–

Union fédérale des consommateurs – Que choisir (UFC – Que choisir) a Consommation, logement et cadre de vie (CLCV), v zastúpení: R. Froger a A. Londoño López, avocats,

–

francúzska vláda, v zastúpení: A. Daniel a A. Ferrand, splnomocnení zástupcovia,

–

belgická vláda, v zastúpení: S. Baeyens, P. Cottin a T. Willaert, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: S. Šindelková, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

dánska vláda, v zastúpení: V. Pasternak Jørgensen a M. Søndahl Wolff, splnomocnené zástupkyne,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Severi a M. Cherubini, avvocati dello Stato,

–

slovenská vláda, v zastúpení: E. V. Drugda, S. Ondrášiková a B. Ricziová, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann, I. Rubene a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (Ú. v. EÚ L 326, 2015, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Union fédérale des consommateurs – Que choisir (UFC – Que choisir) a Consommation, logement et cadre de vie (CLCV) na jednej strane a Premier ministre (predseda vlády, Francúzsko) a ministre de l’Économie, des Finances et de la Relance (minister hospodárstva, financií a obnovy, Francúzsko) na strane druhej vo veci návrhu na zrušenie ordonnance no 2020‑315 du 25 mars 2020 relative aux conditions financières de résolution de certains contrats de voyages touristiques et de séjours en cas de circonstances exceptionnelles et inévitables ou de force majeure (nariadenie č. 2020‑315 z 25. marca 2020 o finančných podmienkach ukončenia niektorých zmlúv o zájazdoch a dovolenkách v prípade neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností alebo vyššej moci) (JORF z 26. marca 2020, text č. 35) (ďalej len „nariadenie č. 2020‑315“) z dôvodu prekročenia právomoci.

3

V zmysle odôvodnení 5, 31 a 46 smernice 2015/2302:

…

…

4

Článok 1 tejto smernice znie:

„Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnutiu vysokej a čo najjednotnejšej úrovne ochrany spotrebiteľa aproximáciou určitých aspektov zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa zmlúv medzi cestujúcimi a obchodníkmi o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách.“

5

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…

…“

6

Článok 4 tej istej smernice, nazvaný „Úroveň harmonizácie“, uvádza:

„Pokiaľ sa v tejto smernici neustanovuje inak, členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve neponechajú v platnosti ani nezavedú ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice, vrátane viac alebo menej prísnych ustanovení, ktorými by sa zabezpečila odlišná úroveň ochrany cestujúceho.“

7

Článok 12 smernice 2015/2302 s názvom „Ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb a právo na odstúpenie od zmluvy pred začiatkom poskytovania balíka služieb“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby cestujúci mohol zmluvu o balíku cestovných služieb ukončiť kedykoľvek pred začiatkom poskytovania balíka služieb. Ak cestujúci ukončí zmluvu o balíku cestovných služieb podľa tohto odseku, môže sa od neho požadovať, aby organizátorovi zaplatil primeraný a odôvodnený stornovací poplatok. …

2.   Bez ohľadu na odsek 1 má cestujúci právo ukončiť zmluvu o balíku cestovných služieb pred začiatkom poskytovania balíka služieb bez zaplatenia akéhokoľvek stornovacieho poplatku v prípade, keď v mieste destinácie alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie balíka služieb alebo ktoré významne ovplyvnia prepravu cestujúcich do destinácie. V prípade ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb podľa tohto odseku má cestujúci nárok na úplnú refundáciu všetkých platieb za balík služieb, ale nemá nárok na dodatočnú náhradu.

3.   Organizátor môže ukončiť zmluvu o balíku cestovných služieb a v plnej miere refundovať cestujúcemu všetky platby za balík služieb, ale nenesie zodpovednosť za dodatočnú náhradu, ak:

…

4.   Organizátor poskytne refundáciu požadovanú podľa odsekov 2 a 3, alebo pokiaľ ide o odsek 1, vráti všetky platby uskutočnené cestujúcim alebo v jeho mene za balík služieb znížené o primeraný stornovací poplatok. Takéto refundácie alebo platby sa cestujúcemu refundujú alebo vrátia bez zbytočného odkladu a v každom prípade najneskôr do 14 dní po ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb.

…“

8

Článok 23 tejto smernice, nazvaný „Záväzná povaha smernice“, stanovuje:

„…

2.   Cestujúci sa nemôžu vzdať práv, ktoré majú podľa vnútroštátnych opatrení transponujúcich túto smernicu.

3.   Zmluvné dojednania alebo vyhlásenia cestujúceho, ktorými sa priamo alebo nepriamo vzdáva práv udelených cestujúcim podľa tejto smernice, ktorými tieto práva obmedzí alebo ktorými chce obísť uplatňovanie tejto smernice, nie sú pre cestujúceho záväzné.“

9

Odporúčanie Komisie (EÚ) 2020/648 z 13. mája 2020 týkajúce sa poukazov ponúkaných pasažierom a cestujúcim ako alternatívnu náhradu za zrušené balíky cestovných služieb a dopravné služby v súvislosti s pandémiou COVID‑19 (Ú. v. EÚ L 151, 2020, s. 10) vo svojich odôvodneniach 9, 13 až 15, 21 a 22 uvádza:

…

…

10

Podľa bodu 1 tohto odporúčania:

„1. Toto odporúčanie sa týka poukazov, ktoré dopravcovia alebo organizátori môžu pasažierom alebo cestujúcim navrhnúť ako alternatívu k finančnej náhrade, a ak to cestujúci dobrovoľne akceptujú, za týchto okolností:

…“

11

Nariadenie č. 2020‑315 bolo prijaté na základe splnomocnenia udeleného francúzskej vláde v zmysle loi no 2020‑290, du 23 mars 2020, d’urgence pour faire face à l’épidémie de COVID‑19 (zákon č. 2020‑290 z 23. marca 2020 o núdzových opatreniach na riešenie epidémie COVID‑19) (JORF zo 14. marca 2020, text č. 2), pričom jeho deklarovaným cieľom bolo „čeliť hospodárskym, finančným a sociálnym dôsledkom šírenia epidémie [COVID]‑19 a dôsledkom opatrení prijatých na obmedzenie tohto šírenia, a to najmä s cieľom predísť ukončeniu činnosti fyzických a právnických osôb vykonávajúcich hospodársku činnosť a združení, a tiež takéto ukončenie, ako aj jeho vplyv na zamestnanosť obmedziť“.

12

V článku 1 ods. II nariadenia č. 2020‑315 sa odchylne od ustanovení francúzskeho práva, ktorými sa preberá článok 12 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302, stanovuje, že ak sa zmluva o predaji zájazdu a dovoleniek „ukončí“ medzi 1. marcom a 15. septembrom 2020, organizátor alebo predajca môže namiesto refundácie všetkých platieb uskutočnených na základe „ukončenej zmluvy“ ponúknuť dobropis, ktorý môže zákazník za určitých podmienok využiť. Tento článok 1 stanovuje podmienky, za ktorých má cestujúci v prípade nevyužitia tohto dobropisu nárok na úplnú refundáciu uvedených platieb.

13

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že takýto návrh mal byť predložený najneskôr 3 mesiace po oznámení „ukončenia“ dotknutej zmluvy a že bol následne platný 18 mesiacov. Až po uplynutí tejto osemnásťmesačnej lehoty a v prípade, že dotknutý zákazník neprijme službu, ktorá je rovnaká alebo rovnocenná ako služba stanovená v „ukončenej zmluve“ a ktorá mu bola ponúknutá, je dotknutý obchodník povinný refundovať mu všetky platby uskutočnené na základe tejto zmluvy.

14

Žalobkyne vo veci samej, dve združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov, podali na vnútroštátny súd návrh na zrušenie nariadenia č. 2020‑315, pričom tvrdili, že ustanovenia tohto nariadenia porušujú článok 12 smernice 2015/2302, ktorý stanovuje najmä právo dotknutého cestujúceho v prípade ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb v dôsledku „neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností“ na refundáciu všetkých platieb za tento balík služieb do 14 dní po tomto vypovedaní, a narušujú voľnú hospodársku súťaž na jednotnom trhu a cieľ harmonizácie sledovaný touto smernicou.

15

Vnútroštátny súd uvádza, že ustanovenia nariadenia č. 2020‑315 boli prijaté s cieľom zachovať likviditu a peňažný tok poskytovateľov, na ktorých sa vzťahujú tieto ustanovenia, v kontexte, v ktorom sa viac ako 7000 poskytovateľov cestovných a dovolenkových služieb registrovaných vo Francúzsku ocitlo vo veľkých ťažkostiach z dôvodu pandémie COVID‑19, ktorá súčasne postihla nielen Francúzsko a väčšinu krajín Európy, ale aj takmer všetky kontinenty, keď došlo k množstvu zrušených objednávok služieb v bezprecedentnom rozsahu a prakticky k žiadnym novým objednávkam, pričom okamžitá náhrada všetkých platieb za takto zrušené služby mohla vzhľadom na takéto okolnosti ohroziť existenciu týchto prevádzkovateľov a v dôsledku toho možnosť dotknutých zákazníkov získať refundáciu uvedených platieb.

16

Tento súd okrem toho spresňuje, že celková hodnota poukazov vydaných francúzskymi podnikateľmi k 15. septembru 2020, keď sa skončila účinnosť nariadenia č. 2020‑315, dosahovala približne 990 miliónov eur, čo predstavuje 10 % obratu tohto odvetvia v bežnom roku.

17

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

18

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302 vykladať v tom zmysle, že ak po ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb je organizátor tohto zájazdu povinný podľa tohto ustanovenia refundovať dotknutému cestujúcemu všetky platby uskutočnené v súvislosti s balíkom cestovných služieb, takáto refundácia sa má chápať tak, že znamená len vrátenie týchto platieb vo forme peňažnej sumy, alebo naopak, môže byť podľa uváženia tohto organizátora uskutočnená aj vo forme dobropisu vo výške týchto platieb (t. j. „poukaz“).

19

Treba pripomenúť, že článok 12 ods. 2 smernice 2015/2302 priznáva dotknutému cestovateľovi právo ukončiť zmluvu o balíku cestovných služieb pred začiatkom ich poskytovania bez zaplatenia stornovacieho poplatku v prípade, keď v mieste destinácie alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie tohto balíka služieb alebo prepravu cestujúcich do destinácie. V prípade ukončenia tejto zmluvy o balíku cestovných služieb podľa uvedeného odseku 2 má tento cestujúci nárok na úplnú refundáciu platieb za uvedený balík služieb.

20

Okrem toho v súlade s článkom 12 ods. 3 písm. b) tejto smernice, ak dotknutému organizátorovi bránia v plnení zmluvy o balíku cestovných služieb „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“, pričom tento organizátor oznámi dotknutému cestujúcemu ukončenie zmluvy bez zbytočného odkladu pred začiatkom poskytovania balíka služieb, môže uvedenú zmluvu ukončiť a refundovať tomuto cestujúcemu všetky platby za tento balík služieb, nie je však povinný zaplatiť dodatočnú náhradu.

21

Navyše článok 12 ods. 4 uvedenej smernice najmä spresňuje, že refundácia pre tohto cestujúceho sa uskutoční bez zbytočného odkladu a v každom prípade najneskôr do 14 dní po ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb.

22

V prejednávanej veci vnútroštátny súd kladie prvú otázku v kontexte prijatia nariadenia č. 2020‑315 francúzskou vládou, ktorého článok 1 oprávňoval organizátorov, pokiaľ ide o „ukončenia zmlúv“ oznámené medzi 1. marcom a 15. septembrom 2020, splniť si svoju povinnosť refundácie tým, že dotknutému cestujúcemu ponúknu najneskôr 3 mesiace po oznámení „ukončenia“ dotknutej zmluvy o balíku cestovných služieb poukaz vo výške rovnajúcej sa platbám za tento balík služieb, pričom takýto návrh je platný 18 mesiacov.

23

Na účely odpovede na otázku, či tento návrh môže predstavovať „refundáciu“ v zmysle článku 12 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302, treba v prvom rade uviesť, že smernica neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „refundácia“.

24

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že význam a pôsobnosť pojmov, ktoré právo Únie nedefinuje, sa musí zistiť podľa ich obvyklého významu v bežnom jazyku, pričom sa zohľadnia súvislosti, v ktorých sa používajú, ako aj účel sledovaný právnou úpravou, v ktorej sa nachádzajú (rozsudok z 18. marca 2021, Kuoni Travel,C‑578/19, EU:C:2021:213, bod 37).

25

Podľa svojho obvyklého významu v bežnom jazyku výraz „refundovať“ odkazuje na skutočnosť, že určitej osobe sa vráti peňažná suma, ktorú vyplatila alebo poskytla inej osobe, a teda znamená, že táto osoba musí vrátiť túto sumu prvej uvedenej osobe. Takýto význam navyše jednoznačne vyplýva zo znenia článku 12 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302 ako celku, ktorý spresňuje, že úplná refundácia sa týka všetkých „platieb“ za balík služieb, čo rozptyľuje akékoľvek pochybnosti, pokiaľ ide o predmet refundácie, keďže refundácia sa týka peňažnej sumy.

26

Z toho vyplýva, že pojem „refundácia“ v zmysle článku 12 ods. 2 a 3 smernice (EÚ) 2015/2302 znamená vrátenie platieb za balík služieb vo forme peňažnej sumy.

27

Takýto výklad nevyvracia ani tvrdenie slovenskej vlády založené na terminologickom rozlišovaní, ktoré je v súvislosti s týmto pojmom evidentné najmä v nemeckej a anglickej jazykovej verzii článku 12 ods. 4 smernice 2015/2302, medzi vrátením („reimbursement“ v anglickom jazyku, „Rückzahlung“ v nemeckom jazyku) platieb v zmysle článku 12 ods. 1 tejto smernice na jednej strane a „refundáciou“ („refund“ v anglickom jazyku „Erstattung“ v nemeckom jazyku) týchto platieb na strane druhej, teda termínom, ktorý sa používa najmä v článku 12 ods. 2 a 3 uvedenej smernice a zahŕňa podľa tejto vlády aj náhradu v inej forme ako v peniazoch.

28

Takéto terminologické rozlišovanie je totiž v úplnom súlade s výkladom týchto ustanovení, ktorý poukazuje na vrátenie vo forme peňažnej sumy, pričom aj za predpokladu, že by to bolo inak, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie sa nemôže chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, ani jej nemôže byť daná prednosť pred ostatnými jazykovými verziami, pretože takéto ustanovenie sa má v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie vykladať podľa kontextu a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Banca Transilvania, C‑81/19, EU:C:2020:532, bod 33 a citovaná judikatúra).

29

Kontext článku 12 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302 a cieľ tejto smernice len potvrdzujú doslovný výklad uvedený v bode 26 tohto rozsudku.

30

Pokiaľ totiž ide na jednej strane o kontext tohto ustanovenia, skutočnosť, že podľa článku 12 ods. 4 tejto smernice sa má refundácia uskutočniť do14 dní po ukončení dotknutej zmluvy o balíku cestovných služieb, naznačuje, že takáto refundácia musí mať formu peňažnej sumy, keďže cieľom tejto lehoty je zabezpečiť, aby dotknutý cestujúci mohol krátko po ukončení zmluvy znovu voľne disponovať sumou, ktorú zaplatil za balík služieb. Naopak, stanovenie takejto lehoty by nemalo veľký význam, ak by sa cestujúci musel uspokojiť s poukazom alebo inou odloženou službou, ktorú by mohol v každom prípade využiť až po tejto uplynutí lehoty.

31

Okrem toho, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 26 svojich návrhov, širší kontext, do ktorého spadá smernica 2015/2302, teda oblasť práv cestujúcich a ochrany spotrebiteľov, poukazuje na to, že ak normotvorca Únie v danom legislatívnom akte týkajúcom sa tejto oblasti predpokladá možnosť nahradiť povinnosť zaplatiť peňažnú sumu plnením v inej forme, akým je najmä ponuka poukazov, táto možnosť je výslovne v tomto legislatívnom akte stanovená. Neexistencia akéhokoľvek odkazu v znení článku 12 smernice 2015/2302 na takúto možnosť preto potvrdzuje, že tento článok sa týka výlučne refundácie peňazí vo forme peňažnej sumy.

32

Na druhej strane, pokiaľ ide o cieľ sledovaný smernicou 2015/2302, z článku 1 tejto smernice v spojení s jej odôvodnením 5 vyplýva, že jej účelom je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a k dosiahnutiu čo najjednotnejšej vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, FTI Touristik (Paušálna dovolenka na Kanárskych ostrovoch), C‑396/21, EU:C:2023:10, bod 29].

33

Právo na refundáciu priznané cestujúcim v článku 12 ods. 2 a 3 uvedenej smernice zodpovedá tomuto cieľu ochrany spotrebiteľov, a tak výklad pojmu „refundácia“ v zmysle tohto článku 12, podľa ktorého má dotknutý cestujúci nárok na vrátenie platieb za balík služieb vo forme peňažnej sumy, ktorou bude môcť voľne disponovať, môže viac prispieť k ochrane jeho záujmov, a teda k dosiahnutiu tohto cieľa, ako výklad, podľa ktorého by stačilo, aby mu dotknutý organizátor ponúkol poukaz alebo inú formu odloženej náhrady.

34

Tým nie je dotknutá možnosť cestujúceho, ktorý je stranou zmluvy o balíku cestovných služieb, prijať na dobrovoľnom základe namiesto refundácie vo forme peňažnej sumy poukaz, pokiaľ ho takáto možnosť nezbavuje jeho práva na refundáciu, ako sa uvádza v odôvodnení 9 odporúčania 2020/648.

35

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať, že článok 12 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302 sa má vykladať v tom zmysle, že ak je organizátor balíka cestovných služieb po ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb povinný podľa tohto ustanovenia refundovať dotknutému cestujúcemu všetky platby za uvedený balík služieb, za takúto refundáciu sa považuje len vrátenie týchto platieb vo forme peňažnej sumy.

36

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sú organizátori dočasne oslobodení v kontexte vzniku svetovej zdravotnej krízy, ktorá bráni plneniu zmlúv o balíku cestovných služieb, od povinnosti poskytnúť dotknutým cestujúcim do 14 dní po ukončení zmluvy refundáciu všetkých platieb uskutočnených na základe ukončenej zmluvy, a to aj v prípade, keď je cieľom takejto právnej úpravy zabrániť tomu, aby bola platobná schopnosť týchto organizátorov z dôvodu veľkého počtu očakávaných žiadostí o refundáciu zasiahnutá do takej miery, že by ohrozila ich existenciu, a zachovať tak životaschopnosť dotknutého odvetvia.

37

Na úvod treba uviesť, že vzhľadom na odpoveď na prvú otázku článok 12 ods. 2 a článok 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302 ukladajú organizátorom balíkov cestovných služieb povinnosť vrátiť dotknutým cestujúcim vo forme peňažnej sumy všetky platby uskutočnené na základe dotknutej zmluvy o balíku cestovných služieb, ak je táto zmluva ukončená z dôvodu vzniku „neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností“, ktoré majú významný vplyv na plnenie zmluvy o cestovných službách, alebo mu bránia.

38

Ako bolo pripomenuté v bode 22 tohto rozsudku, článok 1 nariadenia č. 2020‑315 oprávňoval organizátorov, pokiaľ ide o „ukončenia zmlúv“ oznámené v období od 1. marca do 15. septembra 2020, teda počas obdobia, ktoré sa začalo krátko pred začatím pandémie COVID‑19 a skončilo sa niekoľko mesiacov po ňom, ponúknuť dotknutému cestujúcemu najneskôr 3 mesiace po oznámení „ukončenia“ dotknutej zmluvy o balíku cestovných služieb poukaz miesto peňažnej refundácie platieb uskutočnených na základe tejto zmluvy o cestovných službách, pričom refundácia bola povinná až po uplynutí platnosti poukazu, teda po 18 mesiacoch.

39

Vzhľadom na to, že cieľom druhej otázky je v podstate umožniť vnútroštátnemu súdu posúdiť zlučiteľnosť takéhoto vnútroštátneho opatrenia s povinnosťou dotknutého organizátora refundovať celú sumu stanovenú v článku 12 ods. 2 a článku 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302, je táto otázka nevyhnutne založená na predpoklade, že podmienky uplatnenia tohto ustanovenia, najmä podmienka týkajúca sa vzniku „neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností“, sú v prejednávanej veci splnené.

40

Česká, talianska a slovenská vláda tvrdia, že článok 12 ods. 2 a článok 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302 sa neuplatňujú v kontexte celosvetovej zdravotnej krízy, akou je kríza spôsobená pandémiou COVID‑19, keďže takáto udalosť nespadá pod pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolností“ v zmysle tohto ustanovenia. Ukončenie zmluvy z dôvodu tejto krízy teda nemôže viesť ku vzniku nároku na úplnú refundáciu platieb za zrušené balíky cestovných služieb.

41

Treba preto v prvom rade preskúmať, či sa na celosvetovú zdravotnú krízu, akou je pandémia COVID‑19, môže vzťahovať pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolností“ v zmysle článku 12 ods. 2 a článku 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302, a teda či sa toto ustanovenie môže uplatniť na ukončenia zmlúv uvedené vo vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 1 nariadenia č. 2020‑315.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že uvedený pojem je v článku 3 bode 12 smernice 2015/2302 opísaný ako „situácie, ktoré zmluvná strana, ktorá sa na takéto situácie odvoláva, nemôže ovplyvniť, a ktorých dôsledkom nemôže zabrániť, ani keby prijala všetky primerané opatrenia“.

43

Okrem toho sa v odôvodnení 31 tejto smernice spresňuje rozsah pôsobnosti tohto pojmu, pričom sa v ňom uvádza, že uvedené okolnosti „môžu zahŕňať napríklad vojnu, iné vážne bezpečnostné problémy, akými sú terorizmus, významné riziká pre ľudské zdravie, ako sú napríklad prepuknutie vážnej choroby v cestovnej destinácii, prírodné katastrofy, ako napríklad záplavy alebo zemetrasenia, alebo poveternostné podmienky, ktoré znemožňujú bezpečne cestovať do destinácie tak, ako bolo dohodnuté v zmluve o balíku cestovných služieb“.

44

Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 19 tohto rozsudku, z článku 12 ods. 2 smernice 2015/2302 vyplýva, že „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ môžu odôvodniť len ukončenie zmluvy dotknutým cestujúcim, pričom mu na ich základe vzniká nárok na refundáciu všetkých platieb za balík služieb, ak k týmto okolnostiam dôjde „v mieste destinácie alebo v jeho bezprostrednej blízkosti“ a ak „významne ovplyvnia poskytovanie balíka služieb alebo prepravu cestujúcich do destinácie“.

45

Hoci na účely ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb kvalifikácia danej udalosti ako situácie spadajúcej pod pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ v zmysle tejto smernice nevyhnutne závisí od konkrétnych okolností prípadu, a najmä od konkrétne dohodnutých cestovných služieb, ako aj od dôsledkov tejto udalosti v mieste destinácie, nič to nemení na tom, že celosvetovú zdravotnú krízu, akou je pandémia COVID‑19, treba ako takú považovať za situáciu, na ktorú sa môže vzťahovať tento pojem.

46

Takáto udalosť sa totiž zjavne vymyká akejkoľvek kontrole a jej dôsledkom sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia. Táto udalosť okrem toho poukazuje na existenciu „významných rizík pre ľudské zdravie“ uvedených v odôvodnení 31 smernice.

47

V tejto súvislosti je irelevantné, že podobne ako článok 12 ods. 2 tej istej smernice toto odôvodnenie vykresľuje dotknutý výraz použitím príkladu „prepuknutia vážnej choroby v cestovnej destinácii“, keďže cieľom takéhoto spresnenia nie je zúžiť rozsah pojmu „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ na miestne udalosti, ale poukázať na to, že tieto okolnosti sa musia v každom prípade prejaviť najmä v plánovanej destinácii a mať z tohto dôvodu významné dôsledky na poskytnutie predmetného balíka služieb.

48

Ako v podstate uviedla aj generálna advokátka v bode 58 svojich návrhov, ak pod tento pojem môže spadať šírenie vážnej choroby v dotknutej destinácii, musí to a fortiori platiť pre šírenie vážnej choroby na celosvetovej úrovni, keďže účinky tejto choroby sa dotýkajú aj tohto miesta.

49

Okrem toho výklad článku 12 ods. 2 a článku 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302, podľa ktorého sa toto ustanovenie uplatňuje len na udalosti miestneho významu s vylúčením udalostí väčšieho rozsahu, naráža na jednej strane na uplatnenie zásady právnej istoty, keďže v prípade neexistencie akýchkoľvek kritérií vymedzenia stanovených na tento účel v tejto smernici by hranica medzi týmito dvoma kategóriami udalostí mohla byť nejasná a premenlivá, čo by v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že prospech vyplývajúci z ochrany priznanej uvedeným ustanovením by bol neistý.

50

Na druhej strane by bol tento výklad nekoherentný vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľov sledovaný smernicou 2015/2302. Vyplývalo by z neho totiž, že cestujúci, ktorí ukončia zmluvu o balíku cestovných služieb s odvolaním sa na vznik miestne vymedzenej choroby, nie sú povinní platiť stornovací poplatok, zatiaľ čo cestujúci, ktorí uvedenú zmluvu ukončia z dôvodu výskytu choroby celosvetového rozsahu, by museli takéto poplatky zaplatiť, takže na dotknutých cestujúcich by sa v prípade, že dôjde k celosvetovej zdravotnej kríze, vzťahovala nižšia úroveň ochrany ako v prípade výskytu lokálnej choroby.

51

Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 12 ods. 2 a článku 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302 môže zahŕňať vypuknutie celosvetovej zdravotnej krízy, takže toto ustanovenie sa môže uplatniť na ukončenie zmlúv o balíku cestovných služieb, ak je založené na dôsledkoch vyvolaných takouto udalosťou.

52

V druhom rade však francúzska vláda tvrdí, že situácia, akou je zdravotná kríza súvisiaca s pandémiou COVID‑19, má taký rozsah, že predstavuje aj prípad „vyššej moci“, čo je pojem potenciálne zahŕňajúci prípady, ktorých charakteristika by presahovala situácie predpokladané pri prijímaní článku 12 ods. 2 a článku 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302. Táto vláda z toho vyvodzuje, že členské štáty sa môžu z tohto dôvodu odchýliť od tohto ustanovenia, pokiaľ ide o takéto prípady.

53

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, že vzhľadom na to, že pojem „vyššia moc“ nemá v rôznych oblastiach uplatnenia práva Únie rovnaký obsah, jeho význam sa musí určiť v závislosti od právneho rámca, v ktorom má vyvolávať svoje účinky (rozsudok z 25. januára 2017, Vilkas, C‑640/15, EU:C:2017:39, bod 54).

54

Ako však pripúšťa samotná francúzska vláda, pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 12 ods. 2 a článku 12 ods. 3 písm. b) smernice 2015/2302 sa podobá pojmu „vyššia moc“, ako bol definovaný v ustálenej judikatúre v tom zmysle, že sa vzťahuje na neobvyklé a nepredvídateľné udalosti nezávislé od toho, kto sa na vyššiu moc odvoláva, a ktorých dôsledkom sa nemohlo ani napriek všetkej vynaloženej starostlivosti zabrániť (rozsudok zo 4. marca 2010,Komisia/Taliansko, C‑297/08, EU:C:2010:115, bod 85). Napriek neexistencii akéhokoľvek odkazu na vyššiu moc v tejto smernici pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ konkretizuje v rámci uvedenej smernice pojem „vyššia moc“.

55

Na druhej strane, ako uviedla aj generálna advokátka v bode 55 svojich návrhov, genéza smernice 2015/2302, a najmä prípravné práce s ňou súvisiace potvrdzujú, že uvedený pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ nahrádza pojem „vyššia moc“ použitý v smernici Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (Ú. v. ES L 158, 1990, s. 59; Mim. vyd. 13/010, s. 132), ktorá bola zrušená a nahradená smernicou 2015/2302.

56

Pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 12 ods. 2 a článku 12 ods. 3 písm. b) tejto smernice preto vyčerpávajúcim spôsobom pokrýva pojem „vyššia moc“ na účely uvedenej smernice.

57

Nie je teda vhodné, aby členské štáty z dôvodu vyššej moci, a to ani dočasne, oslobodili organizátorov balíkov cestovných služieb od ich povinnosti refundácie stanovenej v článku 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302, keďže ani toto ustanovenie, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice nie sú výnimkou z kogentnej povahy uvedenej povinnosti z dôvodu vyššej moci (pozri analogicky rozsudok z 26. septembra 2013, ÖBB‑Personenverkehr, C‑509/11, EU:C:2013:613, body 49 a 50).

58

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb v dôsledku vypuknutia celosvetovej zdravotnej krízy sú dotknutí organizátori povinní vrátiť dotknutým cestujúcim všetky platby uskutočnené za balík služieb za podmienok stanovených v článku 12 ods. 4 tejto smernice.

59

Pokiaľ ide v treťom rade o otázku, či smernica 2015/2302 napriek tomu umožňuje členským štátom za okolností celosvetovej zdravotnej krízy, akou je pandémia COVID‑19, oslobodiť organizátorov balíkov cestovných služieb od takejto povinnosti refundácie, treba uviesť, že z článku 4 tejto smernice vyplýva, že pokiaľ nie je stanovené inak, cieľom uvedenej smernice je úplná harmonizácia predpokladanej oblasti, a tak členské štáty nemôžu prijať ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice, najmä od prísnejších ustanovení určených na zabezpečenie odlišnej úrovne ochrany dotknutých cestujúcich.

60

Okrem toho z článku 23 ods. 2 a 3 smernice 2015/2302 vyplýva, že práva priznané dotknutým cestujúcim podľa tejto smernice majú kogentnú povahu.

61

Oslobodenie organizátorov od povinnosti vrátiť dotknutým cestujúcim platby za balík služieb v rozpore s článkom 4 smernice 2015/2302 znamená zníženie úrovne ochrany týchto cestujúcich vyplývajúcej z článku 12 ods. 2 až 4 tejto smernice.

62

To znamená, že vnútroštátna právna úprava zbavujúca organizátorov balíkov cestovných služieb povinnosti refundácie, ktorá im vyplýva z článku 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302, porušuje toto ustanovenie.

63

Slovenská vláda však tvrdí, že členské štáty sa môžu v kontexte implementácie smernice 2015/2302 odvolávať na vyššiu moc na účely prijatia takejto právnej úpravy, ak im nepriaznivá situácia súvisiaca s celosvetovou zdravotnou krízou, akou je pandémia COVID‑19, a najmä finančné dôsledky, ktoré z nej vyplývajú pre odvetvie cestovného ruchu, bráni v plnení ich povinnosti implementovať túto smernicu.

64

V tejto súvislosti treba na úvod zdôrazniť, že z konštatovania uvedeného v bode 62 tohto rozsudku vyplýva, že takáto vnútroštátna právna úprava môže predstavovať porušenie povinnosti každého z členských štátov, ktorým je určená smernica 2015/2302, prijať v rámci svojho vnútroštátneho právneho poriadku všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplnej účinnosti smernice v súlade s cieľom, ktorý táto smernica sleduje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P, EU:C:2022:548, bod 69).

65

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že obava z vnútorných ťažkostí neoprávňuje členský štát, aby riadne neuplatňoval právo Únie (rozsudok zo 17. februára 2009, Azelvandre, C‑552/07, EU:C:2009:96, bod 50 a citovaná judikatúra).

66

Je pravda, že z judikatúry Súdneho dvora súvisiacej s konaniami o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ vyplýva, že ak si členský štát nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, nemožno vylúčiť, že sa bude môcť v súvislosti s týmto nesplnením odvolávať na vyššiu moc.

67

Hoci pojem „vyššia moc“ podľa ustálenej judikatúry nepredpokladá absolútnu nemožnosť, vyžaduje, aby predmetné nesplnenie povinnosti bolo spôsobené neobvyklými a nepredvídateľnými okolnosťami nezávislými od toho, kto sa na ne odvoláva, a ktorých následkom nebolo možné zabrániť napriek všetkej vynaloženej starostlivosti, pričom na situáciu vyššej moci je možné sa odvolávať len počas obdobia potrebného na odstránenie týchto ťažkostí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2001, Komisia/Francúzsko, C‑1/00, EU:C:2001:687, bod 131 a citovanú judikatúru, ako aj zo 4. marca 2010, Komisia/Taliansko, C‑297/08, EU:C:2010:115, bod 85 a citovanú judikatúru).

68

Aj za predpokladu, že by sa táto judikatúra mohla vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom pred ich vnútroštátnymi súdmi účinne tvrdiť, že nesúlad vnútroštátnej právnej úpravy s ustanoveniami smernice je odôvodnený vyššou mocou, s cieľom dosiahnuť, aby sa táto právna úprava mohla naďalej uplatňovať počas potrebného obdobia, treba konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je článok 1 nariadenia č. 2020‑315, zjavne nezodpovedá podmienkam uplatnenia vyššej moci, ako vyplývajú z uvedenej judikatúry.

69

V tejto súvislosti po prvé napriek tomu, že zdravotná kríza takého rozsahu, aký má pandémia COVID‑19, nezávisí od dotknutého členského štátu a je neobvyklá a nepredvídateľná, vnútroštátna právna úprava, ktorá všeobecne oslobodzuje všetkých organizátorov balíkov cestovných služieb od ich povinnosti refundácie stanovenej v článku 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302, pokiaľ ide o ukončenia zmlúv oznámené počas vopred určeného obdobia niekoľkých mesiacov, nemôže byť už vzhľadom na svoju povahu odôvodnená obmedzeniami vyplývajúcimi z takejto udalosti, a teda spĺňať podmienky, ktorými sa riadi možnosť odvolať sa na vyššiu moc.

70

Uplatnenie takejto právnej úpravy sa totiž tým, že v skutočnosti vedie k všeobecnému dočasnému pozastaveniu povinnosti refundácie, neobmedzuje len na prípady, keď sa takéto obmedzenia, najmä finančné, skutočne prejavili, ale vzťahuje sa na všetky zmluvy, ktoré boli ukončené počas referenčného obdobia, bez zohľadnenia konkrétnej a individuálnej finančnej situácie dotknutých organizátorov.

71

Po druhé zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by sa finančným dôsledkom, na ktoré reaguje ustanovenie článku 1 nariadenia č. 2020‑315 nedalo zabrániť inak než porušením článku 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302, a to najmä prijatím určitých opatrení štátnej pomoci v prospech dotknutých organizátorov, ktoré by mohli byť povolené podľa článku 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, čo je možnosť, ktorú využili iné členské štáty, ako uviedla generálna advokátka v bodoch 82 až 84 svojich návrhov.

72

V tejto súvislosti síce viaceré vlády trvali na tom, že prijatie takýchto opatrení štátnej pomoci by bolo pre mnohé členské štáty spojené s osobitnými ťažkosťami, pretože možnosť prijať tieto opatrenia v krátkom čase závisí najmä od existujúcich organizačných štruktúr odvetvia balíkov cestovných služieb, ako aj od času potrebného na takéto prijatie v súlade s ich vnútornými postupmi, no v tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa členský štát nemôže odvolávať na vnútorné ťažkosti, aby tým odôvodnil nesplnenie povinností vyplývajúcich z práva Únie (rozsudky z 25. júna 2013, Komisia/Česká republika, C‑241/11, EU:C:2013:423, bod 48 a citovaná judikatúra, ako aj zo 6. novembra 2014, Komisia/Belgicko, C‑395/13, EU:C:2014:2347, bod 51).

73

V tomto kontexte nemožno prijať ani tvrdenie uvedené najmä českou vládou, podľa ktorého by riešenie spočívajúce v poskytnutí štátnej pomoci malo byť „poslednou možnosťou“. V tejto súvislosti totiž stačí uviesť, že právo Únie umožňuje členským štátom, aby pri dodržaní podmienok určených na tento účel stanovili určité formy štátnej pomoci, a najmä tie, ktoré možno považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, avšak neumožňuje im porušiť povinnosť, aby vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku prijali všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice, v tomto prípade smernice 2015/2302.

74

Treba ešte uviesť, že členské štáty mali tiež možnosť prijať opatrenia, ktoré by neukladali povinnosť prijímať poukazy namiesto refundácie v peňažnej forme, ale aby prijímanie takýchto poukazov dotknutými cestujúcimi podporovali alebo uľahčovali, pričom takéto riešenia môžu tiež prispieť k zmierneniu problémov dotknutých organizátorov s likviditou, ako sa uvádza v odporúčaní 2020/648, najmä v jeho odôvodnení 15.

75

Po tretie, ako tiež uviedla generálna advokátka v bode 80 svojich návrhov, vnútroštátna právna úprava, akou je článok 1 nariadenia č. 2020‑315, v rozsahu, v akom stanovuje oslobodenie organizátorov balíkov cestovných služieb od ich povinnosti refundácie počas obdobia, ktoré môže dosahovať až 21 mesiacov od oznámenia „ukončenia“ dotknutej zmluvy o balíku cestovných služieb, zjavne nie je koncipovaná tak, aby jej účinky boli obmedzené na obdobie potrebné na nápravu ťažkostí spôsobených udalosťou, ktorá môže byť vyššou mocou.

76

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302 v spojení s článkom 4 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sú organizátori balíkov cestovných služieb dočasne oslobodení v kontexte vzniku celosvetovej zdravotnej krízy, ktorá bráni plneniu zmlúv o balíkoch cestovných služieb, od povinnosti poskytnúť dotknutým cestujúcim do 14 dní po ukončení zmluvy refundáciu všetkých platieb uskutočnených na základe ukončenej zmluvy, a to aj v prípade, keď je cieľom takejto právnej úpravy zabrániť tomu, aby bola platobná schopnosť týchto organizátorov z dôvodu veľkého počtu očakávaných žiadostí o refundáciu zasiahnutá do takej miery, že by ohrozila ich existenciu, a zachovať tak životaschopnosť dotknutého odvetvia.

77

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, na ktorý bola podaná žaloba o neplatnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je v rozpore s článkom 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302, umožňuje upraviť časové účinky svojho rozhodnutia, ktorým sa táto vnútroštátna právna úprava zrušuje.

78

Treba pripomenúť, že orgánom dotknutého členského štátu prislúcha prijať všetky všeobecné alebo individuálne opatrenia vhodné na zabezpečenie rešpektovania práva Únie na ich území (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2007, Jonkman a i., C‑231/06 až C‑233/06, EU:C:2007:373, bod 38).

79

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ sú členské štáty povinné odstrániť protiprávne dôsledky porušenia práva Únie, pričom takúto povinnosť má v rámci svojich právomocí každý orgán dotknutého členského štátu, vrátane vnútroštátnych súdov rozhodujúcich o žalobách proti vnútroštátnemu aktu, ktorý predstavuje takéto porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Inter‑Environnement Wallonie a Bond Beter Leefmilieu Vlaanderen, C‑411/17, EU:C:2019:622, body 170 a 171, ako aj citovanú judikatúru).

80

Z toho vyplýva, že ak vnútroštátny súd rozhoduje o žalobe o neplatnosť vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorej sa domnieva, že je v rozpore s právom Únie, je povinný v súlade s procesnými pravidlami uplatniteľnými na takéto žaloby stanovené vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity, túto právnu úpravu zrušiť.

81

Je pravda, že Súdny dvor priznal vnútroštátnym súdom za výnimočných okolností možnosť upraviť účinky ich rozhodnutí o zrušení vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorej sa rozhodlo, že je nezlučiteľná s právom Únie.

82

Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že vnútroštátny súd môže vzhľadom na existenciu naliehavých dôvodov súvisiacich s ochranou životného prostredia alebo týkajúcich sa potreby odvrátiť skutočnú a vážnu hrozbu prerušenia zásobovania dotknutého členského štátu elektrickou energiou výnimočne a v každom jednotlivom prípade uplatniť vnútroštátne ustanovenie, ktoré ho oprávňuje zachovať určité účinky zrušeného vnútroštátneho aktu, pokiaľ sú dodržané podmienky spresnené v tejto judikatúre (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Inter‑Environnement Wallonie a Bond Beter Leefmilieu Vlaanderen, C‑411/17, EU:C:2019:622, body 178 a 179).

83

V tomto prípade však na jednej strane, ako uviedla aj generálna advokátka v bode 101 svojich návrhov, akokoľvek závažné sú finančné dôsledky vyvolané pandémiou COVID‑19, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd v rámci svojej tretej otázky, pre odvetvie balíkov cestovných služieb, treba konštatovať, že takéto ohrozenie hospodárskych záujmov subjektov pôsobiacich v tomto odvetví nie je porovnateľné s naliehavými dôvodmi týkajúcimi sa ochrany životného prostredia alebo zásobovania dotknutého členského štátu elektrickou energiou, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 28. februára 2012, Inter‑Environnement Wallonie a Terre wallonne (C‑41/11, EU:C:2012:103, bod 57).

84

Na druhej strane treba spomenúť, že francúzska vláda na pojednávaní uviedla, že ujma vyplývajúca prípadne zo zrušenia nariadenia č. 2020‑315 vnútroštátnym súdom má „obmedzený rozsah“. V každom prípade sa teda nezdá, že by zrušenie vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej mohlo mať škodlivé dôsledky pre odvetvie balíkov cestovných služieb v takom rozsahu, že by zachovanie jej účinkov bolo nevyhnutné na účely ochrany finančných záujmov hospodárskych subjektov v tomto odvetví.

85

Za týchto podmienok treba na tretiu otázku odpovedať tak, že právo Únie, najmä zásada lojálnej spolupráce stanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o žalobe o neplatnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je v rozpore s článkom 12 ods. 2 až 4 smernice 2015/2302, upraviť časové účinky svojho rozhodnutia, ktorým bola táto vnútroštátna právna úprava zrušená.

86

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: