–

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg a M. Kriisa, splnomocnené zástupkyne,

–

španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo a M. J. Ruiz Sánchez, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga, L. Grønfeldt a E. Randvere, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi I. L., moldavským štátnym príslušníkom s bydliskom v Estónsku, voči ktorému bol vydaný príkaz na opustenie územia, na jednej strane a Politsei‑ ja Piirivalveamet (Úrad polície a pohraničnej stráže, Estónsko) (ďalej len „PPA“) na druhej strane vo veci rozhodnutia, ktorým PPA nariadil zaistenie I. L. z dôvodu, že v jeho prípade existuje skutočné riziko, že spácha trestný čin, ktorého preukázanie a potrestanie môže značne sťažiť proces odsunu.

3

Odôvodnenia 16 a 17 smernice 2008/115 stanovujú:

4

V článku 3 bode 7 tejto smernice je „riziko úteku“ definované ako „existencia dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií vymedzených zákonom, v konkrétnom prípade sa domnievať, že štátny príslušník tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, môže utiecť“.

5

Článok 15 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“

6

§ 68 väljasõidukohustuse ja sissesõidukeelu seadus (zákon o povinnosti opustiť územie a o zákaze vstupu) z 21. októbra 1998 (RT I 1998, 98, 1575) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „VSS“), nazvaný „Riziko úteku do zahraničia“, znie:

„Vydanie príkazu na opustenie územia alebo na zaistenie cudzinca predpokladá posúdenie rizika úteku tejto osoby. V prípade cudzinca existuje riziko úteku, ak:

7

§ 15 VSS, nazvaný „Zaistenie cudzinca a príprava na odsun“, stanovuje:

„1.   Cudzinec môže byť zaistený podľa odseku 2 nižšie v prípade, ak nemožno účinne uplatniť opatrenia dohľadu upravené v tomto zákone. Zaistenie musí byť v súlade so zásadou proporcionality a musí v každom prípade zohľadňovať relevantné skutočnosti týkajúce sa cudzinca.

2.   Cudzinec môže byť zaistený, ak uplatnenie opatrení dohľadu upravených v tomto zákone nezaručuje účinný výkon príkazu na opustenie územia, a najmä ak:

…“

8

I. L. je moldavský štátny príslušník, ktorý sa v Estónsku zdržiaval na základe výnimky z vízovej povinnosti.

9

Dňa 12. októbra 2020 bol I. L. zatknutý, pretože bol podozrivý z toho, že svojej družke a jednej ďalšej žene spôsobil fyzické utrpenie a ujmu na zdraví.

10

Rozsudkom z 13. októbra 2020 Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju, Estónsko) uznal I. L. vinným z trestného činu ublíženia na zdraví a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, jedného mesiaca a dvadsiatich ôsmich dní spolu s podmienečným odkladom na dva roky. Tento súd však nariadil prepustenie I. L. na slobodu.

11

V ten istý deň PPA predčasne ukončil pobyt I. L. na území Estónska a nariadil v priestoroch Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju) jeho zaistenie. PPA odôvodnil toto posledné uvedené rozhodnutie existenciou „rizika úteku“ v zmysle § 15 ods. 2 bodu 1 VSS. V zápisnici o zaistení sa uvádza, že dotknutá osoba bola zaistená vzhľadom na jej postoj k spáchanému trestnému činu a jej správanie po odsúdení. Podľa PPA existujú dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by sa za týchto okolností mohla pokúsiť vyhnúť odsunu napriek jej prísľubu, že dobrovoľne opustí krajinu, a jej žiadosti o vydanie príkazu na dobrovoľný odchod.

12

PPA tiež zaslal I. L. príkaz na opustenie územia Estónska z dôvodu, že sa tam zdržiaval neoprávnene.

13

Uznesením z 15. októbra 2020, ktorým sa vyhovelo návrhu PPA, Tallinna Halduskohus (Správny súd Tallin, Estónsko) povolil zaistenie I. L. v zariadení určenom na zaistenie až do dňa jeho odsunu, pričom toto zaistenie nemohlo trvať dlhšie ako do 15. decembra 2020.

14

Uznesením z 2. decembra 2020 Tallinna Ringkonnakohus (Odvolací súd Tallin, Estónsko) zamietol žalobu o neplatnosť podanú I. L. proti uzneseniu Tallinna Halduskohus (Správny súd Tallin).

15

Medzičasom 23. novembra 2020 bol I. L. odsunutý do Moldavska.

16

I. L. podal dovolanie na Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko), ktorým sa domáhal zrušenia uznesenia Tallinna Ringkonnakohus (Odvolací súd Tallin) a konštatovania nezákonnosti svojho zaistenia. Vo svojom dovolaní I. L. spresnil, že ak by Riigikohus (Najvyšší súd) vydal rozsudok konštatujúci nezákonnosť jeho zaistenia, bolo by dôvodné podať žalobu o náhradu škody proti PPA.

17

Vnútroštátny súd spresňuje, že spor vo veci samej sa týka výlučne povolenia zaistenia, ktoré bolo vydané voči I. L.

18

Na rozdiel od posúdenia PPA sa tento súd domnieva, že zaistenie I. L. nemohlo byť nariadené na základe „rizika úteku“ v zmysle § 15 ods. 2 bodu 1 VSS. Uvedený súd v tejto súvislosti konštatuje, že za okolností sporu vo veci samej nie je splnený ani jeden z prípadov vymenovaných v § 68 tohto zákona, ktorého cieľom je definovať pojem „riziko úteku“.

19

Pokiaľ ide konkrétne o kritérium stanovené v § 68 bode 4 VSS, ktoré sa týka prípadu odsúdenia v trestnom konaní na trest odňatia slobody, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že toto kritérium predpokladá existenciu právoplatného rozhodnutia. Rozhodnutie o odsúdení I. L. sa stalo právoplatným až po rozhodnutí Tallinna Halduskohus (Správny súd Tallin) o povolení jeho zaistenia.

20

Vnútroštátny súd dodáva, že zaistenie nemohlo byť založené ani na § 15 ods. 2 bodoch 2 a 3 VSS, ktoré sa týkajú nesplnenia povinnosti spolupráce a neexistencie dokumentov potrebných pre návrat.

21

V dôsledku toho sa vnútroštátny súd domnieva, že zákonnosť zaistenia I. L. závisí od prípadnej taxatívnej povahy výpočtu uvedeného v § 15 ods. 2 VSS.

22

Podľa prvého výkladu sú tri dôvody zaistenia, ktoré sú uvedené v § 15 ods. 2 VSS, taxatívne. Vzhľadom na to, že I. L. nespĺňa žiadny z týchto troch dôvodov, jeho zaistenie by sa malo považovať za nezákonné.

23

Podľa druhého výkladu uvedené dôvody nie sú taxatívne, ale ilustrujú všeobecné kritérium, a to riziko ohrozenia účinného výkonu odsunu, ktoré vyplýva z § 15 ods. 2 prvej vety VSS.

24

Vnútroštátny súd sa domnieva, že okolnosti vo veci samej by mohli skutočne predstavovať takéto riziko, keďže existovalo skutočné riziko, že I. L. sa bude snažiť vyriešiť konflikt medzi ním a jeho bývalou partnerkou a pri tejto príležitosti sa dopustí nového trestného činu. Konštatovanie a sankcionovanie takéhoto trestného činu súdnym rozhodnutím, ako aj prípadne výkon uloženého trestu by mohli odložiť výkon jeho odsunu na neurčito.

25

Tento súd sa pýta na zlučiteľnosť takéhoto výkladu s článkom 15 ods. 1 smernice 2008/115.

26

Tento súd sa konkrétne pýta, či článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 možno vykladať v tom zmysle, že umožňuje zaistenie na základe vyššie identifikovaného všeobecného kritéria, ktorým je riziko ohrozenia účinného výkonu odsunu, alebo či musí byť splnený niektorý z dvoch dôvodov výslovne uvedených v tomto ustanovení.

27

Za týchto podmienok Riigikohus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 15 ods. 1 prvá veta [smernice 2008/115] vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, v prípade ktorého existuje skutočné riziko, že kým sa nachádza na slobode, spácha pred svojím odsunom trestný čin, ktorého objasnenie a potrestanie môže podstatne sťažiť vykonanie odsunu?“

28

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že členskému štátu umožňuje nariadiť zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny len na základe všeobecného kritéria založeného na riziku ohrozenia účinného výkonu odsunu bez toho, aby bol splnený niektorý z osobitných dôvodov zaistenia, ktoré sú stanovené a jasne vymedzené v právnej úprave preberajúcej toto ustanovenie do vnútroštátneho práva.

29

Vnútroštátny súd podľa vysvetlení, ktoré poskytol Súdnemu dvoru, konštatuje, že žiaden z dôvodov osobitného zaistenia stanovených v § 15 ods. 2 VSS, ktorého cieľom je prebrať článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 do estónskeho práva, a založených na existencii rizika úteku, na porušení povinnosti spolupráce a na neexistencii dokumentov potrebných pre návrat nie je za okolností sporu vo veci samej splnený. Tento súd sa naopak domnieva, že všeobecné kritérium identifikované v položenej otázke, t. j. riziko ohrozenia účinného výkonu odsunu, je splnené, keďže existovalo skutočné riziko, že dotknutá osoba spácha trestný čin, ktorého preukázanie a potrestanie by mohlo oddialiť odsun na neurčito.

30

Treba uviesť, že podľa článku 15 ods. 1 smernice 2008/115 je zaistenie dotknutej osoby možné len s cieľom „pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu“.

31

Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že len za predpokladu, že vzhľadom na posúdenie každej konkrétnej situácie hrozí, že výkon rozhodnutia o návrate formou odsunu môže byť ohrozený správaním dotknutej osoby, členské štáty môžu tejto osobe odňať slobodu zaistením (rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20, EU:C:2022:178, bod 37 a citovaná judikatúra).

32

Z toho vyplýva, že pokiaľ je zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, nariadené na účely odsunu, má len zabezpečiť účinnosť konania o návrate a nemá žiadny trestný účel (rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20, EU:C:2022:178, bod 38).

33

Opatrenie spočívajúce v zaistení, ktoré nariadil členský štát na základe vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa preberá článok 15 ods. 1 smernice 2008/115, tak musí spĺňať všeobecné kritérium založené na riziku ohrozenia účinného výkonu odsunu.

34

To však neznamená, že článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že všeobecné kritérium samo osebe stanovuje dôvod zaistenia a umožňuje členskému štátu nariadiť opatrenie spočívajúce v zaistení len na tomto základe.

35

Článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 totiž výslovne stanovuje dva dôvody zaistenia založené jednak na existencii rizika úteku, ako je definované v článku 3 bode 7 tejto smernice, a jednak na okolnosti, že dotknutá osoba sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.

36

Je pravda, ako uviedol generálny advokát v bodoch 30 až 34 svojich návrhov, že z prvej vety článku 15 ods. 1 smernice 2008/115 a predovšetkým zo slova „najmä“ vyplýva, že tieto dva dôvody nie sú taxatívne. Členské štáty preto môžu okrem dvoch dôvodov výslovne uvedených v tomto ustanovení stanoviť aj iné osobitné dôvody zaistenia.

37

Vzhľadom na to treba zdôrazniť, že možnosť priznaná členským štátom prijať dodatočné dôvody zaistenia je striktne vymedzená tak požiadavkami vyplývajúcimi zo samotnej smernice 2008/115, ako aj požiadavkami vyplývajúcimi z ochrany základných práv, a najmä základného práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

38

V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, ako bolo pripomenuté v bodoch 30 až 33 tohto rozsudku, že opatrenie spočívajúce v zaistení možno nariadiť len za predpokladu, že výkon rozhodnutia o návrate vo forme odsunu môže byť ohrozený správaním dotknutej osoby, a jeho jediným cieľom musí byť zabezpečenie účinnosti konania o návrate.

39

V prejednávanej veci treba konštatovať, že túto požiadavku spĺňa také všeobecné kritérium, akým je kritérium identifikované v položenej otázke a založené na riziku ohrozenia účinného výkonu odsunu.

40

V druhom rade využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť obmedzené a podmienené dodržiavaním zásady proporcionality, ako to potvrdzuje aj odôvodnenie 16 smernice 2008/115.

41

Je potrebné pripomenúť, že cieľom smernice 2008/115 je zaviesť účinnú politiku odsunu a repatriácie pri úplnom rešpektovaní základných práv, ako aj dôstojnosti dotknutých osôb (rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20, EU:C:2022:178, bod 39 a citovaná judikatúra).

42

Akékoľvek zaistenie, na ktoré sa táto smernica vzťahuje, je prísne upravené ustanoveniami kapitoly IV uvedenej smernice, aby sa tak zabezpečilo na jednej strane dodržanie zásady proporcionality, pokiaľ ide o použité prostriedky a sledované ciele, a na druhej strane rešpektovanie základných práv štátnych príslušníkov tretích krajín (rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20, EU:C:2022:178, bod 40 a citovaná judikatúra).

43

Z toho vyplýva, že doplnenie ďalšieho dôvodu zaistenia členským štátom sa nemôže v žiadnom prípade týkať situácie, v ktorej by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení, najmä rešpektujúcich základné práva dotknutých osôb, postačovalo na zabezpečenie účinnosti konania o návrate.

44

Pokiaľ ide konkrétne o požiadavky vyplývajúce z ochrany základného práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty, treba odkázať na závery vyplývajúce z rozsudku z 15. marca 2017, Al Chodor (C‑528/15, EU:C:2017:213).

45

V tomto rozsudku Súdny dvor uviedol, že článok 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31), tým, že povoľuje zaistenie žiadateľa s cieľom zaručiť postupy odovzdania stanovené týmto nariadením, pokiaľ existuje značné riziko úteku tohto žiadateľa, stanovuje obmedzenie výkonu základného práva na slobodu (rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 36).

46

Rovnako článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 tým, že povoľuje zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, stanovuje obmedzenie základného práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty.

47

V tejto súvislosti z článku 52 ods. 1 Charty vyplýva, že akékoľvek obmedzenie výkonu tohto práva musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu tohto práva, ako aj zásadu proporcionality. V rozsahu, v akom Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v tomto dohovore, pričom spresňuje, že právo Únie môže priznávať širší rozsah ochrany týchto práv. Na účely výkladu článku 6 Charty treba teda zohľadniť článok 5 EDĽP ako úroveň minimálnej ochrany (rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 37).

48

Pokiaľ ide o požiadavky, ktoré musí právny základ obmedzenia práva na slobodu spĺňať, Súdny dvor vo svetle rozsudku ESĽP z 21. októbra 2013, Del Río Prada v. Španielsko (CE:ECHR:2013:1021JUD004275009), uviedol, že vnútroštátny zákon, ktorý povoľuje obmedzenie slobody, musí na to, aby splnil požiadavky článku 52 ods. 1 Charty, byť pri svojom uplatňovaní dostatočne dostupný, presný a predvídateľný, aby sa zabránilo akémukoľvek nebezpečenstvu svojvôle [rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 38; a pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2020, JZ (Trest odňatia slobody v prípade zákazu vstupu), C‑806/18, EU:C:2020:724, bod 41].

49

V tejto súvislosti Súdny dvor tiež zdôraznil, že cieľom záruk týkajúcich sa slobody, ako sú zakotvené tak v článku 6 Charty, ako aj v článku 5 EDĽP, je predovšetkým ochrana jednotlivca pred svojvôľou. Podmienkou súladu vykonávania opatrenia spojeného s pozbavením slobody s cieľom spočívajúcim v ochrane jednotlivca pred svojvôľou je tak najmä to, aby orgány pri výkone tohto opatrenia nepostupovali v zlej viere alebo zavádzajúcim spôsobom (rozsudky z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 39, a z 12. februára 2019, TC, C‑492/18 PPU, EU:C:2019:108, bod 59).

50

Z uvedeného vyplýva, že keďže zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému sa vedie konanie o návrate, predstavuje vážny zásah do jeho práva na slobodu, podlieha povinnosti dodržiavať prísne záruky, ktorými sú existencia právneho základu, zrozumiteľnosť, predvídateľnosť, dostupnosť a ochrana pred svojvôľou (rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 40).

51

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o požiadavku právneho základu, treba konštatovať, že obmedzenie práva na slobodu za okolností sporu vo veci samej je založené na § 15 VSS, teda na právnom predpise vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonáva článok 15 ods. 1 smernice 2008/115.

52

Po tomto spresnení si treba položiť otázku, či boli dodržané ostatné záruky uvedené vyššie v prípade, ktorého sa týka položená otázka, keď je dotknutá osoba zaistená len na základe všeobecného kritéria založeného na riziku ohrozenia účinného výkonu odsunu bez toho, aby bol splnený jeden z osobitných dôvodov zaistenia stanovených týmto vnútroštátnym ustanovením.

53

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 47 až 49 tohto rozsudku treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že miera individuálneho posúdenia, ktorou disponujú dotknuté orgány, musí byť súčasťou určitých vopred stanovených obmedzení. Preto je nevyhnutné, aby kritériá, ktoré vymedzujú dôvod zaistenia, boli jasne definované záväzným aktom, ktorého uplatnenie je predvídateľné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 42).

54

Treba však konštatovať, že všeobecné kritérium založené na riziku ohrozenia účinného výkonu odsunu nespĺňa požiadavky zrozumiteľnosti, predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou, ako správne uviedla Európska komisia. Z dôvodu nedostatku presnosti, najmä pokiaľ ide o určenie skutočností, ktoré musia príslušné vnútroštátne orgány zohľadniť na účely posúdenia existencie rizika, na ktorom je založené, totiž takéto kritérium neumožňuje dotknutým osobám predvídať s požadovanou úrovňou istoty, v akých prípadoch by mohli byť zaistené. Z tých istých dôvodov takéto kritérium neposkytuje týmto osobám primeranú ochranu pred svojvôľou.

55

Vzhľadom na uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že členskému štátu neumožňuje nariadiť zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny len na základe všeobecného kritéria založeného na riziku ohrozenia účinného výkonu odsunu bez toho, aby bol splnený niektorý z osobitných dôvodov zaistenia, ktoré sú stanovené a jasne vymedzené v právnej úprave preberajúcej toto ustanovenie do vnútroštátneho práva.

56

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

členskému štátu neumožňuje nariadiť zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny len na základe všeobecného kritéria založeného na riziku ohrozenia účinného výkonu odsunu bez toho, aby bol splnený niektorý z osobitných dôvodov zaistenia, ktoré sú stanovené a jasne vymedzené v právnej úprave preberajúcej toto ustanovenie do vnútroštátneho práva.