1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Nürnberg (Okresný súd Norimberg, Nemecko), sa týka výkladu nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci konania o žalobe podanej spotrebiteľom s bydliskom v Nemecku proti organizátorovi zájazdu so sídlom v tom istom štáte v súvislosti so zmluvou o balíku cestovných služieb, ktorý si tento spotrebiteľ objednal na cestu do zahraničia. Spotrebiteľ utrpel v tejto súvislosti určitú ujmu, pretože organizátor zájazdu si údajne nesplnil svoje zákonné povinnosti. Vnútroštátny súd si kladie otázku, či sa na takýto spor vzťahuje nariadenie Brusel Ia, a spotrebiteľ by sa tak mohol domáhať uplatnenia ochranných pravidiel na určenie právomoci stanovených v tomto nariadení.

3.

Toto prejudiciálne konanie je dôležité z dvoch dôvodov. Po prvé poskytne Súdnemu dvoru výnimočnú príležitosť objasniť pôsobnosť nariadenia Brusel Ia a fungovanie týchto osobitných pravidiel. Po druhé odpoveď Súdneho dvora bude mať význam pre cestujúcich a podniky v odvetví cestovného ruchu, kde sa takéto spory často vyskytujú.

4.

Podľa článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia „spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo – bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka – na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.“

5.

V § 12 Zivilprozessordnung (nemecký Občiansky súdny poriadok) (ďalej len „ZPO“) s názvom „Všeobecne príslušný súd; pojem“ sa stanovuje, že „súd, ktorý je všeobecne príslušným súdom osoby, je príslušný na prejednanie všetkých žalôb, ktoré sa proti nej podajú, pokiaľ pre žalobu neplatí výlučná príslušnosť“.

6.

V § 17 ZPO s názvom „Všeobecne príslušný súd právnických osôb“ sa v prvom odseku uvádza, že „všeobecne príslušný súd… spoločností… sa určí podľa ich sídla. Pokiaľ nie je stanovené inak, za sídlo sa považuje miesto, v ktorom sa nachádza administratívne centrum“.

7.

JX je súkromná fyzická osoba s bydliskom v Norimbergu (Nemecko). Dňa 15. decembra 2021 uzavrel prostredníctvom cestovnej agentúry so sídlom v Norimbergu na účely cesty do zahraničia zmluvu o balíku cestovných služieb so spoločnosťou FTI Touristik GmbH (ďalej len „FTI“), organizátorom zájazdu so sídlom v Mníchove (Nemecko).

8.

Následne JX podal žalobu proti FTI na Amtsgericht Nürnberg (Okresný súd Norimberg). JX tvrdí, že nebol riadne informovaný o podmienkach vstupu do dotknutej krajiny a potrebnom víze, a žiada náhradu škody vo výške 1499,86 eura.

9.

JX uviedol, že súd, na ktorý bola podaná žaloba, je súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, a má tak medzinárodnú právomoc a je aj miestne príslušný konať vo veci jeho nároku na základe článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. FTI vo svojom vyjadrení uviedla, že uvedený súd nie je miestne príslušný a mal by z tohto dôvodu návrh zamietnuť. Pravidlá tohto nariadenia sa totiž nevzťahujú na čisto vnútroštátne situácie. Spor, o ktorý ide v prejednávanej veci, sa za takýto považuje, keďže obaja účastníci majú bydlisko v tom istom členskom štáte. Podľa názoru FTI sa namiesto toho uplatňujú pravidlá ZPO, ktoré priznávajú právomoc iným súdom.

10.

Za týchto okolností sa Amtsgericht Nürnberg (Okresný súd Norimberg) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 18 ods. 1 [nariadenia Brusel Ia] vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie okrem právnej úpravy medzinárodnej právomoci obsahuje aj pravidlo týkajúce sa miestnej príslušnosti vnútroštátnych súdov vo veciach týkajúcich sa zmlúv o cestovných službách, ktoré musí konajúci súd zohľadniť, ak tak spotrebiteľ ako cestujúci, ako aj druhý účastník zmluvy, organizátor zájazdu, majú sídlo v tom istom členskom štáte, ale cestovná destinácia sa nenachádza v tomto členskom štáte, ale v zahraničí (tzv. ‚nepravé vnútroštátne situácie‘), v dôsledku čoho spotrebiteľ môže nad rámec vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa príslušnosti uplatniť zmluvné nároky proti organizátorovi zájazdu na súde podľa miesta svojho bydliska?“

11.

Písomné pripomienky predložili FTI, česká vláda a Európska komisia. V tejto veci nebolo nariadené pojednávanie.

12.

Na pozadí tejto veci je ujma, ktorá vznikla spotrebiteľovi v súvislosti so zájazdom, ktorý mu organizátor zájazdu predal ako „balík cestovných služieb“ ( 3 ). Táto situácia je, žiaľ, pomerne častá. V posledných približne troch dekádach sa cestovný ruch stal masovým odvetvím a tieto „balíky cestovných služieb“ predstavujú významnú časť trhu cestovného ruchu. Aj keď mnohých spotrebiteľov láka pohodlie, ktoré takýto „balík cestovných služieb“ ponúka v súvislosti s plánovaním cesty, sľuby v ňom uvedené sa nie vždy splnia. Príliš často sa stáva, že cestujúci sa stretávajú s problémami (ako mal zrejme aj JX ( 4 )) pri cestovaní do dovolenkovej destinácie alebo po príchode do tejto destinácie zistia, že hotel nespĺňa štandardy, alebo – v horšom prípade – im vznikne ujma v dôsledku nehôd na mieste spôsobených nedbanlivosťou zle vybraných miestnych poskytovateľov. ( 5 )

13.

V snahe ochrániť cestujúcich pred takouto ujmou prijal normotvorca Únie smernicu o balíkoch cestovných služieb. V tomto nástroji sú stanovené dôležité práva spotrebiteľov a zodpovedajúce povinnosti organizátorov zájazdov v súvislosti s týmito balíkmi cestovných služieb. Okrem iného organizátorom zájazdov ukladá povinnosť poskytnúť cestujúcim pred uzavretím akejkoľvek zmluvy aj informácie o pasových a vízových požiadavkách v zamýšľanej krajine určenia. ( 6 ) V konaní vo veci samej sa JX domnieva, že FTI si nesplnila túto informačnú povinnosť a spôsobila mu tak ujmu, pričom JX sa domáha nápravy. Na tento účel podal žalobu na vnútroštátny súd, ktorý je súdom príslušným podľa miesta jeho bydliska v Norimbergu.

14.

V prebiehajúcom predbežnom štádiu konania v prejednávanej veci musí uvedený súd určiť, či má skutočne právomoc a príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie tejto veci. Pýta sa, či je v tejto súvislosti relevantný článok 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Toto ustanovenie, ktoré je súčasťou oddielu uvedeného nariadenia venovaného konaniam týkajúcim sa určitých spotrebiteľských zmlúv, konkrétne kapitoly II oddielu 4 (ďalej len „oddiel 4“), obsahuje dve pravidlá na určenie právomoci v prospech spotrebiteľa, ak vystupuje ako žalobca. Konkrétne podľa článku 18 ods. 1 môže spotrebiteľ žalovať „druhého účastníka zmluvy“ (t. j. dodávateľa) buď i) „na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko“ (forum rei), alebo ii) „na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa“ (forum actoris).

15.

Otázka vnútroštátneho súdu sa sústreďuje na pravidlo forum actoris stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia a v tejto súvislosti uvádza dva sporné body. Po prvé sa vnútroštátny súd pýta, či sa toto pravidlo uplatňuje na konanie, akým je konanie, ktoré JX začal proti FTI. Po druhé, za predpokladu, že to tak je, sa tento súd pýta, či toto pravidlo len priznáva (medzinárodnú) právomoc súdom členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, pričom procesné pravidlá tohto štátu určujú, ktorý súd na jeho území je (miestne) príslušný na prejednanie takejto veci, alebo či priamo priznáva medzinárodnú právomoc aj miestnu príslušnosť súdu určenému na základe tohto bydliska.

16.

Tieto otázky sú založené na pragmatických úvahách. Ak sa na jednej strane sporné pravidlo uplatňuje na konanie, ktoré JX začal proti FTI, a určuje tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť, potom je na základe tohto pravidla príslušný rozhodovať vo veci vnútroštátny súd (keďže je, pripomínam, súdom príslušným podľa miesta bydliska tohto spotrebiteľa). Na druhej strane, ak sa toto pravidlo na predmetné konanie neuplatňuje alebo ak len priznáva medzinárodnú právomoc nemeckým súdom, potom vnútroštátny súd takúto právomoc nemá. Nemecké procesné pravidlá by v každom prípade určili miestnu príslušnosť súdu podľa bydliska žalovaného v Mníchove. ( 7 )

17.

Ako vysvetlím v nasledujúcich bodoch, je zrejmé, že pravidlo forum actoris pre spotrebiteľov stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia priamo priznáva medzinárodnú právomoc aj miestnu príslušnosť súdu podľa miesta bydliska spotrebiteľa (oddiel A). Toto pravidlo sa však uplatňuje len na prípady s medzinárodným prvkom (oddiel B). V tom spočíva podstata tejto veci. Existuje totiž neistota, či je táto požiadavka splnená, ak majú obe strany sporu (spotrebiteľ a dodávateľ) bydlisko a sídlo v tom istom členskom štáte, pričom jediným medzinárodným prvkom je cieľ cesty, na účel ktorej bola sporná zmluva o balíku cestovných služieb uzavretá (oddiel C).

18.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu týkajúce sa funkcie pravidla forum actoris pre spotrebiteľov si vyžadujú rýchlu odpoveď. Vyplýva to zo samotného znenia článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Z tohto hľadiska môže byť vysvetlením porovnanie oboch ustanovení, ktoré článok 18 ods. 1 obsahuje. Pravidlo forum rei sa odvoláva na „súdy členského štátu“, v ktorom má podnikateľ sídlo. Naproti tomu pravidlo forum actoris odkazuje na „súdy podľa miesta“ bydliska spotrebiteľa. Tento terminologický rozdiel nie je zanedbateľný. Jeho cieľom je poukázať práve na to, že zatiaľ čo prvé pravidlo len priznáva medzinárodnú právomoc súdnemu systému určeného štátu ako celku, druhé pravidlo priznáva medzinárodnú právomoc aj miestnu príslušnosť súdu podľa miesta bydliska spotrebiteľa bez ohľadu na určenie právomoci, ktoré inak stanovujú procesné pravidlá tohto štátu. ( 8 )

19.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí FTI, tento výklad presne odzrkadľuje zámer normotvorcu Únie. Ten sa predmetným pravidlom snažil umožniť spotrebiteľovi začať konanie „čo najbližšie k svojmu domovu“. ( 9 ) Ak by procesné pravidlá členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, určovali, ktorý súd v tomto štáte je príslušný na prejednanie jeho nárokov, tento výsledok by sa často nedosiahol práve preto, že v členských štátoch, ako je napríklad Nemecko, by tieto pravidlá určili súd podľa sídla dodávateľa, ktorý môže byť ďaleko od bydliska spotrebiteľa (k tomuto bodu sa vrátim neskôr). ( 10 )

20.

Na uplatnenie pravidla forum actoris stanoveného v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia pri určení právomoci v danom konaní musia byť splnené dve kumulatívne podmienky. Po prvé toto konanie musí logicky patriť do vecnej pôsobnosti režimu právomoci (ďalej len „bruselský režim“), ktorého je toto pravidlo súčasťou. Po druhé musia byť splnené určité špecifické podmienky vzťahujúce sa na toto pravidlo.

21.

Druhá podmienka nie je v prejednávanej veci sporná. Predmetné podmienky vyplývajúce z výkladu článku 17 ods. 1 v spojení s článkom 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sú jasne splnené: žalobca je „spotrebiteľ“, keďže jeho nárok „sa týka zmluvy“ ( 11 ), ktorú uzavrel s dodávateľom „na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania“; táto zmluva patrí do kategórií uvedených v článku 17 ods. 1 (tento aspekt podrobnejšie preskúmam neskôr) ( 12 ); a žalovaný, voči ktorému bol nárok uplatnený, je „druhým účastníkom tejto zmluvy“.

22.

Napriek tomu z prvej požiadavky vyplýva ďalšia podmienka pre uplatnenie článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Konkrétne, aj keď článok 1 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý vymedzuje pôsobnosť bruselského režimu, o tejto otázke mlčí, ( 13 ) Súdny dvor od rozsudku Owusu opakovane rozhodol, ( 14 ) že tento režim sa uplatňuje len na právne vzťahy „medzinárodnej povahy“, t. j. vzťahy, ktoré majú väzby na viac ako jednu krajinu. ( 15 )

23.

Táto implicitná podmienka „medzinárodnej povahy“ vyplýva z právneho základu nariadenia Brusel Ia, konkrétne z článku 81 ods. 2 ZFEÚ (pričom vzhľadom na tento právny základ je nevyhnutná). Toto ustanovenie umožňuje Európskej únii prijať opatrenia na účely realizácie cieľov stanovených v článku 81 ods. 1, ktorý sa týka justičnej spolupráce v „občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky“. Naopak, Únia nemá právomoc upravovať súdnu právomoc v občianskych veciach bez takýchto „dôsledkov“. Toto nariadenie sa tak musí vykladať spôsobom, ktorý tomu zodpovedá.

24.

Táto podmienka je tiež v súlade so samotným účelom nariadenia Brusel Ia. Ako nástroj (únijného) medzinárodného práva súkromného je toto nariadenie určené na situácie, v ktorých je vnútroštátny súd vyzvaný, aby rozhodol vo veci, ktorá má väzby na jednu alebo viaceré iné krajiny. Tieto väzby totiž môžu viesť k tomu, že súdy tejto inej krajiny (alebo týchto iných krajín) budú vec prejednávať a rozhodovať, a v dôsledku toho vzniká otázka, či je vhodné, aby súd, na ktorom sa konanie začalo, vec prejednal a rozhodol. Hlavným účelom bruselského režimu je riešiť takýto medzinárodný konflikt právomocí. Aj keď niektoré z jeho pravidiel, vrátane pravidla forum actoris pre spotrebiteľov, určujú medzinárodnú právomoc aj miestnu príslušnosť (pozri bod 18 vyššie), druhú otázku určujú subsidiárne, len pokiaľ ide o veci, v ktorých by mohla vzniknúť prvá otázka. Ich úlohou nie je riešiť vnútroštátne konflikty právomoci v čisto vnútroštátnych situáciách. ( 16 )

25.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že pravidlo forum actoris pre spotrebiteľov, rovnako ako všetky ostatné pravidlá na určenie právomoci stanovené v nariadení Brusel Ia, sa uplatňuje len v prípade, ak je súd členského štátu vyzvaný, aby rozhodol vec, ktorá obsahuje „medzinárodný prvok“ (t. j. má relevantnú väzbu na inú krajinu). V takom prípade toto pravidlo určuje medzinárodnú právomoc aj miestnu príslušnosť. Naopak, jeho funkciou nie je určovať miestnu príslušnosť v čisto vnútroštátnych situáciách.

26.

V nadväznosti na vyššie uvedené vysvetlenie je nutné uviesť, ako poznamenáva vnútroštátny súd, že v Nemecku sa živo diskutuje ( 17 ) o tom, či „medzinárodný prvok“, ktorý sa vyžaduje na uplatnenie článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, je prítomný, ak je súd členského štátu vyzvaný, aby rozhodol o spore medzi spotrebiteľom s bydliskom v tomto štáte a miestnym organizátorom zájazdu, ktorý sa týka plnenia zmluvy o balíku cestovných služieb uzavretej na zájazd do zahraničia (čo sa zdá byť pomerne častý scenár). ( 18 ) Ak odhliadneme od technickej stránky tejto otázky, konkrétnym sporným bodom je to, či spotrebiteľ môže aj v tomto prípade podať žalobu na súde podľa miesta svojho bydliska na základe pravidla forum actoris uvedeného v tomto ustanovení.

27.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že nemecká judikatúra a odborná literatúra obsahujú rozdielne názory na takéto „nepravé vnútroštátne situácie“ (unechte Inlandsfälle, aby som použil slová tohto súdu). Prevládajúci názor, ktorý pred Súdnym dvorom podporila FTI a česká vláda, je, že článok 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa na tieto situácie nevzťahuje. Sporný zmluvný vzťah totiž nemá požadovanú „medzinárodnú povahu“, keď účastníci (spotrebiteľ a organizátor zájazdu) majú bydlisko a sídlo v tom istom členskom štáte. Skutočnosť, že cieľ cesty, na ktorú bola zmluva uzavretá, sa nachádza v zahraničí, nie je z tohto hľadiska relevantným faktorom. Podľa menšinového názoru, ktorý v tomto prípade podporuje Komisia, sa toto pravidlo uplatní, aj keď majú účastníci konania bydlisko a sídlo v tom istom štáte. Zahraničný cieľ cesty totiž dáva ich vzťahu medzinárodnú povahu.

28.

Podľa môjho názoru je menšinový názor v skutočnosti ten správny. Na účely nariadenia Brusel Ia je totiž potrebné prijať široký výklad pojmu „medzinárodný prvok“ (1). Vo veciach týkajúcich sa plnenia zmluvy o balíku cestovných služieb je z tohto pohľadu relevantným „medzinárodným prvkom“ cieľ cesty v zahraničí (2). Podmienky a ani cieľ oddielu 4 si napokon nevyžadujú iný výklad (3).

29.

Na úvod je jasné, že nariadenie Brusel Ia síce nedefinuje „medzinárodný prvok“ potrebný na uplatňovanie jeho pravidiel, ale tento pojem sa musí vykladať autonómne, s prihliadnutím na všeobecnú systematiku a ciele tohto nariadenia v záujme zaistenia jeho jednotného uplatňovania vo všetkých členských štátoch. ( 19 )

30.

Súdny dvor vo svojej judikatúre od rozsudku Owusu v tejto súvislosti vo všeobecnosti zaujal pragmatický prístup. Podľa jeho názoru a v súlade s vysvetlením uvedeným v bode 24 vyššie vec predložená súdu členského štátu obsahuje relevantný „medzinárodný prvok“, ak jeho prítomnosť „môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci tohto súdu“. ( 20 ) Inými slovami, bruselský režim sa uplatní, ak má vec dostatočnú väzbu na cudziu krajinu – či už ide o iný členský štát alebo tretí štát – na to, aby ju mohli súdy tejto krajiny prejednať a rozhodnúť ( 21 ), a teda aj na to, aby vznikla otázka, či je vhodné (alebo nie), aby vec prejednal a rozhodol súd členského štátu, na ktorom sa začalo konanie. V takomto prípade je totiž predmetný režim pre tento súd nevyhnutným nástrojom na zodpovedanie takejto otázky.

31.

Tento test by sa podľa môjho názoru mal uplatňovať veľkoryso. Podmienkou naplnenia účelu nariadenia Brusel Ia je, že sa bude uplatňovať vždy, ( 22 ) keď vzniknú otázky medzinárodnej právomoci, aby sa napríklad potenciálne konflikty právomoci nezmenili na skutočné konflikty. Keďže ciele právnej istoty a predvídateľnosti, ktoré tento nástroj sleduje, ( 23 ) predpokladajú, že účastníci konania by mali vedieť ľahko predvídať režim právomoci uplatniteľný na svoj spor a že súd členského štátu, ktorému bola vec predložená, môže ľahko určiť svoju právomoc, ( 24 ) táto otázka by nemala byť príliš komplikovaná. Nejde totiž o overenie, či zahraničné súdy skutočne majú právomoc rozhodnúť v predmetnej veci. ( 25 ) Postačuje, že hraničný ukazovateľ, ktorý spája vec s daným cudzím štátom, predstavuje presvedčivý dôvod na to, aby jeho súdy mohli túto vec prejednať a rozhodnúť.

32.

Medzinárodná povaha veci často vyplýva zo skutočnosti, že žalobca a žalovaný majú bydlisko v rôznych štátoch. Skutočnosť, že účastník konania má bydlisko na území jedného z príslušných štátov, totiž predstavuje pre súdy oboch týchto štátov presvedčivý dôvod na to, aby túto vec prejednali a rozhodli (ako vyplýva z rôznych ustanovení nariadenia Brusel Ia vrátane článku 18 ods. 1). To však nie je jediný možný scenár. Ako tvrdí Komisia, ak majú účastníci konania bydlisko v tom istom štáte, medzinárodná povaha veci môže vyplývať z rôznych prvkov súvisiacich najmä s predmetom konania. ( 26 )

33.

Aj keď si chcem uplatnenie uvedeného testu na prejednávanú vec nechať na ďalšiu časť týchto návrhov, uvediem tu na ilustráciu niekoľko príkladov. Ak je napríklad súd členského štátu vyzvaný, aby rozhodol vo veci, ktorá sa na jednej strane týka dvoch účastníkov konania s bydliskom v tomto štáte, ale na druhej strane súvisí s protiprávnym konaním, ku ktorému došlo v zahraničí, alebo nájmom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v inej krajine, uplatňuje sa nariadenie Brusel Ia. ( 27 ) V oboch príkladoch je hraničný ukazovateľ, ktorý spája vec s cudzím štátom, „taký, že môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci tohto súdu“. Skutočnosť, že k protiprávnemu konaniu došlo na území tohto cudzieho štátu alebo že sa tam nachádza predmetná nehnuteľnosť, je totiž presvedčivým dôvodom na to, aby jeho súdy vec prejednali a rozhodli. ( 28 ) Nariadenie Brusel Ia to potvrdzuje, keďže tieto skutočnosti predstavujú výslovné kritériá právomoci podľa jeho článku 7 ods. 2, resp. článku 24 ods. 1 ( 29 ) Podobne Súdny dvor vo svojom rozsudku IRnova ( 30 ) správne rozhodol, že konanie medzi dvoma účastníkmi konania s bydliskom v tom istom členskom štáte týkajúce sa práva na patenty registrované v tretích krajinách má „medzinárodnú“ povahu. Ak určitá krajina udelila patent, jej súdy si môžu presvedčivo uplatniť nárok prejednať spory týkajúce sa tohto patentu. ( 31 )

34.

Uznávam, že Súdny dvor prijal trochu odlišný prístup k „medzinárodnému prvku“ požadovanému na účely nariadenia Brusel Ia v rozsudkoch Parking a Interplastics, ( 32 ) Generalno konsulstvo na Republika Bulgaria ( 33 ) a Inkreal. ( 34 )

35.

V jednej zo spojených vecí, ktorá viedla k vydaniu prvého rozsudku, bolo na súdoch členského štátu začaté konanie proti žalovanému s bydliskom v tomto štáte zo strany žalobcu s bydliskom v inom štáte. Komisia vyjadrila pochybnosti o tom, či je prítomný „medzinárodný prvok“ potrebný na uplatnenie bruselského režimu. Aj keď to bolo po rozsudku Owusu zrejmé a Súdny dvor na tento rozsudok odkázal, doplnil ešte ďalší argument. Súdny dvor v podstate odkázal na iný nástroj Únie, nariadenie (ES) č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze, ( 35 ) ktoré sa vzťahuje len na „cezhraničné spory“ a tento pojem definuje ako „spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci“. Podľa názoru Súdneho dvora by sa táto definícia mohla „v zásade“ použiť na určenie medzinárodnej povahy veci na účely nariadenia Brusel Ia z dôvodu, že je potrebné zabezpečiť súlad medzi rovnocennými pojmami týchto dvoch nástrojov. Súdny dvor niekoľko mesiacov predtým vhodne rozhodol, že túto definíciu spĺňa situácia, keď má žalobca bydlisko v inom členskom štáte, ako je štát, na ktorého súde sa vedie konanie. ( 36 )

36.

V druhom rozsudku Súdny dvor len jednoducho nadviazal na predchádzajúci rozsudok a bez akéhokoľvek odkazu na svoju hlavnú líniu judikatúry pokračoval v uplatňovaní definície „cezhraničného sporu“ uvedenej v nariadení č. 1896/2006 a uznal, že žaloba podaná osobou s bydliskom v členskom štáte proti konzulátu tohto štátu v inej krajine, ktorá súvisí so službami poskytnutými touto osobou konzulátu v tejto krajine, je (zjavne) „medzinárodná“ na účely nariadenia Brusel Ia. Na záver v treťom rozsudku Súdny dvor odkázal jednak na túto definíciu a jednak na test uvedený v bode 30 vyššie a rozhodol, že uzavretie dohôd o voľbe súdu v prospech súdov iného členského štátu účastníkmi konania s bydliskom v členskom štáte predstavuje „medzinárodný prvok“ dostatočný na uplatnenie tohto nariadenia. ( 37 )

37.

Stotožňujem sa s kritikou vyjadrenou v literatúre k tomuto novému prístupu k „medzinárodnej povahe“. ( 38 ) Snaha zabezpečiť konzistentnosť práva Únie je iste chvályhodná. Na tento účel sa definície a výklad podané v súvislosti s jedným nástrojom Únie môžu niekedy preniesť do iného nástroja. Nie je to však vždy tak. V tejto súvislosti je potrebná obozretnosť, pretože podobné pojmy môžu mať v rôznych kontextoch rôzny význam. Takýto postup je opodstatnený len v prípade, ak existuje dostatočná blízkosť medzi všeobecnou systematikou a cieľmi príslušných nástrojov. V tejto veci to tak nie je. Aj keď nariadenie Brusel Ia a nariadenie č. 1896/2006 patria, ako uviedol Súdny dvor, do oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach s cezhraničnými dôsledkami, vzájomná blízkosť týchto nariadení sa tým končí.

38.

Na jednej strane bolo nariadenie č. 1896/2006 prijaté s cieľom riešiť ťažkosti, ktorým čelia veritelia, ktorí sa snažia vymôcť nepopreté pohľadávky od dlžníkov v iných členských štátoch. Jeho cieľom je zjednodušiť a urýchliť vymáhanie takýchto pohľadávok prostredníctvom vytvorenia jednotného postupu, ktorý veriteľovi umožní získať od súdu členského štátu súdne rozhodnutie o takejto pohľadávke, ktoré možno ľahko vykonať v členskom štáte, v ktorom sa nachádza majetok dlžníka, pričom sa zaručia rovnaké podmienky z hľadiska práva na obranu v celej Únii. ( 39 ) Vymedzenie pojmu „cezhraničný spor“ uvedené v tomto nariadení – založené na bydlisku účastníkov konania a sídle konajúceho súdu – má v tomto kontexte určitú logiku. Ak majú účastníci konania bydlisko v tom istom štáte, prostriedky nápravy, ktoré poskytujú súdy tohto štátu podľa jeho procesného práva, sú zvyčajne dostatočné na to, aby veriteľ rýchlo uspokojil svoju pohľadávku. Postup stanovený v tomto nariadení preto nie je potrebný.

39.

Na druhej strane cieľom nariadenia Brusel Ia je zjednotiť kolízne normy v občianskych a obchodných veciach. Táto definícia je príliš úzka, a teda nie vhodná na tento účel. Ako bolo vysvetlené v bodoch 32 a 33 vyššie, otázky medzinárodnej právomoci môžu vzniknúť aj vtedy, keď majú účastníci konania bydlisko v tom istom členskom štáte a konanie sa začalo na súdoch tohto štátu. ( 40 ) Okrem toho tento nástroj obsahuje aj pravidlá týkajúce sa uznávania a výkonu rozhodnutí vydaných súdmi členských štátov. Aby tieto pravidlá spĺňali svoj účel, musia sa uplatniť vždy, keď sa od orgánov členského štátu vyžaduje uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného súdom iného členského štátu, a to aj vtedy, ak ide o vnútroštátny spor medzi dvoma osobami s bydliskom v tomto štáte. ( 41 ) Táto definícia taktiež nezohľadňuje túto situáciu.

40.

Vzhľadom na uvedené je možné rozsudky Parking a Interplastics, ( 42 ) Generalno konsulstvo na Republika Bulgaria ( 43 ) a Inkreal ( 44 ) vykladať v súlade s hlavnou líniou judikatúry za predpokladu, že sa vykladajú nasledujúcim spôsobom. Keďže pojem „cezhraničný spor“, ako je definovaný v nariadení č. 1896/2006, je užší ako pojem „medzinárodný prvok“ používaný na účely nariadenia Brusel Ia, ak je spor „cezhraničný“ v zmysle nariadenia č. 1896/2006, potom je a fortiori„medzinárodný“ na účely nariadenia Brusel Ia. Spor však môže byť „medzinárodný“, aj keď nespĺňa definíciu „cezhraničného sporu“.

41.

Aby sa však predišlo ďalšej neistote, pokiaľ ide o „medzinárodnú“ pôsobnosť bruselského režimu, vyzývam Súdny dvor, aby sa v budúcnosti v tejto súvislosti zdržal odkazovania na nariadenie č. 1896/2006. Ak by sa Súdny dvor chcel inšpirovať inými nástrojmi v tejto oblasti a zabezpečiť súlad s nimi, vhodnejšie je nariadenie (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( 45 ) a nariadenie (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) ( 46 ), ako bude uvedené ďalej. Tieto nástroje sú obdobou nariadenia Brusel Ia v prípade stretu rôznych právnych poriadkov, a samotný normotvorca Únie mal v úmysle zaistiť, aby sa vecná pôsobnosť týchto troch nariadení vykladala jednotne. ( 47 )

42.

Vzhľadom na vysvetlenie uvedené v predchádzajúcej časti je podľa môjho názoru nepochybné, že – ako uvádza Komisia – ak je na súde členského štátu začaté konanie vo veci, ktorá sa na jednej strane týka účastníkov konania s bydliskom v tomto štáte, ale na druhej strane sa týka plnenia zmluvy o balíku cestovných služieb uzavretej na cestu do zahraničia, predstavuje cieľ cesty relevantný „medzinárodný prvok“, na základe ktorého sa uplatňujú pravidlá právomoci stanovené v nariadení Brusel Ia. ( 48 )

43.

Cieľom cesty je aj miesto, kde podľa zmluvy o balíku cestovných služieb boli alebo mali byť cestujúcemu poskytnuté služby (väčšina služieb) (lietadlo by pristálo neďaleko, nachádzal by sa tam hotel a podobne). Inak povedané, táto zmluva bola alebo mala byť v podstate splnená práve na uvedenom mieste. Podľa môjho názoru ak je súd členského štátu vyzvaný, aby rozhodol spor týkajúci sa plnenia zmluvy a miesto plnenia sa nachádza v zahraničí, táto okolnosť „vyvoláva otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci tohto súdu“. ( 49 ) Takéto spojenie vyvoláva možnosť, aby súdy tejto krajiny vec prejednali a rozhodli. V tejto súvislosti ma zaráža námietka FTI, podľa ktorej je táto súvislosť „iba faktická“ a nie „normatívna“ (nech už tento posledný pojem znamená čokoľvek) ( 50 ). Práve táto „faktická“ súvislosť je totiž dôvodom, pre ktorý si možno predstaviť, že o predmetnej veci budú rozhodovať súdy tejto krajiny (keďže ich geografická blízkosť k miestu plnenia zmluvy by sa mohla ukázať ako vhodná na účely rozhodovania v tejto veci, najmä pokiaľ ide o zhromažďovanie relevantných dôkazov). Potvrdzuje to skutočnosť, že miesto plnenia zmluvy je práve z tohto dôvodu kritériom právomoci v zmluvných sporoch v Európskej únii podľa článku 7 ods. 1 nariadenia Brusel Ia ( 51 ) a v mnohých štátoch. ( 52 )

44.

Rozsudok Owusu tento výklad priamo podporuje. Pripomínam, že v uvedenej veci pán Owusu, ktorý mal bydlisko v Spojenom kráľovstve (v tom čase členskom štáte), uzavrel zmluvu o nájme dovolenkovej vily na Jamajke s pánom Jacksonom, ktorý mal tiež bydlisko v Spojenom kráľovstve. Pánovi Owusu sa tam stal ťažký úraz, ktorý bol údajne spôsobený nebezpečným stavom miesta, a podal žalobu proti pánovi Jacksonovi za porušenie zmluvnej povinnosti. Súdny dvor bez zaváhania dospel k názoru, že vec obsahuje relevantný „medzinárodný prvok“ na účely bruselského režimu. ( 53 ) Skutočnosť, že vec sa týkala (nedostatočného) plnenia zmluvy na Jamajke, bola z tohto hľadiska postačujúca, keďže tento ukazovateľ jednoznačne vyvolával možnosť, že súdy tejto krajiny budú túto vec prejednávať a rozhodovať. Situácia, o ktorú ide v prejednávanej veci, je podobná.

45.

Podľa môjho názoru je možné použiť analógiu s nariadením Rím I a príslušnou judikatúrou Súdneho dvora. Podobne ako nariadenie Brusel Ia v oblasti súdnej právomoci, aj tento nástroj určuje rozhodné právo pre zmluvu v prípade „stretu rôznych právnych poriadkov“. ( 54 ) V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pravidlá uvedené v nariadení Rím I sa uplatňujú na každý zmluvný vzťah s „cudzím prvkom“. Len v prípade, keď takáto zmluva má väzby s inou krajinou (alebo krajinami), než je krajina súdu, na ktorom sa začalo konanie, by sa totiž táto zmluva mohla potenciálne riadiť rôznymi, protichodnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tento súd by mohol mať pochybnosti o tom, ktorý právny predpis má uplatniť na vyriešenie sporu. Podľa tej istej judikatúry sa tento pojem „cudzí prvok“ neobmedzuje na príslušné bydlisko zmluvných strán. Takýmto „prvkom“ je aj skutočnosť, že zmluva sa má plniť v inej krajine. ( 55 ) Takáto väzba zjavne „zahŕňa kolíziu právnych poriadkov“. Konajúci súd môže uvažovať o možnosti, že by sa namiesto jeho práva mohlo uplatniť právo krajiny, v ktorej sa má zmluva plniť. ( 56 ) Na vyriešenie tohto konfliktu sú teda potrebné pravidlá tohto nariadenia. ( 57 )

46.

Na rozdiel od toho, čo naznačuje FTI, tento výklad podľa môjho názoru nie je spochybnený rozsudkom Súdneho dvora vo veci Maletic ( 58 ), aj keď pripúšťam, že tento rozsudok priniesol v tomto smere určitú neistotu.

47.

V uvedenej veci si dvojica spotrebiteľov s bydliskom v Rakúsku objednala u organizátorky zájazdu so sídlom v tom istom štáte balík cestovných služieb do Egypta prostredníctvom internetovej stránky cestovnej kancelárie so sídlom v Nemecku. V dôsledku problému týkajúceho sa hotela v Egypte cestujúci zažalovali za porušenie zmluvy cestovnú kanceláriu aj organizátorku zájazdu na súde v mieste svojho bydliska podľa pravidla forum actoris (vtedy) uvedeného v článku 16 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Vnútroštátny súd sa pýtal, či sa toto pravidlo uplatňuje na organizátorku zájazdu, keďže má sídlo v tom istom štáte ako spotrebitelia.

48.

Súdny dvor odpovedal, že predmetné pravidlo sa uplatňuje na oboch žalovaných, ale – čo je rozhodujúce – uviedol v tejto súvislosti trochu komplikované odôvodnenie. Rozhodol, že „aj za predpokladu, že by jeden právny úkon, ktorým [spotrebitelia] rezervovali a zaplatili svoj balík cestovných služieb na internetovej stránke [cestovnej kancelárie], mohol byť rozdelený na dva rôzne zmluvné vzťahy, jeden s internetovou cestovnou kanceláriou… a druhý s organizátorkou zájazdov…, tento druhý zmluvný vzťah nemožno kvalifikovať ako ‚čisto vnútroštátny‘, pretože bol neoddeliteľne spojený s prvým zmluvným vzťahom tým, že sa realizoval prostredníctvom uvedenej cestovnej kancelárie so sídlom v inom členskom štáte“ ( 59 ).

49.

Mnohí autori poukazovali na krkolomnosť tohto odôvodnenia a boli zarazení tým, že Súdny dvor nespomenul zahraničný cieľ cesty, keďže tento prvok by zjavným spôsobom preukazoval medzinárodnú povahu veci. ( 60 ) Napriek tomu sa domnievam, že skutočnosť, že Súdny dvor sa k tomuto aspektu nevyjadril, nemožno chápať tak, že tento prvok podľa neho nepredstavuje relevantný „medzinárodný prvok“. Existuje jednoduché vysvetlenie, prečo sa Súdny dvor namiesto toho zameral na „neoddeliteľnú“ povahu väzieb medzi spotrebiteľmi, cestovnou kanceláriou a organizátorkou zájazdu. V tejto veci totiž existovali dve odlišné otázky týkajúce sa uplatnenia pravidla forum actoris na spotrebiteľov, a to i) či nároky voči obom žalovaným boli „medzinárodnej povahy“ a ii) či každý z nich mohol byť považovaný za „druhú zmluvnú stranu“ na účely tohto pravidla. ( 61 ) Súdny dvor vo svojom odôvodnení uviedol všeobecnú odpoveď na obe otázky: podľa tohto pravidla existoval len jeden, a to medzinárodný, zmluvný vzťah a cestovná kancelária a organizátorka zájazdu ako „druhé strany“ tohto vzťahu mohli byť spoločne žalované na súdoch určených podľa miesta bydliska spotrebiteľov. Naopak, odkaz na cieľ cesty by vyriešil prvú otázku, ale druhá by zostala nezodpovedaná. To je dôvod, prečo Súdny dvor vo svojom rozhodnutí tento prvok „neaktivoval“.

50.

Nie som presvedčený ani o argumente českej vlády, že výklad uvedený v týchto návrhoch by viedol k tomu, že organizátori zájazdov budú neočakávane žalovaní na súdoch určených podľa miesta bydliska svojich klientov, čo je v rozpore s cieľom predvídateľnosti sledovaným nariadením Brusel Ia. Je zrejmé, že podnik pôsobiaci v medzinárodnom odvetví, akým je cestovný ruch, môže „rozumne predpokladať“, že pri organizovaní a predaji zájazdov do cudzích krajín môže podliehať režimu právomoci určenému pre spory medzinárodnej povahy. ( 62 )

51.

Na záver by som si dovolil spresniť, že podľa môjho názoru nie je potrebné robiť rozdiely medzi tým, či sa nárok cestujúceho týka konkrétne nehody, ktorú utrpel v cieli cesty (úplne analogicky s rozsudkom Owusu), nevyhovujúcich hotelových izieb alebo – ako v prejednávanej veci – skutočnosti, že cestujúci nevycestoval, pretože nebol informovaný o potrebe víz alebo preto, že mu neboli poskytnuté letenky atď. Aj keď väzba medzi nárokom a zahraničnou krajinou môže byť v niektorých prípadoch silnejšia ako v iných, pripomínam, že posúdenie skutočnosti, či spor obsahuje „medzinárodný prvok“, by nemalo byť príliš komplikované (pozri bod 31 vyššie). Súd členského štátu, ktorý začal konanie, nemusí vykonávať rozsiahlu analýzu podstaty nároku na to, aby rozhodol o takejto jednoduchej veci. Každá vec zahŕňajúca nárok cestujúceho voči organizátorovi zájazdu týkajúca sa problémov, bez ohľadu na ich presnú povahu, ktoré cestujúci utrpel v súvislosti s cestou do zahraničia, ktorú organizátor zájazdu organizoval a predával ako „balík služieb“, by sa mala považovať za vec medzinárodnej povahy na účely nariadenia Brusel Ia z dôvodov vysvetlených vyššie. Cieľ zájazdu je ľahko overiteľným prvkom, ktorý umožňuje účastníkom konania predvídať uplatniteľný režim týkajúci sa právomoci, ako je vysvetlené v predchádzajúcom bode.

52.

V rozpore s tvrdením FTI výklad uvedený v týchto návrhoch nie je spochybnený skutočnosťou, že pravidlo forum actoris stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia by sa ako výnimočné ustanovenie malo vykladať doslovne. ( 63 )

53.

Na úvod pripomínam, že (implicitná) požiadavka „medzinárodného prvku“, ktorá je podstatou tejto veci, vymedzuje pôsobnosť nariadenia Brusel Ia vo všeobecnosti. Presnejšie povedané sa táto požiadavka ako taká vzťahuje na článok 1 ods. 1 (pozri bod 22 vyššie), a nie na jeho článok 18 ods. 1 Logicky by sa mala uplatňovať rovnako na všetky pravidlá právomoci stanovené v tomto nariadení bez ohľadu na povahu konkrétneho sporného ustanovenia. ( 64 )

54.

Okrem tejto úvodnej poznámky je podľa mňa zrejmé, že výklad tejto požiadavky v tom zmysle, že pravidlo forum actoris stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sa uplatňuje na veci týkajúce sa spotrebiteľa a dodávateľa s bydliskom v tom istom štáte v súvislosti so zmluvou, ktorá bola alebo mala byť splnená v inom štáte, nie je v rozpore s ustanoveniami oddielu 4.

55.

Pripomínam, že nariadenie Brusel Ia počínajúc článkom 17 ods. 1 vyžaduje ako podmienku pre uplatnenie oddielu 4, aby bola zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom a dodávateľom a aby táto zmluva patrila do jednej z kategórií uvedených v písmenách a) až c) tohto ustanovenia. Písmená a) a b) sa týkajú zmluvných typov (zmluvy o predaji tovaru na splátky, resp. zmluvy o úvere) bez akéhokoľvek odkazu na príslušné bydlisko zmluvných strán. V prípade všetkých ostatných zmlúv (teda aj zmlúv o balíkoch cestovných služieb) sa v písmene c) vyžaduje, aby dodávateľ „obchod[oval] alebo podnik[al] v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smer[oval] takúto činnosť do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spad[ala] do rozsahu týchto činností“. Zo znenia tohto ustanovenia výslovne ani implicitne nevyplýva, že by spotrebiteľ a dodávateľ museli mať bydlisko v rôznych štátoch. ( 65 ) Je zrejmé, že dodávateľ môže „obchodovať alebo podnikať v členskom štáte bydliska spotrebiteľa“ a mať aj sídlo v tomto štáte.

56.

Po druhé podmienky článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia neobmedzujú pravidlo forum actoris na veci, v ktorých majú spotrebiteľ a podnikateľ bydlisko v rôznych štátoch. Naopak toto ustanovenie spresňuje, že predmetné pravidlo sa uplatňuje „bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka“. Som si vedomý skutočnosti, ako uvádza FTI, že zámerom doplnenia týchto podmienok bolo, aby sa spotrebitelia mohli dovolávať tohto pravidla voči dodávateľom so sídlom v tretích štátoch. ( 66 ) Skutočnosť je však taká, že – ako uvádza Komisia – tieto podmienky sú dostatočne široké na to, aby sa vzťahovali aj na situáciu, keď má dodávateľ sídlo v tom istom členskom štáte ako spotrebiteľ.

57.

Na záver článok 19 nariadenia Brusel Ia, ktorý ukladá obmedzenia na používanie dohôd o voľbe súdu v spotrebiteľských veciach, výslovne povoľuje takéto dohody, ak ich uzavrie spotrebiteľ a dodávateľ, „ak obaja majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte“, a to za určitých podmienok (pozri odsek 3 tohto článku). Normotvorca Únie zjavne uvažoval o možnosti, že pravidlá stanovené v oddiele 4 vrátane článku 18 ods. 1 sa uplatnia aj v takejto situácii (za predpokladu, že táto vec obsahuje iný relevantný medzinárodný prvok).

58.

Uplatňovanie pravidla forum actoris stanoveného v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia na veci, v ktorých majú spotrebiteľ a dodávateľ bydlisko v tom istom štáte, ale sporná zmluva bola alebo mala byť plnená v inej krajine, tiež nejde nad rámec toho, čo sa vyžaduje na základe osobitného cieľa oddielu 4.

59.

Pripomínam, že pravidlá oddielu 4 sú určené na ochranu spotrebiteľa ako strany považovanej za ekonomicky slabšiu a menej skúsenú v právnych záležitostiach v porovnaní s dodávateľom. ( 67 ) Predmetné pravidlo forum actoris tento účel napĺňa najmä tým, že (výrazne) uľahčuje spotrebiteľovi prístup k spravodlivosti, aby nebol odradený od uplatňovania svojich práv. ( 68 )

60.

V tejto súvislosti FTI v nadväznosti na vyššie uvedený prevládajúci názor tvrdí, že jedinou situáciou, ktorej sa normotvorca Únie snažil týmto pravidlom zabrániť, bola situácia, v ktorej by bol spotrebiteľ nútený podať žalobu na súde iného členského štátu. Normotvorca chcel chrániť spotrebiteľa pred tým, aby bol nútený podriadiť sa zahraničnému právnemu systému, ktorý funguje v jazyku, ktorému spotrebiteľ nemusí rozumieť, a akceptovať „zaťažujúcu vzdialenosť“, ktorá môže tohto spotrebiteľa deliť od týchto zahraničných súdov. Táto osobitná ochrana nie je odôvodnená v prípadoch, ak spotrebiteľ a dodávateľ majú bydlisko v tom istom štáte. V takejto situácii by mali právomoc súdy tohto štátu.

61.

Domnievam sa, že možnosť odradenia spotrebiteľa od uplatňovania jeho práv v dôsledku ťažkostí neoddeliteľne spojených so začatím konania proti dodávateľovi v cudzom štáte je síce zjavne hlavným faktorom, ktorý mal normotvorca na mysli, ( 69 ) nie však jediným. Ak by to tak bolo, normotvorca by sa obmedzil na to, že by spotrebiteľovi umožnil podať žalobu na súdoch členského štátu, v ktorom má bydlisko. Skutočnosť, že článok 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia ide ešte o krok ďalej a umožňuje spotrebiteľovi obrátiť sa na konkrétny súd v mieste jeho bydliska, svedčí o tom, že normotvorca sa obával, že by spotrebiteľa mohlo od podania žaloby odradiť aj to, že príslušný súd, aj keď sa nachádza v členskom štáte, v ktorom spotrebiteľ žije, nie je súdom v mieste jeho bydliska. Ako už Súdny dvor uviedol v inej súvislosti, ( 70 ) vzdialenosti, ktoré delia spotrebiteľa od príslušného súdu, môžu byť „zaťažujúce“ aj v rámci jedného členského štátu – napríklad ak by sa súd určený na základe sídla dodávateľa nachádzal vo vzdialenom meste, a to v niektorých prípadoch aj vzdialenejšom než je vzdialenosť medzi dvoma členskými štátmi, ( 71 ) čo by mohlo spotrebiteľovi sťažiť účasť na konaní. ( 72 ) Je zrejmé, že normotvorca chcel zabrániť aj takejto situácii.

62.

Námietka FTI, že procesné pravidlá členských štátov nevyžadujú vždy osobnú účasť spotrebiteľa alebo niekedy umožňujú súdne pojednávanie na diaľku, takže v praxi nemusí dôjsť k takejto komplikácii, nie je presvedčivá. Možno tiež namietať, že podľa týchto procesných pravidiel sa niekedy stáva, že príslušný súd je relatívne blízko bydliska spotrebiteľa. ( 73 ) V iných prípadoch sa však môže stať, že spotrebiteľ sa musí dostaviť osobne a príslušný súd môže byť ďaleko. V podobnom duchu možno uviesť, že ak by spotrebiteľ musel podať žalobu v inom členskom štáte, niekedy sa stane, že pozná jazyk a je oboznámený s postupom jeho súdov, ktoré by sa tiež mohli nachádzať v jeho blízkosti. Naopak, v iných situáciách by celý proces mohol byť pre spotrebiteľa úplne neznámy. Celkovo je však možné uviesť, ako tvrdí Komisia, že uplatnenie pravidla forum actoris stanoveného v článku 18 ods. 1 nariadenia Brusel Ia nemôže závisieť od takéhoto individuálneho posúdenia praktických ťažkostí, ktorým by spotrebiteľ v danej veci skutočne čelil. V opačnom prípade by bola pôsobnosť tohto pravidla nepredvídateľná. Predpokladá sa, že tieto ťažkosti vo väčšine prípadov existujú, a podľa toho sa aj riešia.

63.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázku, ktorú položil Amtsgericht Nürnberg (Okresný súd Norimberg, Nemecko), odpovedal takto:

Článok 1 ods. 1 v spojení s článkom 18 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že pravidlo právomoci v prospech súdov podľa miesta bydliska spotrebiteľa stanovené v článku 18. ods. 1 tohto nariadenia sa uplatňuje na konanie, ktoré spotrebiteľ s bydliskom v členskom štáte začal proti organizátorovi zájazdu so sídlom v tom istom štáte v súvislosti so zmluvou o balíku cestovných služieb uzavretou na účely cesty do zahraničia. Toto pravidlo priznáva týmto súdom tak medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu príslušnosť bez ohľadu na pravidlá o určení miestnej príslušnosti, ktoré platia v tomto členskom štáte.