1

Svojím odvolaním pán Frédéric Jouvin navrhuje, aby Súdny dvor zrušil uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie z 26. apríla 2021, Jouvin/Komisia (T‑472/20 a T‑472/20 AJ II, neuverejnené, ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2021:215), ktorým Všeobecný súd zamietol ako zjavne bez právneho základu jeho žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2020) 3503 final z 28. mája 2020, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť týkajúca sa údajných porušení článku 101 ZFEÚ (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Článok 7 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), nazvaný „Zamietnutie sťažností“, stanovuje:

„1.   Ak Komisia usúdi, že na základe informácií, ktoré má k dispozícii, neexistujú postačujúce dôvody konať vo veci sťažnosti, tak informuje sťažovateľa o svojich dôvodoch a stanoví lehotu, v ktorej môže sťažovateľ oznámiť svoje stanoviská v písomnej forme. Komisia nie je povinná zohľadniť žiadne ďalšie písomné podanie doručené po uplynutí danej lehoty.

2.   Ak sťažovateľ oznámi svoje stanoviská v lehote stanovenej Komisiou a písomné podania sťažovateľa nebudú viesť k odlišnému posúdeniu sťažnosti, tak Komisia sťažnosť zamietne rozhodnutím.

…“

3

Oddiel 7 usmernení Komisie o uplatňovaní článku 101 ZFEÚ na dohody o horizontálnej spolupráci (Ú. v. EÚ C 11, 2011, s. 1) (ďalej len „usmernenia týkajúce sa dohôd o horizontálnej spolupráci“) sa týka „dohôd o štandardizácii“. Tento oddiel obsahuje okrem iného body 280 až 286 týchto usmernení, ktoré stanovujú podmienky, za ktorých dohody o štandardizácii, v prípade ktorých existuje riziko vytvorenia trhovej sily, v zásade nepatria do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

4

Podľa článku 51 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora s názvom „Lehota zohľadňujúca vzdialenosť“ platí, že:

„K procesným lehotám sa pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.“

5

Článok 172 tohto rokovacieho poriadku, nazvaný „Účastník konania oprávnený podať vyjadrenie k odvolaniu“, stanovuje:

„Každý účastník konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí, môže podať svoje vyjadrenie k odvolaniu v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia. Lehotu na podanie vyjadrenia nemožno predĺžiť.“

6

Okolnosti predchádzajúce sporu zhrnul Všeobecný súd v bodoch 1 až 12 napadnutého uznesenia takto:

7

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. októbra 2020 podal odvolateľ žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

8

Na podporu svojej žaloby uviedol päť žalobných dôvodov. Tieto žalobné dôvody boli založené na zjavne nesprávnom posúdení Komisie, pokiaľ ide o záujmy Únie, na tom, že Komisia nepreskúmala sťažnosť odvolateľa riadne a nestranne, na zneužití právomoci, ktorého sa Komisia dopustila tým, že bola v situácii konfliktu záujmov a využívala zdržiavacie taktiky vo vzťahu k odvolateľovi a jeho nárokom, na nesprávnom právnom posúdení, vyplývajúcom z toho, že Komisia nedospela k záveru, že došlo k diskriminácii v prístupe k postupu tvorby noriem a k výsledkom tohto postupu a zápisniciam z neho, a napokon na nesprávnom právnom posúdení, ku ktorému došlo tým, že Komisia nedospela k záveru, že bol porušený článok 101 ods. 1 ZFEÚ.

9

Všeobecný súd zamietol všetky tieto žalobné dôvody ako zjavne nedôvodné.

10

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

11

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

12

Odvolateľ vo svojej replike namieta neprípustnosť vyjadrenia Komisie k odvolaniu, založenú na jeho oneskorenom podaní. Tvrdí, že toto vyjadrenie, podané 22. februára 2022, bolo predložené viac ako dva mesiace po 25. novembri 2021, t. j. dni podania odvolania. V dôsledku toho musí byť vyjadrenie k odvolaniu vyhlásené za neprípustné, keďže Komisia nepredložila dôkaz o tom, v ktorý deň jej bolo doručené odvolanie.

13

Komisia navrhuje túto námietku zamietnuť.

14

Podľa článku 172 rokovacieho poriadku každý účastník konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí, môže podať svoje vyjadrenie k odvolaniu v lehote do dvoch mesiacov „od jeho doručenia“. Podľa článku 51 toho istého rokovacieho poriadku sa k tejto procesnej lehote musí pripočítať 10‑dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť. V dôsledku toho lehota, v ktorej musí byť podané vyjadrenie k odvolaniu, trvá dva mesiace a desať dní odo dňa doručenia odvolania.

15

V prejednávanej veci, ako vyplýva z písomných pripomienok Komisie, bolo odvolanie doručené Komisii 13. decembra 2021. V dôsledku toho lehota dvoch mesiacov a desiatich dní na podanie vyjadrenia k odvolaniu, ktorá plynie od tohto dátumu, uplynula 23. februára 2022.

16

Keďže vyjadrenie Komisie k odvolaniu bolo podané 22. februára 2022, námietku neprípustnosti založenú na jeho oneskorenom podaní treba zamietnuť.

17

Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je v podstate založený na nesprávnej kvalifikácii skutkových okolností, nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa požadovanej úrovne dôkazov a skreslení dôkazov, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa počtu údajných porušovateľov práv. Druhý odvolací dôvod je v podstate založený na skreslení dôkazov týkajúcich sa údajného rozdelenia trhov. Tretí odvolací dôvod je v podstate založený na nesprávnom právnom posúdení a porušení povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o kvalifikáciu argumentácie odvolateľa týkajúcej sa dohôd o štandardizácii.

18

Prvým odvolacím dôvodom odvolateľ v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd v bode 37 napadnutého uznesenia nesprávne rozhodol, že nebolo preukázané, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď zamietla jeho tvrdenia týkajúce sa existencie zosúladenia postupov podnikov. Tvrdí, že v prvostupňovom konaní uviedol argument založený na tom, že Komisia zjavne nesprávne posúdila záujem Únie, keď zastávala názor, že zosúladenie postupov sa nepreukázalo, a nedospela k záveru, že toto zosúladenie postupov umožnilo stanovenie medzinárodnej normy v rozpore s právami duševného vlastníctva odvolateľa.

19

Odvolateľ vo svojej replike dodáva, že na rozdiel od toho, čo Komisia uvádza vo svojom vyjadrení k odvolaniu, skutočnosť, že účastníci postupu štandardizácie nesplnili svoje oznamovacie povinnosti týkajúce sa ich práv duševného vlastníctva, ako aj prípadných práv tretích osôb, ktoré sa v prejednávanej veci vzťahujú na patenty odvolateľa, nepredstavuje individuálne opomenutie každého dotknutého podniku, ale protisúťažnú koordináciu týchto podnikov. Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 38 napadnutého uznesenia usúdil, že Komisia sa dôvodne domnievala, že z dôkazov, ktoré predložil odvolateľ, nebolo možné vyvodiť záver, že existuje „dôvodné podozrenie“, že podniky uvedené v sťažnosti sa dopustili zosúladenia postupov.

20

V druhom rade odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie tým, že v bode 38 tohto uznesenia vyžadoval, aby odvolateľ preukázal, že veľmi veľký počet porušovateľov práv mohol spochybniť posúdenie Komisie týkajúce sa neexistencie dôkazu o zosúladení postupov podnikov uvedených v jeho sťažnosti.

21

Podľa odvolateľa existencia veľmi vysokého počtu porušovateľov práv nemá za cieľ spochybniť toto posúdenie, ale len preukazuje, že z vecného hľadiska nie je možné začať stíhanie proti každému údajnému porušovateľovi práv. Účelom konštatovania existencie veľmi vysokého počtu porušovateľov práv teda nie je posilniť dôkazy o tomto zosúladení postupov, ktoré boli navyše vykonané počas správneho konania a zopakované v prvostupňovej žalobe. Odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bode 38 napadnutého uznesenia je teda bezpredmetné, keďže odvolateľ nezakladá preukázanie zosúladenia postupov podnikov na skutočnosti, že existuje veľký počet údajných porušovateľov práv, ale na skutočnosti, že viaceré podniky zúčastňujúce sa postupu štandardizácie boli informované o existencii jeho patentového portfólia pred začatím tohto procesu, a že si nesplnili oznamovaciu povinnosť. V dôsledku toho odkaz na veľmi veľký počet porušovateľov práv skresľuje dôkazy, ktoré boli pred Všeobecným súdom vykonané.

22

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je neprípustný v rozsahu, v akom odvolateľ namieta skreslenie dôkazov alebo skutkových okolností, a neúčinný alebo zjavne nedôvodný, pokiaľ ide o ostatné argumenty, ktoré uviedol.

23

Treba pripomenúť, že prvý žalobný dôvod predložený Všeobecnému súdu bol založený na tom, že Komisia zjavne nesprávne posúdila záujem Únie. Týmto žalobným dôvodom odvolateľ tvrdil, že táto inštitúcia si neuvedomila rozsah a závažnosť údajného porušenia článku 101 ZFEÚ.

24

V tejto súvislosti treba konštatovať, že Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 30 až 34 napadnutého uznesenia pripomenul právomoci Komisie pri vybavovaní sťažností, ktoré jej boli predložené, a úlohu sťažovateľa, odmietol argumentáciu odvolateľa v bodoch 36 až 38 tohto uznesenia takto:

25

Z bodov 36 a 37 napadnutého uznesenia vyplýva, že Všeobecný súd v súlade s judikatúrou, ktorú uviedol v bodoch 30 až 34 tohto uznesenia preskúmal, či Komisia uplatnila svoju diskrečnú právomoc rozhodovať o sťažnostiach tak, že pri tom vyvážila najmä povahu údajného porušenia práva, pravdepodobnosť možnosti preukázať jeho existenciu a záujem Únie.

26

V prvom rade treba uviesť, že odvolateľ sa svojou argumentáciou namierenou proti bodom 36 a 37 napadnutého uznesenia neodvoláva na nesprávne právne posúdenie, ktoré by obsahovali úvahy Všeobecného súdu, ale v skutočnosti sa snaží dosiahnuť, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie dôkazov, pričom navrhuje, aby konštatoval, že Všeobecný súd „nemohol sám prevziať“ posúdenie skutkových okolností týkajúcich sa najmä existencie zosúladenia postupov podnikov uvedených v sťažnosti, ktoré najmä viedli Komisiu k prijatiu napadnutého rozhodnutia bez toho, aby sa dopustil „toho istého pochybenia“ ako Komisia.

27

Takáto argumentácia je však neprípustná. Podľa ustálenej judikatúry má totiž len Všeobecný súd právomoc zistiť skutkový stav – okrem prípadu, keď by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené – ako aj posúdiť vykonané dôkazy. Zistenie tohto skutkového stavu a posúdenie týchto dôkazov teda okrem prípadu ich skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudky z 20. septembra 2018, Agria Polska a i./Komisia, C‑373/17 P, EU:C:2018:756, bod 32, ako aj z 30. júna 2022, Fakro/Komisia, C‑149/21 P, neuverejnený, EU:C:2022:517, bod 45), keďže Súdny dvor nemá právomoc v rámci odvolania a nanovo posúdiť skutkový stav a dôkazy.

28

Navyše skutočnosť, že odvolateľ „vzniesol“ pred Všeobecným súdom žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, zjavne nemôže stačiť na podporu jeho výhrady, podľa ktorej sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 37 napadnutého uznesenia konštatoval, že odvolateľ „nepreukázal“, že záver, ku ktorému dospela Komisia v spornom rozhodnutí, vychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia.

29

V druhom rade, pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľa odkazujúcu na bod 38 napadnutého uznesenia, treba po prvé pripomenúť, že pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia zo strany Všeobecného súdu, túto povinnosť, ktorá predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá samotná vyplýva z vecnej zákonnosti sporného aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange, C‑486/15 P, EU:C:2016:912, bod 79, ako aj z 30. júna 2022, Fakro/Komisia, C‑149/21 P, neuverejnený, EU:C:2022:517, bod 180).

30

Výhrada, ktorú vzniesol odvolateľ, podľa ktorej je odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bode 38 napadnutého uznesenia „bezpredmetné“, sa netýka chýbajúceho alebo nedostatočného odôvodnenia, ale primeranosti alebo dôvodnosti tohto odôvodnenia.

31

Po druhé, pokiaľ ide o výhradu odvolateľa smerujúcu proti dôvodnosti posúdenia uvedeného v tomto bode napadnutého uznesenia, treba konštatovať, že vychádza z nesprávneho výkladu tohto uznesenia.

32

Je pravda, že v bode 38 tohto uznesenia Všeobecný súd uviedol, že odvolateľ nepreukázal, že veľmi veľký počet údajných porušovateľov práv, ak by sa preukázal, by spochybnil posúdenie Komisie, že Únia nemá dostatočný záujem pokračovať v preskúmavaní skutočností uvedených v sťažnosti odvolateľa. Z bodov 36 a 37 tohto uznesenia, o ktorých odvolateľ nepreukázal, že obsahujú nesprávne právne posúdenie, však vyplýva, že Všeobecný súd sa pri potvrdení posúdenia Komisie neopieral o počet porušovateľov práv, ale o skutočnosť, že konanie, ktoré je predmetom sťažnosti odvolateľa spadá do práva duševného vlastníctva, a nie do práva hospodárskej súťaže.

33

Navyše, keďže odvolateľ vo svojej argumentácii v tejto súvislosti nepreukázal, že Všeobecný súd sa dopustil skreslenia dôkazov, túto argumentáciu je nutné zamietnuť.

34

Prvý odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

35

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 41 napadnutého uznesenia dopustil nesprávneho posúdenia skutkového stavu, keď uviedol, že odvolateľ neuviedol argumenty týkajúce sa rozdelenia trhov počas správneho konania. Odvolateľ pritom tvrdí, že v priebehu tohto konania uviedol, že došlo k takému rozdeleniu trhu v liste z 15. mája 2018, ktorého účelom bolo doplniť dve písomnosti, ktoré už v rámci sťažnosti podal. Všeobecný súd nespomenul tento list napriek tomu, že bol tiež pripojený k žalobe v prvostupňovom konaní. Posúdenie dôkazov zo strany Všeobecného súdu je teda nesprávne, keďže Všeobecný súd opomenul konštatovať skutočný obsah jedného z týchto dôkazov, čím skreslil dôkazy a dopustil sa porušenia povinnosti odôvodnenia. Všeobecný súd preto v bode 42 napadnutého uznesenia nesprávne rozhodol, že Komisii nemožno vytýkať, že nezohľadnila tento list pri prijímaní sporného rozhodnutia.

36

Komisia odpovedá, že tento odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný alebo ako zjavne nedôvodný.

37

Treba pripomenúť, že v prvom žalobnom dôvode svojej žaloby o neplatnosť odvolateľ tvrdil, že prevádzkovatelia poštových služieb si rozdelili dotknutý trh tak, že sa rozhodli ponúkať patentovanú technológiu výlučne predajcom v elektronickom obchode, a nie pri priehradke, teda verejnosti.

38

Všeobecný súd zamietol túto argumentáciu v bodoch 41 a 42 napadnutého uznesenia takto:

39

Ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 27 tohto rozsudku, konštatovanie skutkového stavu a posúdenie dôkazných prostriedkov vykonané Všeobecným súdom s výnimkou prípadu ich skreslenia nepredstavujú právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v štádiu odvolania.

40

Hoci v prejednávanej veci odvolateľ formálne odkazuje na porušenie povinnosti odôvodnenia, ako aj na skreslenie alebo vecnú nesprávnosť konštatovaní, ktoré Všeobecný súd uviedol v bode 41 napadnutého uznesenia, zdá sa, že cieľom jeho argumentácie je, ako vyplýva z bodu 35 tohto rozsudku, iba konštatovať skreslenie dôkazov. Cieľom rozvinutia tejto argumentácie je však v skutočnosti v štádiu odvolania poukázať na posúdenie „skutočného obsahu“ listu z 15. mája 2018 a dosiahnuť preskúmanie jeho dôkaznej hodnoty vo vzťahu k dôkazom preskúmaným Všeobecným súdom a spomenutým v tom istom bode napadnutého uznesenia.

41

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov (rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 86, ako aj citovaná judikatúra), k čomu v prejednávanej veci nedošlo.

42

V dôsledku toho je druhý odvolací dôvod potrebné zamietnuť ako neprípustný.

43

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri konštatovaní obsahu dôkazu, keď v bodoch 87 a 88 napadnutého uznesenia zamietol štvrtý a piaty žalobný dôvod jeho žaloby o neplatnosť z dôvodu, že odvolateľ v podstate navrhoval, aby Všeobecný súd konštatoval porušenie pravidiel hospodárskej súťaže bez toho, aby uviedol akýkoľvek argument, ktorý by smeroval k preukázaniu toho, že sporné rozhodnutie obsahuje nesprávne právne posúdenie, zjavne nesprávne posúdenie alebo zneužitie právomoci.

44

Odvolateľ v prvom rade tvrdí, že na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd, nenavrhoval, aby Všeobecný súd priamo konštatoval porušenie článku 101 ZFEÚ. Odvolateľ naopak preukázal, že ak by Komisia správne posúdila dôkazy, ktoré jej boli predložené v rámci správneho konania, mohla jedine konštatovať, že medzi podnikmi uvedenými v sťažnosti došlo k zosúladeniu postupov, a teda k porušeniu článku 101 ZFEÚ. V tejto súvislosti odvolateľ pripomína, že štvrtý a piaty žalobný dôvod jeho žaloby o neplatnosť predstavujú „len rozvinutie a spresnenie skutkových okolností, ktoré už boli uvedené v rámci správneho konania“.

45

Odvolateľ ďalej tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 83 napadnutého uznesenia uviedol, že odvolateľ svojím štvrtým a piatym žalobným dôvodom „rozvíja svoju teóriu protisúťažnej povahy dohody o štandardizácii [Global Standards 1] a konania jej strán bez toho, aby uviedol akýkoľvek argument týkajúci sa osobitne [sporného] rozhodnutia“, porušil povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia. Z celej jeho argumentácie pred Všeobecným súdom, najmä z názvu jeho štvrtého žalobného dôvodu, však vyplýva, že odvolateľ sa snažil preukázať, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď nekonštatovala, že bol diskriminovaný v rámci prístupu k postupu vypracovávania noriem, ako aj k výsledkom a zápisniciam z týchto postupov.

46

Napokon, pokiaľ ide o zamietnutie piateho žalobného dôvodu, odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že po preskúmaní dôkazov predložených odvolateľom dospel k záveru, že Komisia bola oprávnená prijať sporné rozhodnutie, dopustil tiež nesprávneho právneho posúdenia a porušil povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia. Spresňuje, že týmto piatym žalobným dôvodom iba uviedol skutočnosti, ktoré mali Komisii umožniť vykonať posúdenie uvedené v odôvodnení 42 sporného rozhodnutia s cieľom určiť, či sa na predmetnú dohodu vzťahuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, a ak áno, či sú splnené podmienky článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Dodáva, že v tomto žalobnom dôvode vykonal in extenso posúdenie podmienok uplatnenia článku 101 ZFEÚ na dohody o štandardizácii, aby preukázal, že Komisia nemohla zamietnuť jeho sťažnosť.

47

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

48

Predovšetkým treba pripomenúť, že štvrtý a piaty žalobný dôvod žaloby o neplatnosť boli založené na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom zo skutočnosti, že Komisia nezastávala názor, že pri prístupe k postupu vypracovávania noriem, ako aj k výsledkom a zápisniciam z týchto procesov došlo k diskriminácii, a na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom zo skutočnosti, že Komisia nezastávala názor, že došlo k porušeniu článku 101 ZFEÚ.

49

Odvolateľ konkrétne tvrdil, že mu bol odopretý prístup k štandardizácii, najmä v rámci organizácie zaoberajúcej sa štandardizáciou Global Standards 1 (ďalej len „GS 1“), a že údajní porušovatelia práv porušili svoje povinnosti vyplývajúce z usmernení týkajúcich sa dohôd o horizontálnej spolupráci a odmietli mu poskytnúť prístup k výsledku postupu štandardizácie na trhu zásielok a sledovania balíkov v Únii, čo je nezlučiteľné s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ.

50

Všeobecný súd zamietol túto argumentáciu v bodoch 83 až 87 napadnutého uznesenia takto:

51

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľ v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa vo svojom odôvodnení dopustil nesprávneho právneho posúdenia a nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o kvalifikáciu argumentov odvolateľa vzťahujúcich sa na dohody o štandardizácii.

52

Túto argumentáciu treba zamietnuť.

53

Najskôr je totiž potrebné konštatovať, že odvolateľ neoznačil žiadne nesprávne právne posúdenie nachádzajúce sa v bodoch 83, 87 a 88 napadnutého uznesenia, ale obmedzuje sa na zopakovanie opisu skutkových okolností, ktoré mali viesť Všeobecný súd ku konštatovaniu existencie zosúladenia postupov podnikov uvedených v sťažnosti odvolateľa. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 27 tohto rozsudku však stačí pripomenúť, že v rámci odvolania Súdny dvor nemôže bez toho, aby sa odvolal na skreslenie skutkových okolností, ani preskúmavať posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd, a a fortiori ani vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov.

54

Ďalej treba poznamenať, že odvolateľ vo svojom odvolaní pripúšťa, že v odpovedi na bod 42 sporného rozhodnutia rozšíril argumentáciu o posúdení podmienok uplatnenia článku 101 ZFEÚ in extenso na dohody o štandardizácii s cieľom preukázať, že Komisia nesprávne zamietla jeho sťažnosť. V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 84 napadnutého uznesenia správne konštatoval, že argumenty odvolateľa boli vo veľkej miere nové v porovnaní s tvrdeniami predloženými počas správneho konania.

55

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd mohol v bodoch 83, 87 a 88 napadnutého uznesenia bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, rozhodnúť, že odvolateľ štvrtým a piatym žalobným dôvodom navrhoval, aby Všeobecný súd konštatoval porušenie pravidiel hospodárskej súťaže bez toho, že by uviedol akýkoľvek argument, ktorý by preukazoval, že sporné rozhodnutie obsahovalo zjavne nesprávne posúdenie alebo nesprávne právne posúdenie, a tieto žalobné dôvody zamietnuť.

56

Napokon, pokiaľ ide o porušenie povinnosti odôvodnenia, ktoré odvolateľ uvádza, toto porušenie musí byť zamietnuté. Keďže Všeobecný súd v bodoch 84 až 87 napadnutého uznesenia uviedol dôvody, pre ktoré zamietol štvrtý a piaty žalobný dôvod odvolateľa, totožnosť medzi týmito dôvodmi a argumentáciou Komisie nemá vplyv na posúdenie dodržania tejto povinnosti.

57

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

58

Keďže sa nevyhovelo žiadnemu z troch odvolacích dôvodov, treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

59

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

60

Keďže Komisia navrhla, aby bola odvolateľovi uložená povinnosť nahradiť trovy konania, a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: