1980 (občianskoprávne aspekty medzinárodných únosov detí).

V súvislosti s Haagskym dohovorom z 19. októbra 1996 o rodičovských právach a povinnostiach a opatreniach na ochranu dieťaťa (pozri súhrn) sa nariadenie uplatňuje v plnej miere, ak má dieťa obvyklý pobyt v krajine EÚ.

Výnimky a osobitné pravidlá

Dánsko nie je účastníkom nariadenia, a preto ním nie je viazané.

Osobitné pravidlá sa uplatňujú na:

• vzťahy Fínska a Švédska s Dánskom, Islandom a Nórskom, pokiaľ ide o uplatňovanie Severského dohovoru o manželstvách zo 6. februára 1931,
• vzťahy medzi Svätou stolicou a Portugalskom, Talianskom, Španielskom a Maltou.

Zrušenie

Nariadenie Brusel IIa bolo prepracované nariadením (EÚ) 2019/1111 (prepracované nariadenie Brusel IIa), ktoré je uplatniteľné od 1. augusta 2022 (pozri súhrn).

ODKEDY SA NARIADENIE UPLATŇUJE?

Nariadenie sa uplatňuje od 1. marca 2005.

KONTEXT

Ďalšie informácie:

• Formuláre pre manželské veci a veci rodičovských práv a povinností (Európsky portál elektronickej justície)
• Rodinné právo (Európska komisia)
• Rodinné veci a dedenie (webové sídlo)

HLAVNÝ DOKUMENT

Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 23.12.2003, s. 1 – 29)

Následné zmeny nariadenia (ES) č. 2201/2003 boli zapracované do pôvodného textu. Toto konsolidované znenie slúži len na dokumentačné účely.

SÚVISIACE DOKUMENTY

Rozhodnutie Rady 2010/405/EÚ z 12. júla 2010, ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 189, 22.7.2010, s. 12 – 13)

Nariadenie Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 343, 29.12.2010, s. 10 – 16)

Rozhodnutie Komisie 2012/714/EÚ z 21. novembra 2012, ktorým sa potvrdzuje účasť Litvy na posilnenej spolupráci v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 323, 22.11.2012, s. 18 – 19)

Rozhodnutie Komisie 2014/39/EÚ z 27. januára 2014, ktorým sa potvrdzuje účasť Grécka na posilnenej spolupráci v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 23, 28.1.2014, s. 41 – 42)

Posledná aktualizácia 03.09.2021