Predbežné znenie

UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

zo 4. júla 2024 (*)

„Odvolanie – Článok 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Inštitucionálne právo – Článok 265 ZFEÚ – Žaloba na nečinnosť – Úplné uplatňovanie ustanovení schengenského acquis v Rumunsku – Povinnosť prijať rozhodnutie podľa aktu o podmienkach prijatia Bulharskej republiky a Rumunska do Európskej únie – Sčasti zjavne neprípustné a sčasti zjavne nedôvodné odvolanie“

Vo veci C‑786/23 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 18. decembra 2023,

Eugen Tomac, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení R. Duta, advokát,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Rada Európskej únie,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predseda šiestej komory T. von Danwitz, sudcovia P. G. Xuereb (spravodajca) a A. Kumin,

generálny advokát: A. M. Collins,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,

vydal toto

Uznesenie

1        Svojím odvolaním pán Eugen Tomac navrhuje zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 26. októbra 2023, Tomac/Rada (T‑244/23, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2023:685), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu podanú na základe článku 265 ZFEÚ, ktorou sa domáhal jednak určenia, že Rada Európskej únie v rozpore s právom neprijala kroky na účely rozhodnutia o úplnom uplatňovaní ustanovení schengenského acquis v Rumunsku, a jednak priznania mu postavenia „privilegovaného žalobcu“ a vyhradenia mu tak v tejto súvislosti všetkých práv, dôvodov a návrhov.

 Právny rámec

2        V znení článku 4 Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 203, ďalej len „akt o pristúpení“), ktorý tvorí prílohu k zmluve medzi členskými štátmi Európskej únie a Bulharskou republikou a Rumunskom o pristúpení Bulharskej republiky a Rumunska k Európskej únii (Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 11), podľa článku 2 ods. 2 tejto Zmluvy, ktorá bola podpísaná 25. apríla 2005 a nadobudla platnosť 1. januára 2007:

„1.      Ustanovenia Schengenského acquis začleneného do rámca Európskej únie… a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov, ktoré sú uvedené v prílohe II, ako aj všetkých ostatných takých aktov prijatých predo dňom pristúpenia, sú odo dňa pristúpenia pre Bulharsko a Rumunsko záväzné a v týchto štátoch uplatniteľné.

2.      Tieto ustanovenia Schengenského acquis začleneného do rámca Európskej únie a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov neuvedené v odseku 1, ktoré sú síce odo dňa pristúpenia pre Bulharsko a Rumunsko záväzné, v každom z týchto štátov sa však budú uplatňovať iba na základe na tento účel prijatého rozhodnutia Rady po overení v súlade s platnými schengenskými hodnotiacimi postupmi, že nevyhnutné podmienky pre uplatňovanie celého príslušného acquis boli v tomto štáte splnené.

Rada po porade s Európskym parlamentom prijme rozhodnutie jednomyseľne svojimi členmi, ktorí zastupujú vlády členských štátov, v ktorých sú už ustanovenia uvedené v tomto odseku účinné, a zástupcom vlády členského štátu, v ktorom majú tieto ustanovenia nadobudnúť účinnosť. …“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

3        Všeobecný súd uviedol okolnosti predchádzajúce sporu v bodoch 2 až 23 napadnutého uznesenia a pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť takto.

4        Odvolateľ je poslancom Európskeho parlamentu, ktorý je rumunským štátnym príslušníkom.

5        Rumunsko po pristúpení k Únii 1. januára 2007 podniklo v rokoch 2009 až 2011 rad krokov v rámci postupov schengenského hodnotenia s cieľom splniť kritériá požadované na úplné uplatňovanie ustanovení schengenského acquis.

6        Predsedníctvo Rady vypracovalo dva návrhy rozhodnutia Rady o úplnom uplatňovaní ustanovení schengenského acquis v Rumunsku, po ktorých Parlament prijal viaceré uznesenia, v ktorých vyjadril svoju podporu pristúpeniu Rumunska k schengenskému priestoru a vyzval Radu, aby na tento účel prijala potrebné opatrenia. O týchto dvoch návrhoch sa však v Rade nehlasovalo.

7        Dňa 29. novembra 2022 predsedníctvo Rady na základe článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení vypracovalo návrh č. 15218/22 rozhodnutia Rady o úplnom uplatňovaní ustanovení schengenského acquis v Bulharsku a Rumunsku (ďalej len „návrh č. 15218/22“).

8        Na zasadnutí 8. decembra 2022 zasadala skupina Rady pre spravodlivosť a vnútorné veci (SVV), aby rozhodla o návrhu č. 15218/22 zaradenom v bode 3 písm. a) programu tohto zasadnutia, v ktorom je stanovené, že je možné požiadať o hlasovanie o prípadnom prijatí zástupcami vlád členských štátov. Keďže pri hlasovaní nebola dosiahnutá jednomyseľnosť, tento návrh nebol prijatý.

9        E‑mailom z 15. decembra 2022 odvolateľ požiadal generálnu riaditeľku pre SVV Generálneho sekretariátu Rady, či by mu mohla poskytnúť výsledky hlasovania o návrhu č. 15218/22, ako aj zápisnicu zo zasadnutia Rady z 8. decembra 2022 alebo s ním súvisiacu správu.

10      Generálna riaditeľka pre SVV Generálneho sekretariátu Rady e‑mailom zo 16. decembra 2022 odvolateľovi odpovedala, že počas tohto zasadnutia skutočne nebol návrh č. 15218/22 prijatý a v súlade s článkami 8 a 9 Rokovacieho poriadku Rady sa výsledky hlasovania nezverejňujú vzhľadom na to, že išlo o rokovania o nelegislatívnom akte, ktorý nie je prístupný verejnosti. Dodala, že nebola zverejnená ani zápisnica z tohto zasadnutia.

11      Listom zo 6. februára 2023 odvolateľ zaslal ministrovi, členovi skupiny Rady pre SVV, výzvu konať na základe článku 265 druhého odseku ZFEÚ, aby táto inštitúcia rozhodla o úplnom uplatňovaní ustanovení schengenského acquis v Rumunsku podľa článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení. Na podporu tejto výzvy konať sa odvolával najmä na porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Okrem toho podľa jeho názoru vzhľadom na to, že bolo preukázané, že Rumunsko spĺňa podmienky postupu hodnotenia, jeho integrácia nemôže byť zamietnutá pod zámienkou neodôvodneného nesúhlasu jediného členského štátu a Rada nemala prihliadať na tento zjavne neodôvodnený nesúhlas najmä v zmysle článku 4 aktu o pristúpení.

12      Generálny riaditeľ pre všeobecnú a inštitucionálnu politiku (GIP) Rady odpovedal odvolateľovi listom z 13. apríla 2023. Pripomenul mu požiadavku jednomyseľnosti hlasovania stanovenú v článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení, ktorej splnenie je nevyhnutné na prijatie rozhodnutia v zmysle tohto článku. Následne mu oznámil, že zástupcovia dotknutých členských štátov na zasadnutiach 8. a 9. decembra 2022 nehlasovali za návrh č. 15218/22 jednomyseľne, a preto rokovania o úplnom uplatňovaní ustanovení schengenského acquis v Rumunsku pokračovali s cieľom dosiahnuť jednomyseľnosť, ktorú vyžaduje akt o pristúpení.

 Žaloba na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie

13      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 10. mája 2023 odvolateľ podal proti Rade žalobu na nečinnosť podľa článku 265 ZFEÚ, ktorou sa domáhal jednak určenia, že táto inštitúcia neoprávnene neuskutočnila kroky smerujúce k prijatiu rozhodnutia o úplnom uplatňovaní ustanovení schengenského acquis v Rumunsku na základe článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení, a jednak priznania postavenia „privilegovaného žalobcu“ a vyhradenia mu v tejto súvislosti všetkých práv, dôvodov a návrhov.

14      Dňa 26. októbra 2023 Všeobecný súd podľa článku 126 svojho rokovacieho poriadku bez ďalšieho konania zamietol túto žalobu ako zjavne bez právneho základu.

15      Pokiaľ ide o prvý žalobný návrh, Všeobecný súd v bode 30 napadnutého uznesenia konštatoval, že článok 4 aktu o pristúpení nestanovuje žiadnu lehotu, po ktorej uplynutí by sa rozhodnutie Rady podľa odseku 2 tohto článku muselo prijať alebo by sa považovalo za prijaté.

16      Okrem toho v bode 31 tohto uznesenia Všeobecný súd konkrétne poukázal na to, že najmä z hlasovania podľa článku 4 aktu o pristúpení, ako aj z podmienky jednomyseľnosti hlasovania, ktorú tento článok stanovuje, vyplýva, že zástupcovia vlád dotknutých členských štátov nie sú za každých okolností povinní prijať rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia, ale že v tejto súvislosti naopak majú diskrečnú právomoc vylučujúcu právo jednotlivcov požadovať od nich, a teda od Rady, aby v čase rozhodovania o návrhu rozhodnutia zaujali konkrétne stanovisko.

17      Všeobecný súd teda v bode 32 spomenutého uznesenia zdôraznil, že generálny riaditeľ pre GIP správne uviedol, že Rada nemohla oprávnene prehliadnuť neexistenciu jednomyseľnosti zástupcov dotknutých členských štátov pri hlasovaní, inak by porušila podmienky stanovené v článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení.

18      V bode 33 toho istého uznesenia Všeobecný súd dospel k záveru, že v čase výzvy konať, ktorú odvolateľ adresoval Rade, nemala táto inštitúcia povinnosť prijať rozhodnutie podľa článku 4 aktu o pristúpení, ale mala konať v súlade s požiadavkou jednomyseľného hlasovania výslovne stanovenou v tomto článku.

19      V bodoch 34 a 35 napadnutého uznesenia Všeobecný súd dodal, že Rada neopomenula v rámci svojich právomocí uskutočniť pred podaním žaloby všetky kroky potrebné na prijatie rozhodnutia v zmysle článku 4 aktu o pristúpení vzhľadom na to, že predsedníctvo Rady pripravilo tri návrhy rozhodnutia, ktoré smerovali k úplnému uplatňovaniu ustanovení schengenského acquis v Bulharsku a Rumunsku. Neprijatie rozhodnutia zo strany Rady teda nebolo protiprávne v zmysle článku 265 ZFEÚ.

20      Pokiaľ ide o druhý žalobný návrh, Všeobecný súd v bode 37 napadnutého uznesenia pripomenul, že podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ je postavenie „privilegovaného žalobcu“ priznané len členským štátom, Parlamentu, Rade alebo Európskej komisii, a teda rozhodol, že toto postavenie nemožno priznať odvolateľovi.

 Návrhy odvolateľa a konanie na Súdnom dvore

21      Svojím odvolaním podaným 18. decembra 2023 odvolateľ v podstate navrhuje, aby Súdny dvor napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil inej komore Všeobecného súdu, aby rozhodla o jeho návrhu, a subsidiárne aby toto uznesenie zmenil.

 O odvolaní

22      Podľa článku 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie čiastočne alebo úplne zjavne neprípustné alebo zjavne nedôvodné, tento súd ho môže odôvodneným uznesením na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek čiastočne alebo úplne zamietnuť.

23      Toto ustanovenie je v prejednávanej veci potrebné uplatniť.

24      Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza dva odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade lehoty na prijatie rozhodnutia podľa článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení a druhý na porušení určitých všeobecných právnych zásad Všeobecným súdom, ako sú zásady právnej istoty, voľného pohybu osôb a tovaru, zákazu diskriminácie a rovnosti zaobchádzania, „vzájomnej pomoci“, ako aj „bratstva“ a lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi, ako aj na zjavne nesprávnom posúdení.

 O prvom odvolacom dôvode

25      Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod založený na tom, že povinnosť prijať rozhodnutie podľa článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení v primeranej lehote vyplýva z článku 3 ods. 2 a 3 ZEÚ, ako aj z článku 4 ods. 2 ZEÚ, treba uviesť, že tieto ustanovenia neukladajú Rade žiadnu takúto povinnosť a že Všeobecný súd sa okrem toho v bode 30 napadnutého uznesenia nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že článok 4 aktu o pristúpení nestanovuje nijakú lehotu, po ktorej uplynutí by sa rozhodnutie Rady podľa tohto článku muselo prijať alebo by sa považovalo za prijaté.

26      Prvý odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

 O druhom odvolacom dôvode

27      Čo sa týka druhého odvolacieho dôvodu, odvolateľ v prvom rade tvrdí, že neprijatie rozhodnutia v zmysle článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení je v rozpore s určitými všeobecnými právnymi zásadami, ktoré sú uvedené v bode 24 vyššie.

28      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní je potrebné presne označiť napadnuté body odôvodnenia rozhodnutia Všeobecného súdu, ktorého zrušenie sa navrhuje, a presne uviesť právne tvrdenia, o ktoré sa tento návrh konkrétne opiera, inak je odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustný (rozsudok z 10. septembra 2020, Hamas/Rada, C‑386/19 P, EU:C:2020:691, bod 31 a citovaná judikatúra).

29      Treba však konštatovať, že odvolateľ jednak neoznačil, ktoré body odôvodnenia napadnutého uznesenia napáda, pokiaľ ide o zásady spomenuté v bode 24 vyššie, a jednak neuvádza nijaké argumenty, ktoré by mohli spochybniť konštatovanie Všeobecného súdu v bode 33 napadnutého uznesenia, že v čase výzvy konať, ktorú odvolateľ adresoval Rade, nemala táto inštitúcia povinnosť prijať rozhodnutie podľa článku 4 aktu o pristúpení, inak by porušila najmä podmienku jednomyseľného hlasovania stanovenú v tomto článku.

30      Navyše pokiaľ ide o údajné diskriminačné zaobchádzanie s Rumunskom v porovnaní s Chorvátskou republikou, je potrebné konštatovať, že odvolateľ nevysvetľuje, ako takéto rozdielne zaobchádzanie za predpokladu, že by bolo preukázané, ovplyvnilo prijatie rozhodnutia v zmysle článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení.

31      Napokon ak odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že nerozhodol, že Rada nemala prihliadať na podmienku jednomyseľného hlasovania a mala rozhodnúť kvalifikovanou väčšinou v súlade s článkom 31 ods. 2 prvou zarážkou ZEÚ, je potrebné konštatovať, že toto ustanovenie je súčasťou kapitoly 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, ktorá stanovuje osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike, a preto nie je relevantná pre výklad článku 4 ods. 2 aktu o pristúpení.

32      Druhý odvolací dôvod treba preto tiež zamietnuť.

33      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že odvolanie treba v celom rozsahu zamietnuť ako sčasti zjavne neprípustné a sčasti zjavne nedôvodné.

 O trovách

34      Podľa článku 137 rokovacieho poriadku, ktorý sa použije na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, Súdny dvor rozhoduje o trovách konania uznesením, ktorým sa konanie končí.

35      Keďže sa v prejednávanom prípade toto uznesenie prijalo predtým, ako bolo odvolanie doručené ďalšiemu účastníkovi konania, a predtým, ako mu mohli vzniknúť trovy konania, treba rozhodnúť, že odvolateľ znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) nariadil:

1.      Odvolanie sa zamieta ako sčasti zjavne neprípustné a sčasti zjavne nedôvodné.

2.      Pán Eugen Tomac znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

*      Jazyk konania: francúzština.