This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 62022CC0646
Opinion of Advocate General Emiliou delivered on 25 April 2024.###
Návrhy prednesené 25. apríla 2024 – generálny advokát N. Emiliou.
Návrhy prednesené 25. apríla 2024 – generálny advokát N. Emiliou.
ECLI identifier: ECLI:EU:C:2024:367
- Date of document:
- 25/04/2024
- Form:
- Návrhy generálneho advokáta
- Advocate General:
- Emiliou
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 25. apríla 2024(1)
Vec C‑646/22
Compass Banca SpA
proti
Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato,
za účasti:
Metlife Europe Dac,
Metlife Europe Insurance Dac,
Europe Assistance Italia SpA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 2005/29/ES – Článok 2 písm. d), e) a j), články 5, 6, 8 a 9 – Nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom – Zákaz – Pojem ‚agresívne obchodné praktiky‘ – Krížový predaj úverových produktov a nesúvisiacich poistných produktov – Absencia časového odstupu medzi podpismi dvoch zmlúv – Posúdenie jednotlivých prípadov ‚agresívnej‘ povahy praktiky – Pojem ‚priemerný spotrebiteľ‘ – Význam výrazu ‚v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný‘ – Smernica (EÚ) 2016/97 – Článok 24 – Rozhodnutie správneho orgánu nariadiť sedemdňový časový odstup medzi podpismi dvoch zmlúv – Neexistencia akéhokoľvek nesúladu s daným ustanovením “
I. Úvod
1. „Podľa čisto liberálnej logiky sú ľudia slobodní, rovní a dosť starí na to, aby zvládli žiť bez účasti štátu… V práve sa však berie na vedomie realita a fakt, že strany [úverovej zmluvy] v skutočnosti nie sú až také slobodné a rovné, ako liberálna teória hovorí“(2).
2. Mnohé z textov prijatých zákonodarcom Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa vznikajú na základe rovnakého jednoduchého postrehu: medzi stranami spotrebiteľskej zmluvy väčšinou neexistuje rovnosť zbraní, a to najmä vo vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom. Preto musí byť ochrana spotrebiteľov na „vysokej úrovni“.
3. Smernica 2005/29/ES(3), ktorej účelom je chrániť spotrebiteľov pred následkami „nekalých“ obchodných praktík, ktoré „priamo súvisia s ovplyvňovaním [ich] rozhodnutí o obchodnej transakcii… vo vzťahu k produktom“(4), nie je výnimkou z tohto všeobecného pravidla. Jej cieľom je totiž poskytovať „vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa“(5) prostredníctvom zákazu takýchto „nekalých“ obchodných praktík, najmä ak sú „klamlivé“ či „agresívne“(6).
4. Spor v konaní vo veci samej sa týka obchodných praktík, ktoré prijala odvolateľka v tomto konaní, Compass Banca SpA (ďalej len „Compass Banca“). Uvedené praktiky spočívajú v predaji poistných zmlúv spotrebiteľom, ktorí s touto spoločnosťou práve uzatvárali zmluvu o osobnej pôžičke. Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato [Úrad pre dohľad nad hospodárskou súťažou a trhom, Taliansko, ďalej len „AGCM“], ktorý je odporcom v konaní vo veci samej, zastáva názor, že od spotrebiteľov sa v podstate „požaduje, aby uzavreli“ poistnú zmluvu. V tejto súvislosti uvádza, že úverový produkt a poistná zmluva sa ponúkajú súbežne a zmluvy o týchto príslušných produktoch podpisujú spotrebitelia súčasne. V poistnej zmluve sa navyše poskytuje krytie osobných udalostí, ktoré by napriek tomu, že so zmluvou o úvere ako takou nesúvisia, mohli (ak by k nim skutočne došlo) mať vplyv na schopnosť spotrebiteľov splácať úver – čo je možnosť, ktorá by ovplyvnila ich rozhodnutie o kúpe poistnej zmluvy.
5. Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť objasniť podmienky, za ktorých sa takéto obchodné praktiky krížového predaja môžu považovať za „agresívne“, a teda „nekalé“ v zmysle smernice 2005/29. Takisto je pre Súdny dvor príležitosťou širšie sa zamyslieť nad pojmom „priemerný spotrebiteľ“, ktorý musia členské štáty a ich súdy alebo príslušné orgány podľa tohto nástroja používať ako kritérium.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
6. V článku 2 smernice 2005/29 s názvom „Vymedzenie pojmov“ sa stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
e) ‚podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa‘ je využitie obchodnej praktiky na značné narušenie schopnosti spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie, čo spôsobí, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil;
…
j) ‚neprimeraný vplyv‘ je využívanie silnejšieho postavenia vo vzťahu k spotrebiteľovi, aby sa vyvinul nátlak dokonca i bez použitia alebo hrozby použitia fyzickej sily spôsobom, ktorý významne obmedzuje schopnosť spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie;
…“
7. V článku 5 danej smernice s názvom „Zákaz nekalých obchodných praktík“ sa stanovuje:
„1. Nekalé obchodné praktiky sú neprípustné.
2. Obchodná praktika je nekalá, ak:
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti
a
b) podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
…“
8. V článku 8 smernice 2005/29 s názvom „Agresívne obchodné praktiky“ sa stanovuje:
„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“
9. Článok 9 tejto smernice s názvom „Použitie obťažovania, nátlaku a neprimeraného vplyvu“ znie takto:
„Pri určení, či používa obchodná praktika obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, sa berie do úvahy:
a) jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania;
b) použitie hrozby alebo hanlivého jazyka alebo správania;
c) zneužívanie obchodníkom akéhokoľvek osobitného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, čoho si je obchodník vedomý, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so zreteľom na produkt;
…“
B. Vnútroštátne právo
10. Článok 20 Decreto legislativo del 6 settembre 2005, n. 206, Codice del consumo (legislatívny dekrét č. 206 zo 6. septembra 2005, ďalej len „Spotrebiteľský zákonník“) nesie názov „Zákaz nekalých obchodných praktík“. Uvádza sa v ňom:
„Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.“
11. Článok 24 tohto legislatívneho dekrétu sa týka „agresívnych obchodných praktík“ a transponujú sa ním požiadavky stanovené v článku 8 smernice 2005/29.
III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie a prejudiciálne otázky
12. V období od januára 2015 do júla 2018 ponúkala Compass Banca svojim zákazníkom okrem rôznych druhov osobných pôžičiek predaj poistných zmlúv, v ktorých sa poskytovalo krytie pre určité osobné udalosti, ktoré nesúviseli s pôžičkou. Uzavretie poistnej zmluvy nebolo nutnou podmienkou poskytnutia pôžičky, ale ponúkalo sa spoločne s daným produktom. Zmluvy o týchto dvoch produktoch sa navyše podpisovali zároveň.
13. Dňa 13. septembra 2018 začal AGCM vyšetrovanie, aby sa určilo, či bola daná obchodná praktika „nekalá“ v zmysle smernice 2005/29.
14. S cieľom vyhnúť sa uloženiu pokuty prijala Compass Banca v priebehu vyšetrovania niektoré z opatrení, ktoré navrhol AGCM. Medzi tieto opatrenia patrilo rozšírenie bezpodmienečného práva všetkých zákazníkov na zrušenie svojej poistnej zmluvy (bez vplyvu na ich zmluvu o úvere), ktorého dôsledkom je ukončenie poistnej zmluvy a vrátenie nevyužitého poistného.
15. Compass Banca zároveň odmietla požiadavku AGCM, aby zaviedla sedemdňový časový odstup medzi podpismi uvedených dvoch zmlúv. Toto opatrenie totiž považovala za neprimerané. Navrhla však, že sa po siedmich dňoch od podpisu poistnej zmluvy spojí so svojimi zákazníkmi, aby potvrdili, či si stále želajú poistnú zmluvu zachovať, pričom dodala, že bude hradiť náklady na poistné za obdobie zodpovedajúce týmto siedmim dňom.
16. AGCM považoval tieto záväzky za nedostatočné. V rozhodnutí z 2. apríla 2019 uviedol, že Compass Banca zaviedla „agresívne“, a teda „nekalé“ obchodné praktiky v zmysle smernice 2005/29, spočívajúce v „povinnom viazaní dohôd o osobných financiách a poistných produktov nesúvisiacich s úvermi, ktoré finančná inštitúcia sprostredkuje“. Zakázal, aby sa v uvedenej praktike pokračovalo, a Compass Banca uložil pokutu vo výške 4 700 000 eur.
17. Compass Banca podala žalobu na Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), ktorou rozhodnutie AGCM napadla. Daný súd uvedenú žalobu zamietol.
18. Compass Banca preto podala odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
19. Compass Banca tvrdí, že AGCM dospel k záveru, že jej obchodné praktiky sú „agresívne“, a teda „nekalé“ v zmysle smernice 2005/29, len na základe skutočnosti, že spočívajú v krížovom predaji osobných pôžičiek a poistných zmlúv, bez poskytnutia skutočného dôkazu tejto „agresívnej“ povahy so zreteľom na špecifické črty praktiky alebo príslušné okolnosti.
20. Compass Banca dodáva, že z dôvodu prístupu AGCM dôkazné bremeno preukázania, že jej obchodné praktiky v skutočnosti nie sú „agresívne“, zostáva na nej. Takéto prenesenie dôkazného bremena je podľa Compass Banca neodôvodnené a neprijateľné.
21. AGCM tvrdí, že krížovým predajom osobných pôžičiek a poistných zmlúv Compass Banca výrazne ovplyvňovala a obmedzovala slobodný výber svojich zákazníkov v súvislosti so svojimi poistnými produktmi. Domnieva sa, že Compass Banca predovšetkým neposkytovala svojim klientom informácie o dobrovoľnej povahe poistnej zmluvy. Podľa AGCM praktika, ktorú prijala Compass Banca, by nebola „agresívna“, pokiaľ by medzi podpismi daných dvoch zmlúv existoval sedemdňový časový odstup.
22. Vnútroštátny súd poznamenáva, že v smernici 2005/29 sa požaduje, aby sa pri hodnotení potenciálne „nekalej“ povahy obchodnej praktiky používal ako kritérium „priemerný spotrebiteľ“.
23. V tomto smere si kladie otázku, či má tento pojem dostatočnú váhu z hľadiska teórií, ktoré poukazujú na potrebu väčšej ochrany spotrebiteľa, a to najmä z hľadiska teórie „obmedzenej racionality“. Podľa tejto teórie ľudia často konajú bez toho, aby si zaobstarali všetky potrebné informácie, neprijímajú racionálne rozhodnutia (v porovnaní s rozhodnutiami, ktoré by prijala hypoteticky „v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná“ osoba) a svoje preferencie menia podľa rôznych spôsobov, akými im obchodník prezentuje podstatné informácie alebo alternatívy daného postupu alebo produktu(7) (tzv. „efekt rámcovania“).
24. Vzhľadom na tieto aspekty vnútroštátny súd poukazuje na to, že hoci osobné udalosti kryté poistnou zmluvou, ktorú predáva Compass Banca (napríklad zdravotné problémy), nesúvisia s osobnou pôžičkou, ktorú táto spoločnosť takisto predáva, Compass Banca viazanú ponuku týchto dvoch produktov „rámcuje“ takým spôsobom, že spotrebitelia nakoniec uveria, že nie je možné uzavrieť osobnú pôžičku bez toho, aby zároveň uzavreli aj poistnú zmluvu. Kladie si otázku, či sa daná praktika má v dôsledku toho považovať za „agresívnu“, a teda „nekalú“ v zmysle smernice 2005/29.
25. Napokon sa pýta, či skutočnosť, že obchodná praktika, ktorú prijala Compass Banca, spočíva v krížovom predaji poistného produktu (poistnej zmluvy) s iným produktom (osobnou pôžičkou), má nejaké dôsledky na riešenie sporu v konaní vo veci samej. V tomto smere poznamenáva, že článok 24 ods. 7 smernice (EÚ) 2016/97(8) (ktorá sa osobitne týka „distribúcie“ poistných produktov) obsahuje pravidlá týkajúce sa krížového predaja poistných produktov s inými produktmi. Kladie si otázku, či toto ustanovenie bráni AGCM v tom, aby Compass Banca zakázal obchodné praktiky v rámci uplatňovania smernice 2005/29.
26. Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Nemal by sa pojem priemerný spotrebiteľ podľa [smernice 2005/29] chápaný ako riadne informovaný, primerane pozorný a obozretný spotrebiteľ – z dôvodu jeho pružnosti a neurčitosti – formulovať s prihliadnutím na najlepšie vedecké poznatky a skúsenosti, a teda odkazovať nielen na klasické poňatie homo oeconomicus, ale aj na poznatky… [teórie] obmedzenej racionalit[y], ktor[á] preukázal[a], že jednotlivci často konajú tak, že obmedzujú objem potrebných informácií a prijímajú ‚iracionálne‘ rozhodnutia v porovnaní s rozhodnutiami, ktoré by urobila hypoteticky pozorná a obozretná osoba, keďže tieto poznatky ukladajú vyššiu potrebu chrániť spotrebiteľov v prípade nebezpečenstva kognitívneho ovplyvňovania, vyskytujúceho sa v modernej dynamike trhu čoraz častejšie?
2. Môže sa obchodná praktika sama osebe považovať za agresívnu, keď z dôvodu rámcovania informácií (framing) sa voľba môže javiť ako povinná a bez iných alternatív, so zreteľom na článok 6 ods. 1 smernice, ktorý považuje za klamlivú obchodnú praktiku, ktorá akýmkoľvek spôsobom, ‚vrátane celkového prevedenia [celkovej prezentácie – neoficiálny preklad]‘, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa?
3. Odôvodňuje [smernica 2005/29] právomoc [AGCM] [po zistení existencie nebezpečenstva psychologického ovplyvňovania v súvislosti so: (i) stavom odkázanosti, v ktorom sa záujemcovia o úver zvyčajne nachádzajú; (ii) zložitosťou zmlúv predložených na podpísanie spotrebiteľovi; (iii) súbežnosťou ponuky predloženej ako jeden celok, a (iv) krátkou lehotou na podpísanie ponuky] na stanovenie výnimky zo zásady možnosti viazania predaja poistných produktov s predajom nesúvisiacich finančných produktov určením sedemdňového časového odstupu medzi uzatvorením oboch zmlúv?
4. Bráni smernica (EÚ) 2016/97, najmä jej článok 24 ods. 3… prijatiu opatrenia [AGCM] prijatého na základe článku 2 písm. d) a j) a článkov 4, 8 a 9 smernice 2005/29 a vnútroštátnych vykonávacích právnych predpisov… v nadväznosti na odmietnutie spoločnosti poskytujúcej investičné služby v prípade krížového predaja finančného produktu a poistného produktu, ktorý nesúvisí s finančným produktom, a v prípade existencie nebezpečenstva ovplyvňovania spotrebiteľa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré možno vyvodiť aj zo zložitosti dokumentácie, ktorá sa má preskúmať, poskytnúť sedemdňový časový odstup medzi formuláciou viazanej ponuky a podpísaním poistnej zmluvy?
5. Môže uznanie jednoduchého viazania finančného a poistného produktu za agresívnu praktiku viesť k nepovolenému regulačnému aktu, a viedlo by to k preneseniu dôkazného bremena (náročného na splnenie) na obchodníka (a nie na AGCM, ako by to malo byť) spočívajúceho v preukázaní, že nejde o agresívnu praktiku v rozpore so [smernicou 2005/29] (keďže citovaná smernica neumožňuje členským štátom prijať prísnejšie opatrenia, ako sú v nej definované, ani na účely zabezpečenia vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa), alebo takéto prenesenie dôkazného bremena neexistuje, pretože na základe objektívnych prvkov existuje konkrétne nebezpečenstvo ovplyvňovania spotrebiteľa odkázaného na úver zložitosťou viazanej ponuky?“
27. Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 10. októbra 2022 bol zaregistrovaný 13. októbra 2022. Písomné pripomienky predložili Compass Banca, Europe Assistance Italia SpA (ďalej len „Europe Assistance Italia“), talianska vláda a Európska komisia. Pojednávanie sa nekonalo.
IV. Analýza
28. Všetkých päť otázok vnútroštátneho súdu sa týka výkladu smernice 2005/29, ktorou, ako som už vysvetlil v úvode, sa zakazujú „nekalé“ obchodné praktiky. Ako sa uvádza v článku 5 ods. 2 danej smernice, obchodná praktika je „nekalá“, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti (prvá podmienka) a „podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná“ (druhá podmienka)(9).
29. Z tohto vymedzenia a odôvodnenia 18 danej smernice vyplýva, že „nekalá“ povaha obchodnej praktiky sa musí posudzovať s použitím kritéria „priemerného spotrebiteľa“, ktorý je „v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov“(10).
30. Na základe uvedeného sa prvá otázka vnútroštátneho súdu týka výkladu pojmu „priemerný spotrebiteľ“ (časť A). Zvyšné štyri otázky sa v podstate týkajú otázky, či je praktika krížového predaja, akú zaviedla Compass Banca, „agresívna“, a teda „nekalá“ v zmysle smernice 2005/29, a aké opatrenia môže v takejto situácii uložiť príslušný orgán. Najprv sa budem venovať druhej (časť B) a piatej (časť C) otázke a následne poskytnem odpoveď na tretiu (časť D) a štvrtú (časť E) otázku.
A. Pojem „priemerný spotrebiteľ“ (otázka č. 1)
31. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v zásade pýta, či sa má pojem „priemerný spotrebiteľ“, ktorého použitie ako kritéria pri posudzovaní „nekalej“ povahy obchodnej praktiky pri uplatňovaní smernice 2005/29 sa v danej smernici požaduje, chápať len s odkazom na „klasické poňatie“ homo oeconomicus alebo či sa môžu zohľadniť aj iné teórie, ktoré poukazujú na potrebu väčšej ochrany spotrebiteľa, a to predovšetkým teória „obmedzenej racionality“.
32. Na rozlúštenie presného zmyslu tejto otázky na úvod vysvetlím, čo má daný súd na mysli, keď hovorí o „klasickom poňatí“ homo oeconomicus a teórii „obmedzenej racionality“.
33. Súdny dvor pojem homo oeconomicus nikdy nepoužil. Neobjavuje sa ani na žiadnom mieste smernice 2005/29. Tento výraz vymysleli neoklasickí ekonómovia,(11) ktorí predpokladali, že existuje spotrebiteľ, ktorý sa správa racionálne s cieľom maximalizácie svojho „zisku“(12) alebo „osobnej užitočnosti“(13). Podľa modelu homo oeconomicus je „priemerný spotrebiteľ“ racionálnym aktérom, ktorý pred prijatím rozhodnutí o transakcii sebavedomo a sám aktívne získava a spracúva informácie(14) a ktorý má plný prehľad o dôsledkoch svojich rozhodnutí.
34. V teórii „obmedzenej racionality“ sa naopak predpokladá, že ľudia majú vo všeobecnosti obmedzenú schopnosť prijímať zložité informácie, a nie vždy sa zaoberajú všetkými informáciami, ktoré dostali alebo ktoré majú k dispozícii. S touto teóriou prišli behaviorálni ekonómovia, ktorí vyvrátili mýtus, že spotrebitelia prijímajú rozhodnutia, ktoré sú pre nich najlepšie, a to aj v prípade, že sa im poskytnú všetky relevantné informácie.(15)
35. Vzhľadom na tieto aspekty chápem prvú otázku ako založenú na tvrdení, ktoré uvádzajú niektorí autori(16), že v kontexte uplatňovania smernice 2005/29 pojem „priemerný spotrebiteľ“ odkazuje na racionálneho jednotlivca, ktorý sám aktívne získava všetky relevantné informácie, ktorý racionálne spracúva informácie, ktoré mu boli poskytnuté, a ktorý je preto schopný robiť kvalifikované rozhodnutia (v súlade s modelom homo oeconomicus). Takýto výklad vyplýva zo skutočnosti, že v odôvodnení 18 smernice 2005/29 sa uvádza, že „priemerný spotrebiteľ“ sa musí považovať za „v rozumnej miere dobre informovaného, vnímavého a obozretného“.
36. Takisto tomu rozumiem tak, že prostredníctvom danej otázky chce vnútroštátny súd v skutočnosti zistiť mieru, v akej má spôsob, ktorým Compass Banca prezentuje (alebo „rámcuje“) informácie svojim zákazníkom, vplyv v posudzovaní toho, či je obchodná praktika danej spoločnosti „nekalá“ v zmysle uvedenej smernice. Pokiaľ je „priemerný spotrebiteľ“ racionálnym jednotlivcom, ktorý sám iniciatívne získava všetky relevantné informácie a racionálne spracúva informácie, ktoré sú mu poskytnuté (tak ako homo oeconomicus), nebude spôsob, akým mu informácie prezentuje obchodník, schopný „podstatne narušiť“ jeho ekonomické správanie tak, ako by k tomu došlo, keby išlo o jednotlivca s „obmedzenou racionalitou“, ktorý koná bez získania všetkých príslušných informácií, alebo keby nebol schopný racionálne spracovať informácie, ktoré mu boli poskytnuté.
37. Tieto úvodné poznámky mi umožňujú odmietnuť tvrdenie Compass Banca, že prvá otázka je neprípustná, pretože je hypotetická. V tomto smere pripomínam, že pri prejudiciálnych otázkach, ktoré položia vnútroštátne súdy, platí prezumpcia relevantnosti, ktorú možno vyvrátiť len vo výnimočných prípadoch vrátane prípadov, keď je problém hypotetický a Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sa mu položili.(17) Vzhľadom na vysvetlenie, ktoré som práve poskytol, a keďže Consiglio di Stato (Štátna rada) musí na určenie toho, či je obchodná praktika Compass Banca „agresívna“, a teda „nekalá“ v zmysle smernice 2005/29, zaujať práve hľadisko „priemerného spotrebiteľa“, mi pripadá jasné, že problém, ktorý bol Súdnemu dvoru predložený v prvej otázke, nie je hypotetický a v skutočnosti má priamy vplyv na vyriešenie sporu v konaní vo veci samej.
38. Po týchto objasneniach vysvetlím, prečo súhlasím s názorom, ktorý načrtli talianska vláda a Komisia, že „priemerný spotrebiteľ“ nemusí byť v kontexte uplatňovania smernice 2005/29 nevyhnutne jednotlivec, ktorý zodpovedá modelu homo oeconomicus. Tento pojem je dostatočne pružný na to, aby sa v niektorých situáciách chápal ako jednotlivec s „obmedzenou racionalitou“, ktorý koná bez získania všetkých relevantných informácií alebo nie je schopný racionálne spracovať informácie, ktoré mu boli poskytnuté. K tomuto záveru ma priviedlo viacero dôvodov.
39. Po prvé v odôvodnení 18 danej smernice sa výslovne uvádza, že pojem „priemerný spotrebiteľ“ závisí od vývoja judikatúry Súdneho dvora a že „pojem priemerný spotrebiteľ sa… nezakladá na štatistickom zistení“. Vnútroštátne súdy a orgány navyše musia pri vymedzení toho, kto to je „priemerný spotrebiteľ“ v súvislosti s danou obchodnou praktikou, zohľadniť „sociálne, kultúrne a jazykové faktory“. V tomto odôvodnení sa ďalej uvádza, že tieto súdy a orgány musia „samy na základe vlastnej úvahy“ určiť, ako bude „priemerný spotrebiteľ“ reagovať, keď sa stretne s takouto praktikou.
40. Z uvedených aspektov vyplýva, že pojem „priemerný spotrebiteľ“ sa v kontexte uplatňovania smernice 2005/29 stanovuje ako pružný pojem, ktorý sa má prispôsobiť vzhľadom na príslušné okolnosti. Určenie toho, kto je to „priemerný spotrebiteľ“ v súvislosti s danou obchodnou praktikou, nemá byť len teoretickým cvičením. Je potrebné zohľadniť aj realistickejšie úvahy. Tie sa môžu týkať napríklad zložitosti oblasti, znalostí, ktoré možno u „priemerného spotrebiteľa“ očakávať v súvislosti s konkrétnym produktom, a pravdepodobnosti, že bude podliehať kognitívnemu skresleniu. Preto sa mi javí, že hoci sa „priemerný spotrebiteľ“ môže v určitých situáciách považovať za schopného konať racionálne a robiť kvalifikované rozhodnutia, v iných situáciách (napríklad v prípade, keď ide o produkt, ktorý „priemerný spotrebiteľ“ zvykne kupovať kompulzívne alebo pri emočnom strese), sa môže považovať za neschopného takéhoto konania.
41. Po druhé sa v danom odôvodnení uvádza, že „priemerný spotrebiteľ“ je „typický spotrebiteľ“. Vnútroštátne súdy a orgány navyše musia v rámci svojho posudzovania „nekalej“ povahy obchodnej praktiky určiť „typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade“. Z uvedeného som pochopil, že sa od týchto súdov a orgánov nepožaduje, aby určili, aké by malo byť ekonomické správanie racionálneho spotrebiteľa, ktorý sám aktívne získava relevantné informácie, ktorý racionálne spracúva informácie, ktoré mu boli poskytnuté, a ktorý je preto schopný robiť kvalifikované rozhodnutia (homo oeconomicus). Vyžaduje sa od nich len to, aby zohľadnili „typickú reakciu“ „typického spotrebiteľa“. S takýmto výkladom súhlasila aj Komisia vo svojom usmernení k výkladu smernice 2005/29, v ktorom uvádza, že „pojem je založený na zásade proporcionality“ a že „priemerný spotrebiteľ podľa [tejto smernice] v žiadnom prípade nie je niekto, kto potrebuje len nízku úroveň ochrany, pretože vždy dokáže získať dostupné informácie a rozumne podľa nich konať“(18).
42. Vzhľadom na uvedené informácie súhlasím s názorom Komisie, že výraz „v rozumnej miere“ v spojení „v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný“ použitý v odôvodnení 18 smernice 2005/29 neznamená „dokonale“, a dokonca ani „mimoriadne“. V tomto smere pripomínam, ako uviedla generálna advokátka Laila Medina, že „pojem priemerný spotrebiteľ je fictio iuris“, ktorého účelom je „zužovať na spoločného menovateľa situácie, ktoré sú veľmi rôznorodé“(19). Tento pojem pochádza z vecí, v ktorých musel Súdny dvor posúdiť riziko zavádzania spotrebiteľov v porovnaní s požiadavkami voľného pohybu tovaru.(20) Ide o objektívne kritérium, ktoré sa nepoužíva len v kontexte smernice 2005/29, ale aj v mnohých ďalších nástrojoch spotrebiteľského práva Únie, ako aj v iných oblastiach práva Únie.(21) Konštatujem, že Súdny dvor v súvislosti so smernicou 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(22) rozhodol, že štandardu „priemerného spotrebiteľa“ nezodpovedá okrem iného ani spotrebiteľ menej obozretný, než tento priemerný spotrebiteľ, ani spotrebiteľ viac obozretný než priemerný spotrebiteľ.(23) Nevidím dôvod, prečo by sa mal tento štandard vykladať inak v kontexte uplatňovania smernice 2005/29.
43. Vzhľadom na tento širší kontext chápem, že účelom výrazu „v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný“ v odôvodnení 18 smernice 2005/29 nie je „zdvihnúť latku“, pokiaľ ide o to, čo možno očakávať od typického spotrebiteľa v súvislosti s danou obchodnou praktikou, tým, že sa od neho bude požadovať, aby bol ad minima systematickým a racionálnym jednotlivcom, ktorý sám aktívne získava príslušné informácie, ktorý racionálne spracúva informácie, ktoré mu boli poskytnuté, a ktorý je tak schopný robiť kvalifikované rozhodnutia (rovnako ako homo oeconomicus). Cieľom týchto výrazov je skôr zabezpečiť, aby vnútroštátne súdy a orgány nezaujali hľadisko spotrebiteľa, ktorý je tak málo informovaný, vnímavý a obozretný, že jeho ochrana by bola neodôvodnená a neúmerná. V tomto smere konštatujem, že Komisia vo svojom usmernení k výkladu smernice 2005/29(24) výslovne vylúčila z rozsahu ochrany len „veľmi dôverčivého, naivného alebo povrchného spotrebiteľa“, pričom sa domnievala, že chrániť ho by bolo „neprimerané a vytváralo by neodôvodnenú prekážku obchodu“. Ide teda o celkom nízku spodnú hranicu.
44. Na základe už uvedeného nesúhlasím s argumentom Compass Banca, že z dôvodu, že smernica 2005/29 obsahuje osobitné ustanovenie o ochrane „obzvlášť zraniteľných“ skupín zákazníkov (konkrétne jej článok 5 ods. 3), je preto „priemerný spotrebiteľ“, na ktorého sa odkazuje v článku 5 ods. 2 tohto nástroja, jednotlivcom schopným konať za každých okolností racionálne. Podľa môjho názoru skutočnosť, že normotvorca Únie chcel poskytnúť „obzvlášť zraniteľným skupinám“ spotrebiteľov väčšiu ochranu, neznamená, že nechcel poskytnúť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľom, ktorí nepatria do týchto skupín, alebo že ich považoval za osoby, ktoré sú za každých okolností dokonale racionálne a nezraniteľné.
45. Po tretie tento výklad podľa mňa potvrdzuje cieľ smernice 2005/29, ktorým je poskytovať „vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa“. Ochranná funkcia, ktorá, ako som poznamenal v úvode, je základom nielen tejto smernice, ale aj mnohých textov prijatých normotvorcom Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, by totiž nebola potrebná, pokiaľ by sa „priemerný spotrebiteľ“ vždy chápal podľa modelu homo oeconomicus. Hoci možno uvediem niečo, čo je samozrejmé, javí sa mi, že normotvorca Únie by neprijal smernicu 2005/29 (ktorej účelom je chrániť spotrebiteľov pred praktikami, ktoré sú spôsobilé „podstatne narušiť [ich] ekonomické správanie“), pokiaľ by sa domnieval, že spotrebitelia sú vždy schopní konať racionálne.
46. V tomto smere konštatujem, že Súdny dvor už výslovne uznal, že ekonomické správanie spotrebiteľov môže byť narušené obchodnými praktikami, ktoré zneužívajú ich kognitívne skreslenie.(25) Smernica 2005/29 navyše obsahuje viacero termínov a výrazov, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľov je možné zmanipulovať a že sú náchylní na takéto skreslenia [napríklad výrazy „vyvíjať nátlak“ v článku 2 písm. j), „podstatne narušiť“ v článku 2 písm. e) a článku 5 ods. 2, „uvádzať do omylu“ v článku 6 či „vplyv“ v článkoch 8 a 9].
47. Po štvrté je pravda, že Súdny dvor v rozsudku Deroo‑Blanquart(26) (vec, ktorá sa týka obchodnej praktiky spočívajúcej v predaji počítača vybaveného vopred nainštalovaným softvérom) uviedol, že požiadavku poctivosti stanovenú v smernici 2005/29 možno považovať za splnenú „najmä prostredníctvom správneho informovania spotrebiteľa“. Nemyslím si však, že tento výrok bol založený na myšlienke, že spotrebitelia by nutne konali racionálne, ak by sa im skutočne poskytli všetky relevantné informácie (alebo by k nim mali prístup) (v súlade s modelom homo oeconomicus). Súdny dvor v tomto rozsudku len identifikoval skutočnosť, že spotrebiteľ bol správne informovaný, ako jednu z okolností, na základe ktorých bolo možné stanoviť, že bola splnená požiadavka týkajúca sa čestných obchodných praktík alebo zásada dobrej viery.(27)
48. Napokon súhlasím s tým, že jedným z hlavných cieľov smernice 2005/29 je ochrana schopnosti spotrebiteľov robiť kvalifikované rozhodnutia. Tento cieľ ilustruje napríklad článok 2 písm. e) danej smernice, v ktorom sa odkazuje na využitie obchodnej praktiky na „značné narušenie schopnosti spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie, čo spôsobí, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil“(28). Aj v článku 2 písm. j), v ktorom sa vymedzuje pojem „neprimeraný vplyv“, sa odkazuje na „schopnosť spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie“. Navyše článok 7 smernice 2005/29 (s názovom „Klamlivé opomenutia konania“) je založený na predpoklade, že čím viac informácií sa spotrebiteľom poskytne, tým je menej pravdepodobné, že dôjde k ich zavádzaniu. Ja si však tieto ustanovenia nevykladám v tom zmysle, že „priemerný spotrebiteľ“ je osoba, ktorá by v prípade, že by neexistovala „nekalá“ obchodná praktika, nevyhnutne urobila takéto kvalifikované rozhodnutie (ako by urobil homo oeconomicus). V článku 2 písm. e) a j) smernice 2005/29 sa totiž len uvádza, že praktika je „nekalá“, ak podstatne naruší schopnosť (alebo potenciál) spotrebiteľa urobiť takéto rozhodnutie.
49. Vzhľadom na tieto aspekty sa domnievam, že „priemerný spotrebiteľ“, ktorého použitie ako „kritéria“ sa v smernici 2005/29 požaduje od vnútroštátnych súdov a orgánov, nie je nevyhnutne racionálnym jednotlivcom, ktorý sám aktívne získava informácie, ktorý racionálne spracúva informácie, ktoré mu boli poskytnuté, a ktorý je tak schopný robiť kvalifikované rozhodnutia. Hoci v niektorých situáciách „priemerný spotrebiteľ“ takýmto jednotlivcom byť môže, pojem je dostatočne pružný na to, aby sa v iných situáciách mohol chápať ako jednotlivec s „obmedzenou racionalitou“, ktorý koná bez získania relevantných informácií alebo nie je schopný racionálne spracovať informácie, ktoré mu boli poskytnuté (vrátane informácií, ktoré mu poskytol obchodník).
50. V nasledujúcej časti preskúmam okrem iného význam posledného aspektu (akým spôsobom poskytol informácie spotrebiteľovi obchodník) v osobitnom kontexte článkov 8 a 9 smernice 2005/29.
B. Posúdenie „agresívnej“ povahy obchodnej praktiky, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že si musia oba produkty nevyhnutne kúpiť spoločne (otázka č. 2)
51. Druhá otázka sa týka toho, či je obchodná praktika, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že si musia oba produkty nevyhnutne kúpiť spoločne, „agresívna“ sama osebe v zmysle smernice 2005/29.
52. Po prvé konštatujem, že hoci sa vnútroštátny súd pýta na „agresívnu“ povahu takejto praktiky, odkazuje na jediné ustanovenie, a to článok 6 ods. 1 smernice 2005/29, v ktorom sa uvádzajú podmienky, za ktorých možno obchodnú praktiku považovať za „klamlivú“ (nie „agresívnu“). Z článku 5 ods. 4 tejto smernice jasne vyplýva, že „klamlivé“ a „agresívne“ obchodné praktiky sú dva rôzne druhy „nekalých“ obchodných praktík.(29) Ako vo svojich pripomienkach poznamenali všetci účastníci konania vo veci samej aj zainteresované strany, „agresívnych“ obchodných praktík sa netýka článok 6 ods. 1 smernice 2005/29(30), ale jej články 8 a 9. V dôsledku toho Súdnemu dvoru navrhujem, aby druhú otázku preformuloval tak, aby obsahovala odkaz len na tieto ustanovenia.
53. Po druhé pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, že viazané ponuky, ktoré spočívajú v previazaní aspoň dvoch rozdielnych ponúk tovarov alebo služieb do jednej ponuky, predstavujú obchodné konanie, ktoré patrí jednoznačne do oblasti obchodnej stratégie hospodárskeho subjektu a priamo súvisí s jeho podporou odbytu a predaja. Z toho vyplýva, že skutočne predstavujú „obchodné praktiky“ v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2005/29, a preto patria do pôsobnosti daného nástroja.(31) Pri zachovaní tejto logiky to isté platí pre obchodné praktiky spočívajúce v krížovom predaji dvoch produktov (v rámci ktorého obchodník nielen ponúka zákazníkovi dva produkty v rovnakom čase, ale aj predaj týchto dvoch produktov sa uskutočňuje súčasne). Súdny dvor v skutočnosti medzi tými dvomi obchodnými praktikami jasne nerozlišuje.(32)
54. Súdny dvor už navyše rozhodol, že smernica 2005/29 sa musí vykladať v tom zmysle, že bráni všeobecnému a preventívnemu zákazu viazaných ponúk bez ohľadu na akékoľvek overenie ich nekalého charakteru so zreteľom na kritériá stanovené v článkoch 5 až 9 danej smernice.(33) Podľa mňa možno rovnakú logiku opäť bez problémov použiť na obchodné praktiky, ktoré spočívajú v krížovom predaji dvoch produktov. Takúto praktiku nie je možné všeobecne zakázať a nemôže sa považovať za „nekalú“ sama osebe.
55. Po týchto vysvetleniach konštatujem, že vnútroštátny súd sa druhou otázkou pýta, či obchodná praktika, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že nemajú inú možnosť, len si oba produkty kúpiť spoločne, je „agresívna“ sama osebe v zmysle smernice 2005/29. Rozumiem tomu tak, že výrazom „sama osebe“ má vnútroštátny súd na mysli „za všetkých okolností“ bez ohľadu na ďalšie aspekty obchodnej praktiky a príslušné súvislosti.
56. Keď sa pozrieme na články 8 a 9 smernice 2005/29, môžem konštatovať, že z prvého z týchto ustanovení jasne vyplýva, že posúdenie toho, či je obchodná praktika „agresívna“ v zmysle týchto ustanovení, musí byť založené na „skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“. Príslušné vnútroštátne orgány musia vzhľadom na tieto rôzne aspekty preskúmať, či obchodná praktika „podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie týkajúce sa zmluvy, ktoré by inak neurobil“. Súdny dvor v tejto súvislosti už potvrdil, že článok 8 smernice 2005/29 obsahuje povinnosť zohľadniť všetky aspekty konania obchodníka v dotknutej skutkovej súvislosti.(34)
57. V praktike sa navyše musí využívať „obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv“ v zmysle článku 9 danej smernice.(35) Toto ustanovenie obsahuje zoznam okolností (napríklad načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania praktiky), ktoré sú relevantné pre overenie toho, či bola splnená posledná požiadavka.
58. Podľa môjho názoru už formulácia článkov 8 a 9 smernice 2005/29 naznačuje, že to, či je obchodná praktika „agresívna“, závisí vo všeobecnosti od posúdenia súvislostí. So zreteľom na tieto ustanovenia samozrejme nemožno vylúčiť, že určité obchodné praktiky sa môžu považovať za „agresívne“ samy osebe, a teda za „nekalé“ v zmysle danej smernice. Pripadá mi však zrejmé, že pokiaľ by takéto praktiky existovali, predstavovali by skôr výnimku než pravidlo.
59. Tento výklad následne potvrdzuje príloha I k smernici 2005/29, ktorá obsahuje určitý druh „čierneho zoznamu“ niektorých praktík, ktoré by sa mali považovať za „nekalé“ za každých okolností. Na jednej strane sa v nej v bodoch 1 až 23 uvádzajú obchodné praktiky, ktoré možno považovať za „klamlivé“ za všetkých okolností, a na strane druhej v bodoch 24 až 31 praktiky, ktoré sa majú považovať za „agresívne“ (opäť za každých okolností). Žiadna z obchodných praktík vymenovaných v uvedených bodoch a patriacich do tejto druhej kategórie neodkazuje na praktiku, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že si musia oba produkty nevyhnutne kúpiť spoločne, ani takúto praktiku nezahŕňa.
60. V tejto súvislosti sa v článku 5 ods. 5 smernice 2005/29 stanovuje, že „príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé“, a že „ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice“. V odôvodnení 17 daného nástroja sa navyše stanovuje, že jeho príloha I „obsahuje úplný výpočet všetkých týchto praktík“ a že „toto sú jediné obchodné praktiky, ktoré môžu byť považované za nekalé bez toho, aby boli jednotlivo posudzované podľa ustanovení článkov 5 až 9“. Vzhľadom na tieto aspekty tomu rozumiem tak, že zoznam obchodných praktík uvedený v danej prílohe je vyčerpávajúci.(36)
61. Podotýkam, že Súdny dvor rozhodol, že smernica 2005/29 „úplne harmonizuje pravidlá týkajúce sa nekalých obchodných praktík podnikov voči spotrebiteľom a že členské štáty teda nemôžu prijať, ako to výslovne stanovuje článok 4 tejto smernice, prísnejšie opatrenia ako tie, ktoré stanovuje táto smernica, a to ani s cieľom dosiahnuť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov“(37).
62. Vzhľadom na uvedené aspekty mi pripadá zrejmé, že obchodná praktika, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že si musia oba produkty nevyhnutne kúpiť spoločne, sa nemôže považovať za „agresívnu“ sama osebe v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29. Táto praktika sa totiž v prílohe I k danej smernici neuvádza. Vnútroštátne súdy a orgány preto musia preskúmať „agresívnu“ povahu takejto praktiky so zreteľom na požiadavky stanovené v týchto článkoch – z ktorých okrem iného vyplýva, že obchodná praktika sa musí preskúmať „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“.
63. Všetci účastníci konania vo veci samej a zainteresované strany s týmto záverom súhlasia.
64. Rád by som doplnil ešte jednu poznámku.
65. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania som pochopil, že dôvodom, prečo vnútroštátny súd v druhej otázke uvádza článok 6 ods. 1 smernice 2005/29, a nie jej články 8 a 9, je skutočnosť, že v článku 6 ods. 1 sa výslovne odkazuje na „[celkovú prezentáciu]“ informácií poskytovaných spotrebiteľom ako na relevantné na určenie toho, či je obchodná praktika „klamlivá“. Ako som už konštatoval bode 50 vyššie, sa mi zdá, že vnútroštátny súd sa pýta, či je aj spôsob, akým obchodník poskytuje (alebo „rámcuje“) informácie, relevantný v kontexte uplatňovania článkov 8 a 9 smernice 2005/29.
66. Podľa môjho názoru možno odpoveď na túto základnú otázku jednoducho odvodiť z aspektov, ktoré som uviedol v bodoch 52 až 62 vyššie.
67. V článku 8 smernice 2005/29 sa, ako som práve vysvetlil, totiž vyžaduje, aby príslušné vnútroštátne orgány pri posudzovaní „agresívnej“ povahy obchodnej praktiky zohľadnili okrem iného všetky „črty“ takejto praktiky. Rovnako ako talianska vláda sa domnievam, že spôsob, akým obchodník prezentuje alebo „rámcuje“ informácie svojim zákazníkom, je takouto relevantnou „črtou“.
68. V tejto súvislosti dodávam, že „neprimeraný vplyv“ sa v článku 2 písm. j) smernice 2005/29 vymedzuje ako „využívanie silnejšieho postavenia vo vzťahu k spotrebiteľovi, aby sa vyvinul nátlak dokonca i bez použitia alebo hrozby použitia fyzickej sily spôsobom, ktorý významne obmedzuje schopnosť spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie“. Podľa mňa z toho vyplýva, že „neprimeraný vplyv“ je možné vyvíjať rôznymi spôsobmi vrátane toho, ako ponuku spotrebiteľovi predstavuje (alebo „rámcuje“) obchodník.
69. Súdny dvor už navyše vo svojej judikatúre, predovšetkým v rozsudku Orange Polska(38), upozornil na význam spôsobu, akým sa informácie poskytujú spotrebiteľovi v kontexte uplatňovania článkov 8 a 9 smernice 2005/29. V tomto rozsudku Súdny dvor potvrdil, že dodatočné praktiky, ktoré súvisia s tým, ako obchodník prezentuje informácie spotrebiteľovi v rámci procesu uzatvárania alebo zmeny zmluvy (napríklad praktika, pri ktorej obchodník alebo jeho kuriér trvá na tom, že je potrebné podpísať zmluvu, tým, že oznámi, že akékoľvek oneskorenie podpisu zmluvy je možné len za nepriaznivejších podmienok), môžu viesť k záveru, že obchodná praktika, ktorá nie je „agresívna“ sama osebe, sa v takejto situácii za „agresívnu“ považuje.(39)
70. Vzhľadom na tieto aspekty mi pripadá jasné, že spôsob, akým obchodník prezentuje (alebo „rámcuje“) informácie spotrebiteľovi, predstavuje „črtu“ obchodnej praktiky, ktorá sa takisto musí zohľadniť pri posúdení toho, či je praktika „agresívna“, a teda „nekalá“ v zmysle smernice 2005/29.
71. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní obchodnej praktiky, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že si musia oba produkty nevyhnutne kúpiť spoločne, musia príslušné vnútroštátne orgány zohľadniť aj túto skutočnosť. Po uvedení do súvislosti s aspektmi, ktoré som načrtol v predchádzajúcej časti, sa domnievam, že uvedenej skutočnosti sa musí priznať osobitný význam v situácii, keď sa má „priemerný spotrebiteľ“ (z dôvodov súvisiacich napríklad so zložitosťou oblasti, s ktorou produkty súvisia, alebo ekonomického tlaku, ktorému v čase nákupu produktov čelí) chápať ako jednotlivec s „obmedzenou racionalitou“, ktorý koná bez získania relevantných informácií alebo nie je schopný racionálne spracovať informácie, ktoré mu boli poskytnuté (vrátane informácií, ktoré mu poskytol obchodník).
C. Pochybnosti vnútroštátneho súdu o dôkaznom bremene (otázka č. 5)
72. Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, ako by mal reagovať na tvrdenie Compass Banca, že zistenie AGCM, že jej obchodná praktika je „agresívna“ len z toho dôvodu, že spočíva v krížovom predaji dvoch produktov, vedie k neodôvodnenému a neprijateľnému preneseniu dôkazného bremena z AGCM na Compass Banca.
73. Podľa môjho názoru nie je na piatu otázku ťažké odpovedať. Ako som už totiž vysvetlil vo svojej odpovedi na druhú otázku, obchodná praktika sa nemôže považovať za „agresívnu“ sama osebe v zmysle smernice 2005/29 a zakázať sa len preto, že spočíva v krížovom predaji dvoch produktov. Príslušné vnútroštátne orgány namiesto toho musia preskúmať „agresívnu“ povahu takejto praktiky so zreteľom na požiadavky stanovené v článkoch 8 a 9 danej smernice (teda jednotlivé praktiky, pričom každá praktika sa musí preskúmať „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“).
74. Pripadá mi zrejmé, že v takejto situácii obchodník nečelí neprijateľnému (prenesenému) dôkaznému bremenu. Dôkazné bremeno sa v skutočnosti na obchodníka vôbec neprenáša, keďže „agresívnu“, a teda „nekalú“ povahu spornej obchodnej praktiky majú stanoviť príslušné vnútroštátne orgány. Konštatujem, že s týmto názorom súhlasia Europe Assistance Italia, Komisia a talianska vláda.
D. Možnosť príslušných vnútroštátnych orgánov nariadiť sedemdňový odstup medzi podpismi zmlúv týkajúcich sa produktov, ktoré sa predávajú krížovo (otázka č. 3)
75. V predchádzajúcich častiach som dospel k záveru, že obchodná praktika spočívajúca v krížovom predaji dvoch produktov sa nemôže považovať za „agresívnu“ sama osebe v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29 a že to isté platí aj pre obchodnú praktiku, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že si musia oba produkty nevyhnutne kúpiť spoločne.
76. To však neznamená, že takéto praktiky sa nikdy nemôžu považovať za „agresívne“ v zmysle uvedených ustanovení. Všetko to závisí od skutočnosti, či je sporná obchodná praktika „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“, praktikou, v rámci ktorej sa používa „obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv“ a „podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil“.
77. Premisou tretej otázky je, že obchodná praktika, ktorú zaviedla Compass Banca a ktorá spočíva v krížovom predaji dvoch produktov, je „agresívna“ vzhľadom na tieto aspekty: (i) skutočnosť, že žiadateľ o úver žiada o úver, pretože ho potrebuje; (ii) zložitosť zmlúv, ktoré Compass Banca predkladala svojim zákazníkom na podpis; (iii) súbežná povaha ponuky na uzavretie zmluvy o osobnej pôžičke a poistnej zmluvy, a (iv) krátky čas poskytnutý na prijatie týchto ponúk.
78. Súhlasím s vnútroštátnym súdom, že tieto rôzne prvky (spolu so skutočnosťou, ako to chápem ja, že Compass Banca poskytuje alebo „rámcuje“ informácie pre svojich zákazníkov takým spôsobom, že nakoniec uveria, že nemajú inú možnosť, len prijať poistnú zmluvu spoločne s úverovou zmluvou) sú relevantné na preukázanie „neprimeraného vplyvu“ v zmysle článku 9 smernice 2005/29.
79. Medzi aspekty uvedené v tomto ustanovení totiž patrí „načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania“ praktiky, ako aj „zneužívanie obchodníkom akéhokoľvek osobitného nešťastia… čoho si je obchodník vedomý, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so zreteľom na produkt“. Podľa môjho názoru v situáciách, ako je situácia v konaní vo veci samej, by posledný uvedený aspekt mohol zahŕňať skutočnosť, že obchodník spotrebiteľovi spomenie osobné udalosti (súvisiace napríklad s jeho zdravím), ktoré by, pokiaľ by nastali, mohli ovplyvniť jeho schopnosť splácať pôžičku, ktorú uzavrel s obchodníkom.
80. Pokiaľ ide o to, ktoré aspekty sú dostatočné na stanovenie toho, že sa v praktike, ktorú zaviedla Compass Banca, nielen využíva „neprimeraný vplyv“ v zmysle článku 9 smernice 2005/29, ale táto praktika aj „podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu“, a tým zapríčiňuje, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré „by inak neurobil“ (podľa požiadaviek stanovených v článku 8 smernice 2005/29), domnievam sa, že odpoveď na túto otázku závisí od toho, či daná praktika vykazuje aj ďalšie črty a či existujú ďalšie relevantné okolnosti, ktoré môžu buď zmierniť, alebo naopak zhoršiť vplyv týchto aspektov na „slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa“. Je na vnútroštátnom súde, aby to zistil.
81. Na základe uvedeného sa domnievam, že tretia otázka sa v podstate týka opatrení, ktoré môže vnútroštátny orgán ako AGCM prijať v situácii, keď dospeje k záveru, že obchodná praktika, ako je praktika, ktorú zaviedla Compass Banca, spĺňa uvedené požiadavky. Môže za týchto okolností takýto orgán nariadiť sedemdňový časový odstup medzi podpismi zmlúv týkajúcich sa dvoch produktov?
82. Podľa mňa je odpoveď na túto otázku opäť zrejmá vzhľadom na všetky aspekty, ktoré som načrtol v prechádzajúcich častiach.
83. V článku 5 ods. 1 smernice 2005/29 sa totiž jednoznačným spôsobom uvádza, že „nekalé obchodné praktiky sú zakázané“. Nevidím žiadny dôvod, prečo by sa v prípade, že je praktika, ktorá spočíva v krížovom predaji dvoch produktov, vzhľadom na všetky jej črty a iné dôležité okolnosti „agresívna“, a teda „nekalá“ v zmysle danej smernice, nemohol takýto zákaz dosiahnuť požiadavkou, že sa má medzi podpismi dvoch zmlúv uplatňovať sedemdňový časový odstup, aby sa zaručilo, že sa tieto dva predaje skutočne uskutočnia v rôzne dni, medzi ktorými je primeraný odstup.
E. Dôsledky skutočnosti, že produktmi sú finančný a poistný produkt (otázka č. 4)
84. Štvrtá otázka súvisí so skutočnosťou, že produkty, ktoré krížovo predávala Compass Banca v konaní vo veci samej, tvoria sčasti poistné produkty. Vnútroštátny súd žiada o objasnenie toho, či vzhľadom na povahu týchto produktov môže AGCM stále nariadiť sedemdňový časový odstup medzi podpisom úverovej zmluvy a podpisom poistnej zmluvy, ktoré daná úverová inštitúcia ponúka, v rámci uplatňovania smernice 2005/29. Poznamenáva, že podľa článku 24 smernice 2016/97 sa na „distribútorov“(40) poistných produktov, ktoré sa krížovo predávajú s inými produktmi, vzťahujú určité osobitné povinnosti.(41) Vnútroštátny súd v podstate pýta, či toto ustanovenie nie je v rozpore so smernicou 2005/29.
85. Poznamenávam, že vnútroštátny súd vo štvrtej otázke a v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza len článok 24 ods. 3 a 7 smernice 2016/97. Vo svojej analýze tejto otázky však zohľadním článok 24 v celom jeho rozsahu.
86. Pokiaľ ide o to, či existuje rozpor medzi smernicou 2005/29 a uvedeným ustanovením, konštatujem, že v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa stanovuje, že „v prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Spoločenstva upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú tieto iné právne predpisy“(42).
87. Po druhé pripomínam, ako už vysvetlil Súdny dvor, že pojem „rozpor“ označuje v tomto ustanovení „vzťah idúci nad rámec obyčajnej roztrieštenosti či rozdielnosti, čo znamená, že ide o nezhodu, ktorú nemožno prekonať prostredníctvom kombinovaného riešenia umožňujúceho koexistenciu obidvoch situácií bez toho, aby bolo nevyhnutné skresliť ich“. Uviedol, že „rozpor, ako je rozpor dotknutý v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, existuje iba vtedy, ak ustanovenia iné než ustanovenia tejto smernice, upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, ukladajú bez akéhokoľvek rozhodovacieho priestoru obchodníkom povinnosti nezlučiteľné s povinnosťami stanovenými smernicou 2005/29“(43).
88. Po tretie rozumiem tomu tak, podobne ako Compass Banca, že v článku 24 smernice 2016/97 sa „distribútorom poistenia“ ukladajú povinnosti v dvoch situáciách. Prvá situácia nastane, keď sa „poistný produkt“ ponúka „spolu s doplnkovým produktom alebo službou, ktoré nie sú poistením, a to ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy“(44). Príslušné čiastkové ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na túto situáciu, sú tieto:
– distribútor poistenia informuje zákazníka o tom, či jednotlivé zložky možno kúpiť osobitne, a ak áno, poskytne primeraný opis jednotlivých zložiek dohody alebo balíka, ako aj samostatný dôkaz o nákladoch a poplatkoch každej zložky (článok 24 ods. 1),
– distribútor poistenia musí špecifikovať požiadavky a potreby zákazníka, pokiaľ ide o poistné produkty, ktoré sú súčasťou celkového balíka alebo jednej zmluvy (článok 24 ods. 6), a
– členské štáty môžu zachovať alebo prijať dodatočné prísnejšie opatrenia alebo zakročiť, ak v konkrétnom prípade treba zakázať predaj poistenia spolu s doplnkovou službou alebo produktom, ktorý nie je poistným produktom, ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy, ak môžu preukázať, že takéto praktiky poškodzujú spotrebiteľov (článok 24 ods. 7).
89. Z týchto troch čiastkových ustanovení, ktoré som práve uviedol, sa mi len posledné (článok 24 ods. 7) javí ako potenciálne nezlučiteľné s ustanoveniami smernice 2005/29. Ako som už vysvetlil v prechádzajúcej časti, uvedená smernica sa musí vykladať v tom zmysle, že ak obchodná praktika nie je výslovne uvedená v zozname jej prílohy I, nemôže sa zakázať z dôvodu, že je „nekalá“ sama osebe (teda „nekalá“ za každých okolností).
90. Napriek tomu sa domnievam, že článkom 24 ods. 7 sa nevyžaduje, aby členské štáty takýto zákaz zaviedli, dokonca sa na jeho zavedenie ani neoprávňujú. V tomto ustanovení sa len stanovuje, že krížový predaj poistných produktov a doplnkových produktov alebo služieb „môžu“ členské štáty zakázať „v konkrétnom prípade“, ak dokážu preukázať, že táto praktika je pre spotrebiteľov škodlivá.
91. Dodal by som, že reštriktívny výklad podľa môjho názoru podporuje odôvodnenie 53 smernice 2016/97, v ktorom sa stanovuje, že „krížový predaj predstavuje bežnú stratégiu distribútorov poistenia v celej Únii“, a uznáva sa, že hoci tieto praktiky môžu „predstavovať aj postupy, v ktorých nie sú záujmy zákazníkov primerane zohľadnené“, môžu aj „prinášať úžitok zákazníkom“.
92. V každom prípade sa článok 24 ods. 7 smernice 2016/97 uplatňuje len vtedy, ak (i) poistný produkt možno považovať za „hlavný“ produkt a druhý produkt alebo službu za „doplnkové“ alebo „vedľajšie“ k nemu, a (ii) oba produkty „sa ponúkajú ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy“. Je na vnútroštátnom súde, aby preskúmal, či produkty, ktoré ponúka Compass Banca, spĺňajú tieto požiadavky. Vzhľadom na aspekty opísané v spise však pochybujem, že osobná pôžička, ktorú táto spoločnosť ponúka svojim zákazníkom, by sa mohla považovať za „doplnkovú“ k poistnej zmluve, s ktorou je predmetom spoločnej ponuky zákazníkom. Pravdepodobnejší sa mi zdá práve opak, keďže obchodná praktika Compass Banca spočíva v predaji poistnej zmluvy zákazníkom, ktorí práve uzatvárajú s touto úverovou spoločnosťou zmluvu o osobnej pôžičke.
93. Druhý súbor povinností uvedených v článku 24 smernice 2016/97 sa uplatňuje v prípade, keď je „poistný produkt doplnkový k tovaru alebo službe, ktorá nie je poistením, ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy“ (scenár, ktorý, ako som už vysvetlil, sa zjavne hodí lepšie ku skutkovým okolnostiam, ktoré sú predmetom konania vo veci samej). Príslušné čiastkové ustanovenia sú tieto:
– distribútor poistenia musí zákazníkovi ponúknuť možnosť kúpiť tovar alebo službu oddelene (pokiaľ tovar alebo služba, ku ktorým je poistný produkt doplnkový, nepatria do pôsobnosti niektorých iných smerníc) (článok 24 ods. 3) a
– distribútor poistenia musí špecifikovať požiadavky a potreby zákazníka, pokiaľ ide o poistné produkty, ktoré sú súčasťou celkového balíka alebo jednej zmluvy (článok 24 ods. 6).
94. Medzi povinnosťami uvedenými v daných odsekoch ustanovenia a pravidlami uvedenými v smernici 2005/29 opäť nevidím žiadnu nezlučiteľnosť. Domnievam sa najmä, že v článku 24 ods. 3 smernice 2016/97 sa nevyžaduje, aby príslušné vnútroštátne orgány išli nad rámec toho, čo si vyžaduje smernica 2005/29, napríklad, keď sa v nej uvádza, že sa musí všeobecne zakázať krížový predaj poistných produktov, ktoré sú doplnkové k iným produktom alebo službám (vrátane finančných produktov). V uvedenom ustanovení sa totiž len požaduje, aby, pokiaľ sa takéto produkty a/alebo služby „krížovo predávajú“ zákazníkom, zákazníci mali aj možnosť kúpiť si ich samostatne.
95. V danom ustanovení sa od uvedených orgánov ani nevyžaduje, aby plne nevyužívali, na čo sú oprávnené podľa smernice 2005/29. Konkrétne sa domnievam, že článok 24 ods. 3 smernice 2016/97 nebráni príslušnému vnútroštátnemu orgánu, akým je AGCM, nariadiť sedemdňový časový odstup medzi podpismi dvoch zmlúv týkajúcich sa osobnej pôžičky, resp. poistnej zmluvy, ktoré ten istý obchodník ponúka spoločne, pokiaľ sa preukáže, že takáto praktika je „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“, „agresívna“, a teda „nekalá“ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29.
96. Za týchto okolností Súdnemu dvoru navrhujem, aby na štvrtú otázku odpovedal v tom zmysle, že medzi ustanoveniami smernice 2005/29 a ustanoveniami článku 24 smernice 2016/97 nie je rozpor. V druhom uvedenom ustanovení sa od príslušných vnútroštátnych orgánov nepožaduje, aby išli nad rámec toho, čo sa vyžaduje v smernici 2005/29, napríklad všeobecným zákazom obchodnej praktiky, ktorá spočíva v krížovom predaji osobnej pôžičky a poistnej zmluvy. Uvedeným orgánom sa ním ani nebráni, aby nariadili sedemdňový časový odstup medzi podpismi dvoch zmlúv týkajúcich sa daných produktov, pokiaľ sa preukáže, že sporná obchodná praktika je „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“, „agresívna“, a teda „nekalá“ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29.
97. Túto časť ukončím stručným vyjadrením ku skutočnosti, že produkty, ktoré Compass Banca krížovo predáva svojim zákazníkom, nie sú len „poistné produkty“ v zmysle smernice 2016/97, ale aj finančné produkty. Príslušným ustanovením je v tomto smere článok 3 ods. 9 smernice 2005/29. V tomto ustanovení sa uvádza, že „vo vzťahu k ‚finančným službám‘ definovaným v smernici 2002/65/ES[(45)]… môžu členské štáty ukladať požiadavky, ktoré sú reštriktívnejšie alebo normatívnejšie ako [smernica 2005/29] v oblasti, ktorú aproximuje“. „Finančná služba“ sa v článku 2 písm. b) smernice 2002/65 vymedzuje ako „každá služba bankového, úverového, poistného, osobného dôchodkového, investičného alebo platobného charakteru“. Tieto služby zahŕňajú predaj osobných pôžičiek aj poistných zmlúv, aké Compass Banca ponúka svojim zákazníkom.
98. Z uvedených aspektov som vyvodil, že pokiaľ by sa taliansky zákonodarca, vychádzajúc z lex specialis uvedeného v článku 3 ods. 9 danej smernice, rozhodol prijať opatrenie na účely všeobecného zákazu krížového predaja osobnej pôžičky a poistnej zmluvy (čo je aspekt, ktorý musí overiť vnútroštátny súd), bolo by takéto opatrenie v súlade s daným nástrojom.
99. Poznamenávam, že Compass Banca a Europe Assistance Italia tvrdia, že taliansky zákonodarca takéto opatrenia neprijal.(46) Na základe uvedeného sa mi preto javí, že článok 3 ods. 9 smernice 2005/29 nemá vplyv na závery, ku ktorým som dospel v predchádzajúcich častiach.
V. Návrh
100. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), odpovedal takto:
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“),
sa má vykladať v tom zmysle, že „priemerný spotrebiteľ“ nie je nevyhnutne racionálny jednotlivec, ktorý sám aktívne získava relevantné informácie, ktorý racionálne spracúva informácie, ktoré mu boli poskytnuté, a ktorý je tak schopný robiť kvalifikované rozhodnutia. Hoci v niektorých situáciách sa „priemerný spotrebiteľ“ môže považovať za schopného konať racionálne a urobiť kvalifikované rozhodnutie, pojem je dostatočne pružný na to, aby sa v iných situáciách mohol chápať ako jednotlivec s „obmedzenou racionalitou“, ktorý koná bez získania relevantných informácií alebo nie je schopný racionálne spracovať informácie, ktoré mu boli poskytnuté (vrátane informácií, ktoré mu poskytol obchodník).
2. Články 8 a 9 uvedenej smernice
sa majú vykladať v tom zmysle, že obchodná praktika, v rámci ktorej obchodník nielen krížovo predáva dva produkty, ale aj poskytuje svojim zákazníkom informácie takým spôsobom, že nakoniec uveria, že si musia oba produkty nevyhnutne kúpiť spoločne, nie je sama osebe „agresívna“ v zmysle týchto ustanovení. Príslušné orgány členských štátov musia takúto obchodnú praktiku posudzovať „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“, aby mohli určiť, či spĺňa požiadavky stanovené v týchto ustanoveniach. Dôkazné bremeno sa neprenáša na obchodníka. Ak však tieto orgány po dokončení posúdenia dospejú k záveru, že obchodná praktika je „agresívna“ v zmysle uvedených ustanovení, musia ju zakázať. V tomto smere môžu napríklad požadovať, aby sa medzi podpismi zmlúv týkajúcich sa dvoch produktov uplatňoval sedemdňový časový odstup. Pokiaľ navyše dané dva produkty súvisia s „finančnými službami“, môžu členské štáty prijať pravidlá na účely zákazu krížového predaja týchto produktov, pričom sa uplatní lex specialis stanovený v článku 3 ods. 9 danej smernice.
3. Článok 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/97 z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia
sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni príslušným orgánom členských štátov nariadiť sedemdňový časový odstup medzi podpismi dvoch zmlúv týkajúcich sa osobnej pôžičky, resp. poistnej zmluvy, ktoré ten istý obchodník ponúka spoločne, pokiaľ sa preukáže, že takáto praktika je „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti“, „agresívna“, a teda „nekalá“ v zmysle smernice 2005/29.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 CARRÈRE, E.: D’autres vies que la mienne. Folio, 2010, s. 194 a 195 (voľný preklad). V uvedenom románe autor hovorí o živote francúzskeho sudcu, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania vedúci k rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C‑473/00, EU:C:2002:705), ktorý sa týka otázky nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22).
4 Pozri odôvodnenie 7 uvedenej smernice.
5 Pozri okrem iného odôvodnenia 11, 23 a 24 smernice 2005/29, ako aj jej článok 1.
6 Pozri článok 5 smernice 2005/29.
7 Podľa článku 2 písm. b) smernice 2005/29 je „,obchodník‘ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce do rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, a ktokoľvek, kto koná v mene alebo v zastúpení obchodníka“.
8 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia (Ú. v. EÚ L 26, 2016, s. 19).
9 Obchodná praktika sa môže považovať za nekalú v zmysle článku 5 ods. 2 smernice 2005/29 len po splnení uvedených dvoch podmienok (pozri v tomto smere rozsudok zo 7. septembra 2016, Deroo‑Blanquart, C‑310/15, EU:C:2016:633, bod 32 a citovanú judikatúru).
10 Doplním, že pojem „spotrebiteľ“ je vymedzený v článku 2 písm. a) smernice 2005/29 ako „akákoľvek fyzická osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce mimo rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti“.
11 Pozri SICILIANI, P., RIEFA, C., GAMPER, H.: Consumer Theories of Harm: An Economic Approach to Consumer Law Enforcement and Policy Making. 1. vydanie, Hart Publishing, 2019, s. 25.
12 LOBEL, O.: A Behavioural law and economics perspective: Between methodology and ideology when behavioural sciences meet law. In: van GESTEL, R., MICKLITZ, H.‑W., RUBIN, E. L.: Rethinking Legal Scholarship: A Transatlantic Dialogue. Cambridge University Press, 2017, s. 476.
13 Pozri WHEELER, G.: Bounded rationality. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, 2020, dostupné na https://plato.stanford.edu/archives/fall2020/entries/bounded‑rationality/.
14 Pozri van BOOM, W., GARDE, A.: The European Unfair Commercial Practices Directive: Impact, Enforcement Strategies and National Legal Systems. 1. vydanie, Routledge, 2014, s. 6.
15 Pozri SICILIANI, P., RIEFA, C., GAMPER.: (poznámka pod čiarou 11 vyššie), s. 21.
16 Pozri napríklad van BOOM, W., GARDE, A.: The European Unfair Commercial Practices Directive: Impact, Enforcement Strategies and National Legal Systems. Routledge (poznámka pod čiarou 14 vyššie), s. 6.
17 Pozri rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius (C‑495/19, EU:C:2020:431, bod 22 a citovaná judikatúra).
18 Oznámenie Komisie – Usmernenie k výkladu a uplatňovaniu smernice 2005/29 (Ú. v. EÚ C 526, 2021, s. 1).
19 Pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Laila Medina vo veci Caixabank a i. (Preskúmanie transparentnosti v hromadných žalobách) (C‑450/22, EU:C:2024:64, bod 46).
20 Pozri rozsudok z 13. januára 2000, Estée Lauder (C‑220/98, EU:C:2000:8, body 27 až 31).
21 Aby som poskytol do istej miery „zábavný“ príklad, Súdny dvor výslovne rozhodol, že kritérium „priemerného spotrebiteľa“ použité v smernici 2005/29 sa uplatňuje aj v kontexte vyhodnotenia nebezpečenstva vzniku zavádzania alebo zmätku, na ktoré sa odkazuje v článku 3 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/30/EÚ z 19. mája 2010 o udávaní spotreby energie a iných zdrojov energeticky významnými výrobkami na štítkoch a štandardných informáciách o výrobkoch (Ú. v. EÚ L 153, 2010, s. 1) [pozri rozsudok z 25. júla 2018, Dyson (C‑632/16, EU:C:2018:599, bod 56)].
22 Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
23 Rozsudok z 21. septembra 2023, mBank (Poľský register protiprávnych podmienok) (C‑139/22, EU:C:2023:692, body 66).
24 Pozri poznámku pod čiarou 18 vyššie.
25 Súdny dvor napríklad dospel k názoru, že pri informovaní spotrebiteľa o tom, že vyhral cenu, sa využíval psychologický efekt a spotrebiteľ sa nabádal k tomu, aby urobil rozhodnutie, ktoré nebolo nevyhnutne racionálne [pozri rozsudok z 18. októbra 2012, Purely Creative a i. (C‑428/11, EU:C:2012:651, bod 38)].
26 Pozri rozsudok zo 7. septembra 2016 (C‑310/15, EU:C:2016:633, bod 36).
27 Tamže, bod 37. Iné okolnosti, na ktoré v tejto súvislosti odkazuje Súdny dvor, zahŕňali skutočnosť, že viazaná ponuka spĺňala očakávania veľkej časti spotrebiteľov a že bolo možné, aby spotrebiteľ súhlasil so všetkými prvkami danej ponuky alebo predaj zrušil.
28 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
29 Dodám, že v odôvodnení 13 tejto smernice sa uvádza, že „klamlivé“ a „agresívne“ obchodné praktiky sú „dva druhy obchodných praktík, ktoré sú zďaleka najbežnejšie“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
30 Články 6 a 7 smernice 2005/29 sa skutočne týkajú „klamlivých praktík“.
31 Pozri rozsudok zo 7. septembra 2016, Deroo‑Blanquart (C‑310/15, EU:C:2016:633, bod 28 a citovaná judikatúra).
32 V rozsudku citovanom v predchádzajúcej poznámke pod čiarou Súdny dvor v skutočnosti používa pojem „viazané ponuky“ na označenie obchodnej praktiky spočívajúcej v predaji počítača vybaveného vopred nainštalovaným softvérom bez možnosti pre spotrebiteľa kúpiť si rovnaký model počítača, ktorý by nebol vybavený vopred nainštalovaným softvérom.
33 Pozri v tejto súvislosti opäť rozsudok zo 7. septembra 2016, Deroo‑Blanquart (C‑310/15, EU:C:2016:633, bod 30 a citovaná judikatúra).
34 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska (C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 30).
35 Pozri v tejto súvislosti aj odôvodnenie 16 smernice 2005/29, v ktorom sa uvádza, že „agresívne“ obchodné praktiky sú „praktiky využívajúce obťažovanie a nátlak vrátane použitia fyzickej sily a neprimeraný vplyv“.
36 Pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 7. septembra 2016, Deroo‑Blanquart (C‑310/15, EU:C:2016:633, bod 30 a citovaná judikatúra). Pozri v tomto zmysle aj rozsudky zo 17. januára 2013, Köck (C‑206/11, EU:C:2013:14, bod 50), v ktorom Súdny dvor dospel v podstate k záveru, že ak nie je obchodná praktika uvedená v prílohe I k smernici 2005/29, musí posúdenie jej nekalého charakteru vykonať samotný príslušný vnútroštátny orgán na základe kritérií stanovených v článkoch 5 až 9 danej smernice, a táto skutočnosť mu bráni takúto praktiku všeobecne zakázať, a z 12. júna 2019, Orange Polska (C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 25).
37 Pozri rozsudok z 19. októbra 2017, Europamur Alimentación (C‑295/16, EU:C:2017:782, bod 39 a citovaná judikatúra).
38 Rozsudok z 12. júna 2019 (C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 35 a citovaná judikatúra).
39 Tamže, body 46 až 49.
40 Pojem „distribútor poistenia“ sa v článku 2 ods. 1 bode 8 smernice 2016/97 vymedzuje ako „akýkoľvek sprostredkovateľ poistenia, sprostredkovateľ doplnkového poistenia alebo poisťovňa“.
41 V tejto súvislosti konštatujem, že smernica 2016/97 sa uplatňuje, ako sa uvádza v jej odôvodnení 7, na všetok „predaj poistných produktov“ (pozri v tomto smere rozsudok z 29. septembra 2022, TC Medical Air Ambulance Agency (C‑633/20, EU:C:2022:733, bod 48). V tomto kontexte sa článok 24 daného nástroja týka presnejšie krížového predaja takýchto produktov s inými produktmi.
42 Okrem toho sa v odôvodnení 10 smernice 2005/29 uvádza, že tento nástroj „poskytuje ochranu spotrebiteľom tam, kde neexistujú osobitné predpisy pre určité odvetvie na úrovni Spoločenstva“, a teda „dopĺňa acquis Spoločenstva, ktoré sa vzťahuje na obchodné praktiky poškodzujúce ekonomické záujmy spotrebiteľov“.
43 Pozri rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia (C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, body 60 a 61).
44 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
45 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES (Ú. v. ES L 271, 2002, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 321).
46 V tejto súvislosti poznamenávam, že Compass Banca a Europe Assistance Italia tvrdia, že taliansky zákonodarca použil článok 3 ods. 9 smernice 2005/29 len na uloženie určitých povinností „obchodníkom“, ktorí sa na takejto praktike podieľajú (okrem iného požiadavkou, aby sa spotrebiteľovi poskytovali určité informácie a aby sa mu poskytla možnosť kúpiť si dané produkty samostatne).
