23.6.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 140/12

—

určiť, že Talianska republika si tým, že rozšírila ustanovením článku 2 ods. 44 zákona č. 350 z 24. decembra 2003 (finančný zákon 2004) na rok 2002 odpustenie dane stanovené v článkoch 8 a 9 zákona č. 289 z 27. decembra 2002 (finančný zákon 2003) a tým, že výslovne a všeobecne stanovila, že sa vzdáva overovania zdaniteľných plnení uskutočnených v priebehu daňového obdobia pre rok 2002, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 2 ods. 1 písm. a), c) a d) a z článkov 193 až 273 hlavy XI smernice Rady 2006/112/ES (1) z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktoré od 1. januára 2007 zrušili a nahradili články 2 a 22 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS (2) zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu — spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, v spojení s článkom 10 Zmluvy ES,

—

zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania.

1.

Komisia pripomína existenciu dvojakej povinnosti uloženej členským štátom normotvorcom Spoločenstva spočívajúcej nielen vo vydávaní všetkých právnych predpisov vnútroštátneho práva nevyhnutných na prevzatie Šiestej smernice o DPH, ale tiež v prijímaní všetkých opatrení administratívnej povahy nevyhnutných na zabezpečenie, že osoby povinné platiť DPH budú dodržiavať povinnosti vyplývajúce z tejto šiestej smernice, najmä povinnosť platiť daň splatnú v dôsledku zdaniteľných plnení uskutočnených v priebehu určitého obdobia. Harmonizácia DPH zavedená normotvorcom Spoločenstva by bola zbavená zmyslu a celkového praktického využitia, ak by vnútroštátne daňové úrady nemali povinnosť vykonať účinné overenia a kontrolu určenú na to, aby sa zabezpečilo „inkasovanie daní, a to jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch“, ako upresňuje štrnáste odôvodnenie šiestej smernice.

2.

Pravidlá stanovené článkami 8 a 9 talianskeho zákona č. 289/2002 ďaleko prekročili priestor pre voľnú úvahu priznaný členským štátom normotvorcom Spoločenstva. Namiesto použitia tejto diskrečnej právomoci na účely dosiahnutia efektívnejšej daňovej kontroly sa totiž taliansky štát týmto zákonom vzdal všeobecne, bez rozdielu a preventívne akejkoľvek kontrolnej a overovacej činnosti v oblasti DPH a porušil tak priamo požiadavky podľa článku 22 šiestej smernice, a v dôsledku toho i všeobecnú povinnosť vyjadrenú v článku 2, aby všetky zdaniteľné plnenia podliehali DPH. Taliansky zákonodarca poskytol všetkým osobám povinným platiť DPH v jeho daňovej právomoci možnosť celkom vylúčiť v po sebe idúcich daňových obdobiach možnosť akejkoľvek daňovej kontroly. Daňový poplatník môže získať značné zvýhodnenie zaplatením čiastky vypočítanej paušálne, čo už nemá nič spoločné s DPH, ktorá bola splatná z ceny dodávok tovaru alebo poskytnutia služieb uskutočnených osobou povinnou platiť daň v priebehu dotknutého daňového obdobia.

3.

Toto radikálne „oddelenie“ daňového dlhu vypočítaného podľa bežných pravidiel DPH a „čiastky na zaplatenie“ na účely využitia „condono tombale“ (uhradenie starých daňových dlhov paušálnou platbou) je osobitne zrejmé, ak osoba povinná platiť daň úplne opomenula podať daňové priznanie. Daňový poplatník môže svoju situáciu uviesť do súladu s právom pre každé ročné daňové obdobie zaplatením čiastky 1 500 eur pre fyzickú osobu alebo 3 000 eur pre spoločnosť. Podobná neexistencia akejkoľvek väzby so zdaniteľným základom uskutočnených (a nepriznaných) plnení charakterizuje tiež mechanizmus condono „tombale“, ktorý sa uskutočňuje podaním dodatočného daňového priznania. Čiastka dlžná daňovým poplatníkom, ktorý má v úmysle použiť tento mechanizmus, sa vypočíta pomocou percenta (2 %) použiteľného na DPH, ktoré by bola dlžná z dodávok tovaru alebo z poskytnutia služieb uskutočnených v priebehu každého daňového obdobia (alebo na DPH z nákupu, neprávom odpočítanej v priebehu toho istého daňového obdobia).

4.

Takéto všeobecné a preventívne vzdanie sa akejkoľvek overovacej činnosti môže viesť k vážnym narušeniam riadneho fungovania spoločného systému DPH. Spôsobuje najmä narušenie zásady daňovej neutrality, ktorá bráni tomu, aby sa s hospodárskymi subjektami, ktoré uskutočňujú tie isté plnenia, zaobchádzalo rozdielne vzhľadom na výber DPH. Akákoľvek výnimka z pravidla o účinnom uplatňovaní a výbere DPH sa totiž prejavuje jednak vážnou ujmou na škodu ako talianskych podnikov, tak aj podnikov z iných členských štátov, ktoré podliehajú bežnému režimu dane z pridanej hodnoty, a jednak vážnym zásahom do zásady „zdravej súťaže“ na spoločnom trhu, uvedenej v štvrtom odôvodnení šiestej smernice.