This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 62022CC0305
Opinion of Advocate General Richard de la Tour delivered on 13 June 2024.###
Návrhy prednesené 13. júna 2024 – generálny advokát J. Richard de la Tour.
Návrhy prednesené 13. júna 2024 – generálny advokát J. Richard de la Tour.
ECLI identifier: ECLI:EU:C:2024:508
- Date of document:
- 13/06/2024
- Form:
- Návrhy generálneho advokáta
- Advocate General:
- Richard de la Tour
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 13. júna 2024(1)
Vec C‑305/22
C. J.
Trestné konanie
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody uloženého vyžiadanej osobe – Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV – Vzájomné uznávanie rozsudkov v trestných veciach na účely ich vykonania v inom členskom štáte – Neexistencia súhlasu členského štátu, ktorý vydal zatykač – Právo členského štátu, ktorý vydal zatykač, vykonať trest – Povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu vykonať európsky zatykač“
I. Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 bodov 5 a 6 a článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi(2), ako aj článku 4 ods. 2, článku 22 ods. 1 a článku 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii(3).
2. Tento návrh bol podaný v súvislosti s vnútroštátnym konaním, v ktorom Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) musí rozhodnúť o platnosti vnútroštátneho príkazu na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody uloženého C. J., ktorý má bydlisko v Taliansku, ako aj o platnosti európskeho zatykača, ktorý bol voči nemu vydaný. Talianske súdne orgány odmietli vykonať tento európsky zatykač na základe dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.(4) Tieto orgány zároveň vydali rozhodnutie o uznaní rozsudku a vykonaní trestu uloženého C. J. napriek tomu, že rumunské súdne orgány namietali proti tomu, aby bol tento trest vykonaný v Taliansku.
3. Prejednávaná vec ilustruje problém vzťahu medzi týmto rámcovým rozhodnutím a rámcovým rozhodnutím 2008/909, ktoré predstavujú dva základné nástroje justičnej spolupráce v trestných veciach.
4. V týchto návrhoch, ktoré sa v súlade s požiadavkou Súdneho dvora zamerajú na prvú až tretiu prejudiciálnu otázku, budem tvrdiť, že súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody s odvolaním sa na dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, pokiaľ k uznaniu a výkonu odsudzujúceho rozsudku dochádza v rozpore s postupom a podmienkami stanovenými rámcovým rozhodnutím 2008/909. V tejto situácii si členský štát, ktorý vydal zatykač,(5) zachováva právo vykonať tento trest a v dôsledku toho vykonávajúcemu súdnemu orgánu prináleží, aby vykonal európsky zatykač odovzdaním vyžiadanej osoby tomuto členskému štátu.
II. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
5. Rozsudkom Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) z 27. júna 2017, ktorý bol zmenený a nadobudol právoplatnosť rozsudkom Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko) z 10. novembra 2020, bol C. J. právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov a dvoch mesiacov, ako aj na zákaz výkonu niektorých práv po dobu troch rokov za viacero trestných činov (ďalej len „odsudzujúci rozsudok“).
6. Dňa 20. novembra 2020 vydal Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) príkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody uloženého C. J. Dňa 25. novembra 2020 tento súd vydal voči C. J. európsky zatykač.
7. Dňa 31. decembra 2020 Ministero della Giustizia (Ministerstvo spravodlivosti, Taliansko) informovalo Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) o zatknutí C. J. a požiadalo o zaslanie európskeho zatykača v talianskom jazyku. Tento európsky zatykač mu bol postúpený.
8. Na žiadosť talianskych súdnych orgánov im Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) 14. januára 2021 zaslal odsudzujúci rozsudok. Pri tejto príležitosti tento súd vyjadril svoj nesúhlas s prípadným uznaním tohto rozsudku talianskymi súdnymi orgánmi na účely jeho vykonania v Taliansku.
9. Po tom, čo talianske súdne orgány požiadali o vysvetlenia, Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) 20. januára 2021 spresnil, že v prípade odmietnutia vykonať európsky zatykač podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 nebude súhlasiť s incidenčným uznaním uvedeného rozsudku a prevzatím výkonu trestu Talianskou republikou a že následne bude požadovať takéto uznanie a prevzatie na základe rámcového rozhodnutia 2008/909.
10. Rumunské orgány následne v súlade s článkom 22 rámcového rozhodnutia 2002/584 zaslali talianskym súdnym orgánom žiadosť o informácie týkajúce sa rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača.
11. Rozsudkom zo 6. mája 2021 Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko) odmietol odovzdanie C. J., uznal odsudzujúci rozsudok a nariadil jeho výkon v Taliansku. Tento súd zastával názor, že keďže C. J. má legálny a skutočný pobyt v Taliansku, nie je potrebné vyžadovať, aby si odpykal svoj trest v Rumunsku, pričom výkon tohto trestu v Taliansku je viac v súlade s požiadavkou jeho sociálnej nápravy. Uvedený súd konštatoval, že po odpočítaní obdobia stráveného vo väzbe celkový trest, ktorý treba vykonať, predstavuje 3 roky, 6 mesiacov a 21 dní.
12. Dňa 20. mája 2021 bol tento rozsudok Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím) oznámený Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť). Následne rumunské orgány dostali potvrdenie od úradu pre výkon trestov prokuratúry Rím z 11. júna 2021, z ktorého vyplýva, že C. J. je v domácom väzení v súlade s talianskym právom. Pokiaľ ide o stav výkonu trestu, z tohto potvrdenia tiež vyplýva, že ide o príkaz na výkon trestu so súčasným odkladom vo forme domáceho väzenia a že zvyšným trestom, ktorý má byť vykonaný, je trest odňatia slobody v trvaní troch rokov a 11 mesiacov, pričom dátum začatia výkonu trestu je 29. december 2020 a dátum skončenia trestu je 28. november 2024.(6)
13. V liste zaslanom 28. júna 2021 rumunské súdne orgány zopakovali svoje stanovisko uvedené v bode 9 vyššie a spresnili, že pokiaľ im nebude oznámené začatie výkonu trestu odňatia slobody C. J., budú sa domnievať, že si zachovávajú právo vykonať odsudzujúci rozsudok z 27. júna 2017 podľa článku 22 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909. Tieto orgány ďalej dodali, že vnútroštátny príkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody a oznámenie o vyhlásení medzinárodného pátrania zostávajú stále v platnosti.
14. Dňa 15. októbra 2021 podal úrad pre výkon trestov pri druhej trestnoprávnej komore Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) námietku proti výkonu odsudzujúceho rozsudku na vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.
15. Tento súd uvádza, že musí rozhodnúť o platnosti vnútroštátneho príkazu na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody a európskeho zatykača vzhľadom na existenciu rozdielneho výkladu zo strany rumunských a talianskych súdnych orgánov, pokiaľ ide najmä o vzťah medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909. To znamená, že uvedený súd musí rozhodnúť, či tento vnútroštátny príkaz vydaný rumunskými orgánmi musí byť zrušený, ak sa predpokladá, že talianske orgány vykonali odsudzujúci rozsudok a že jeho výkon prebieha.
16. Vzniká tak otázka, či uznanie rozsudku v rámci konania o výkone európskeho zatykača, v ktorom vykonávajúci súdny orgán odmietol vykonanie podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, vyžaduje súhlas členského štátu vydania zatykača podľa článku 4 ods. 2 a článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909, ako aj otázka, či zaslanie odsudzujúceho rozsudku členským štátom, ktorý vydal zatykač, vykonávajúcemu členskému štátu môže predstavovať súhlas. Vynára sa tiež otázka, či takéto konanie, ktoré by bolo vedené v rozpore s článkom 4 ods. 2 a článkom 25 tohto rámcového rozhodnutia, môže vyvolávať právne účinky vo vzťahu k trestu, pokiaľ ide o jeho výkon na území Rumunska. Okrem toho je potrebné určiť, či si členský štát, ktorý vydal zatykač, zachováva v súlade s článkom 22 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia plné právo vykonať rozsudky vynesené na jeho území, pokiaľ nie je oznámené začatie výkonu trestu odňatia slobody uväznením odsúdenej osoby.
17. Za týchto podmienok Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že pokiaľ súd vykonávajúci európsky zatykač mieni na účely uznania odsudzujúceho rozsudku uplatniť článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, je povinný požiadať o [zaslanie] rozsudku a osvedčenia vydaného v zmysle rámcového rozhodnutia 2008/909, ako aj získať súhlas štátu odsúdenia podľa článku 4 [ods.] 2 rámcového rozhodnutia 2008/909?
2. Má sa článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 25 a článkom 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že odmietnutie vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody a uznanie odsudzujúceho rozsudku v rámci konania o uznaní bez toho, aby bol tento rozsudok skutočne vykonaný uväznením odsúdenej osoby v dôsledku milosti a odkladu výkonu trestu v súlade s právom vykonávajúceho štátu, a bez získania súhlasu štátu odsúdenia, [majú za následok] stratu práva štátu odsúdenia pristúpiť k výkonu trestu podľa článku 22 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909?
3. Má sa článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že rozsudok ukladajúci trest odňatia slobody, na základe ktorého bol vydaný európsky zatykač, ktorého vykonanie bolo odmietnuté podľa článku 4 bodu 6 [tohto rámcového rozhodnutia] s uznaním rozsudku, ale bez jeho skutočného vykonania uväznením odsúdenej osoby v dôsledku milosti a odkladu výkonu trestu v súlade s právom vykonávajúceho štátu a bez získania súhlasu štátu odsúdenia v rámci konania o uznaní, stráca svoju vykonateľnosť?
4. Má sa článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že rozsudok, ktorým sa odmietne vykonanie európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody a ktorým sa uzná odsudzujúci rozsudok podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ale bez jeho skutočného vykonania uväznením odsúdenej osoby v dôsledku milosti a odkladu výkonu trestu v súlade s právom vykonávajúceho štátu (členského štátu EÚ) a bez získania súhlasu štátu odsúdenia v rámci konania o uznaní, predstavuje ‚odsúdenie za tie isté skutky tretím štátom‘?
5. V prípade kladnej odpovede na štvrtú otázku má sa článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že rozsudok, ktorým sa odmietne vykonanie európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody a ktorým sa uzná odsudzujúci rozsudok podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, s odkladom výkonu trestu v súlade s právom vykonávajúceho štátu, predstavuje ‚odsúdenie, ktoré sa vykonáva‘, ak sa dohľad nad odsúdenou osobou ešte nezačal?“
18. Písomné pripomienky predložili C. J., rumunská, česká a holandská vláda, ako aj Európska komisia. Títo účastníci konania s výnimkou C. J. sa zúčastnili, rovnako ako francúzska vláda, na pojednávaní, ktoré sa konalo 13. marca 2024 a počas ktorého odpovedali najmä na otázky položené Súdnym dvorom na ústne zodpovedanie.
III. Analýza
A. Úvodné pripomienky
19. Vo svojich písomných pripomienkach C. J. uviedol, že Tribunale di sorveglianza di Roma (Dozorný súd Rím, Taliansko) 7. februára 2023 nariadil výkon zvyšku trestu v domácom väzení. Súdny dvor tak zaslal vnútroštátnemu súdu žiadosť o informácie s cieľom objasniť, či táto informácia má nejaký vplyv na jeho prejudiciálne otázky.
20. Tento súd 22. novembra 2023 odpovedal, že nemôže potvrdiť uvedenú informáciu, keďže talianske súdne orgány od roku 2021 nezaslali žiadny dokument týkajúci sa C. J. Uvedený súd ďalej spresnil, že ak by sa informácia o vývoji talianskeho konania potvrdila, odpoveď na prvú až štvrtú otázku by bola stále užitočná. Za neaktuálnu by sa mohla považovať nanajvýš len piata otázka.
21. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa domnievam, že v nasledujúcich úvahách sa treba pridŕžať skutkových okolností, ako sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania,(7) teda že situácia týkajúca sa výkonu trestu odňatia slobody uloženého C. J. v Taliansku je taká, že bol vydaný vnútroštátny príkaz na výkon trestu so súčasným odkladom vo forme domáceho väzenia, pričom sa očakáva rozhodnutie talianskych súdnych orgánov o opatrení, ktoré by mohlo byť alternatívou k uväzneniu.
B. O prvej až tretej otázke
22. Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré navrhujem preskúmať spoločne, vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či sa článok 4 bod 6 a článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj článok 4 ods. 2 a 5, článok 8 ods. 1, článok 22 ods. 1 a článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 majú vykladať v tom zmysle, že súdny orgán môže platne odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody s odvolaním sa na dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v prvom z týchto ustanovení, pokiaľ k uznaniu a výkonu odsudzujúceho rozsudku dochádza v rozpore s postupom a podmienkami stanovenými rámcovým rozhodnutím 2008/909. Okrem toho chce tento súd vedieť, či si v tejto situácii členský štát, ktorý vydal zatykač, zachováva právo vykonať tento trest a či prináleží vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby vykonal európsky zatykač odovzdaním vyžiadanej osoby tomuto členskému štátu.
23. Na účely odpovede na tieto otázky stoja proti sebe dve úplne odlišné tézy. Zatiaľ čo holandská vláda tvrdí, že uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie uvedeného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa môže uskutočniť mimo rámca stanoveného rámcovým rozhodnutím 2008/909, ostatní účastníci tohto konania zastávajú opačné stanovisko. Práve toto posledné stanovisko považujem za presvedčivé.
24. Je potrebné pripomenúť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdania osôb odsúdených za porušenie trestného zákona alebo podozrivých z jeho porušenia smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Úniu, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi.(8)
25. V oblasti upravenej týmto rámcovým rozhodnutím je zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje – ako to vyplýva predovšetkým z odôvodnenia 6 tohto rozhodnutia – „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, vyjadrená v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.(9)
26. Z toho vyplýva po prvé to, že vykonávajúce súdne orgány môžu odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia 2002/584, ako ho vykladá Súdny dvor. Po druhé, zatiaľ čo vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne.(10)
27. Toto rámcové rozhodnutie v článku 3 uvádza dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača a v článkoch 4 a 4a dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača.(11)
28. Štruktúra rámcového rozhodnutia 2002/584 sa síce opiera o zásadu vzájomného uznávania, avšak toto uznávanie nezahŕňa absolútnu povinnosť vykonať vydaný európsky zatykač.(12) Toto rámcové rozhodnutie totiž v osobitných situáciách umožňuje príslušným orgánom členských štátov rozhodnúť o tom, či sa trest uložený v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, má vykonať na území vykonávajúceho členského štátu.(13)
29. Pokiaľ ide o dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača vymenované v článku 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci prebratia tohto rámcového rozhodnutia do svojho vnútroštátneho práva majú členské štáty určitú mieru voľnej úvahy. Členské štáty tak môžu, ale nemusia prebrať tieto dôvody do svojho vnútroštátneho práva. Môžu sa tiež rozhodnúť obmedziť situácie, v ktorých vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, a uľahčiť tak odovzdávanie vyžiadaných osôb v súlade so zásadou vzájomného uznávania stanovenou v článku 1 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia.(14)
30. Spomedzi dôvodov pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača chcem pripomenúť, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 uvádza, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak bol európsky zatykač vydaný pre účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa vyžiadaná osoba zdržiava alebo je štátnym príslušníkom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná tento trest alebo toto ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.
31. Uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, ktorý je upravený v tomto ustanovení, tak podlieha splneniu dvoch podmienok, a to že po prvé vyžiadaná osoba sa zdržiava, je štátnym príslušníkom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a po druhé tento štát sa zaviaže, že v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi vykoná trest alebo ochranné opatrenie, pre ktoré bol európsky zatykač vydaný.(15)
32. Pokiaľ ide o prvú z týchto podmienok, Súdny dvor už rozhodol, že vyžiadaná osoba „má trvalý pobyt“ vo vykonávajúcom členskom štáte vtedy, ak si založila svoj skutočný pobyt v tomto členskom štáte a „zdržiava sa“ v tomto štáte alebo nadobudla v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tom istom štáte väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu.(16)
33. Pokiaľ ide o druhú z uvedených podmienok, zo znenia článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že akékoľvek odmietnutie vykonať európsky zatykač predpokladá skutočný záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody uloženého vyžiadanej osobe.(17) Samotná okolnosť, že tento členský štát sa vyhlási za „pripravený“ zabezpečiť výkon trestu, by sa preto nemala považovať za okolnosť, ktorá môže opodstatniť takéto odmietnutie. Z toho vyplýva, že akémukoľvek odmietnutiu vykonať európsky zatykač musí predchádzať preverenie zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu, či trest možno naozaj vykonať podľa jeho vnútroštátneho práva.(18)
34. Treba teda zaručiť, že možnosť vykonávajúceho súdneho orgánu odmietnuť vykonať európsky zatykač sa uplatní len pod podmienkou, že vo vykonávajúcom členskom štáte je zaručené skutočné vykonanie trestu uloženého vyžiadanej osobe a že sa tým dosiahne riešenie v súlade s cieľom, ktorý sleduje rámcové rozhodnutie 2002/584.(19)
35. Ak vykonávajúci súdny orgán konštatuje, že obidve vyššie uvedené podmienky sú splnené, musí ešte posúdiť, či existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, aby trest, ktorý bol uložený v členskom štáte vydania zatykača, bol vykonaný na území vykonávajúceho členského štátu. Toto posúdenie umožňuje tomuto orgánu zohľadniť cieľ sledovaný článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý podľa ustálenej judikatúry spočíva v tom, aby sa zvýšili šance na sociálnu nápravu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená.(20) Na to, aby mohol vykonávajúci súdny orgán rozhodnúť, či s ohľadom na sledovaný cieľ sociálnej nápravy je alebo nie je potrebné odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, musí teda disponovať potrebnou mierou voľnej úvahy.(21)
36. Posúdenie vykonávajúceho súdneho orgánu, či existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, aby sa trest alebo ochranné opatrenie uložené v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, vykonali na území vykonávajúceho členského štátu, musí byť vykonané na základe celkového posúdenia všetkých konkrétnych skutočností, ktoré charakterizujú situáciu vyžiadanej osoby a ktoré môžu naznačiť, či medzi touto osobou a vykonávajúcim členským štátom existujú väzby umožňujúce konštatovať, že uvedená osoba je v tomto štáte dostatočne integrovaná, a teda že výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody vo vykonávajúcom členskom štáte, ktoré jej boli uložené v členskom štáte vydania zatykača, prispeje k dosiahnutiu cieľa sociálnej nápravy sledovaného týmto článkom 4 bodom 6.(22)
37. V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že treba zohľadniť rámcové rozhodnutie 2008/909. Konkrétne v odôvodnení 9 tohto rámcového rozhodnutia sa uvádza demonštratívny výpočet skutočností, ktoré sú takej povahy, že na ich základe môže súdny orgán nadobudnúť istotu, že výkon trestu vykonávajúcim členským štátom prispeje k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Medzi tieto skutočnosti v podstate patria väzby dotknutej osoby na vykonávajúci členský štát, ako aj okolnosť, že tento členský štát predstavuje centrum jej rodinného života a jej záujmov, predovšetkým vzhľadom na jej rodinné, jazykové, kultúrne, sociálne alebo ekonomické väzby s uvedeným štátom.(23)
38. Existuje teda interakcia medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909. Súdny dvor zdôraznil existenciu takejto interakcie tým, že spresnil, že keďže cieľ sledovaný článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 je rovnaký ako cieľ uvedený v tomto odôvodnení 9 a sledovaný článkom 25 rámcového rozhodnutia 2008/909, ktorý odkazuje na dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v tomto článku 4 bode 6, uvedené skutočnosti sú relevantné aj v rámci celkového posúdenia, ktoré musí vykonávajúci súdny orgán vykonať v rámci uplatnenia tohto dôvodu.(24)
39. Interakcia medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 sa však neobmedzuje na posúdenie týkajúce sa existencie legitímneho záujmu, ktorý odôvodňuje, aby sa trest alebo ochranné opatrenie uložené v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, vykonali na území vykonávajúceho členského štátu. Článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 totiž oveľa všeobecnejšie stanovuje uplatnenie tohto rámcového rozhodnutia na výkon trestov, ak sa členský štát rozhodne uplatniť dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.
40. Podľa článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa tak „bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia… primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby“.
41. Podľa môjho názoru z článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vyplýva, že uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykonávajúcim súdnym orgánom predpokladá, že je dodržaný postup a podmienky stanovené rámcovým rozhodnutím 2008/909 na účely uznania a výkonu rozsudku v trestných veciach v inom členskom štáte, ako je členský štát odsúdenia.(25) Viaceré skutočnosti svedčia v tomto zmysle.
42. Po prvé treba citovať odôvodnenie 12 rámcového rozhodnutia 2008/909, v ktorom sa uvádza, že „toto rámcové rozhodnutie by sa tiež malo primerane uplatňovať na výkon trestov v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 a článku 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia [2002/584]. To okrem iného znamená, že bez toho, aby bolo dotknuté uvedené rámcové rozhodnutie, vykonávajúci štát by mohol overiť existenciu dôvodov odmietnutia uznania a výkonu podľa článku 9 tohto rámcového rozhodnutia vrátane preskúmania obojstrannej trestnosti, ak štát pôvodu vydá vyhlásenie podľa článku 7 ods. 4[,] ako podmienku uznania a výkonu rozsudku na účely zváženia, či odsúdenú osobu odovzdá, alebo či vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia [2002/584]“. Hoci normotvorca Únie kladie dôraz napríklad na to, aby vykonávajúci členský štát overil existenciu dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu stanovených v článku 9 rámcového rozhodnutia 2008/909, podľa môjho názoru to nijako nevylučuje overenie ostatných podmienok.
43. Súvislosť medzi postupmi stanovenými rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 pri uplatnení dôvodu pre nepovinné nevykonanie uvedeného v článku 4 bode 6 prvého z týchto rámcových rozhodnutí je tiež potvrdená časťou f) tlačiva osvedčenia uvedeného v prílohe I k rámcovému rozhodnutiu 2008/909. Toto osvedčenie sa zasiela spolu s rozsudkom na účely jeho uznania a výkonu a musí sa v ňom uviesť odkaz na tento dôvod, ak sa uplatňuje. Z toho vyplýva, že odmietnutie vykonať európsky zatykač z uvedeného dôvodu vyžaduje, aby členský štát odsúdenia zaslal rozsudok a osvedčenie v súlade s pravidlami stanovenými týmto rámcovým rozhodnutím.
44. Po druhé podmienka, podľa ktorej akémukoľvek odmietnutiu vykonať európsky zatykač z dôvodu podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí predchádzať preverenie zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu, či možno naozaj vykonať trest odňatia slobody podľa jeho vnútroštátneho práva, zahŕňa podľa môjho názoru ustanovenia práva vykonávajúceho členského štátu, ktorými sa preberá rámcové rozhodnutie 2008/909.(26) V súlade s tým, čo stanovuje článok 25 tohto rámcového rozhodnutia, a aby bolo možné zaručiť skutočné vykonanie takéhoto trestu, musí vykonávajúci súdny orgán dodržať postup a podmienky stanovené uvedeným rámcovým rozhodnutím na účely uznania a výkonu rozsudku vyhláseného v členskom štáte odsúdenia.
45. Po tretie, ako správne uviedla rumunská vláda na pojednávaní, nič neumožňuje domnievať sa, že normotvorca Únie mal v úmysle stanoviť dva odlišné právne režimy, pokiaľ ide o uznávanie a výkon rozsudkov v trestných veciach, v závislosti od toho, či existuje alebo neexistuje európsky zatykač.
46. Po štvrté z rozsudku z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu),(27) vyplýva, že v prípade, keď vykonávajúci súdny orgán zamýšľa pristúpiť k odovzdaniu osoby na základe európskeho zatykača pre účely trestného stíhania, pričom toto odovzdanie v súlade s tým, čo stanovuje článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, podriadi podmienke, že osoba bude vrátená do vykonávajúceho členského štátu, aby si tam odpykala trest, ktorý jej bol uložený v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, sa výkon tohto trestu vo vykonávajúcom členskom štáte riadi rámcovým rozhodnutím 2008/909.(28) Analogicky to podľa môjho názoru musí platiť pre dôvod nepovinného nevykonania stanovený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.
47. Z týchto skutočností vyplýva, že na účely uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uznanie a výkon trestu uloženého vyžiadanej osobe musia uskutočniť v súlade s postupom a podmienkami stanovenými v rámcovom rozhodnutí 2008/909.
48. To ma privádza k záveru, že vo vykonávajúcom členskom štáte nemôže dôjsť k skutočnému výkonu trestu uloženého vyžiadanej osobe, ak tento členský štát nedodrží tento postup a tieto podmienky. Aby sa teda vykonávajúci členský štát mohol zaviazať k výkonu trestu odňatia slobody uloženého vyžiadanej osobe tým, že overí, či má možnosť naozaj vykonať tento trest v súlade so svojím vnútroštátnym právom,(29) a vyhnúť sa tak akémukoľvek riziku beztrestnosti tejto osoby, ako to vyžaduje článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, musí byť spôsobilý prevziať výkon uvedeného trestu pri dodržaní pravidiel stanovených rámcovým rozhodnutím 2008/909.
49. Teraz je potrebné objasniť, o aké pravidlá ide.
50. V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že rámcové rozhodnutie 2008/909, podobne ako rámcové rozhodnutie 2002/584, konkretizuje v trestnoprávnej oblasti zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania. Toto rámcové rozhodnutie posilňuje justičnú spoluprácu v oblasti uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach, ak boli občania Únie odsúdení na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v inom členskom štáte, s cieľom uľahčiť ich sociálnu nápravu.(30)
51. Účelom uvedeného rámcového rozhodnutia je podľa jeho článku 3 ods. 1 vytvoriť pravidlá, ktoré s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby umožnia členskému štátu uznať rozsudok a vykonať trest uložený súdom iného členského štátu.
52. Na tento účel článok 8 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je v zásade povinný vyhovieť žiadosti o uznanie rozsudku a výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody uloženého v inom členskom štáte, ktorá mu bola zaslaná v súlade s článkami 4 a 5 tohto rámcového rozhodnutia. V zásade môže odmietnuť vyhovieť takejto žiadosti len z dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu taxatívne vymenovaných v článku 9 uvedeného rámcového rozhodnutia.(31)
53. Okrem toho článok 8 ods. 2 až 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu striktné podmienky pre prispôsobenie trestu, ktorý bol uložený v členskom štáte pôvodu, ktoré predstavujú jediné výnimky zo zásadnej povinnosti uloženej tomuto orgánu podľa článku 8 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, a to uznať rozsudok, ktorý mu bol zaslaný, a bezodkladne prijať všetky potrebné opatrenia na výkon trestu, ktorého dĺžka a povaha zodpovedajú dĺžke a povahe trestu, ako boli vymedzené v rozsudku vyhlásenom v členskom štáte pôvodu.(32)
54. Článok 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje možnosť, aby členský štát odsúdenia, ktorý zvyčajne iniciuje postup uznania a výkonu rozsudku v trestných veciach, ktorý bol vydaný na jeho území, v inom členskom štáte, zaslal tomuto inému členskému štátu takýto rozsudok spolu s osvedčením, ktorého štandardné tlačivo je uvedené v prílohe I k tomuto rámcovému rozhodnutiu.
55. Podľa článku 4 ods. 2 uvedeného rámcového rozhodnutia „zaslanie rozsudku a osvedčenia sa môže uskutočniť, ak sa príslušný orgán štátu pôvodu, v prípade potreby po porade príslušných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho členského štátu, presvedčil o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby“.
56. Okrem toho článok 4 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje, že „vykonávajúci štát môže na vlastný podnet požiadať štát pôvodu o zaslanie rozsudku spolu s osvedčením. …Žiadosti podané podľa tohto odseku nepredstavujú povinnosť štátu pôvodu zaslať rozsudok spolu s osvedčením“.
57. Článok 5 tohto rámcového rozhodnutia opisuje postup zaslania rozsudku a osvedčenia.
58. Z týchto ustanovení vyvodzujem, že na jednej strane zaslanie rozsudku a osvedčenia členským štátom odsúdenia, stanovené rámcovým rozhodnutím 2008/909, je nevyhnutné na účely uznania tohto rozsudku a vykonania trestu, pričom toto zaslanie predstavuje formu vyjadrenia súhlasu členského štátu odsúdenia s prevzatím výkonu trestu vykonávajúcim členským štátom. K uznaniu rozsudku a výkonu trestu teda dochádza na základe informácií uvedených v osvedčení. Toto osvedčenie navyše môže členský štát odsúdenia vziať späť, a to za podmienok stanovených v článku 13 tohto rámcového rozhodnutia,(33) najmä ak mu zamýšľané prispôsobenie trestu nevyhovuje.
59. Na druhej strane členský štát odsúdenia nie je povinný uskutočniť takéto zaslanie.(34) Ak tak urobí, súhlasí s tým, že predmetný trest bude vykonaný vo vykonávajúcom členskom štáte. Z toho vyplýva, že ak nedôjde k zaslaniu rozsudku spolu s osvedčením podľa tohto rámcového rozhodnutia, vykonávajúci členský štát nie je oprávnený vykonať na svojom území trest uložený v členskom štáte odsúdenia, pretože s tým tento posledný uvedený členský štát nesúhlasil. Inak to nemôže byť ani v rámci uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.
60. Prevzatie výkonu trestu vykonávajúcim členským štátom sa preto môže uskutočniť len v rámci stanovenom rámcovým rozhodnutím 2008/909, ktorý si vyžaduje úzku a aktívnu spoluprácu s členským štátom odsúdenia,(35) a najmä súhlas tohto členského štátu s vykonaním trestu vo vykonávajúcom členskom štáte. Zaslanie rozsudku členským štátom, ktorý vydal zatykač, vykonávajúcemu členskému štátu v rámci postupu vykonania európskeho zatykača nespĺňa túto podmienku, pokiaľ – ako v prejednávanej veci – k tomuto rozsudku nie je priložené osvedčenie stanovené týmto rámcovým rozhodnutím a navyše prvý členský štát jednoznačne vyjadrí svoj nesúhlas s tým, aby bol uložený trest vykonaný v druhom členskom štáte.
61. Uplatnenie postupu stanoveného rámcovým rozhodnutím 2008/909 tak môže posilniť vzájomnú dôveru medzi príslušnými orgánmi členského štátu pôvodu a vykonávajúceho členského štátu prostredníctvom predbežných konzultácií, ktoré sú vyjadrením zásady lojálnej spolupráce. Ak členský štát odsúdenia odmietne odovzdanie výkonu trestu, vykonávajúci členský štát si nemôže jednostranne prisvojiť právomoc vykonať tento trest a nemôže sa odvolávať na dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.
62. Na rozdiel od toho, čo tvrdila holandská vláda v rámci tohto konania, sa domnievam, že potreba získať súhlas členského štátu odsúdenia nemôže narušiť účinnosť dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Touto požiadavkou je odmietnutie vykonania stanovené v tomto ustanovení totiž len podmienené a nemožno ho považovať za neuplatniteľné. V tomto štádiu nemožno predpokladať, že členský štát odsúdenia odmietne zaslať rozsudok spolu s osvedčením. Tento členský štát totiž môže byť rovnako ako vykonávajúci členský štát presvedčený, že výkon trestu na jeho území prispeje k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy odsúdenej osoby.
63. Navyše je pravda, že Súdny dvor z článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vyvodil, že žiadne ustanovenie tohto rámcového rozhodnutia nemôže mať vplyv na pôsobnosť a podmienky uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.(36) To však nemôže znamenať, že podmienky uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach nie sú uplatniteľné v prípade, keď sa uplatní dôvod nevykonania, ale skôr to, že tieto podmienky sú uplatniteľné, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.(37) Normotvorca Únie tak vyjadril vôľu neoslabiť cieľ uvedeného rámcového rozhodnutia, a to odovzdávanie osôb, na ktoré sa vzťahuje európsky zatykač.
64. V požiadavke, podľa ktorej uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie uvedeného v článku 4 bode 6 tohto rozhodnutia podlieha súhlasu členského štátu odsúdenia, pritom nevidím žiadnu nezlučiteľnosť s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584. Práve naopak, takáto podmienka, keďže predstavuje obmedzenie možnosti vykonávajúceho súdneho orgánu odmietnuť vykonať európsky zatykač, prispieva k posilneniu systému odovzdávania zavedeného týmto rámcovým rozhodnutím v prospech priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.(38) Konkrétne uplatnenie tohto dôvodu nevykonania zostáva predovšetkým podmienené požiadavkou, aby trest odňatia slobody uložený vyžiadanej osobe mohol byť skutočne vykonaný v tomto členskom štáte.(39)
65. Okrem toho je pravda, že Súdny dvor uviedol, že prepojenie stanovené normotvorcom Únie medzi rámcovým rozhodnutím 2002/584 a rámcovým rozhodnutím 2008/909 má prispievať k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v uľahčení sociálnej nápravy dotknutej osoby a že takáto sociálna náprava je nielen v záujme odsúdenej osoby, ale aj vo všeobecnom záujme Európskej únie.(40) Súdny dvor však tiež rozhodol, že hoci dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 má za cieľ najmä umožniť priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená, takýto cieľ – iste významný – nemôže vylúčiť, že členské štáty pri vykonávaní tohto rámcového rozhodnutia obmedzia – v zmysle naznačenom základným pravidlom uvedeným v jeho článku 1 ods. 2 – situácie, v ktorých by malo byť možné odmietnuť odovzdanie osoby patriacej do pôsobnosti tohto článku 4 bodu 6.(41)
66. Z vyššie uvedeného vyplýva, že cieľ spočívajúci vo zvýšení šancí na sociálnu nápravu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená, nemá absolútny charakter a nemôže mať prednosť pred cieľom zaviesť účinný systém odovzdávania medzi členskými štátmi.
67. Okrem toho, ako správne uviedla francúzska vláda na pojednávaní, podľa článku 4 rámcového rozhodnutia 2008/909 príslušné orgány členského štátu pôvodu, ako aj príslušné orgány vykonávajúceho členského štátu musia byť presvedčené, že postup vzájomného uznávania zodpovedá v danej situácii cieľu, ktorým je podpora sociálnej nápravy odsúdenej osoby. Táto požiadavka konsenzu tak priamo odporuje myšlienke, podľa ktorej článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 umožňuje vykonávajúcemu členskému štátu, aby sám určil, či je výkon trestu na jeho území odôvodnený. Členský štát, ktorý vydal zatykač, musí tiež vziať do úvahy, že výkon trestu na území vykonávajúceho členského štátu by uľahčil sociálnu nápravu odsúdenej osoby a že tento cieľ presahuje cieľ dosiahnuť výkon tohto trestu v členskom štáte vydania zatykača. Iný názor by viedol k vytvoreniu dvojitého režimu vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach, čo je v rozpore s tým, čo uvádza článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909. Zatiaľ čo mimo rámca európskeho zatykača by oba členské štáty mali byť presvedčené o tom, že sa dosiahne cieľ podpory sociálnej nápravy, v kontexte vykonávania európskeho zatykača by toto posúdenie mohol vykonať len vykonávajúci členský štát. Ako som už uviedol, nemyslím si, že normotvorca Únie mal v úmysle vytvoriť takýto dvojitý režim.
68. Domnievam sa tiež, že cieľ spočívajúci v uľahčení možností na sociálnu nápravu odsúdenej osoby nemôže vylúčiť oprávnené záujmy členského štátu, v ktorom bol uložený trest, na vykonaní tohto trestu na jeho území. Vzhľadom na rôzne funkcie trestu v rámci spoločnosti môžu totiž dôvody trestnej politiky vlastné každému členskému štátu viesť členský štát odsúdenia k tomu, že bude mať záujem, aby sa uložený trest vykonal na jeho území napriek skutočnosti, že by tomu mohli brániť dôvody spojené so sociálnou nápravou vyžiadanej osoby.(42) V tejto súvislosti možno uviesť príklad trestov v oblasti terorizmu.
69. Domnievam sa, že ak sa členský štát rozhodne vydať európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody, je to preto, lebo má záujem, aby mu bola vyžiadaná osoba odovzdaná a aby vykonala tento trest na jeho území. Ak by tento členský štát v prvom kroku predpokladal možnosť, že tento trest bude vykonaný v inom členskom štáte, uplatnil by mechanizmus uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach stanovený rámcovým rozhodnutím 2008/909.
70. V takejto situácii, keď sa žiada o uznanie rozsudku a výkon trestu uloženého v členskom štáte pôvodu, samotným predmetom tohto konania je, že dotknutá osoba, ktorá ani zďaleka nemusí byť odovzdaná orgánom tohto posledného uvedeného členského štátu, zostane vo vykonávajúcom členskom štáte na účely výkonu svojho trestu.(43)
71. V prípade, že členský štát odsúdenia uprednostňuje vydanie európskeho zatykača namiesto toho, aby uplatnil mechanizmus odovzdávania stanovený rámcovým rozhodnutím 2008/909, zásada vzájomného uznávania má dôsledky inej povahy. Z tejto zásady totiž vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán je povinný vykonať európsky zatykač, ktorý mu bol predložený.
72. Získanie súhlasu členského štátu odsúdenia umožňuje rešpektovať slobodnú voľbu tohto členského štátu medzi dvoma nástrojmi justičnej spolupráce v trestných veciach. Ako som už vysvetlil, tento členský štát nemá povinnosť vydať osvedčenie stanovené rámcovým rozhodnutím 2008/909. Keďže uvedený členský štát sa suverénne rozhodol uprednostniť európsky zatykač, túto voľbu treba rešpektovať. Nemožno teda predpokladať, že v prípade odmietnutia výkonu tohto zatykača by bol tento členský štát pripravený upustiť od vykonania trestu na jeho území. Práve naopak, vydanie európskeho zatykača svedčí o tom, že si želá, aby bol trest vykonaný na jeho území.
73. Stanovisko holandskej vlády, podľa ktorého uplatnenie článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa rovná uznaniu odsudzujúceho rozsudku, v dôsledku čoho nie je potrebné získať súhlas členského štátu odsúdenia, vedie k nasledujúcemu paradoxu, ktorý spočíva v tom, že ak súdny orgán vydá európsky zatykač na účely výkonu trestu, znamená to, že akceptuje, že tento trest môže byť prípadne vykonaný v inom členskom štáte, pričom členský štát vydania zatykača sa tak vzdá svojej vlastnej právomoci vykonať uvedený trest. Cieľom európskeho zatykača je pritom najmä to, aby bola vyžiadaná osoba odovzdaná súdnemu orgánu, ktorý vydáva takýto zatykač. Inak povedané, účelom vydania európskeho zatykača nie je preniesť právomoc vykonania trestu na iný členský štát.
74. Tým, že si členský štát vydania zatykača chce zachovať svoju právomoc výkonu, neporušuje zásadu vzájomnej dôvery. Vykonávajúci členský štát je totiž v zásade povinný vyhovieť žiadosti o spoluprácu, ktorú predstavuje vydanie európskeho zatykača. Ako francúzska vláda správne uviedla na pojednávaní, v takejto situácii táto zásada nemôže slúžiť ako dôvod na uznanie a výkon súdneho rozhodnutia iným členským štátom, ak toto uznanie a výkon neboli ani vyžiadané, ani želané.
75. Opačný výklad by mal za následok, že vykonávajúcemu členskému štátu by sa umožnilo získať právomoc vykonať trest, hoci členský štát, v ktorom bol trest uložený, sa nevzdal výkonu takejto právomoci, o čom svedčí skutočnosť, že bol vydaný európsky zatykač na účely výkonu tohto trestu. To by bolo v rozpore so zásadou vzájomnej dôvery, ktorá v situácii tohto druhu predovšetkým znamená, že vykonávajúci členský štát vykoná európsky zatykač. Ako uviedla Komisia na pojednávaní, článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 ako výnimka zo zásady odovzdávania a s ohľadom na nepovinnú povahu dôvodu pre nevykonanie, ktorý stanovuje, nezavádza právo odsúdenej osoby na odovzdanie, ale len možnosť. Táto možnosť sa môže uplatňovať len za určitých podmienok.
76. Nie je teda možné vyhnúť sa rámcu stanovenému rámcovým rozhodnutím 2008/909, pretože bez ohľadu na okolnosti, za ktorých sa predpokladá uznanie odsudzujúceho rozsudku v trestných veciach, iba dodržaním pravidiel stanovených týmto rámcovým rozhodnutím možno dospieť k spravodlivej rovnováhe, ktorá zachováva práva členského štátu odsúdenia.
77. V rámci prejednávanej veci je nesporné, že postup a podmienky stanovené rámcovým rozhodnutím 2008/909 na účely uznania a výkonu rozsudku, ktorý sa týkal C. J., neboli dodržané. Talianske súdne orgány totiž odmietli vykonať európsky zatykač vydaný voči C. J., pričom zároveň uznali odsudzujúci rozsudok a nariadili jeho vykonanie v Taliansku, hoci rumunské súdne orgány vyjadrili svoj nesúhlas s takýmto uznaním a výkonom mimo územia Rumunska.
78. Talianske súdne orgány teda nekonali v súlade so zásadou vzájomného uznávania, ako je vyjadrená v rámcovom rozhodnutí 2008/909, a preto sa nemôžu odvolávať na túto zásadu voči členskému štátu, ktorý vydal zatykač. Tento členský štát si tak zachováva právo na vykonanie dotknutého rozsudku na svojom území. Hoci článok 22 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje, že uvedený členský štát už nemôže pokračovať vo výkone trestu, keď sa už raz začal vykonávať na území vykonávajúceho členského štátu, je ešte potrebné, aby sa tento výkon uskutočnil v súlade s pravidlami stanovenými v tomto rámcovom rozhodnutí. Tak to nie je v prípade, ak sa uznanie rozsudku v trestnej veci uskutočnilo v rozpore s postupom a podmienkami stanovenými v uvedenom rámcovom rozhodnutí, a najmä bez toho, aby bolo k rozsudku zaslanému členským štátom, ktorý vydal zatykač, priložené osvedčenie stanovené tým istým rámcovým rozhodnutím. Ak by sa pripustilo, že v takejto situácii by začatie výkonu trestu vo vykonávajúcom členskom štáte mohlo odňať členskému štátu, ktorý vydal zatykač, jeho právomoc vykonať tento trest, viedlo by to k obchádzaniu pravidiel stanovených v rámcovom rozhodnutí 2008/909.
79. Chcem dodať, že aj keby došlo k zaslaniu rozsudku spolu s osvedčením stanoveným v tomto rámcovom rozhodnutí, možno si položiť otázku, či vnútroštátny príkaz na výkon trestu so súčasným odkladom vo forme domáceho väzenia s očakávaním rozhodnutia talianskych súdnych orgánov o opatrení, ktoré by mohlo byť alternatívou k uväzneniu, možno považovať za začiatok výkonu tohto trestu v zmysle článku 22 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia. Nezdá sa mi však potrebné zaoberať sa týmto aspektom v rámci prejednávanej veci, pretože v každom prípade nebol dodržaný postup a podmienky stanovené týmto rámcovým rozhodnutím.(44)
80. Okrem toho keďže rozhodnutie vykonávajúceho súdneho orgánu odmietnuť vykonanie európskeho zatykača vydaného voči C. J. nie je v súlade s právom Únie, súdny orgán vydávajúci zatykač môže pokračovať v konaní o odovzdaní tejto osoby zachovaním tohto zatykača alebo vydaním nového zatykača v záujme podpory dosiahnutia cieľa boja proti beztrestnosti sledovaného rámcovým rozhodnutím 2002/584.(45) Inak povedané, nemožno sa domnievať, že dotknutý európsky zatykač sa stáva bezpredmetný a vyčerpal svoje účinky. Rozsudok vydaný v členskom štáte vydania zatykača, na ktorom je založený tento zatykač a na ktorý odkazuje článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584, si navyše zachováva svoju vykonateľnosť. Ako rumunská vláda uviedla na pojednávaní, len čo dôjde k odovzdaniu, bude úlohou vydávajúceho členského štátu, aby prípadne zohľadnil článok 26 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia. Ako totiž už Súdny dvor rozhodol, toto ustanovenie tým, že ukladá povinnosť započítať všetky obdobia, počas ktorých bola odsúdená osoba zadržiavaná vo vykonávajúcom členskom štáte, zaručuje, že táto osoba v konečnom dôsledku nebude zadržiavaná po dobu, ktorej celková dĺžka – tak vo vykonávajúcom členskom štáte, ako aj v členskom štáte vydávajúcom zatykač – presiahne dĺžku trestu odňatia slobody, na ktorý bola odsúdená v členskom štáte vydávajúcom zatykač(46).
IV. Návrh
81. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú až tretiu prejudiciálnu otázku, ktoré položil Curtea de Apel Bucureşti (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), takto:
Článok 4 bod 6 a článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, ako aj článok 4 ods. 2 a 5, článok 8 ods. 1, článok 22 ods. 1 a článok 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody s odvolaním sa na dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v prvom z týchto ustanovení, pokiaľ k uznaniu a výkonu odsudzujúceho rozsudku dochádza v rozpore s postupom a podmienkami stanovenými rámcovým rozhodnutím 2008/909. V tejto situácii si členský štát, ktorý vydal zatykač, zachováva právo vykonať tento trest a vykonávajúcemu súdnemu orgánu prináleží, aby vykonal európsky zatykač odovzdaním vyžiadanej osoby tomuto členskému štátu.
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34.
3 Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27.
4 V tomto ustanovení sa uvádza, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak bol európsky zatykač „vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa vyžiadaná osoba – neoficiálny preklad] zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok [tento trest – neoficiálny preklad] alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi“.
5 V týchto návrhoch môže byť členský štát vydania zatykača označovaný aj ako členský štát odsúdenia.
6 Toto potvrdenie bolo doplnené ďalším potvrdením, ktoré bolo zaslané rumunským súdnym orgánom 14. júla 2021 a ktoré obsahovalo túto poznámku: „pokiaľ ide o stav domáceho väzenia, očakáva sa rozhodnutie dozorného súdu o alternatívnom opatrení“.
7 V súlade s ustálenou judikatúrou je vnútroštátny súd zodpovedný za vymedzenie rámca právnej úpravy a skutkových okolností návrhu na začatie prejudiciálneho konania: pozri najmä rozsudok z 30. novembra 2023, Ministero dell’Istruzione a INPS (C‑270/22, EU:C:2023:933, bod 34 a citovaná judikatúra).
8 Pozri najmä rozsudok zo 6. júna 2023, O. G. (Európsky zatykač na štátneho príslušníka tretej krajiny) (C‑700/21, ďalej len „rozsudok O. G.“, EU:C:2023:444, bod 31 a citovaná judikatúra).
9 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 32 a citovaná judikatúra).
10 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 33 a citovaná judikatúra).
11 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 34 a citovaná judikatúra).
12 Pozri najmä rozsudok z 11. marca 2020, SF ((Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 40 a citovaná judikatúra).
13 Pozri najmä rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 41 a citovaná judikatúra).
14 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 35 a citovaná judikatúra).
15 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 46 a citovaná judikatúra).
16 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 47 a citovaná judikatúra).
17 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 48 a citovaná judikatúra).
18 Pozri najmä rozsudok z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, EU:C:2019:530, bod 88 a citovaná judikatúra).
19 Pozri najmä rozsudok z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, EU:C:2019:530, bod 92 a citovaná judikatúra). Ako uviedol generálny advokát Bot v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Popławski (C‑579/15, EU:C:2017:116), „implementácia zásady vzájomného uznávania a potreba odstrániť akékoľvek riziko beztrestnosti si vyžadujú, že ak prevzatie výkonu trestu vykonávajúcim členským štátom nie je z akéhokoľvek dôvodu možné, európsky zatykač sa musí vykonať“ (bod 57).
20 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 49 a citovaná judikatúra).
21 Pozri rozsudok O. G. (bod 53).
22 Pozri najmä rozsudok O. G. (body 60 a 61 a citovaná judikatúra).
23 Pozri najmä rozsudok O. G. (bod 62 a citovaná judikatúra).
24 Pozri rozsudok O. G. (bod 63).
25 Pozri v tejto súvislosti aj Oznámenie Komisie – Príručka o vydávaní a vykonávaní európskeho zatykača (Ú. v. EÚ C, C/2023/1270) body 2.5.2 a 5.5.2, z ktorých vyplýva, že v prípade uvedenom v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa na odovzdanie trestu do členského štátu, v ktorom sa vykonáva, musí uplatňovať rámcové rozhodnutie 2008/909.
26 Pozri v tomto zmysle Oznámenie Komisie – Príručka o odovzdávaní odsúdených osôb a trestoch odňatia slobody v Európskej únii (Ú. v. EÚ C 403, 2019, s. 2), ktorá v bode 11.1 uvádza, že „podľa článku 25 a odôvodnenia 12 rámcového rozhodnutia [2008/909] sa na výkon trestu v prípadoch, keď sa uplatňuje článok 4 ods. 6 a článok 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, primerane a v rozsahu zlučiteľnom s rámcovým rozhodnutím 2002/584 uplatní vnútroštátne právo, ktorým sa vykonáva rámcové rozhodnutie [2008/909]“. V tom istom bode sa tiež spresňuje, že „vzťah medzi rámcovým rozhodnutím [2008/909] a rámcovým rozhodnutím 2002/584 je stanovený v článku 25 a v odôvodnení 12 rámcového rozhodnutia [2008/909]“ a že „akémukoľvek odmietnutiu vykonať európsky zatykač podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 musí predchádzať preverenie zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu, či možno naozaj vykonať uvedený trest podľa jeho vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonáva rámcové rozhodnutie [2008/909]“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
27 C‑314/18, EU:C:2020:191.
28 Pozri rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 49 a nasl.).
29 Pozri najmä rozsudok z 24. júna 2019, Popławski (C‑573/17, EU:C:2019:530, bod 88 a citovaná judikatúra).
30 Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21, EU:C:2023:841, bod 19).
31 Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21, EU:C:2023:841, bod 20).
32 Pozri najmä rozsudok z 15. apríla 2021, AV (Rozsudok ukladajúci súhrnný trest) (C‑221/19, EU:C:2021:278, bod 35 a citovaná judikatúra).
33 Toto ustanovenie uvádza, že „pokiaľ sa nezačal výkon trestu vo vykonávajúcom štáte, štát pôvodu môže osvedčenie z tohto štátu vziať späť, pričom uvedie dôvody takéhoto postupu. Vykonávajúci štát po vzatí osvedčenia späť už trest nevykonáva“.
34 Pozri v tejto súvislosti príručku citovanú v poznámke pod čiarou 26 vyššie, ktorá v bode 1.1 uvádza, že rámcové rozhodnutie 2008/909 nestanovuje „povinnosť štátu pôvodu zaslať rozsudok na účely jeho uznania a výkonu v inom členskom štáte“ a že „štát pôvodu prijíma definitívne rozhodnutie o odovzdaní, keď sa presvedčí o vhodnosti prispôsobenia trestu a foriem vykonania trestu“. Ďalej bod 3.1 tejto príručky spresňuje, že v obidvoch prípadoch uvedených v článku 4 ods. 5 rámcového rozhodnutia 2008/909 „štát pôvodu nemá povinnosť vyhovieť žiadosti o zaslanie rozsudku. To logicky vyplýva zo skutočnosti, že štát pôvodu ostáva jediným aktérom, ktorý po spáchaní trestného činu vyniesol rozsudok, na to má zvrchovanú právomoc. Ako taký si štát pôvodu ponecháva priestor na voľné uváženie, aby mohol posúdiť žiadosti buď vykonávajúceho štátu, alebo odsúdenej osoby, alebo aj vykonávajúceho štátu, aj odsúdenej osoby“.
35 Konkrétne je vykonávajúci členský štát povinný poskytnúť členskému štátu odsúdenia určité informácie, ktoré sú uvedené v článkoch 12 a 21 rámcového rozhodnutia 2008/909.
36 Pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, bod 48).
37 Pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, bod 48).
38 Pozri najmä rozsudok z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, body 43 a 44, ako aj citovaná judikatúra).
39 Pozri najmä rozsudok z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, bod 49).
40 Pozri rozsudok z 11. marca 2020, SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2020:191, bod 51 a citovaná judikatúra).
41 Pozri najmä rozsudok z 13. decembra 2018, Sut (C‑514/17, EU:C:2018:1016, bod 46 a citovaná judikatúra). Ako uviedol generálny advokát Pikamäe v súvislosti s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v návrhoch, ktoré predniesol vo veci SF (Európsky zatykač – Záruka vrátenia do vykonávajúceho štátu) (C‑314/18, EU:C:2019:427), „cieľ uľahčiť sociálnu reintegráciu odsúdenej osoby teda nemá absolútny charakter a môže byť vyvážený inými požiadavkami“ (bod 61).
42 Pozri v tejto súvislosti príručku citovanú v poznámke pod čiarou 26 vyššie, ktorá v bode 3.1 uvádza, že „napríklad štát pôvodu by mohol mať záujem neodovzdať odsúdenú osobu, ak predpokladá, že vo vykonávajúcom štáte bude táto osoba uväznená kratšie vzhľadom na ustanovenia týkajúce sa predčasného a podmienečného prepustenia v tomto štáte. Pri rozhodovaní o tom, kde by bolo najlepšie, aby páchateľ vykonával svoj trest, by sa mohli zohľadniť aj záujmy obetí. Členský štát sa takisto môže zdráhať odovzdať osobu, ak by jej odovzdanie znamenalo opätovné začlenenie do zločineckého prostredia jej domovského štátu namiesto toho, aby bolo v záujme jej sociálnej rehabilitácie“. V tom istom bode sa spresňuje, že „o úplnej rozhodovacej právomoci štátu pôvodu svedčí aj článok 13 rámcového rozhodnutia [2008/909], podľa ktorého štát pôvodu môže, pokiaľ sa nezačal výkon trestu vo vykonávajúcom štáte, osvedčenie z tohto štátu vziať späť, pričom uvedie dôvody takéhoto postupu. V tejto súvislosti pozri aj článok 17 ods. 3“. Ďalej sa v tomto bode uvádza, že „členské štáty si čoraz viac uvedomujú, že v súvislosti s výkonom trestov odsúdených páchateľov, a to aj v súvislosti s presunom do väznice v inom štáte, by sa mal brať ohľad na stanoviská obetí. Obete sa môžu nachádzať vo vykonávajúcom štáte, ako aj v štáte pôvodu. Veľa členských štátov prijalo postup, podľa ktorého existuje možnosť porady s obeťami v súvislosti s odovzdávaním a na ich stanovisko sa berú ohľady. Tým sa však neustanovuje právo obetí namietať proti odovzdaniu“.
43 Pozri rozsudok z 9. novembra 2023, Staatsanwaltschaft Aachen (C‑819/21, EU:C:2023:841, bod 39).
44 V tejto súvislosti chcem uviesť, že vec Fira (C‑215/24) nastoľuje najmä otázku, či vykonávajúci členský štát po tom, čo odmietol vykonať európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody podľa článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, môže odložiť výkon tohto trestu.
45 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. (C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 141).
46 Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 28. júla 2016, JZ (C‑294/16 PPU, EU:C:2016:610, bod 43).
