ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 29. júla 2024 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Smernica 2005/36/ES – Uznávanie odborných kvalifikácií – Článok 2 ods. 3 – Pôsobnosť – Samostatné ustanovenia právnych predpisov Únie, ktoré priamo upravujú uznávanie odborných kvalifikácií – Článok 7 ods. 4 – Podmienky pre požadovanie absolvovania skúšky spôsobilosti pred prvým poskytnutím služieb – Článok 14 ods. 1 a 4 – Podmienky na uloženie kompenzačných opatrení – Článok 35 ods. 3 – Podmienky vydania dokladu o odbornej príprave špecializovaného zubného lekára – Článok 41 ods. 1 písm. c) – Podmienky na uznávanie dokladu o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky – Článok 42 ods. 2 – Minimálny okruh činností, ku ktorým musia mať pôrodné asistentky prístup – Článok 50 a bod 1 písm. d) prílohy VII – Doklady požadované od domovského členského štátu na prístup k regulovanému povolaniu v hostiteľskom členskom štáte – Článok 55 ods. 2 – Usmernenia o organizácii a uznávaní odborných stáží – Neprebratie do vnútroštátneho práva“

Vo veci C‑773/22,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, podaná 20. decembra 2022,

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, R. Lindenthal a M. Mataija, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa,

proti

Slovenskej republike, v zastúpení: E. V. Larišová a S. Ondrášiková, splnomocnené zástupkyne,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Česká republika, v zastúpení: M. Smolek, O. Serdula a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei, J.‑C. Bonichot (spravodajca), S. Rodin a L. S. Rossi,

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Slovenská republika si tým, že neprijala ustanovenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 6 prvým odsekom písm. b), článkom 7 ods. 4, článkom 14 ods. 1 a 4, článkom 35 ods. 3, článkom 41 ods. 1 písm. c), článkom 42 ods. 2 písm. a), c), f), j), článkom 50 ods. 1 v spojení s bodom 1 písm. d) prílohy VII a článkom 55a ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, 2005, s. 22), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/55/EÚ z 20. novembra 2013 (Ú. v. EÚ L 354, 2013, s. 132) (ďalej len „smernica 2005/36“), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo smernice 2005/36, a uložil tomuto členskému štátu povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny rámec

 Právo Únie

2        V článku 2 smernice 2005/36, nazvanom „Rozsah pôsobnosti“, sa uvádza:

„1.      Táto smernica sa uplatňuje voči všetkým štátnym príslušníkom členského štátu, ktorí si želajú vykonávať regulované povolanie, vrátane tých, ktorí patria k slobodným povolaniam, v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom získali svoje odborné kvalifikácie, či už ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo ako zamestnanec.

…

2.      Každý členský štát môže povoliť štátnym príslušníkom členského štátu, ktorí majú doklad o odbornej kvalifikácii, ktorý nezískali v tomto členskom štáte, vykonávať regulované povolanie v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) na území tohto štátu v súlade s jeho právnymi predpismi. V prípade povolaní, na ktoré sa vzťahuje hlava III kapitola III, sa pri tomto pôvodnom uznaní rešpektujú minimálne požiadavky na odbornú prípravu, uvedené v tej kapitole.

3.      Ak sú pre dané regulované povolanie v osobitnom nástroji alebo v práve Spoločenstva stanovené iné osobitné opatrenia, priamo súvisiace s uznávaním odborných kvalifikácií, príslušné ustanovenia tejto smernice sa neuplatňujú.

…“

3        Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Výnimky“, stanovuje:

„Podľa článku 5 ods. 1 hostiteľský členský štát udeľuje poskytovateľom služieb usadeným v inom členskom štáte výnimku z požiadaviek, ktoré kladie na odborníkov usadených na svojom území, ktoré sa týkajú:

…

b)      registrácie u verejného orgánu sociálneho zabezpečenia na účely vyrovnania účtov s poisťovateľom v súvislosti s činnosťami vykonávanými v prospech poistencov.

Poskytovateľ služieb však vopred, alebo v naliehavých prípadoch dodatočne, informuje orgán uvedený v písmene b) o službách, ktoré poskytol.

…“

4        Podľa článku 7 tej istej smernice s názvom „Vyhlásenie, ktoré je potrebné urobiť vopred, ak sa poskytovateľ služieb sťahuje“:

„…

4.      Pre prvé poskytovanie služieb v prípade regulovaných povolaní, ktoré majú dôsledky na verejné zdravie alebo bezpečnosť, na ktoré sa nevzťahuje automatické uznávanie podľa hlavy III kapitoly II, III alebo IIIa, príslušný orgán hostiteľského členského štátu môže pred prvým poskytnutím služieb skontrolovať odbornú kvalifikáciu poskytovateľa služieb. Táto predchádzajúca kontrola je možná len vtedy, keď je jej účelom zabrániť závažnému poškodeniu zdravia alebo bezpečnosti príjemcu týchto služieb v dôsledku nedostatočnej odbornej kvalifikácie poskytovateľa služieb a ak nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na tento účel.

Najneskôr do jedného mesiaca od prijatia vyhlásenia a sprievodných dokladov, uvedených v odsekoch 1 a 2, sa príslušný orgán snaží informovať poskytovateľa služieb o svojom rozhodnutí:

a)      neoverovať jeho odborné kvalifikácie;

b)      potom, ako overil jeho odborné kvalifikácie:

i)      požadovať od poskytovateľa služieb, aby absolvoval skúšku spôsobilosti, alebo

ii)      umožniť poskytovanie služieb.

V prípade problému, ktorý by mal za následok oneskorenie pri prijatí rozhodnutia podľa druhého pododseku, príslušný orgán v tej istej lehote informuje poskytovateľa služieb o dôvode oneskorenia. Problém sa má vyriešiť do jedného mesiaca po uvedenom oznámení a rozhodnutie sa dokončí v priebehu dvoch mesiacov od vyriešenia problému.

Ak existuje podstatný rozdiel medzi odbornou kvalifikáciou poskytovateľa služieb a odbornou prípravou, ktorú vyžaduje hostiteľský členský štát, a tento rozdiel je taký, že by to mohlo byť škodlivé pre verejné zdravie alebo bezpečnosť, a keď tento rozdiel nemôže kompenzovať odborná prax alebo vedomosti, zručnosti a spôsobilosti poskytovateľa služieb získané v rámci celoživotného vzdelávania, oficiálne osvedčené na tento účel príslušným orgánom, hostiteľský členský štát umožní poskytovateľovi služieb preukázať formou skúšky spôsobilosti ako je to uvedené v písm. b) druhom pododseku, že si doplnil vedomosti, zručnosti alebo spôsobilosť, ktoré mu chýbali. Hostiteľský členský štát prijme na uvedenom základe rozhodnutie, či povolí poskytovanie služieb. V každom prípade musí byť možné poskytovať služby do jedného mesiaca po prijatí rozhodnutia podľa druhého odseku.

Ak príslušný orgán nezareaguje v lehotách stanovených v druhom a treťom pododseku, služby sa môžu poskytovať.

V prípade, keď sa odborná kvalifikácia overila podľa tohto pododseku, služby sa poskytujú na základe profesijného titulu hostiteľského členského štátu.“

5        Článok 14 smernice 2005/36, nazvaný „Kompenzačné opatrenia“, znie:

„1.      Článok 13 nebráni hostiteľskému členskému štátu, aby za nasledujúcich podmienok požadoval od žiadateľa, aby dokončil lehotu na prispôsobenie [absolvoval adaptačné obdobie – neoficiálny preklad], trvajúc[e] až tri roky, alebo aby zložil skúšku odbornej spôsobilosti, ak:

a)      odborná príprava, ktorou žiadateľ prešiel, pokrýva podstatne iné veci než sú veci, [pokrýva podstatne odlišné oblasti, než sú oblasti – neoficiálny preklad] pokryté dokladom o formálnych kvalifikáciách, ktorý vyžaduje hostiteľský členský štát;

b)      regulované povolanie v hostiteľskom členskom štáte pokrýva jednu alebo viac regulovaných profesionálnych činností, ktoré v zodpovedajúcom povolaní v žiadateľovom domovskom členskom štáte neexistujú, a odborná príprava požadovaná v hostiteľskom členskom štáte pokrýva podstatne iné veci než sú veci, [pokrýva podstatne odlišné oblasti, než sú oblasti – neoficiálny preklad] zahrnuté do žiadateľovho potvrdenia [osvedčenia – neoficiálny preklad] o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnych kvalifikáciách.

…

4.      Na účely uplatňovania odsekov 1 a 5 ‚podstatne odlišné záležitosti‘ sú záležitosti, ktorých znalosť [‚podstatne odlišné oblasti‘ sú oblasti, ktorých znalosť a v ktorých – neoficiálny preklad] získané zručnosti a spôsobilosť sú podstatné pre výkon povolania a v prípade ktorých odborná príprava, ktorú migrant absolvoval, vzhľadom na jej obsah vykazuje značné rozdiely oproti odbornej príprave, ktorú vyžaduje hostiteľský členský štát.

…“

6        Článok 35 tejto smernice, nazvaný „Odborná príprava špecializovaného zubného lekára“, stanovuje:

„…

3.      Členské štáty podmienia vydávanie dokladov o odbornej príprave špecializovaného zubného lekára držaním [získaním – neoficiálny preklad] dokladu o základnej odbornej príprave zubného lekára uvedeného v prílohe V bod[e] 5.3.2.

…“

7        Článok 40 uvedenej smernice, nazvaný „Odborná príprava pôrodných asistentiek“, znie takto:

„1.      Odborná príprava pôrodných asistentiek pozostáva celkom najmenej z:

a)      osobitnej dennej odbornej prípravy pôrodnej asistentky, pozostávajúcej z najmenej troch rokov teoretického a praktického štúdia (smer I) pokrývajúceho aspoň program uvedený v prílohe V bod 5.5.1, alebo

b)      osobitnej dennej odbornej prípravy pôrodnej asistentky, trvajúcej 18 mesiacov (smer II), pokrývajúcej aspoň program uvedený v prílohe V bod[e] 5.5.1, ktorá nebola predmetom rovnocennej odbornej prípravy sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť.

…“

8        Článok 41 tej istej smernice, nazvaný „Postupy uznávania dokladu o formálnej kvalifikácii ako pôrodná asistentka“, stanovuje:

„1.      Doklad o formálnej kvalifikácii ako pôrodná asistentka uvedený v prílohe V bode 5.5.2 podlieha automatickému uznávaniu podľa článku 21, pokiaľ je splnené jedno z týchto kritérií:

…

c)      aspoň 18 mesiacov odbornej prípravy pôrodnej asistentky pozostávajúcej aspoň z 3 000 hodín, ktorá môže byť navyše vyjadrená ako ekvivalent kreditov ECTS [(Európsky systém prenosu a zhromažďovania kreditov)], podmienenej držbou dokladu o formálnej kvalifikácii sestry zodpovednej za všeobecnú starostlivosť podľa prílohy V bodu 5.2.2 s následnou ročnou odbornou praxou, na ktorú bolo vydané osvedčenie v súlade s odsekom 2.

2.      Osvedčenie uvedené v odseku 1 vydajú príslušné orgány domovského členského štátu. Potvrdzuje sa ním, že jeho držiteľ po tom, ako získal doklad o formálnej kvalifikácii ako pôrodná asistentka, uspokojivo vykonával všetky činnosti pôrodnej asistentky počas zodpovedajúceho obdobia v nemocnici alebo v zariadení zdravotnej starostlivosti, schválenom na tento účel.“

9        Podľa článku 42 smernice 2005/36 s názvom „Výkon odborných činností pôrodnej asistentky“:

„…

2.      Členské štáty zabezpečia, aby pôrodné asistentky mohli získať prístup a aby mohli vykonávať aspoň tieto činnosti [mali prístup aspoň k týmto činnostiam a ich vykonávaniu – neoficiálny preklad]:

a)      poskytovanie informácií a poradenstva v oblasti správneho plánovania rodiny;

…

c)      predpisovanie alebo odporúčanie vyšetrení potrebných na čo najskoršie diagnostikovanie rizikového tehotenstva;

…

f)      vedenie spontánneho pôrodu, vrátane prípadov vyžadujúcich epiziotómiu a v súrnych prípadoch vrátane pôrodov v panvovej polohe;

…

j)      výkon liečby predpísanej lekárom;

…“

10      Článok 50 tejto smernice, nazvaný „Dokumentácia a formality“, stanovuje:

„1.      Ak príslušné orgány hostiteľského členského štátu rozhodujú na základe tohto oddielu o žiadosti o povolenie výkonu príslušného regulovaného povolania, môžu požadovať doklady a osvedčenia uvedené v prílohe VII.

Doklady uvedené v prílohe VII bod 1 písmená d), e) a f) nie sú v deň ich predloženia staršie než tri mesiace.

Členské štáty, organizácie a ostatné právnické osoby zaručia dôvernosť prijatých informácií.

…“

11      Článok 55a uvedenej smernice, nazvaný „Uznávanie odbornej stáže“, stanovuje:

„…

2.      Uznávanie odbornej stáže nenahrádza žiadne požiadavky na skúšku, ktorú je potrebné zložiť na získanie prístupu k danému povolaniu. Príslušné orgány uverejnia usmernenie o organizovaní a uznávaní odbornej stáže, ktorá sa vykonáva v inom členskom štáte alebo v tretej krajine, najmä pokiaľ ide o úlohu vedúceho odbornej stáže.“

12      V prílohe VII k smernici 2005/36, nazvanej „Doklady a osvedčenia, ktoré sa môžu vyžadovať podľa článku 50 ods. 1“, sa v bode 1 uvádza:

„1.      Doklady

…

d)      ak príslušný orgán hostiteľského štátu vyžaduje od osôb, ktoré chcú vykonávať regulovanú profesiu, osvedčenie o bezúhonnosti a dobrom mene, alebo že tieto osoby neboli v likvidácii [alebo o tom, že na majetok týchto osôb nebol vyhlásený konkurz – neoficiálny preklad], alebo odloží či zakáže výkon tohto povolania v prípade závažného porušenia odborných pravidiel alebo trestného činu, tento štát akceptuje ako postačujúci dôkaz vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí chcú na jeho území vykonávať toto povolanie, predloženie dokladov vydaných príslušnými orgánmi v hostiteľských členských štátoch alebo v členskom štáte, z ktorého cudzí štátny príslušník pochádza, ktoré preukazujú, že dané podmienky boli splnené. Tieto orgány musia poskytnúť vyžadované doklady do dvoch mesiacov.

Ak príslušné orgány hostiteľského členského štátu alebo členského štátu, z ktorého cudzí štátny príslušník pochádza, nevydajú doklady spomínané v prvom pododseku, tieto doklady nahradí miestoprísažné prehlásenie – alebo čestné prehlásenie v štátoch, v ktorých sa neuplatňuje miestoprísažné prehlásenie – danej osoby pred príslušným súdnym alebo správnym orgánom, alebo podľa vhodnosti pred notárom alebo kvalifikovaným odborným orgánom domovského členského štátu alebo členského štátu, z ktorého daná osoba pochádza, a tento orgán alebo notár vydá osvedčenie potvrdzujúce vierohodnosť miestoprísažného prehlásenia alebo čestného prehlásenia;

…“

 Slovenské právo

 Zákon č. 576/2004

13      Ustanovenie § 2 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z 21. októbra 2004, v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci, stanovuje:

„…

(17) Pôrodná asistencia je zdravotná starostlivosť pôrodnej asistentky s odbornou spôsobilosťou podľa osobitného predpisu… o ženu a dieťa počas fyziologického tehotenstva, pôrodu a šestonedelia, zdravotná starostlivosť o reprodukčné zdravie a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti pri gynekologických a pôrodníckych chorobách. Pôrodná asistencia sa poskytuje metódou ošetrovateľského procesu v rámci praxe pôrodnej asistencie.

(18) Prax pôrodnej asistencie je riadenie a poskytovanie starostlivosti pôrodnej asistentky metódou ošetrovateľského procesu. Prax pôrodnej asistencie zahŕňa najmä

…

c)      starostlivosť o reprodukčné zdravie…“

 Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

14      Ustanovenie § 33 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z 21.októbra 2004, v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“), stanovuje:

„(1) Odborná spôsobilosť na výkon zdravotníckeho povolania podľa tohto zákona je odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností, odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností a odborná spôsobilosť na výkon certifikovaných pracovných činností.

(2) Odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností sa preukazuje dokladom o získaní požadovaného stupňa vzdelania v príslušnom študijnom odbore v príslušnom zdravotníckom povolaní (§ 27).

…

(4) Odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností sa preukazuje dokladom o získaní požadovaného stupňa vzdelania v príslušnom študijnom odbore v príslušnom zdravotníckom povolaní (§ 27) a diplomom o špecializácii v príslušnom špecializačnom odbore okrem prípadov ustanovených podľa odseku 8.

…

(8) Odbornú spôsobilosť na výkon zdravotníckeho povolania podľa odseku 1 ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky.“

 Zákon o uznávaní odborných kvalifikácií

15      Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 422/2015 Z. z. o uznávaní dokladov o vzdelaní a o uznávaní odborných kvalifikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 25. novembra 2015, v znení uplatniteľnom na konci lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku (ďalej len „zákon o uznávaní odborných kvalifikácií“), stanovuje:

„Ustanovenia tohto zákona sa nepoužijú, ak osobitný predpis upravujúci podmienky prístupu k príslušnému regulovanému povolaniu ustanovuje inak.“

16      Ustanovenie § 15 ods. 6 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií stanovuje:

„Príslušný orgán uzná odbornú stáž absolvovanú v inom členskom štáte alebo zohľadní odbornú stáž absolvovanú v treťom štáte, ak absolvovanie odbornej stáže je podmienkou prístupu k regulovanému povolaniu.“

17      Podľa § 26 ods. 1 a 2 tohto zákona:

„(1) Príslušný orgán uloží kompenzačné opatrenie, ak:

a) obsah vzdelania alebo obsah odbornej prípravy, ktoré žiadateľ absolvoval, je podstatne rozdielny od obsahu vzdelania alebo obsahu odbornej prípravy vyžadovanej na výkon príslušného regulovaného povolania v Slovenskej republike alebo

b) na výkon jednej odbornej činnosti alebo viacerých odborných činností v rámci regulovaného povolania v Slovenskej republike sa vyžaduje odborná príprava, ktorá sa v štáte, v ktorom bol doklad vydaný, na výkon tohto povolania nevyžaduje a z tohto dôvodu nie je zahrnutá v absolvovanej odbornej príprave žiadateľa, a

c) žiadateľ nepreukázal doplnenie alebo odstránenie rozdielov vo vzdelaní alebo v odbornej príprave podľa písmen a) alebo b), ktoré by získal odbornou praxou.

(2) Podstatnými rozdielmi na účely rozhodovania o uložení kompenzačného opatrenia sa rozumejú taký obsah vzdelania alebo odbornej prípravy, v ktorom chýbajú vedomosti alebo zručnosti potrebné na výkon príslušného regulovaného povolania.“

18      Ustanovenie § 42 tohto zákona stanovuje:

„(1) Príslušný orgán môže v nevyhnutnom rozsahu preskúmať odbornú kvalifikáciu poskytovateľa služieb pred prvým poskytnutím služby v Slovenskej republike len na účel zabránenia závažnému poškodeniu zdravia alebo závažnému narušeniu bezpečnosti príjemcu služieb z dôvodu nedostatočnej odbornej kvalifikácie poskytovateľa služieb. To neplatí, ak ide o regulované povolania, na ktoré sa vzťahuje systém automatického uznávania odbornej kvalifikácie.

…

(6) Ak príslušný orgán zistí podstatný rozdiel medzi odbornou kvalifikáciou poskytovateľa služieb a odbornou kvalifikáciou, ktorá sa vyžaduje v Slovenskej republike, poskytovateľ služieb vykoná skúšku spôsobilosti podľa § 28. Skúška spôsobilosti sa musí vykonať do jedného mesiaca odo dňa doručenia rozhodnutia.“

19      Podľa § 58 toho istého zákona:

„(1) Ak príslušný orgán vyžaduje od žiadateľa výpis z registra trestov, doklad o tom, že nebol na jeho majetok vyhlásený konkurz, alebo doklad o tom, že mu nebolo uložené disciplinárne opatrenie, považujú sa za postačujúce doklady vydané príslušnými orgánmi v členskom štáte, ktoré osvedčujú požadované skutočnosti.

…“

 Výnos, ktorým sa ustanovujú minimálne štandardy pre špecializačné študijné programy

20      Príloha č. 2 k výnosu MZ SR zo 17. septembra 2010 č. 12422/2010‑OL, ktorým sa ustanovujú minimálne štandardy pre špecializačné študijné programy, minimálne štandardy pre certifikačné študijné programy a minimálne štandardy pre študijné programy sústavného vzdelávania a ich štruktúra, v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci (ďalej len „výnos, ktorým sa ustanovujú minimálne štandardy pre špecializačné študijné programy“), v častiach týkajúcich sa minimálnych štandardov pre špecializačný študijný program v špecializačnom odbore „maxilofaciálna chirurgia“ a „čeľustná ortopédia“ stanovuje:

„… 3. Špecializačné štúdium nadväzuje na a) vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v doktorskom študijnom programe v študijnom odbore zubné lekárstvo…“

 Vyhláška o rozsahu ošetrovateľskej praxe sestier a pôrodných asistentiek

21      V ustanovení § 5 vyhlášky MZ SR č. 95/2018 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne, samostatne na základe indikácie lekára a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne, samostatne na základe indikácie lekára a v spolupráci s lekárom, z 12. marca 2018, v znení uplatniteľnom v prejednávanej veci (ďalej len „vyhláška o rozsahu ošetrovateľskej praxe sestier a pôrodných asistentiek“), sa stanovuje:

„(1) Pôrodná asistentka, ktorá získala odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností v súlade so štandardmi a s lekárskou diagnózou samostatne

a)      posudzuje potreby starostlivosti v pôrodnej asistencii u ženy, rodiny alebo komunity, určuje ošetrovateľské diagnózy, plánuje, zabezpečuje alebo uskutočňuje uspokojovanie potrieb súvisiacich s reprodukčným zdravím, gynekologickou a pôrodníckou chorobou a vyhodnocuje uspokojenie zistených potrieb,

b)      zabezpečuje dodržiavanie bezpečného prostredia ženy a ochranu intimity pri poskytovaní starostlivosti v pôrodnej asistencii,

c)      zabezpečuje a vykonáva činnosti v rozsahu praxe pôrodnej asistencie súvisiace s prijatím, prepustením, preložením, umieraním a úmrtím osoby,

d)      spolupracuje s ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi na základe plánu starostlivosti v pôrodnej asistencii,

e)      vzdeláva ženu, rodinu a komunitu o prevencii, zdravom životnom štýle, o režimových opatreniach v súvislosti so starostlivosťou v pôrodnej asistencii s dôrazom na sebestačnosť osoby,

f)      odporúča používanie voľnopredajných liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín v súvislosti s poskytovaním starostlivosti v pôrodnej asistencii,

g)      podieľa sa na ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia,

h)      koordinuje prácu zdravotníckych asistentov a sanitárov a deleguje na nich činnosti vyplývajúce z ich odbornej spôsobilosti,

i)      vykonáva administratívne a dokumentačné činnosti, vystavuje potvrdenia a správy súvisiace s poskytovaním starostlivosti v pôrodnej asistencii,

j)      využíva dostupné zdravotné záznamy osoby vrátane elektronických záznamov na realizáciu a dokumentovanie starostlivosti v pôrodnej asistencii,

k)      posudzuje zdravotný stav alebo zmenu zdravotného stavu ženy a novorodenca, pričom hodnotenie alebo zmenu zdravotného stavu meria pomocou hodnotiacich nástrojov a meracích nástrojov,

l)      podieľa sa na zhodnotení stavu ženy formou kontrolného záznamu alebo dotazníka vo vzťahu k príslušnému ochoreniu alebo klinickému stavu a informuje lekára o zistených odchýlkach,

m)      meria, sleduje a interpretuje číselné údaje a klinické údaje o vitálnych funkciách ženy a novorodenca a o fyziologických funkciách ženy a novorodenca v rozsahu nevyhnutnom na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

n)      zabezpečuje poskytovanie kontinuálnej starostlivosti v pôrodnej asistencii žene a novorodencovi pri prepustení zo zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti do prirodzeného sociálneho prostredia,

o)      riadi hygienu prostredia vrátane dezinfekcie a sterilizácie zdravotníckych pomôcok, prístrojov, nástrojov a zariadení používaných pri poskytovaní starostlivosti v pôrodnej asistencii a podľa stupňa náročnosti sa podieľa na dezinfekcii a sterilizácii,

p)      odporúča ďalšiu zdravotnú starostlivosť v rozsahu starostlivosti v pôrodnej asistencii,

q)      rozhoduje o činnostiach a realizuje činnosti súvisiace s poskytovaním starostlivosti v pôrodnej asistencii v závislosti od zistených potrieb ženy, rodiny a komunity,

r)      poskytuje poradenstvo v premenopauze, menopauze a postmenopauze, odporúča alternatívnu liečbu v období klimaktéria,

s)      zabezpečuje mobilizáciu a ošetrovateľskú rehabilitáciu ženy a podieľa sa na prevencii porúch z imobility,

t)      hodnotí a ošetruje poruchy celistvosti kože a slizníc,

u)      zabezpečuje aplikáciu zábalov a obkladov,

v)      odsáva sekréty z horných dýchacích ciest a zabezpečuje ich priechodnosť, odsáva sekréty osobe so zaistenými dolnými dýchacími cestami,

w)      ošetruje miesta zavedenia invazívnych vstupov ako drénov, periférnych a centrálnych žilových kanýl, epidurálnych katétrov, zabezpečuje a kontroluje ich funkčnosť,

x)      ošetruje všetky typy stómií,

y)      indikuje katetrizáciu močového mechúra, realizuje katetrizáciu močového mechúra a zavádza permanentný močový katéter u ženy, zabezpečuje funkčnosť permanentného močového katétra, zavádza rektálnu rúrku,

z)      vyšetruje krv pomocou jednoduchých diagnostických prístrojov,

aa)      aplikuje kyslíkovú liečbu, inhalačnú liečbu, enterálnu výživu, klystíry a liečivé kúpele,

ab)      sleduje a hodnotí tekutinovú bilanciu,

ac)      vykonáva resuscitáciu osoby vrátane použitia automatického externého defibrilátora a záchranného dýchania anestéziologickou maskou v rámci neodkladnej zdravotnej starostlivosti,

ad)      realizuje preventívne opatrenia u žien s chronickým ochorením, fyzickým alebo mentálnym postihnutím s cieľom zníženia rizika destabilizácie zdravotného stavu,

ae)      spolupracuje na praktickom vyučovaní žiakov a študentov zdravotníckych odborov.

(2) Pôrodná asistentka v priebehu predpôrodnej starostlivosti samostatne

a)      realizuje preventívne prehliadky u žien s fyziologickou graviditou, poskytuje poradenstvo o vyšetreniach potrebných pre včasnú diagnostiku rizikového tehotenstva a odporúča lekársku starostlivosť,

b)      vykonáva vyšetrenia pomocou dostupných a primeraných klinických prostriedkov, vyšetruje panvu pelvimetrom, vykonáva vyšetrenie vonkajšími hmatmi, stetoskopom a elektronickým fetálnym monitorom,

c)      poskytuje informácie o včasnej diagnostike tehotnosti,

d)      sleduje priebeh fyziologického tehotenstva, identifikuje rizikové faktory tehotenstva,

e)      sleduje hmotnosť, fyziologické funkcie a indikuje štandardné laboratórne testy pre jednotlivé týždne tehotenstva,

f)      zhotovuje a vyhodnocuje kardiotokografický záznam, pri patologických hodnotách a zmenách informuje lekára,

g)      vykonáva psychofyzickú prípravu tehotnej ženy na pôrod a podporuje tehotnú ženu a jej rodinu pri výbere miesta a spôsobu pôrodu,

h)      realizuje edukačné programy zamerané na prípravu na rodičovstvo,

i)      vzdeláva o správnej technike dojčenia a o predchádzaní komplikáciám pri dojčení,

j)      vzdeláva o výhodách dojčenia pre matku a dieťa, identifikuje rizikové skupiny tehotných žien, ktoré potrebujú špecifickú pomoc v podpore dojčenia,

k)      informuje tehotnú ženu o možnostiach a rizikách náhrad materského mlieka.

(3) Pôrodná asistentka v priebehu starostlivosti počas pôrodu samostatne

a)      posudzuje rodičku z hľadiska fyzického stavu, psychického stavu a sociálnej situácie, usmerňuje a psychicky podporuje rodičku a sprevádzajúce osoby,

b)      sleduje zdravotný stav rodičky a posudzuje priebeh a postup pôrodu kontrolovaním kontrakčnej činnosti a vaginálnym vyšetrením,

c)      sleduje a hodnotí zdravotný stav plodu pomocou kardiotokografu a stetoskopu, fetálneho dopplera alebo elektronického fetálneho monitoru, vyhotovuje a vyhodnocuje kardiotokografický záznam, pri patologických hodnotách a zmenách informuje lekára,

d)      identifikuje odchýlky od normálneho priebehu pôrodu a zabezpečuje následnú lekársku starostlivosť,

e)      odporúča rodičke výber nefarmakologických metód na zmierňovanie a zvládnutie pôrodných bolestí a alternatívne polohy využívané pri vedení pôrodu,

f)      odvádza fyziologický pôrod vrátane pôrodu, pri ktorom sa vyžaduje epiziotómia,

g)      hodnotí rozsah pôrodných poranení a ošetruje jednoduché pôrodné poranenia s výnimkou poranení, ktoré svojím rozsahom vyžadujú zásah lekára,

h)      vykonáva prvé ošetrenie fyziologického novorodenca, hodnotí jeho zdravotný stav a zabezpečuje starostlivosť počas bezprostredného popôrodného obdobia,

i)      zabezpečuje včasné priloženie novorodenca k prsníku matky,

j)      sleduje psychický stav a fyzický stav rodičky bezprostredne po pôrode a podľa potreby zabezpečuje okamžitú lekársku starostlivosť.

…

(5) Pri výkone praxe v pôrodnej asistencii, pôrodná asistentka samostatne na základe indikácie lekára

a)      pripravuje ženu na diagnostické a terapeutické výkony, poskytuje a zabezpečuje starostlivosť v pôrodnej asistencii v priebehu realizácie výkonov a po ich ukončení,

b)      odoberá biologický materiál ako kapilárnu krv, krv z periférnej žily, krv z centrálneho žilového katétra, moč, stolicu, spútum, stery z kože, slizníc, telových dutín a rán,

c)      preväzuje a ošetruje rany,

d)      odstraňuje stehy z primárne zhojenej rany,

e)      zavádza žalúdočné sondy a dvanástnikové sondy u spolupracujúcich osôb, zabezpečuje ich funkčnosť, aplikuje enterálnu výživu, ruší žalúdočné a dvanástnikové sondy,

f)      zavádza kanylu do periférnej žily, ruší kanylu z periférnej žily,

g)      aplikuje parenterálnu výživu,

h)      aplikuje lieky sublinguálne, perorálne, rektálne, inhalačne, lokálne na kožu a sliznice, vaginálne, epidurálne, intrakutánne, subkutánne, intramuskulárne, intravenózne s výnimkou transfúzie krvi, krvných derivátov a kontrastných látok,

i)      zabezpečuje riadenie administratívnych činností súvisiacich s realizáciou vyšetrení.

(6) Pôrodná asistentka podľa odseku 1 realizuje aj ošetrovateľské výkony v pôrodnej asistencii, ktoré súvisia s diagnostickými a liečebnými výkonmi, ktoré uskutočňuje lekár pri invazívnych a neinvazívnych výkonoch chirurgickej a nechirurgickej povahy, pri podávaní kontrastných látok intravenóznou formou a podávaní transfúznych liekov a transfúznych prípravkov.“

 Nariadenie o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania

22      Podľa § 6 nariadenia vlády č. 296/2010 Z. z o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností, z 9. júna 2010, v znení uplatniteľnom na prejednávanú vec (ďalej len „nariadenie o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania“), nazvaného „Odborná spôsobilosť na výkon pracovných činností v zdravotníckom povolaní zubný lekár“:

„…

2. Odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností sa získava špecializačným štúdiom v špecializačných odboroch uvedených v prílohe č. 3 časti B písm. a) až [b)].“

23      Ustanovenie § 14 tohto nariadenia, nazvaného „Odborná spôsobilosť na výkon pracovných činností v zdravotníckom povolaní pôrodná asistentka“, stanovuje:

„(1) Odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností sa získava nadobudnutím

a) vysokoškolského vzdelania prvého stupňa v bakalárskom študijnom programe v študijnom odbore pôrodná asistencia alebo

b) vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v magisterskom študijnom programe v študijnom odbore pôrodná asistencia, ak vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa bolo získané v študijnom odbore podľa písmena a).

(2) Odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností spĺňa aj sestra, ktorá získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v magisterskom študijnom programe ošetrovateľstvo v študijnom odbore ošetrovateľstvo, vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v bakalárskom študijnom programe ošetrovateľstvo v študijnom odbore ošetrovateľstvo alebo vyššie odborné vzdelanie v študijnom odbore diplomovaná všeobecná sestra a ktorá absolvovala denné štúdium v trvaní 18 mesiacov spĺňajúce štandardy vzdelávania na získanie odbornej spôsobilosti na výkon odborných pracovných činností podľa prílohy č. 2, ktoré neboli predmetom rovnocennej odbornej prípravy sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť.“

24      V prílohe č. 2 k uvedenému nariadeniu sa uvádza:

„…

E. PÔRODNÁ ASISTENTKA

a)      Vysokoškolské vzdelávanie prvého stupňa v bakalárskom študijnom programe pôrodná asistencia v študijnom odbore pôrodná asistencia trvá v dennej forme štúdia najmenej tri roky a zahŕňa najmenej 4 600 hodín teoretickej výučby a praktickej výučby, z ktorej klinická výučba predstavuje najmenej jednu tretinu.

b)      Denné štúdium v trvaní najmenej 18 mesiacov, ktoré zahŕňa najmenej 3 000 hodín teoretickej výučby a praktickej výučby, spĺňajúce požiadavky na odbornú prípravu na výkon odborných pracovných činností v zdravotníckom povolaní pôrodná asistentka podľa prílohy č. 2, ktorá nebola predmetom rovnocennej odbornej prípravy sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť, do ktorej môže vstúpiť sestra, ktorá získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v magisterskom študijnom programe v študijnom odbore ošetrovateľstvo, vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v bakalárskom študijnom programe v študijnom odbore ošetrovateľstvo alebo vyššie odborné vzdelanie v študijnom odbore diplomovaná všeobecná sestra.“

25      V prílohe č. 3 k tomu istému nariadeniu sa uvádza:

„…

B. ZUBNÝ LEKÁR

a)      špecializačný odbor s minimálnou dĺžkou trvania špecializačného štúdia štyri roky – maxilofaciálna chirurgia

b)      špecializačný odbor s minimálnou dĺžkou trvania špecializačného štúdia tri roky – čeľustná ortopédia…“

 Konanie pred podaním žaloby

26      Od júla 2007 do konca februára 2016 Slovenská republika oznámila Komisii 44 opatrení na prebratie smernice 2005/36, ktorá sa mala prebrať najneskôr do 20. októbra 2007. Následne v období od 21. januára 2016 do 21. marca 2018 oznámila Komisii štyri opatrenia na prebratie smernice 2013/55, ktorá sa mala prebrať najneskôr do 18. januára 2016.

27      Po posúdení súladu týchto opatrení s ustanoveniami smernice 2005/36 Komisia usúdila, že viaceré z týchto ustanovení neboli prebraté alebo boli nesprávne prebraté do slovenského práva. Dňa 25. júna 2019 zaslala v tejto súvislosti Slovenskej republike výzvu.

28      Dňa 28. novembra 2019 Komisia dospela k záveru, že odpovede na túto výzvu boli neuspokojivé. Komisia zaslala Slovenskej republike odôvodnené stanovisko, ktorého lehota na dosiahnutie súladu bola po predĺžení na žiadosť tohto členského štátu stanovená na 28. marca 2020.

29      Dňa 17. marca 2020 Slovenská republika zaslala svoje pripomienky v reakcii na toto odôvodnené stanovisko. Následne 5. januára 2021 a 28. marca 2022 oznámila Komisii prijatie zákona č. 357/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 422/2015 Z. z. o uznávaní dokladov o vzdelaní a o uznávaní odborných kvalifikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch v znení neskorších predpisov, z 25. novembra 2020, a zákona č. 67/2022 Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zo 17. februára 2022, ktoré podľa nej umožnili ukončiť konanie o nesplnení povinnosti, ktoré bolo voči nej začaté.

30      Keďže sa Komisia domnievala, že tieto zákony neboli dostatočné na zabezpečenie správneho prebratia smernice 2005/36, podala 20. decembra 2022 túto žalobu o nesplnenie povinnosti.

 O žalobe

 Úvodné pripomienky

31      Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že v rámci žaloby podanej podľa článku 258 ZFEÚ výzva, ktorú Komisia adresovala členskému štátu, a potom odôvodnené stanovisko, ktoré táto inštitúcia vydala, vymedzujú predmet sporu, ktorý už nemôže byť ďalej rozšírený. Možnosť dotknutého členského štátu predložiť svoje vyjadrenie totiž predstavuje – aj v prípade, ak sa rozhodne ju nevyužiť –, dôležitú záruku priznanú Zmluvou a jej dodržanie je podstatnou formálnou podmienkou konania o nesplnení povinnosti členským štátom. V dôsledku toho musia odôvodnené stanovisko a žaloba Komisie spočívať na rovnakých výhradách ako písomná výzva, ktorou bolo začaté konanie pred podaním žaloby (rozsudok z 22. septembra 2016, Komisia/Česká republika, C‑525/14, EU:C:2016:714, bod 17 a citovaná judikatúra).

32      V prípade, že to tak nie je, nemôže sa takáto vada považovať za odstránenú tým, že členský štát sa vyjadril k odôvodnenému stanovisku (rozsudok z 25. apríla 2013, Komisia/Španielsko, C‑64/11, EU:C:2013:264, bod 14 a citovaná judikatúra).

33      Požiadavka, podľa ktorej odôvodnené stanovisko a žaloba musia byť založené na rovnakých výhradách, nemôže viesť až k vyžadovaniu úplnej zhody medzi znením výhrad vo výroku odôvodneného stanoviska a žalobnými návrhmi, pokiaľ sa predmet konania nerozšíril alebo nezmenil (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑484/04, EU:C:2006:526, bod 25 a citovanú judikatúru). Komisia tak môže v žalobe spresniť svoje pôvodné výhrady, avšak pod podmienkou, že nedôjde k zmene predmetu konania [rozsudok z 30. apríla 2020, Komisia/Rumunsko (Prekročenie limitných hodnôt PM10), C‑638/18, neuverejnený, EU:C:2020:334, bod 49].

34      Napokon je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že žaloba musí uvádzať žalobné dôvody koherentným a presným spôsobom, aby členský štát a Súdny dvor mohli správne pochopiť rozsah vytýkaného porušenia práva Únie, čo je nevyhnutnou podmienkou na to, aby tento štát mohol účinne uplatniť svoje dôvody obrany a aby Súdny dvor mohol preveriť existenciu uvádzaného nesplnenia povinnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2022, Komisia/Spojené kráľovstvo (Boj proti podvodom s podhodnotením), C‑213/19, EU:C:2022:167, bod 133 a citovanú judikatúru].

 O prvej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 2 ods. 3 smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

35      Komisia sa domnieva, že Slovenská republika nesprávne prebrala článok 2 ods. 3 smernice 2005/36, keď vo všeobecnosti stanovila, že pravidlá stanovené touto smernicou sa neuplatňujú, ak osobitné vnútroštátne predpisy o podmienkach prístupu k dotknutému povolaniu stanovujú inak, zatiaľ čo táto smernica obmedzuje túto možnosť na prípady, v ktorých sa uplatňujú osobitné ustanovenia práva Únie.

36      Komisia tiež tvrdí, že Slovenská republika neprebrala článok 2 ods. 3 smernice 2005/36 dostatočne jasným a presným spôsobom, čím porušila právo odborníkov na uznanie ich kvalifikácií.

37      Slovenská republika sa domnieva, že prvá výhrada nie je dôvodná. Tvrdí, že pojem „osobitný predpis“ použitý v slovenskom práve zahŕňa právo Únie, a pripomína, že na základe zásady prednosti jej vnútroštátne právo nemožno v žiadnom prípade vykladať v rozpore s právom Únie. Slovenský zákonodarca jednoducho nepovažoval za potrebné výslovne prevziať znenie článku 2 ods. 3 smernice 2005/36, ale dodržal riadne účel tohto ustanovenia.

 Posúdenie Súdnym dvorom

38      Článok 2 ods. 3 smernice 2005/36 stanovuje, že ak sú pre dané regulované povolanie v osobitnom nástroji práva Únie stanovené osobitné ustanovenia priamo súvisiace s uznávaním odborných kvalifikácií, príslušné ustanovenia tejto smernice sa neuplatňujú.

39      Podľa jasného znenia tohto článku osobitné ustanovenia, ktorých sa týka a ktorých uplatnenie vedie k odchýleniu sa od všeobecnejších ustanovení smernice 2005/36, musia byť ustanoveniami práva Únie. Článok 2 ods. 3 tejto smernice naopak nemôže umožniť členským štátom odchýliť sa od ustanovení uvedenej smernice na základe čisto vnútroštátnych ustanovení, ktorých cieľom nie je prebrať osobitné ustanovenia iného právneho nástroja Únie, čo Slovenská republika nespochybňuje. Opačný výklad by mohol smernicu 2005/36 zbaviť akéhokoľvek účinku, pretože by v praxi umožnil členským štátom jednostranne sa vyhnúť uplatneniu tejto smernice.

40      Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že podľa § 2 ods. 2 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií prijatého na účely prebratia smernice 2005/36 do slovenského práva sa ustanovenia tohto zákona neuplatnia, ak „osobitné predpisy“ upravujú podmienky prístupu k dotknutému povolaniu.

41      Z vyššie uvedených dôvodov si Slovenská republika tým, že neobmedzila túto výnimku na prípady, v ktorých má táto osobitná právna úprava svoj pôvod v práve Únie, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 2 ods. 3 smernice 2005/36.

42      Tvrdenie Slovenskej republiky založené na tom, že zásada prednosti práva Únie bráni tomu, aby sa jej vnútroštátne právo vykladalo v rozpore s týmto právom, nemôže zmeniť tento záver. Keďže sa totiž prvá výhrada týka spôsobu, akým je smernica 2005/36 prebratá do slovenského práva, a nie konkrétneho výsledku uplatňovania transpozičnej právnej úpravy, na preukázanie nedostatočného alebo neprimeraného prebratia tejto smernice nie je potrebné zistiť skutočné účinky vnútroštátnej právnej úpravy prijatej na účely tohto prebratia. Práve samotné znenie tejto právnej úpravy musí zabezpečiť správne prebratie smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 1999, Komisia/Írsko, C‑392/96, EU:C:1999:431, bod 60, a z 24. marca 2011, Komisia/Belgicko, C‑435/09, neuverejnený, EU:C:2011:176, bod 59).

43      Z uvedeného vyplýva, že prvej výhrade sa musí vyhovieť.

 O druhej výhrade založenej na neprebratí článku 6 prvého odseku písm. b) smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

44      Komisia tvrdí, že Slovenská republika neprebrala článok 6 prvý odsek písm. b) smernice 2005/36. Domnieva sa, že skutočnosť, že zdravotnícky pracovník nie je registrovaný v systéme zdravotného poistenia hostiteľského členského štátu, nemôže viesť k odmietnutiu náhrady nákladov na zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť, že na Slovensku sú náhrady nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytované súkromnými poisťovňami, na tom nič nemení.

45      Táto inštitúcia sa domnieva, že zmeny vnútroštátneho práva vykonané po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku toto neprebratie neriešia, pretože stanovujú, že poskytovateľ služieb musí požiadať ministra zdravotníctva o povolenie, čo je postup, ktorý možno považovať za „registráciu“ v zmysle článku 6 prvého odseku písm. b) smernice 2005/36. Navyše poznamenáva, že Slovenská republika nezmenila ustanovenia upravujúce náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť, pokiaľ ide o nezmluvných poskytovateľov.

46      Slovenská republika sa v prvom rade domnieva, že druhá výhrada je neprípustná. Tvrdí, že vo fáze pred podaním žaloby Komisia neposkytla dostatočné spresnenia, pokiaľ ide o túto výhradu, a najmä, že nikdy netvrdila, že prebratie článku 6 prvého odseku písm. b) smernice 2005/36 si vyžaduje zmenu organizácie slovenského systému zdravotnej starostlivosti. Táto inštitúcia dokonca zmenila svoje stanovisko oproti tomu, ktoré zaujala vo fáze pred podaním žaloby, v priebehu ktorej naopak naznačila, že systém obsahujúci taký mechanizmus schválenia, aký zaviedla Slovenská republika, je v súlade s požiadavkami tejto smernice.

47      Slovenská republika sa subsidiárne domnieva, že druhá výhrada nie je dôvodná. Odkazuje na odôvodnenie 38 smernice 2005/36, podľa ktorého táto smernica nemá vplyv na právomoc členských štátov organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia, a na judikatúru Súdneho dvora (rozsudky zo 16. mája 2002, Komisia/Španielsko, C‑232/99, EU:C:2002:291, a z 11. júna 2020, Komisia a Slovenská republika/Dôvera zdravotná poisťovňa, C‑262/18 P a C‑271/18 P, EU:C:2020:450).

48      Česká republika, ktorá vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu Slovenskej republiky, sa tiež domnieva, že druhá výhrada je v prvom rade neprípustná. Tvrdí, že Komisia formulovala túto výhradu vo fáze pred podaním žaloby príliš nejasne v porovnaní s argumentáciou, ktorú následne rozvinula vo svojej žalobe.

49      Česká republika subsidiárne tvrdí, že druhá výhrada je nedôvodná vzhľadom na to, že slovenská právna úprava nestanovuje žiadnu formalitu, ktorú možno považovať za „registráciu“ v zmysle článku 6 prvého odseku písm. b) smernice 2005/36. Tiež tvrdí, že Komisia nemôže spochybňovať spôsob, akým členské štáty organizujú svoje systémy sociálneho zabezpečenia.

50      V odpovedi na námietku neprípustnosti uplatnenú Slovenskou republikou, ktorú podporuje Česká republika, Komisia v podstate tvrdí, že výhradu založenú na porušení článku 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice vzniesla už vo fáze pred podaním žaloby a že formulácia tejto výhrady v žalobe iba odráža obsah argumentácie, ktorú Slovenská republika uviedla vo svojej odpovedi na odôvodnené stanovisko.

 Posúdenie Súdnym dvorom

51      Podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36 hostiteľský členský štát udeľuje poskytovateľom služieb usadeným v inom členskom štáte výnimku z požiadaviek, ktoré kladie na odborníkov usadených na svojom území a ktoré sa týkajú „registrácie u verejného orgánu sociálneho zabezpečenia na účely vyrovnania účtov s poisťovateľom v súvislosti s činnosťami vykonávanými v prospech poistencov“.

52      Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že vo výzve, ako aj v odôvodnenom stanovisku sa Komisia uspokojila s tvrdením, že Slovenská republika neprebrala článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36, bez toho, aby uviedla, ako sa má toto ustanovenie vykladať, a bez toho, aby poskytla akékoľvek informácie o dôsledkoch, ktoré z neho má tento členský štát vyvodiť.

53      Naopak v rámci druhej výhrady Komisia v skutočnosti poukazuje na nesprávne prebratie článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36. Hoci totiž v zhrnutí tvrdení týkajúcich sa tejto výhrady odkazuje na neprebratie tohto ustanovenia, nič to nemení na tom – ako vyplýva zo samotného názvu uvedenej výhrady –, že argumentácia Komisie smeruje ku konštatovaniu nesprávneho prebratia uvedeného ustanovenia, pričom táto inštitúcia v podstate tvrdí, že slovenské právo tým, že nezabezpečuje náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytnutú poskytovateľmi z iných členských štátov, a to aj v prípade neexistencie zmluvných vzťahov so zdravotnými poisťovňami alebo predchádzajúceho postupu, akým je schválenie ministrom zdravotníctva, vyžaduje splnenie formalít, ktoré možno považovať za registráciu u orgánu sociálneho zabezpečenia, a preto je v rozpore s týmto článkom 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice.

54      Treba konštatovať, že predmet druhej výhrady sa líši od výhrady, ktorú Komisia pôvodne vzniesla a ktorá sa zakladala na neprebratí výnimky z registrácie u verejného orgánu sociálneho zabezpečenia, ako je stanovená v článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36. Táto výhrada okrem toho kladie nové otázky týkajúce sa súladu požiadaviek, ktoré sú stanovené v slovenskom práve, s týmto ustanovením. Komisia teda nemôže oprávnene tvrdiť, že uvedená výhrada zostala nezmenená od fázy pred podaním žaloby alebo že ju len spresnila.

55      Treba však pripomenúť, že hoci, ako je uvedené v bodoch 32 až 34 tohto rozsudku, Komisia môže v žalobe spresniť svoje pôvodné výhrady, môže tak urobiť len pod podmienkou, že nezmení predmet sporu, ktorý je vymedzený výzvou a odôvodneným stanoviskom, ktorý Komisia zaslala dotknutému členskému štátu, a nemôže ho následne rozšíriť (rozsudok z 22. septembra 2016, Komisia/Česká republika, C‑525/14, EU:C:2016:714, bod 17 a citovaná judikatúra).

56      Táto inštitúcia vo svojej replike tvrdí, že formulácia druhej výhrady v žalobe iba odráža vývoj zámerov Slovenskej republiky v súvislosti s prebratím článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36, ako aj obsah argumentácie, ktorú tento členský štát uviedol vo svojej odpovedi na odôvodnené stanovisko.

57      Je však dôležité pripomenúť, že nezrovnalosť vyplývajúca zo skutočnosti, že žaloba Komisie sa nezakladá na tých istých výhradách, ktoré boli uvedené vo výzve a v odôvodnenom stanovisku, sa nemôže považovať za odstránenú tým, že žalovaný členský štát predložil pripomienky k odôvodnenému stanovisku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 2013, Komisia/Španielsko, C‑64/11, EU:C:2013:264, bod 14 a citovanú judikatúru).

58      V prejednávanej veci treba z vyššie uvedených dôvodov konštatovať, že Komisia nespresnila, ale podstatným spôsobom zmenila predmet svojej výhrady založenej na porušení článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36 v porovnaní s predmetom uvedeným vo výzve a v odôvodnenom stanovisku.

59      Z uvedeného vyplýva, že druhá výhrada sa musí zamietnuť ako neprípustná.

 O tretej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 7 ods. 4 prvého a štvrtého pododseku smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

60      Komisia tvrdí, že Slovenská republika nesprávne prebrala článok 7 ods. 4 prvý a štvrtý pododsek smernice 2005/36.

61      Tomuto členskému štátu v podstate vytýka, že neobmedzil overovanie odborných kvalifikácií, ktoré je stanovené v článku 7 ods. 4 prvom pododseku tejto smernice, na povolania, ktorých činnosť má „dôsledky na verejné zdravie alebo bezpečnosť“, pričom tieto pojmy treba podľa jej názoru vykladať reštriktívne, to znamená tak, že sa vzťahujú na činnosti s priamymi dôsledkami na tieto oblasti. Domnieva sa, že vnútroštátne právne predpisy prijaté po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku tento problém nenapravili.

62      Komisia tiež vytýka Slovenskej republike to, že neobmedzila možnosť podrobiť skúške spôsobilosti odborníka, ktorého kvalifikácia sa podstatne líši od kvalifikácie požadovanej na poskytovanie služieb v hostiteľskom členskom štáte, na prípady, keď je tento rozdiel natoľko významný, že by mohol predstavovať závažné riziko pre zdravie alebo bezpečnosť príjemcu dotknutých služieb. Inými slovami, požiadavka „podstatného rozdielu“ medzi kvalifikáciou dotknutého odborníka a kvalifikáciou vyžadovanou v hostiteľskom členskom štáte, ktorú stanovuje smernica 2005/36, nie je v slovenskom práve dostatočne jasná.

63      Komisia sa okrem toho domnieva, že vnútroštátne právne predpisy, ktoré boli prijaté po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku so spätnou účinnosťou od 1. januára 2021, sú v rozpore so smernicou 2005/36, pretože nezabezpečujú, že dotknutý odborník bude môcť vykonávať svoju činnosť v lehote jedného mesiaca od uskutočnenia skúšky spôsobilosti.

64      Slovenská republika zastáva názor, že tretia výhrada je sčasti neprípustná a sčasti nedôvodná.

65      V súlade s článkom 57 ods. 1 písm. c) smernice 2005/36 uvádza, že prijala zoznam regulovaných povolaní, na ktoré sa vzťahuje možnosť predchádzajúcich kontrol na základe článku 7 ods. 4 prvého pododseku tejto smernice. Podľa jej názoru všetky tieto povolania majú dôsledky na verejné zdravie a bezpečnosť, pretože neodborné správanie jedného z ich členov by mohlo ohroziť verejné zdravie a bezpečnosť príjemcov služieb.

66      Slovenská republika tiež uvádza, že po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku prijala novelu zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorá mala odstrániť ťažkosti zistené Komisiou, pokiaľ ide o podmienku organizovania skúšky spôsobilosti týkajúcu sa existencie „podstatného rozdielu“ v kvalifikácii.

67      Tento členský štát sa napokon domnieva, že argumentácia Komisie založená na nedodržaní lehoty jedného mesiaca, ako je stanovená v článku 7 ods. 4 štvrtom pododseku smernice 2005/36, je v rámci tejto žaloby nová, a preto musí byť zamietnutá ako neprípustná.

68      V reakcii na túto námietku neprípustnosti Komisia v replike uvádza, že jej argumentácia založená na nedodržaní tejto lehoty jedného mesiaca nepredstavuje tvrdenie uvedené na podporu jej žaloby.

 Posúdenie Súdnym dvorom

69      V prvom rade článok 7 ods. 4 prvý pododsek smernice 2005/36 stanovuje prípady, v ktorých príslušný orgán hostiteľského členského štátu môže pred prvým poskytnutím služieb skontrolovať odbornú kvalifikáciu poskytovateľa. Stanovuje tak, že táto možnosť sa vzťahuje len na regulované povolania, ktoré majú „dôsledky na verejné zdravie alebo bezpečnosť“ a ktoré nie sú automaticky uznávané, a možno ju uplatniť len s cieľom „zabrániť závažnému poškodeniu zdravia alebo bezpečnosti príjemcu týchto služieb v dôsledku nedostatočnej odbornej kvalifikácie poskytovateľa služieb a ak nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na tento účel“.

70      Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že hostiteľský členský štát môže skontrolovať kvalifikáciu poskytovateľa z iného členského štátu pred prvým poskytnutím služieb len vtedy, ak výkon dotknutého povolania predstavuje riziko pre ochranu verejného zdravia a bezpečnosti vo všeobecnosti, a najmä pre príjemcov služieb. Z uvedeného konkrétne vyplýva, že kvalifikácia takéhoto poskytovateľa služieb nemôže byť predmetom kontroly predtým, ako prvýkrát poskytne služby v hostiteľskom členskom štáte, pokiaľ neexistuje riziko pre verejné zdravie a bezpečnosť príjemcov služieb.

71      Z ustanovenia § 42 ods. 1 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorým sa do slovenského práva preberá článok 7 ods. 4 prvý pododsek smernice 2005/36, však vyplýva, že slovenské právo podmieňuje možnosť vykonať takúto predchádzajúcu kontrolu len na účely „zabránenia závažnému poškodeniu zdravia alebo závažnému narušeniu bezpečnosti príjemcu služieb z dôvodu nedostatočnej odbornej kvalifikácie poskytovateľa služieb“.

72      Slovenská republika tým, že nestanovila, že takáto možnosť sa môže vzťahovať len na príslušníkov regulovaných povolaní, ktorých činnosť má dôsledky na verejné zdravie alebo bezpečnosť, pričom takúto požiadavku nemožno zamieňať – ako je uvedené v bode 70 tohto rozsudku – s požiadavkou ochrany zdravia a bezpečnosti príjemcu služieb, nesprávne prebrala článok 7 ods. 4 prvý pododsek smernice 2005/36. Nesplnila si teda povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto ustanovenia.

73      V druhom rade článok 7 ods. 4 štvrtý pododsek smernice 2005/36 stanovuje, že v prípade „podstatného rozdielu“ medzi odbornou kvalifikáciou poskytovateľa služieb a odbornou prípravou požadovanou v hostiteľskom členskom štáte, a ak tento rozdiel môže ohroziť verejné zdravie alebo bezpečnosť, tento členský štát ponúkne poskytovateľovi služieb možnosť preukázať, že má chýbajúce vedomosti a spôsobilosti, a to najmä zorganizovaním skúšky spôsobilosti.

74      Slovenská republika vo svojich písomných vyjadreniach nespochybňuje, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku slovenské právo neobmedzovalo organizovanie skúšky spôsobilosti na prípady, keď existoval „podstatný rozdiel“, ktorý by mohol ovplyvniť verejné zdravie a bezpečnosť, medzi kvalifikáciou poskytovateľa služieb a odbornou prípravou požadovanou v hostiteľskom členskom štáte. Uvádza len, že prijatie novely zákona o uznávaní odborných kvalifikácií po tomto dátume zosúladilo jej vnútroštátne právo s článkom 7 ods. 4 štvrtým pododsekom smernice 2005/36.

75      Keďže však existencia nesplnenia povinnosti musí byť posúdená na konci lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, Súdny dvor nemôže v rámci preskúmania tejto žaloby zohľadniť zmeny vnútroštátneho práva, ku ktorým došlo po uplynutí tejto lehoty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2023, Komisia/Poľsko (Environmentálny hluk), C‑602/21, EU:C:2023:310, bod 27 a citovanú judikatúru].

76      Z uvedeného vyplýva, že treba vyhovieť argumentácii založenej na nesprávnom prebratí článku 7 ods. 4 štvrtého pododseku smernice 2005/36, keďže Slovenská republika neobmedzila prípady, v ktorých možno vykonať skúšku spôsobilosti, na konštatovanie „podstatného rozdielu“ medzi kvalifikáciou poskytovateľa služieb a odbornou prípravou požadovanou v hostiteľskom členskom štáte.

77      V treťom rade, keďže Komisia v replike spresnila, že jej argumentácia založená na porušení toho istého ustanovenia z dôvodu, že slovenské právo nezaručuje, že dotknutý odborník môže vykonávať svoju činnosť v lehote jedného mesiaca od rozhodnutia prijatého orgánmi hostiteľského členského štátu podľa článku 7 ods. 4 druhého pododseku smernice 2005/36, nepredstavuje tvrdenie uvedené na podporu jej žaloby, treba konštatovať, že Súdny dvor nemusí na túto argumentáciu odpovedať. To isté preto platí aj pre námietku neprípustnosti, ktorá bola v tejto súvislosti uplatnená na obranu.

78      Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretej výhrade treba vyhovieť v rozsahu, v akom sa týka nesprávneho prebratia článku 7 ods. 4 prvého a štvrtého pododseku smernice 2005/36.

 O štvrtej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 14 ods. 1 a 4 smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

79      Komisia vytýka Slovenskej republike, že nesprávne prebrala pojem „[podstatne odlišné oblasti]“, ako je definovaný v článku 14 ods. 4 smernice 2005/36, ktorý je rozhodujúci pri určovaní prípadov, v ktorých môže hostiteľský členský štát požadovať, aby migrujúci poskytovateľ služieb absolvoval adaptačné obdobie alebo skúšku spôsobilosti. Tvrdí, že Slovenská republika tým, že odkázala na oblasti, ktoré sú „potrebné“ na výkon dotknutého povolania a v prípade ktorých odborná príprava, ktorú migrant absolvoval, vykazuje vzhľadom na jej obsah značné rozdiely oproti odbornej príprave požadovanej v hostiteľskom členskom štáte, zatiaľ čo článok 14 ods. 4 tejto smernice uvádza len oblasti, ktoré sú „podstatné“ pre výkon tohto povolania, zvolila príliš široký prístup k prípadom, v ktorých môže byť uložené adaptačné obdobie alebo skúška spôsobilosti.

80      Komisia okrem toho tomuto členskému štátu vytýka, že nesprávne prebral podmienku stanovenú v článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36, podľa ktorej odborná príprava požadovaná v hostiteľskom členskom štáte pokrýva podstatne odlišné oblasti, než sú oblasti zahrnuté do žiadateľovho osvedčenia o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnych kvalifikáciách.

81      Slovenská republika tvrdí, že prvá časť štvrtej výhrady je neprípustná, keďže Komisia počas konania pred podaním žaloby netvrdila, že použitie prídavného mena „potrebný“ namiesto prídavného mena „podstatný“ je v rozpore so smernicou 2005/36.

82      Tento členský štát v súvislosti s druhou časťou štvrtej výhrady okrem toho uvádza, že podmienka stanovená v článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36, podľa ktorej odborná príprava požadovaná v hostiteľskom členskom štáte pokrýva „[podstatne odlišné]“ oblasti, než sú oblasti zahrnuté do žiadateľovho osvedčenia o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnych kvalifikáciách, vyplýva z podmienky stanovenej na inom mieste tohto ustanovenia, ktorá sa týka skutočnosti, že dotknuté regulované povolanie zahŕňa v hostiteľskom členskom štáte jednu alebo viac činností, ktoré neexistujú v domovskom členskom štáte.

 Posúdenie Súdnym dvorom

83      Článok 14 ods. 1 smernice 2005/36 stanovuje prípady, v ktorých môže hostiteľský členský štát požadovať, aby migrujúci poskytovateľ služieb pred poskytovaním služieb na jeho území absolvoval adaptačné obdobie alebo skúšku spôsobilosti. Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) tejto smernice je to tak v prípade, keď odborná príprava, ktorú žiadateľ absolvoval, pokrýva podstatne odlišné oblasti, než sú oblasti pokryté dokladom o formálnych kvalifikáciách, ktorý vyžaduje hostiteľský členský štát. Článok 14 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice stanovuje, že takéto kompenzačné opatrenia možno uložiť aj v prípade, ak regulované povolanie v hostiteľskom členskom štáte pokrýva jednu alebo viac regulovaných profesionálnych činností, ktoré v zodpovedajúcom povolaní v žiadateľovom domovskom členskom štáte neexistujú, a odborná príprava požadovaná v hostiteľskom členskom štáte pokrýva podstatne odlišné oblasti, než sú oblasti zahrnuté do žiadateľovho osvedčenia o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnych kvalifikáciách.

84      Článok 14 ods. 4 smernice 2005/36 definuje pojem „podstatne odlišné“ oblasti ako oblasti, „ktorých znalosť [a v ktorých] získané zručnosti a spôsobilosť sú podstatné pre výkon povolania a v prípade ktorých odborná príprava, ktorú migrant absolvoval, vzhľadom na jej obsah vykazuje značné rozdiely oproti odbornej príprave, ktorú vyžaduje hostiteľský členský štát“.

85      Pokiaľ ide v prvom rade o článok 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že toto ustanovenie bolo do slovenského práva prebraté § 26 ods. 1 písm. b) zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorý stanovuje, že migrujúcemu poskytovateľovi služieb možno uložiť kompenzačné opatrenie v prípade, ak „na výkon jednej odbornej činnosti alebo viacerých odborných činností v rámci regulovaného povolania v Slovenskej republike sa vyžaduje odborná príprava, ktorá sa v štáte, v ktorom bol doklad vydaný, na výkon tohto povolania nevyžaduje a z tohto dôvodu nie je zahrnutá v absolvovanej odbornej príprave žiadateľa“.

86      Ako uvádza Komisia, toto ustanovenie nepreberá požiadavku uvedenú v článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36, ktorý stanovuje, že odborná príprava, ktorú žiadateľ absolvoval, musí pokrývať „[podstatne odlišné]“ oblasti, než sú oblasti, ktoré sa vyučujú v hostiteľskom členskom štáte.

87      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Slovenská republika, táto podmienka nie je totožná s podmienkou týkajúcou sa okruhu činností patriacich do daného regulovaného povolania.

88      Nezačlenenie uvedenej podmienky do slovenského práva má za následok oprávnenie tohto členského štátu uložiť kompenzačné opatrenia voči migrujúcim poskytovateľom služieb aj v prípade, že odborná príprava, ktorú dotknuté osoby absolvovali v štáte pôvodu, sa svojím obsahom podstatne nelíši od odbornej prípravy, ktorá sa vyžaduje podľa vnútroštátneho práva na výkon dotknutej činnosti v rámci regulovaného povolania, zatiaľ čo článok 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36 to neumožňuje.

89      Z uvedeného vyplýva, že štvrtej výhrade treba vyhovieť v rozsahu, v akom sa týka nesprávneho prebratia článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36 do slovenského práva.

90      Pokiaľ ide v druhom rade o námietku neprípustnosti vznesenú Slovenskou republikou v rozsahu, v akom sa štvrtá výhrada týka porušenia článku 14 ods. 4 smernice 2005/36, je pravda, ako uvádza Komisia, že tak vo výzve, ako aj v odôvodnenom stanovisku a žalobe v podstate tvrdila, že ustanovenie, ktorým sa do slovenského práva preberá článok 14 ods. 4 tejto smernice, ide nad rámec znenia tohto článku. Komisia však v tejto výzve a v tomto odôvodnenom stanovisku na odôvodnenie svojho tvrdenia uviedla len to, že tento členský štát pristúpil k príliš širokému prebratiu, pokiaľ ide o prípady, v ktorých mohli byť uložené kompenzačné opatrenia, a to zahrnutím hypotézy, v ktorej existujú rozdiely medzi dĺžkou trvania vzdelávania alebo odbornej prípravy v členskom štáte pôvodu a dĺžkou trvania vzdelávania alebo odbornej prípravy v hostiteľskom členskom štáte.

91      Komisia v žalobe na druhej strane vytýka Slovenskej republike, že článok 14 ods. 4 smernice 2005/36 prebrala príliš široko, keď na určenie oblastí, ktoré možno kvalifikovať ako „podstatne odlišné“ od oblastí vyžadovaných v hostiteľskom členskom štáte na výkon dotknutého povolania, použila prídavné meno „potrebný“ namiesto prídavného mena „podstatný“, pričom táto kvalifikácia je podmienkou vzniku možnosti tohto členského štátu uložiť kompenzačné opatrenia.

92      Predmet tejto výhrady sa líši od predmetu výhrady, ktorú pôvodne uplatnila Komisia a ktorá bola založená na nesprávnom prebratí článku 14 ods. 4 smernice 2005/36 z dôvodu možnosti uložiť kompenzačné opatrenia v prípade rozdielov medzi dĺžkou trvania vzdelávania alebo odbornej prípravy požadovanej v domovskom členskom štáte a dĺžkou trvania vzdelávania alebo odbornej prípravy požadovanou v hostiteľskom členskom štáte. Okrem toho nastoľuje novú otázku týkajúcu sa rozsahu odkazu na „podstatné“ oblasti pre výkon dotknutého povolania, ktorý sa nachádza v tomto ustanovení.

93      Za týchto podmienok treba konštatovať, že Komisia nespresnila, ale podstatným spôsobom zmenila predmet svojej výhrady založenej na porušení článku 14 ods. 4 smernice 2005/36 v porovnaní s tým, čo uviedla vo výzve a v odôvodnenom stanovisku.

94      Z uvedeného vyplýva, že túto výhradu treba zamietnuť ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka nesprávneho prebratia článku 14 ods. 4 smernice 2005/36 do slovenského práva.

95      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtej výhrade vyhovieť v rozsahu, v akom sa týka nesprávneho prebratia článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36 do slovenského práva, a zamietnuť ju ako neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka nesprávneho prebratia článku 14 ods. 4 tejto smernice do tohto práva.

 O piatej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 35 ods. 3 smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

96      Svojou piatou výhradou Komisia vytýka Slovenskej republike, že nesprávne prebrala článok 35 ods. 3 smernice 2005/36 týkajúci sa vydávania dokladu o odbornej príprave špecializovaného zubného lekára. Hoci sa v tomto ustanovení uvádza, že vydávanie tohto dokladu je podmienené získaním jedného z dokladov o základnej odbornej príprave uvedených v bode 5.3.2. prílohy V k tejto smernici, Komisia konštatuje, že § 33 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v tejto otázke len odkazuje na nariadenie, ktoré mala prijať výkonná moc a ktoré v každom prípade nebolo prijaté, resp. jej nebolo oznámené.

97      Slovenská republika tvrdí, že piata výhrada je nedôvodná, keďže udelenie titulu špecializovaného zubného lekára si podľa slovenského práva vyžaduje absolvovanie odbornej prípravy, ktorá dopĺňa základnú odbornú prípravu zubného lekára. Konkrétne tvrdí, že nariadenie o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, na ktoré sa odvoláva vo svojej odpovedi na výzvu Komisie, ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku spresňovalo, že prístup k špecializácii si vyžaduje získanie dokladu o základnej odbornej príprave zubného lekára. Navyše v súlade s § 40 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktorý ju oprávňuje prijať minimálne štandardy pre špecializačné študijné programy, Slovenská republika prijala výnos, ktorým sa ustanovujú minimálne štandardy pre špecializačné študijné programy, pričom ako minimálnu požiadavku na prístup k špecializačnému štúdiu v odbore zubného lekárstva stanovila absolvovanie základnej odbornej prípravy.

 Posúdenie Súdnym dvorom

98      Podľa článku 35 ods. 3 smernice 2005/36 „členské štáty podmienia vydávanie dokladov o odbornej príprave špecializovaného zubného lekára [získaním] dokladu o základnej odbornej príprave zubného lekára uvedeného v prílohe V bod[e] 5.3.2.“.

99      Ustanovenie § 33 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti obsahuje všeobecné ustanovenia o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania. Podľa jeho odseku 2 sa odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností preukazuje dokladom o získaní požadovaného stupňa vzdelania v príslušnom študijnom odbore v príslušnom zdravotníckom povolaní. V § 33 ods. 4 tohto zákona sa stanovuje, že odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností sa okrem iného preukazuje diplomom o špecializácii v príslušnom špecializačnom odbore. Napokon § 33 ods. 8 uvedeného zákona odkazuje na prijatie nariadenia Slovenskou republikou na určenie odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania.

100    Ako tvrdí Komisia, tieto ustanovenia, ktoré sa obmedzujú na stanovenie všeobecných pravidiel týkajúcich sa odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, nepostačujú na zabezpečenie prebratia článku 35 ods. 3 smernice 2005/36, ktorý stanovuje, že vydávanie dokladov o odbornej príprave špecializovaného zubného lekára je podmienené získaním dokladu o základnej odbornej príprave zubného lekára uvedeného v bode 5.3.2. prílohy V.

101    Slovenská republika však najmä tvrdí, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku už § 70 ods. 6 nariadenia o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania stanovoval, že pri zaraďovaní do špecializačného štúdia sa jednotlivé zdravotnícke povolania nemôžu zamieňať, a v tejto súvislosti odkazoval na zoznam zdravotníckych povolaní uvedený v § 27 ods. 1 a 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, v ktorom je uvedené povolanie zubného lekára. Poukazuje na to, že § 6 tohto nariadenia v spojení s časťou B písm. a) a b) prílohy 3 k uvedenému nariadeniu stanovoval, že odborná spôsobilosť zubného lekára na výkon špecializovaných pracovných činností sa získava špecializačným štúdiom v odboroch maxilofaciálna chirurgia alebo čeľustná ortopédia.

102    Tento členský štát tiež uvádza, že výnosom, ktorým sa ustanovujú minimálne štandardy pre špecializačné študijné programy, prijatým na základe § 40 ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, prijal štandardy stanovujúce minimálny obsah špecializačného štúdia. Uvádza, že podľa prílohy č. 2 k tomuto výnosu, účinnému v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, bol prístup k špecializačnému štúdiu v odbore maxilofaciálna chirurgia alebo čeľustná ortopédia podmienený získaním dokladu o základnej odbornej príprave zubného lekára, ktorý zodpovedá dokladu uvedenému pre Slovenskú republiku v bode 5.3.2. prílohy V k smernici 2005/36.

103    Tým, že Komisia v reakcii na tieto skutočnosti iba uviedla, že Slovenská republika sa na tieto ustanovenia neodvolávala vo fáze pred podaním žaloby, a tým, že tvrdila, že tieto ustanovenia neboli dostatočne jasné, nepredložila dostatočné dôkazy na preukázanie toho, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku slovenské právo nezaručovalo, že vydanie dokladu o odbornej príprave špecializovaného zubného lekára je podmienené získaním dokladu o základnej odbornej príprave zubného lekára, ako to vyžaduje článok 35 ods. 3 smernice 2005/36.

104    Z vyššie uvedeného vyplýva, že piata výhrada sa musí zamietnuť.

 O šiestej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 41 ods. 1 písm. c) smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

105    Komisia vytýka Slovenskej republike, že do nariadenia o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania neprebrala požiadavku jednoročnej odbornej praxe, ako je stanovená v článku 41 ods. 1 písm. c) smernice 2005/36, pokiaľ ide o druhý smer odbornej prípravy pôrodných asistentiek. Uvádza, že tento členský štát pred uplynutím lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku neuskutočnil svoj zámer dosiahnuť súlad s týmto ustanovením, ktorý vyjadril vo fáze pred podaním žaloby.

106    Slovenská republika predovšetkým tvrdí, že článok 41 ods. 1 písm. c) smernice 2005/36 bol prebratý do slovenského práva prostredníctvom § 18 ods. 2 písm. a) bodu 3 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorý stanovuje, že uznanie kvalifikácie pôrodnej asistentky v súvislosti s druhým smerom odbornej prípravy je podmienené predložením osvedčenia o odbornej praxi. Slovenská republika z toho vyvodzuje, že šiesta výhrada je neprípustná, a subsidiárne, že je nedôvodná.

 Posúdenie Súdnym dvorom

107    Článok 40 smernice 2005/36, ktorý upravuje odbornú prípravu pôrodných asistentiek, stanovuje dva smery odbornej prípravy pre prístup k tomuto povolaniu. Prvý, ktorý je stanovený v článku 40 ods. 1 písm. a) tejto smernice, zahŕňa osobitnú dennú odbornú prípravu, pozostávajúcu z najmenej troch rokov teoretického a praktického štúdia pokrývajúceho program uvedený v prílohe k tejto smernici. Druhý, stanovený v článku 40 ods. 1 písm. b) tej istej smernice, umožňuje sestrám zodpovedným za všeobecnú starostlivosť vykonávať povolanie pôrodnej asistentky po absolvovaní osobitnej odbornej prípravy trvajúcej 18 mesiacov, ktorá pokrýva rovnaký program a ktorá nie je predmetom rovnocennej odbornej prípravy sestier zodpovedných za všeobecnú starostlivosť.

108    Článok 41 smernice 2005/36 upravuje postupy automatického uznávania dokladov o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky. Stanovuje, že k takémuto automatickému uznávaniu dochádza len vtedy, ak je splnený jeden z troch súborov kritérií uvedených v jeho odseku 1 písm. a) až c). V tomto rámci článok 41 ods. 1 písm. c) tejto smernice stanovuje, že automaticky sa uznávajú doklady o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky, ktoré zodpovedajú aspoň 18 mesiacom odbornej prípravy pôrodnej asistentky pozostávajúcej aspoň z 3 000 hodín, ktorá je podmienená získaním dokladu o formálnej kvalifikácii sestry zodpovednej za všeobecnú starostlivosť s „následnou ročnou odbornou praxou, na ktorú bolo vydané osvedčenie v súlade s odsekom 2“. Článok 41 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje, že toto osvedčenie o praxi musí „potvrdz[ovať], že jeho držiteľ po tom, ako získal doklad o formálnej kvalifikácii ako pôrodná asistentka, uspokojivo vykonával všetky činnosti pôrodnej asistentky počas zodpovedajúceho obdobia v nemocnici alebo v zariadení zdravotnej starostlivosti, schválenom na tento účel“.

109    Z týchto ustanovení vyplýva, že normotvorca Únie rozlišoval medzi podmienkami vydávania dokladov o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky, ktoré sú predmetom článku 40 smernice 2005/36, a podmienkami automatického uznávania týchto dokladov, ktoré sú predmetom článku 41 tejto smernice. V tomto rámci je podľa článku 40 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice vydanie dokladu o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky, ktorý zodpovedá druhému smeru odbornej prípravy, podmienené len získaním dokladu o formálnej kvalifikácii sestry zodpovednej za všeobecnú starostlivosť a absolvovaním osobitnej odbornej prípravy trvajúcej 18 mesiacov. Na základe článku 41 ods. 1 písm. c) smernice 2005/36 len automatické uznávanie dokladov o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky, ktoré zodpovedá tomuto druhému smeru, podlieha dodatočnej podmienke absolvovania ročnej odbornej praxe po ukončení tejto odbornej prípravy, ktorá je potvrdená vydaním osvedčenia.

110    V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že vo fáze výzvy a odôvodneného stanoviska Komisia vytýkala Slovenskej republike len to, že podmienku ročnej odbornej praxe nezaradila medzi požiadavky na odbornú prípravu pôrodných asistentiek, ktoré sú stanovené vo vnútroštátnom práve. Túto argumentáciu nemôže Komisia po prvýkrát spojiť v rámci svojej žaloby so samostatnými požiadavkami na uznávanie dokladov o formálnej kvalifikácii, keďže táto argumentácia je vecne odlišná od argumentácie vypracovanej vo fáze pred podaním žaloby.

111    V každom prípade cieľom nariadenia o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania je prebrať článok 40 smernice 2005/36, ktorý sa týka podmienok vydávania dokladov o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky. Slovenskej republike nemožno vytýkať, že medzi tieto podmienky nezahrnula požiadavku jednoročnej odbornej praxe, ktorá sa, ako je uvedené bode 109 tohto rozsudku, týka len automatického uznávania dokladov o formálnej kvalifikácii pôrodnej asistentky, tak ako je upravené v článku 41 tejto smernice.

112    Z vyššie uvedeného vyplýva, že šiesta výhrada sa musí zamietnuť ako neprípustná a v každom prípade ako nedôvodná.

 O siedmej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 42 ods. 2 smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

113    Komisia tvrdí, že Slovenská republika nesprávne prebrala článok 42 ods. 2 smernice 2005/36, keď do svojho vnútroštátneho práva neprevzala niektoré úlohy, ktoré na základe tohto ustanovenia musia mať možnosť vykonávať osoby vykonávajúce povolanie pôrodnej asistentky.

114    V prvom rade sa Komisia domnieva, že prebratie článku 42 ods. 2 písm. a) smernice 2005/36 do slovenského práva nie je dostatočne jasné, pokiaľ ide o úlohu pôrodných asistentiek poskytovať poradenstvo a informácie v oblasti správneho plánovania rodiny.

115    V druhom rade Komisia vytýka Slovenskej republike to, že v plnom rozsahu neprebrala článok 42 ods. 2 písm. c) tejto smernice, pokiaľ ide o možnosť pôrodných asistentiek nielen odporúčať, ale aj predpisovať vyšetrenia na diagnostikovanie rizikového tehotenstva.

116    V treťom rade Komisia tvrdí, že tento členský štát neprebral článok 42 ods. 2 písm. f) uvedenej smernice v rozsahu, v akom toto ustanovenie stanovuje, že pôrodné asistentky môžu v súrnych prípadoch viesť pôrod v panvovej polohe.

117    Napokon v štvrtom rade sa táto inštitúcia domnieva, že slovenské právo je v rozpore s článkom 42 ods. 2 písm. j) tej istej smernice tým, že obmedzuje starostlivosť, ktorú môžu poskytovať pôrodné asistentky, len na časť starostlivosti, ktorú môže predpísať lekár.

118    Slovenská republika sa domnieva, že siedma výhrada je nedôvodná.

119    V prvom rade tento členský štát tvrdí, že ustanovenia jej vnútroštátneho práva, ktoré umožňujú pôrodným asistentkám poskytovať starostlivosť o reprodukčné zdravie a vzdelávať jednotlivcov v tejto oblasti, zabezpečujú správne prebratie článku 42 ods. 2 písm. a) smernice 2005/36.

120    V druhom rade článok 42 ods. 2 písm. c) smernice nevyžaduje od členských štátov, aby stanovili, že pôrodné asistentky môžu predpisovať vyšetrenia potrebné na diagnostikovanie rizikového tehotenstva, ale v tomto ohľade členským štátom poskytuje len alternatívu.

121    V treťom rade Slovenská republika uvádza, že v súčasnosti prebieha prebratie článku 42 ods. 2 písm. f) uvedenej smernice, ktorý ustanovuje možnosť pôrodných asistentiek viesť v súrnych prípadoch pôrod v panvovej polohe, do slovenského právneho poriadku.

122    V štvrtom rade a nakoniec sa tento členský štát domnieva, že § 5 ods. 1 písm. t) až y) a písm. aa) a § 5 ods. 5 a 6 vyhlášky o rozsahu ošetrovateľskej praxe sestier a pôrodných asistentiek, ktorý podrobne opisuje starostlivosť, ktorú môžu poskytovať pôrodné asistentky s ohľadom na lekársku diagnózu, správne preberá článok 42 ods. 2 písm. j) smernice 2005/36. Dodáva, že vzhľadom na to, že obsah odbornej prípravy pôrodných asistentiek je len čiastočne harmonizovaný, Komisia nemôže vyžadovať, aby vnútroštátne právne predpisy oprávňovali pôrodné asistentky vykonávať akúkoľvek liečbu predpísanú lekárom, ak ich odborná príprava nezahŕňa osvojenie si všetkých týchto úkonov.

 Posúdenie Súdnym dvorom

123    V článku 42 ods. 2 smernice 2005/36 sa stanovujú činnosti, prinajmenšom ku ktorým musia mať pôrodné asistentky prístup a ktoré musia mať možnosť vykonávať. Podľa článku 42 ods. 2 písm. a), c), f) a j) tejto smernice tieto činnosti zahŕňajú činnosti spočívajúce v „poskytovan[í] informácií a poradenstva v oblasti správneho plánovania rodiny“, v „predpisovan[í] alebo odporúčan[í] vyšetrení potrebných na čo najskoršie diagnostikovanie rizikového tehotenstva“ a „v súrnych prípadoch [vo vedení] pôrodov v panvovej polohe“, ako aj činnosť spočívajúcu vo „výkon[e] liečby predpísanej lekárom“.

124    Pokiaľ ide v prvom rade o článok 42 ods. 2 písm. a) smernice 2005/36, Slovenská republika tvrdí, že toto ustanovenie je prebraté do slovenského práva prostredníctvom § 2 ods. 18 zákona o zdravotnej starostlivosti, ktorý stanovuje, že prax pôrodnej asistencie zahŕňa starostlivosť o reprodukčné zdravie, a prostredníctvom § 5 ods. 1 písm. a) vyhlášky o rozsahu ošetrovateľskej praxe sestier a pôrodných asistentiek, v ktorom sa stanovuje, že úlohou pôrodných asistentiek je „pos[údiť] potreby starostlivosti v pôrodnej asistencii u ženy, rodiny alebo komunity“, ako aj „plán[ovať], zabezpeč[ovať] alebo uskutoč[ňovať] uspokojovanie potrieb súvisiacich s reprodukčným zdravím, gynekologickou a pôrodníckou chorobou a vyhodnoc[ovať] uspokojenie zistených potrieb“. Slovenská republika sa odvoláva aj na § 5 ods. 1 písm. e) tejto vyhlášky, ktorý stanovuje, že úlohou pôrodných asistentiek je tiež „vzdeláva[ť] ženu, rodinu a komunitu o prevencii, zdravom životnom štýle, o režimových opatreniach v súvislosti so starostlivosťou v pôrodnej asistencii s dôrazom na sebestačnosť osoby“.

125    Treba konštatovať, že slovenské orgány tým, že stanovili, že úlohou pôrodných asistentiek je plánovať, zabezpečovať alebo uskutočňovať uspokojovanie potrieb súvisiacich s reprodukčným zdravím, zamýšľali zahrnúť aj úlohu poskytovať poradenstvo a informácie v oblasti správneho plánovania rodiny. Tento výklad potvrdzuje definícia pojmu „reprodukčného zdravia“, ktorú používa Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v dokumente, nazvanom „Stratégia na urýchlenie pokroku v oblasti reprodukčného zdravia pri dosahovaní medzinárodných rozvojových cieľov“, uverejnenom v roku 2004, v ktorom táto organizácia uvádza, že tento pojem zahŕňa zabezpečenie vysokokvalitných služieb plánovania rodiny.

126    V dôsledku toho treba konštatovať, že Slovenská republika prebrala článok 42 ods. 2 písm. a) smernice 2005/36 dostatočne presne a jasne.

127    V druhom rade na základe článku 42 ods. 2 písm. c) tejto smernice pôrodné asistentky musia byť oprávnené na „predpisovanie alebo odporúčanie vyšetrení potrebných na čo najskoršie diagnostikovanie rizikového tehotenstva“.

128    Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že toto ustanovenie práva Únie bolo prebraté do § 5 ods. 2 písm. a) vyhlášky o rozsahu ošetrovateľskej praxe sestier a pôrodných asistentiek, ktorý stanovuje, že pôrodné asistentky v priebehu predpôrodnej starostlivosti „realizuj[ú] preventívne prehliadky u žien s fyziologickou graviditou, poskytuj[ú] poradenstvo o vyšetreniach potrebných pre včasnú diagnostiku rizikového tehotenstva a odporúča[jú] lekársku starostlivosť“.

129    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Slovenská republika, z použitia slova „alebo“ v článku 42 ods. 2 písm. c) smernice 2005/36 nemožno vyvodiť, že normotvorca Únie mal v úmysle poskytnúť členským štátom alternatívu spočívajúcu v stanovení, že buď pôrodné asistentky odporúčajú vyšetrenia potrebné na včasné diagnostikovanie rizikového tehotenstva, alebo že takúto starostlivosť predpisujú.

130    Použitím slova „alebo“ v článku 42 ods. 2 písm. c) mal normotvorca Únie v úmysle ponechať na pôrodných asistentkách, aby v každom jednotlivom prípade rozhodli, či odporučia alebo priamo predpíšu vyšetrenia potrebné na čo najskoršie diagnostikovanie rizikového tehotenstva. Zohľadnil pritom aj rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o potrebu lekárskeho predpisu na vykonanie určitých vyšetrení.

131    Tento výklad, podľa ktorého uvedený článok 42 ods. 2 písm. c) neposkytuje členským štátom alternatívu medzi dvoma možnými spôsobmi prebratia, je podporený kontextom, do ktorého patrí toto ustanovenie, keďže cieľom článku 42 ods. 2 smernice 2005/36 je harmonizovať minimálny súbor činností vykonávaných pôrodnými asistentkami, aby sa umožnilo automatické uznávanie kvalifikácie pôrodnej asistentky v členských štátoch.

132    Z uvedeného vyplýva, že Slovenská republika tým, že nestanovila možnosť pôrodných asistentiek predpisovať vyšetrenia potrebné na čo najskoršie diagnostikovanie rizikového tehotenstva, nesprávne prebrala článok 42 ods. 2 písm. c) smernice 2005/36.

133    V treťom rade Slovenská republika vo svojich písomných vyjadreniach uznáva, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku neprebrala do svojho vnútroštátneho práva článok 42 ods. 2 písm. f) smernice 2005/36, ktorý okrem iného stanovuje, že pôrodné asistentky môžu v súrnych prípadoch viesť pôrody v panvovej polohe. Uvádza len, že pripravuje vyhlášku, ktorá v budúcnosti umožní pôrodným asistentkám vykonávať takýto zákrok.

134    Keďže existencia nesplnenia povinnosti sa musí posudzovať ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, skutočnosť, že sa pripravuje novela, ktorá má zosúladiť vnútroštátne právo, je v rámci preskúmania tejto žaloby irelevantná.

135    Z uvedeného vyplýva, že treba vyhovieť časti siedmej výhrady založenej na tom, že Slovenská republika si nesplnila svoju povinnosť prebrať článok 42 ods. 2 písm. f) smernice 2005/36.

136    V štvrtom rade Komisia tomuto členskému štátu vytýka, že nesprávne prebral článok 42 ods. 2 písm. j) smernice 2005/36, keď stanovil, že pôrodné asistentky môžu vykonávať len určité úkony predpísané lekárom.

137    Tento článok 42 ods. 2 písm. j) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby pôrodné asistentky mohli vykonávať aspoň liečbu predpísanú lekárom. Hoci charakter tejto liečby nie je špecifikovaný, z tohto ustanovenia je zrejmé, že normotvorca Únie mal v úmysle zabezpečiť, aby pôrodné asistentky mohli bez obmedzenia vykonávať celkovú liečbu predpísanú lekárom.

138    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Slovenská republika, tento výklad nemôže umožniť pôrodným asistentkám vykonávať úkony, ktoré nepatria do oblasti ich kompetencie, keďže slovné spojenie „liečb[a] predpísan[á] lekárom“, ako je uvedené v článku 42 ods. 2 písm. j) smernice 2005/36, sa musí v kontexte tohto ustanovenia jednoznačne chápať tak, že sa týka liečby predpísanej lekárom, ktorú má vykonávať pôrodná asistentka.

139    Z uvedeného vyplýva, že Slovenská republika tým, že stanovila taxatívny zoznam liečby, ktorú môžu poskytovať pôrodné asistentky na základe lekárskeho predpisu, prebrala článok 42 ods. 2 písm. j) smernice 2005/36 príliš reštriktívne.

140    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že siedmej výhrade treba vyhovieť v rozsahu, v akom sa týka nesprávneho prebratia článku 42 ods. 2 písm. c), f) a j) smernice 2005/36 do slovenského práva, a zamietnuť ju v rozsahu, v akom sa týka nesprávneho prebratia článku 42 ods. 2 písm. a) tejto smernice.

 O ôsmej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 50 smernice 2005/36 v spojení s bodom 1 písm. d) prílohy VII k tejto smernici

 Argumentácia účastníkov konania

141    Komisia tvrdí, že Slovenská republika nesprávne prebrala článok 50 ods. 1 a bod 1 písm. d) prílohy VII k smernici 2005/36, ktoré sa týkajú postupov vybavovania žiadostí o povolenie na výkon povolania v inom členskom štáte. Uvádza, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku nebola do vnútroštátneho práva prebratá dvojmesačná lehota určená orgánom domovského členského štátu na predloženie požadovaných dokladov, ktorá je uvedená v bode 1 písm. d) prílohy VII k tejto smernici. Konštatuje tiež, že Slovenská republika upustila od taxatívneho zoznamu dokladov, ktoré môžu byť požadované orgánmi hostiteľského členského štátu, stanoveného v týchto ustanoveniach, tým, že stanovila, že sa môže požadovať dôkaz o tom, že žiadateľovi neboli uložené disciplinárne sankcie.

142    Slovenská republika sa domnieva, že ôsma výhrada je čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná. Poukazuje na to, že dvojmesačná lehota, na ktorú sa odvoláva Komisia, bola po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku prebratá formou zmeny vykonanej v § 58 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, a tvrdí, že argumentácia Komisie týkajúca sa možnosti hostiteľského členského štátu požadovať dôkaz o tom, že žiadateľovi nebola uložená disciplinárna sankcia, je prvýkrát formulovaná v štádiu žaloby, a preto je neprípustná.

143    Komisia v replike uvádza, že tento posledný bod uviedla len pre úplnosť a že ho nemá v úmysle použiť ako argument uvedený na podporu jej žaloby o nesplnenie povinnosti.

 Posúdenie Súdnym dvorom

144    Podľa článku 50 ods. 1 smernice 2005/36 ak príslušné orgány hostiteľského členského štátu rozhodujú na základe oddielu III tejto smernice o žiadosti o povolenie výkonu regulovaného povolania, môžu vyžadovať doklady a osvedčenia uvedené v prílohe VII k tejto smernici.

145    Podľa bodu 1 písm. d) prvého pododseku prílohy VII k smernici 2005/36, ak hostiteľský členský štát vyžaduje od osôb, ktoré chcú vykonávať regulovanú profesiu, osvedčenie o bezúhonnosti a dobrom mene, alebo o tom, že na majetok týchto osôb nebol vyhlásený konkurz, alebo odloží či zakáže výkon tohto povolania v prípade závažného porušenia odborných pravidiel alebo trestného činu, orgány domovského členského štátu musia do dvoch mesiacov poskytnúť doklady, ktoré preukazujú, že dané podmienky boli splnené, pričom tieto doklady musí hostiteľský členský štát akceptovať ako postačujúci dôkaz.

146    V prvom rade Slovenská republika tvrdí, že lehota dvoch mesiacov, ktorú majú orgány domovského členského štátu na to, aby orgánom hostiteľského členského štátu poskytli doklady požadované podľa bodu 1 písm. d) prvého pododseku prílohy VII k smernici 2005/36, bola po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku prebratá do jeho vnútroštátneho práva zmenou § 58 zákona č. 422/2015.

147    Ako je však uvedené v bode 75 tohto rozsudku, keďže existencia nesplnenia povinnosti sa musí posúdiť ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, Súdny dvor nemôže v rámci preskúmania tejto žaloby zohľadniť zmeny vnútroštátneho práva, ku ktorým došlo po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku. Z uvedeného vyplýva, že argumentácia založená na tom, že Slovenská republika neprebrala dvojmesačnú lehotu uvedenú v bode 1 písm. d) prvom pododseku prílohy VII k smernici 2005/36, je dôvodná.

148    V druhom rade Komisia v replike spresňuje, že jej argumentácia založená na porušení tých istých ustanovení z dôvodu, že slovenské právo umožňuje vyžadovať dôkaz o tom, že žalobcovi nebola uložená disciplinárna sankcia, nepredstavuje tvrdenie uvedené na podporu jej žaloby. V dôsledku toho je potrebné poznamenať, že na túto argumentáciu Súdny dvor nemusí odpovedať. To isté preto platí aj pre námietku neprípustnosti, ktorá bola v tejto súvislosti uplatnená na obranu.

149    Z vyššie uvedeného vyplýva, že ôsmej výhrade treba vyhovieť v rozsahu, v akom sa týka toho, že dvojmesačná lehota stanovená v článku 50 ods. 1 smernice 2005/36 v spojení s bodom 1 písm. d) prílohy VII k tejto smernici nebola prebratá do vnútroštátneho práva.

 O deviatej výhrade založenej na nesprávnom prebratí článku 55a ods. 2 smernice 2005/36

 Argumentácia účastníkov konania

150    Komisia vytýka Slovenskej republike, že nesprávne prebrala článok 55a ods. 2 smernice 2005/36, keď neprijala usmernenia o zohľadňovaní odbornej stáže absolvovanej mimo tohto členského štátu, najmä pokiaľ ide o úlohu vedúceho odbornej stáže, ak je absolvovanie takejto stáže podmienkou prístupu k regulovanému povolaniu. V prípade neexistencie takýchto usmernení sa domnieva, že slovenské právo nezaručuje uznávanie alebo zohľadňovanie odbornej stáže absolvovanej mimo tohto členského štátu.

151    Slovenská republika v prvom rade tvrdí, že deviata výhrada Komisie nie je dostatočne jasná. Tvrdí tiež, že skutočnosť, že neboli prijaté žiadne usmernenia, neznamená, že slovenské právo nezaručuje uznávanie alebo zohľadňovanie odbornej stáže absolvovanej zahraničí, a že v každom prípade prijala usmernenia týkajúce sa určitých regulovaných povolaní.

 Posúdenie Súdnym dvorom

152    Článok 55a smernice 2005/36 stanovuje podmienky uznávania odbornej stáže absolvovanej v inom členskom štáte alebo zohľadnenia odbornej stáže absolvovanej v treťom štáte, ak je zohľadnenie takejto stáže podmienkou prístupu k regulovanému povolaniu. V článku 55a ods. 2 druhej vete tejto smernice sa stanovuje, že „príslušné orgány uverejnia usmernenie o organizovaní a uznávaní odbornej stáže, ktorá sa vykonáva v inom členskom štáte alebo v tretej krajine, najmä pokiaľ ide o úlohu vedúceho odbornej stáže“.

153    Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že § 15 ods. 6 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorý bol prijatý na účely prebratia článku 55a smernice 2005/36 do slovenského práva, v zásade stanovuje uznávanie odbornej stáže absolvovanej v inom členskom štáte a zohľadnenie odbornej stáže absolvovanej v treťom štáte, ak je absolvovanie odbornej stáže podmienkou prístupu k regulovanému povolaniu.

154    Komisia uvádza, bez toho, aby jej Slovenská republika v tomto bode odporovala, že až 1. januára 2021, t. j. po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, nadobudol v slovenskom práve účinnosť § 50 ods. 1 písm. g) zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorý stanovuje, že príslušný orgán „zverejňuje usmernenia vo veci organizovania a uznávania odbornej stáže, ktorá sa vykonáva v inom členskom štáte alebo v treťom štáte, ak ide o úlohu vedúceho odbornej stáže“. Okrem toho zdôrazňuje, že hoci toto ustanovenie stanovuje prijatie usmernení, nepostačuje na dodržanie požiadavky stanovenej v článku 55a ods. 2 smernice 2005/36, ktorá môže byť splnená len skutočným prijatím takýchto usmernení.

155    Táto inštitúcia po dostatočne jasnej a odôvodnenej argumentácii dospela k záveru, že Slovenská republika si na rozdiel od toho, čo tento členský štát tvrdí, nesplnila povinnosť prijať usmernenia stanovené v článku 55a ods. 2 smernice 2005/36, čím nezabezpečila, že sa uplatní povinnosť uznať alebo zohľadniť odbornú stáž absolvovanú v zahraničí, ktorá je uvedená v článku 55a ods. 1 tejto smernice.

156    Keďže existencia nesplnenia povinnosti sa má posudzovať ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, ako je pripomenuté v bode 75 tohto rozsudku, Súdny dvor nemôže v rámci preskúmania tejto žaloby zohľadniť zmeny vnútroštátneho práva, ku ktorým došlo po tomto dátume, ktorých súčasťou je § 50 ods. 1 písm. g) zákona o uznávaní odborných kvalifikácií.

157    Okrem toho, hoci Slovenská republika v reakcii na informácie poskytnuté Komisiou tvrdí, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku už prijala usmernenia o uznávaní alebo zohľadňovaní odbornej praxe pre určité regulované povolania, táto okolnosť v každom prípade nepostačuje na preukázanie toho, že si tento členský štát splnil povinnosť stanovenú v článku 55a ods. 2 druhej vete smernice 2005/36, pokiaľ ide o všetky povolania, na ktoré sa vzťahuje táto smernica a prístup ku ktorým je podľa vnútroštátneho práva podmienený absolvovaním odbornej stáže.

158    V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že hoci Komisii prináleží preukázať existenciu údajného nesplnenia povinnosti, členské štáty sú podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ povinné uľahčiť Komisii plnenie jej úlohy, ktorá podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ spočíva najmä v zabezpečení uplatňovania ustanovení Zmluvy o fungovaní Európskej únie a ustanovení prijatých inštitúciami na jej základe. Pokiaľ ide najmä o overenie toho, či sa vnútroštátna právna úprava určená na zabezpečenie účinného vykonania smernice v praxi správne uplatňuje, Komisia, ktorá nemá vlastné vyšetrovacie právomoci v tejto oblasti, je v značnej miere odkázaná na informácie poskytnuté prípadnými sťažovateľmi, ako aj dotknutým členským štátom [rozsudok z 2. septembra 2021, Komisia/Švédsko (Čističky odpadových vôd), C‑22/20, EU:C:2021:669, bod 144].

159    Z vyššie uvedeného vyplýva, že deviatej výhrade treba vyhovieť.

160    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že Slovenská republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo smernice 2005/36, tým, že:

–        neobmedzila v zmysle článku 2 ods. 3 smernice 2005/36 prípady, v ktorých sa táto smernica neuplatňuje, na tie prípady, v ktorých osobitný právny nástroj Únie obsahuje osobitné ustanovenia priamo súvisiace s uznávaním odborných kvalifikácií,

–        nepodriadila v zmysle článku 7 ods. 4 prvého a štvrtého pododseku smernice 2005/36 možnosť uloženia skúšky spôsobilosti migrujúcemu poskytovateľovi služieb podmienke, že dotknutá činnosť má dôsledky na verejné zdravie a bezpečnosť, a konštatovaniu podstatného rozdielu medzi kvalifikáciou tohto poskytovateľa služieb a odbornou prípravou požadovanou v hostiteľskom členskom štáte,

–        neobmedzila v zmysle článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36 možnosť uloženia kompenzačných opatrení na podmienku, že odborná príprava požadovaná na výkon dotknutého regulovaného povolania pokrýva podstatne odlišné oblasti, než sú oblasti zahrnuté do žiadateľovho osvedčenia o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnej kvalifikácii,

–        neprijala v zmysle článku 42 ods. 2 písm. c), f) a j) smernice 2005/36 ustanovenia potrebné na to, aby pôrodné asistentky mohli predpisovať vyšetrenia potrebné na čo najskoršie diagnostikovanie rizikového tehotenstva, viesť v súrnych prípadoch pôrod v panvovej polohe a vykonávať liečbu predpísanú lekárom,

–        neprijala v zmysle článku 50 v spojení s bodom 1 písm. d) prílohy VII k smernici 2005/36 ustanovenie stanovujúce poskytnutie dokladov, ktoré požaduje hostiteľský členský štát a ktorými hostiteľský členský štát podmieňuje prístup k regulovanému povolaniu, do dvoch mesiacov,

–        neprijala v zmysle článku 55a ods. 2 smernice 2005/36 usmernenia o organizovaní a uznávaní odbornej stáže, ktorá sa vykonáva v inom členskom štáte alebo v tretej krajine, najmä pokiaľ ide o úlohu vedúceho odbornej stáže.

 O trovách

161    Podľa článku 138 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania.

162    Keďže Komisia mala úspech len v časti predmetu konania, je opodstatnené rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1.      Slovenská republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/EÚ zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/55/EÚ z 20. novembra 2013, tým, že:

–        neobmedzila v zmysle článku 2 ods. 3 smernice 2005/36, v znení zmien, prípady, v ktorých sa táto smernica neuplatňuje, na tie prípady, v ktorých osobitný právny nástroj Únie obsahuje osobitné ustanovenia priamo súvisiace s uznávaním odborných kvalifikácií,

–        nepodriadila v zmysle článku 7 ods. 4 prvého a štvrtého pododseku smernice 2005/36, v znení zmien, možnosť uloženia skúšky spôsobilosti migrujúcemu poskytovateľovi služieb podmienke, že dotknutá činnosť má dôsledky na verejné zdravie a bezpečnosť, a konštatovaniu podstatného rozdielu medzi kvalifikáciou tohto poskytovateľa služieb a odbornou prípravou požadovanou v hostiteľskom členskom štáte,

–        neobmedzila v zmysle článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36, v znení zmien, možnosť uloženia kompenzačných opatrení na podmienku, že odborná príprava požadovaná na výkon dotknutého regulovaného povolania pokrýva podstatne odlišné oblasti, než sú oblasti zahrnuté do žiadateľovho osvedčenia o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnej kvalifikácii,

–        neprijala v zmysle článku 42 ods. 2 písm. c), f) a j) smernice 2005/36, v znení zmien, ustanovenia potrebné na to, aby pôrodné asistentky mohli predpisovať vyšetrenia potrebné na čo najskoršie diagnostikovanie rizikového tehotenstva, viesť v súrnych prípadoch pôrod v panvovej polohe a vykonávať liečbu predpísanú lekárom,

–        neprijala v zmysle článku 50 v spojení s bodom 1 písm. d) prílohy VII k smernici 2005/36, v znení zmien, ustanovenie stanovujúce poskytnutie dokladov, ktoré požaduje hostiteľský členský štát a ktorými hostiteľský členský štát podmieňuje prístup k regulovanému povolaniu, do dvoch mesiacov,

–        neprijala v zmysle článku 55a ods. 2 smernice 2005/36, v znení zmien, usmernenia o organizovaní a uznávaní odbornej stáže, ktorá sa vykonáva v inom členskom štáte alebo v tretej krajine, najmä pokiaľ ide o úlohu vedúceho odbornej stáže.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Európska komisia a Slovenská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

Lycourgos

Spineanu‑Matei

Bonichot

Rodin

Rossi

Rozsudok bol vyhlásený v Luxemburgu 29. júla 2024.

Tajomník

Predseda komory

A. Calot Escobar

C. Lycourgos

---

*      Jazyk konania: slovenčina.