–

Navitours Sàrl, v zastúpení: C. Kaufhold, avocat,

–

luxemburská vláda, v zastúpení: A. Germeaux a T. Uri, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci F. Kremer, avocat,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a P.‑L. Krüger, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Armenia a V. Uher, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 1 a článku 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, 1977, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23), zmenenej smernicou Rady 91/680/EHS zo 16. decembra 1991 (Ú. v. ES L 376, 1991, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 160) (ďalej len „šiesta smernica“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi État luxembourgeois (Luxemburské veľkovojvodstvo) a Administration de l’enregistrement, des domaines et de la TVA (Úrad pre správu majetkových daní a DPH, Luxembursko) (ďalej len „luxemburská daňová správa“) na jednej strane a spoločnosťou Navitours Sàrl na strane druhej vo veci zaobchádzania so službami v oblasti výletných plavieb, ktoré táto spoločnosť poskytuje na Mosele, z hľadiska dane z pridanej hodnoty (DPH).

3

Článok 1 ods. 1 zmluvy medzi Luxemburským veľkovojvodstvom a Spolkovou republikou Nemecko o spoločnej hranici medzi nimi, podpísanej 19. decembra 1984 v Luxemburgu (ďalej len „zmluva z 19. decembra 1984“) stanovuje:

„Všade tam, kde Mosela, Sûre a Our tvoria hranicu podľa Zmluvy z 26. júna 1816, tvoria spoločné územie, ktoré spadá pod spoločnú suverenitu oboch zmluvných štátov.“

4

Článok 5 ods. 1 tejto zmluvy stanovuje:

„Zmluvné štáty riešia otázky týkajúce sa rozhodného práva na spoločnom území, ktoré spadá pod ich spoločnú suverenitu, prostredníctvom dodatočnej dohody.“

5

Šiesta smernica bola s účinnosťou od 1. januára 2007 zrušená a nahradená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1). Vzhľadom na dátum, keď nastali skutkové okolnosti sporu vo veci samej, sa však tento spor spravuje šiestou smernicou.

6

Podľa článku 2 bodu 1 tejto smernice dani z pridanej hodnoty podlieha „dodávka tovaru alebo služieb za úhradu v rámci územia štátu osobou podliehajúcou dani“.

7

Článok 3 ods. 1 až 3 uvedenej smernice stanovoval:

„1.   Na účely tejto smernice:

‚teritórium členského štátu‘ bude znamenať teritórium krajiny, ako je definované vzhľadom na každý členský štát v odsekoch 2 a 3;

…

2.   Na účely tejto smernice ‚územie krajiny‘ je oblasť použitia Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ako je definované vzhľadom na každý členský štát v článku 227.

3.   Nasledujúce územia z jednotlivých členských štátov sú vyňaté z územia krajiny:

…“

8

Článok 9 šiestej smernice stanovil:

„1.   Za miesto, kde sa služba poskytuje, sa považuje miesto, kde má dodávateľ založený svoj podnik alebo kde má trvalé pôsobisko, z ktorého poskytuje služby, alebo v prípade neexistencie žiadneho z uvedených miest, miesto, kde má trvalé bydlisko alebo kde sa väčšinou zdržiava.

2.   Ale:

…

…“

9

Luxemburská spoločnosť Navitours ponúka služby v oblasti výletných plavieb na úseku rieky Mosely, ktorý na základe článku 1 zmluvy z 19. decembra 1984 spadá pod spoločnú suverenitu Spolkovej republiky Nemecko a Luxemburského veľkovojvodstva (ďalej len „nemecko‑luxemburské kondomínium“). Vzhľadom na tento štatút sa luxemburská daňová správa dlhé roky domnievala, že uvedená obchodná činnosť nepodlieha DPH, a tak od Navitours nepožadovala platenie tejto dane z predaja cestovných lístkov na osobnú prepravu.

10

Dňa 5. augusta 2015 predmetná daňová správa ex offo vydala daňové výmery na daň z obratu spoločnosti Navitours za roky 2004 a 2005, v ktorých boli prepravné služby poskytnuté touto spoločnosťou považované za podliehajúce DPH.

11

Tieto daňové výmery ex offo nasledovali po rozsudku Cour d’appel (Odvolací súd, Luxembursko) z 10. júla 2014, vyhlásenom v rámci súdneho konania iniciovaného spoločnosťou Navitours proti uvedenej daňovej správe, ktoré sa týkalo daňového zaobchádzania s nadobudnutím lode touto spoločnosťou. Podľa tohto rozsudku môže DPH zo služieb osobnej prepravy v nemecko‑luxemburskom kondomíniu vyrubiť buď Luxemburské veľkovojvodstvo, alebo Spolková republika Nemecko. Keďže k zdaneniu nemeckou daňovou správou nedošlo, podľa uvedeného súdu neexistuje žiadne riziko dvojitého zdanenia.

12

Vzhľadom na to, že sťažnosť spoločnosti Navitours proti daňovým výmerom z 5. augusta 2015 bola zamietnutá, táto spoločnosť podala na Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Okresný súd Luxemburg, Luxembursko) žalobu o neplatnosť.

13

Tento súd rozsudkom z 23. mája 2018 uvedenej žalobe vyhovel, pričom rozhodol, že keďže sa dotknuté prepravné služby poskytujú v nemecko‑luxemburskom kondomíniu, potenciálne môže vyrubiť DPH tak Spolková republika Nemecko, ako aj Luxemburské veľkovojvodstvo, avšak osobitné umiestnenie činností Navitours si vyžaduje zaviesť mechanizmus, ktorý by umožňoval zabezpečiť výber DPH a zamedzil by dvojitému zdaneniu. Keďže takýto mechanizmus neexistoval, otázka určenia, že určitý štát je miestom výkonu činností vykonávaných spoločnosťou Navitours na účely DPH, nebola vyriešená, v dôsledku čoho luxemburská daňová správa nebola oprávnená zdaniť príslušný obrat tejto spoločnosti.

14

Keďže Luxemburské veľkovojvodstvo a luxemburská daňová správa podali proti tomuto rozsudku odvolanie, Cour d’appel (Odvolací súd) ho potvrdil rozsudkom z 11. decembra 2019, proti ktorému títo účastníci konania podali kasačný opravný prostriedok.

15

V rámci svojho kasačného opravného prostriedku Luxemburské veľkovojvodstvo a luxemburská daňová správa tvrdia, že šiesta smernica a konkrétne jej článok 2 sa vzťahujú na dotknuté prepravné služby.

16

Keďže Cour de cassation (Kasačný súd, Luxembursko) mal pochybnosti o výklade tejto smernice, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Uplatní(‑ia) sa článok 2 bod 1 [šiestej smernice]… a/alebo článok 9 ods. 2 písm. b) [tejto] smernice… a povedie(‑ú) k zdaneniu v Luxembursku služieb prepravy osôb poskytovaných dopravcom so sídlom v Luxembursku daňou z pridanej hodnoty v prípade, že sú tieto služby poskytované v rámci spoločne spravovaného územia, ako je územie definované v [zmluve z 19. decembra 1984], ako spoločné územie, ktoré spadá pod spoločnú suverenitu Luxemburského veľkovojvodstva a Spolkovej republiky Nemecko, keď vo vzťahu k nemu nebola uzavretá žiadna bilaterálna dohoda v oblasti vyberania DPH z prepravných služieb, ako je dohoda stanovená v článku 5 ods. 1 [tejto] zmluvy?“

17

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 2 bod 1 a článok 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice vykladať v tom zmysle, že členský štát je oprávnený zdaniť služby v oblasti výletných plavieb poskytované poskytovateľom – usadeným v tomto členskom štáte – v rámci územia, ktoré podľa medzinárodnej zmluvy uzavretej medzi týmto štátom a druhým členským štátom predstavuje spoločné územie spadajúce pod spoločnú suverenitu týchto členských štátov.

18

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 2 bodu 1 šiestej smernice dani z pridanej hodnoty podlieha dodávka tovaru alebo služieb za úhradu [protihodnotu – neoficiálny preklad] v rámci územia štátu osobou podliehajúcou dani.

19

Pokiaľ ide o miesto, kde sa služba poskytuje, článok 9 ods. 1 šiestej smernice stanovuje, že za takéto miesto sa považuje miesto, kde má dodávateľ založený svoj podnik alebo kde má trvalé pôsobisko, z ktorého poskytuje služby, alebo v prípade neexistencie žiadneho z uvedených miest, miesto, kde má trvalé bydlisko alebo kde sa väčšinou zdržiava.

20

V súlade s odsekom 2 písm. b) tohto článku miestom, kde sa poskytujú prepravné služby, je však miesto realizácie prepravy, s ohľadom na prekonávané vzdialenosti.

21

V prejednávanej veci je nesporné, že služby, o ktoré ide vo veci samej, sú „poskytnutím služieb“ v zmysle článku 2 bodu 1 šiestej smernice a že sú poskytované za protihodnotu osobou podliehajúcou dani.

22

Vnútroštátny súd, ktorý vychádza z predpokladu, že služby, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú „prepravné služby“ v zmysle článku 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice, ktorých miestom poskytovania je nemecko‑luxemburské kondomínium, má však pochybnosti o tom, či dopravné služby poskytnuté v tomto kondomíniu môže zdaniť Luxemburské veľkovojvodstvo, keďže nie je isté, či ich možno považovať za poskytnuté „v rámci územia štátu“ v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice.

23

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že služby, o ktoré ide vo veci samej, spočívajú najmä v organizovaní výletných plavieb, ktoré sa končia na tom istom mieste, ako je miesto, kde sa začali. Za týchto podmienok treba v prvom rade preskúmať, či takéto služby skutočne patria do pôsobnosti článku 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice ako prepravné služby.

24

V tejto súvislosti treba uviesť, že pojem „prepravné služby“ uvedený v tomto ustanovení nie je v šiestej smernici definovaný.

25

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, určenie významu a rozsahu pojmov, ktoré nie sú v práve Únie definované, sa musí vykonať podľa ich obvyklého významu v bežnom jazyku, pričom sa zároveň zohľadnia súvislosti, v ktorých sa používajú, ako aj účel sledovaný právnou úpravou, v ktorej sa nachádzajú (rozsudok z 1. októbra 2020, Entoma,C‑526/19, EU:C:2020:769, bod 29 a citovaná judikatúra).

26

Pokiaľ ide o obvyklý význam výrazu „prepravné služby“ v bežnom jazyku, treba uviesť, že tento pojem sa týka služieb spočívajúcich v dopravení osôb alebo tovarov z jedného miesta na druhé. Tento pojem je pritom dostatočne široký na to, aby zahŕňal služby, ktorých základný prvok spočíva v premiestňovaní osôb do vzdialeností, ktoré nie sú zanedbateľné, hoci sa táto služba začína a končí na tom istom mieste a jej účel má výletnú povahu.

27

Takýto výklad potvrdzuje aj cieľ sledovaný článkom 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice.

28

Podľa judikatúry Súdneho dvora je cieľom ustanovení článku 9 ods. 1 a 2 šiestej smernice vyhnúť sa na jednej strane konfliktom právomocí, ktoré by mohli viesť k dvojitému zdaneniu, a na druhej strane nezdaneniu príjmov (rozsudok z 8. mája 2019, Geelen,C‑568/17, EU:C:2019:388, bod 23 a citovaná judikatúra).

29

Pokiaľ ide konkrétne o článok 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice, Súdny dvor rozhodol, že pravidlo uvedené v tomto ustanovení je nevyhnutné z dôvodu, že samotná povaha poskytovania takejto osobitnej služby, akou je preprava, ktorá sa môže uskutočňovať na území viacerých členských štátov, si vyžaduje odlišné kritérium, ktoré musí v zásade umožniť vymedzenie príslušných právomocí rôznych členských štátov na účely zdanenia. Toto osobitné pravidlo na určenie miesta poskytnutia prepravných služieb má teda za cieľ zabezpečiť, aby každý členský štát zdaňoval prepravné služby za časť cesty uskutočnenú na jeho území (rozsudok zo 6. novembra 1997, Reisebüro Binder,C‑116/96, EU:C:1997:520, body 13 a 14).

30

Tieto úvahy pritom platia aj vtedy, keď služba, ktorej základný prvok spočíva v premiestnení osôb, začína a končí na tom istom mieste, a keď má účel tejto služby výletnú povahu.

31

Výklad uvedený v bode 26 tohto rozsudku navyše nie je spochybnený skutočnosťou, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 1. októbra 2015, Trijber a Harmsen (C‑340/14 a C‑341/14, EU:C:2015:641), rozhodol, že činnosť, ktorá spočíva v tom, že cestujúcim sa za protihodnotu poskytne plavba loďou s cieľom ukázať im mesto pri príležitosti nejakého podujatia, nepredstavuje službu „v oblasti dopravy“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36) vyňatú z pôsobnosti tejto smernice.

32

V tejto súvislosti stačí poznamenať, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 21 až 23 svojich návrhov, že vzhľadom na úplne odlišný účel článku 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice na jednej strane a článku 2 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123 na druhej strane si netreba zamieňať pojmy „prepravné služby“ v zmysle prvého z týchto ustanovení a „služby v oblasti dopravy“ v zmysle druhého z nich. Nemožno sa teda domnievať, že služby, na ktoré sa nevzťahuje druhý z týchto pojmov, sú nevyhnutne vylúčené z pôsobnosti prvého z tých istých pojmov.

33

Na také služby, o aké ide vo veci samej, ktoré spočívajú najmä v organizovaní výletných plavieb, ktoré sa končia na tom istom mieste, ako je miesto, kde sa začali, sa preto vzťahuje článok 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice ako na prepravné služby.

34

Keďže, ako bolo pripomenuté v bode 20 tohto rozsudku, miestom, kde sa poskytujú prepravné služby, je podľa článku 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice miesto realizácie prepravy, s ohľadom na prekonávané vzdialenosti, treba prijať záver, že miestom poskytovania služieb vo veci samej je nemecko‑luxemburské kondomínium.

35

Ďalej treba určiť, či prepravné služby poskytované na tomto spoločne spravovanom území za protihodnotu zdaniteľnou osobou, podliehajú DPH, lebo sa poskytujú „v rámci územia štátu“ v zmysle článku 2 bodu 1 šiestej smernice.

36

Výraz „územie krajiny“ je vymedzený v článku 3 ods. 2 šiestej smernice tak, že je to „oblasť použitia zmluvy [EHS], ako je definované vzhľadom na každý členský štát v článku 227“. Okrem toho odsek 3 tohto článku 3 vymenúva vnútroštátne územia, ktoré sú vyňaté z územia krajiny.

37

V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že článok 299 ES, ktorý nahradil článok 227 Zmluvy EHS, vo svojom odseku 1 stanovuje, že Zmluva sa uplatňuje najmä na Spolkovú republiku Nemecko a Luxemburské veľkovojvodstvo. Odseky 2 až 6 tohto článku 299 stanovujú určité osobitosti a výnimky, ktoré sa však netýkajú týchto dvoch členských štátov. Na druhej strane článok 3 ods. 3 šiestej smernice neuvádza nemecko‑luxemburské kondomínium medzi vnútroštátnymi územiami vyňatými z územia krajiny.

38

Okrem toho v rozsahu, v akom Súdny dvor v tomto kontexte rozhodol, že režim šiestej smernice sa povinne a imperatívne uplatňuje na celé vnútroštátne územie členských štátov a že určiť rozsah a hranice tohto územia v súlade s pravidlami medzinárodného verejného práva prislúcha každému z členských štátov (rozsudok z 29. marca 2007, Aktiebolaget NN,C‑111/05, EU:C:2007:195, body 54 a 55, ako aj citovaná judikatúra), treba uviesť, že obe vlády, teda nemecká aj luxemburská vláda vo svojich pripomienkach tvrdili, že tak v prípade Spolkovej republiky Nemecko, aj Luxemburského veľkovojvodstva sa nemecko‑luxemburské kondomínium nachádza „v rámci územia krajiny“ v zmysle článku 2 ods. 1 a článku 3 ods. 2 šiestej smernice.

39

Za týchto podmienok prepravné služby poskytované v nemecko‑luxemburskom kondomíniu za protihodnotu zdaniteľnou osobou sú služby poskytované „v rámci územia štátu“ v zmysle článku 2 ods. 1 šiestej smernice, a preto podliehajú DPH.

40

Okrem toho vzhľadom na štatút spoločne spravovaného územia (kondomínium), o aké ide vo veci samej, ako spoločného územia spadajúceho pod spoločnú suverenitu dvoch členských štátov, a keďže šiesta smernica neobsahuje žiadnu informáciu o spôsoboch zdaňovania služieb, ktoré sa poskytujú na takom spoločne spravovanom území, môžu byť tieto služby v zásade zdaňované každým z týchto dvoch členských štátov.

41

Na základe uvedených skutočností, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 68 a 69 svojich návrhov a ako už rozhodol Súdny dvor, dvojité zdanenie tých istých plnení je v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. septembra 2003, Cookies World,C‑155/01, EU:C:2003:449, bod 60, ako aj z 23. novembra 2017, ČEZ Elektro Bălgarija a FrontEx International, C‑427/16 a C‑428/16, EU:C:2017:890, bod 66, ako aj citovanú judikatúru). Zdanenie služieb poskytnutých na uvedenom spoločne spravovanom území jedným z členských štátov, nad ktorým spoločne vykonávajú svoju suverenitu, teda bráni tomu, aby druhý členský štát zdanil tie isté služby. Tým však nie je dotknutá možnosť týchto členských štátov upraviť zdaňovanie služieb poskytovaných na tomto spoločne spravovanom území iným spôsobom, prostredníctvom dohody, ako to v danom prípade stanovuje článok 5 ods. 1 zmluvy z 19. decembra 1984, pokiaľ sa tým zamedzí nezdaneniu príjmov a dvojitému zdaneniu.

42

Nemecká vláda však tvrdí, že pri uplatňovaní a výklade šiestej smernice sa musia dodržať všeobecné zásady medzinárodného práva, ktoré podľa jej názoru obmedzujú jednostranný výkon suverenity v rámci spoločne spravovaného územia, akým je nemecko‑luxemburské kondomínium, a tento výkon podmieňujú súhlasom druhého zúčastneného štátu. Výkon právomocí Luxemburského veľkovojvodstva a Spolkovej republiky Nemecko v oblasti DPH na území, ktoré spadá pod ich spoločnú suverenitu, nie je teda podľa nemeckej vlády možný bez dohody uzavretej na základe článku 5 zmluvy z 19. decembra 1984. Okrem toho podľa jej názoru táto smernica nebráni tomu, aby dotknuté členské štáty predbežne upustili od zdaňovania v súlade s týmito zásadami.

43

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že DPH sa v zásade vyberá z každého plnenia uskutočneného zdaniteľnou osobou za protihodnotu, pričom výnimky z tejto všeobecnej zásady sa majú vykladať doslovne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2021, Dubrovin & Tröger – Aquatics, C‑373/19, EU:C:2021:873, bod 22, ako aj citovanú judikatúru). Každý členský štát má povinnosť prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že DPH splatná na jeho území bude vyberaná v plnej výške, a aby bojoval proti podvodom (rozsudok z 21. novembra 2018, Fontana,C‑648/16, EU:C:2018:932, bod 33 a citovaná judikatúra).

44

Prijať argumentáciu nemeckej vlády uvedenú v bode 42 tohto rozsudku by však znamenalo umožniť členským štátom vytvoriť územie, na ktorom by plnenia, ktoré sa im poskytujú, unikli akémukoľvek zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, hoci dotknuté členské štáty považujú toto územie za nachádzajúce sa „v rámci územia štátu“ v zmysle práva Únie v oblasti DPH a na uvedené územie sa nevzťahuje žiadna výnimka.

45

Prijatie tejto argumentácie by tiež viedlo k porušeniu zásady daňovej neutrality, podľa ktorej sa s hospodárskymi subjektmi, ktoré uskutočňujú rovnaké transakcie, nemôže pri výbere DPH zaobchádzať rozdielne (rozsudok zo 16. marca 2017, Identi,C‑493/15, EU:C:2017:219, bod 18 a citovaná judikatúra), keďže DPH by sa nevyberala z plnení, o aké ide vo veci samej, hoci rovnaké plnenia poskytnuté inde, inými subjektmi, DPH podliehajú.

46

V prejednávanej veci preto neexistencia dohody medzi Spolkovou republikou Nemecko a Luxemburským veľkovojvodstvom o výbere DPH, pokiaľ ide o nemecko‑luxemburské kondomínium, nemôže brániť zdaneniu služieb poskytnutých v rámci tohto spoločne spravovaného územia.

47

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 1 a článok 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát je povinný zdaniť služby v oblasti výletných plavieb poskytnuté poskytovateľom – usadeným v tomto členskom štáte – v rámci územia, ktoré je na základe medzinárodnej zmluvy uzatvorenej medzi týmto štátom a druhým členským štátom spoločným územím, ktoré spadá pod spoločnú suverenitu oboch členských štátov a nevzťahuje sa naň žiadna výnimka stanovená právom Únie, pokiaľ tieto služby nezdanil tento druhý štát. Zdanenie týchto služieb jedným z členských štátov bráni tomu, aby tieto služby zdanil druhý členský štát, čím však nie je dotknutá možnosť oboch členských štátov upraviť zdaňovanie služieb poskytovaných v rámci tohto územia iným spôsobom, okrem iného prostredníctvom dohody, pokiaľ sa tým zamedzí nezdaneniu príjmov a dvojitému zdaneniu.

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 2 bod 1 a článok 9 ods. 2 písm. b) šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej smernicou Rady 91/680/EHS zo 16. decembra 1991,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

že členský štát je povinný zdaniť služby v oblasti výletných plavieb poskytnuté poskytovateľom – usadeným v tomto členskom štáte – v rámci územia, ktoré je na základe medzinárodnej zmluvy uzatvorenej medzi týmto štátom a druhým členským štátom spoločným územím, ktoré spadá pod spoločnú suverenitu oboch členských štátov a nevzťahuje sa naň žiadna výnimka stanovená právom Únie, pokiaľ tieto služby nezdanil tento druhý štát. Zdanenie týchto služieb jedným z členských štátov bráni tomu, aby tieto služby zdanil druhý členský štát, čím však nie je dotknutá možnosť oboch členských štátov upraviť zdaňovanie služieb poskytovaných v rámci tohto územia iným spôsobom, okrem iného prostredníctvom dohody, pokiaľ sa tým zamedzí nezdaneniu príjmov a dvojitému zdaneniu.