–

JA, v zastúpení: B. Heim, Rechtsanwalt,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 17 a 18 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi JA, rakúskou štátnou príslušníčkou, a nemeckou spoločnosťou Wurth Automotive GmbH, ktorý sa týka právomoci rakúskych súdov rozhodnúť o návrhu na náhradu škody za skryté vady motorového vozidla, ktoré je predmetom kúpnej zmluvy.

3

Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa nachádza v oddiele 4, nazvanom „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“, kapitoly II tohto nariadenia, nazvanej „Právomoc“, stanovuje:

„Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide:

4

Podľa článku 18 ods. 1 tohto nariadenia:

„Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo – bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka – na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.“

5

Žalobkyňa vo veci samej, ktorej partner je predajcom automobilov a riaditeľom online obchodnej platformy (ďalej len „partner“), bola na domovskej stránke tejto platformy uvedená ako grafička a programátorka internetových stránok, avšak v čase skutkových okolností vo veci samej túto činnosť skutočne nevykonávala.

6

Na žiadosť žalobkyne vo veci samej, ktorá prejavila záujem o kúpu motorového vozidla, jej partner uskutočnil potrebné vyhľadávanie a kontaktoval žalovanú vo veci samej, pričom jej 11. marca 2019 zaslal e‑mail zo svojej obchodnej e‑mailovej adresy, v ktorom uviedol cenovú ponuku na kúpu vozidla zdaneného na základe zdaňovania prirážky s prvou registráciou vozidla v Nemecku a platbou v hotovosti. Uviedol, že kúpna zmluva má byť uzavretá v mene žalobkyne vo veci samej. Partner a príslušný zamestnanec žalovanej vo veci samej nadviazali aj telefonický kontakt, ale z právneho hľadiska nebolo možné dostatočne zistiť, čo bolo predmetom týchto telefonických rozhovorov.

7

Žalovaná vo veci samej doručila partnerovi e‑mailom kúpnu zmluvu, v ktorej bola ako kupujúci uvedená „spoločnosť JA“ a obsahovala časť nazvanú „Osobitné ustanovenia: obchodný vzťah medzi podnikateľmi/vrátenie vylúčené, bez záruky, dodanie po zaplatení ceny…“.

8

Žalobkyňa vo veci samej podpísala túto zmluvu bez toho, aby spochybnila tieto údaje. Partner následne zaslal žalovanej vo veci samej zmluvu e‑mailom a 13. marca 2019 si u nej vozidlo vyzdvihol.

9

Faktúra vystavená pri tejto príležitosti obsahovala údaj „nemožnosť uviesť [daň z pridanej hodnoty (DPH)] – § 25a [Umsatzsteuergesetz (zákon, ktorý sa vzťahuje na DPH)]“. Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v informačnom systéme žalovanej vo veci samej osobitné ustanovenia nie sú automaticky navrhnuté, ale predávajúci ich musí uviesť v kúpnej zmluve. V prípade zmlúv uzavretých so súkromnými osobami sa používa oslovenie „pán/pani“. Tieto zmluvy obsahujú aj ustanovenie o záruke v trvaní jedného roka.

10

Dotknuté vozidlo bolo zaregistrované na meno žalobkyne vo veci samej. O niekoľko týždňov neskôr partner požiadal žalovanú vo veci samej, aby uviedla výšku DPH na vystavenej faktúre, pričom žalovaná jeho žiadosť zamietla.

11

Žalobkyňa vo veci samej po tom, čo konštatovala, že toto vozidlo má skryté vady, podala na Bezirksgericht Salzburg (Okresný súd Salzburg, Rakúsko) opierajúc sa o príslušnosť tohto súdu na základe článku 17 nariadenia č. 1215/2012 návrh na uloženie povinnosti žalovanej vo veci samej zaplatiť sumu 3257,52 eura z titulu nárokov vyplývajúcich zo záruky. Na podporu svojho návrhu žalobkyňa vo veci samej uviedla, že v prejednávanej veci uzavrela kúpnu zmluvu ako spotrebiteľka a že žalovaná vo veci samej vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v Rakúsku v zmysle článku 17 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1215/2012.

12

Žalovaná vo veci samej vzniesla námietku nedostatku právomoci tohto súdu a tiež napadla dôvodnosť tohto návrhu. Podľa jej tvrdení kúpna zmluva vo veci samej predstavuje transakciu medzi podnikateľmi, čo vyplýva z údajov uvedených v rubrike „Osobitné ustanovenia“, predajnej ceny, ktorej výška bola stanovená s prihliadnutím na zdanenie ziskovej prirážky a využitie odpočtu DPH zaplatenej na vstupe žalobkyňou vo veci samej. V dôsledku toho majú nemecké súdy podľa názoru žalovanej vo veci samej právomoc rozhodnúť spor vo veci samej.

13

Bezirksgericht Salzburg (Okresný súd Salzburg) uznesením z 19. októbra 2021 konštatoval, že nemá medzinárodnú právomoc rozhodovať v spore vo veci samej. Podľa tohto súdu, hoci žalobkyňa vo veci samej v skutočnosti nie je podnikateľkou, vyvolala u žalovanej vo veci samej dojem, že koná ako podnikateľka, keďže podpísala kúpnu zmluvu a nechala svojho partnera zapojiť sa do priebehu vzťahu so žalovanou. Žalovaná vo veci samej teda oprávnene očakávala uzavretie zmluvy medzi podnikateľmi, čo je dôvod, pre ktorý neboli splnené podmienky uplatnenia článku 17 nariadenia č. 1215/2012.

14

Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto uzneseniu žalobu na Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg, Rakúsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

15

Tento súd uvádza, že v prejednávanej veci je nesporné, že žalovaná vo veci samej, ktorej sídlo sa nachádza v Nemecku, vykonávala svoje obchodné činnosti aj v Rakúsku v zmysle článku 17 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1215/2012, takže sporné je len to, či žalobkyňa vo veci samej konala pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovanou vo veci samej v postavení spotrebiteľa.

16

V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že ak žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že uzavrela túto zmluvu ako súkromná osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť, z konštatovaní súdu prvého stupňa vyplýva, že nie je vylúčené, že táto osoba vykonávala povolanie grafickej a webovej dizajnérky ako samostatne zárobkovo činná osoba. Za týchto podmienok sa vnútroštátny súd pýta, či takáto situácia, v ktorej určitá skutočnosť nemôže byť z právneho hľadiska dostatočne preukázaná, by mohla žalobkyni vo veci samej spôsobiť ujmu.

17

Podľa názoru tohto súdu, aj keby sa dospelo k záveru, že žalobkyňa vo veci samej kúpila dotknuté vozidlo na súkromné účely, zostáva otázne, či túto skutočnosť mohla žalovaná vo veci samej identifikovať.

18

Uvedený súd sa napokon pýta, či v rámci celkového posúdenia, ktoré by mal vykonať s cieľom zistiť, či žalobkyňa vo veci samej v prejednávanej veci uzavrela zmluvu dotknutú vo veci samej ako spotrebiteľka, môžu mať určitý význam aj ďalšie osobitné okolnosti veci, konkrétne skutočnosť, že žalobkyňa vo veci samej sa obrátila na predajcu motorových vozidiel, aby urobil kroky potrebné na uzavretie zmluvy, skutočnosť, že žalobkyňa vo veci samej v auguste 2019 následne predala vozidlo so ziskom alebo neuvedenie DPH na faktúre. Pokiaľ ide o tento posledný aspekt, vnútroštátny súd spresňuje, že podľa nemeckého práva týkajúceho sa DPH sa neexistencia osobitného uvedenia DPH na faktúre môže vyskytnúť tak pri predaji podnikateľovi, ako aj pri predaji súkromnej osobe.

19

Za týchto okolností Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či osobu, ktorá uzavrela zmluvu spadajúcu pod písm. c) tohto ustanovenia, možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia, treba zohľadniť súčasné alebo budúce ciele sledované uzavretím tejto zmluvy, ako aj povahu závislej alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktorú táto osoba vykonáva.

21

V tomto ohľade treba najskôr pripomenúť, že pravidlá právomoci uvedené v oddiele 4 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012 predstavujú výnimku tak zo všeobecného pravidla právomoci uvedeného v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré priznáva právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má bydlisko žalovaný, ako aj z pravidla osobitnej právomoci v zmluvných veciach, uvedeného v článku 7 bode 1 tohto nariadenia, podľa ktorého má právomoc súd podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby a ktoré bolo alebo má byť uskutočnené (pozri analogicky rozsudok z 25. januára 2018, Schrems, C‑498/16, EU:C:2018:37, bod 43 a citovanú judikatúru),

22

Pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článkov 17 a 18 nariadenia č. 1215/2012 teda treba vykladať reštriktívne, s ohľadom na postavenie tejto osoby, ktoré zastáva v konkrétnej zmluve v spojení s povahou a cieľom tejto zmluvy, a nie s ohľadom na subjektívne postavenie tejto osoby, lebo jedna a tá istá osoba sa môže považovať za spotrebiteľa v rámci niektorých plnení a za hospodársky subjekt v rámci iných plnení (rozsudok zo 14. februára 2019, Milivojević, C‑630/17, EU:C:2019:123, bod 87 a citovaná judikatúra).

23

Len zmluvy uzatvorené mimo a nezávisle od akejkoľvek činnosti podnikateľskej povahy, ktorých jediným cieľom je uspokojiť vlastnú súkromnú spotrebu jednotlivca, patria pod osobitný režim toho nariadenia v oblasti ochrany spotrebiteľa považovaného za slabšiu zmluvnú stranu, pričom táto ochrana nie je odôvodnená v prípade zmluvy, ktorej účelom je podnikateľská činnosť, hoci aj plánovaná do budúcna (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2019, Milivojević, C‑630/17, EU:C:2019:123, body 88 a 89 a citovanú judikatúru).

24

Z toho vyplýva, že osobitné pravidlá právomoci stanovené v článkoch 17 až 19 nariadenia č. 1215/2012 sa v zásade uplatnia, iba ak účelom zmluvy uzatvorenej medzi zmluvnými stranami je použitie dotknutého tovaru alebo služby inak než na podnikateľskú činnosť (rozsudok z 3. októbra 2019, Petruchová, C‑208/18, EU:C:2019:825, bod 44 a citovaná judikatúra).

25

Pokiaľ ide konkrétne o osobu, ktorá uzatvára zmluvu s dvojakým účelom, a to na účely čiastočne súvisiace s jej podnikateľskou činnosťou a čiastočne na súkromné účely, Súdny dvor dospel k záveru, že by sa na ňu mohli uvedené ustanovenia vzťahovať len v prípade, ak by spojitosť medzi touto zmluvou a podnikateľskou činnosťou dotknutej osoby bola taká malá, že by sa stala okrajovou, čo znamená, že by mala v rámci plnenia, na ktoré bola daná zmluva uzavretá, z celkového pohľadu iba zanedbateľnú úlohu (rozsudok zo 14. februára 2019, Milivojević, C‑630/17, EU:C:2019:123, bod 91 a citovaná judikatúra).

26

Pokiaľ ide o povahu podnikateľskej činnosti, ktorú vykonáva osoba, ktorá sa domáha postavenia spotrebiteľa, Súdny dvor rozhodol, že podľa jeho judikatúry nevyplýva žiadne rozlišovanie podľa toho, či táto činnosť je samostatnou zárobkovou činnosťou alebo závislou činnosťou, a že treba skúmať len to, či je zmluva uzavretá mimo a nezávisle od akejkoľvek činnosti podnikateľskej povahy, aby závislá činnosť spadala pod pojem „podnikanie alebo povolanie“ v zmysle článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. októbra 2022, ROI Land Investments, C‑604/20, EU:C:2022:807, body 54 a 55).

27

Z tejto judikatúry vyplýva, že postavenie spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia závisí od podnikateľského alebo súkromného účelu, ktorý sa uzavretím predmetnej zmluvy sleduje. Osoba, ktorá uzavrela zmluvu, sa totiž musí považovať za spotrebiteľa, ak uzavretie tejto zmluvy nespadá pod jej podnikateľskú činnosť alebo v prípade zmluvy s dvojakým účelom, sčasti podnikateľské a sčasti súkromné, ak je využitie na podnikateľské účely v kontexte plnenia posudzovaného ako celok zanedbateľné. Naopak povaha podnikateľskej činnosti vykonávanej osobou, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, nie je na účely takejto kvalifikácie relevantná.

28

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či osobu, ktorá uzavrela zmluvu spadajúcu pod písm. c) tohto ustanovenia, možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia, treba zohľadniť súčasné alebo budúce ciele sledované uzavretím tejto zmluvy, ako aj povahu závislej alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktorú táto osoba vykonáva.

29

Svojou druhou až štvrtou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či osobu, ktorá uzavrela zmluvu spadajúcu pod písm. c) tohto ustanovenia, možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia, možno zohľadniť dojem, ktorý táto osoba svojím správaním vyvolala u druhej zmluvnej strany, spočívajúcim najmä v neexistencii reakcie osoby, ktorá tvrdí, že je spotrebiteľom, na ustanovenia zmluvy, ktoré ju označujú za podnikateľku, v skutočnosti, že zmluvu uzavrela prostredníctvom sprostredkovateľa, ktorý podniká v oblasti, na ktorú sa vzťahuje táto zmluva, a ktorý sa po podpise zmluvy zaujímal u druhej zmluvnej strany o možnosť zahrnutia DPH do faktúry týkajúcej sa tejto zmluvy, alebo tiež v skutočnosti, že tovar, ktorý bol predmetom zmluvy, krátko po jej uzavretí predala a dosiahla možný zisk.

30

V tejto súvislosti treba uviesť, že z odpovede na prvú otázku vyplýva, že v rámci analýzy pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 musí vnútroštátny súd určiť účel sledovaný osobou, ktorá sa dovoláva tohto postavenia uzavretím zmluvy, a v prípade, že táto zmluva má dvojaký účel, rozhodnúť o tom, či táto zmluva má za cieľ pokryť potreby týkajúce sa podnikateľskej činnosti dotknutej osoby alebo jej súkromné potreby v rozsahu, ktorý nie je zanedbateľný.

31

Na tento účel musí tento súd vychádzať prednostne z dôkazov, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu, takže ak sú tieto dôkazy dostatočné na to, aby z nich súd mohol vyvodiť účel zmluvy, bolo by zbytočné skúmať, či zmluvnému partnerovi mohlo alebo nemohlo byť známe podnikateľské alebo súkromné využitie (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, body 48 a 49).

32

Pokiaľ však tieto skutočnosti nie sú dostatočné, uvedený súd môže tiež overiť, či údajný spotrebiteľ svojím vlastným správaním voči svojmu zmluvnému partnerovi v skutočnosti vyvolal dojem, že konal na podnikateľské účely, takže zmluvný partner mohol oprávnene prehliadnuť nepodnikateľský účel predmetného plnenia (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 51).

33

Tak by to bolo napríklad v prípade, ak by si jednotlivec bez ďalšieho spresnenia objednal predmety, ktoré môžu skutočne slúžiť na výkon jeho podnikateľskej činnosti, použil na tento účel listový papier s obchodnou hlavičkou, nechal si dodať tovar na adresu miesta svojej podnikateľskej činnosti, alebo by sa zmienil o možnosti vrátenia DPH (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 52).

34

V takom prípade sa osobitné pravidlá právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv stanovené v článkoch 17 až 18 nariadenia č. 1215/2012 neuplatnia, aj keď je zmluva uzavretá s len zanedbateľným podnikateľským účelom, pretože so zreteľom na dojem, ktorý jednotlivec vzbudil v dobromyseľnom druhom účastníkovi zmluvy, sa treba domnievať, že sa vzdal ochrany priznanej týmito článkami (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 53).

35

Z tejto judikatúry vyplýva, že dojem, ktorý osoba, ktorá sa domáha postavenia „spotrebiteľa“ v zmysle článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, vyvolala svojím správaním u druhej zmluvnej strany, možno zohľadniť na účely preukázania, či sa na túto osobu vzťahuje procesná ochrana upravená v oddiele 4 tohto nariadenia.

36

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta na relevantnosť niektorých skutkových okolností na účely kvalifikácie žalobkyne vo veci samej ako spotrebiteľky, konkrétne jej chýbajúcej reakcie na ustanovenia zmluvy, ktoré ju označujú za podnikateľku, zásah jej partnera pri dojednávaní tejto zmluvy, ktorý je sám predajcom motorových vozidiel a ktorý sa po podpise zmluvy zaujímal u žalovanej vo veci samej o možnosť uvedenia DPH na príslušnej faktúre, ako aj predaj vozidla krátko po uzavretí zmluvy a realizáciu prípadného zisku.

37

V tejto súvislosti treba na úvod spresniť, že prináleží výlučne tomuto súdu, aby pri zohľadnení všetkých informácií, ktoré má k dispozícii, vrátane dobrej viery žalovanej vo veci samej, preukázal, či žalobkyňa vo veci samej svojím správaním vyvolala dojem, že konala na podnikateľské účely. Pri svojom preskúmaní sa musí uvedený súd odvolať na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, pričom skutočnosti, ktoré nastali neskôr, sa tiež môžu ukázať ako relevantné v rozsahu, v akom potvrdzujú toto preskúmanie.

38

Pokiaľ ide konkrétne o to, že žalobkyňa vo veci samej nereagovala na ustanovenia zmluvy, ktoré ju označili za podnikateľa, treba uviesť, že takáto okolnosť, ktorú možno navyše vysvetliť spôsobom, akým žalovaná vo veci samej vypracovala zmluvu, nie je sama osebe rozhodujúca pre vylúčenie žalobkyne vo veci samej z uplatnenia pravidla právomoci stanoveného v článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Neexistencia takej reakcie by však – v prípade, že by bola potvrdená ďalšími informáciami – mohla predstavovať náznak toho, že správanie žalobkyne vo veci samej mohlo u žalovanej vo veci samej vyvolať dojem, že konala na podnikateľské účely.

39

Zásah sprostredkovateľa pri dojednávaní zmluvy, ktorý je sám predajcom automobilov, a skutočnosť, že sa krátko po uzavretí tejto zmluvy zaujímal o možnosť uviesť DPH na faktúre vystavenej pri tejto príležitosti, sa tak môžu ukázať ako relevantné na účely preskúmania vnútroštátnym súdom. V tejto súvislosti by tento súd mal tiež zohľadniť osobitné vlastnosti nemeckého režimu DPH, keďže z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že k neexistencii osobitného uvedenia DPH na faktúre môže podľa nemeckého práva dôjsť tak v prípade predaja podnikateľovi, ako aj v prípade predaja súkromnej osobe.

40

Naopak, pokiaľ ide o následný predaj tovaru, ktorý je predmetom zmluvy, a prípadný zisk, ktorý žalobkyňa vo veci samej nadobudla, tieto okolnosti sa na prvý pohľad nezdajú byť relevantné na účely určenia dojmu, ktorý mohla vyvolať u žalovanej vo veci samej. Nie je však vylúčené, že vnútroštátny súd by ich takisto mohol zohľadniť v rámci svojho celkového posúdenia informácií, ktoré má k dispozícii.

41

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú až štvrtú otázku a šiestu otázku odpovedať tak, že článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či osobu, ktorá uzavrela zmluvu spadajúcu pod písm. c) tohto ustanovenia, možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia, možno zohľadniť dojem, ktorý táto osoba svojím správaním vyvolala u druhej zmluvnej strany, spočívajúcim najmä v neexistencii reakcie osoby, ktorá tvrdí, že je spotrebiteľom, na ustanovenia zmluvy, ktoré ju označujú za podnikateľku, v skutočnosti, že zmluvu uzavrela prostredníctvom sprostredkovateľa, ktorý podniká v oblasti, na ktorú sa vzťahuje táto zmluva, a ktorý sa po podpise zmluvy zaujímal u druhej zmluvnej strany o možnosť zahrnutia DPH do faktúry týkajúcej sa tejto zmluvy, alebo tiež v skutočnosti, že tovar, ktorý bol predmetom zmluvy, krátko po jej uzavretí predala a dosiahla možný zisk.

42

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že ak sa ukáže, že v rámci celkového posúdenia informácií, ktoré má vnútroštátny súd k dispozícii, nie je možné z právneho hľadiska dostatočne určiť určité okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, najmä pokiaľ ide o náležitosti tejto zmluvy alebo zásah sprostredkovateľa pri tomto uzatvorení, musia tieto pochybnosti viesť k tomu, že sa rozhodne v prospech osoby, ktorá sa dovoláva postavenia „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia.

43

V tejto súvislosti treba na úvod poznamenať, že táto otázka bola položená v rámci preskúmania medzinárodnej právomoci rakúskych súdov na prejednanie sporu vo veci samej zo strany vnútroštátneho súdu podľa článku 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. V tomto štádiu tento súd neskúma ani prípustnosť, ani dôvodnosť žaloby, ale identifikuje výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa tohto ustanovenia. Uvedený súd preto môže považovať za preukázané, výlučne na účely overenia svojej právomoci, relevantné tvrdenia žalobcu (pozri analogicky rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 62 a citovanú judikatúru),

44

V prípade spochybnenia tvrdení žalobcu žalovaným si však tak cieľ spočívajúci v riadnom výkone spravodlivosti, na ktorom je založené uplatňovanie nariadenia č. 1215/2012, ako aj náležitý rešpekt pre autonómiu súdu pri výkone jeho činností, vyžadujú, aby súd, ktorému bola vec predložená, mohol preskúmať svoju medzinárodnú príslušnosť z hľadiska všetkých informácií, ktoré má k dispozícii, vrátane prípadných námietok predložených žalovaným (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding, C‑12/15, EU:C:2016:449, bod 45 a citovanú judikatúru),

45

Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priznať týmto informáciám v rámci celkového posúdenia dôkazov, tento aspekt patrí výlučne do vnútroštátneho práva. Cieľom nariadenia č. 1215/2012 totiž nie je zjednotiť procesné pravidlá členských štátov, ale rozdeliť súdnu právomoc na rozhodovanie sporov v občianskych a obchodných veciach (rozsudok zo 6. októbra 2021, TOTO a Vianini Lavori, C‑581/20, EU:C:2021:808, bod 68 a citovaná judikatúra).

46

V prejednávanej veci teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal informácie, ktoré mal k dispozícii, týkajúce sa okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy vo veci samej, najmä pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý bola žalobkyňa vo veci samej v tejto zmluve označená za podnikateľku, a rozsah rokovaní, ktoré sa uskutočnili medzi sprostredkovateľom a spolupracovníkmi žalovanej počas dojednávania tejto zmluvy, a posúdil, vzhľadom na všetky informácie, ktoré má k dispozícii, ich dôkaznú hodnotu podľa pravidiel vnútroštátneho práva, vrátane otázky, v prospech koho by sa malo rozhodnúť v prípade pochybností, ak sa ukáže, že niektoré z týchto okolností nie je možné preukázať v požadovanom právnom rozsahu.

47

Okrem toho, hoci Súdny dvor rozhodol, že v prípade pochybností musí mať v zásade prospech osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, ak na základe objektívnych okolností zo spisu nemožno z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že plnenie, pre ktoré bola zmluva s dvojakým účelom uzavretá, sledovalo podnikateľský účel, ktorý nie je zanedbateľný (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 50), ale z tejto judikatúry nemožno vyvodiť, že potrebný účinok ustanovení upravujúcich právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv vyžaduje, aby sa tento prospech pripísal osobe, ktorá sa domáha postavenia spotrebiteľa v rámci všetkých okolností pri uzatváraní zmluvy, a najmä tých, ktoré sa týkajú správania sa tejto osoby (pozri analogicky rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, EU:C:2005:32, bod 51).

48

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa ukáže, že v rámci celkového posúdenia informácií, ktoré má vnútroštátny súd k dispozícii, nie je možné z právneho hľadiska dostatočne určiť určité okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, najmä pokiaľ ide o náležitosti tejto zmluvy alebo zásah sprostredkovateľa pri tomto uzatvorení, tento súd musí posúdiť dôkaznú hodnotu týchto informácií podľa pravidiel vnútroštátneho práva vrátane otázky, či sa v prípade pochybností má rozhodnúť v prospech osoby, ktorá sa dovoláva postavenia „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: