–

Ca Na Negreta SA, v zastúpení: I. M. Roa Ruiz, abogado,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. Morales Puerta, splnomocnená zástupkyňa,

–

grécka vláda, v zastúpení: V. Baroutas a M. Tassopoulou, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Clotuche‑Duvieusart, I. Galindo Martín a E. Schmidt, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 2, článku 4 ods. 1, ako aj článku 5 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), s ohľadom na články 21 a 26 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj články 2 a 27 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, uzavretého 13. decembra 2006 v New Yorku a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 23, 2010, s. 35, ďalej len „dohovor OSN“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi J. M. A. R. a spoločnosťou Ca Na Negreta SA vo veci skončenia pracovnej zmluvy J. M. A. R. zo strany spoločnosti Ca Na Negreta z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti, ktorá mu neumožňuje vykonávať jeho obvyklé povolanie.

3

Dohovor OSN v písmene e) svojej preambuly uvádza:

„uznávajúc, že zdravotné postihnutie je pojem, ktorý sa vyvíja, a že zdravotné postihnutie je výsledkom vzájomného pôsobenia medzi osobami so zhoršeným zdravím a medzi bariérami v postojoch a v prostredí, ktoré im bránia plne a účinne sa zúčastňovať na živote spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými“.

4

Podľa článku 1 tohto dohovoru s názvom „Cieľ“:

„Cieľom tohto dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.

Osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“

5

V článku 2 uvedeného dohovoru, nazvanom „Vymedzenie pojmov“, sa uvádza:

„V tomto dohovore:

…

‚diskriminácia na základe zdravotného postihnutia‘ je každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav;

‚primerané úpravy‘ sú nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými;

…“

6

Článok 27 ods. 1 tohto dohovoru, nazvaný „Práca a zamestnávanie“, stanovuje:

„Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa to právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Zmluvné strany zaručujú a podporujú uplatňovanie práva na prácu, a to aj osobám, ktoré sa stali zdravotne postihnutými v priebehu zamestnania, prijímaním primeraných opatrení, a to aj legislatívnych, ktorými okrem iného

…

…

7

Odôvodnenia 16, 17, 20 a 21 smernice 2000/78 znejú:

…

8

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Pojem diskriminácie“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.   Na účely odseku 1:

9

Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah“, v odseku 1 stanovuje:

„V rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

…

…“

10

V článku 4 tejto smernice, nazvanom „Požiadavky na povolanie [zamestnanie – neoficiálny preklad]“, sa v odseku 1 uvádza:

„Bez ohľadu na článok 2 ods. 1 a 2 môžu členské štáty stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činnosti alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná.“

11

Podľa článku 5 smernice 2000/78 s názvom „Primerané prispôsobenia pre osoby so zdravotným postihnutím“:

„Na uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím sa vykonajú primerané prispôsobenia. Znamená to, že zamestnávatelia vykonajú podľa potreby jednotlivého prípadu vhodné opatrenia, aby umožnili osobe so zdravotným postihnutím vstúpiť, zúčastňovať sa alebo postupovať v zamestnaní alebo absolvovať odbornú prípravu, pokiaľ také opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom. Toto bremeno nebude neúmerné, ak je dostatočne kompenzované opatreniami existujúcimi v rámci politiky zdravotne postihnutých v danom členskom štáte.“

12

Článok 49 Estatuto de los Trabajadores (Zákonník práce) v konsolidovanom znení schválenom Real Decreto Legislativo 2/2015, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Estatuto de los Trabajadores (kráľovský legislatívny dekrét 2/2015, ktorým sa schvaľuje konsolidované znenie Zákonníka práce) z 23. októbra 2015 (BOE č. 255 z 24. októbra 2015, s. 100224) (ďalej len „Zákonník práce“) v odseku 1 stanovuje:

„Pracovná zmluva sa skončí:

…

e) v prípade úmrtia, trvalej práceneschopnosti vyžadujúcej si pomoc tretej osoby alebo úplnej či absolútnej trvalej práceneschopnosti zamestnanca; ustanovenia článku 48 ods. 2 tým nie sú dotknuté.

…“

13

Ley General de la Seguridad Social (všeobecný zákon o sociálnom zabezpečení) v konsolidovanom znení, schválenom prostredníctvom Real Decreto Legislativo 8/2015 (kráľovský legislatívny dekrét 8/2015) z 30. októbra 2015 (BOE č. 261 z 31. októbra 2015, s. 103291 a korigendum k BOE č. 36 z 11. februára 2016, s. 10898) (ďalej len „LGSS“), v článku 193 uvádza:

„‚Trvalá práceneschopnosť‘ je situácia pracovníka, ktorý má po absolvovaní predpísanej liečby vážne anatomické alebo funkčné poškodenie, ktoré možno objektívne zistiť a vo vzťahu ku ktorým možno predpokladať, že sú definitívne a znižujú alebo úplne znemožňujú jeho pracovnú schopnosť. Možnosť toho, že sa pracovníkovi vráti pracovná schopnosť, nebráni uznaniu trvalej práceneschopnosti vtedy, ak sa táto možnosť z lekárskeho hľadiska považuje za neistú alebo dlhodobú.

…“

14

Článok 194 LGSS stanovuje:

„1.   Trvalá práceneschopnosť sa bez ohľadu na to, aká je jej príčina, zaraďuje po stupňoch v závislosti od percentuálneho zníženia pracovnej schopnosti dotknutej osoby, ktoré sa posudzuje v súlade so zoznamom chorôb prijatým právnym predpisom, do týchto kategórií:

2.   Trvalá práceneschopnosť sa zaraďuje do jednotlivých stupňov v závislosti od percentuálneho zníženia pracovnej schopnosti, stanoveného právnym predpisom.

Pri určovaní stupňa práceneschopnosti sa zohľadňuje vplyv zníženia pracovnej schopnosti na výkon povolania, ktorý vykonávala dotknutá osoba, alebo na skupinu povolaní, do ktorej patrilo toto povolanie predtým, ako nastala skutočnosť, ktorá trvalú práceneschopnosť spôsobila.“

15

Článok 196 ods. 2 tretí pododsek LGSS stanovuje:

„Výška mesačnej dávky z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti v dôsledku choroby, ktorá nie je chorobou z povolania, nesmie byť nižšia ako 55 % minimálneho vymeriavacieho základu pre dospelých, ktorí dosiahli vek 18 rokov, stanovovaného každoročne, platného ku dňu vyplatenia.“

16

Ley General de derechos de las personas con discapacidad y de su inclusión social (všeobecný zákon o právach osôb so zdravotným postihnutím a ich sociálnej integrácii) v konsolidovanom znení, schválený prostredníctvom Real Decreto Legislativo 1/2013 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General de derechos de las personas con discapacidad y de su inclusión social (kráľovský legislatívny dekrét 1/2013, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie všeobecného zákona o právach osôb so zdravotným postihnutím a ich sociálnej integrácii), z 29. novembra 2013 (BOE č. 289 z 3. decembra 2013, s. 95635) (ďalej len „všeobecný zákon o právach osôb so zdravotným postihnutím“) v článku 2, nazvanom „Definície“, v písm. m) stanovuje:

„Primerané prispôsobenia: nevyhnutné a vhodné zmeny a úpravy fyzického, sociálneho a behaviorálneho prostredia vo vzťahu k osobitným potrebám osôb so zdravotným postihnutím, a to také, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné bremeno, pokiaľ sú v konkrétnom prípade účinným a praktickým spôsobom potrebné na uľahčenie prístupnosti a zapojenia a na zabezpečenie toho, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli požívať alebo uplatňovať všetky práva rovnako ako ostatní.“

17

V článku 4 tohto zákona, nazvanom „Oprávnené osoby“, sa uvádza:

„1.   ‚Osoby so zdravotným postihnutím‘ sú osoby s pravdepodobne trvalými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.

2.   Okrem osôb uvedených v predchádzajúcom odseku majú osoby, ktorým bola priznaná miera práceneschopnosti 33 % alebo vyššia, vo všetkých ohľadoch postavenie osôb so zdravotným postihnutím. Miera trvalej práceneschopnosti osôb poistených v systéme sociálneho zabezpečenia, ktoré poberajú mesačnú dávku z dôvodu úplnej či absolútnej trvalej práceneschopnosti alebo z dôvodu trvalej práceneschopnosti vyžadujúcej si pomoc tretej osoby, sa považuje za mieru práceneschopnosti 33 % alebo vyššiu…

…“

18

Článok 40 uvedeného zákona, nazvaný „Prijímanie opatrení na predchádzanie alebo kompenzáciu znevýhodnení v dôsledku zdravotného postihnutia ako záruky úplnej rovnosti zaobchádzania v povolaní“, stanovuje:

„1.   Aby sa v plnom rozsahu zabezpečila rovnosť zaobchádzania v povolaní, zásada rovnosti zaobchádzania nebráni zachovaniu alebo prijatiu osobitných opatrení určených na predchádzanie alebo kompenzáciu znevýhodnení v dôsledku zdravotného postihnutia.

2.   Zamestnávatelia prijmú primerané opatrenia na prispôsobenie pracoviska a zvýšenie prístupnosti podniku vzhľadom na potreby každého jednotlivého prípadu, aby sa osobám so zdravotným postihnutím umožnil prístup k zamestnaniu, aby tieto mohli vykonávať svoje povolanie, mohli byť povýšené a aby mali prístup k odbornému vzdelaniu, pokiaľ také opatrenia nepredstavujú pre zamestnávateľa neúmerné bremeno.

Na účely zistenia, či je bremeno neúmerné, treba posúdiť, či je dostatočne zmiernené opatreniami, verejnou pomocou a dotáciami týkajúcimi sa osôb so zdravotným postihnutím, a zohľadniť finančné a iné náklady spojené s týmito opatreniami, ako aj veľkosť podniku či organizácie a ich celkový obrat.“

19

Podľa článku 63 tohto zákona s názvom „Porušenie práva na rovnosť príležitostí“:

„Právo osôb so zdravotným postihnutím na rovnosť príležitostí vymedzené v článku 4 ods. 1 sa považuje za porušené, ak z dôvodu zdravotného postihnutia alebo na jeho základe dochádza k priamej alebo nepriamej diskriminácii prostredníctvom asociovania, obťažovania, nedodržiavania požiadaviek prístupnosti a primeraného prispôsobenia a nerešpektovania pozitívnych opatrení stanovených v zákone.“

20

J. M. A. R. bol od októbra 2012 zamestnaný v spoločnosti Ca Na Negreta na plný úväzok ako vodič nákladných áut určených na odvoz odpadu z domácností. V decembri 2016 utrpel pracovný úraz, ktorý mu spôsobil otvorenú zlomeninu pravej pätovej kosti.

21

V dôsledku tohto pracovného úrazu bol J. M. A. R. dočasne práceneschopný. Dňa 18. februára 2018 Instituto Nacional de la Seguridad Social (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Španielsko) (ďalej len „INSS“) rozhodol uvedenú dočasnú práceneschopnosť ukončiť, pričom mu priznal paušálnu dávku za trvalé poškodenie vo výške 3120 eur. Týmto rozhodnutím však INSS odmietol J. M. A. R. priznať trvalú práceneschopnosť v zmysle článku 193 LGSS.

22

Dňa 6. augusta 2018 J. M. A. R. požiadal Ca Na Negreta o preradenie na pracovné miesto prispôsobené následkom jeho pracovného úrazu. CA Na Negreta tejto žiadosti vyhovela a J. M. A. R. bol z pracovného miesta vodiča nákladných motorových vozidiel na plný úväzok preradený na pracovné miesto vodiča v sektore mobilných zberných miest, ktoré bolo fyzicky menej náročné, znamenalo skrátený čas jazdy a bolo zlučiteľné s jeho fyzickými obmedzeniami.

23

J. M. A. R. podal proti zamietavému rozhodnutiu INSS, ktorým mu bolo odmietnuté priznať trvalú práceneschopnosť, žalobu na príslušný súd, ktorý rozsudkom z 2. marca 2020 priznal J. M. A. R. úplnú trvalú práceneschopnosť vo vzťahu k vykonávaniu jeho obvyklého povolania v zmysle článku 194 LGSS. V tomto rozsudku sa okrem iného uvádzalo, že „bez ohľadu na skutočnosť, že zamestnanec bol podnikom preradený a v súčasnosti môže pracovať, pretože viesť vozidlo musí len približne 40 minút denne, nič to nemení na tom, že reziduálny stav jeho päty a pravého chodidla by mu bránil v nepretržitom vedení vozidla, ak by sa mu mal venovať naplno, tak ako si to jeho obvyklé povolanie vodiča nákladného vozidla vyžaduje“. V uvedenom rozsudku bol J. M. A. R. tiež priznaný nárok na mesačnú dávku vo výške 55 % jeho dennej mzdy.

24

Dňa 13. marca 2020 Ca Na Negreta oznámila J. M. A. R. skončenie jeho pracovnej zmluvy podľa článku 49 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu jeho úplnej trvalej práceneschopnosti vo vzťahu k vykonávaniu jeho obvyklého povolania.

25

Juzgado de lo Social no 1 de Ibiza (Pracovný súd č. 1 Ibiza, Španielsko), na ktorý J. M. A. R. podal žalobu proti tomuto skončeniu, rozsudkom z 24. mája 2021 zamietol túto žalobu z dôvodu, že priznanie úplnej trvalej práceneschopnosti vo vzťahu k vykonávaniu jeho obvyklého povolania odôvodňuje, aby došlo ku skončeniu jeho pracovnej zmluvy, pričom zamestnávateľ nemá žiadnu zákonnú povinnosť preradiť ho v rámci svojho podniku na iné pracovné miesto.

26

J. M. A. R. podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Tribunal Superior de Justicia de las Islas Baleares (Vyšší súd Baleárskych ostrovov, Španielsko), ktorý je súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

27

Tento súd uvádza, že v prejednávanej veci je nesporné, že dotknutý zamestnanec je osobou so zdravotným postihnutím v zmysle smernice 2000/78. Zdôrazňuje, že v každom prípade toto konštatovanie potvrdzuje článok 4 ods. 2 všeobecného zákona o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý trvale práceneschopným osobám priznáva postavenie „osôb so zdravotným postihnutím“.

28

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa článku 49 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, ktorý nebol zmenený od 10. marca 1980, a teda nebol prispôsobený na účely zohľadnenia smernice 2000/78 a Dohovoru OSN, konštatovanie úplnej trvalej práceneschopnosti vo vzťahu k vykonávaniu obvyklého povolania automaticky umožňuje skončenie pracovnej zmluvy bez toho, aby sa museli dodržať akékoľvek formality alebo aby sa vyplácala iná náhrada než mesačná dávka, ktorá v prejednávanej veci zodpovedá 55 % mzdy zamestnanca. Okrem toho toto skončenie nie je podmienené dodržaním žiadnej predchádzajúcej povinnosti v zmysle „primeraných prispôsobení“, hoci v prejednávanej veci bola realizovateľnosť takýchto prispôsobení preukázaná samotnou spoločnosťou Ca Na Negreta, ktorá preradila J. M. A. R. na iné pracovné miesto v rámci podniku.

29

V tejto súvislosti vnútroštátny súd cituje rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail (C‑485/20, EU:C:2022:85), z ktorého vyplýva, že zamestnávateľ je povinný prijať vhodné opatrenia, aby umožnil osobe so zdravotným postihnutím vstúpiť, zúčastňovať sa alebo postupovať v zamestnaní, pokiaľ tieto opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom.

30

Vnútroštátny súd ďalej poukazuje na judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), z ktorej vyplýva, že úplná trvalá práceneschopnosť síce nezaväzuje zamestnávateľa k tomu, aby zamestnanca prepustil, a nebráni najmä preradeniu tohto zamestnanca na iné pracovné miesto v rámci podniku, keďže táto práceneschopnosť má vplyv len na jeho schopnosť vykonávať jeho obvyklé pracovné úlohy, a teda mu nebráni vykonávať iné úlohy, no uvedený zamestnávateľ nie je povinný uskutočniť takéto preradenie, pokiaľ to výslovne nestanovuje kolektívna zmluva alebo zmluva.

31

V dôsledku uvedeného sa vnútroštátny súd zamýšľa nad zlučiteľnosťou vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, s článkom 5 smernice 2000/78, s ohľadom na rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail (C‑485/20, EU:C:2022:85).

32

Za týchto okolností Tribunal Superior de Justicia de las Islas Baleares (Vyšší súd Baleárskych ostrovov) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Svojimi dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 smernice 2000/78 s ohľadom na články 21 a 26 Charty, ako aj na články 2 a 27 Dohovoru OSN vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že zamestnávateľ môže skončiť pracovnú zmluvu z dôvodu, že zamestnanec je trvalo práceneschopný vo vzťahu k plneniu úloh, ktoré mu vyplývajú z tejto zmluvy, pretože v priebehu pracovnoprávneho vzťahu došlo ku vzniku zdravotného postihnutia, bez toho, aby bol zamestnávateľ predtým povinný prijať alebo zachovať primerané prispôsobenia s cieľom umožniť tomuto zamestnancovi udržať si zamestnanie, a tiež prípadne preukázať, že takéto prispôsobenia by predstavovali neúmerné bremeno.

34

Pokiaľ ide o uplatniteľnosť smernice 2000/78, treba na jednej strane pripomenúť, že pojem „zdravotné postihnutie“ v zmysle tejto smernice treba chápať ako obmedzenie vyplývajúce najmä z dlhodobého telesného, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktorého vzájomné pôsobenie s rôznymi prekážkami môže brániť plnej a účinnej účasti dotknutej osoby na profesijnom živote na základe rovnosti s ostatnými zamestnancami (rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail,C‑485/20, EU:C:2022:85, bod 34 a citovaná judikatúra).

35

Na druhej strane treba uviesť, že podľa článku 3 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice sa táto smernica vzťahuje na všetky osoby, tak vo verejnom, ako aj v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov, okrem iného vo vzťahu k podmienkam prepúšťania.

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa pojem „prepúšťanie“ vzťahuje predovšetkým na jednostranné ukončenie akejkoľvek činnosti uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, TP (Audiovizuálny editor verejnoprávnej televízie),C‑356/21, EU:C:2023:9, bod 62]. Tento pojem sa tak má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa každé skončenie pracovnej zmluvy, ktoré zamestnanec nechcel, teda bez jeho súhlasu (pozri analogicky rozsudok z 11. novembra 2015, Pujante Rivera,C‑422/14, EU:C:2015:743, bod 48 a citovanú judikatúru).

37

V prejednávanej veci je po prvé nesporné, že pokiaľ ide o žalobcu vo veci samej, jeho práceneschopnosť je dôsledkom trvalého telesného postihnutia súvisiaceho s pracovným úrazom. Podľa informácií vnútroštátneho súdu a španielskej vlády, hoci uvedená práceneschopnosť nebráni tomu, aby dotknutý zamestnanec vykonával iné úlohy u svojho zamestnávateľa alebo v inom podniku, nič to nemení na skutočnosti, že uvedenému zamestnancovi bolo priznané postavenie „osoby so zdravotným postihnutím“ v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa preberá článok 5 smernice 2000/78, t. j. v zmysle článkov 4, 40 a 63 všeobecného zákona o právach osôb so zdravotným postihnutím. Zdá sa, že obmedzenie pracovnej schopnosti žalobcu vo veci samej, ktoré vyplýva z trvalého telesného postihnutia, môže brániť jeho plnej a účinnej účasti na profesijnom živote, a teda jeho situácia spadá pod pojem „zdravotné postihnutie“ v zmysle smernice 2000/78 a judikatúry pripomenutej v bode 34 tohto rozsudku.

38

Po druhé nie je sporné ani to, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, oprávňuje zamestnávateľa skončiť pracovnú zmluvu z dôvodu úplnej trvalej práceneschopnosti zamestnanca vo vzťahu k vykonávaniu jeho obvyklého povolania v podniku. Skutočnosť, že dotknutý zamestnanec požiadal o priznanie tejto úplnej trvalej práceneschopnosti a že vedel o tom, že táto právna úprava priznáva jeho zamestnávateľovi v dôsledku priznania tejto práceneschopnosti právo skončiť jeho pracovnú zmluvu, v tejto súvislosti neznamená, že by tento zamestnanec so skončením uvedenej zmluvy súhlasil. V dôsledku uvedeného rozviazanie pracovného pomeru na základe uvedenej právnej úpravy spadá pod pojem „podmienky prepúšťania“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78, keďže predstavuje skončenie pracovnej zmluvy, ktoré zamestnanec nechcel.

39

Situácia, o akú ide vo veci samej, preto patrí do pôsobnosti smernice 2000/78.

40

Na účely poskytnutia odpovede na otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, treba najskôr pripomenúť, že smernica 2000/78 v oblasti, na ktorú sa vzťahuje, konkretizuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie zakotvenú v článku 21 Charty, ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu založenú okrem iného na zdravotnom postihnutí. Okrem toho článok 26 Charty stanovuje, že Európska únia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutím využívať opatrenia, ktoré sú určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní, ako aj účasti na spoločenskom živote (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail,C‑485/20, EU:C:2022:85, bod 27 a citovanú judikatúru).

41

Ďalej treba ešte pripomenúť, že ustanovení Dohovoru OSN sa možno dovolávať pri výklade ustanovení smernice 2000/78, aby sa táto smernica v najširšej možnej miere vykladala v súlade s týmto dohovorom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2021, Komisija za zaštita ot diskriminacija,C‑824/19, EU:C:2021:862, bod 59, ako aj citovanú judikatúru).

42

Podľa článku 2 tretieho odseku uvedeného dohovoru pritom „diskriminácia na základe zdravotného postihnutia“ znamená každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými. Tento pojem zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných prispôsobení.

43

Pokiaľ ide o tieto prispôsobenia, zo znenia článku 5 smernice 2000/78 v spojení s jej odôvodneniami 20 a 21 vyplýva, že zamestnávateľ je povinný prijať vhodné opatrenia, a to účinné a praktické opatrenia, pri zohľadnení každej individuálnej situácie, aby umožnil každej osobe so zdravotným postihnutím vstúpiť, zúčastňovať sa alebo postupovať v zamestnaní alebo absolvovať odbornú prípravu, pokiaľ také opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom (rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail,C‑485/20, EU:C:2022:85, bod 37).

44

V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ sa zamestnanec stane trvale nespôsobilým zastávať svoje pracovné miesto z dôvodu zdravotného postihnutia, jeho preradenie na iné pracovné miesto môže predstavovať vhodné opatrenie v rámci primeraných prispôsobení v zmysle článku 5 smernice 2000/78, keďže tomuto zamestnancovi umožňuje udržať si svoje zamestnanie, a pritom zabezpečuje jeho plnú a účinnú účasť na profesijnom živote na základe zásady rovnosti s ostatnými zamestnancami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail,C‑485/20, EU:C:2022:85, body 41 a 43).

45

V tomto kontexte treba uviesť, že článok 5 smernice 2000/78 nemôže zaväzovať zamestnávateľa, aby prijal opatrenia, ktoré by boli pre neho „neúmerným bremenom“. V tejto súvislosti z odôvodnenia 21 tejto smernice vyplýva, že pri určovaní, či predmetné opatrenia vedú k neúmernému bremenu, by sa mali posudzovať najmä vzniknuté finančné náklady, ako aj veľkosť a finančné zdroje organizácie alebo podniku a možnosti získania príspevku z verejných prostriedkov alebo inej pomoci. Okrem toho treba spresniť, že v každom prípade možnosť preradiť zdravotne postihnutú osobu na iné pracovné miesto existuje len vtedy, ak existuje aspoň jedno voľné pracovné miesto, ktoré môže dotknutý pracovník zastávať (rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail,C‑485/20, EU:C:2022:85, body 45 a 48).

46

V dôsledku uvedeného pojem „primerané prispôsobenia“ vyžaduje, aby zamestnanec, ktorý bol z dôvodu svojho zdravotného postihnutia vyhlásený za nespôsobilého vykonávať podstatné funkcie pracovného miesta, ktoré zastáva, bol preradený na iné pracovné miesto, pre ktoré má požadované kompetencie, schopnosti a pre ktoré je k dispozícii, pokiaľ toto opatrenie nepredstavuje pre jeho zamestnávateľa neúmerné bremeno (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. februára 2022, HR Rail,C‑485/20, EU:C:2022:85, bod 49).

47

V prejednávanej veci z vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, vyplýva, že táto umožňuje prepustenie zamestnanca hneď po tom, čo je tento formálne uznaný za nespôsobilého zastávať svoje pracovné miesto z dôvodu vzniku zdravotného postihnutia, pričom jeho zamestnávateľovi neukladá povinnosť najprv prijať vhodné opatrenia v zmysle článku 5 smernice 2000/78 alebo zachovať vhodné opatrenia, ktoré už prijal. Z informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, totiž vyplýva, že žalobca vo veci samej bol preložený na iné pracovné miesto v podniku v období od 6. augusta 2018 do 13. marca 2020, t. j. do dňa jeho prepustenia, ktoré mu bolo zamestnávateľom oznámené jedenásť dní po formálnom uznaní jeho neschopnosti vykonávať jeho predchádzajúce obvyklé pracovné úlohy. Podľa vnútroštátneho súdu sa pritom nové pracovné miesto, na ktoré bol zamestnanec preradený po dobu viac ako jedného roka, zdalo byť zlučiteľné s fyzickými obmedzeniami vyplývajúcimi z jeho pracovného úrazu.

48

Tak ako uviedli grécka vláda a Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, zdá sa, že takáto právna úprava má za dôsledok – s výhradou overenia zo strany vnútroštátneho súdu – to, že je zamestnávateľ oslobodený spod povinnosti vykonať alebo prípadne zachovať primerané prispôsobenia, akým je napríklad preradenie na iné pracovné miesto, a to aj v prípade, že dotknutý zamestnanec má požadované kompetencie, schopnosti a disponibilitu na plnenie podstatných úloh na tomto inom pracovnom mieste v zmysle odôvodnenia 17 tejto smernice a judikatúry pripomenutej v bode 46 tohto rozsudku. Okrem toho platí aj to, že sa nezdá, že by uvedená právna úprava ukladala zamestnávateľovi povinnosť, aby predtým, ako uskutoční prepustenie zamestnanca, preukázal, že takéto preradenie by pre neho predstavovalo neúmerné bremeno v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 45 tohto rozsudku.

49

Skutočnosť, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, sa úplná trvalá práceneschopnosť priznáva na žiadosť zamestnanca a že na základe tejto práceneschopnosti mu vzniká nárok na dávku sociálneho zabezpečenia, a to konkrétne mesačnú dávku, pri súčasnom zachovaní si možnosti venovať sa výkonu iných pracovných úloh, je v tejto súvislosti irelevantná.

50

Takáto vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej je zamestnanec so zdravotným postihnutím nútený znášať riziko straty zamestnania na to, aby mohol poberať dávku sociálneho zabezpečenia, totiž narúša potrebný účinok článku 5 smernice 2000/78 v spojení s článkom 27 ods. 1 Dohovoru OSN, podľa ktorého treba zaručiť a podporovať uplatňovanie práva na prácu, a to aj osobám, ktoré sa stali zdravotne postihnutými v priebehu zamestnania, ako aj udržanie si pracovného miesta. Tým, že sa „úplná trvalá práceneschopnosť“, ktorá sa týka iba obvyklých pracovných úloh, kladie na roveň úmrtiu zamestnanca alebo „absolútnej trvalej práceneschopnosti“, ktorou sa v zmysle písomných pripomienok španielskej vlády označuje neschopnosť vykonávať akúkoľvek prácu, je uvedená vnútroštátna právna úprava v rozpore s cieľom integrácie osôb so zdravotným postihnutím do trhu práce stanoveným v článku 26 Charty.

51

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie predložené španielskou vládou v jej písomných pripomienkach, podľa ktorého má dotknutý členský štát výlučnú právomoc organizovať svoj systém sociálneho zabezpečenia a určovať podmienky poskytovania dávok sociálneho zabezpečenia, treba pripomenúť, že pri výkone tejto právomoci musí tento členský štát dodržiavať právo Únie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, INSS (Súbeh dávok v úplnej invalidite),C‑625/20, EU:C:2022:508, bod 30 a citovanú judikatúru].

52

Vnútroštátna právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia tak nemôže byť v nesúlade predovšetkým s článkom 5 smernice 2000/78 v spojení s článkami 21 a 26 Charty tým, že stanoví zdravotné postihnutie zamestnanca za dôvod prepustenia bez toho, aby bol zamestnávateľ predtým povinný prijať alebo zachovať primerané prispôsobenia s cieľom umožniť tomuto zamestnancovi udržať si zamestnanie, a tiež prípadne preukázať, že takéto prispôsobenia by predstavovali neúmerné bremeno v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 45 tohto rozsudku.

53

V dôsledku uvedeného treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 5 smernice 2000/78 v spojení s článkami 21 a 26 Charty, ako aj s článkami 2 a 27 Dohovoru OSN sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že zamestnávateľ môže skončiť pracovnú zmluvu z dôvodu, že zamestnanec je trvalo práceneschopný vo vzťahu k plneniu úloh, ktoré mu vyplývajú z tejto zmluvy, pretože v priebehu pracovnoprávneho vzťahu došlo ku vzniku zdravotného postihnutia, bez toho, aby bol zamestnávateľ predtým povinný prijať alebo zachovať primerané prispôsobenia s cieľom umožniť tomuto zamestnancovi udržať si zamestnanie, a tiež prípadne preukázať, že takéto prispôsobenia by predstavovali neúmerné bremeno.

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 5 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, s ohľadom na články 21 a 26 Charty základných práv Európskej únie, ako aj na články 2 a 27 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, uzavretého13. decembra 2006 v New Yorku a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že zamestnávateľ môže skončiť pracovnú zmluvu z dôvodu, že zamestnanec je trvalo práceneschopný vo vzťahu k plneniu úloh, ktoré mu vyplývajú z tejto zmluvy, pretože v priebehu pracovnoprávneho vzťahu došlo ku vzniku zdravotného postihnutia, bez toho, aby bol zamestnávateľ predtým povinný prijať alebo zachovať primerané prispôsobenia s cieľom umožniť tomuto zamestnancovi udržať si zamestnanie, a tiež prípadne preukázať, že takéto prispôsobenia by predstavovali neúmerné bremeno.