–

WP, v zastúpení: A. Dal Ferro, R. Ponchione, A. Rela a C. Zerbaro, avvocati,

–

Istituto nazionale della previdenza sociale, v zastúpení: A. Coretti, C. d’Aloisio a L. Maritato, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Rocchitta, avvocato dello Stato,

–

grécka vláda, v zastúpení: M. Tassopoulou, splnomocnená zástupkyňa,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. J. Ruiz Sánchez, splnomocnená zástupkyňa,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, L. Barroso, S. Jaulino a M. J. Ramos, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Delaude, G. Gattinara, B.‑R. Killmann a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska centrálna banka (ECB), v zastúpení: B. Ehlers, F. Malfrère, A. Pizzolla a C. Zilioli, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 3 ZEÚ, článkov 45 a 48 ZFEÚ, článku 11 prílohy VIII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ako aj článku 8 prílohy IIIa rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB) z 9. júna 1998 o prijatí podmienok zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky [neoficiálny preklad], zmeneného 31. marca 1999 (Ú. v. ES L 125, 1999, s. 32).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi WP na jednej strane a Istituto nazionale della previdenza sociale (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Taliansko) (ďalej len „INPS“), a Repubblica italiana (Talianska republika) na druhej strane, týkajúceho sa prevodu sumy poistno‑matematického ekvivalentu, zodpovedajúcej právam na dôchodok vytvoreným v prospech žalobcu vo veci samej v rámci Fondo Pensioni Lavoratori Dipendenti (Dôchodkový fond pre zamestnancov) INPS, do dôchodkového systému Európskej centrálnej banky (ECB).

3

Článok 36 ods. 1 protokolu (č. 4) o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 230, ďalej len „protokol o ESCB a ECB“) stanovuje:

„Rada guvernérov [ECB] na návrh Výkonnej rady stanoví podmienky zamestnávania zamestnancov ECB.“

4

Článok 14 protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 266, ďalej len „protokol o výsadách a imunitách“) stanovuje:

„Európsky parlament a Rada [Európskej únie] v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s dotknutými inštitúciami prostredníctvom nariadení stanovia systém dávok sociálneho zabezpečenia pre úradníkov a ostatných zamestnancov [Európskej únie].“

5

Podľa svojho článku 22 prvého odseku sa protokol o výsadách a imunitách uplatňuje tiež na ECB, členov jej orgánov a jej zamestnancov bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia Protokolu o ESCB a ECB.

6

Podľa jeho článku 1 sa služobný poriadok vzťahuje na úradníkov Únie.

7

V článku 1a ods. 1 služobného poriadku sa uvádza:

„Na účely tohto služobného poriadku ‚úradník Únie‘ je každá osoba, ktorá bola vymenovaná podľa služobného poriadku na stále pracovné miesto z pracovníkov jedného z orgánov [jednej z inštitúcií – neoficiálny preklad] Únie listinou vydanou menovacím orgánom tohto orgánu [tejto inštitúcie – neoficiálny preklad].“

8

Príloha VIII služobného poriadku s názvom „Systém dôchodkového zabezpečenia“ v článku 11 ods. 2 uvádza:

„Úradník, ktorý vstúpi do služieb Únie po:

alebo

má po uvedení do funkcie, ale pred získaním nároku na výplatu starobného dôchodku v zmysle článku 77 služobného poriadku, možnosť previesť na Úniu kapitálovú hodnotu, aktualizovanú ku dňu skutočného prevodu, práv na dôchodok, ktoré získal na základe tejto služby alebo týchto činností.

V takom prípade menovací orgán inštitúcie, v ktorej je zamestnanec [úradník – neoficiálny preklad] zamestnaný, určí s ohľadom na základnú mzdu [úradníka – neoficiálny preklad], jeho vek a kurz platný v deň žiadosti o prevod, pomocou všeobecných vykonávacích ustanovení, počet rokov zamestnania, potrebných pre odchod do dôchodku, ktoré sú mu započítané v rámci systému dôchodkového zabezpečenia Únie za predchádzajúce obdobie služby, na základe prevedeného kapitálu, po odpočítaní čiastky predstavujúcej zhodnotenie kapitálu medzi dňom žiadosti o prevod a skutočným dňom prevodu.

[Úradníci – neoficiálny preklad] môžu použiť tento postup len raz pre každý členský štát a príslušný penzijný fond.“

9

Článok 1 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) stanovuje:

„Podmienky zamestnávania sa vzťahujú na zamestnancov zamestnaných Úniou na základe zmluvy. Takýmito zamestnancami sú:

10

Podľa článku 39 ods. 2 a článku 109 ods. 2 PZOZ sa článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného priadku uplatňuje na dočasných a zmluvných zamestnancov.

11

Rada guvernérov ECB najmä na základe článku 36 ods. 1 Protokolu o ESCB a ECB prijala rozhodnutím z 9. júna 1998, zmeneným 31. marca 1999, podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky (Ú. v. ES L 125, 1999, s. 32). V znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „podmienky zamestnávania ECB“) tieto podmienky zamestnávania v článku 9 písm. c) stanovujú:

„Neexistuje žiadny osobitný vnútroštátny právny predpis, ktorý by upravoval tieto podmienky zamestnávania. ECB bude uplatňovať i) všeobecné právne zásady spoločné pre členské štáty, ii) všeobecné zásady práva Únie a iii) pravidlá obsiahnuté v nariadeniach a smerniciach Únie týkajúcich sa sociálnej politiky, určených členským štátom. V prípade potreby ECB tieto právne akty vykoná. Náležite sa zohľadnia odporúčania Únie v oblasti sociálnej politiky. Na účely výkladu práv a povinností upravených v týchto podmienkach zamestnávania sa zohľadnia zásady zakotvené v nariadeniach, pravidlách a judikatúre, ktoré sa uplatňujú na zamestnancov iných inštitúcií Únie.“ [neoficiálny preklad]

12

Článok 8 písm. a) prílohy IIIa podmienok zamestnávania ECB uvádza:

„ECB uzatvára dohody a dojednáva vhodné opatrenia s inými dôchodkovými systémami, inými organizáciami a vládami, o ktorých rozhodne, na účely akceptácie prevodu peňažných súm do [dôchodkového systému ECB], vo vzťahu k zamestnancom, ktorým už uplynula skúšobná doba v ECB.“ [neoficiálny preklad]

13

Článok 1 Legge n. 29 – Ricongiunzione dei periodi assicurativi dei lavoratori ai fini previdenziali (zákon č. 29 o uznávaní dôb poistenia pracovníkov, na základe ktorých vzniká právo na dôchodok) zo 7. februára 1979 (GURI č. 40 z 9. februára 1979, s. 1317) stanovuje:

„Zamestnanec vo verejnom alebo súkromnom sektore, ktorý je alebo bol súčasťou systému povinných foriem sociálneho zabezpečenia rovnocenných so všeobecným systémom povinného invalidného, starobného a pozostalostného poistenia zamestnancov, ktorý spravuje INPS, alebo na základe ktorých došlo k vylúčeniu alebo oslobodeniu od takéhoto poistenia, má možnosť kedykoľvek na účely priznania a stanovenia výšky jedného dôchodku požiadať o sčítanie všetkých období odvádzania povinných, dobrovoľných a fiktívnych príspevkov do uvedených foriem sociálneho zabezpečenia, a to prostredníctvom registrácie do všeobecného systému povinného poistenia, a o vytvorenie zodpovedajúcich práv na dôchodok v rámci tohto systému. Na tieto účely správca alebo správcovia systémov sociálneho zabezpečenia, z ktorých zamestnanci pochádzajú, prevedú na správcu všeobecného systému povinného poistenia sumu príspevkov, ktorou disponujú…“

14

Článok 18 legge n. 115 – Disposizioni per l’adempimento degli obblighi derivanti dall’ appartenenza dell’Italia all’Unione europea – Legge europea 2014 (zákon č. 115 o ustanoveniach na vykonávanie povinností vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskej únii – Európsky zákon 2014) z 29. júla 2015 – (GURI č. 178 z 3. augusta 2015, s. 1) stanovuje:

„1.   Od 1. januára 2016 majú občania Európskej únie…, ktorí sú alebo boli súčasťou všeobecného systému povinného invalidného, starobného a pozostalostného poistenia zamestnancov…, možnosť, aby sa doby poistenia dosiahnuté v rámci týchto systémov poistenia započítali do dôb poistenia dosiahnutých v medzinárodných organizáciách.

2.   O sčítanie uvedené v odseku 1 možno požiadať, ak je to potrebné na získanie nároku na starobný, invalidný alebo pozostalostný dôchodok, a to pod podmienkou, že celková dĺžka dôb poistenia získaných podľa talianskych právnych predpisov je najmenej 52 týždňov a že doby, ktoré sa majú sčítať, sa neprekrývajú.

3.   Sčítanie dôb poistenia sa môže uskutočniť na základe žiadosti dotknutej osoby, ktorá sa podáva talianskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia, v ktorej táto osoba doby poistenia získala. V prípade, že bývalý zamestnanec medzinárodnej organizácie nadobudne nárok na dávky stanovené talianskymi právnymi predpismi bez toho, aby bolo potrebné sčítať doby poistenia dosiahnuté v medzinárodnej organizácii, talianska inštitúcia sociálneho zabezpečenia vypočíta dôchodok výlučne na základe dôb poistenia získaných v rámci talianskeho dôchodkového systému. V prípade, že bývalý zamestnanec medzinárodnej organizácie získa nárok na dávky stanovené talianskymi právnymi predpismi len na základe súbehu dôb poistenia dosiahnutých v medzinárodnej organizácii, talianska inštitúcia sociálneho zabezpečenia zohľadní doby poistenia získané v rámci dôchodkového systému medzinárodnej organizácie, s výnimkou tých dôb, za ktoré došlo k vráteniu odvedených príspevkov, a to tak, ako keby boli získané podľa talianskych právnych predpisov, a vypočíta výšku dávky výlučne na základe dôb poistenia získaných podľa talianskych právnych predpisov.

4.   Dôchodkové dávky vyplácané v súlade s týmto článkom sa považujú za dôchodky so všetkými účinkami vyplývajúcimi z uplatňovania talianskych právnych predpisov.

5.   Obdobia zamestnania v medzinárodnej organizácii je možné za predpokladu, že nezakladajú nárok na dôchodkovú dávku vyplácanú z dôchodkového fondu tejto medzinárodnej organizácie, odkúpiť v rámci talianskeho dôchodkového systému, v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi odkúpenie období zamestnania dosiahnutých v zahraničí. Právo na odkúpenie uplatňujú najmä pozostalí po zamestnancovi medzinárodnej organizácie za podmienok stanovených pravidlami talianskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, v ktorej sa žiada o odkúpenie.

…“

15

WP je zamestnancom ECB od 1. marca 2012. Od 1. augusta 1982 do 24. februára 2012 pracoval v Taliansku ako zamestnanec v súkromnom sektore, kde boli za neho odvádzané povinné príspevky do zamestnaneckého dôchodkového fondu INPS.

16

Dňa 12. decembra 2016 WP požiadal INPS o prevod poistno‑matematického ekvivalentu zodpovedajúceho právam na dôchodok, vytvoreným v jeho prospech v rámci tohto dôchodkového fondu, do dôchodkového systému ECB, alebo subsidiárne o prevod aktualizovanej kapitálovej hodnoty vyplývajúcej z odvodov na dôchodkové poistenie do dôchodkového fondu, pričom uvedené hodnoty vypočítal na základe právnych predpisov upravujúcich dôchodky v rámci tohto fondu.

17

INPS zamietol žiadosť WP z dôvodu, že nebolo možné vykonať požadovaný prevod vzhľadom na neexistenciu špecifického legislatívneho opatrenia alebo dvojstrannej dohody uzavretej medzi ECB a Talianskou republikou. Dňa 28. novembra 2017 WP podala proti zamietnutiu svojej žiadosti sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím z 11. apríla 2018 vyhlásená za neprípustnú.

18

Žalobou podanou na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Tribunale ordinario di Asti (Súd prvej inštancie Asti, Taliansko), sa v podstate v prvom rade domáhal, aby sa určilo, že INPS a/alebo Talianska republika boli povinné prijať všetky opatrenia potrebné na prevod poistno‑matematického ekvivalentu vypočítaného podľa právnych predpisov upravujúcich dôchodky v rámci dôchodkového fondu pre zamestnancov INPS, ktorý zodpovedal právam vytvoreným v jeho prospech ku dňu podania uvedenej žiadosti, do dôchodkového systému ECB, ako aj aby bolo INPS a/alebo Talianskej republike nariadené prijať všetky potrebné opatrenia na účely tohto prevodu. WP subsidiárne navrhoval, aby sa určilo a vyhlásilo, že INPS a/alebo Talianska republika sú povinné previesť do dôchodkového systému ECB poistno‑matematický ekvivalent zodpovedajúci právam na dôchodok, ktoré mu boli vytvorené v rámci dôchodkového fondu zamestnancov INPS, ako náhrada spôsobenej ujmy, a INPS a/alebo Talianskej republike bola v dôsledku toho uložená povinnosť previesť do dôchodkového systému ECB sumu zodpovedajúcu tomuto ekvivalentu ako náhradu spôsobenej ujmy.

19

Vnútroštátny súd uvádza, že treba stanoviť, či sa majú ustanovenia práva Únie, najmä článok 4 ods. 3 ZEÚ, články 45 a 48 ZFEÚ, článok 11 prílohy VIII služobného poriadku a článok 8 prílohy IIIa podmienok zamestnávania ECB vykladať v tom zmysle, že zamestnanec ECB môže požiadať o prevod práv na dôchodok, nadobudnutých v inštitúcii sociálneho zabezpečenia členského štátu, do dôchodkového systému ECB bez ohľadu na prijatie vnútroštátneho preberacieho predpisu alebo uzavretie osobitnej dohody medzi ECB a členským štátom alebo príslušnou vnútroštátnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia, v ktorej sa vymedzia podmienky vykonávania takéhoto prevodu.

20

V tejto súvislosti sa domnieva, že z rozsudku zo 4. júla 2013, Gardella (C‑233/12, EU:C:2013:449, body 28 až 30), možno a contrario vyvodiť, že podľa práva Únie existuje v prípade zamestnanca ECB právo na prevod práv na dôchodok vytvorených týmto zamestnancom, ktorý pracoval v členskom štáte, do dôchodkového systému ECB, keďže na rozdiel od Európskeho patentového úradu (EPÚ), ktorého sa tento rozsudok týka, je ECB inštitúciou Únie. Okrem toho článok 8 prílohy IIIa podmienok zamestnávania ECB nevyžaduje, aby vnútroštátny orgán sociálneho zabezpečenia udelil súhlas na uskutočnenie takéhoto prevodu.

21

Vnútroštátny súd sa však tiež domnieva, že z rozsudku z 5. decembra 2013, Časta (C‑166/12, EU:C:2013:792, body 30 až 32), možno vyvodiť, že je potrebné, aby dotknutý členský štát prijal osobitné pravidlo určujúce výšku kapitálovej hodnoty práv na dôchodok nadobudnutých v rámci vnútroštátneho dôchodkového systému, ktoré sa majú previesť do dôchodkového systému Únie, a že v prípade neexistencie takéhoto pravidla nemožno uplatniť kritériá výpočtu stanovené vnútroštátnou právnou úpravou alebo dohodou uzavretou medzi príslušnou vnútroštátnou inštitúciou a inými orgánmi Únie.

22

Za týchto podmienok Tribunale ordinario di Asti (Súd prvej inštancie Asti) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 4 ods. 3 ZEÚ, články 45 a 48 ZFEÚ, článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a článok 8 písm. a) prílohy IIIa podmienok zamestnávania ECB vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave alebo praxi správnych orgánov členského štátu, ktorá zamestnancovi ECB neumožňuje previesť do dôchodkového systému tejto inštitúcie sumu zodpovedajúcu právam na dôchodok, ktoré nadobudol v rámci dôchodkového systému tohto členského štátu.

24

Pokiaľ ide o články 45 a 48 ZFEÚ, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora nepochybne vyplýva, že štátny príslušník Únie, ktorý bez ohľadu na miesto svojho bydliska a svoju štátnu príslušnosť využil právo na voľný pohyb pracovníkov a vykonával zárobkovú činnosť v inom členskom štáte, ako je štát, z ktorého pochádza, spadá do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ aj v prípade, ak je zamestnaný v inštitúcii Únie, akou je ECB (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2013, Gardella,C‑233/12, EU:C:2013:449, bod 25 a citovanú judikatúru).

25

Súdny dvor však rozhodol, že z článku 45 ZFEÚ v spojení s článkom 48 ZFEÚ nemožno vyvodiť povinnosť členského štátu stanoviť možnosť zamestnanca medzinárodnej organizácie previesť kapitálovú hodnotu jeho predtým nadobudnutých práv na dôchodok do dôchodkového systému tejto medzinárodnej organizácie, ani povinnosť uzavrieť na tieto účely medzinárodnú dohodu (rozsudok zo 4. júla 2013, Gardella, C‑233/12, EU:C:2013:449, bod 35).

26

Článok 48 prvý odsek ZFEÚ totiž stanovuje, že Parlament a Rada prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia „opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavr[ú] dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom… zabezpečia“„započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky“.

27

Takýto systém započítania období bol zavedený nariadením Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 35), neskôr nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3).

28

Z toho teda vyplýva, že ani Zmluva o FEÚ, ani nariadenie č. 1408/71, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97, a nariadenie č. 883/2004 nestanovovali ani nestanovujú pravidlá týkajúce sa prevodu kapitálu predstavujúceho už nadobudnuté práva na dôchodok, ale sú založené na zásade započítania období, ako to vyplýva z článku 48 ZFEÚ vykonávaného týmito nariadeniami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2013, Gardella, C‑233/12, EU:C:2013:449, bod 33).

29

V dôsledku toho sa osoba v situácii žalobcu vo veci samej nemôže opierať o články 45 a 48 ZFEÚ a uvedené nariadenia na to, aby jej bolo umožnené žiadať o prevod práv na dôchodok nadobudnutých v INPS do dôchodkového systému ECB.

30

Skutočnosť, ktorú uvádza vnútroštátny súd, že na rozdiel od EPÚ, o ktorý išlo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 4. júla 2013, Gardella (C‑233/12, EU:C:2013:449), ECB je inštitúciou Únie, nemôže odôvodniť odlišný výklad.

31

Hoci je pravda, že Súdny dvor v bode 29 rozsudku zo 4. júla 2013, Gardella (C‑233/12, EU:C:2013:449), pripomenul, že EPÚ nie je inštitúciou alebo orgánom Únie, cieľom tohto pripomenutia bolo len vysvetliť dôvod, pre ktorý možnosť priznanú na základe služobného poriadku previesť kapitálovú hodnotu práv na dôchodok nadobudnutých na základe predchádzajúcich činností do dôchodkového systému Únie nemožno rozšíriť na úradníkov EPÚ a na vzťahy medzi EPÚ a týmto členským štátom.

32

Tak ako v prípade zamestnancov EPÚ sa pritom služobný poriadok a osobitne článok 11 jeho prílohy VIII neuplatňujú na zamestnancov ECB.

33

Zamestnanci ECB totiž neboli vymenovaní za úradníkov Únie za podmienok stanovených v článku 1a ods. 1 služobného poriadku, a preto, ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia v spojení s článkom 1 služobného poriadku, sa tento článok na nich nevzťahuje.

34

Zamestnanci ECB nie sú ani zamestnaní na základe zmlúv uzavretých s Úniou, takže v súlade s článkom 1 PZOZ sa ani tieto podmienky na nich nevzťahujú. Zamestnáva ich ECB, ktorá, ako stanovuje článok 282 ods. 3 prvá veta ZFEÚ, má svoju vlastnú právnu subjektivitu odlišnú od právnej subjektivity Únie.

35

Systém, ktorý sa vzťahuje na zamestnancov ECB, prijíma Rada guvernérov ECB v súlade s článkom 36 Protokolu o ESCB a ECB a v súčasnosti je upravený v podmienkach zamestnávania ECB.

36

Je pravda, že tieto podmienky v článku 8 písm. a) prílohy IIIa stanovujú, že ECB uzatvára dohody a vhodné opatrenia najmä s inými dôchodkovými systémami alebo vládami na účely prevodu peňažných súm do dôchodkového systému ECB pre jej zamestnancov, ktorí ukončili svoju skúšobnú dobu v ECB.

37

Toto ustanovenie však členským štátom neukladá povinnosť uzatvárať takéto dohody a povoliť prevody práv na dôchodok nadobudnutých zamestnancom ECB vo vnútroštátnom dôchodkovom systéme do dôchodkového systému ECB.

38

Na rozdiel od služobného poriadku, ktorý ako záväzné nariadenie v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch zaväzuje aj členské štáty v rozsahu, v akom je ich spolupráca nevyhnutná na jeho vykonanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. októbra 1981, Komisia/Belgicko, 137/80, EU:C:1981:237, body 8 a 9), podmienky zamestnávania ECB neboli prijaté legislatívnym aktom, a preto samy osebe nemôžu ukladať povinnosti členským štátom.

39

ECB totiž môže prijímať legislatívne akty len v rozsahu nevyhnutnom na plnenie úloh uvedených v článku 132 ods. 1 prvej zarážke ZFEÚ, ktoré nijako nesúvisia s dôchodkovým systémom jej zamestnancov.

40

Skutočnosť, že protokol o výsadách a imunitách sa uplatňuje aj na ECB, ako stanovuje jeho článok 22 prvý odsek, nemôže odôvodniť odlišný záver. Hoci totiž článok 14 tohto protokolu stanovuje, že Parlament a Rada prostredníctvom nariadení stanovia systém dávok sociálneho zabezpečenia pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, nič to nemení na skutočnosti, že na základe tohto ustanovenia nebolo prijaté nijaké nariadenie, ktoré by upravovalo prevod práv na dôchodok, nadobudnutých zamestnancami ECB v dôchodkových systémoch členských štátov, do dôchodkového systému ECB.

41

K odlišnému záveru nemôže viesť ani článok 9 písm. c) podmienok zamestnávania ECB, ktorý stanovuje, že na účely výkladu práv a povinností stanovených v týchto podmienkach zamestnávania sa zohľadnia zásady zakotvené v nariadeniach, pravidlách a judikatúre, ktoré sa uplatňujú na zamestnancov iných inštitúcií Únie.

42

Ako totiž bolo uvedené v bode 37 tohto rozsudku, uvedené podmienky neukladajú členským štátom nijakú povinnosť, ktorá by mohla byť predmetom takéhoto výkladu.

43

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že pri súčasnom stave práva Únie v prípade neexistencie dohody uzatvorenej medzi ECB a dotknutým členským štátom tento členský štát nie je povinný stanoviť možnosť, aby zamestnanec ECB požiadal o prevod práv na dôchodok, ktoré získal v dôchodkovom systéme uvedeného členského štátu, do dôchodkového systému ECB. Z toho teda vyplýva, že pri neexistencii takejto dohody medzi ECB a dotknutým členským štátom pri súčasnom stave právo Únie nestanovuje subjektívne právo zamestnanca ECB žiadať o prevod práv na dôchodok, ktoré získal v dôchodkovom systéme uvedeného členského štátu, do dôchodkového systému ECB.

44

Treba však uviesť, ako to pripomenul generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, že z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že ECB už v roku 2005 požiadala talianske orgány o uzavretie dohody o prevode práv na dôchodok, nadobudnutých zamestnancami ECB v talianskom dôchodkovom systéme, do dôchodkového systému ECB. Na tieto účely ECB zaslala INPS návrh takejto dohody. Žiadna dohoda však nebola uzavretá, keďže Talianska republika neprijala opatrenia potrebné na jej uzavretie.

45

Za týchto podmienok s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď treba preskúmať prípadné povinnosti členského štátu, ktorému ECB navrhuje uzavretie dohody o prevode dôchodkových práv, vyplývajúce z práva Únie.

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 4 ZEÚ, ktorého sa týka prvá prejudiciálna otázka, v odseku 3 zakotvuje zásadu lojálnej spolupráce medzi Úniou a jej členskými štátmi, podľa ktorej členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2021, LR Ģenerālprokuratūra, C‑3/20, EU:C:2021:969, bod 95).

47

Nemožnosť previesť do dôchodkového systému inštitúcie Únie práva na dôchodok, nadobudnuté v dôchodkovom systéme členského štátu, by však mohla tejto inštitúcii sťažiť prijímanie zamestnancov, ktorí odpracovali určitý počet rokov v tomto členskom štáte, keďže prechod dotknutej osoby do služby uvedenej inštitúcie by mohol v prípade neexistencie takéhoto prevodu zbaviť túto osobu úplne alebo čiastočne práv na dôchodok, na ktoré by mala nárok, keby nesúhlasila s tým, že prejde do služby v inštitúcii Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. októbra 1981, Komisia/Belgicko, 137/80, EU:C:1981:237, bod 19, a zo 4. februára 2021, Ministre de la Transition écologique et solidaire a Ministre de l’Action et des Comptes publics, C‑903/19, EU:C:2021:95, bod 34, ako aj citovanú judikatúru).

48

Okrem toho, ako pripomenul generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, takmer všetky členské štáty hospodárskej a menovej únie, pričom niektoré už dávno, uzavreli dohody s ECB s cieľom umožniť prevod práv na dôchodok, nadobudnutých zamestnancami ECB v ich vnútroštátnych systémoch, do dôchodkového systému ECB.

49

V takejto situácii, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, zamestnanci ECB, ktorí nadobudli práva na dôchodok v systéme členského štátu, ktorý ešte neuzavrel takúto dohodu s ECB, by sa bez zjavného odôvodnenia nachádzali v menej výhodnej situácii ako ich kolegovia, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktorý uzavrel s ECB takúto dohodu, čo by mohlo viesť v ich prípade k nerovnakému zaobchádzaniu a poškodiť tak riadne fungovanie tejto inštitúcie.

50

V prejednávanej veci treba poznamenať, že pokiaľ ide o prevod práv na dôchodok, ktoré zamestnanci ECB nadobudli v inštitúcii sociálneho zabezpečenia členského štátu, do dôchodkového systému ECB, ECB prejavila záujem uzavrieť dohody, ktoré práve takýto prevod stanovujú.

51

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 47 až 50 tohto rozsudku je nutné dospieť k záveru, že zásada lojálnej spolupráce zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ znamená, že členský štát má povinnosť napomáhať ECB s cieľom uzavrieť dohodu o prevode práv na dôchodok, nadobudnutých jej zamestnancami v dôchodkovom systéme tohto členského štátu, do jej dôchodkového systému.

52

Je pravda, ako uviedol generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, že zásadu lojálnej spolupráce nemožno vykladať v tom zmysle, že ukladá členskému štátu povinnosť akceptovať návrh dohody, ktorý by prípadne predložila ECB, ako taký. Nič to však nemení na tom, že členský štát sa musí aktívne a v dobrej viere podieľať na rokovaniach s ECB, ktorých cieľom je uzavrieť s ECB dohodu po začatí rokovaní, aby odstránil prípadné existujúce prekážky, vrátane stanovenia vhodnej metódy pre výpočet sumy zodpovedajúcej právam, ktoré sa majú previesť.

53

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že články 45 a 48 ZFEÚ, článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku a článok 8 písm. a) prílohy IIIa podmienok zamestnávania ECB sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade neexistencie dohody uzavretej medzi ECB a dotknutým členským štátom nebránia právnej úprave alebo praxi správnych orgánov tohto členského štátu, ktorá zamestnancovi ECB neumožňuje previesť do dôchodkového systému tejto inštitúcie sumu zodpovedajúcu právam na dôchodok, ktoré nadobudol v rámci dôchodkového systému uvedeného členského štátu. Článok 4 ods. 3 ZEÚ však na základe zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v tomto ustanovení vyžaduje, aby sa členský štát, ktorému ECB navrhne uzavretie dohody na základe tohto článku 8 písm. a) prílohy IIIa týkajúcej sa prevodu práv na dôchodok, nadobudnutých zamestnancami ECB v dôchodkovom systéme tohto členského štátu, do dôchodkového systému ECB, aktívne a v dobrej viere zúčastňoval rokovaní s cieľom uzatvoriť s ECB takú dohodu po začatí rokovaní.

54

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že oprávňuje súd členského štátu, na ktorý sa obrátil zamestnanec ECB, nariadiť prevod práv na dôchodok, ktoré dotknutá osoba nadobudla v dôchodkovom systéme tohto členského štátu, do dôchodkového systému ECB, a to aj v prípade neexistencie ustanovenia vnútroštátneho práva alebo dohody medzi dotknutým členským štátom a ECB, ktoré takýto prevod stanovujú.

55

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora má možnosť prevodu práv na dôchodok stanovená v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku povahu subjektívneho práva priznaného služobným poriadkom, na ktoré sa možno odvolávať tak voči členským štátom, ako aj voči inštitúciám Únie (rozsudok zo 14. júna 1990, Weiser, C‑37/89, EU:C:1990:254, bod 12 a citovaná judikatúra).

56

Z bodov 32 a 43 tohto rozsudku však jednak vyplýva, že článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku sa neuplatňuje na zamestnancov ECB, a jednak, že prevod práv na dôchodok, nadobudnutých zamestnancom ECB v dôchodkovom systéme členského štátu, do systému dôchodkového zabezpečenia ECB predpokladá uzavretie dohody medzi ECB a týmto členským štátom.

57

Z toho vyplýva, že ak nedôjde k uzatvoreniu takejto dohody medzi ECB a dotknutým členským štátom, súd tohto členského štátu, na ktorý sa obrátil zamestnanec ECB, ktorý nadobudol práva na dôchodok v dôchodkovom systéme uvedeného členského štátu, nemôže nariadiť prevod uvedených práv do dôchodkového systému ECB.

58

Z odpovede na prvú otázku však vyplýva, že členský štát, ktorý ECB požiadala o spoluprácu s cieľom uzavrieť dohodu o prevode práv na dôchodok, má povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, aktívne a v dobrej viere sa zúčastniť rokovaní s ECB tak, aby došlo k uzavretiu dohody.

59

Ak sa príslušný súd dotknutého členského štátu domnieva, že príslušné orgány tohto členského štátu si z dôvodu ich rozdielnych názorov, pokiaľ ide o začatie rokovaní s ECB na účely uzavretia dohody o prevode práv na dôchodok, nadobudnutých jej zamestnancami v dôchodkovom systéme tohto členského štátu, do dôchodkového systému ECB, nesplnili túto povinnosť, prislúcha mu, v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, ako vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok z 26. júna 2019, Craeynest a i., C‑723/17, EU:C:2019:533, bod 54), prijať akékoľvek účinné opatrenia stanovené uplatniteľnými vnútroštátnymi procesnými pravidlami, aby sa tieto orgány aktívne a v dobrej viere zúčastnili rokovaní s ECB s cieľom uzavrieť takúto dohodu.

60

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že neoprávňuje súd členského štátu, na ktorý sa obrátil zamestnanec ECB, nariadiť prevod práv na dôchodok, ktoré dotknutá osoba nadobudla v dôchodkovom systéme tohto členského štátu, do dôchodkového systému ECB, v prípade neexistencie ustanovenia vnútroštátneho práva alebo dohody medzi dotknutým členským štátom a ECB, ktoré by takýto prevod stanovovali. Pokiaľ si však tento členský štát nesplní povinnosť, vyplývajúcu zo zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, aktívne a v dobrej viere sa zúčastniť rokovaní s ECB s cieľom uzavrieť dohodu o prevode práv na dôchodok, a tomuto zamestnancovi ECB je znemožnené previesť práva na dôchodok, ktoré nadobudol vo vnútroštátnom dôchodkovom systéme uvedeného členského štátu, do dôchodkového systému ECB, toto ustanovenie vyžaduje, aby takýto súd prijal všetky účinné opatrenia stanovené vnútroštátnymi procesnými pravidlami, aby sa zabezpečilo, že príslušný vnútroštátny orgán si splní túto povinnosť.

61

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: