Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JEAN RICHARD DE LA TOUR

prednesené 8. mája 2024(1)

Vec C‑126/23 [Burdene](i)

UD,

QO,

VU,

LO,

CA

proti

Presidenza del Consiglio dei Ministri,

Ministero dell’Interno

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale Ordinario di Venezia (Súd prvej inštancie v Benátkach, Taliansko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/80/ES – Článok 12 ods. 2 – Vnútroštátne systémy odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov – Smrť obete – Odškodnenie blízkych rodinných príslušníkov obete – Pojem,obeť‘ – Vnútroštátna právna úprava vylučujúca vyplácanie odškodnenia blízkym rodinným príslušníkom obete, ak existuje pozostalý manželský partner a potomkovia –,Spravodlivé a primerané‘ odškodnenie“

I.      Úvod

1.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 ods. 2 smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov(2), článkov 20 a 21, článku 33 ods. 1 a článku 47 Charty základných práv Európskej únie(3), ako aj článku 1 protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(4).

2.        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi rodičmi, sestrou a deťmi obete vraždy na jednej strane a Presidenza del Consiglio dei Ministri (predsedníctvo Rady ministrov, Taliansko) a Ministero dell’Interno (Ministerstvo vnútra, Taliansko) na druhej strane vo veci odškodnenia zo strany talianskeho štátu z dôvodu platobnej neschopnosti páchateľa tejto vraždy, pričom toto odškodnenie je buď príliš nízke alebo žiadne.

3.        Vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že vnútroštátna právna úprava, ktorá v prípade úmrtia obete automaticky vylučuje vyplatenie odškodnenia niektorým členom jej rodiny, a to s použitím postupnosti inšpirovanej dedičským právom, nie je zlučiteľná s právom Únie v oblasti odškodňovania obetí trestných činov.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

1.      Smernica 2004/80

4.        V odôvodneniach 3, 5 až 7 a 10 smernice 2004/80 sa uvádza:

„(3)      Európska Rada na svojom stretnutí v Tampere 15. a 16. októbra 1999 vyzvala k vypracovaniu minimálnych štandardov ochrany obetí trestných činov, najmä o prístupe obetí trestných činov k spravodlivosti a ich právach na odškodnenie za škody, vrátane nákladov na právnu pomoc;

…

(5)      15. marca 2001 prijala Rada rámcovú smernicu 2001/220/SVV o postavení obetí trestných činov v trestnom konaní[(5)]. Toto rozhodnutie založené v [na – neoficiálny preklad] hlave VI Zmluvy o Európskej únii [s názvom,Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach‘(6)] umožňuje obetiam trestných činov požadovať od páchateľa odškodnenie v trestnom konaní.

(6)      obete trestných činov v Európskej únii by mali mať právo spravodlivé a primerané odškodnenie za zranenia, ktoré utrpeli, bez ohľadu na to, kde v [Únii] bol trestný čin spáchaný;

(7)       smernica vytvára systém spolupráce na uľahčenie prístupu obetí trestných činov k odškodneniu v cezhraničných situáciách, ktorý by mal fungovať na základe systémov členských štátov pre odškodňovanie obetí násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach. Preto by mal mechanizmus odškodnenia existovať vo všetkých členských štátoch;

…

(10)      obete trestných činov často nie sú schopné získať odškodnenie od páchateľa, pretože páchateľ nemusí mať potrebné prostriedky na splnenie povinnosti uloženej rozsudkom o odškodnení alebo pretože nie je možné páchateľa identifikovať alebo trestne stíhať;“

5.        Kapitola II tejto smernice s názvom „Vnútroštátne systémy odškodňovania“ obsahuje článok 12, ktorý uvádza:

„1.      Pravidlá prístupu k odškodneniu v cezhraničných situáciách vypracované touto smernicou fungujú na základe systémov členských štátov pre odškodňovanie obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach.

2.      Všetky členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne pravidlá ustanovovali existenciu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete.“

6.        Kapitola III uvedenej smernice s názvom „Vykonávacie ustanovenia“ obsahuje články 13 až 21. Článok 17 týkajúci sa „priaznivejších ustanovení“ znie takto:

„Táto smernica nebráni členským štátom, pokiaľ sú také ustanovenia zlučiteľné s touto smernicou:

a)      zaviesť alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia v prospech obetí trestného činu alebo akýchkoľvek iných osôb postihnutých trestným činom;

b)      zaviesť alebo ponechať ustanovenia na účel odškodnenia obetí trestného činu spáchaného mimo ich územia, alebo akejkoľvek inej osoby postihnutej takým trestným činom, podľa akýchkoľvek podmienok, ktoré môže členský štát na ten účel špecifikovať.“

2.      Smernica 2012/29/EÚ

7.        Odôvodnenie 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV(7) uvádza:

„Osoba by sa mala považovať za obeť bez ohľadu na skutočnosť, či bol páchateľ identifikovaný, zaistený, stíhaný, alebo odsúdený, a bez ohľadu na rodinný vzťah medzi nimi. Je možné, že v dôsledku trestného činu sú poškodení aj rodinní príslušníci obete. Konkrétne by mohli byť dôsledkom trestného činu poškodení rodinní príslušníci obete, ktorá v priamom dôsledku trestného činu zomrela. Takíto rodinní príslušníci sú nepriame obete trestného činu, a preto by mali tiež mať prístup k ochrane v rámci tejto smernice. Členské štáty by však mali byť schopné zaviesť postupy, ktorými sa obmedzí počet rodinných príslušníkov, ktorí si môžu uplatniť práva ustanovené v tejto smernici. V prípade dieťaťa by malo mať možnosť uplatniť si práva ustanovené v tejto smernici samotné dieťa, alebo pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, nositeľ rodičovských práv a povinností v jeho mene. Touto smernicou nie sú dotknuté vnútroštátne správne postupy požadované na stanovenie, že osoba je obeťou.“

8.        V článku 2 tejto smernice sa uvádza:

„1.      Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

a)      ,obeť‘ je:

i)      fyzická osoba, ktorej bola v priamom dôsledku trestného činu spôsobená ujma vrátane fyzickej, mentálnej alebo emocionálnej ujmy alebo majetkovej škody;

ii)      rodinní príslušníci osoby, ktorá v priamom dôsledku trestného činu zomrela, ktorým bola v dôsledku smrti danej osoby spôsobená ujma;

b)      ,rodinní príslušníci‘ sú manžel(‑ka), osoba, ktorá žije s obeťou trvalo a stabilne v pevnom intímnom zväzku v spoločnej domácnosti, príbuzní v priamom rade, súrodenci a osoby závislé od obete;

…

2.      Členské štáty môžu zaviesť postupy:

a)      ktorými sa po zohľadnení okolností každého jednotlivého prípadu obmedzí počet rodinných príslušníkov, ktorí môžu uplatniť práva stanovené v tejto smernici, a

b)      vo vzťahu k odseku 1 písm. a) bodu ii) na určenie toho, ktorí rodinní príslušníci majú prednosť v súvislosti s uplatnením práv stanovených v tejto smernici.“

B.      Talianske právo

9.        Článok 11 legge n. 122 – Disposizioni per l’adempimento degli obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia all’Unione europea – Legge europea 2015‑2016 (zákon č. 122 o ustanoveniach týkajúcich sa dodržiavania záväzkov vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskej únii – Európsky zákon 2015 – 2016)(8) zo 7. júla 2016 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 122/2016“) uvádza:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie ustanovenia iných právnych predpisov v prospech obetí určitých trestných činov, sa priznáva právo na odškodnenie zo strany štátu v prospech obete úmyselného násilného trestného činu a, v každom prípade, trestného činu podľa článku 603a codice penale [Trestný zákon], okrem trestných činov uvedených v článkoch 581 a 582, pokiaľ nenastali priťažujúce okolnosti podľa článku 583 codice penale [Trestný zákon].

2.      Odškodnenie za trestný čin vraždy, sexuálneho násilia alebo ťažkého ublíženia na zdraví, v súlade s článkom 583 druhý odsek codice penale [Trestný zákon]… sa vypláca v prospech obete alebo oprávnených osôb uvedených v odseku 2a v rozsahu určenom vyhláškou podľa odseku 3. Za iné trestné činy, než sa uvádzajú v prvej vete, sa odškodnenie poskytuje ako náhrada nákladov na liečbu a sociálnu pomoc.

2a.      V prípade úmrtia obete na následky trestného činu sa odškodnenie vypláca pozostalému manželskému partnerovi a potomkom; ak obeť nemala manželského partnera ani potomkov, odškodnenie patrí rodičom a pokiaľ nemala rodičov, patrí súrodencom, ktorí s obeťou v čase spáchania trestného činu žili v spoločnej domácnosti a boli od nej závislí…

2b.      V prípade viacerých oprávnených osôb sa odškodnenie rozdelí podľa podielov vyplývajúcich z ustanovení druhej knihy hlavy II codice civile [Občiansky zákonník].

3.      Výška odškodnenia sa určí vyhláškou Ministro dell’interno [minister vnútra, Taliansko] a Ministro della giustizia [minister spravodlivosti, Taliansko], ktorý sa po dohode s Ministro dell’economia e delle finanze [minister hospodárstva a financií, Taliansko] vydá do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona, v každom prípade v rámci možností [Fondo di rotazione per la solidarieta’ alle vittime dei reati di tipo mafioso, delle richieste estorsive, dell’usura e dei reati intenzionali violenti (Fond solidarity s obeťami trestných činov mafiánskeho typu, vydierania, úžery a úmyselných násilných trestných činov, Taliansko)(9)] uvedeného v článku 14, pričom vyššia náhrada sa zaručí obetiam trestných činov sexuálneho násilia a vraždy, najmä potomkom obete v prípade vraždy spáchanej manželským partnerom, a to aj manželským partnerom v rozluke alebo rozvedeným manželským partnerom, alebo osobou, ktorá je alebo bola s poškodeným v obdobnom blízkom vzťahu.“

10.      Článok 13 ods. 2 zákona č. 122/2016 uvádza:

„Žiadosť musí byť podaná do 60 dní od rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončilo z dôvodu, že páchateľ skutkov zostáva neznámy, alebo od posledného úkonu neúspešného trestného stíhania, alebo odo dňa, keď trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť.“

11.      Prijatý na účely vykonania článku 11 ods. 3 zákona č. 122/2016, článok 1 ods. 1 písm. b) decreto ministeriale – Determinazione degli importi dell’indennizzo alle vittime dei reati intenzionali violenti (vyhláška ministerstva, ktorou sa stanovujú sumy odškodnenia pre obete úmyselných násilných trestných činov)(10) z 22. novembra 2019 (ďalej len „vykonávacia vyhláška ministerstva“) stanovuje „v prípade vraždy spáchanej manželským partnerom, vrátane odlúčeného alebo rozvedeného manželského partnera, alebo osobou, ktorá je alebo bola s obeťou v blízkom vzťahu, pevnú sumu 60 000 eur výlučne v prospech potomkov obete“.

III. Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

12.      Rozsudkom z 18. septembra 2018 Tribunale di Padova (súd v Padove, Taliansko) odsúdil páchateľa vraždy jeho bývalej partnerky spáchanej v Taliansku na trest odňatia slobody v trvaní 30 rokov a nariadil páchateľovi, aby v rámci občianskoprávneho konania zaplatil predbežnú sumu odškodnenia rodinným príslušníkom obete. Bolo tak priznaných 400 000 eura každému z dvoch detí obete, 120 000 eura jej otcovi, matke a sestre, ako aj 30 000 eura jej manželovi, od ktorého bola odlúčená, ale s ktorým nebola rozvedená.

13.      V súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, keďže páchateľ vraždy nemal nijaký majetok ani príjem, pričom mu bol bezplatne pridelený obhajca ex offo, štát vyplatil len každému z detí samostatne náhradu škody vo výške 20 000 eura, kým v rozluke žijúcemu manželskému partnerovi sa priznalo odškodné v rozsahu 16 666,66 eura.

14.      Dňa 1. februára 2022 sa žalobcovia, teda rodinní príslušníci obete, s výnimkou jej manželského partnera, domnievajúc sa, že zákon č. 122/2016 zaviedol v rozpore so smernicou 2004/80 významné obmedzenia, pokiaľ ide o vyplácanie odškodného, obrátili na Tribunale Ordinario di Venezia (Súd prvej inštancie v Benátkach) teda na súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Žalobcovia sa domáhajú toho, aby po tom, čo bude vylúčené uplatnenie vykonávacej vyhlášky ministerstva z dôvodu jej protiprávnosti, boli sumy, ktoré sa im majú vyplatiť ako odškodnenie z dôvodu ich príbuzenského vzťahu s obeťou vraždy stanovené „spravodlivým a primeraným spôsobom“ v zmysle článku 12 ods. 2 tejto smernice, pričom sa zohľadní – pokiaľ ide o potomkov tohto poškodeného, po odpočítaní sumy, ktorá im už bola vyplatená – rozsah ujmy stanovený rozsudkom, ktorým bol páchateľ tejto vraždy odsúdený, a to aj vtedy, ak Fond solidarity nemá potrebné finančné prostriedky. Subsidiárne žalobcovia navrhujú uložiť predsedníctvu Rady ministrov zastupujúcemu Taliansko povinnosť zaplatiť rovnaké sumy ako náhradu škody spôsobenej nesprávnym vykonaním uvedenej smernice, najmä jej článku 12.

15.      V prvom rade žalobcovia tvrdia, že obmedzenie stanovené v článku 11 ods. 2a zákona č. 122/2016, ktorý predpokladá uznanie odškodnenia pre rodičov obete iba vtedy, ak obeť nemala manželského partnera a potomkov, a pre súrodencov iba vtedy, ak obeť nemala osoby patriace do vyššie uvedených kategórií, porušuje povinnosť odškodnenia stanovenú v článku 12 smernice 2004/80, keďže spomedzi poškodených, ktorým sa abstraktne uznáva právo na odškodnenie určuje tých, ktorí majú byť odškodnení v praxi, a to svojvoľným spôsobom bez odkazu na kritériá, ktoré by boli pre daný prípad spravodlivé a primerané. Okrem toho v prejednávanej veci bolo odškodnenie priznané aj manželskému partnerovi obete vraždy, od ktorého bola odlúčená od roku 2006, takmer jedenásť rokov pred jej smrťou. Právo na náhradu škody je tak uznané napriek tomu, že zjavne došlo k oslabeniu citovej väzby do tej miery, že takmer neexistovala.

16.      V druhom rade žalobcovia tvrdia, že suma 20 000 eur priznaná deťom obete vraždy na základe ministerskej vykonávacej vyhlášky, zodpovedajúca 5 % predbežnej sumy priznanej súdnym rozhodnutím, sa nezdá byť v súlade s tým, čo Súdny dvor stanovil v bode 69 rozsudku zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri(11).

17.      V treťom rade sa žalobcovia domnievajú, že vnútroštátna právna úprava je tiež protiprávna v rozsahu, v akom podmieňuje vyplatenie odškodnenia podmienke, že štát vyhradil prostriedky umožňujúce priznať odškodnenie, čo je v rozpore s odôvodnením 10 smernice 2004/80.

18.      Žalované talianske orgány zdôrazňujú, že suma odškodnenia, vzhľadom na situáciu potomkov, bola stanovená v prísnom súlade s platnými ustanoveniami, pričom sa zohľadnili prostriedky na živobytie pozostalého manželského partnera. Pripomínajú tiež, že Súdny dvor po tom, čo v bode 58 rozsudku BV uviedol, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o stanovenie výšky odškodnenia uvedeného v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, v bode 65 tohto rozsudku konštatoval, že toto ustanovenie nebráni paušálnemu odškodneniu obetí, ale len vyžaduje, aby toto odškodnenie bolo „spravodlivé a primerané“. V bode 69 uvedeného rozsudku Súdny dvor konštatoval, že táto požiadavka je splnená, ak náhrada škody, hoci aj paušálna, predstavuje „primeraný príspevok na náhradu spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy“, ktorú utrpela obeť.

19.      Žalované strany tiež tvrdia, že žaloby podané otcom, matkou a sestrou obete vraždy sú neprípustné. Uplynula už totiž 60‑dňová prekluzívna lehota stanovená na podanie žiadosti o náhradu škody v správnom konaní, keďže rozsudok vyhlásený v trestnom konaní nadobudol právoplatnosť 6. mája 2021, prebiehajúce konanie sa začalo 1. februára 2022 a ich žiadosť o mediáciu neprerušuje plynutie prekluzívnej lehoty.

20.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že na účely posúdenia dôvodnosti návrhu na priznanie odškodnenia, ktorý mu bol predložený a ktorý je založený na nesprávnom prebratí smernice 2004/80 treba najprv určiť, či je vnútroštátna právna úprava, ako vyplýva z článku 11 ods. 2a, 2b a 3 zákona č. 122/2016, v súlade s právom Únie.

21.      Tento súd uvádza, že táto vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje, aj keď sa právoplatným rozsudkom stanoví v prospech niektorých rodinných príslušníkov právo na náhradu škody a jej výšku, vyplatenie náhrady škody rodičom obete trestného činu vraždy tým, že obeť nemala manželského partnera a potomkov a vyplatenie náhrady škody súrodencom obete tým, že obeť už nemala otca a matku, a to ak súrodenci v čase spáchania trestného činu žili s obeťou a boli na nej závislí, nezohľadňuje nepeňažný aspekt utrpenia spojeného s násilnou stratou obete.

22.      Pokiaľ ide o manželského partnera a potomkov, uvedený súd poznamenáva, že rozsah spôsobenej ujmy sa nezohľadňuje. V prejednávanej veci sa tak neprikladá nijaký význam skutočnosti, že manželský partner bol už istý čas odlúčený od obete, keďže sa predpokladá rozdelenie odškodnenia len na základe ustanovení v oblasti dedenia, s výhradou dostatočných zdrojov Fondu solidarity. V rozpore s rozsudkom BV sa teda neberie do úvahy závažnosť dôsledkov skutku pre poškodené osoby. Okrem toho odškodnenie pre potomkov bolo stanovené vo výške, ktorá v značnej miere zodpovedá sume priznanej manželskému partnerovi, ktorá nie je nijako úmerná výške predbežného odškodnenia určeného v rámci trestného konania a nezohľadňuje žiadne z kritérií bežne uplatňovaných v oblasti straty rodičovskej väzby, ako je vek obete, vek pozostalého, stupeň príbuzenského vzťahu a spoločná domácnosť, s možnosťou uplatniť opravy konečnej sumy podľa konkrétnej situácie. Sumu priznanú deťom v prejednávanej veci teda nemožno považovať za „spravodlivú a primeranú“ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80.

23.      Okrem toho uvedený súd zdôrazňuje, že prekluzívna lehota na podanie žiadosti o náhradu škody na správnom orgáne stanovená v článku 13 ods. 2 zákona č. 122/2016, ktorá sa uplatňuje na žiadosť rodičov a sestry obete vraždy, je neprimerane krátka, čo sa zdá byť v rozpore s článkom 47 Charty.

24.      Za týchto okolností Tribunale Ordinario di Venezia (Súd prvej inštancie v Benátkach, Taliansko) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Je zaplatenie odškodnenia v prospech rodičov a sestry obete úmyselných násilných trestných činov, ktoré sa v prípade vraždy stanovuje v článku 11 ods. 2a [zákona č. 122/2016] a ktoré sa podmieňuje neexistenciou potomkov a manželského partnera obete (v prípade rodičov) a neexistenciou rodičov (v prípade súrodencov), v súlade s ustanovením článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, ako aj s článkami 20 (rovnosť pred zákonom), 21 (nediskriminácia), 33 ods. 1 (ochrana rodiny) a 47 (právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces) Charty základných práv Európskej únie a tiež s článkom 1 protokolu č. 12 k EDĽP (zákaz diskriminácie)?

2.      Možno podmienku poskytnutia odškodnenia stanovenú v článku 11 ods. 3 [zákona č. 122/2016] ktorá znie:,v každom prípade v medziach možností [Fondu solidarity]‘, pričom neexistuje predpis, ktorý by od Talianskej republiky vyžadoval vyčlenenie prostriedkov, ktoré by bolo možné konkrétne použiť na zaplatenie odškodnenia, zároveň by sa určovali na štatistickom základe a v každom prípade by boli konkrétne spôsobilé v primeranom čase odškodniť oprávnené osoby, považovať za,spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete‘ v rámci vykonania ustanovenia článku 12 ods. 2 smernice 2004/80?“

25.      Písomné pripomienky predložili rodičia a sestra obete vraždy, ako aj jej deti, talianska vláda a Európska komisia. Odpovedali na otázky na ústne zodpovedanie položené Súdnym dvorom na pojednávaní, ktoré sa konalo 21. februára 2024.

IV.    Analýza

A.      O právomoci Súdneho dvora a prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

26.      Talianska vláda sa vo svojich písomných pripomienkach domnieva, že si treba položiť otázku právomoci Súdneho dvora a prípustnosti prejudiciálnych otázok z dôvodu, že spor vo veci samej sa týka situácie, ktorá nepatrí do pôsobnosti smernice 2004/80.

27.      Toto tvrdenie nie je založené na tom, že všetci žalobcovia, ktorí kritizujú súlad uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 12 ods. 2 smernice 2004/80 majú trvalý pobyt v Taliansku, teda na území, na ktorom bol spáchaný úmyselný násilný trestný čin. Považujem však za vhodné pripomenúť, že Súdny dvor v bode 52 rozsudku BV rozhodol, že toto ustanovenie „ukladá všetkým členským štátom povinnosť zaviesť systém odškodňovania vzťahujúci sa na všetky obete úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich územiach“ a v bode 55, že uvedené ustanovenie „priznáva právo na spravodlivé a primerané odškodnenie nielen obetiam úmyselných násilných trestných činov spáchaných na území členského štátu, ktoré sa nachádzajú v cezhraničnej situácii v zmysle článku 1 tejto smernice, ale aj obetiam, ktoré majú obvyklý pobyt na území tohto členského štátu“.

28.      Talianska vláda na jednej strane tvrdí, že vnútroštátny súd neskúmal, či sú žalobcovia obeťami v zmysle smernice 2004/80, a na druhej strane, že pojem „obeť“ treba chápať tak, že označuje priamo poškodenú osobu. Napadnutá talianska právna úprava teda patrí do právomoci členských štátov, a preto sú prejudiciálne otázky neprípustné.

29.      Otázka, či pojem „obeť“ úmyselného násilného trestného činu v zmysle smernice 2004/80 zahŕňa v prípade vraždy právnych nástupcov obete, akými sú pozostalý manželský partner, potomkovia, rodičia alebo súrodenci tejto obete sa však týka rozsahu pôsobnosti tejto smernice.

30.      Preto sa domnievam, že nie sú pochybnosti o právomoci Súdneho dvora a o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

B.      O prípustnosti druhej prejudiciálnej otázky

31.      Podľa môjho názoru je táto druhá otázka, ktorá sa týka obmedzenia odškodnenia stanoveného talianskou právnou úpravou hornou hranicou, ktoré vyplýva z rozpočtu prideleného Fondu solidarity zriadenému na tento účel, neprípustná.

32.      Ako bolo potvrdené na pojednávaní, takéto obmedzenie nemalo vplyv na sumy odškodnenia priznané Talianskou republikou vo veci samej. Súhlasím teda s názorom Komisie a talianskej vlády, podľa ktorých otázka vnútroštátneho súdu nemá vplyv na riešenie sporu. Okrem toho možno poukázať na nedostatok podrobností, ktoré vnútroštátny súd poskytol v súvislosti s financovaním alebo fungovaním Fondu solidarity.(12)

33.      Okrem toho konštatujem, že žiadna prejudiciálna otázka sa netýka iných ťažkostí, ktoré uvádza vnútroštátny súd, a to neprimerane zníženej sumy náhrady škody, ktorú dostali deti obete vraždy,(13) ako aj krátkej dĺžky lehoty na podanie žiadosti o náhradu škody.

C.      O prvej prejudiciálnej otázke

34.      Touto otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje systém odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov a ktorá podmieňuje nárok na odškodnenie rodičov zosnulej obete tým, že nemala potomkov a pozostalého manželského partnera, ako aj nárok súrodencov tejto obete tým, že už nemala rodičov.

35.      Súdny dvor má teda objasniť pojem „obeť“ a doplniť svoj výklad pojmu „spravodlivé a primerané odškodnenie“, ktorý poskytol v rozsudku BV.

1.      O pojme „obeť“

36.      V prvom rade treba spresniť, či vnútroštátna právna úprava tým, že rodinných príslušníkov označuje za osoby, ktoré môžu mať prospech z odškodnenia v prípade úmrtia obete, patrí do pôsobnosti smernice 2004/80. Domnievam sa, že toto označenie nie je ponechané na posúdení členskými štátmi, ako to vyplýva z výkladu článku 12 ods. 2 tejto smernice.(14)

37.      Po prvé totiž, keďže neexistuje definícia pojmu „obeť“ v smernici 2004/80 a odkaz na vnútroštátne právo, treba ho považovať za autonómny pojem práva Únie. V súlade s cieľom tejto smernice je jeho cieľom zabezpečiť, aby medzi členskými štátmi neexistovali rozdiely pri určovaní osôb, ktoré by mali využívať vnútroštátny systém odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich území.

38.      Po druhé opačný výklad, ktorý zastáva talianska vláda, založený na článku 17 smernice 2004/80, treba podľa môjho názoru odmietnuť. Je pravda, že tento článok stanovuje, že členské štáty môžu prijať priaznivejšie ustanovenia v záujme obetí trestných činov rozšírením okruhu oprávnených osôb na „ak[úkoľvek] in[ú] osob[u] postihnut[ú] takým trestným činom“. Uvedený článok sa však nachádza v kapitole III tejto smernice, nazvanej „Vykonávacie ustanovenia“ a jeho predmetom je teda len uplatnenie systému prijatého členskými štátmi na základe minimálneho štandardu vymedzeného v predchádzajúcich kapitolách. Okrem toho, ak by sa mal článok 12 ods. 2 uvedenej smernice vykladať tak, že obmedzuje pôsobnosť tej istej smernice len na obete, ktoré prežili trestný čin patriaci medzi „úmyselné násilné trestné činy“, malo by to za následok vylúčenie vrážd zo zoznamu týchto trestných činov, pretože v tomto prípade už neexistuje priama obeť, ktorá by mala byť odškodnená. Súdny dvor však už rozhodol, že pôsobnosť systému odškodňovania obetí nemôže byť obmedzená len na niektoré z trestných činov, ktoré patria medzi úmyselné násilné trestné činy.(15)

39.      Po tretie treba tiež zabezpečiť súlad výkladu s inými ustanoveniami práva Únie. Z odôvodnenia 5 smernice 2004/80 tak vyplýva, že nadväzuje na rámcové rozhodnutie 2001/220, ktoré bolo nahradené smernicou 2012/29.

40.      Vo svojom návrhu smernice prednesenom 12. júla 2023(16) Komisia dospela k názoru, že táto smernica je „hlavným horizontálnym nástrojom v oblasti práv obetí“(17). Zdôrazňuje, že právna úprava Únie o právach obetí obsahuje tiež smernicu 2004/80 týkajúcu sa odškodňovania a pravidlá Únie týkajúce sa ochranných príkazov.(18) Táto inštitúcia zdôrazňuje, že prijatie smernice 2012/29 predstavovalo zásadný vývoj pri posilňovaní práv obetí a spravodlivosti zameranej na obete v Únii a že hralo prvoradú úlohu pri vytváraní európskeho priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.(19) V dôsledku toho zastávam názor, že smernicu 2004/80, ktorá rieši konkrétnu otázku odškodnenia obetí treba vykladať v spojení so smernicou 2012/29, ktorá stanovila všeobecný rámec, „horizontálny“, aby sa použil výraz Komisie, aj keď mala odlišný právny základ, konkrétne článok 82 ods. 2 ZFEÚ(20), zatiaľ čo právnym základom smernice 2004/80 bol článok 308 ES, teraz článok 352 ZFEÚ.

41.      Pojem „obeť“ uvedený v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 je tak definovaný v článku 2 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2012/29.(21) Talianska právna úprava, ktorá vymedzuje rodinných príslušníkov, ktorí môžu získať odškodnenie v prípade úmrtia obete je teda v súlade s právom Únie, na základe ktorého, je okrem toho počet dotknutých osôb obmedzený.(22)

2.      O pojme „spravodlivá a primeraná náhrada“

42.      V druhom rade treba preskúmať, či právo Únie bráni právnej úprave, ktorá stanovuje, že nárok na odškodnenie rodinných príslušníkov zosnulej obete závisí od postupnosti inšpirovanej pravidlami dedenia, v dôsledku čoho sú, v prípade, že existuje pozostalý manželský partner a potomkovia obete, ostatní rodinní príslušníci obete, v prejednávanej veci jej rodičia, ako aj súrodenci, len z tohto dôvodu zbavení akejkoľvek náhrady škody.

43.      Je potrebné pripomenúť, že článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 priznáva obetiam úmyselných násilných trestných činov spáchaných na území členského štátu právo na spravodlivé a primerané odškodnenie.(23)

44.      V rozsudku BV Súdny dvor vyložil pojem „spravodlivé a primerané odškodnenie“ vtedy, keď mu bola položená otázka k sume paušálneho odškodnenia vo výške 4 800 eur priznaného obetiam sexuálneho násilia na základe talianskeho systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov.

45.      Súdny dvor poskytol prvky výkladu článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, ktoré sú podľa môjho názoru relevantné pre zodpovedanie otázok vnútroštátneho súdu týkajúcich sa spôsobov určenia príjemcov „spravodlivého a primeraného“ odškodnenia.

46.      Súdny dvor rozhodol, že odškodnenie pre obete úmyselných násilných trestných činov sa musí stanoviť s prihliadnutím na „závažnosť následkov, ktoré má spáchaný trestný čin vo vzťahu k obetiam“ a že ak to tak nie je, „nepredstavuje primeraný príspevok na náhradu spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy“(24).

47.      Podľa môjho názoru z toho možno vyvodiť, že systém odškodnenia, v ktorom sú obete vylúčené bez akejkoľvek úvahy o rozsahu ich ujmy, z dôvodu abstraktného poradia postupnosti(25) medzi rôznymi obeťami, ktoré majú byť odškodnené a ktorý je založený výlučne na povahe rodinných vzťahov, z ktorých sú vyvodzované jednoduché domnienky o existencii alebo rozsahu ujmy, nemôže viesť k „spravodlivému a primeranému odškodneniu“ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80.

48.      Tento záver je okrem toho podporený konštatovaním potvrdeným na pojednávaní, že hoci je takýto spôsob vylúčenia niektorých obetí založený na pravidlách dedičskej postupnosti, neuplatňuje ich úplne. Existencia univerzálneho dediča alebo dôvody dedičskej nespôsobilosti tak nezbavujú v talianskom systéme odškodnenia vylúčeného dediča z práva na odškodnenie. Z toho vyplýva, že hoci cieľom talianskej právnej úpravy je zaviesť zjednodušený spôsob určovania obetí, ktoré majú byť odškodnené(26), nič to nemení na tom, že legitímna požiadavka dosiahnutia jednoduchého a rýchleho odškodnenia obetí nesmie nahradiť povinnosť primerane odškodniť utrpenie, ktorému boli obete vystavené v dôsledku úmyselného násilného trestného činu, ktorý spôsobil smrť ich rodinného príslušníka.(27)

V.      Návrh

49.      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal výlučne na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Tribunale Ordinario di Venezia (Súd prvej inštancie v Benátkach, Taliansko), takto:

Článok 12 ods. 2 smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje taký systém odškodnenia obetí úmyselných násilných trestných činov, ktorý podmieňuje nárok na odškodnenie rodičov zosnulej obete tým, že obeť nemala potomkov a pozostalého manželského partnera, ako aj nárok súrodencov tejto obete tým, že už nemala uvedených rodičov.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

i      Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

2      Ú. v. EÚ L 261, 2004, s. 15; Mim. vyd. 19/007, s. 65.

3      Ďalej len „Charta“.

4      Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950.

5      Ú. v. EÚ L 82, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 72.

6      Teraz hlava V ZFEÚ s názvom „Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“.

7      Ú. v. EÚ L 315, 2012, s. 57.

8      GURI č. 158, z 8. júla 2016, s. 1.

9      Ďalej len „Fond solidarity“.

10      GURI č. 18, z 23. januára 2020, s. 9.

11      C‑129/19, ďalej len „rozsudok BV“, EU:C:2020:566.

12      V súvislosti s otázkou životaschopnosti vnútroštátneho systému odškodnenia pozri okrem toho rozsudok BV (bod 59).

13      V súvislosti s otázkou súladu medzi „spravodlivým a primeraným“ odškodnením uvedeným v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 a náhradou škody, ktorú bol páchateľ úmyselného násilného trestného činu odsúdený zaplatiť obeti, pozri rozsudok BV (bod 60).

14      Pozri, pokiaľ ide o obvyklé metódy výkladu Súdneho dvora, rozsudok BV (bod 38).

15      Pozri rozsudok z 11. októbra 2016, Komisia/Taliansko (C‑601/14, EU:C:2016:759, bod 46).

16      Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení smernica 2012/29/EÚ, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 200ň1/220/SVV [COM(2023) 424 final].

17      Pozri s. 1 tohto návrhu smernice.

18      Pozri s. 4 tohto návrhu smernice. Komisia cituje smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/99/EÚ z 13. decembra 2011 o európskom ochrannom príkaze (Ú. v. EÚ L 338, 2011, s. 2) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 606/2013 z 12. júna 2013 o vzájomnom uznávaní ochranných opatrení v občianskych veciach (Ú. v. EÚ L 181, 2013, s. 4). V tejto súvislosti pripomína, že právne predpisy Únie týkajúce sa práv obetí zahŕňajú aj odvetvové právne predpisy pozostávajúce z viacerých nástrojov určených na uspokojenie špecifických potrieb obetí určitých kategórií trestných činov.

19      Pozri s. 1 toho istého návrhu smernice. Uvádza sa tam, že „stanovujú sa v nej práva všetkých obetí všetkých trestných činov vrátane práva na informácie, práva na podporu a ochranu na základe individuálnych potrieb obetí, procesných práv a práva na rozhodnutie o náhrade škody páchateľom na konci trestného konania. Smernica o právach obetí [teda smernica 2012/29] sa uplatňuje od novembra 2015 vo všetkých členských štátoch [Únie] s výnimkou Dánska, ktoré touto smernicou nie je viazané“.

20      Návrh smernice citovaný v poznámke pod čiarou 16 vyššie je založený na článku 82 ods. 2 písm. c) ZFEÚ (pozri bod 2, s. 7 tohto návrhu). Pokiaľ ide o otázku obmedzenia výkladu nástrojov sekundárneho práva s odkazom na ich právny základ, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci BV (C‑129/19, EU:C:2020:375, bod 89). Pozri analogicky rozsudok z 1. decembra 2020, Federatie Nederlandse Vakbeweging (C‑815/18, EU:C:2020:976, bod 40).

21      Podľa článku 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2001/220, zrušeného smernicou 2012/29, s názvom „Definície“ sa pojmom „obeť“ rozumie „fyzická osoba, ktorá utrpela ujmu, vrátane fyzického a psychického poškodenia, emocionálneho utrpenia, ekonomickej straty, priamo spôsobenú konaním alebo nekonaním, ktoré je porušením trestného práva členských štátov“.

22      Pozri, pokiaľ ide o vyhodnotenie praktického uplatňovania smernice 2012/29 v 26 členských štátoch a najmä jej článku 2, súhrnnú správu projektu VOCIARE: Victims of Crime Implementation Analysis of Rights in Europe, na ktorú odkazuje Komisia vo svojom návrhu smernice citovanom v poznámke pod čiarou 16 vyššie, s. 2.

23      Pozri rozsudok BV (bod 55).

24      Pozri rozsudok BV (bod 69). Tieto podmienky však nebránia poskytnutiu paušálneho odškodnenia, ktorého výška sa môže líšiť podľa povahy násilia, ktoré bolo spôsobené, pokiaľ je sadzobník náhrad škody dostatočne podrobný [pozri rozsudok BV (body 65 a 66)].

25      To treba odlíšiť od možnosti členských štátov zaviesť postupy na obmedzenie počtu rodinných príslušníkov, ktorí môžu využívať práva stanovené v smernici 2012/29, pozri odôvodnenie 19 a článok 2 ods. 2 tejto smernice.

26      Podľa mojich vyhľadávaní na európskom portáli e‑Justice: „Ak sa môj nárok má posudzovať v tejto krajine (europa.eu)“, žiaden iný členský štát neprijal podobné právne predpisy.

27      Pozri rozsudok BV (bod 64).