1.

Ako sa hovorí, do tretice všetko dobré.

2.

Prejednávaná vec predstavuje tretí prípad, keď sa Česká republika snaží predložiť súdom Únie spor s Európskou komisiou týkajúci sa povinnosti pripísať vlastné zdroje Únie. Vyplýva to z pokusov tohto členského štátu podať jednak žalobu o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ (s cieľom napadnúť list Komisie, ktorým ho Komisia vyzvala na zaplatenie) ( 2 ) a jednak žalobu na nečinnosť podľa článku 265 ZFEÚ (z dôvodu, že Komisia proti nemu nepodala žalobu o nesplnenie povinnosti). ( 3 )

3.

Súdny dvor sa totiž vo svojom prelomovom rozsudku Česká republika/Komisia ( 4 ) domnieva, že ak členský štát nesúhlasí s Komisiou, pokiaľ ide o jeho povinnosti týkajúce sa vlastných zdrojov, nie je možné podať žalobu o neplatnosť, ani nie je možné zaviazať Komisiu, aby podala žalobu o nesplnenie povinnosti. Členský štát sa však môže domáhať náhrady škody z dôvodu bezdôvodného obohatenia Únie a podať na tento účel žalobu na Všeobecný súd.

4.

V praxi teda členský štát musí spornú sumu vlastných zdrojov Únie pripísať na účet Komisie, aby sa vyhol povinnosti zaplatiť úroky z omeškania v prípade, že spor prehrá. Následne môže členský štát preukázať, že Komisia sa mýlila, keď sa prostredníctvom žaloby založenej na bezdôvodnom obohatení Únie snaží dosiahnuť vrátenie tejto sumy.

5.

Česká republika to urobila. Po prekonaní tejto procesnej prekážky sa Súdny dvor v odvolacom konaní zaoberá vecnou otázkou, či tento členský štát alebo Komisia správne pochopili rozpočtové pravidlá Únie.

6.

Rozsudkom Všeobecného súdu z 11. mája 2022, Česká republika/Komisia (T‑151/20, EU:T:2022:281; ďalej len „napadnutý rozsudok“), Všeobecný súd čiastočne vyhovel žalobe Českej republiky o bezdôvodnom obohatení. Všeobecný súd v podstate konštatoval, že Česká republika mohla byť oslobodená od povinnosti zaplatiť určité sumy vlastných zdrojov, ktoré sa ukázali ako nevymožiteľné, a že pred prijatím opatrení potrebných na zapísanie týchto súm na príslušné účty bola oprávnená počkať na správu o misii zaslanú Európskym úradom pre boj proti podvodom (ďalej len „OLAF“) ( 5 ).

7.

V odvolaní Komisia tvrdí, že Česká republika bola podľa práva Únie povinná zaplatiť všetky sporné sumy a že nedošlo k bezdôvodnému obohateniu Únie.

8.

Táto vec preto vyvoláva dôležité principiálne a praktické otázky týkajúce sa povinností členských štátov vyplývajúcich z práva vlastných zdrojov Únie. Hlavné otázky sú v podstate dve. Prvá z nich si vyžaduje výklad relevantného práva Únie s cieľom určiť, či oneskorené zaúčtovanie členským štátom bráni tomu, aby bol tento členský štát oslobodený od povinnosti poskytnúť vlastné zdroje. Druhá otázka sa týka toho, či Česká republika vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci oneskorene stanovila a zapísala nároky Únie, pretože čakala na správu OLAF o misii.

9.

Európska únia sa opiera o vyrovnaný rozpočet, ktorý je financovaný najmä z jej vlastných zdrojov. Vlastné zdroje Únie sú predovšetkým príjmy, ktoré do rozpočtu Únie plynú automaticky, bez potreby akéhokoľvek následného rozhodnutia orgánov členského štátu. ( 6 )

10.

Existuje niekoľko druhov vlastných zdrojov Únie vrátane tradičných vlastných zdrojov (ďalej len „TVZ“), ktoré predstavujú najmä clá na výrobky dovážané z tretích krajín. ( 7 ) TVZ predstavujú priamy zdroj príjmov Európskej únie, ktorý nie je závislý od príspevkov členských štátov. ( 8 ) Sú v celom rozsahu stanovené normotvorcom Únie ( 9 ) a členské štáty pri výbere a pripísaní týchto zdrojov sú len výkonnými orgánmi. ( 10 )

11.

Keďže Európska únia nemá vlastné daňové orgány, členské štáty musia vyberať clo a odvádzať ho („sprístupňovať“ v terminológii právnych predpisov Únie) do rozpočtu Únie tým, že ho ukladajú na účet vedený na meno Komisie (pričom si môžu ponechať určitý percentuálny podiel na náklady spojené s vyberaním).

12.

V skratke teda platí, že TVZ sú peniaze Únie, ale Európska únia sa pri ich získavaní musí spoliehať na členské štáty.

13.

V dôsledku toho sa systém vlastných zdrojov Únie sa riadi osobitným právnym rámcom Únie, ( 11 ) ktorý je jadrom prejednávanej veci. V tomto systéme členské štáty nemajú možnosť voľného uváženia a musia sprístupniť vlastné zdroje podľa pravidiel (vrátane lehôt) stanovených v právnych predpisoch Únie o vlastných zdrojoch. ( 12 )

14.

Pre túto vec sú relevantné rozhodnutia 2000/597 ( 13 ) a 2007/436, ( 14 ) ako aj nariadenie 1150/2000. ( 15 )

15.

Nariadenie č. 1150/2000 obsahuje ustanovenia o sprístupňovaní vlastných zdrojov Komisii. Dochádza k tomu v troch krokoch. Po prvé členský štát musí stanoviť nároky Únie, čo upravuje článok 2 tohto nariadenia. Po druhé tento členský štát musí tieto nároky zapísať do účtovných kníh v súlade s článkom 6. Po tretie podľa článkov 9 a 10 uvedeného nariadenia je členský štát povinný sprístupniť Komisii stanovenú sumu pripísaním sumy zodpovedajúcej týmto nárokom na účet Komisie.

16.

Pokiaľ ide o stanovenie nárokov, článok 2 ods. 1 nariadenia 1150/2000 vytvára prepojenie s colnými právnymi predpismi Únie. Podľa tohto ustanovenia musí byť nárok Európskej únie na TVZ preukázaný „bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch.“ ( 16 ) Podľa článku 2 ods. 2 tohto nariadenia je dátumom vzniku dátum zápisu do účtovných kníh, ktorý je stanovený v colných predpisoch.

17.

Pokiaľ ide o zápis nárokov do účtovných kníh, článok 6 ods. 1 nariadenia 1150/2000 ukladá členským štátom povinnosť viesť pre vlastné zdroje samostatné účty. ( 17 ) Podľa článku 6 ods. 3 tohto nariadenia musia členské štáty v stanovenej lehote ( 18 ) zapísať TVZ na jeden z dvoch účtov. V bežnej situácii, a to v prípade, keď vybrali dlžné sumy alebo na ne bola zložená záruka od dlžníka, zapíšu nárok do bežných účtovných záznamov, ktoré sa označujú ako „účet A“. Ak však sumy od dlžníka neboli vybraté alebo na ne nebola poskytnutá žiadna záruka, ako aj v prípade, že záruka poskytnutá bola, ale voči sumám boli vznesené námietky a môžu sa zmeniť, členské štáty zapíšu nároky Únie do osobitných účtovných záznamov, ktoré sa označujú ako „účet B“.

18.

Čo sa týka poskytnutia vlastných zdrojov Komisii, článok 9 ods. 1 nariadenia 1150/2000 stanovuje, že členské štáty musia pripísať vlastné zdroje na účet založený v mene Komisie v súlade s postupom ustanoveným v článku 10. Podľa článku 10 ods. 1 uvedeného nariadenia a po odpočítaní nákladov na vyberanie sa vklad vlastných zdrojov z účtu A na účet Komisie musí vykonať v lehote podľa toho, kedy nároky vznikli, zatiaľ čo v prípade vlastných zdrojov z účtu B sa vklad musí vykonať v lehote podľa toho, kedy boli nároky vybraté. Podľa článku 11 má akékoľvek omeškanie s poskytnutím vlastných zdrojov Komisii za následok vznik povinnosti platiť úroky.

19.

Podľa článku 17 ods. 1 nariadenia 1150/2000 sa od členských štátov vyžaduje, že „vykonajú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že čiastka zodpovedajúca nárokom vzniknutým podľa článku 2 je sprístupnená Komisii tak, ako je uvedené v tomto nariadení“.

20.

Pre nároky zapísané na účet B však článok 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 v znení platnom v rozhodnom čase stanovuje, že členské štáty „sú oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii čiastky zodpovedajúce stanoveným nárokom, ktoré nie je možné vybrať: a) z dôvodu vis maior; alebo b) z iných dôvodov, ktoré im nie je možné pripísať“.

21.

Podľa článku 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 sa sumy stanovených nárokov považujú za sumy, ktoré nie je možné vybrať, „najneskôr po uplynutí piatich rokov odo dňa, kedy bola čiastka stanovená podľa článku 2“, alebo v prípade odvolania po vynesení alebo uverejnení konečného rozhodnutia. Sumy, ktoré nie je možné vybrať, sa s konečnou platnosťou odpíšu z účtu B. ( 19 )

22.

V súlade s postupom uvedeným v článku 17 ods. 3 a 4 nariadenia 1150/2000 členské štáty musia poskytnúť Komisii informácie, ak suma nárokov, ktoré nie je možné vybrať, presiahla 50000 eur (často označované ako správy o odpise). Komisia môže členskému štátu oznámiť svoje pripomienky s cieľom posúdiť odôvodnenie jeho oslobodenia podľa článku 17 ods. 2, ako sa to stalo v tomto prípade.

23.

Táto vec vznikla v dôsledku sporu medzi Českou republikou a Komisiou o to, či tento členský štát oneskorene stanovil určité sumy zodpovedajúce vlastným zdrojom Únie, pretože čakal na informácie od OLAF‑u. Nižšie je uvedený sled udalostí, ktoré viedli k tejto veci.

24.

V roku 2001 Európska únia uložila antidumpingové clá na vreckové zapaľovače z Číny. ( 20 ) V dôsledku toho došlo k snahám o obchádzanie týchto ciel a k pokusom o dovoz zapaľovačov do Európskej únie s falošne deklarovaným pôvodom z viacerých krajín juhovýchodnej Ázie vrátane Laosu, čím bolo porušené právo Únie.

25.

Baide Lighter Industry (LAO) Co., Ltd. je laoská spoločnosť, ktorá dovážala vreckové zapaľovače do Európskej únie prostredníctvom svojej európskej spoločnosti Baide International (Europe) s. r. o. so sídlom v Prahe (Česká republika). Tieto spoločnosti budem súhrnne označovať ako „Baide“.

26.

Dňa 22. marca 2006 české orgány prijali rizikový profil (ďalej len „rizikový profil“), ktorý naznačoval, že existuje dôvodné podozrenie z obchádzania colných predpisov v súvislosti s dovozom zapaľovačov, a zaviedli vnútorné kontroly.

27.

Dňa 13. apríla 2006 české orgány zaslali OLAF‑u list, v ktorom poskytli informácie o prípadoch dovozu zapaľovačov a poukázali na podozrenia z podvodov, ktorých sa dopustili niektoré spoločnosti vrátane Baide.

28.

Dňa 28. augusta 2006 české orgány začali vyšetrovanie týkajúce sa spoločnosti Baide.

29.

Dňa 2. novembra 2006 české orgány aktualizovali rizikový profil.

30.

Dňa 20. decembra 2006 začal OLAF vyšetrovanie dovozu zapaľovačov z Laosu za obdobie rokov 2004 až 2006.

31.

Dňa 30. apríla 2007 prijal OLAF oznámenie o vzájomnej pomoci, ktoré bolo zaslané členským štátom s cieľom upozorniť ich na podozrenie z podvodu, a požiadal ich o ďalšie informácie.

32.

V dňoch 2. až 26. novembra 2007 odišla do Laosu a Thajska misia Únie s cieľom prešetriť údajné obchádzanie antidumpingových ciel na zapaľovače dovážané z Laosu do Európskej únie v období rokov 2004 až 2007 (ďalej len „misia“). Tím misie Únie pozostával z úradníkov úradu OLAF a colných orgánov Českej republiky, Nemecka a Spojeného kráľovstva, teda troch členských štátov, ktoré sú považované za štáty najviac dotknuté týmto dovozom.

33.

Počas misie členovia misie Únie a laoské orgány vypracovali a podpísali 15. novembra 2007 dokument „Agreed Joint Minutes“ (ďalej len „zápisnica z 15. novembra 2007“). ( 21 ) Táto zápisnica opisovala kontext a zistenia misie a obsahovala súbor priložených dokumentov.

34.

V zápisnici z 15. novembra 2007 sa najmä poukazuje na predbežné vyšetrovanie, ktoré laoské orgány vykonali pred misiou a z ktorého vyplynulo, že 96 zo 110 zásielok uvedených na zozname dovozov do Únie predstavuje opätovný vývoz dovezených čínskych zapaľovačov, zatiaľ čo zvyšných 14 zásielok tvorili zapaľovače s pôvodom v Laose. V tejto zápisnici sa tiež uvádzali ďalšie informácie a dokumenty získané od laoských orgánov a z návštevy priestorov spoločnosti Baide v Laose. Ďalej sa v nej uvádzalo, že bolo dohodnuté, že laoské orgány vykonajú ďalšie vyšetrovanie týkajúce sa niektorých ďalších zásielok identifikovaných počas misie a že tím misie Únie predloží niektorým orgánom v Laose novú žiadosť o vyhľadanie colných vyhlásení týkajúcich sa všetkých dotknutých zásielok.

35.

Po návrate z misie sa OLAF zaviazal, že začiatkom roka 2008 oznámi Českej republike dôkazy zhromaždené počas misie. OLAF však svoju správu, ku ktorej boli pripojené dôkazy, oznámil oneskorene.

36.

Dňa 6. mája 2008 spoločnosť Baide ukončila svoju činnosť v Českej republike.

37.

Dňa 30. mája 2008 OLAF prijal správu o misii (ďalej len „správa o misii OLAF“). Táto správa obsahovala zhrnutie misie, výsledky a odporúčania OLAF a boli k nej pripojené dôkazy zhromaždené počas misie.

38.

V správe o misii OLAF boli predovšetkým zhrnuté informácie získané počas misie a uvádzalo sa v nej, že informácie dostupné v Laose spolu s informáciami poskytnutými členskými štátmi umožnili OLAF‑u pripraviť úplný audítorský záznam pre 67 zásielok dovezených do Únie. V tejto správe sa dospelo k záveru, že spoločnosť Baide dovážala zapaľovače z Číny do Laosu a opätovne ich vyvážala cez Thajsko do Európskej únie, čím obchádzala antidumpingové clá.

39.

V odporúčaniach OLAF‑u v tejto správe sa v relevantnej časti uvádza, že „dôkazy o čínskom pôvode zistené počas kontroly postačujú na to, aby členské štáty začali správne konanie o dodatočné vyrubenie cla“.

40.

Dňa 9. júla 2008 bola Českej republike oznámená správa o misii OLAF.

41.

Dňa 4. augusta 2008 bola Českej republike na základe jej žiadosti doručená česká jazyková verzia správy o misii OLAF.

42.

Dňa 11. augusta 2008 sa konalo stretnutie českých orgánov v súvislosti s ďalšími krokmi. V ten istý deň vykonali české orgány kontrolu priestorov spoločnosti Baide v Prahe a zistili, že spoločnosť bola k 6. máju 2008 vymazaná z obchodného registra a presťahovala sa.

43.

Počnúc septembrom 2008 české orgány prijali nie veľmi úspešné opatrenia na dodatočné vyrubenie a vymáhanie cla v 28 prípadoch týkajúcich sa zapaľovačov dovezených spoločnosťou Baide do Českej republiky a prepustených do voľného obehu v období od 26. septembra 2005 do 1. marca 2007.

44.

V období od 22. septembra 2008 do 18. februára 2009 Česká republika stanovila dlžné clá spoločnosti Baide a sumy zodpovedajúce stanoveným, ale ešte nevymoženým clám zo sporných dovozov zapísala na účet B podľa článku 6 ods. 3 písm. b) nariadenia 1150/2000.

45.

Dňa 10. decembra 2008 prijal OLAF záverečnú správu o vyšetrovaní dovozu zapaľovačov z Laosu za obdobie rokov 2004 až 2006 (ďalej len „záverečná správa OLAF“). Táto správa zhrnula kontext a výsledky misie a uviedla právne hodnotenie a závery OLAF‑u.

46.

V období od novembra 2013 do novembra 2014 Česká republika predložila Komisii správy o 28 prípadoch, v ktorých sa tento členský štát domnieval, že by mal byť oslobodený od povinnosti sprístupniť tieto sumy Komisii podľa článku 17 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1150/2000, pretože vymáhanie nebolo možné.

47.

Po niekoľkých výmenách informácií Komisia 20. januára 2015 zaslala Českej republike list, v ktorom vyjadrila svoje stanovisko, že podmienky stanovené v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 neboli v 28 prípadoch splnené. Komisia vyzvala tento členský štát, aby na jej účet pripísal sumu 53976340 českých korún (CZK) (približne 2112708 eur).

48.

Dňa 17. marca 2015 Česká republika po tom, ako vzniesla výhrady, uhradila na účet Komisie 75 % tejto sumy (40482255 CZK, teda približne 1584531 eur) po odpočítaní nákladov na vyberanie zodpovedajúcich 25 %. ( 22 )

49.

Česká republika podala 16. marca 2020 na Všeobecný súd žalobu založenú na bezdôvodnom obohatení Európskej únie, ktorou sa domáhala vrátenia tejto sumy.

50.

Belgické kráľovstvo a Poľská republika vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Českej republiky.

51.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe Českej republiky, pokiaľ ide o časť tejto sumy.

52.

Po prvé Všeobecný súd rozhodol, že Česká republika sa môže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 na účely oslobodenia od povinnosti sprístupniť príslušné sumy Komisii bez ohľadu na to, či tento členský štát vykonal včasný zápis na účet B v súlade s lehotami stanovenými v článku 6 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia. Všeobecný súd sa tiež domnieval, že Česká republika vykonala tento zápis včas, keďže lehoty stanovené na tento účel nemožno počítať odo dňa, keď mali byť predmetné nároky stanovené, ale odo dňa, keď boli tieto nároky skutočne stanovené (body 85 až 93 napadnutého rozsudku).

53.

Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že Česká republika mohla stanoviť clo splatné spoločnosťou Baide až po prijatí správy o misii OLAF a že tento členský štát nebol povinný tak urobiť po návrate misie. Všeobecný súd odôvodnil, že Česká republika bola oprávnená počkať na túto správu, a nie žiadať o dôkazy zhromaždené počas predchádzajúcej misie, keďže OLAF sa zaviazal oznámiť tieto dôkazy začiatkom roka 2008, ale oznámil ich oneskorene, a OLAF mal najlepšie predpoklady na analýzu a overenie týchto dôkazov (body 94 až 126 napadnutého rozsudku).

54.

Po tretie Všeobecný súd rozhodol, že ukončenie činnosti spoločnosti Baide mohlo predstavovať dôvod, ktorý nemožno pripísať Českej republike a na základe ktorého by tento členský štát mohol byť oslobodený od povinnosti zaplatiť spornú sumu v súlade s článkom 17 ods. 2 písm. b) nariadenia 1150/2000, keďže na území Českej republiky už potom nemohol byť zabavený žiaden majetok (body 127 až 137 napadnutého rozsudku).

55.

Po štvrté Všeobecný súd sa však domnieval, že Česká republika bola podľa práva Únie povinná požadovať zloženie zábezpeky na vymáhanie antidumpingového cla, ktoré mohla byť Baide povinná platiť od okamihu prijatia rizikového profilu, t. j. od 22. marca 2006. Na tomto základe Všeobecný súd dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohateniu Únie došlo v prípade 12 z 28 dovozov uskutočnených pred týmto dátumom, ale nie v prípade 16 dovozov uskutočnených po tomto dátume (body 145 až 196 napadnutého rozsudku).

56.

Svojím odvolaním podaným 22. júla 2022 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil prvý bod výroku napadnutého rozsudku, zamietol žalobu a uložil Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania, alebo subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie o doteraz nepreskúmaných žalobných dôvodoch s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

57.

Česká republika vo svojom vyjadrení k odvolaniu podanom 8. novembra 2022 navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako neprípustné, prípadne ako nedôvodné, a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

58.

Komisia a Česká republika tiež predložili repliku a dupliku 13. marca 2023 a 21. apríla 2023.

59.

Belgické kráľovstvo a Poľská republika navrhujú, aby Všeobecný súd odvolanie zamietol a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

60.

Rozhodnutím z 13. februára 2023 predseda Súdneho dvora povolil Holandskému kráľovstvu vstúpiť do konania na podporu Českej republiky.

61.

Dňa 10. januára 2024 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom Komisia, Česká republika a belgická, holandská a poľská vláda predniesli ústne argumenty.

62.

Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia Európskej únie rozvinul Súdny dvor v rámci mimozmluvnej zodpovednosti Únie. ( 23 )

63.

Na to, aby Česká republika ako žalobca uspela s takouto žalobou, musí predložiť dôkaz o obohatení na strane Európskej únie, pre ktoré neexistuje platný právny základ, a dôkaz o ochudobnení na jej strane, ktoré súvisí s týmto obohatením. ( 24 )

64.

V tomto konaní nie je sporné, že sa Európska únia obohatila o to, o čo bola ochudobnená Česká republika, keďže tento členský štát uhradil spornú sumu vlastných zdrojov Únie, aj keď nesúhlasil s Komisiou, pokiaľ ide o jeho povinnosť tak urobiť. Podstatou sporu v prejednávanej veci je skôr otázka, či existoval platný právny základ pre takúto platbu.

65.

Pokiaľ sa Česká republika môže úspešne odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000, platný právny základ vyžadujúci platbu by neexistoval. Európska únia by sa tak bezdôvodne obohatila a musela by vrátiť predmetnú sumu.

66.

Všeobecný súd dospel k záveru, že Česká republika sa môže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, pokiaľ ide o vrátenie časti sumy pripísanej do rozpočtu Únie.

67.

V odvolaní Komisia tvrdí, že Česká republika stanovila a zapísala sumy oneskorene, takže sa nemohla odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000. Preto tento členský štát nebol oslobodený od povinnosti poskytnúť Komisii všetky sporné sumy a žiadne sumy by sa nemali vrátiť.

68.

Komisia uvádza dva odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod vychádza z nesprávneho výkladu článku 6 ods. 3 a článku 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 Všeobecným súdom. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade článku 2 ods. 1 a článku 17 ods. 1 nariadenia 1150/2000 v spojení s článkom 217 ods. 1 colného kódexu a s článkom 325 ZFEÚ.

69.

Prvý odvolací dôvod v podstate spochybňuje záver Všeobecného súdu, podľa ktorého sa členský štát môže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 aj v prípade, že zápis na účet B podľa článku 6 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia vykonal neskoro. Druhý odvolací dôvod spochybňuje záver Všeobecného súdu, že Česká republika vykonala zápis včas, pretože bola oprávnená čakať na správu o misii OLAF.

70.

Česká republika, podporovaná belgickou, holandskou a poľskou vládou, tvrdí, že odvolanie podané Komisiou by malo byť zamietnuté ako neprípustné a v každom prípade nedôvodné.

71.

Najprv vysvetlím, prečo sa domnievam, že argumenty, ktoré Česká republika uviedla v súvislosti s prípustnosťou odvolania, musia byť zamietnuté (A). Následne uvediem, prečo sa domnievam, že prvý (B) a druhý (C) odvolací dôvod sú dôvodné.

72.

Česká republika tvrdí, že oba odvolacie dôvody sú neprípustné, pretože nespĺňajú procesné požiadavky, ako ich vykladá judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa jasnosti a presnosti odvolania a napádaných bodov napadnutého rozsudku. ( 25 ) Tento členský štát tiež tvrdí, že niektoré tvrdenia Komisie sú nové a neboli preskúmané v rámci konania na Všeobecnom súde. ( 26 ) Ako Česká republika zdôraznila na pojednávaní, Komisia najmä zmenila svoje stanovisko a predložila nové tvrdenia založené na zápisnici z 15. novembra 2007, ktoré nepredložila Všeobecnému súdu.

73.

Podľa môjho názoru by sa argumenty Českej republiky mali zamietnuť.

74.

Po prvé, na rozdiel od tvrdení tohto členského štátu, oba odvolacie dôvody presne uvádzajú napádané body napadnutého rozsudku a uvádzajú dôvody, pre ktoré sú tieto body podľa Komisie postihnuté nesprávnym právnym posúdením, čo umožňuje Súdnemu dvoru uplatniť svoju právomoc preskúmať ich zákonnosť.

75.

Po druhé, na rozdiel od tvrdení Českej republiky, Komisia v odvolaní neuviedla nové dôvody. V tejto súvislosti z bodov 94, 95 a 104 napadnutého rozsudku, ako aj z písomných vyjadrení Komisie a Českej republiky v konaní na Všeobecnom súde vyplýva, že Komisia vychádzala zo zápisnice z 15. novembra 2007, ( 27 ) aby mohla pred Všeobecným súdom tvrdiť, že Česká republika mala najneskôr po návrate z misie dostatok informácií na stanovenie colného dlhu. V rozsahu, v akom sa Komisia svojimi odvolacími argumentmi snaží preukázať, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Česká republika mohla so stanovením súm počkať až do predloženia správy o misii OLAF, ide o rozšírenie žalobného dôvodu uvedeného pred Všeobecným súdom, a nie o nový odvolací dôvod uvedený prvýkrát v odvolaní.

76.

Preto sa domnievam, že odvolanie je prípustné.

77.

V prvom odvolacom dôvode Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 85 až 93 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil článok 6 ods. 3 a článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000.

78.

Jadrom tvrdenia Komisie je to, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že členský štát sa môže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, aj keď zápis nárokov na účet B podľa článku 6 ods. 3 vykonal oneskorene.

79.

Česká republika podporovaná belgickou, holandskou a poľskou vládou tvrdí, že výklad Komisie týkajúci sa vzťahu medzi článkom 6 ods. 3 písm. b) a článkom 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 nepodporuje znenie ani ciele týchto ustanovení. Podľa názoru týchto členských štátov nemôže mať oneskorený zápis na účet B automaticky za následok vylúčenie členského štátu z možnosti odvolávať sa na článok 17 ods. 2 To by bolo v rozpore s úmyslom normotvorcu Únie, ktorý je základom tohto ustanovenia.

80.

Podľa môjho názoru výklad vzťahu medzi článkom 6 ods. 3 písm. b) a článkom 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 závisí od toho, kedy sa vykonanie zápisu nároku považuje za oneskorené. Ak sa zápis oneskorí, pretože ho členský štát nevykonal skôr v dôsledku nesplnenia vlastných povinností, nie je dôvod, aby sa tento členský štát odvolával na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000. Podľa tohto posledného ustanovenia môže byť členský štát oslobodený od povinnosti poskytnúť prostriedky do rozpočtu Únie len vtedy, ak sa preukáže, že dlh nie je možné vybrať z dôvodov, ktoré nemožno pripísať tomuto členskému štátu. ( 28 )

81.

Najprv preskúmam otázku, kedy by mala platiť domnienka, že členský štát vykonal zápis nároku oneskorene, a teda porušil článok 6 ods. 3 nariadenia 1150/2000. Potom sa budem zaoberať vzťahom medzi článkom 6 ods. 3 a článok 17 ods. 2 tohto nariadenia a preskúmam, či oneskorený zápis bráni tomu, aby sa členský štát mohol odvolávať na článok 17 ods. 2.

82.

Podľa Komisie je zápis oneskorený, ak bol vykonaný po lehote počítanej od okamihu, keď členský štát mal stanoviť nárok. Naproti tomu podľa Českej republiky a členských štátov, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, môže lehota na vznik nároku začať plynúť až od okamihu, keď členský štát nárok skutočne stanovil.

83.

Na úvod treba uviesť, že zo znenia nariadenia 1150/2000 a z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že stanovenie a zápis nárokov spolu úzko súvisia. ( 29 )

84.

Zo znenia článku 6 ods. 3 písm. a) nariadenia 1150/2000 vyplýva, že nároky by sa mali zapísať na príslušný účet najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol. Lehota na zapísanie nároku teda začína plynúť od okamihu, keď nárok vznikne.

85.

Ak počas tejto lehoty členský štát vyberie clo alebo naň získa záruku, tieto nároky sa zapíšu na účet A. Naopak, ak sa členskému štátu nepodarí vybrať dlh alebo ak je nárok sporný, takéto nároky sa zapíšu na účet B. Od okamihu zapísania nároku na účet B bude členský štát v súlade s článkom 17 ods. 1 nariadenia 1150/2000 povinný prijať všetky potrebné opatrenia s cieľom pokúsiť sa vybrať dlh a poskytnúť príslušnú sumu Komisii.

86.

Lehota na zapísanie nárokov na účet A alebo B je rovnaká a začína plynúť od mesiaca, v ktorom nárok vznikol. Táto lehota teda závisí od článku 2 nariadenia č. 1150/2000, ktorý upravuje, kedy sa majú stanoviť nároky.

87.

Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 vzniká nárok Únie na vlastné zdroje „bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch“. Na druhej strane článok 217 ods. 1 colného kódexu v znení uplatniteľnom v relevantnom čase stanovuje, že clo „colné orgány vypočítajú ‚akonáhle majú potrebné údaje‘.“ ( 30 )

88.

Podľa judikatúry teda nárok vzniká ihneď potom, ako sú colné orgány členských štátov schopné vypočítať výšku nárokov vyplývajúcu z colného dlhu a určiť platiteľa cla. ( 31 )

89.

Z uvedeného vyplýva, že členský štát vykonal oneskorený zápis na zodpovedajúci účet (A alebo B), a teda porušil článok 6 ods. 3 nariadenia 1150/2000, ak sa oneskoril so stanovením nároku. Na druhej strane členský štát stanovil nárok oneskorene, ak mal dostatočné informácie (na výpočet sumy a identifikáciu dlžníka), ale tento nárok nestanovil.

90.

Zo znenia a štruktúry nariadenia 1150/2000 teda vyplýva, že správny je výklad navrhovaný Komisiou, podľa ktorého členský štát vykonal zápis nárokov oneskorene, ak nedodržal lehotu počítanú od okamihu, kedy mal tieto nároky stanoviť, a nie od okamihu, kedy ich skutočne stanovil.

91.

Poľská vláda tvrdí, že takýto prístup umožňuje svojvoľné rozhodovanie. Podľa tohto členského štátu by hypotetický dátum, ku ktorému mali vnútroštátne orgány stanoviť colný dlh, nebolo možné v praxi dodržať.

92.

Nesúhlasím s poľskou vládou, že rozhodnutie o tom, kedy mal členský štát stanoviť nárok, je svojvoľné. Vychádza totiž zo zistenia, či orgány členského štátu mali k dispozícii dostatočné informácie (o sume a dlžníkovi) v okamihu, keď sa tvrdí, že členský štát mal stanoviť nárok. Ak členský štát nemal a ani nemohol mať dostatočné informácie, potom mu nevzniká povinnosť stanoviť nárok, pretože táto povinnosť vzniká až vtedy, keď má členský štát dostatočné informácie.

93.

Ak však možno preukázať, že členský štát mal alebo mohol mať, ak by konal aktívne, všetky potrebné informácie, ale nekonal, dochádza k oneskorenému stanoveniu, a teda aj zápisu nároku. Ak členský štát zostal pasívny pri získavaní potrebných informácií, nemôže tvrdiť, že nemohol stanoviť nárok skôr.

94.

Takýto výklad je v súlade s nevyhnutnosťou striktného výkladu povinností členských štátov týkajúcich sa vzniku a zapisovania nárokov Únie na vlastné zdroje z dôvodu zraniteľnosti systému vlastných zdrojov Únie, ktorý je úplne závislý od aktívnej spolupráce členských štátov. ( 32 )

95.

Výklad, podľa ktorého musí byť lehota členského štátu na zapísanie nárokov na vlastné zdroje počítaná od okamihu, kedy mali byť nároky stanovené, a nie od okamihu, kedy boli tieto nároky skutočne stanovené, je podporený aj ranou judikatúrou. ( 33 ) V tomto ohľade Súdny dvor rozhodol, že ak aj chyba spôsobená colnými orgánmi členského štátu má za následok, že dlžník nie je povinný zaplatiť sumu príslušného cla, táto chyba nie je spôsobilá spochybniť povinnosť daného členského štátu zaplatiť nároky, ktorých vznik mal byť určený v rámci poskytnutia vlastných zdrojov. ( 34 ) Okrem toho Súdny dvor nedávno vo veci Komisia/Spojené kráľovstvo ( 35 ) konštatoval, že Spojené kráľovstvo nezapísalo do účtovnej evidencie splatné clo v plnej výške, a teda nestanovilo a nesprístupnilo Komisii vlastné zdroje týkajúce sa uvedených dovozov v plnej výške a v čase, keď sa tak malo stať. ( 36 )

96.

Preto, pokiaľ ide o otázku, kedy sa členský štát oneskorí so zápisom nárokov, navrhujem Súdnemu dvoru, aby prijal výklad predložený Komisiou, podľa ktorého lehota na zapísanie nároku začína plynúť od okamihu, keď členský štát mal nárok stanoviť, a nie od okamihu, kedy ho skutočne stanovil.

97.

Na podporu svojho tvrdenia, že členský štát sa nemôže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, pretože stanovil a zapísal nárok oneskorene, sa Komisia odvoláva na rozsudok Komisia/Taliansko. ( 37 ) Komisia sa domnieva, že z tohto rozsudku vyplýva, že článok 17 ods. 2 sa uplatňuje len vtedy, ak sa celý colný režim uskutočnil v súlade s právom Únie, a teda ak boli dodržané lehoty na stanovenie cla a jeho zapísanie na účet B.

98.

Česká republika, ktorú podporujú belgická, holandská a poľská vláda, tvrdí, že rozsudok vo veci Komisia/Taliansko nie je uplatniteľný na prejednávanú vec, keďže vznikla za iných okolností.

99.

Prikláňam sa k názoru týchto členských štátov, že záver, ktorý zastáva Komisia, nevyplýva priamo z rozsudku Komisia/Taliansko.

100.

Tento rozsudok vyplynul zo situácie, v ktorej talianske colné orgány udelili povolenia v rozpore s colnými predpismi Únie, čo viedlo k sprenevere vlastných zdrojov vo výške viac ako 22 miliónov eur. Taliansko zapísalo túto sumu na účet B podľa článku 6 ods. 3 písm. b) nariadenia 1150/2000 a následne sa snažilo odvolať na článok 17 ods. 2 tohto nariadenia z dôvodu, že porušenie mu nebolo možné pripísať. ( 38 )

101.

Súdny dvor rozhodol, že Taliansko si nesplnilo svoje povinnosti tým, že nesprístupnilo sporné sumy Komisii. Najmä v bode 65 vo veci Komisia/Taliansko Súdny dvor rozhodol, že možnosť členských štátov byť oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii sumy zodpovedajúce stanoveným nárokom, si vyžaduje nielen dodržanie podmienok uvedených v článku 17 ods. 2 zmeneného nariadenia č. 1150/2000, ale aj to, aby boli uvedené nároky riadne zapísané na účet B. Ako Súdny dvor vysvetlil v bode 68 tohto rozsudku, zápis na účet B odráža výnimočnú situáciu. V dôsledku toho Súdny dvor v bode 69 tohto rozsudku konštatoval, že „na to, aby bolo možné uplatniť takéto výnimočné zaobchádzanie, musí byť zápis nárokov na účet B vykonaný členskými štátmi v súlade s právom Európskej únie“. ( 39 )

102.

Na tomto základe Súdny dvor konštatoval, že ak by postup vnútroštátnych orgánov bol v súlade s právom Únie, nároky by boli stanovené a zapísané na účet A. Taliansko teda nemohlo tvrdiť, že podmienky upravujúce zápis na účet B boli splnené, pretože tým, že Taliansko nestanovilo nároky, samo spôsobilo podmienky na uplatnenie článku 6 ods. 3 písm. b) nariadenia 1150/2000. Keďže talianske orgány neoprávnene zapísali nároky na vlastné zdroje na účet B, nemožno na ne uplatniť ustanovenia článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000. ( 40 )

103.

Podľa môjho názoru sa teda vo veci Komisia/Taliansko riešila situácia, v ktorej bolo konštatované, že článok 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 sa neuplatní, pretože nároky boli nesprávne zapísané na účet B, hoci mali byť zapísané na účet A, a nie preto, že nároky boli na účet B zapísané oneskorene. ( 41 )

104.

V prejednávanej veci nie je isté, či by Česká republika mohla zapísať nároky na účet A, ak by ich stanovila skôr. Je veľmi pravdepodobné, že by aj napriek tomu musela zapísať nároky na účet B. Ich zápis na účet B je však oneskorený pre skutočnosť, že tento členský štát zostal pasívny v čase, keď bolo možné získať informácie potrebné na stanovenie nárokov.

105.

Vo veci Komisia/Taliansko sa Súdny dvor osobitne nezaoberal otázkou, či sa spojenie „v súlade s právom Únie“ v bode 69 tohto rozsudku týka situácie, keď je nárok správne zapísaný na účet B, ale k samotnému zápisu mohlo dôjsť skôr. Tento rozsudok teda sám osebe nevedie k záveru, že oneskorený zápis automaticky bráni členskému štátu odvolávať sa na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000.

106.

Zmysel uvedeného rozsudku Komisia/Taliansko však naznačuje, že správny výklad vzťahu medzi článkom 6 ods. 3 a článkom 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 je taký, že členský štát sa nemôže odvolávať na článok 17 ods. 2, ak stanovil a zapísal nárok oneskorene.

107.

Česká republika tvrdí, že takýto výklad článku 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 by bol v rozpore so zámerom normotvorcu Únie oslobodiť členský štát, ak nebol príčinou nemožnosti vymáhania cla a nemohol tomu ani zabrániť.

108.

Podľa môjho názoru vychádza zámer článku 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 z toho, že clo je priamym zdrojom rozpočtu Únie, ktorý platia dovozcovia, a nie členské štáty. Členské štáty sú len sprostredkovateľom pri výbere týchto príjmov. Preto ak nemožnosť vymáhať dlh možno pripísať dovozcovi, a nie členskému štátu dovozu, rozpočet Únie by musel túto stratu akceptovať.

109.

Naopak, článok 17 ods. 2 sa netýka situácie, v ktorej je nemožnosť vymáhania dlhu pripísateľná členskému štátu, a to aj z dôvodu jeho nedostatočnej aktívnej angažovanosti pri včasnom stanovení a vymáhaní dlhu.

110.

Ako už bolo vysvetlené, oneskorené stanovenie a zapísanie je možné pripísať členskému štátu. Oneskorené stanovenie presne znamená, že členský štát nestanovil nárok, hoci mohol. Členský štát nemôže tvrdiť, že nemohol stanoviť nárok skôr, ak zostal pasívny pri získavaní potrebných informácií.

111.

Preto výklad, podľa ktorého sa členský štát nemôže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, ak nárok stanovil a zapísal oneskorene, nie je v rozpore s úmyslom normotvorcu Únie, ako ho chápe Česká republika.

112.

Ako Súdny dvor rozhodol, oslobodenie od povinností, ako sa stanovuje v článku 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, je výnimočné svojou povahou a členský štát sa naň môže odvolávať na základe dôvodov, ktoré mu nemožno pripísať. ( 42 ) Takýto striktný výklad článku 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 je odôvodnený nevyhnutnosťou motivovať členské štáty k aktívnemu stanovovaniu a vyberaniu vlastných zdrojov Únie, keďže tieto príjmy sú úplne závislé od aktívnej spolupráce členských štátov (pozri tiež bod 94 týchto návrhov).

113.

Komisia okrem toho tvrdí, že ak by bol členský štát oprávnený odvolávať sa na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000 aj v prípade, že mu je možné pripísať nestanovenie nároku, malo by to škodlivé dôsledky pre finančné záujmy Európskej únie.

114.

Česká republika a členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, tvrdia, že takéto škodlivé následky nemôžu nastať; ak by nevymoženie colného dlhu vyplývalo z oneskoreného stanovenia nároku, ktoré možno pripísať vnútroštátnym orgánom, potom by boli splnené podmienky článku 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000. Rozpočet Únie by tak neutrpel stratu.

115.

Tento argument predložený uvedenými členskými štátmi vedie k záveru, že skutočnosť, či sa členský štát môže alebo nemôže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, ak sa oneskoril so stanovením a zapísaním nárokov, nemá žiadny význam, pretože v takejto situácii členský štát nemohol byť oslobodený od svojej povinnosti poskytnúť príslušnú sumu k dispozícii Komisii. Ponúka sa teda otázka, prečo by sa členský štát, ktorý stanovil nárok neskôr, ako mal byť stanovený, mohol odvolávať na článok 17 ods. 2, pokiaľ je už vopred známe, že podmienky stanovené týmto ustanovením nie sú splnené.

116.

Domnievam sa, že ak by bol prijatý výklad, podľa ktorého by sa členský štát mohol odvolávať na článok 17 ods. 2 aj v prípade oneskorenia, mohlo by to poškodiť účinnosť systému vlastných zdrojov Únie, keďže by to umožnilo výnimky z povinnosti členských štátov včas stanoviť a zapísať nároky.

117.

Ako ďalší argument proti výkladu navrhovanému Komisiou belgická a holandská vláda zdôrazňujú, že následné zmeny právnej úpravy Únie na základe článku 13 ods. 2 nariadenia č. 609/2014, ktorý nahradil článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, ( 43 ) podporujú stanovisko, že oneskorený zápis nemôže automaticky brániť členskému štátu v tom, aby sa odvolával na toto oslobodenie.

118.

Ani toto tvrdenie nepokladám za presvedčivé.

119.

Článok 13 ods. 2 nariadenia 609/2014 zaviedol ďalšiu situáciu, v ktorej môže byť členský štát oslobodený od svojich povinností týkajúcich vlastných zdrojov. V príslušnej časti sa stanovuje:

„Členské štáty sú rovnako oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii sumy zodpovedajúce nárokom vzniknutým podľa článku 2, ak preukážu, že chyba, ktorej sa členský štát dopustil po vzniku týchto nárokov, ako napríklad chyba, ktorá viedla k oneskorenému zapísaniu na samostatných účtoch, nemala vplyv na nevymožiteľnosť sumy zodpovedajúcej nárokom podľa článku 2.“ ( 44 )

120.

Ako vyplýva z jeho znenia, toto ustanovenie sa týka administratívnych chýb, ku ktorým došlo po správnom vzniku nárokov. Zdá sa preto, že toto ustanovenie sa týka inej situácie, ako je situácia predložená v tejto veci, v ktorej ide o včasné stanovenie.

121.

V dôsledku toho tento argument nevyvracia záver, že členský štát, ktorý sa oneskoril so stanovením a zapísaním nárokov, sa nemôže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000.

122.

Na základe uvedených úvah preto považujem prvý odvolací dôvod za dôvodný.

123.

V druhom odvolacom dôvode Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 94 až 126 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil článok 2 ods. 1 a článok 17 ods. 1 nariadenia 1150/2000 v spojení s článkom 217 ods. 1 colného kódexu a článkom 325 ZFEÚ tým, že dospel k záveru, že Česká republika bola oprávnená počkať na správu o misii OLAF pred tým, ako pristúpila k stanoveniu a zapísaniu predmetných nárokov.

124.

Podľa Komisie boli dôkazy priložené k zápisnici z 15. novembra 2007 dostatočné na to, aby Česká republika mohla stanoviť colný dlh najneskôr po návrate z misie. Vzhľadom na to, že po návrate z misie neboli od OLAF‑u vyžiadané dôkazy, bol colný dlh stanovený neskoro a sumy zodpovedajúce tomuto dlhu boli na účet B zapísané oneskorene.

125.

Česká republika, podporovaná belgickou, holandskou a poľskou vládou, tvrdí, že mohla legitímne očakávať, že OLAF dodrží svoje záväzky v súlade so zásadou lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ, a nemožno jej vytýkať oneskorenie zo strany OLAF‑u. Podľa tohto členského štátu OLAF vedel, že Česká republika čaká na posúdenie a odovzdanie dôkazov, ktoré OLAF zhromaždil počas misie. Českej republike teda nemožno vytýkať, že si tieto dôkazy nevyžiadala skôr.

126.

Podľa môjho názoru sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho výkladu uplatniteľného práva, keď konštatoval, že Česká republika mohla za okolností prejednávanej veci počkať na správu o misii OLAF, aby mohla stanoviť nároky Únie na vlastné zdroje.

127.

Ako uviedla Komisia, podľa článku 2 ods. 1 a článku 17 ods. 1 nariadenia 1150/2000 v spojení s článkom 217 ods. 1 colného kódexu sú členské štáty povinné čo najskôr prijať všetky opatrenia potrebné na stanovenie nárokov Európskej únie na vlastné zdroje.

128.

Podľa článku 325 ods. 1 ZFEÚ, o ktorý sa opiera aj Komisia, je na členských štátoch, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie efektívneho a úplného výberu cla, a teda aj príslušných súm vlastných zdrojov. ( 45 )

129.

Z týchto ustanovení vyplýva, že povinnosť stanoviť nároky majú členské štáty.

130.

Judikatúra Súdneho dvora takéto stanovisko potvrdzuje. Súdny dvor teda konštatoval, že „za súčasného stavu práva Únie je správa systému vlastných zdrojov Únie zverená členským štátom a patrí výlučnej do ich zodpovednosti“. ( 46 )

131.

Je pravda, že zásada lojálnej spolupráce zaväzuje členské štáty a OLAF k vzájomnej spolupráci. ( 47 )

132.

Skutočnosť, že podľa príslušných právnych predpisov Únie ( 48 ) musí OLAF informovať členské štáty (a Európsky parlament) a vypracúvať správy a že tieto správy predstavujú v členských štátoch prípustný dôkaz, však nemení zodpovednosť, ktorú majú členské štáty v systéme vlastných zdrojov Únie.

133.

To, že OLAF neposkytol Českej republike potrebné informácie, ako sa zaviazal, teda nemôže ospravedlniť to, že tento členský štát nezaujal aktívny postoj a nevyžiadal si tieto informácie od OLAF‑u.

134.

Právne predpisy Únie týkajúce sa OLAF‑u podporujú toto stanovisko.

135.

Nariadenie č. 1073/1999 stanovuje, že „musí byť zachované súčasné rozdelenie a vyváženosť právomocí medzi národnú úroveň a úroveň [Únie]“ a že toto nariadenie „nijako neznižuje právomoci a povinnosti členských štátov prijímať opatrenia pre boj proti podvodom nepriaznivo ovplyvňujúcim finančné záujmy [Únie]“. ( 49 )

136.

V nariadení 1073/1999 sa uvádza, že OLAF „môže … kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní príslušným orgánom dotknutých členských štátov“. ( 50 )

137.

Článok 21 ods. 3 nariadenia 515/97 taktiež uvádza, že informácie získané počas misií má OLAF postúpiť vnútroštátnym orgánom, „ak o to požiadajú“.

138.

Všetky uvedené skutočnosti svedčia v prospech výkladu, podľa ktorého členský štát nemožno ospravedlniť za oneskorenie z dôvodu, že pasívne čakal na zaslanie informácií zo strany OLAF‑u.

139.

Toto stanovisko potvrdzuje aj judikatúra. Vo veci Komisia/Spojené kráľovstvo, ( 51 ) týkajúcej sa colných podvodov v súvislosti s textilom a obuvou z Číny, Súdny dvor rozhodol, že Spojené kráľovstvo okrem iného nesplnilo svoje povinnosti sprístupniť Komisii TVZ vyplývajúce z práva Únie v oblasti vlastných zdrojov. Keďže uplatňovanie colného práva Únie patrí do výlučnej právomoci členských štátov, Spojené kráľovstvo bolo podľa Súdneho dvora povinné uplatniť príslušné opatrenia na účely správneho stanovenia týchto hodnôt, a preto nemohlo ťažiť zo svojej vlastnej nečinnosti na ospravedlnenie toho, že nesprístupnilo vlastné zdroje Komisii. Informácie poskytnuté OLAF‑om mohli predstavovať nanajvýš dodatočný nástroj, ale nenahradili informácie, ktoré sú členské štáty povinné získať. ( 52 )

140.

To ma vedie k záveru, že za osobitných okolností tejto veci nemožno ospravedlniť oneskorené stanovenie a zapísanie nárokov na vlastné zdroje zo strany Českej republiky, ktorá čakala na správu o misii OLAF, kým prijala potrebné opatrenia na stanovenie ciel, ktoré dlhuje spoločnosť Baide.

141.

Je potrebné pripomenúť, že podľa sledu udalostí uvedeného v bodoch 26 až 44 týchto návrhov:

142.

Za týchto okolností nenachádzam objektívne dostatočné dôvody na to, aby členský štát čakal najmenej deväť mesiacov po tom, ako má potvrdené, že došlo k podvodu.

143.

Česká republika teda skutočne stanovila a zapísala nároky Únie na vlastné zdroje oneskorene už len tým, že pasívne čakala na poskytnutie informácií zo strany OLAF‑u.

144.

To neospravedlňuje OLAF, že informácie, ktoré sa zaviazal poskytnúť, neposkytol. Môžem súhlasiť s argumentmi belgickej vlády, že útvary Komisie, ako je OLAF, by nemali byť pri výkone svojich funkcií laxné.

145.

Porušenie povinností zo strany OLAF‑u však nezbavuje členský štát jeho vlastnej povinnosti urobiť všetko potrebné na včasné stanovenie a zapísanie nárokov Únie na vlastné zdroje.

146.

Na rozdiel od tvrdení Českej republiky sú záväzky prijaté OLAF‑om irelevantné, pretože nenahrádzajú povinnosti členských štátov vyvinúť maximálne úsilie.

147.

Na základe predchádzajúcich úvah sa preto domnievam, že druhý odvolací dôvod je dôvodný.

148.

Prvý a druhý odvolací dôvod sú podľa môjho názoru dôvodné. V dôsledku toho je potrebné zrušiť bod 1 výroku napadnutého rozsudku.

149.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania umožňuje. Domnievam sa, že v prejednávanej veci ide o takýto prípad.

150.

Z mojej analýzy prvého odvolacieho dôvodu vyplýva, že členský štát sa nemôže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, pokiaľ nároky stanoví a zapíše oneskorene. Z mojej analýzy druhého odvolacieho dôvodu tiež vyplýva, že za osobitných okolností prejednávanej veci Česká republika sporné nároky stanovila a zapísala oneskorene. Česká republika sa preto nemôže odvolávať na článok 17 ods. 2 nariadenia 1150/2000, aby bola oslobodená od povinnosti sprístupniť sporné sumy Komisii, a teda bola povinná pripísať ich na účet Komisie. Z toho vyplýva, že existoval platný právny základ pre platbu a v tomto prípade nedošlo k bezdôvodnému obohateniu Európskej únie. Navrhujem preto, aby Súdny dvor zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia Európskej únie, ktorú Česká republika podala na Všeobecný súd.

151.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

152.

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Vzhľadom na to, že Komisia vo svojich vyjadreniach k žalobe požiadala o náhradu trov konania a Česká republika nemala vo veci úspech, je potrebné rozhodnúť, že Česká republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii v prvostupňovom konaní a v odvolacom konaní.

153.

Okrem toho článok 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, uplatniteľný taktiež na odvolacie konanie na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Belgické kráľovstvo a Poľská republika by preto mali znášať svoje vlastné trovy konania v prvom stupni a v odvolacom konaní a Holandské kráľovstvo by malo znášať svoje vlastné trovy konania v odvolacom konaní.

154.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor: