–

J. M. P., v zastúpení: T. Nick, Rechtsanwalt,

–

AP Assistenzprofis GmbH, v zastúpení: O. Viehweg, Rechtsanwalt,

–

grécka vláda, v zastúpení: V. Baroutas a M. Tassopoulou, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa a A. Pimenta, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a E. Schmidt, splnomocnení zástupcovia,

1

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 5, článku 4 ods. 1, článku 6 ods. 1 a článku 7 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), v spojení s Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol v mene Európskeho spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 23, 2010, s. 35, ďalej len „dohovor OSN“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi J. M. P. a spoločnosťou AP Assistenzprofis GmbH, ktorá poskytuje asistenčné a poradenské služby pre osoby so zdravotným postihnutím, vo veci vyplatenia peňažnej náhrady, ktorej sa J. M. P. domáha z dôvodu údajnej diskriminácie na základe veku v rámci postupu pri prijímaní do zamestnania.

3

Podľa preambuly dohovoru OSN:

„Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru

…

…

…

…

…“

4

Článok 1 tohto dohovoru s názvom „Účel“ stanovuje:

„Účelom tohto dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké užívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.

…“

5

Článok 3 tohto dohovoru s názvom „Všeobecné zásady“ stanovuje:

„Tento dohovor sa zakladá na týchto zásadách:

…“

6

Článok 5 tohto dohovoru s názvom „Rovnosť a nediskriminácia [zákaz diskriminácie – neoficiálny preklad]“ znie takto:

„1.   Zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

…

4.   Osobitné opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na urýchlenie alebo dosiahnutie faktickej rovnosti osôb so zdravotným postihnutím, sa v zmysle tohto dohovoru nepovažujú za diskrimináciu.“

7

Článok 12 dohovoru OSN s názvom „Rovnosť pred zákonom“ v odseku 2 stanovuje:

„Zmluvné strany uznávajú, že osoby so zdravotným postihnutím majú právnu spôsobilosť vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými.“

8

Podľa článku 19 tohto dohovoru s názvom „Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti“:

„Zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby, ako majú ostatní, a prijmú účinné a primerané opatrenia, aby umožnili plné užívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti okrem iného tým, že zabezpečia, aby:

9

Podľa odôvodnení 24 a 25 smernice 2000/78:

…

10

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

11

Článok 2 tejto smernice znie takto:

„1.   Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.   Na účely odseku 1:

…

5.   Táto smernica nebude mať žiadny vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných.“

12

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„V rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

13

Článok 4 smernice 2000/78, nazvaný „Požiadavky na povolanie“, v odseku 1 stanovuje:

„Bez ohľadu na článok 2 ods. 1 a 2 môžu členské štáty stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov podľa článku 1, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú [základnú – neoficiálny preklad] a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná.“

14

Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku“, stanovuje:

„1.   Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahŕňať:

…“

15

Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Pozitívne konanie“, stanovuje:

„1.   Zásada rovnakého zaobchádzania nebude brániť žiadnemu členskému štátu, aby s cieľom zabezpečiť úplnú rovnosť v praxi naďalej ponechal v platnosti alebo prijal osobitné opatrenia na zamedzenie alebo kompenzáciu nevýhod súvisiacich s niektorým z dôvodov podľa článku 1.

2.   Pokiaľ ide o osoby so zdravotným postihnutím, zásada rovnakého zaobchádzania nebude mať vplyv na právo členských štátov ponechať v platnosti alebo prijať predpisy o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci alebo na opatrenia zamerané na vytvorenie alebo zachovanie predpisov alebo zariadení na ochranu alebo podporu ich integrácie do pracovného prostredia.“

16

Článok 1 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) z 23. mája 1949 (BGBl. 1949 I, s. 1) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „GG“) stanovuje:

„1.   Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Je povinnosťou všetkých orgánov verejnej moci rešpektovať a chrániť ju.

2.   Nemecký národ preto uznáva, že neporušiteľnosť a nescudziteľnosť ľudských práv predstavuje základ každého ľudského spoločenstva, mieru a spravodlivosti vo svete.

…“

17

Článok 2 ods. 1 GG stanovuje:

„Každý má právo na slobodný rozvoj svojej osobnosti za predpokladu, že neporušuje práva iných, ústavný poriadok alebo mravný zákon.“

18

Allgemeines Gleichbehandlungsgesetz (všeobecný zákon o rovnosti zaobchádzania) zo 14. augusta 2006 (BGBl. 2006 I, s. 1897, ďalej len „AGG“) má za cieľ prebrať smernicu 2000/78 do nemeckého práva.

19

Podľa § 1 AGG:

„Cieľom tohto zákona je zabrániť akejkoľvek diskriminácii na základe rasy alebo etnického pôvodu, pohlavia, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, alebo takúto diskrimináciu odstrániť.“

20

Ustanovenie § 3 ods. 1 AGG stanovuje:

„O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v § 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie, ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou. …“

21

Ustanovenie § 5 AGG znie takto:

„Bez ohľadu na dôvody uvedené v § 8 až 10… je rozdielne zaobchádzanie prípustné aj vtedy, ak boli prijaté vhodné a primerané opatrenia na zamedzenie alebo kompenzáciu nevýhod existujúcich z niektorého z dôvodov uvedených v § 1.“

22

Ustanovenie § 7 ods. 1 AGG znie takto:

„Zamestnanci nesmú byť diskriminovaní z nijakého z dôvodov vymenovaných v § 1; …“

23

V § 8 ods. 1 AGG sa stanovuje:

„Rozdielne zaobchádzanie z niektorého z dôvodov uvedených v § 1 je povolené, ak pre povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo pre kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí základnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie, pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka primeraná.“

24

Podľa § 10 AGG:

„Bez ohľadu na § 8 možno rozdielne zaobchádzanie na základe veku pripustiť aj v prípadoch, keď je objektívne a primerane odôvodnené legitímnym cieľom. Prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa musia byť primerané a nevyhnutné. Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahŕňať:

1.   stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok odmeňovania a prepúšťania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana,

2.   stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia,

3.   stanovenie hornej vekovej hranice uchádzačov, ktorá vyplýva z osobitných požiadaviek odbornej prípravy pre obsadzované miesto alebo z nutnosti primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku,

…“

25

Ustanovenie § 15 AGG stanovuje:

„1.   V prípade porušenia zákazu diskriminácie je zamestnávateľ povinný nahradiť škodu, ktorá týmto porušením vznikla. …

2.   Za škodu, ktorá nie je majetkovou ujmou, môže zamestnanec požadovať primeranú finančnú náhradu škody. …“

26

Ustanovenie § 33 Sozialgesetzbuch, Erstes Buch (I) (Zákonník o sociálnom zabezpečení, kniha I) z 11. decembra 1975 (BGBl. 1975 I, s. 3015, ďalej len „SGB I“) uvádza:

„Ak nie je obsah práv alebo povinností určený podrobne, pokiaľ ide o ich povahu alebo rozsah, mala by sa pri ich vypracovávaní zohľadniť osobná situácia oprávnenej alebo povinnej osoby, jej potreby a platobná schopnosť, ako aj miestne podmienky, pokiaľ to nie je v rozpore s ustanoveniami práva. V tejto súvislosti sa musia rešpektovať želania oprávnenej osoby alebo povinnej osoby, pokiaľ sú primerané.“

27

Ustanovenie § 8 ods. 1 Sozialgesetzbuch, Neuntes Buch (IX) (Zákonník o sociálnom zabezpečení, kniha IX) z 23. decembra 2016 (BGBl. 2016 I, s. 3234, ďalej len „SGB IX“) znie:

„Pri rozhodovaní o dávkach a pri poskytovaní dávok, ktoré majú za cieľ uľahčiť začlenenie [do spoločnosti], sa vyhovie legitímnym želaniam osôb oprávnených poberať dávku. V tejto súvislosti sa prihliada aj na osobnú situáciu, vek, pohlavie, rodinné vzťahy, ako aj náboženské a svetonázorové potreby osôb oprávnených poberať dávku; na ostatné sa uplatní § 33 [SGB I]. …“

28

Ustanovenie § 78 ods. 1 SGB IX stanovuje:

„Pre nezávislé a samostatné zvládnutie bežného života vrátane usporiadania dňa sa poskytujú služby osobnej asistencie. Zahŕňajú najmä služby pre všeobecné záležitosti bežného dňa, ako je vedenie domácnosti, usporiadanie sociálnych vzťahov, plánovanie osobného života, účasť na spoločenskom a kultúrnom živote, usporiadanie voľného času vrátane športových aktivít, ako aj zabezpečenie efektívnosti lekárskych dávok a dávok predpísaných lekárom. Tieto služby zahŕňajú dorozumenie sa s okolím v týchto oblastiach.“

29

AP Assistenzprofis, žalovaná vo veci samej, je spoločnosť, ktorá v súlade s § 78 ods. 1 SGB IX poskytuje osobám so zdravotným postihnutím asistenčné a poradenské služby, ktoré majú týmto osobám zabezpečiť samostatné a nezávislé zvládanie ich každodenného života.

30

Táto spoločnosť v júli 2018 zverejnila pracovnú ponuku, v ktorej sa uvádzalo, že 28‑ročná študentka A. hľadá osobné asistentky, aby jej pomáhali vo všetkých aspektoch bežného života, ktoré by mali mať „najvhodnejšie, pokiaľ ide o vekové skupiny, 18 až 30 rokov“.

31

J. M. P., žalobkyňa vo veci samej, ktorá sa narodila v roku 1968, sa uchádzala o túto pracovnú ponuku, a od žalovanej vo veci samej dostala odmietavú odpoveď.

32

Po tom, čo J. M. P. uplatnila svoje práva mimosúdnou cestou, podala žalobu proti spoločnosti AP Assistenzprofis na Arbeitsgericht Köln (Pracovný súd Kolín nad Rýnom, Nemecko), ktorou sa domáhala náhrady škody spôsobenej diskrimináciou na základe veku podľa § 15 ods. 2 AGG.

33

V rámci tejto žaloby J. M. P. tvrdila, že vzhľadom na to, že pracovná ponuka bola výslovne určená osobám „vo veku 18 až 30 rokov“, bolo možné predpokladať, že nebola prijatá do výberového konania len z dôvodu svojho veku, čo AP Assistenzprofis nevyvrátila. Navyše rozdielne zaobchádzanie na základe veku, ktoré z toho vyplýva, nie je ani odôvodnené vzhľadom na povahu služieb osobnej asistencie, ani dovolené na základe § 8 ods. 1 alebo § 10 AGG, keďže určitý vek nie je relevantný na vytvorenie dôverného vzťahu v rámci takejto asistenčnej služby.

34

AP Assistenzprofis navrhuje žalobu zamietnuť, pričom tvrdí, že prípadné rozdielne zaobchádzanie na základe veku je odôvodnené podľa § 8 ods. 1 alebo § 10 AGG. Činnosť osobnej asistencie spočíva v každodennom sprevádzaní veľmi osobnej povahy, ktoré zahŕňa neustálu závislosť od osoby, ktorá asistenciu poskytuje. Požiadavka určitého veku je teda podmienkou uspokojenia veľmi osobných potrieb A. v rámci jej spoločenského života ako univerzitnej študentky.

35

Podľa žalovanej vo veci samej treba podľa § 8 ods. 1 SGB IX zohľadniť legitímne želania a subjektívne potreby každej osoby, ktorej sa poskytuje osobná asistencia. V tomto kontexte treba legitímne želanie, aby túto asistenciu poskytovala osoba určitého veku, považovať za „základnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ v zmysle § 8 ods. 1 AGG, ktorá umožňuje dosiahnuť cieľ služieb asistencie sledovaný § 78 ods. 1 SGB IX, ktorý chráni osobnostné práva v zmysle § 2 ods. 1 v spojení s § 1 GG. AP Assistenzprofis sa domnieva, že táto požiadavka je tiež primeraná. Okrem toho je podľa jej názoru rozdielne zaobchádzanie na základe veku, o aké ide vo veci samej, prípustné aj podľa § 10 AGG, pokiaľ je objektívne a primerane odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie cieľa osobnej asistencie uvedeného v § 78 SGB IX sú primerané a nevyhnutné.

36

Keďže Arbeitsgericht Köln (Pracovný súd Kolín nad Rýnom) vyhovel žalobe J. M. P., a Landesarbeitsgericht Köln (Vyšší pracovný súd Kolín nad Rýnom, Nemecko) rozsudkom vyhovel odvolaniu spoločnosti AP Assistenzprofis, J.M.P. následne podala proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko).

37

Na úvod uvedený súd konštatuje, že situácia, o akú ide vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 2000/78 v rozsahu, v akom sa týka kritérií výberu pre prístup k zamestnaniu v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) tejto smernice. Na druhej strane sa tento súd domnieva, že žalobkyňa vo veci samej bola v nadväznosti na odmietavú odpoveď žalovanej vo veci samej priamo diskriminovaná na základe veku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) tejto smernice.

38

Vnútroštátny súd spresňuje, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď ide o osobitný prípad osobnej asistencie, v ktorom sa tak žalobkyňa vo veci samej, ako aj zdravotne postihnutá osoba môžu domáhať ochrany pred diskrimináciou, sa prostredníctvom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania má objasniť, v akom rozsahu musí byť právo žalobkyne vo veci samej na účinnú ochranu pred diskrimináciou na základe veku a právo osoby so zdravotným postihnutím na účinnú ochranu pred diskrimináciou na základe jej zdravotného postihnutia zosúladené s ohľadom na smernicu 2000/78, ktorá konkretizuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie zakotvenú v článku 21 Charty, pokiaľ ide o zamestnanie a povolanie.

39

V tejto súvislosti vnútroštátny súd po prvé spresňuje, že osobná asistencia je podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, a to § 8 SGB IX v spojení s § 33 SGB I, založená na zásade sebaurčenia a jej cieľom je umožniť osobám so zdravotným postihnutím, aby si svoj každodenný život organizovali čo najsamostatnejším a najnezávislejším spôsobom, pričom sa zohľadňujú najmä legitímne želania príjemcov asistenčných služieb. V súlade s § 78 ods. 1 SGB IX tieto služby zahŕňajú najmä služby týkajúce sa všeobecných záležitostí bežného dňa, akými sú vedenie domácnosti, usporiadanie sociálnych vzťahov, plánovanie osobného života a účasť na spoločenskom a kultúrnom živote.

40

Po druhé tento súd uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora smernica 2000/78 patrí medzi akty Únie týkajúce sa otázok upravených dohovorom OSN, a tak sa naň možno odvolávať na účely výkladu tejto smernice (rozsudok z 11. septembra 2019, Nobel Plastiques Ibérica,C‑397/18, EU:C:2019:703, body 39 a 40, ako aj citovaná judikatúra), keďže tento dohovor, najmä jeho článok 19, obsahuje konkrétne požiadavky, aby sa osobám so zdravotným postihnutím umožnilo žiť s rovnakou autonómiou a slobodou výberu, ako žijú ostatné osoby.

41

Po tretie rešpektovanie uvedeného práva na autonómiu a slobodu výberu umožňuje zaručiť ľudskú dôstojnosť v zmysle článku 1 Charty, ako aj § 1 GG vzhľadom na skutočnosť, že osobná asistencia sa týka všetkých oblastí života, a preto osoba poskytujúca túto pomoc nevyhnutne a hlboko zasahuje do súkromnej a intímnej sféry osoby, ktorá túto pomoc dostáva. Z tohto dôvodu by sa mali rešpektovať želania dotknutej osoby so zdravotným postihnutím, ktorá využíva služby osobnej asistencie, pokiaľ sú tieto želania v konkrétnom prípade primerané.

42

Po štvrté, pokiaľ ide o ustanovenia práva Únie, ktoré môžu odôvodniť priamu diskrimináciu na základe veku, za okolností, o aké ide vo veci samej, sa vnútroštátny súd na jednej strane pýta, či možno usudzovať, že jeden z dôvodov uvedených v článku 2 ods. 5 smernice 2000/78 – ako je ochrana práv a slobôd iných – môže odôvodniť takúto diskrimináciu, pričom tvrdí, že podľa jeho názoru existuje mnoho skutočností, ktoré svedčia v prospech toho, že takéto právo na slobodný výber sa musí osobám so zdravotným postihnutím v rámci osobnej asistencie zaručiť.

43

Súčasne tento súd nevylučuje, že takáto diskriminácia môže byť odôvodnená podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice. Pýta sa tak najmä, či želanie vyjadrené osobou so zdravotným postihnutím v rámci jej práva na sebaurčenie, aby osoba poskytujúca osobnú asistenciu patrila do určitej vekovej skupiny, predstavuje „charakteristiku“, a okrem toho, či uprednostnenie takejto vekovej skupiny môže predstavovať „základnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie“ v zmysle tohto ustanovenia.

44

Okrem toho vzniká otázka, či skutočnosť, že vnútroštátny zákonodarca sleduje prostredníctvom práva na vyjadrenie legitímnych želaní a slobody výberu zdravotne postihnutých osôb pri poskytovaní služieb osobnej asistencie cieľ posilniť osobnú nezávislosť uvedených osôb v každodennom živote a motiváciu zúčastniť sa na živote spoločnosti, môže predstavovať „oprávnený cieľ“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.

45

Napokon sa vnútroštátny súd pýta, či je článok 7 tejto smernice, ktorý sa týka úplnej rovnosti v profesijnom živote, relevantný na odôvodnenie diskriminácie na základe veku v situácii, o akú ide vo veci samej.

46

Za týchto okolností Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Môže sa článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1, článok 7 a/alebo článok 2 ods. 5 smernice 2000/78 – s prihliadnutím na ustanovenia [Charty], ako aj s prihliadnutím na článok 19 [dohovoru OSN] – vykladať v tom zmysle, že v situácii, ako je tá v konaní vo veci samej, môže byť odôvodnená priama diskriminácia z dôvodu veku?“

47

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 ods. 5, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a/alebo článok 7 smernice 2000/78 v spojení s ustanoveniami Charty a článkom 19 dohovoru OSN majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby prijatie osoby poskytujúcej osobnú asistenciu do zamestnania podliehalo podmienke veku podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré zakotvujú zohľadnenie individuálnych želaní osôb, ktoré majú z dôvodu svojho zdravotného postihnutia nárok na poskytovanie služieb osobnej asistencie.

48

Na úvod treba konštatovať, že situácia, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 2000/78, keďže výberové konanie osoby poskytujúcej osobnú asistenciu, v rámci ktorého sa vyžaduje, aby uchádzači mali „najvhodnejšie 18 až 30 rokov“, sa týka „podmienok prístupu k zamestnaniu… vrátane kritérií výberu a podmienok náboru“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) tejto smernice.

49

Na druhej strane sa zdá, že odmietavá odpoveď, ktorú J. M. P. dostala od spoločnosti AP Assistenzprofis po podaní svojej žiadosti, vychádzala z dôvodu jej veku, a teda predstavuje „priamu diskrimináciu“ na základe veku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78.

50

Za týchto podmienok treba overiť, či takéto rozdielne zaobchádzanie na základe veku môže byť odôvodnené z hľadiska smernice 2000/78.

51

Pokiaľ ide o článok 2 ods. 5 tejto smernice, ktorý treba preskúmať najskôr, treba zdôrazniť, že podľa tohto ustanovenia uvedená smernica nemá žiadny vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných.

52

Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že normotvorca Únie mal prijatím uvedeného ustanovenia v oblasti zamestnania a povolania v úmysle jednak predísť rozporu medzi zásadou rovnosti zaobchádzania a potrebou zabezpečiť verejný poriadok, verejnú bezpečnosť a verejné zdravie, predchádzať porušeniam zákona, ako aj ochrániť práva a slobody jednotlivcov, ktoré sú pre fungovanie demokratickej spoločnosti neodmysliteľné, a jednak tento rozpor vyriešiť. Rozhodol tak, že v niektorých prípadoch vymenovaných v článku 2 ods. 5 uvedenej smernice sa zásady stanovené touto smernicou neuplatňujú na opatrenia obsahujúce rozdielne zaobchádzanie založené na niektorom z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice, avšak pod podmienkou, že tieto opatrenia sú nevyhnutné na uskutočnenie vyššie uvedených cieľov (rozsudok z 12. januára 2023, TP (Audiovizuálny editor verejnoprávnej televízie), C‑356/21, EU:C:2023:9, bod 70 a citovaná judikatúra).

53

Tento článok 2 ods. 5 zavádzajúci výnimku zo zásady zákazu diskriminácie sa musí vykladať doslovne (rozsudok z 12. januára 2023, TP (Audiovizuálny editor verejnoprávnej televízie), C‑356/21, EU:C:2023:9, bod 71 a citovaná judikatúra).

54

V prejednávanej veci treba po prvé overiť, či rozdielne zaobchádzanie, o ktoré ide vo veci samej, vyplýva z opatrenia stanoveného vnútroštátnou právnou úpravou v súlade s uvedeným článkom 2 ods. 5.

55

V tejto súvislosti zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, teda § 8 ods. 1 SGB IX v spojení s § 33 SGB I, stanovuje, že pri rozhodovaní o poskytovaní služieb osobnej asistencie a pri ich vykonávaní, ktorého cieľom je podporiť zapojenie sa osoby so zdravotným postihnutím do života spoločnosti, sa vyhovie legitímnym želaniam príjemcov týchto služieb, pokiaľ sú primerané, a prihliadne sa na osobné pomery, vek, pohlavie, rodinné vzťahy, ako aj náboženské a svetonázorové potreby týchto príjemcov.

56

Zdá sa teda, že táto právna úprava umožňuje, alebo dokonca zaväzuje poskytovateľov osobnej asistencie, aby za dostatočne presne vymedzených podmienok rešpektovali pri príprave činnosti osobnej asistencie poskytovanej dotknutým osobám so zdravotným postihnutím ich individuálne želania, a to aj prípadne vrátane želania týkajúceho sa veku osoby, ktorá im má túto pomoc poskytovať, a aby prijali individuálne opatrenia, prostredníctvom ktorých uplatnia uvedenú právnu úpravu s prihliadnutím na tieto želania, vrátane želania podmieniť prijatie takejto osoby do zamestnania určitým vekom. Za týchto podmienok – a s výhradou prípadného overenia, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd – rozdielne zaobchádzanie na základe veku, o ktoré ide vo veci samej, vyplýva z opatrenia stanoveného vnútroštátnymi právnymi predpismi v zmysle článku 2 ods. 5 smernice 2000/78.

57

Po druhé treba preskúmať, či toto opatrenie sleduje jeden z cieľov stanovených v uvedenom článku 2 ods. 5, a najmä cieľ „ochrany práv a slobôd iných“.

58

V tejto súvislosti, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, právna úprava, na základe ktorej bolo prijaté toto opatrenie, sleduje cieľ spočívajúci v ochrane sebaurčenia osôb so zdravotným postihnutím tým, že zaručuje právo na vyjadrenie želaní a slobodnú voľbu uvedených osôb pri prijímaní rozhodnutí týkajúcich sa poskytovania služieb osobnej asistencie a pri ich poskytovaní, pričom tieto služby sa týkajú všetkých oblastí života a hlboko zasahujú do súkromnej a intímnej sféry osôb, ktoré ich prijímajú. Cieľom tejto právnej úpravy je teda zabezpečiť právo osôb so zdravotným postihnutím organizovať si svoje životné podmienky čo najsamostatnejším a najnezávislejším spôsobom.

59

Ako pritom uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, takýto cieľ patrí do pôsobnosti článku 2 ods. 5 smernice 2000/78, keďže sa týka ochrany práva osôb so zdravotným postihnutím na sebaurčenie, na základe ktorého musia mať tieto osoby možnosť vybrať si, ako, kde a s kým budú žiť.

60

Toto právo nevyhnutne znamená možnosť navrhnúť službu osobnej asistencie, ktorá im bude poskytnutá, čo zahŕňa aj vymedzenie kritérií výberu osoby poverenej poskytovaním takej služby a aktívnu účasť na postupe pri jej prijímaní do zamestnania.

61

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že právo na vyjadrenie želaní a slobodnú voľbu uvedené v bode 58 tohto rozsudku konkretizuje právo zdravotne postihnutých osôb využívať opatrenia určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálneho začlenenia a začlenenia do zamestnania a účasti na spoločenskom živote, ktoré je súčasťou práv uznaných právom Únie v súlade s článkom 26 Charty.

62

Rešpektovanie sebaurčenia zdravotne postihnutých osôb je tiež jedným z cieľov zakotvených v článku 19 dohovoru OSN, ktorého ustanovení sa možno dovolávať na účely výkladu smernice 2000/78 vrátane jej článku 2 ods. 5 Táto smernica totiž musí byť v čo najširšej miere vykladaná v súlade s dohovorom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, Nobel Plastiques Ibérica (C‑397/18, EU:C:2019:703, bod 40 a citovanú judikatúru).

63

Po tretie treba overiť, či také rozdielne zaobchádzanie na základe veku, o aké ide vo veci samej, vyplýva z opatrenia nevyhnutného na ochranu práv a slobôd iných v zmysle článku 2 ods. 5 tejto smernice, najmä na ochranu práva na sebaurčenie dotknutej osoby so zdravotným postihnutím pri poskytovaní služieb osobnej asistencie.

64

V prejednávanej veci sa zdá, že uprednostnenie vekovej skupiny od 18 do 30 rokov v predmetnej pracovnej ponuke vyplýva z individuálnej potreby A. získať osobnú asistenciu pre podporu vo všetkých oblastiach jej každodenného spoločenského života ako študentky vo veku 28 rokov, pričom takáto pomoc sa týka jej súkromnej a intímnej sféry vzhľadom na všeobecné úlohy týkajúce sa nielen organizácie jej každodenného života, vrátane plánovania výsostne osobných potrieb, ale aj vedenia jej spoločenského a kultúrneho života. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že toto uprednostnenie určitej vekovej skupiny bolo odôvodnené najmä skutočnosťou, že osoba poskytujúca pomoc musí byť schopná ľahko sa integrovať do osobného, sociálneho a univerzitného prostredia A.

65

V situácii, o akú ide vo veci samej, teda zohľadnenie uprednostnenia určitej vekovej skupiny vyjadrenej zdravotne postihnutou osobou, ktorá je príjemcom služieb osobnej asistencie, môže podporiť dodržanie práva tejto osoby na sebaurčenie pri poskytovaní týchto služieb osobnej asistencie, keďže sa zdá rozumné očakávať, že osoba patriaca do rovnakej vekovej skupiny ako zdravotne postihnutá osoba sa ľahšie začlení do osobného, sociálneho a univerzitného prostredia tejto osoby.

66

S výhradou overení, ktoré má vykonať vnútroštátny súd vzhľadom na všetky okolnosti veci samej, sa teda zdá, že také rozdielne zaobchádzanie na základe veku, o aké ide vo veci samej, vyplýva z opatrenia nevyhnutného na ochranu práv a slobôd iných v zmysle článku 2 ods. 5 smernice 2000/78.

67

Keďže rozdielne zaobchádzanie na základe veku môže byť odôvodnené z hľadiska tohto článku 2 ods. 5 za predpokladu, že vyplýva z opatrenia nevyhnutného na ochranu práv a slobôd iných v zmysle tohto ustanovenia, preto nie je potrebné skúmať, či by mohlo byť odôvodnené aj podľa článku 4 ods. 1, článku 6 ods. 1 a/alebo článku 7 smernice 2000/78.

68

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 5 smernice 2000/78 v spojení s článkom 26 Charty a článkom 19 Dohovoru OSN sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby prijatie osoby poskytujúcej osobnú asistenciu do zamestnania podliehalo podmienke veku podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré zakotvujú zohľadnenie individuálnych želaní osôb, ktoré majú z dôvodu svojho zdravotného postihnutia nárok na poskytovanie služieb osobnej asistencie, pokiaľ je také opatrenie nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.

69

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 2 ods. 5 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, v spojení s článkom 26 Charty základných práv Európskej únie a článkom 19 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol v mene Európskeho spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby prijatie osoby poskytujúcej osobnú asistenciu do zamestnania podliehalo podmienke veku podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré zakotvujú zohľadnenie individuálnych želaní osôb, ktoré majú z dôvodu svojho zdravotného postihnutia nárok na poskytovanie služieb osobnej asistencie, pokiaľ je také opatrenie nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.