–

Monz Handelsgesellschaft International mbH & Co. KG, v zastúpení: C. Rohnke a T. Winter, Rechtsanwälte,

–

Büchel GmbH & Co. Fahrzeugtechnik KG, v zastúpení: M. Pilla, Rechtsanwalt,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Gippini Fournier, J. Samnadda a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 1998 o právnej ochrane dizajnov (Ú. v. ES L 289, 1998, s. 28; Mim. vyd. 13/021, s. 120).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Monz Handelsgesellschaft International mbH & Co. KG (ďalej len „Monz“) a spoločnosťou Büchel GmbH & Co. Fahrzeugtechnik KG (ďalej len „Büchel“) vo veci návrhu na výmaz zapísaného vnútroštátneho dizajnu, ktorý druhá uvedená spoločnosť podala.

3

Podľa odôvodnenia 12 smernice 98/71:

„… ochrana by sa nemala nerozšíriť [rozšíriť – neoficiálny preklad] na tie súčasti, ktoré nie sú viditeľné počas bežného používania výrobku, alebo na tie znaky takej časti, ktoré nie sú viditeľné, keď sa táto časť pripevní, alebo ktoré by samotné nespĺňali požiadavky týkajúce sa novosti a osobitého charakteru;… znaky dizajnu, ktoré sú z týchto dôvodov vylúčené z ochrany by sa na účel posúdenia, či iné vlastnosti dizajnu spĺňajú požiadavky na ochranu nemali brať do úvahy.“

4

Článok 1 tejto smernice s názvom „Výklad pojmov“ uvádza:

„Na účely tejto smernice:

5

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Požiadavky na ochranu“ uvádza:

„1.   Členské štáty chránia dizajn prostredníctvom zápisu a udeľujú výlučné práva ich majiteľom v súlade s ustanoveniami tejto smernice.

2.   Ochrana prostredníctvom práva k dizajnu sa poskytuje dizajnu, ktorý je nový a má osobitý charakter.

3.   Dizajn aplikovaný na výrobok alebo začlenený do výrobku, ktorý tvorí súčasť zloženého výrobku, sa považuje za nový a majúci osobitý charakter vtedy:

4.   ‚Bežné používanie‘ v zmysle významu odseku 3 písm. a) znamená použitie konečným spotrebiteľom, s výnimkou údržby, servisu alebo opravných prác.“

6

Článok 5 tej istej smernice, nazvaný „Osobitý charakter“, v odseku 1 stanovuje:

„Dizajn má osobitý charakter, ak sa celkový dojem, ktorý vyvoláva u informovaného užívateľa odlišuje od celkového dojmu, ktorý u takéhoto užívateľa vyvoláva akýkoľvek dizajn sprístupnený verejnosti pred dňom podania prihlášky na zápis alebo, ak sa uplatňuje prednosť, pred dátumom prednosti.“

7

Odôvodnenia 9 a 12 nariadenia Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142) znejú takto:

…

8

Článok 4 tohto nariadenia s názvom „Podmienky ochrany“ stanovuje:

„1.   Dizajn je chránený dizajnom spoločenstva, ak je nový a má osobitý charakter.

2.   Dizajn použitý alebo stelesnený vo výrobku, ktorý predstavuje súčasť zloženého výrobku, sa považuje za nový s osobitým charakterom iba vtedy, ak:

3.   ‚Bežné používanie‘ v zmysle významu odseku 2 písm. a) znamená užívanie konečným užívateľom vynímajúc údržbu, servis alebo opravy.“

9

Ustanovenia § 1 bodu 4 a § 4 Gesetz über den rechtlichen Schutz von Design (zákon o ochrane dizajnov) z 24. februára 2014 (BGBl. 2014 I, s. 122), v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej (ďalej len „DesignG“) preberajú článok 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71.

10

Ustanovenie § 1 DesignG s názvom „Vymedzenie pojmov“ v bode 3 uvádza, že zložený výrobok je výrobok zložený z viacerých častí, ktoré možno nahradiť tak, že výrobok sa dá rozobrať a opätovne zostaviť. Podľa bodu 4 tohto ustanovenia je „bežné používanie“ definované ako používanie konečným spotrebiteľom s výnimkou údržby, servisu alebo opravných prác.

11

Ustanovenie § 4 DesignG, nazvaný „Súčasti zložených výrobkov“, stanovuje, že dizajn použitý vo výrobku alebo začlenený do výrobku, ktorý predstavuje súčasť zloženého výrobku, sa považuje za nový s osobitým charakterom iba vtedy, ak súčasť po začlenení do zloženého výrobku zostáva viditeľná počas bežného používania tohto výrobku, a samotné viditeľné znaky súčasti ako také spĺňajú podmienky týkajúce sa novosti a osobitého charakteru.

12

Monz, spoločnosť založená podľa nemeckého práva, je majiteľkou dizajnu zapísaného od 3. novembra 2011 na Deutsches Patent‑ und Markenamt (Nemecký úrad pre patenty a ochranné známky, Nemecko) (ďalej len „DPMA“) pre tovar „sedlá na bicykel alebo motocykel“. Dizajn je zapísaný s jediným vyobrazením, ktoré ukazuje spodnú časť sedla takto:

13

Büchel, spoločnosť založená podľa nemeckého práva, podala 27. júla 2016 na DPMA návrh na výmaz dizajnu, ktorého sa týka vec sama, z dôvodu, že nespĺňa podmienky na právnu ochranu dizajnov podľa § 4 DesignG. Predovšetkým tvrdila, že tento dizajn použitý na sedlo, ktoré je súčasťou zloženého výrobku, akým je „bicykel“ alebo „motocykel“, nie je viditeľný pri bežnom používaní tohto výrobku.

14

DPMA rozhodnutím z 10. augusta 2018 zamietol tento návrh na výmaz, pričom konštatoval, že v prípade sporného dizajnu sa neuplatnili nijaké dôvody vylúčenia ochrany podľa § 4 DesignG. Uviedol, že hoci sedlo bicykla, na ktorý sa tento dizajn používa, je nepochybne „súčasťou zloženého výrobku“, táto súčasť zostáva viditeľná v prípade bežného používania tohto zloženého výrobku. DPMA usúdil, že bežné používanie takéhoto výrobku sa vzťahuje aj na „rozobratie a opätovné zostavenie sedla, ktoré neslúži na údržbu, servis alebo opravné práce“, ako sú uvedené na taxatívnom zozname použití vylúčených z uvedeného pojmu v zmysle § 1 bodu 4 DesignG.

15

Na základe sťažnosti, ktorú podala Büchel proti tomuto rozhodnutiu na Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd, Nemecko), vyhlásil tento súd rozhodnutím z 27. februára 2020 výmaz dizajnu, ktorého sa týka vec sama, z dôvodu, že nespĺňal požiadavky novosti a osobitého charakteru. Podľa tohto súdu a na základe § 4 DesignG sa môže právna ochrana dizajnov vzťahovať len na súčasti, ktoré zostávajú „viditeľné ako súčasti zloženého výrobku po ich montáži alebo začlenení do tohto výrobku“. Naopak, súčasť, ktorá je viditeľná len na základe alebo v priebehu jej oddelenia od zloženého výrobku, nemožno považovať za súčasť spĺňajúcu podmienku viditeľnosti, a preto sa na ňu nemôže vzťahovať táto ochrana. Okrem toho uvedený súd považoval za bežné používanie v zmysle § 1 bodu 4 DesignG len jazdu na bicykli, ako aj nasadnutie a zosadnutie z bicykla. Podľa tohto súdu v rámci takýchto použití nie je spodná časť sedla viditeľná ani pre konečného spotrebiteľa, ani pre tretiu osobu.

16

Monz podala proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd sa domnieva, že výsledok sporu vo veci samej závisí od výkladu pojmov „viditeľnosť“ a „bežné používanie“ v zmysle článku 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71.

17

Vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že súhlasí so stanoviskom Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd), podľa ktorého v zmysle judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej najmä z rozsudku z 20. decembra 2017, Acacia a D’Amato (C‑397/16 a C‑435/16, EU:C:2017:992, bod 64) je bicykel zloženým výrobkom a sedlo je súčasťou tohto výrobku.

18

Podľa tohto súdu na účely vyriešenia sporu, o ktorom rozhoduje, treba v prvom rade určiť, či sa požiadavka „viditeľnosti“ súčasti začlenenej do zloženého výrobku musí pri „bežnom používaní“ tohto výrobku posudzovať s prihliadnutím na určité podmienky používania tohto výrobku alebo na určité uhly pohľadu pozorovateľa, alebo naopak, len s ohľadom na objektívnu možnosť rozpoznať dizajn použitý na súčasti tak, ako je začlenený do zloženého výrobku.

19

V tejto súvislosti vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že Bundespatentgericht (Spolkový patentový súd) dospel k záveru, že je nevyhnutné, aby súčasť bola viditeľná pre konečného spotrebiteľa alebo tretiu osobu v rámci bežného používania zloženého výrobku, v ktorom je táto súčasť začlenená, konečným spotrebiteľom. Na druhej strane navrhovateľka vo veci samej tvrdila, že na to, aby dizajn mohol byť chránený, stačí, ak ho možno identifikovať, keď je súčasť, na ktorej je použitý, začlenená do zloženého výrobku. Je teda irelevantné, či je dizajn ľahko pozorovateľný z určitého „uhla pohľadu“.

20

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta na výklad článku 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71, keďže sa domnieva, že z tejto smernice nemožno jasne vyvodiť účel týchto ustanovení.

21

Tento súd najmä usúdil, že úvaha, podľa ktorej výrobca, ktorý nemá záujem na viditeľnom ukázaní dizajnu, nemá ani záujem dovolávať sa ochrany tohto dizajnu, je príliš zjednodušená vzhľadom na to, že majiteľ dizajnu, výrobca súčasti a výrobca zloženého výrobku nemusia byť nevyhnutne tou istou osobou.

22

Okrem toho uvedený súd poznamenáva, že podľa právnej vedy toto ustanovenie odporuje zásade, podľa ktorej spôsobilosť požívať právnu ochranu dizajnov musí byť stanovená už v čase zápisu dotknutého dizajnu.

23

Podľa vnútroštátneho súdu tieto úvahy svedčia v prospech reštriktívneho výkladu článku 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71.

24

Tento súd sa však domnieva, že hoci význam pojmu „viditeľný“ v bežnom jazyku naznačuje objektívne chápanie vzťahujúce sa na možnosť vnímania veci, nemožno z pojmu „bežné používanie“ vyvodiť, že sú vylúčené osobitné formy pozorovania zloženého výrobku.

25

V druhom rade treba určiť kritériá, ktoré sú relevantné na účely posúdenia „bežného používania“ zloženého výrobku konečným spotrebiteľom v zmysle článku 3 ods. 4 tejto smernice.

26

V tejto súvislosti vzniká najmä otázka, či v rámci takéhoto posúdenia treba zohľadniť použitie súčasti alebo zloženého výrobku zamýšľané výrobcom alebo výlučne bežné používanie zloženého výrobku konečným spotrebiteľom.

27

Vnútroštátny súd sa domnieva, že definíciu pojmu „bežné používanie“ uvedenú v článku 3 ods. 4 smernice 98/71 možno chápať v tom zmysle, že pre normotvorcu Únie je akékoľvek používanie zloženého výrobku konečným spotrebiteľom v zásade bežným používaním, okrem výnimiek, ktoré sú citované v tomto ustanovení.

28

Pokiaľ ide o kritérium použitia súčasti alebo zloženého výrobku zamýšľaného výrobcom, tento súd uvádza, že uplatnenie tohto kritéria by podľa neho umožnilo vyhnúť sa vylúčeniu právnej ochrany dizajnov, keďže používanie zloženého výrobku konečnými spotrebiteľmi by nebolo relevantné, pričom pripomína svoje výhrady voči tomuto kritériu uvedené v bode 21 tohto rozsudku.

29

V treťom rade sa vnútroštátny súd pýta, či je rozhodujúce iba hlavné použitie zloženého výrobku alebo sa prípadne musí zohľadniť aj jeho iné použitie.

30

V tejto súvislosti sa uvedený súd prikláňa k rozšírenému výkladu článku 3 ods. 4 smernice 98/71 s cieľom minimalizovať účinky článku 3 ods. 3 tejto smernice, ktorý je podľa právnej vedy v rozpore s logikou systému ochrany dizajnov, a zabrániť väčšej nerovnosti v zaobchádzaní medzi majiteľmi dizajnov vzťahujúcich sa na súčasti zložených výrobkov a majiteľmi ostatných dizajnov.

31

Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

32

Svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate na jednej strane pýta, či sa má článok 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71 vykladať v tom zmysle, že požiadavka „viditeľnosti“, ktorá je uvedená v tomto ustanovení a je predpokladom toho, aby sa na dizajn aplikovaný na výrobok alebo začlenený do výrobku, ktorý je súčasťou zloženého výrobku, mohla vzťahovať právna ochrana dizajnov, sa musí posudzovať vzhľadom na určité podmienky používania tohto zloženého výrobku alebo len vzhľadom na objektívnu možnosť rozpoznať dizajn použitý na súčasť, ktorá spoluvytvára zložený výrobok, a na druhej strane, aké kritériá sú relevantné na určenie „bežného používania“ zloženého výrobku konečným spotrebiteľom.

33

Tieto otázky boli položené v rámci sporu, ktorý vznikol na základe návrhu podaného spoločnosťou Büchel, ktorý smeroval k výmazu dizajnu sporného vo veci samej z dôvodu, že sa naň nemôže vzťahovať právna ochranu dizajnov, pretože sedlo ako súčasť zloženého výrobku, akým je „bicykel“ alebo „motocykel“, nie je viditeľné pri bežnom používaní tohto zloženého výrobku.

34

Na úvod treba konštatovať, že v prejednávanej veci je sedlo bicykla alebo motocykla súčasťou zloženého výrobku v zmysle článku 3 ods. 3 smernice 98/71, keďže bicykel alebo motocykel tvoria samy osebe zložený výrobok v zmysle článku 1 písm. c) tejto smernice. Sedlo totiž možno vymeniť tak, aby bolo možné bicykel alebo motocykel rozobrať alebo opätovne zostaviť, pričom bez neho by sa tento zložený výrobok nemohol bežne používať (pozri analogicky rozsudok z 20. decembra 2017, Acacia a D’Amato, C‑397/16 a C‑435/16, EU:C:2017:992, body 64 až 66).

35

V prvom rade treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 3 smernice 98/71 v spojení s jej odôvodnením 12 dizajn aplikovaný na výrobok alebo začlenený do výrobku, ktorý tvorí súčasť zloženého výrobku, sa považuje za nový a majúci osobitý charakter len vtedy, ak súčasť, pokiaľ je už začlenená do zloženého výrobku, zostáva viditeľná počas jeho bežného používania [písmeno a)] a ak tieto viditeľné znaky súčasti samy osebe spĺňajú požiadavky týkajúce sa novosti a osobitého charakteru [písmeno b)].

36

Článok 3 ods. 3 smernice 98/71 teda stanovuje osobitné pravidlo týkajúce sa konkrétne dizajnov aplikovaných na výrobok alebo začlenených do výrobku, ktorý predstavuje súčasť zloženého výrobku v zmysle článku 1 písm. c) smernice 98/71.

37

Ďalej treba pripomenúť, že podľa článku 1 písm. a) smernice 98/71 je predmetom právnej ochrany dizajnov podľa tejto smernice vonkajšia úprava výrobku alebo časti výrobku.

38

V kontexte ochrany dizajnov stanovenej nariadením č. 6/2002 už Súdny dvor rozhodol, že vonkajšia úprava predstavuje rozhodujúci prvok dizajnu, pričom požiadavka, aby znaky dizajnu boli viditeľné, predstavuje zásadnú podmienku tejto ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2017, Easy Sanitary Solutions a EUIPO/Group Nivelles, C‑361/15 P a C‑405/15 P, EU:C:2017:720, body 62 a 63, ako aj z 28. októbra 2021, Ferrari, C‑123/20, EU:C:2021:889, bod 30).

39

Pokiaľ ide konkrétne o dizajny začlenené vo výrobku, ktorý predstavuje súčasť zloženého výrobku, Súdny dvor spresnil, že na to, aby vonkajšia úprava zloženého výrobku mohla byť chránená ako dizajn, musí byť nevyhnutne viditeľná a vymedzená znakmi, ktoré predstavujú jeho osobitnú vonkajšiu úpravu, a to líniami, obrysmi, farbami, tvarmi alebo osobitnou textúrou. To predpokladá, že vonkajšia úprava výrobku nemôže úplne splývať s dojmom vyvolávaným celým výrobkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2021, Ferrari, C‑123/20, EU:C:2021:889, body 49 a 50).

40

V tejto súvislosti je potrebné sa domnievať, že tie isté zásady sú uplatniteľné na systém ochrany dizajnov, stanovený smernicou 98/71.

41

Článok 3 ods. 3 písm. a) smernice 98/71 vyžaduje, aby súčasť začlenená do zloženého výrobku zostala viditeľná aj počas bežného používania tohto výrobku, aby mohla byť chránená ako dizajn. Navyše podľa odôvodnenia 12 tejto smernice by sa ochrana nemala rozšíriť na tie súčasti, ktoré nie sú viditeľné počas bežného používania výrobku, alebo na tie znaky takej súčasti, ktoré nie sú viditeľné, keď sa táto súčasť pripevní, alebo ktoré by samotné nespĺňali požiadavky týkajúce sa novosti a osobitého charakteru.

42

Toto obmedzenie právnej ochrany dizajnov na viditeľné znaky dotknutej súčasti možno vysvetliť tým, že vonkajšia úprava tejto súčasti vyplýva výlučne z nich.

43

Takýto výklad má oporu v systéme smernice 98/71, ako aj v cieli sledovanom jej článkom 3 ods. 3. Ochrana dizajnu podľa tejto smernice sa totiž vzťahuje len na prvky, ktoré určujú vonkajšiu úpravu výrobku alebo jeho súčasti. Viditeľná súčasť nevyhnutne prispieva k vonkajšej úprave zloženého výrobku (pozri analogicky rozsudok z 20. decembra 2017, Acacia a D’Amato, C‑397/16 a C‑435/16, EU:C:2017:992, bod 73).

44

Okrem toho zo znenia článku 3 ods. 3 písm. a) smernice 98/71 jasne vyplýva, že na to, aby sa na súčasť vzťahovala právna ochrana dizajnov, musí byť po začlenení do zloženého výrobku táto súčasť viditeľná „pri bežnom používaní“ tohto výrobku.

45

To znamená, že abstraktné posúdenie viditeľnosti súčasti začlenenej do zloženého výrobku bez ohľadu na konkrétne použitie tohto výrobku nestačí na to, aby sa na takúto súčasť mohla vzťahovať ochrana dizajnu podľa smernice 98/71. V tejto súvislosti je však potrebné spresniť, že článok 3 ods. 3 smernice 98/71 nevyžaduje, aby súčasť, ktorá spoluvytvára zložený výrobok, zostala viditeľná celá a po celý čas používania zloženého výrobku.

46

Ako totiž zdôraznil generálny advokát v bodoch 33 a 34 svojich návrhov, viditeľnosť súčasti zloženého výrobku, v zmysle článku 3 ods. 3 smernice 98/71 v spojení s článkom 3 ods. 4 tejto smernice, sa nemusí posudzovať výlučne z hľadiska konečného spotrebiteľa tohto výrobku. V tejto súvislosti treba tiež zohľadniť viditeľnosť takejto súčasti pre vonkajšieho pozorovateľa.

47

V druhom rade treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 4 smernice 98/71 je pojem „bežné používanie“ zloženého výrobku definovaný ako „použitie konečným spotrebiteľom, s výnimkou údržby, servisu alebo opravných prác“. Podľa tejto definície „bežné používanie“ zodpovedá používaniu konečným spotrebiteľom. Výslovne z nej je vylúčené používanie konečným spotrebiteľom, ktoré súvisí s údržbou, servisom alebo opravnými prácami týkajúcimi sa zloženého výrobku.

48

V tejto súvislosti treba určiť, či pojem „bežné používanie“ výrobku konečným spotrebiteľom v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 98/71 zodpovedá použitiu zamýšľanému výrobcom alebo dizajnérom súčasti, použitiu zamýšľanému výrobcom alebo dizajnérom zloženého výrobku alebo bežnému používaniu zloženého výrobku konečným spotrebiteľom.

49

Pokiaľ ide po prvé o otázku, či „bežné používanie“ zloženého výrobku zodpovedá použitiu zamýšľanému výrobcom súčasti, použitiu zamýšľanému výrobcom zloženého výrobku alebo bežnému používaniu tohto výrobku konečným spotrebiteľom, treba predovšetkým konštatovať, že v zmysle znenia článku 3 ods. 4 smernice 98/71 sa toto ustanovenie vzťahuje na „bežné používanie“ zloženého výrobku konečným spotrebiteľom.

50

Hoci v tejto súvislosti nemecká jazyková verzia článku 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71 používa ako kritérium viditeľnosti súčasti zloženého výrobku „použitie v súlade so zamýšľaným účelom“ („bestimmungsgemäße Verwendung“), iné jazykové verzie týchto ustanovení, ako napríklad anglická („normal use“), francúzska („utilisation normale“), talianská („la normale utilizzazione“), španielska („la utilización normal“) alebo holandská („normaal gebruik“), poukazujú na to, že súčasť zloženého výrobku musí zostať viditeľná počas „bežného“ alebo „zvyčajného“ používania tohto výrobku.

51

Treba poukázať na to, že ako v podstate zdôraznila Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, bežné alebo zvyčajné používanie zloženého výrobku konečným spotrebiteľom vo všeobecnosti zodpovedá použitiu, ktoré je v súlade s účelom tohto výrobku zamýšľaným jeho výrobcom alebo dizajnérom.

52

Ako pritom v podstate uviedla Komisia, pokiaľ ide o pojem „bežné používanie“, normotvorca Únie mal v úmysle zamerať sa na zvyčajné používanie zloženého výrobku konečným spotrebiteľom, aby sa vylúčilo jeho používanie v iných štádiách obchodovania a aby sa tak zabránilo obchádzaniu podmienky viditeľnosti. Posúdenie „bežného používania“ zloženého výrobku v zmysle článku 3 ods. 3 písm. a) a článku 3 ods. 4 smernice 98/71 preto nemôže byť založené výlučne na zámere výrobcu súčasti alebo zloženého výrobku.

53

Pokiaľ ide po druhé o otázku, aké použitie zloženého výrobku konečným spotrebiteľom predstavuje „bežné používanie“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 98/71, treba hneď na začiatok uviesť, že toto ustanovenie nespresňuje, na aký druh použitia takéhoto výrobku sa tento pojem vzťahuje, a iba všeobecne odkazuje na použitie uvedeného výrobku konečným spotrebiteľom, čo svedčí v prospech rozšíreného výkladu tohto pojmu.

54

Ako v tejto súvislosti uviedol v bode 38 svojich návrhov generálny advokát, v praxi si používanie výrobku v rámci jeho základnej funkcie často vyžaduje rôzne úkony, ktoré môžu byť splnené pred alebo po tom, čo výrobok splnil svoju základnú funkciu, ako napríklad skladovanie a preprava výrobku. Za „bežné používanie“ zloženého výrobku v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 98/71 sa preto musia považovať všetky takéto úkony s výnimkou tých, ktoré sú v uvedenom odseku 4 výslovne vylúčené, a to úkony týkajúce sa údržby, servisu a opravných prác.

55

Preto je potrebné sa domnievať, že pojem „bežné používanie“ v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 98/71 sa musí vzťahovať na úkony, ktoré sa týkajú zvyčajného používania výrobku, ako aj na iné úkony, ktoré možno odôvodnene vykonať pri takomto používaní a sú obvyklé z pohľadu konečného spotrebiteľa, vrátane tých, ktoré možno vykonať pred alebo po tom, čo výrobok splnil svoju hlavnú funkciu, ako je skladovanie a preprava tohto výrobku.

56

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať, že článok 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71 sa má vykladať v tom zmysle, že požiadavka „viditeľnosti“, ktorá je uvedená v tomto ustanovení a je predpokladom toho, aby sa na dizajn aplikovaný na výrobok alebo začlenený do výrobku, ktorý je súčasťou zloženého výrobku, mohla vzťahovať právna ochrana dizajnov, sa musí posudzovať vzhľadom na bežné používanie tohto zloženého výrobku, pričom po začlenení dotknutej súčasti do uvedeného výrobku zostáva táto časť pri takomto používaní viditeľná. Na tento účel sa viditeľnosť súčasti zloženého výrobku počas jej „bežného používania“ konečným spotrebiteľom musí posudzovať z pohľadu tohto spotrebiteľa, ako aj z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa, pričom treba spresniť, že toto bežné používanie sa musí vzťahovať na úkony vykonané pri hlavnom používaní zloženého výrobku, ako aj na úkony, ktoré musí konečný spotrebiteľ zvyčajne v rámci takéhoto používania vykonávať, s výnimkou údržby, servisu a opravných prác.

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 3 ods. 3 a 4 smernice 98/71/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 1998 o právnej ochrane dizajnov

sa má vykladať v tom zmysle, že:

požiadavka „viditeľnosti“, ktorá je uvedená v tomto ustanovení a je predpokladom toho, aby sa na dizajn aplikovaný na výrobok alebo začlenený do výrobku, ktorý je súčasťou zloženého výrobku, mohla vzťahovať právna ochrana dizajnov, sa musí posudzovať vzhľadom na bežné používanie tohto zloženého výrobku, pričom po začlenení dotknutej súčasti do uvedeného výrobku zostáva táto časť pri takomto používaní viditeľná. Na tento účel sa viditeľnosť súčasti zloženého výrobku počas jej „bežného používania“ konečným spotrebiteľom musí posudzovať z pohľadu tohto spotrebiteľa, ako aj z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa, pričom treba spresniť, že toto bežné používanie sa musí vzťahovať na úkony vykonané pri hlavnom používaní zloženého výrobku, ako aj na úkony, ktoré musí konečný spotrebiteľ zvyčajne v rámci takéhoto používania vykonávať, s výnimkou údržby, servisu a opravných prác.