1.

V súdnom konaní členského štátu sa právoplatne rozhodlo, že zástupcovia kapitálovej obchodnej spoločnosti predložili nepravdivé informácie s cieľom získať poľnohospodársku pomoc, ktorú následne získali. V priebehu vnútroštátneho súdneho konania bola spoločnosť zrušená a jej práva a povinnosti prešli na inú spoločnosť bez primeraných zdrojov. Môže členský štát priamo žiadať o vrátenie neoprávnene vyplatených súm fyzické osoby, ktoré sú zákonnými zástupcami a spoločníkmi spoločnosti prijímajúcej financovanie (a tiež nadobúdajúcej spoločnosti), a ktoré sa dopustili podvodného konania, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté?

2.

Štvrté a piate odôvodnenie nariadenia č. 2988/95 znejú:

„… účinnosť boja proti podvodom na finančných záujmoch spoločenstva si vyžaduje prijatie spoločného právneho rámca pre všetky oblasti, ktoré sú upravené politikami spoločenstva;

… protiprávne konanie a správne opatrenia a sankcie, ktoré sa naň vzťahujú, sú ustanovené v odvetvových predpisoch v súlade s týmto nariadením.“

3.

Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Na účely ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev sa týmto prijíma všeobecná úprava týkajúca sa jednotných kontrol a správnych opatrení a sankcií, ktoré sa týkajú protiprávneho konania [nezrovnalostí – neoficiálny preklad] s ohľadom na právo spoločenstva.

2.   Nezrovnalosť je akékoľvek porušenie ustanovenia práva spoločenstva vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu spoločenstiev alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene spoločenstiev alebo neoprávnenou výdajovou položkou.“

4.

Článok 2 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Správne kontroly, opatrenia a sankcie sa zavedú v takej miere, aby zabezpečili náležité uplatňovanie práva spoločenstva. Opatrenia majú byť účinné, primerané a majú odrádzať tak, aby poskytovali primeranú ochranu finančných záujmov spoločenstiev.

…

3.   Právo spoločenstva stanoví druh a rozsah správnych opatrení a sankcií potrebných na správne uplatnenie daných pravidiel zohľadňujúc druh a závažnosť protiprávneho konania [nezrovnalosti – neoficiálny preklad], poskytnutej alebo získanej výhody a stupeň zodpovednosti.

4.   Za podmienok ustanovených platným právom spoločenstva sa postupy pri uplatňovaní kontrol, opatrení a sankcií spoločenstva spravujú právom členských štátov.“

5.

Článok 4 toho istého nariadenia stanovuje:

„1.   Je všeobecným pravidlom, že pri akejkoľvek nezrovnalosti sa neprávom získaná výhoda odníme:

…

4.   Opatrenia ustanovené v tomto článku sa nepovažujú za tresty [sankcie – neoficiálny preklad].“

6.

Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia č. 2988/95:

„Úmyselná nezrovnalosť alebo nezrovnalosť spôsoben[á] nedbanlivosťou môžu mať za následok tieto správne sankcie:

…“

7.

Článok 7 tohto nariadenia stanovuje:

„Správne opatrenia a sankcie spoločenstva možno uplatniť voči hospodárskym subjektom uvedeným v článku 1, a to fyzickým alebo právnickým osobám a iným subjektom, ktoré majú podľa vnútroštátneho práva právnu subjektivitu, ktoré spáchali nezrovnalosť [spáchali nezrovnalosť alebo sa podieľali na jej spáchaní – neoficiálny preklad], a voči tým, ktorí sú v rámci plnenia si svojich povinností zodpovední za nezrovnalosť alebo za zabezpečenie toho, aby k nej nedošlo.“

8.

V odôvodnení 39 nariadenia č. 1306/2013 sa uvádza:

„Na ochranu finančných záujmov rozpočtu Únie je potrebné, aby členské štáty prijali opatrenia s cieľom ubezpečiť sa o tom, že transakcie financované z fondov sa skutočne vykonali a správne realizovali. Tiež je potrebné, aby členské štáty predchádzali všetkým nezrovnalostiam alebo nesplneniam povinností zo strany prijímateľov, zistili ich a účinne riešili. Na tento účel by sa malo uplatňovať nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 2988/95. V prípade porušenia právnych predpisov v oblasti poľnohospodárstva, keď podrobné pravidlá o správnych sankciách nie sú stanovené v právnych aktoch Únie, by členské štáty mali uložiť vnútroštátne sankcie, ktoré by mali byť účinné, odrádzajúce a primerané.“

9.

Článok 54 nariadenia č. 1306/2013 s názvom „Spoločné ustanovenia“ stanovuje:

„1.   Členské štáty v prípade akýchkoľvek neoprávnených platieb v dôsledku nezrovnalosti alebo nedbanlivosti požiadajú prijímateľa o ich vrátenie do 18 mesiacov po tom, ako platobná agentúra alebo orgán zodpovedný za vymáhanie schválil prípadne dostal správu o kontrole alebo podobný dokument, v ktorom sa uvádza, že došlo k nezrovnalosti. Príslušné sumy sa v čase požiadania o vrátenie platieb zaznamenajú v účtovnej knihe dlžníkov platobnej agentúry.

…

3.   Členský štát sa môže z riadne opodstatnených dôvodov rozhodnúť, že nebude pokračovať vo vymáhaní. Takéto rozhodnutie sa môže prijať iba v týchto prípadoch:

…

…“

10.

Prvý odsek článku 56 tohto nariadenia s názvom „Osobitné ustanovenia pre EPFRV“ stanovuje:

„Ak sa zistia nezrovnalosti alebo nedbanlivosť v operáciách alebo programoch súvisiacich s rozvojom vidieka, členské štáty úplne alebo čiastočne zrušia príslušné financovanie Úniou. Členské štáty zohľadňujú povahu a závažnosť zistených nezrovnalostí, ako aj úroveň finančnej straty pre EPFRV.“

11.

Článok 58 tohto nariadenia s názvom „Ochrana finančných záujmov Únie“ znie:

„1.   Členské štáty prijímajú v rámci SPP všetky právne predpisy, regulačné a správne opatrenia, ako aj všetky ďalšie opatrenia potrebné na zabezpečenie účinnej ochrany finančných záujmov Únie, najmä na:

…

…“

12.

Článok 35 s názvom „Neplnenie kritérií oprávnenosti iných ako veľkosť plochy alebo počet zvierat, záväzkov alebo iných povinností“ v odseku 6 stanovuje:

„Ak sa zistilo, že príjemca poskytol falošné dôkazy na účely získania podpory, alebo že z dôvodu nedbanlivosti neposkytol potrebné informácie, podpora sa zamietne alebo v plnej miere odníme. Ďalej sa príjemca vylúči z toho istého opatrenia alebo druhu operácie za kalendárny rok zistenia a za nasledujúci kalendárny rok.“

13.

Podľa § 381 ods. 2 kriminaalmenetluse seadustik (estónsky Trestný poriadok) orgán verejnej moci môže v rámci trestného konania podať žalobu o uznanie verejnoprávnej pohľadávky, ak skutočnosť, na základe ktorej táto pohľadávka vznikla, sa zakladá vo veľkej miere na rovnakých materiálnych znakoch ako tie, ktoré tvoria trestný čin, ktorý je predmetom konania.

14.

Podľa § 111 Euroopa Liidu ühise põllumajanduspoliitika rakendamise seadus (zákon, ktorým sa vykonáva spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie) s názvom „Vymáhanie podpory“:

„1.   Ak sa po vyplatení podpory zistí, že podpora bola z dôvodu nezrovnalostí alebo nedbanlivosti vyplatená neoprávnene, a najmä ak nebola použitá na stanovený účel, v celom rozsahu alebo čiastočne sa vymáha z dôvodov a v lehotách stanovených v nariadeniach Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 a č. 1306/2013 a iných príslušných nariadeniach Európskej únie, od príjemcu tejto podpory, a najmä od príjemcu podpory, ktorý bol vybraný na základe výberového konania.

…“

15.

Rozsudkom Viru Maakohus (Prvostupňový súd Viru, Estónsko) z 15. marca 2021 bol R. M. v troch prípadoch odsúdený za subvenčný podvod. Konkrétne ako zástupca spoločnosti X OÜ (ďalej len „X“) úmyselne poskytol nesprávne údaje Põllumajanduse Registrite ja Informatsiooni Amet (Poľnohospodársky registračný a informačný úrad, ďalej len „PRIA“). V dôsledku toho PRIA v rokoch 2013 až 2017 neoprávnene vyplatil spoločnosti X poľnohospodársku pomoc v celkovej výške 143737,38 eura, ktorú mala financovať Európska únia. V dvoch z troch uvedených prípadov subvenčného podvodu bola okrem R. M. odsúdená aj E. M. ako spolupáchateľka.

16.

Prvostupňový súd zároveň vyhovel vedľajšej žalobe, ktorú podala poškodená – Estónska republika (ktorú v konaní zastupuje PRIA), a uložil obžalovaným povinnosť vrátiť štátu sumy pomoci, ktoré boli v dôsledku podvodu neoprávnene vyplatené spoločnosti X, takto: R. M. vo výške 87340 eur a R. M. a E. M. spoločne a nerozdielne vo výške zvyšných 56397,38 eura.

17.

Viru Maakohus (Prvostupňový súd Viru) uviedol, že ak sa po vyplatení pomoci zistí, že finančné prostriedky predstavujúce podporu boli neoprávnene vyplatené v dôsledku nezrovnalosti alebo nedbanlivosti, finančné prostriedky predstavujúce podporu sa úplne alebo čiastočne vymôžu od prijímateľa, resp. príjemcu podľa § 111 ods. 1 zákona, ktorým sa vykonáva spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie, podľa podmienok a lehôt stanovených v platných nariadeniach Únie.

18.

Preto má poškodená právo žiadať vrátenie pomoci, ktorá bola neoprávnene vyplatená spoločnosti X, aj od R. M. a E. M.

19.

Proti rozsudku Viru Maakohus (Prvostupňový súd Viru) podali obhajcovia R. M. a E. M. odvolanie tak v časti týkajúcej sa odsúdenia obžalovaných v trestnom konaní, ako aj v časti, v ktorej sa vyhovelo vedľajšej žalobe.

20.

Rozsudkom Tartu Ringkonnakohus (Odvolací súd Tartu, Estónsko) z 15. septembra 2021 bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Odvolací súd sa stotožnil s názorom Viru Maakohus (Prvostupňový súd Viru), že X získala financovanie podvodom, keďže nebola splnená povinnosť podieľať sa na financovaní vlastnými prostriedkami a boli predložené sfalšované dokumenty.

21.

Odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom Viru Maakohus (Prvostupňový súd Viru), že poškodená je podľa článku 7 nariadenia č. 2988/95 oprávnená vymáhať pomoc, ktorá bola neoprávnene vyplatená spoločnosti X, aj od R. M. a E. M.

22.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali obhajcovia R. M. a E. M. kasačnú sťažnosť tak v časti týkajúcej sa odsúdenia obžalovaných v trestnom konaní, ako aj v časti, v ktorej sa vyhovelo vedľajšej žalobe.

23.

Trestný senát Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko) vydal v prejednávanej trestnej veci 20. mája 2022 čiastočný rozsudok, ktorým boli rozsudky Tartu Ringkonnakohus (Odvolací súd Tartu) a Viru Maakohus (Prvostupňový súd Viru) potvrdené okrem iného v rozsahu, v akom sa rozhodlo, že R. M. a E. M. sú vinní zo spáchania vyššie uvedeného subvenčného podvodu vo viacerých prípadoch a boli im uložené tresty.

24.

Týmto výroky o vine a treste týkajúce sa obžalovaných nadobudli právoplatnosť. Riigikohus (Najvyšší súd) zároveň rozhodol, že kasačné konanie bude pokračovať a o trestnej veci sa neskôr rozhodne samostatným rozsudkom v rozsahu, v akom súdy rozhodli, že R. M. je povinný zaplatiť štátu ako náhradu za pomoc, ktorá bola neoprávnene vyplatená spoločnosti X, 87340 eur a R. M. a E. M. sú povinní z tohto dôvodu spoločne a nerozdielne zaplatiť štátu 56397,38 eura.

25.

Za týchto okolností vnútroštátny súd prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26.

V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa vo svojej právnej analýze zameriam na prvú prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom.

27.

Poznamenávam, že v prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku v zmysle, ktorý navrhujem, možno nebude potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku, vzhľadom na to že sa vyjasní v rámci prvej otázky.

28.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa majú článok 54 a článok 56 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, ako aj článok 35 ods. 6 prvá veta nariadenia č. 640/2014 v spojení s článkom 7 nariadenia č. 2988/95 vykladať v tom zmysle, že vrátenie financovania neoprávnene získaného z EPFRV z dôvodu nezrovnalosti možno požadovať nielen od príjemcu tejto pomoci, ale aj od osôb, ktoré sa síce technicky nemôžu považovať za príjemcov, ale sa podieľali na spáchaní nezrovnalosti, ktorá viedla k neoprávnenému vyplateniu financovania.

29.

Spoločná poľnohospodárska politika sa vykonáva v rámci spoločného riadenia medzi členskými štátmi a Úniou a finančné prostriedky Únie sa vyplácajú konečným prijímateľom prostredníctvom členských štátov. Členský štát musí účinne chrániť finančné záujmy Únie a zabezpečiť, aby sa z fondov Únie financovali len operácie, ktoré sú v súlade s právom Únie. Článok 58 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013 ukladá členským štátom povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie účinnej ochrany finančných záujmov Únie a vymáhanie neoprávnene vyplatených súm. Členské štáty sú totiž v najpovolanejšie na to, aby vymohli sumy, ktoré boli neoprávnene vyplatené v dôsledku nezrovnalostí alebo nedbanlivosti a určili najvhodnejšie opatrenia, ktoré sa majú prijať v tejto súvislosti. Vnútroštátnym orgánom tak najmä prináleží, aby si zvolili nápravné opatrenia, ktoré považujú za najvhodnejšie pre vymáhanie predmetných súm. Pokiaľ ide o financovanie spoločnej poľnohospodárskej politiky, tieto články sú vyjadrením všeobecnej povinnosti náležitej starostlivosti stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ktorá členským štátom ukladá povinnosť včas vykonať vymáhanie a prijať opatrenia na nápravu nezrovnalostí ( 5 ). Dodržiavanie postupov a lehôt uplatniteľných na vymáhanie podľa vnútroštátneho práva predstavuje minimálnu nevyhnutnú povinnosť, ale nestačí na preukázanie náležitej starostlivosti členského štátu v zmysle článku 58 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013. ( 6 )

30.

Z tohto všeobecného legislatívneho rámca vyplýva, že vymáhanie neoprávnene vyplatených súm je osobitnou povinnosťou členských štátov, ktorá slúži k zabezpečeniu účinnej ochrany finančných záujmov Únie.

31.

Ako účelne poznamenala dánska vláda vo svojom stanovisku ( 7 ), ide o otázku, ktorá má veľký význam, pokiaľ ide o schopnosť členských štátov vykonávať účinnú kontrolu súladu financovania v odvetví poľnohospodárstva s právnymi predpismi EÚ: problém, ktorý viedol k prejudiciálnym otázkam v prejednávanej veci – teda že subjekt, ktorý dostal pomoc, takže z právneho hľadiska „príjemca pomoci“ (spoločnosť X), buď už právne neexistuje alebo nemá dostatočné zdroje na jej vrátenie – vzniká v situáciách, keď vnútroštátne orgány musia požiadať o vrátenie neoprávnene vyplatenej poľnohospodárskej pomoci, často. Predpokladom účinného plnenia povinnosti vymáhania neoprávnene vyplatenej pomoci je možnosť členských štátov začať takéto konania nielen proti priamym príjemcom, ale aj voči zástupcom [dotknutých] podnikov – rozsahu, v akom sa podieľali na nezrovnalostiach – alebo proti konečným užívateľom výhod takejto spoločnosti. V podstate ide o zabezpečenie potrebného účinku ustanovení práva Únie: systém, ktorý by na základe formalistického výkladu umožňoval takéto situácie, by mohol vážne znefunkčniť vymáhanie neoprávnene vyplatených súm a podporoval by protiprávne konanie.

32.

Vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, pričom sa odvoláva aj na prípadný priamy účinok ustanovení práva Únie, ktoré by pri ich spoločnom uplatnení mohli byť základom pre vymáhanie neoprávnene vyplateného financovania od fyzických osôb, ktoré sú páchateľmi podvodu.

33.

Súhlasím s názorom Komisie, že nejde o to, či má článok 7 nariadenia č. 2988/95 priamy účinok, ale či v spojení s odvetvovými ustanoveniami stačí na to, aby sa vrátenie financovania vyžadovalo od fyzických osôb, ktoré sú zástupcami príjemcu, resp. prijímateľa a sú pôvodcami konania, ktoré viedlo k nezrovnalosti. Je to tak preto, lebo normotvorca Únie prijal odvetvové pravidlá upravujúce vrátenie, ale neprijal podmienky ich uplatnenia na túto kategóriu osôb a právo členského štátu, v ktorom k nezrovnalosti došlo, výslovne nestanovuje uplatnenie správneho opatrenia na túto kategóriu osôb.

34.

Právne otázky, ktoré treba vyriešiť na účely užitočnej odpovede na prejudiciálnu otázku, sú teda podľa môjho názoru tieto: a) vzťah medzi nariadením č. 2988/95 a odvetvovými nariadeniami (najmä s cieľom pochopiť, či všeobecné pravidlá stanovené v nariadení č. 2988/95 s odkazom na správne opatrenia a subjekty, proti ktorým možno začať vymáhanie neoprávnene vyplateného financovania, platia aj v osobitných odvetviach, v ktorých tieto pravidlá nie sú prebrané a v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy vykonávajúcej tieto pravidlá), b) rôzne zásady uplatniteľné (a odlišný právny režim) na správne sankcie a opatrenia (a teda neuplatniteľnosť zásad stanovených Súdnym dvorom v niektorých predchádzajúcich rozhodnutiach o sankciách), c) určenie právneho režimu subjektov, ktoré sú porušovateľmi.

35.

Nariadenie č. 2988/95 obsahuje viacero ustanovení všeobecnej povahy, ktoré stanovujú pravidlá určené na účinnú ochranu finančných záujmov Únie.

36.

Vzťahuje sa na každú situáciu, ktorej následkom je nezrovnalosť, teda porušenie ustanovenia práva Únie vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, ktoré má alebo by mohlo mať poškodzujúci vplyv na rozpočet Únie. ( 8 )

37.

Cieľom nariadenia č. 2988/95 je chrániť finančné záujmy Únie vo všetkých oblastiach a stanoviť spoločný právny rámec pre všetky oblasti, na ktoré sa vzťahujú politiky Únie. ( 9 )

38.

V odôvodnení 5 sa uvádza, že odvetvové pravidlá týkajúce sa správnych opatrení a sankcií musia byť v súlade s nariadením č. 2988/95. V rovnakom zmysle odôvodnenie 39 nariadenia č. 1306/2013 uvádza, že keďže je potrebné, aby členské štáty predchádzali všetkým nezrovnalostiam alebo nesplneniam povinností zo strany prijímateľov, zistili ich a účinne riešili, malo by sa uplatňovať nariadenie č. 2988/95.

39.

Judikatúra Súdneho dvora (zasadajúceho vo veľkej komore) tiež potvrdzuje, že v oblasti kontrol a sankcionovania nezrovnalostí, ku ktorým došlo podľa práva Spoločenstva, normotvorca Spoločenstva prijatím nariadenia č. 2988/95 stanovil súhrn všeobecných zásad a vo všeobecnosti vyžadoval, aby všetky odvetvové nariadenia rešpektovali tieto zásady. ( 10 )

40.

Nariadenie č. 2988/95 je teda všeobecným nariadením, ktoré síce nebráni zavedeniu osobitných alebo odvetvových pravidiel v rôznych oblastiach činnosti Únie, ale vyžaduje, aby sa tieto pravidlá vykladali v súlade so všeobecným rámcom stanoveným v nariadení č. 2988/95.

41.

Všeobecnými zásadami, s ktorými odvetvové ustanovenia musia byť v súlade, pokiaľ ide o prejednávanú vec, sú okrem vyššie uvedeného článku 1 aj článok 4 a článok 7.

42.

Článok 4 ods. 1 prvá zarážka nariadenia č. 2988/95 stanovuje, že „je všeobecným pravidlom, že pri akejkoľvek nezrovnalosti sa neprávom získaná výhoda odníme“, formou povinnosti vrátiť neprávom získané sumy.

43.

Z lexikálneho hľadiska je zrejmé, že výraz „je pravidlom“, aj keď obsahuje vsuvku „všeobecným“, neponecháva žiadny priestor na posúdenie alebo voľnú úvahu: jeho zmyslom môže byť len to, že v prípade nezrovnalosti musia členské štáty na účely plnenia citovanej povinnosti náležitej starostlivosti vykonať vymáhanie, okrem prípadov, keď to nie je možné. Príklad výnimky sa nachádza v odvetvových právnych predpisoch, konkrétne v článku 54 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1306/2013 ( 11 ) (ktorým sa budem ďalej zaoberať aj v súvislosti so štrukturálnym rozlišovaním medzi správnymi sankciami a inými správnymi opatreniami).

44.

V článku 7 sa stanovuje, že správne opatrenia a sankcie možno uplatniť nielen voči hospodárskym subjektom uvedeným v článku 1, a to fyzickým alebo právnickým osobám a iným subjektom, ktoré majú podľa vnútroštátneho práva právnu subjektivitu a spáchali nezrovnalosť, ale aj voči tým, ktorí sa podieľali na spáchaní nezrovnalosti, a voči tým, ktorí sú v rámci plnenia si svojich povinností zodpovední za nezrovnalosť alebo za zabezpečenie toho, aby k nej nedošlo.

45.

Článok 7 teda určuje rozsah subjektívnej pôsobnosti vymáhania, teda okruh osôb, od ktorých možno v závislosti od okolností požadovať vrátenie neoprávnene vyplatenej sumy. Má za úlohu potvrdiť vecné poňatie ustanovení nariadenia v súlade s jeho cieľmi. Poňatie, ktoré prinajmenšom, pokiaľ ide o opatrenie o vymáhaní, musí smerovať k tomu, aby členské štáty mohli účinne uplatňovať povinnosť náležitej starostlivosti tým, že sa umožní vymáhanie súm od subjektov, ktoré skutočne spôsobili nezrovnalosť, bez toho, aby to znamenalo vystavovanie sa možnému a pravdu povediac, príliš jednoduchému obchádzaniu.

46.

Zo systematického hľadiska je teda článok 7 prepojený a podporný vo vzťahu k článku 4 ods. 1, ktorý ako všeobecná zásada práva Únie stanovuje, že je pravidlom, že pri akejkoľvek nezrovnalosti sa neprávom získaná výhoda odníme povinnosťou vrátiť neprávom získané sumy.

47.

Články 54 a 56 nariadenia č. 1306/2013 a článok 35 nariadenia č. 640/2014 nepreberajú tieto ustanovenia o povinnosti vymáhania, ani ustanovenia o okruhu osôb, ktorým sa má adresovať žiadosť o vrátenie. Tieto ustanovenia sa vzťahujú výlučne na „príjemcov“, ktorí sú identifikovaní vo fyzických alebo právnických osobách, ktoré získali financovanie.

48.

Z toho vyplývajú pochybnosti vnútroštátneho súdu, ktorý aj keď je presvedčený, že vymáhanie možno uplatniť voči osobám, ktoré svojím následným konaním (založenie spoločnosti, získanie financovania prostredníctvom falošných dokladov, zrušenie spoločnosti, založenie inej spoločnosti, ktorá je zjavne nesolventná) boli skutočnými aktérmi, ktorí spôsobili neoprávnené financovanie Úniou, vzhľadom na neexistenciu osobitných pravidiel v odvetvových nariadeniach a vnútroštátnych právnych predpisoch pochybuje, že ustanovenia článkov 4 a 7 nariadenia č. 2988/95, stačia na to, aby predstavovali vhodný právny základ pre vymáhanie.

49.

Pochybnosti vyplývajú najmä zo skutočnosti, že Súdny dvor v rozsudku SGS Belgium ( 12 ) rozhodol, že nariadenie č. 2988/95 samo osebe nie je dostatočným právnym základom na uloženie sankcií podľa článku 5 tohto nariadenia. Súdny dvor pripomenul, že niektoré ustanovenia nariadenia môžu na svoje vykonanie vyžadovať prijatie vykonávacích predpisov členskými štátmi alebo samotným normotvorcom Únie (bod 33) a že to platí aj pre správne sankcie uložené rôznym kategóriám subjektov, ktoré sú identifikované v nariadení č. 2988/95 (bod 34). Na uplatnenie sankcie je preto potrebné, aby odvetvové právne predpisy Európskej únie, alebo v prípade neexistencie takýchto právnych predpisov vnútroštátne právne predpisy, stanovili uplatnenie správnej sankcie na túto kategóriu subjektov (body 43 až 62). To je v súlade so zásadou zákonnosti. ( 13 )

50.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu však možno rozptýliť preukázaním štrukturálneho rozdielu medzi správnymi opatreniami a sankciami, a doslovným, systematickým a teleologickým výkladom príslušných ustanovení práva Únie.

51.

Už tento doslovný výklad postačuje na stanovenie jasného rozdielu medzi správnymi sankciami a inými správnymi opatreniami, ako je vymáhanie neoprávnene vyplatených súm: článok 4 nariadenia č. 2988/95 týkajúci sa správnych opatrení stanovuje, že je všeobecným „pravidlom“, že pri akejkoľvek nezrovnalosti sa neprávom získaná výhoda odníme; článok 5 toho istého nariadenia týkajúci sa sankcií stanovuje, že úmyselná nezrovnalosť alebo nezrovnalosť spôsobená nedbanlivosťou „môžu mať za následok“ tieto správne sankcie. Rozdielna legislatívna voľba je zrejmá: vymáhanie súm, pokiaľ nie je výslovne stanovené inak, znamená automatické odňatie neoprávnene získanej výhody bez potreby ďalšieho vykonávania alebo spresnenia. ( 14 ) Uloženie sankcií je prípadné („môžu mať za následok“), pretože závisí od určenia subjektívnej zložky (úmysel alebo nedbanlivosť), ktorá na svoje posúdenie vyžaduje vykonávacie parametre, rovnako ako samotný výber medzi rôznymi opatreniami stanovenými v článku 5 vyžaduje vykonávacie parametre, a teda ponecháva pri vykonávaní priestor pre voľné uváženie.

52.

Nič z toho sa nevzťahuje na správne opatrenie o odňatí (a súvisiacu žiadosť o vrátenie financovania), ktoré nevyžaduje žiadne spresnenie alebo vykonávanie, ani neponecháva priestor na voľnú úvahu: zistenie nezrovnalosti má za následok povinnosť vymôcť sumy od subjektov, ktoré sa na nezrovnalosti aktívne podieľali a sú jasne a jednoznačne definované článkom 7 nariadenia č. 2988/95. ( 15 ) Žiadosť o vrátenie sa musí samozrejme najprv adresovať fyzickej alebo právnickej osobe priamo zodpovednej za nezrovnalosť (prijímateľovi v technickom slova zmysle); v prípadoch, keď to nie je z dôvodu konkrétnych okolností možné, ako je to v prejednávanej veci, osobám, ktoré sa podieľali na spáchaní nezrovnalosti alebo ktoré sú v rámci plnenia si svojich povinností zodpovedné za nezrovnalosť alebo za zabezpečenie toho, aby k nej nedošlo.

53.

Článok 4 ods. 4 nariadenia č. 2988/95 je potom rozhodujúci: Opatrenia ustanovené v tomto článku sa nepovažujú za tresty [sankcie – neoficiálny preklad].

54.

Systematický výklad potvrdzuje toto chápanie: ako účelne poznamenala dánska vláda, rovnako ustanovenia článku 54 ods. 3 písm. b) už citovaného nariadenia č. 1306/2013 by nemali zmysel, ak by sa nemali vykladať v tom zmysle, že za nezrovnalosť môžu byť zodpovedné aj iné osoby ako priamy príjemca, a teda môžu podliehať povinnosti vrátenia.

55.

Článok 2 ods. 2 nariadenia č. 2988/95, ktorý stanovuje, že „nesmie sa uložiť žiadna správna sankcia, ak neexistovalo pred spáchaním protiprávneho konania príslušné ustanovenie právneho aktu spoločenstva“, potvrdzuje to, čo vyplýva zo zásad, a teda to, že pri ukladaní sankcií (trestných alebo správnych sankcií, ktoré majú trestnú povahu), je potrebné prísne dodržiavať zásadu zákonnosti. ( 16 ) Skutočnosť, že správne opatrenia nie sú uvedené v tomto ustanovení, potvrdzuje, že sa na ne môžu uplatniť len zásady právnej istoty a legitímnej dôvery. Pokiaľ ide o právnu istotu, domnievam sa, že je plne dodržiavaná pri výklade, ktorý sa ponúka, keďže článok 7 nariadenia č. 2988/95 jednoznačne objasňuje dôsledky zistenia nezrovnalosti financovania, ktoré zaťažuje rozpočet Únie: povinnosť štátu vymôcť sumy od subjektov, ktoré sa konkrétne podieľali na spáchaní nezrovnalosti. Pokiaľ ide o legitímnu dôveru, nemožno sa na ňu rozhodne odvolať v prípade úplného nedostatku dobrej viery a naopak v prípade konania, ktorého cieľom je podať nepravdivý obraz reality a vyhnúť sa jeho dôsledkom.

56.

Ako správne poznamenala Komisia ( 17 ), Súdny dvor rozhodol, že aj v prípade neexistencie ustanovenia o uplatnení sankcie v odvetvovej právnej úprave alebo vnútroštátnej právnej úprave je vnútroštátny orgán povinný uplatňovať správne opatrenie v zmysle článku 4 ods. 1 prvej zarážky nariadenia č. 2988/95, ktoré spočíva v požiadavke vrátenia celej sumy protiprávne vyplatenej pomoci, pokiaľ sa preukáže, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, že takáto pomoc bola vyplatená neoprávnene. ( 18 )

57.

Pokiaľ ide o ciele, môžem len zopakovať to, čo bolo uvedené vyššie vo všeobecných poznámkach: prvoradým cieľom nariadenia č. 2988/95 je účinná ochrana finančných záujmov Únie. Tak by to nebolo v prípade, ak by formalistický výklad práva Únie nadmerne sťažil členským štátom vymáhanie neoprávnene vyplatených súm v prípade nezákonného správania zisteného pri subjektoch, ktoré sú pôvodcami týchto nezrovnalostí.

58.

Je teda zrejmé, že zásady stanovené Súdnym dvorom v rozsudku SGS Belgium nemožno uplatniť na prípad, keď sa má vykonať výlučne vymáhanie neoprávnene vyplatených súm. Skutočnosť, že subjekty nie sú priamymi príjemcami, nemá vplyv na tento záver, keďže uplatnenie spoločného znenia ustanovení, ktoré citoval vnútroštátny súd, predstavuje vhodný právny základ pre vymáhanie neoprávnene vyplatených súm.

59.

Posledná poznámka k procesnému hľadisku, ktoré uvádzajú žalobcovia vo veci samej: teda potreba vnútroštátnej vlády požadovať vrátenie neoprávnene vyplatených súm najprv od novovzniknutej spoločnosti, aj keď nesolventnej. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa mi zdá, že ide o čisto formálnu otázku: ak totiž vnútroštátny súd konštatuje skutočnú neschopnosť novozaloženej spoločnosti žalobcov zaplatiť vysoký dlh, nezdá sa mi, že by bolo užitočné sformulovať žiadosť o vrátenie, po ktorej by nemohli nasledovať primerané opatrenia na vymáhanie. Ďalej, vnútroštátny súd bude musieť overiť prípadné postupy alebo pravidlá vnútroštátneho práva, ktoré upravujú vzťahy medzi spoločníkmi, zástupcami a spoločnosťami. Na základe vyššie uvedených skutočností zdôrazňujem, že podľa práva Únie subjekty, ktoré sa podieľali na spáchaní nezrovnalosti, zodpovedajú iure proprio za vrátenie protiprávne vyplatenej sumy, ako je poľnohospodárska pomoc, pokiaľ sa zistí, že nie je možné vykonať vymáhanie financovania od príjemcu v technickom slova zmysle.

60.

Ďalšie posúdenie, ktoré musí vnútroštátny súd vykonať, je, či vnútroštátne právo umožňuje kvalifikovať tieto fyzické osoby buď ako osoby, ktoré „sa podieľali na spáchaní nezrovnalosti“, alebo „ktoré sú v rámci plnenia si svojich povinností zodpovedné za nezrovnalosť“ alebo „za zabezpečenie toho, aby k nej nedošlo“.

61.

Odlišný výklad článku 7 nariadenia č. 2988/95 v spojení s odvetvovými ustanoveniami by mohol viesť k zbaveniu skutočného páchateľa podvodu zodpovednosti a vážne by ohrozil ochranu finančných záujmov Únie. Ako Komisia správne poznamenala, podvodov sa dopúšťajú fyzické osoby a nie právnické osoby. ( 19 )

62.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku takto:

Články 4 a 7 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 v spojení s článkami 54 a 56 nariadenia (EÚ) č. 1306/2013 a článkom 35 ods. 6 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 640/2014 sa majú vykladať v tom zmysle, že:

spoločné uplatnenie týchto ustanovení je právnym základom umožňujúcim požadovať vrátenie financovania získaného podvodnými činnosťami, vyplateného Európskym poľnohospodárskym fondom pre rozvoj vidieka (EPFRV), od zástupcov prijímajúcej právnickej osoby, ktorí úmyselne poskytli nepravdivé informácie na získanie tohto financovania.

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či prijímajúca spoločnosť alebo spoločnosť, na ktorú prešli práva a povinnosti, nie je schopná vrátiť neoprávnene vyplatené finančné prostriedky a či sa podľa vnútroštátneho práva subjekt, od ktorého sa žiada vrátenie, považuje za „osobu zapojenú do spáchania nezrovnalosti“, „osobu zodpovednú za nezrovnalosť“ alebo „osobu, ktorá má povinnosť predísť spáchaniu nezrovnalosti“.