–

Contship Italia SpA, v zastúpení: F. d’Ayala Valva, avvocato,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. De Bellis, D. G. Pintus a F. Urbani Neri, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: W. Roels a P. Rossi, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 18 ZFEÚ v spojení so zásadou slobody usadiť sa zakotvenou v článku 49 ZFEÚ.

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, ktorých skutkové okolnosti sú totožné, s výnimkou dotknutých zdaňovacích období, a to zdaňovacieho obdobia 2005 vo veci C‑433/21 a zdaňovacieho obdobia 2004 vo veci C‑434/21, v ktorých proti sebe vystupujú Contship Italia SpA (ďalej len „Contship“) ako spoločnosť, s ktorou sa zlúčila spoločnosť Borgo Supermercati Srl, ktorej je právnou nástupkyňou, a Agenzia delle Entrate (Finančná správa, Taliansko) vo veci uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností.

3

Článok 30 ods. 1 legge n. 724 – Misure di razionalizzazione della finanza pubblica (zákon č. 724 o opatreniach na racionalizáciu verejných financií) z 23. decembra 1994 (riadny dodatok ku GURI č. 304 z 30. decembra 1994) v znení uplatňujúcom sa na spory vo veci samej (ďalej len „zákon č. 724/1994“) stanovoval:

„Akciové spoločnosti, komanditné spoločnosti na akcie, spoločnosti s ručením obmedzeným, verejné obchodné spoločnosti a jednoduché komanditné spoločnosti, ako aj akékoľvek obchodné spoločnosti a subjekty nerezidentov so stálou prevádzkarňou na štátnom území sa považujú, pokiaľ sa nepreukáže opak, za schránkové spoločnosti, ak je celková výška príjmov, prírastkov zostatkov a výnosov, okrem tých, ktoré sú mimoriadne, vyplývajúca z výkazu ziskov a strát, ak je tento povinný, nižšia ako súčet súm získaných uplatnením: a) 1 % hodnoty majetku uvedeného v článku 53 ods. 1 písm. c) decreto del Presidente della Repubblica n. 917 – Approvazione del testo unico delle imposte sui redditi (dekrét prezidenta republiky č. 917 o schválení konsolidovaného znenia o dani z príjmov) z 22. decembra 1986 (riadny dodatok ku GURI č. 302 z 31. decembra 1986), aj keď predstavujú finančný investičný majetok, zvýšený o hodnotu úverov; b) 4 % hodnoty investičného majetku, ktorý tvoria nehnuteľnosti a majetok uvedený v článku 8a ods. 1 písm. a) decreto del Presidente della Repubblica n. 633 – Istituzione e disciplina dell’imposta sul valore aggiunto (dekrét prezidenta republiky č. 633 o stanovení právnej úpravy dane z pridanej hodnoty) z 26. októbra 1972 (riadny dodatok ku GURI č. 292 z 11. novembra 1972, s. 2) v zmenenom a doplnenom znení, vrátane leasingu; c) 15 % hodnoty iného investičného majetku, vrátane leasingu.

…

Vyššie uvedené ustanovenia sa neuplatňujú na:…

5. spoločnosti a subjekty, ktorých cenné papiere sa obchodujú na talianskych regulovaných trhoch…“

4

Článok 1 ods. 109 legge n. 296 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge finanziaria 2007) [zákon č. 296 o ustanoveniach na tvorbu ročného a viacročného štátneho rozpočtu (zákon o financiách na rok 2007)] z 27. decembra 2006 (riadny dodatok ku GURI č. 299 z 27. decembra 2006) v znení uplatňujúcom sa na spory vo veci samej (ďalej len „zákon č. 296/2006“), s účinnosťou od zdaňovacieho obdobia prebiehajúceho k 4. júlu 2006 rozšíril pôsobnosť výnimky stanovenej v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994 „na obchodné spoločnosti a subjekty kontrolujúce obchodné spoločnosti a subjekty, ktorých cenné papiere sú obchodované na talianskych a zahraničných regulovaných trhoch, ako aj na obchodné spoločnosti a subjekty, ktoré sú samy kótované na burze, a obchodné spoločnosti, ktoré ovládajú, hoci aj nepriamo“.

5

Borgo Supermercati bola spoločnosťou s ručením obmedzeným založenou podľa talianskeho práva, ktorej 100 % vlastníkom bola spoločnosť Eurokai KGaA, kótovaná na burze v Nemecku. V zdaňovacích obdobiach 2004 a 2005 bola Borgo Supermercati „čistým holdingom“, ktorej činnosť spočívala výlučne v správe obchodného podielu v spoločnosti Mika Srl, ktorej bola jediným spoločníkom.

6

Dvoma daňovými výmermi týkajúcimi sa zdaňovacích období 2004 a 2005 finančná správa na základe článku 30 zákona č. 724/1994 rozhodla, že Borgo Supermercati spĺňa kritériá na to, aby ju bolo možné považovať za schránkovú spoločnosť, a v súlade s týmto článkom stanovil zdaniteľný príjem na účely dane z príjmov právnických osôb (DPPO) tejto spoločnosti tak, že ho určil na základe hodnoty jediného aktíva vo vlastníctve uvedenej spoločnosti, t. j. 100 % obchodného podielu v spoločnosti Mika.

7

Borgo Supermercati podala dva opravné prostriedky proti týmto dvom daňovým výmerom na Commissione tributaria provinciale di Genova (Provinčná daňová komisia Janov, Taliansko), ktorá ich v celom rozsahu zamietla.

8

Borgo Supermercati podala dve odvolania proti týmto zamietavým rozhodnutiam Provinčnej daňovej komisie Janov na Commissione tributaria regionale della Liguria (Regionálna daňová komisia pre Ligúriu, Taliansko), ktorá týmto dvom odvolaniam čiastočne vyhovela.

9

Commissione tributaria regionale della Liguria (Regionálna daňová komisia pre Ligúriu) rozhodla, že skutočnosť, že Borgo Supermercati bola počas dotknutého zdaňovacieho obdobia vo vlastníctve spoločnosti kótovanej na burze v Nemecku, umožňovala rozšíriť na ňu dôvod vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností podľa článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994, ktorého pôsobnosť bola v čase skutkových okolností vo veci samej obmedzená na obchodné spoločnosti priamo kótované na talianskom regulovanom trhu. Tento extenzívny výklad bol podľa nej potrebný na základe zásady, že je primerané a vhodné vykladať dôvod vylúčenia týkajúci sa kótovania na burze v súlade so zásadou zákazu diskriminácie, hoci zákonodarca stanovil takéto rozšírenie pôsobnosti článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994 až po reforme zavedenej zákonom č. 296/2006.

10

Daňový úrad a Contship, ktorá sa medzičasom zlúčila so spoločnosťou Borgo Supermercati, podali opravný prostriedok proti rozhodnutiam Commissione tributaria regionale della Liguria (Regionálna daňová komisia pre Ligúriu) na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), ktorý podal návrhy na začatie prejudiciálneho konania.

11

Na podporu svojich opravných prostriedkov Contship v podstate tvrdí, že spoločnosť založená podľa nemeckého práva, ktorá je 100 % akcionárom spoločnosti Borgo Supermercati, sa mala na základe koherentného výkladu súboru právnych predpisov považovať za rovnocennú„obchodným spoločnostiam a subjektom, ktorých cenné papiere sa obchodujú na talianskych regulovaných trhoch“ v zmysle článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994, v znení uplatniteľnom ratione temporis na skutkový stav vo veci samej, a preto sa dcérska spoločnosť tejto spoločnosti podľa nemeckého práva mala ex lege vyhnúť uplatneniu daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností. Podľa Contship totiž výklad článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994 v znení predchádzajúcom účinnosti zákona č. 296/2006, ktorý sa podľa nej neriadil vyššie opísaným prístupom, vedie k diskriminácii na základe štátnej príslušnosti ovládajúceho subjektu a porušuje slobodu usadiť sa, ako aj slobodu hospodárskej a obchodnej iniciatívy v rámci Európskej únie.

12

Podľa názoru spoločnosti Contship je jej výklad potvrdený zmenou, ktorá bola v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994 vykonaná zákonom č. 296/2006, ktorý určitým spôsobom zosúladil príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu s inherentnými zásadami právneho poriadku Únie.

13

Na úvod vnútroštátny súd poznamenáva, že cieľom daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností stanoveného v článku 30 zákona č. 724/1994 je odradiť od využitia určitej právnej formy na iné účely, ako sú tie, ktoré sa týkajú bežnej dynamiky kolektívnych obchodných subjektov. Tento súd spresňuje, že tento daňový režim sa uplatňuje výlučne na obchodné spoločnosti, ktorých cieľom je dosiahnutie zisku, vrátane stálych prevádzkarní zahraničných spoločností a spoločností nazývaných „cudzozemské“.

14

Uvedený súd uvádza, že identifikácia spoločností podliehajúcich uvedenému daňovému režimu sa uskutočňuje uplatnením testu takzvaného „prevádzkového charakteru“, ktorý je založený na ocenení produktivity aktív držaných týmito spoločnosťami v porovnaní s parametrami minimálneho príjmu vopred stanoveného zákonom. Ak pritom spoločnosť prizná za príslušné zdaňovacie obdobie nižší príjem, než je suma, ktorá by vyplynula z uplatnenia týchto parametrov minimálneho príjmu, predpokladá sa neexistencia prevádzkového charakteru tejto spoločnosti, čo vedie k určeniu zdaniteľného príjmu na základe minimálneho príjmu predpokladaného zákonom.

15

Vnútroštátny súd dodáva, že článok 30 zákona č. 724/1994 tiež stanovuje dôvody vylúčenia z uplatnenia toho istého daňového režimu. Medzi týmito dôvodmi vylúčenia sa nachádza aj dôvod upravený v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994, ktorý v znení uplatniteľnom ratione temporis na skutkový stav vo veci samej stanovoval, že režim na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností sa nevzťahuje na „spoločnosti a subjekty, ktorých cenné papiere sa obchodujú na talianskych regulovaných trhoch“.

16

Tento súd zdôrazňuje, že pôsobnosť článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994 bola následne rozšírená zákonom č. 296/2006 s účinnosťou od zdaňovacieho obdobia prebiehajúceho k 4. júlu 2006„na obchodné spoločnosti a subjekty kontrolujúce obchodné spoločnosti a subjekty, ktorých cenné papiere sú obchodované na talianskych a zahraničných regulovaných trhoch, ako aj na obchodné spoločnosti a subjekty, ktoré sú samy kótované na burze, a obchodné spoločnosti, ktoré ovládajú, hoci aj nepriamo“. Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) sa však domnieva, že táto zmena nie je uplatniteľná ratione temporis na skutkový stav vo veci samej a že znenie článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994 v znení pred touto zmenou neumožňovalo prijať výklad, podľa ktorého by sa rozšírenie pôsobnosti dôvodu vylúčenia zodpovedajúceho dcérskym spoločnostiam kótovaným v Taliansku alebo v zahraničí mohlo uplatniť už v čase tohto skutkového stavu.

17

V tomto rámci sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994 v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej so zásadou zákazu diskriminácie v spojení so zásadou slobody usadiť sa, zakotvenými v uvedenom poradí v článkoch 18 a 49 ZFEÚ.

18

Podľa tohto súdu totiž na jednej strane článok 30 ods. 1 bod 5 zákona č. 724/1994 môže viesť k diskriminácii v úzkom zmysle slova medzi spoločnosťami vydávajúcimi cenné papiere obchodované na talianskych regulovaných trhoch a spoločnosťami kótovanými na zahraničných trhoch. Na druhej strane nerozšírenie dotknutého dôvodu vylúčenia, ktorý je potenciálne nositeľom daňového zvýhodnenia, na materské spoločnosti kótované na regulovaných talianskych a zahraničných trhoch by mohlo viesť k obmedzeniu slobody usadiť sa s odradzujúcim účinkom, ktorý z toho vyplýva pre spoločnosti, ktoré síce nemajú v Taliansku sídlo ani stálu prevádzkareň, ale majú v úmysle vykonávať slobodu druhotného usadenia sa v Taliansku prostredníctvom ovládania spoločností so sídlom v tomto štáte.

19

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tak vo veci C‑433/21, ako aj vo veci C‑434/21 túto prejudiciálnu otázku:

„Bránia články 18 (bývalý článok 12 ES) a 49 (bývalý článok 43 ES) ZFEÚ vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ako článok 30 ods. 1 bod 5 [zákona č. 724/1994] v znení uplatniteľnom ratione temporis pred prijatím zmien zavedených [zákonom č. 296/2006], z daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností založeného na stanovení minimálnych štandardov výnosov a príjmov súvisiacich s hodnotou určitého podnikového majetku, ktorých nedosiahnutie je charakteristickým znakom toho, že spoločnosť je neaktívna a vedie k určeniu zdaniteľného príjmu na základe domnienky, vylučuje iba spoločnosti a subjekty, ktorých cenné papiere sú obchodované na talianskych regulovaných trhoch, a nie taktiež spoločnosti a subjekty, s ktorých cennými papiermi sa obchoduje na zahraničných regulovaných trhoch, ako aj spoločnosti, ktoré ovládajú alebo sú ovládané, a to aj nepriamo, týmito kótovanými spoločnosťami a subjektmi?“

20

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 3. septembra 2021 boli tieto veci spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely rozhodnutia Súdneho dvora.

21

Talianska vláda namieta neprípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu hypotetickej povahy otázky položenej v každej zo spojených vecí.

22

Táto vláda tvrdí, že dôvod vylúčenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností stanoveného v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994 sa v čase skutkových okolností vo veci samej uplatňoval len na spoločnosti a subjekty, ktorých cenné papiere boli obchodované na talianskych regulovaných trhoch, a že v dôsledku toho vzhľadom na to, že Contship nikdy nevydala cenné papiere ani na talianskom trhu, ani na zahraničnom trhu, nemôže tvrdiť, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej ju diskriminuje.

23

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré veci prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89, EU:C:1990:360, body 34 a 35; z 13. novembra 2018, Levola Hengelo, C‑310/17, EU:C:2018:899, bod 27 a citovaná judikatúra, ako aj z 28. apríla 2022, Caruter, C‑642/20, EU:C:2022:308, bod 28).

24

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých presnosť neprináleží preverovať Súdnemu dvoru, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (rozsudky z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C‑94/04 a C‑202/04, EU:C:2006:758, bod 25; z 13. novembra 2018, Levola Hengelo, C‑310/17, EU:C:2018:899, bod 28 a citovaná judikatúra, a z 28. apríla 2022, Caruter, C‑642/20, EU:C:2022:308, bod 29, ako aj citovaná judikatúra).

25

V prejednávanej veci z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci Contship nikdy nevydala cenné papiere na talianskom ani zahraničnom trhu, diskriminačný charakter dôvodu vylúčenia stanoveného v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994 by mohol vyplývať z rozdielneho zaobchádzania medzi dcérskymi spoločnosťami obchodných spoločností, ktorých cenné papiere sú obchodované na talianskych regulovaných trhoch, a dcérskymi spoločnosťami obchodných spoločností, ktorých cenné papiere sú obchodované na zahraničných regulovaných trhoch.

26

Okrem toho sa vnútroštátny súd tiež snaží zistiť, či by vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej mohla mať odradzujúci účinok na spoločnosti kótované na zahraničných regulovaných trhoch, ktoré napriek tomu, že nemajú sídlo ani stálu prevádzkareň, predsa majú v úmysle uplatniť svoju slobodu druhotného usadenia sa v Taliansku prostredníctvom ovládania spoločností rezidentov tohto štátu.

27

Preto nie je teda zrejmé, že by požadovaný výklad práva Únie nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporov vo veci samej.

28

Z uvedeného vyplýva, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú prípustné.

29

Najskôr treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa článok 18 ZFEÚ môže samostatne uplatniť len v situáciách upravených právom Únie, pre ktoré Zmluva o FEÚ nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie. Zásada zákazu diskriminácie bola v oblasti slobody usadiť sa vykonaná článkom 49 ZFEÚ (rozsudky z 29. februára 1996, Skanavi a Chryssanthakopoulos, C‑193/94, EU:C:1996:70, body 20 a 21, ako aj z 5. februára 2014, Hervis Sport‑ és Divatkereskedelmi, C‑385/12, EU:C:2014:47, bod 25, a uznesenie z 22. októbra 2021, O a i., C‑691/20, neuverejnené, EU:C:2021:895, body 20 a 21).

30

Keďže skutkové okolnosti konaní vo veci samej sa týkajú talianskej spoločnosti ovládanej spoločnosťou so sídlom v inom členskom štáte, relevantným ustanovením na posúdenie zlučiteľnosti dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie je článok 49 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudky z 13. novembra 2012, Test Claimants in the FII Group Litigation, C‑35/11, EU:C:2012:707, bod 91, a z 3. marca 2020, Tesco‑Global Áruházak, C‑323/18, EU:C:2020:140, bod 52).

31

Preto nie je potrebné podať výklad článku 18 ZFEÚ, ale výlučne výklad článku 49 ZFEÚ.

32

Svojimi otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sloboda usadiť sa zakotvená v článku 49 ZFEÚ bráni takej právnej úprave, akou je článok 30 ods. 1 bod 5 zákona č. 724/1994 v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej, ktorá obmedzuje možnosť využiť dôvod vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností len na spoločnosti, ktorých cenné papiere sú obchodované na vnútroštátnych regulovaných trhoch, pričom vylučuje z pôsobnosti tohto dôvodu vylúčenia ostatné vnútroštátne alebo zahraničné spoločnosti, ktorých cenné papiere nie sú obchodované na vnútroštátnych regulovaných trhoch, ale ktoré sú ovládané spoločnosťami a subjektmi kótovanými na zahraničných regulovaných trhoch.

33

V prvom rade treba pripomenúť, že článok 49 ZFEÚ zakazuje obmedzenie slobody štátnych príslušníkov členského štátu usadiť sa na území iného členského štátu. Táto sloboda zahŕňa v súlade s článkom 54 ZFEÚ pre obchodné spoločnosti, ktoré boli založené podľa právnych predpisov niektorého členského štátu a majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavnú prevádzkareň vnútri Únie, aj právo na to, aby svoju činnosť vykonávali v ostatných členských štátoch prostredníctvom dcérskej spoločnosti, organizačnej zložky alebo agentúry (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 1999, Saint‑Gobain ZN, C‑307/97, EU:C:1999:438, bod 35, a z 20. januára 2021, Lexel, C‑484/19, EU:C:2021:34, bod 33 a citovanú judikatúru).

34

Sloboda usadiť sa sleduje zabezpečenie výhody vnútroštátneho zaobchádzania v hostiteľskom členskom štáte štátnym príslušníkom iných členských štátov a obchodným spoločnostiam uvedeným v článku 54 ZFEÚ, pričom v prípade spoločností zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe miesta ich sídla (rozsudky z 12. decembra 2006, Test Claimants in Class IV of the ACT Group Litigation, C‑374/04, EU:C:2006:773, bod 43, ako aj z 3. marca 2020, Tesco‑Global Áruházak, C‑323/18, EU:C:2020:140, bod 59 a citovaná judikatúra).

35

V tejto súvislosti je zakázaná nielen zjavná diskriminácia založená na mieste sídla spoločností, ale aj všetky formy skrytej diskriminácie, ktoré použitím iných rozlišovacích kritérií vedú v skutočnosti k rovnakému výsledku (rozsudky z 5. februára 2014, Hervis Sport‑ és Divatkereskedelmi, C‑385/12, EU:C:2014:47, bod 30; z 3. marca 2020, Tesco‑Global Áruházak, C‑323/18, EU:C:2020:140, bod 62, a z 25. februára 2021, Novo Banco, C‑712/19, EU:C:2021:137, bod 31).

36

Na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá na účely určenia zdaniteľného príjmu rozlišuje podľa miesta obchodovania s dotknutými cennými papiermi, sa môže vzťahovať takýto zákaz.

37

V prejednávanej veci však v súlade s článkom 30 ods. 1 bodom 5 zákona č. 724/1994 v znení uplatniteľnom ratione temporis na skutkový stav vo veci samej sa dôvod vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností vzťahuje výlučne na „spoločnosti a subjekty, ktorých cenné papiere sa obchodujú na talianskych regulovaných trhoch“.

38

Preto vzhľadom na pôsobnosť tohto ustanovenia treba konštatovať, že z vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej nevyplýva žiadne rozdielne zaobchádzanie medzi spoločnosťou, ktorú vlastní materská spoločnosť kótovaná v Nemecku, ako je Contship, a spoločnosťou, ktorú vlastní materská spoločnosť kótovaná v Taliansku. Vzhľadom na to, že táto právna úprava priznáva výhodu z dôvodu vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností stanoveného v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994 len spoločnostiam, ktoré sú samy kótované na talianskom regulovanom trhu, je skutočnosť, či je určitá spoločnosť dcérskou spoločnosťou materskej spoločnosti kótovanej v Taliansku alebo v zahraničí, irelevantná.

39

Naproti tomu z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že Contship nikdy nevydala cenné papiere na talianskom regulovanom trhu, a z tohto dôvodu sa na ňu nevzťahoval dôvod vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností stanovený v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994, rovnako ako na žiadnu inú nekótovanú taliansku spoločnosť. Ak by teda Contship namiesto toho, aby bola ovládaná spoločnosťou kótovanou v Nemecku, bola ovládaná spoločnosťou kótovanou v Taliansku, aj tak by sa nemohla dovolávať dôvodu vylúčenia stanoveného v tomto ustanovení.

40

Za týchto podmienok z uplatnenia článku 30 ods. 1 bodu 5 zákona č. 724/1994 nevyplýva žiadne rozdielne zaobchádzanie medzi spoločnosťou vo vlastníctve materskej spoločnosti kótovanej na zahraničnom trhu a spoločnosťou vo vlastníctve materskej spoločnosti kótovanej na talianskom trhu.

41

V druhom rade z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 49 ZFEÚ vylučuje každé vnútroštátne opatrenie, ktoré, aj keď sa uplatňuje bez rozdielu na základe štátnej príslušnosti, je spôsobilé štátnym príslušníkom Únie sťažiť výkon slobody usadiť sa zaručenej Zmluvou o FEÚ alebo ho urobiť menej príťažlivým, a že také obmedzujúce účinky môžu nastať najmä vtedy, ak môže byť spoločnosť v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy odrádzaná od zakladania podriadených subjektov, napríklad stálych prevádzkarní, v iných členských štátoch, a od vykonávania činností prostredníctvom týchto subjektov (rozsudok z 3. septembra 2020, Vivendi, C‑719/18, EU:C:2020:627, bod 51, ako aj uznesenie z 22. októbra 2021, O a i., C‑691/20, neuverejnené, EU:C:2021:895, bod 23).

42

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podľa zásady daňovej autonómie členských štátov v prípade chýbajúcich harmonizačných opatrení prijatých na úrovni Únie prislúcha členským štátom, aby stanovili daňový režim uplatňujúci sa na predpokladané schránkové spoločnosti. Pri výkone tejto právomoci sa však musí dodržiavať právo Únie, a najmä ustanovenia Zmluvy o FEÚ v oblasti slobody usadiť sa (pozri analogicky rozsudky z 30. júna 2011, Meilicke a i., C‑262/09, EU:C:2011:438, body 37 a 38, ako aj z 19. decembra 2019, Brussels Securities, C‑389/18, EU:C:2019:1132, bod 48 a citovanú judikatúru).

43

V prejednávanej veci však z právnej úpravy dotknutej vo veci samej vyplýva, že ak je materská spoločnosť kótovaná na talianskom regulovanom trhu, na jej dcérsku spoločnosť sa môže vzťahovať dôvod vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností stanovený v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994 len vtedy, ak sama táto dcérska spoločnosť nie je kótovaná.

44

Z toho vyplýva, že pre dcérske spoločnosti nie je zvýhodnené daňové zaobchádzanie vôbec podmienené tým, aby boli materské spoločnosti kótované na vnútroštátnej burze.

45

Keďže teda právna úprava dotknutá vo veci samej nezvýhodňuje spoločnosti vlastnené materskými spoločnosťami kótovanými na vnútroštátnom regulovanom trhu, ktoré chcú využiť dôvod vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností, z tejto právnej úpravy nemôže vyplývať žiadny odradzujúci účinok pre materské spoločnosti kótované na zahraničných trhoch.

46

Okrem iného treba uviesť, podobne ako to urobila Európska komisia, že dôvod vylúčenia stanovený v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994 sa uplatňoval len na predpokladané schránkové spoločnosti, ktorých cenné papiere boli obchodované na talianskom regulovanom trhu, čím boli vylúčené schránkové spoločnosti kótované na zahraničných trhoch, vrátane trhov iných členských štátov ako Talianska republika. Táto posledná uvedená situácia však nie je situáciou vyplývajúcou z okolností konaní vo veci samej, a preto by odpoveď Súdneho dvora na otázku, či by sa takéto rozlišovanie malo považovať za diskrimináciu, pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, išla nad rámec položených otázok a nebola by pre vnútroštátny súd užitočná na vyriešenie sporov vo veci samej.

47

V dôsledku toho obmedzenie osobnej pôsobnosti dôvodu vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností stanoveného v článku 30 ods. 1 bode 5 zákona č. 724/1994, o aké ide vo veci samej, nemôže brániť usadeniu sa materskej spoločnosti kótovanej na zahraničnom regulovanom trhu na talianskom území, ani ho robiť menej príťažlivým.

48

Vzhľadom na všetko, čo už bolo uvedené, treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje uplatnenie dôvodu vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností len na spoločnosti, ktorých cenné papiere sú obchodované na vnútroštátnych regulovaných trhoch, pričom vylučuje z pôsobnosti tohto dôvodu vylúčenia ostatné vnútroštátne alebo zahraničné spoločnosti, ktorých cenné papiere nie sú obchodované na vnútroštátnych regulovaných trhoch, ale ktoré sú ovládané spoločnosťami a subjektmi kótovanými na zahraničných regulovaných trhoch.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje uplatnenie dôvodu vylúčenia z uplatnenia daňového režimu na zamedzenie daňovým únikom schránkových spoločností len na spoločnosti, ktorých cenné papiere sú obchodované na vnútroštátnych regulovaných trhoch, pričom vylučuje z pôsobnosti tohto dôvodu vylúčenia ostatné vnútroštátne alebo zahraničné spoločnosti, ktorých cenné papiere nie sú obchodované na vnútroštátnych regulovaných trhoch, ale ktoré sú ovládané spoločnosťami a subjektmi kótovanými na zahraničných regulovaných trhoch.