–

FK, v zastúpení: W. Polster, Rechtsanwalt,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch a E. Samoilova, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 ods. 2 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi FK a Rechtsanwaltskammer Wien (Advokátska komora Viedeň, Rakúsko) vo veci zamietnutia žiadosti o priznanie predčasného starobného dôchodku, ktorú podal FK.

3

Článok 1 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Definície“ znie takto:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

4

Podľa článku 3 tohto nariadenia s názvom „Vecná pôsobnosť“:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

d) dávky v starobe;

…

i) preddôchodkové dávky;

…“

5

Článok 11 ods. 1 a 3 písm. a) tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

…

3.   S výhradou článkov 12 až 16:

6

Článok 13 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje:

„Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:

7

V súlade s článkom 14 ods. 1 až 3 nariadenia č. 883/2004:

„1.   Články 11 až 13 sa neuplatňujú na dobrovoľné poistenie ani na voliteľné pokračujúce poistenie, ak v súvislosti s jednou z častí uvedených v článku 3 ods. 1 existuje v členskom štáte iba systém dobrovoľného poistenia.

2.   Ak na základe právnych predpisov členského štátu daná osoba podlieha povinnému poisteniu v tomto členskom štáte, táto osoba nemôže podliehať systému dobrovoľného poistenia alebo systému voliteľného nepretržitého poistenia v inom členskom štáte. Vo všetkých ostatných prípadoch, v ktorých pre danú časť existuje výber medzi niekoľkými systémami dobrovoľného poistenia alebo medzi niekoľkými systémami voliteľného nepretržitého poistenia, daná osoba vstúpi iba [do] systému, ktorý si zvolí.

3.   Avšak v súvislosti s dávkami v invalidite, dávkami v starobe a pozostalostnými dávkami daná osoba môže vstúpiť do systému dobrovoľného alebo voliteľného nepretržitého poistenia členského štátu, dokonca aj, ak povinne podlieha právnym predpisom iného členského štátu, za predpokladu, že táto osoba podliehala v niektorej etape svojej kariéry právnym predpisom prvého členského štátu na základe svojej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, alebo ako dôsledok činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ak takýto súbeh vyslovene alebo implicitne pripúšťajú právne predpisy prvého členského štátu.“

8

Podľa článku 90 ods. 1 tohto nariadenia:

„1.   Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 [zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3)], sa zrušuje od dátumu uplatňovania tohto nariadenia.

Avšak nariadenie (EHS) č. 1408/71 zostáva v platnosti a naďalej má právny účinok na účely:

…

9

Článok 14 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1), nazvaný „Spresnenia týkajúce sa článkov 12 a 13 [nariadenia č. 883/2004]“, vo svojich odsekoch 6, 8 a 9 stanovuje:

„6.   Na účely uplatňovania článku 13 ods. 2 [nariadenia č. 883/2004] je osobou, ktorá ‚zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch‘, predovšetkým osoba, ktorá zároveň alebo striedavo vykonáva jednu alebo viacero samostatných činností ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na charakter týchto činností.

…

8.   Na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 a 2 [nariadenia č. 883/2004] formulácia ‚podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba‘ v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.

Na určenie toho, či sa podstatná časť činností vykonáva v členskom štáte, sa zohľadňujú tieto orientačné kritériá:

V rámci celkového posúdenia podiel nižší ako 25 %, pokiaľ ide o uvedené kritériá, znamená, že sa podstatná časť činností nevykonáva v príslušnom členskom štáte.

9.   Na účely uplatňovania článku 13 ods. 2 písm. b) [nariadenia č. 883/2004] sa ‚centrum záujmu‘ činností samostatne zárobkovo činnej osoby určí pri zohľadnení všetkých aspektov pracovných činností tejto osoby, konkrétne miesta, ktoré je stálym a trvalým miestom podnikateľskej činnosti osoby, zvyčajnej povahy alebo dĺžky trvania vykonávaných činností, počtu poskytovaných služieb a zámeru dotknutej osoby, ako naň poukazujú všetky tieto okolnosti.“

10

Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 6), podpísaná 21. júna 1999 v Luxemburgu a schválená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 2002/309/ES, Euratom o dohode o vedeckej a technologickej spolupráci zo 4. apríla 2002 o uzavretí siedmich dohôd so Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 89, ďalej len „dohoda ES‑Švajčiarsko“), stanovuje vo svojom článku 8:

„Zmluvné strany prijmú opatrenia v súlade s prílohou II týkajúce sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia najmä s cieľom:

11

Príloha II k dohode ES-Švajčiarsko týkajúca sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia v článku 1 stanovuje:

„1.   Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ide o koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, budú medzi sebou uplatňovať právne akty Európskej únie, na ktoré sa uvádza odkaz v oddiele A tejto prílohy a ktoré sú zmenené a doplnené týmto oddielom, alebo predpisy, ktoré sú rovnocenné s takýmito aktmi.

2.   Pojem ‚členský štát/členské štáty‘ obsiahnutý v právnych aktoch uvedených v oddiele A tejto prílohy znamená okrem štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné právne akty Európskej únie, aj [Švajčiarsku konfederáciu].“

12

Oddiel A tejto prílohy II odkazoval okrem iného na nariadenie č. 1408/71 v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97 (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), ako aj na nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 (Ú. v. ES L 74, 1972, s. 1).

13

Uvedená príloha II bola aktualizovaná rozhodnutím spoločného výboru zriadeného na základe dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb č. 1/2012 z 31. marca 2012, ktorým sa nahrádza príloha II k uvedenej dohode o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 103, 2012, s. 51), ktoré nadobudlo účinnosť 1. apríla 2012. Tá istá príloha teraz odkazuje na nariadenia č. 883/2004 a 987/2009.

14

Okrem toho až od 1. januára 2005 patria podľa článku 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 647/2005 z 13. apríla 2005, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia č. 1408/71 a 574/72 (Ú. v. EÚ L 117, 2005, s. 1), do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, ktoré bolo nahradené nariadením č. 883/2004, aj „dôchodkové systémy dôchodkových inštitúcií komôr slobodných povolaní“, ktoré zahŕňajú taký starobný dôchodok vyplácaný v nadväznosti na výkon povolania advokáta, o aký ide vo veci samej.

15

Ustanovenia upravujúce zápis do zoznamu advokátskej komory v Rakúsku a priznanie zodpovedajúceho starobného dôchodku sú uvedené v § 49 a 50 Rechtsanwaltsordnung (advokátsky poriadok) z 15. júla 1868 (RGBl., 96/1868) v jeho znení z 23. decembra 2020 (BGBl. I, 156/2020) (ďalej len „RAO“).

16

§ 49 ods. 2 RAO stanovuje:

„Povinnosť platiť príspevky sa v zásade vzťahuje na všetky osoby zapísané v zozname advokátov rakúskej advokátskej komory alebo v zozname advokátov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu Európskej únie, ktorý vedie rakúska advokátska komora, ako aj advokátski koncipienti zapísaní v zozname advokátov rakúskej advokátskej komory, s výnimkou prípadov, keď z dôvodu výkonu svojho povolania advokáta sú na základe inej právnej úpravy už povinne poistení v systéme dôchodkového poistenia členského štátu Únie, iného zmluvného štátu Dohody o [EHP] alebo Švajčiarskej konfederácie. Dve alebo viaceré advokátske komory môžu tiež zriadiť spoločnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia.“

17

§ 50 ods. 1 RAO v podstate stanovuje, že každá osoba vykonávajúca povolanie advokáta má nárok na priznanie starobného dôchodku, invalidného dôchodku alebo pozostalostného dôchodku, ak sú splnené podmienky požadované na tento účel a nastane udalosť zakladajúca nárok na predmetnú dávku.

18

Podľa § 50 ods. 2 RAO musí byť toto právo definované v stanovách orgánov sociálneho zabezpečenia podľa presne stanovených pravidiel. § 50 ods. 2 bod 2 písm. c) bod a. a.) RAO spresňuje, že na účely získania predčasného starobného dôchodku sa dotknutá osoba musí vzdať výkonu povolania advokáta v tuzemsku a zahraničí.

19

§ 26 Verordnung der Vertreterversammlung des österreichischen Rechtsanwaltskammertages über die Versorgungseinrichtungen Teil A der österreichischen Rechtsanwaltskammern (Satzung Teil A 2018) (nariadenie valného zhromaždenia zástupcov rakúskych advokátskych komôr týkajúce sa inštitúcií sociálneho zabezpečenia týchto advokátskych komôr z roku 2018 – časť A, ďalej len „nariadenie z roku 2018 týkajúce sa časti A“) tiež stanovuje ako podmienku získania predčasného starobného dôchodku vzdanie sa povolania advokáta „na akomkoľvek mieste“.

20

FK, narodený v roku 1954, je poľským štátnym príslušníkom a nemeckým štátnym príslušníkom. Od 8. marca 1984 je zapísaný v zozname advokátov Advokátskej komory Kolín (Nemecko). Tam vykonáva profesijnú činnosť nielen ako Rechtsanwalt, ale aj ako úradný tlmočník a prekladateľ pre poľský jazyk. Od začiatku výkonu povolania advokáta prispieval do dôchodkového systému Spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko (Nemecko).

21

V roku 1996 bol FK zapísaný do zoznamu advokátov Advokátskej komory Viedeň (Rakúsko) a vykonával tam povolanie advokáta popri výkone svojej činnosti v Nemecku. Od zápisu do tohto zoznamu FK prispieval do rakúskeho systému sociálneho zabezpečenia.

22

Centrum záujmu FK bolo v Kolíne nad Rýnom až do roku 2007, keď premiestnil svoje bydlisko a centrum záujmu svojich činností do Švajčiarska, kde teraz vykonáva povolanie advokáta a je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu Únie alebo EZVO, na základe zápisu do zoznamu Advokátskej komory v Kolíne.

23

Čas, ktorý FK venoval výkonu povolania advokáta v Nemecku, sa odvtedy postupne skracoval v prospech času venovanému výkonu tohto povolania vo Švajčiarsku, a tak FK v poslednej dobe venoval 70 % svojho pracovného času výkonu tohto povolania vo svojej švajčiarskej advokátskej kancelárii oproti 25 % strávených v nemeckej advokátskej kancelárii a 5 % v rakúskej advokátskej kancelárii. Okrem toho pracovný čas, ktorý FK strávil v rakúskej advokátskej kancelárii, nikdy neprekročil 10 % jeho celkového pracovného času venovaného výkonu tohto povolania.

24

FK poberá od roku 2018 predčasný starobný dôchodok v Nemecku, pričom tam aj naďalej vykonáva povolanie advokáta.

25

FK prispieva aj do všeobecného systému dôchodkového zabezpečenia vo Švajčiarsku.

26

Dňa 16. októbra 2017 FK podal na Advokátsku komoru Viedeň žiadosť o priznanie predčasného starobného dôchodku od 1. novembra 2017, v ktorej uviedol, že sa vzdáva výkonu povolania advokáta v Rakúsku, ale zároveň zostáva zapísaný v zozname advokátov Advokátskej komory Kolín a v zozname advokátov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu Únie alebo EZVO vo Švajčiarsku.

27

Rozhodnutím komisie Advokátskej komory Viedeň z 29. mája 2018 bola táto žiadosť zamietnutá na základe ustanovení § 26 v spojení s § 29 nariadenia z roku 2018 týkajúceho sa časti A, podľa ktorých priznanie starobného dôchodku predpokladá, že dotknutá osoba sa vzdá výkonu povolania advokáta „na akomkoľvek mieste“.

28

Dňa 3. augusta 2018 FK podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň, Rakúsko), ktorý je vnútroštátnym súdom a ktorý uvedené rozhodnutie potvrdil.

29

FK podal mimoriadny opravný prostriedok „Revision“ proti rozhodnutiu Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň) na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko). Tento súd zrušil toto rozhodnutie v podstate z dôvodu, že Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň) opomenul zistiť skutkový stav vyplývajúci z práva Únie, hoci FK tvrdil, že právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie starobného dôchodku tým, že dotknutá osoba sa vzdá výkonu povolania advokáta na vnútroštátnom území a v zahraničí.

30

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, v konaní vo veci samej uviedol, že do 1. januára 2005 boli v Nemecku aj Rakúsku osobitné systémy pre samostatne zárobkovo činné osoby vrátane advokátov vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 1408/71 na základe jeho prílohy II. Až od tohto dátumu sa na týchto pracovníkov vzťahuje toto nariadenie, a to na základe jeho zmeny, podľa ktorej neexistoval nárok na dávky za akékoľvek skoršie obdobie, aj keď sa zohľadňovali obdobia ukončeného zamestnania.

31

Uvedený súd usudzuje, že treba uplatniť článok 13 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 na účely určenia rozhodných právnych predpisov uplatniteľných na osobu, ktorá podobne ako FK vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v dvoch alebo troch členských štátoch.

32

Uvedený súd sa pýta na výklad tohto ustanovenia v prípade, keď sa centrum záujmu činností dotknutej osoby a miesto jej bydliska nenachádzajú v členskom štáte, pretože podľa doslovného výkladu uvedeného ustanovenia sa v takomto prípade neuplatní žiadna právna úprava členského štátu.

33

Za predpokladu, že by sa uplatnila rakúska právna úprava, sa tento súd okrem iného pýta, či je RAO v súlade s právom Únie, najmä so zásadami rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, s právom vlastniť majetok a právom na voľný pohyb osôb, prípadne so slobodou usadiť sa, a v prípade zápornej odpovede, či treba neuplatniť § 50 ods. 2 bod 2 písm. c) bod a. a.) RAO na základe zásady prednosti práva Únie.

34

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že v konaní vo veci samej nepochybne existuje cezhraničná situácia, na ktorú sa vzťahuje právo Únie, keďže FK je usadený v dvoch členských štátoch a rakúske ustanovenie ovplyvňuje právne postavenie dotknutej osoby v Nemecku, a pripomína, že podľa článku 17 Charty základných práv Európskej únie právo vlastniť majetok, a teda aj majetkové záujmy súvisiace so sociálnymi dávkami, ako sú starobné dôchodky, sú nedotknuteľné a že obmedzenia takéhoto základného práva musia byť odôvodnené cieľmi vo verejnom záujme, musia byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a primerané. V tejto súvislosti má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či dotknuté záujmy odôvodňujú podmieniť priznanie starobného dôchodku tým, že dotknutá osoba sa vzdá výkonu povolania advokáta na rakúskom území, ako aj v zahraničí. Právna úprava dotknutá vo veci samej totiž môže predstavovať prekážku slobody usadiť sa, ktorá je zaručená ustanoveniami článku 15 ods. 2 Charty základných práv v spojení s článkom 49 ZFEÚ.

35

Okrem toho vnútroštátny súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že právo Únie zo svojej podstaty umožňuje pokračovať vo výkone činnosti v členských štátoch a zároveň poberať starobný dôchodok v inom členskom štáte, najmä vzhľadom na to, že v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia sa výslovne rieši otázka rozdielneho veku odchodu do dôchodku medzi členskými štátmi.

36

Za týchto okolností Verwaltungsgericht Wien (Správny súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

37

Pokiaľ ide o formuláciu prvej otázky, treba uviesť, že ako vyplýva z bodov 11 až 13 tohto rozsudku, že v súlade s článkom 1 ods. 2 prílohy II k dohode ES‑Švajčiarsko sa pod pojmom „členský štát/členské štáty“ uvedeným v aktoch, na ktoré sa odkazuje v oddiele A tejto prílohy, rozumie okrem členských štátov Únie, na ktoré sa vzťahujú tieto akty, aj Švajčiarska konfederácia.

38

Tým, že dohoda ES‑Švajčiarsko v oddiele A svojej prílohy II v jej rôznych verziách výslovne uvádza nariadenia č. 1408/71 a č. 883/2004, rozširuje pôsobnosť týchto nariadení na Švajčiarsku konfederáciu, takže na rozdiel od toho, čo naznačuje vnútroštátny súd v prvej otázke, treba Švajčiarsku konfederáciu na účely prejednávanej veci považovať za členský štát, a nie za tretí štát.

39

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aká právna úprava je uplatniteľná na základe článku 13 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 883/2004, ak sa miesto bydliska a centrum záujmov činností dotknutej osoby nachádzajú vo Švajčiarsku a táto osoba vykonáva tiež činnosť rozdelenú nerovnomerne v dvoch ďalších členských štátoch v zmysle článku 1 ods. 2 prílohy II k dohode ES‑Švajčiarsko, teda v Nemecku a Rakúsku.

40

Na úvod treba pripomenúť, že v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. V tomto ohľade je povinnosťou Súdneho dvora v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené, a v tejto súvislosti vykladať všetky ustanovenia práva Únie, ktoré vnútroštátne súdy potrebujú na rozhodovanie o žalobách, ktoré im boli predložené, aj keď tieto ustanovenia nie sú výslovne spomenuté v otázkach položených Súdnemu dvoru týmito súdmi (pozri najmä rozsudky z 19. októbra 2017, Otero Ramos, C‑531/15, EU:C:2017:789, bod 39 a citovanú judikatúru, a z 19. septembra 2018, González Castro, C‑41/17, EU:C:2018:736, bod 54).

41

Preto, hoci vnútroštátny súd formálne obmedzil svoju prvú otázku na žiadosť o výklad článku 13 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 883/2004, aj napriek tomu, že z dôvodu spresnenia uvedeného v bode 38 tohto rozsudku, podľa ktorého sa má Švajčiarska konfederácia považovať za členský štát, sa prejudiciálna otázka mala týkať výkladu článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia, prináleží Súdnemu dvoru, aby zo všetkých informácií poskytnutých týmto súdom, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad vzhľadom na predmet sporu vo veci samej (pozri najmä rozsudky z 19. októbra 2017, Otero Ramos, C‑531/15, EU:C:2017:789, bod 40 a citovanú judikatúru, a z 19. septembra 2018, González Castro,C‑41/17, EU:C:2018:736, bod 55).

42

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu je potrebné, aby Súdny dvor podal výklad iných ustanovení práva Únie.

43

Z judikatúry vyplýva, že ustanovenia nariadenia č. 883/2004, ako aj ustanovenia nariadenia č. 1408/71 zaviedli systém koordinácie týkajúci sa najmä určenia právnej úpravy uplatniteľnej na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré využívajú svoje právo na voľný pohyb za rôznych okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. apríla 2008, Derouin, C‑103/06, EU:C:2008:185, bod 20; z 26. októbra 2016, Hoogstad, C‑269/15, EU:C:2016:802, bod 33, ako aj zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 40).

44

Podľa pravidiel stanovených v tomto systéme koordinácie sa na dotknuté osoby vzťahujú právne predpisy len jedného členského štátu, aby sa predišlo komplikáciám, ktoré by mohli vyplynúť zo súčasného uplatnenia viacerých vnútroštátnych právnych úprav, a aby sa odstránila nerovnosť v zaobchádzaní, ktorá by pre osoby pohybujúce sa v rámci Únie bola dôsledkom čiastočnej alebo úplnej kumulácie uplatniteľných právnych predpisov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 2015, de Ruyter, C‑623/13, EU:C:2015:123, body 36 a 37; z 26. októbra 2016, Hoogstad, C‑269/15, EU:C:2016:802, body 35 a 36, ako aj zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 40).

45

Táto zásada uplatnenia jednej právnej úpravy je vyjadrená najmä v článku 13 nariadenia č. 883/2004, ktorý určuje právne predpisy uplatniteľné na osobu vykonávajúcu činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch a ktorý vo svojom odseku 2 stanovuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha buď právnym predpisom členského štátu bydliska, ak vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte [článok 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia], alebo právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum záujmu jeho činnosti, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorom vykonáva podstatnú časť svojej činnosti [článok 13 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia].

46

Článok 14 ods. 8 nariadenia č. 987/2009 spresňuje, že na účely článku 13 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 formulácia „podstatná časť“ činnosti zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne prevažná časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností. Na určenie toho, či sa podstatná časť činností vykonáva v členskom štáte, sa v prípade zamestnania zohľadní pracovný čas a/alebo odmena. Podiel nižší ako 25 %, pokiaľ ide o uvedené kritériá, znamená, že sa podstatná časť činností nevykonáva v príslušnom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2022, Ryanair, C‑33/21, EU:C:2022:402, bod 63).

47

Vzhľadom na to, že FK býval v Nemecku, kde sa nachádzalo aj centrum záujmov jeho činností predtým, ako premiestnil svoje bydlisko do Švajčiarska, kde sa v súčasnosti nachádza jeho centrum záujmov, treba konštatovať, že toto centrum patrí v súlade s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 buď do pôsobnosti nemeckých, alebo do pôsobnosti švajčiarskych právnych predpisov.

48

V prejednávanej veci, keďže vnútroštátny súd uvádza, že pracovný čas, ktorý FK venoval práci v rakúskej kancelárii, nikdy neprekročil 10 % jeho celkového pracovného času pri výkone povolania advokáta, treba konštatovať, že podľa kolíznych noriem zavedených nariadením č. 883/2004 sa rakúske právne predpisy neuplatnia.

49

Hoci úplný a jednotný systém kolíznych noriem zavedený nariadením č. 883/2004 má za následok, že normotvorcovi každého členského štátu je v zásade odňatá právomoc určiť podľa vlastného uváženia rozsah a podmienky uplatňovania jeho vnútroštátnych právnych predpisov, pokiaľ ide o osoby, ktoré im podliehajú, a pokiaľ ide o územie, v rámci ktorého majú vnútroštátne ustanovenia účinky (pozri najmä rozsudky z 26. februára 2015, de Ruyter, C‑623/13, EU:C:2015:123, body 34 a 35, ako aj z 19. septembra 2019, van den Berg a i., C‑95/18 a C‑96/18, EU:C:2019:767, bod 50), zásada jednotnosti uplatniteľných právnych predpisov nemôže zbaviť členský štát, ktorý nie je príslušný podľa ustanovení hlavy II nariadenia č. 883/2004, práva priznať za určitých podmienok rodinné dávky alebo starobný dôchodok migrujúcemu pracovníkovi podľa svojho vnútroštátneho práva, aj keď sa naňho podľa článku 13 tohto nariadenia vzťahujú právne predpisy iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 2015, de Ruyter, C‑382/13, EU:C:2015:261, body 58 až 61, a z 19. septembra 2019, van den Berg a i., C‑95/18 a C‑96/18, EU:C:2019:767, bod 53).

50

Jediným cieľom kolíznych noriem stanovených nariadením č. 883/2004 je totiž určiť právnu úpravu uplatniteľnú na osoby, ktoré sa nachádzajú v jednej zo situácií, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia stanovujúce tieto pravidlá (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. októbra 2016, Hoogstad, C‑269/15, EU:C:2016:802, bod 37, a z 1. februára 2017, Tolley, C‑430/15, EU:C:2017:74, bod 60). Ako také nemajú za cieľ stanoviť podmienky existencie práva alebo povinnosti vstúpiť do určitého systému sociálneho zabezpečenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júna 1998, Kuusijärvi, C‑275/96, EU:C:1998:279, bod 29 a citovanú judikatúru, a z 21. februára 2013, Dumont de Chassart, C‑619/11, EU:C:2013:92, bod 39).

51

V dôsledku toho nariadenie č. 883/2004 zachováva existenciu rôznych systémov, v ktorých vznikajú rôzne pohľadávky voči rôznym inštitúciám, voči ktorým má dotknutý poberateľ priame nároky buď len na základe vnútroštátneho práva, alebo na základe vnútroštátneho práva doplneného v prípade potreby právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. februára 2013, Dumont de Chassart, C‑619/11, EU:C:2013:92, bod 40 a citovanú judikatúru, a z 1. februára 2017, Tolley, C‑430/15, EU:C:2017:74, bod 57).

52

Kolízne normy stanovené nariadením č. 883/2004 teda nemajú upravovať otázku, či má pracovník nárok na dávku, ktorú mohol získať na základe príspevkov platených v danom období do systému sociálneho zabezpečenia určitého členského štátu.

53

V prejednávanej veci treba po prvé zdôrazniť, že vnútroštátny súd spresňuje, že príspevky zaplatené žalobcom vo veci samej do osobitných režimov pre osoby vykonávajúce povolanie advokáta v Rakúsku boli vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, ktoré bolo nahradené nariadením č. 883/2004, a že do pôsobnosti týchto nariadení patrili až od 1. januára 2005. Po druhé zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by sa žalobca vo veci samej dovolával uplatnenia pravidiel sčítania alebo zohľadnenia dôb odpracovaných v iných členských štátoch na účely priznania požadovaného predčasného starobného dôchodku, ktorý sa zakladá len na uplatnení rakúskeho práva.

54

Z toho vyplýva, že spor vo veci samej nenastoľuje otázku určenia uplatniteľných právnych predpisov v súlade s kolíznymi normami stanovenými v článkoch 11 až 13 nariadenia č. 883/2004, ale len otázku uplatnenia režimu stanoveného právnymi predpismi dotknutého členského štátu, do ktorého daná osoba prispievala, na túto osobu.

55

Tento záver je navyše podporený argumentáciou FK, ktorá spočíva v tom, že kvalifikuje osobitný režim uplatniteľný na osoby vykonávajúce povolanie advokáta ako „systém priebežného dobrovoľného alebo voliteľného poistenia“.

56

S výhradou overenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, pokiaľ ide o kvalifikáciu tohto osobitného režimu ako „systému priebežného dobrovoľného alebo voliteľného poistenia“, prinajmenšom pokiaľ ide o príspevky zaplatené od 1. januára 2005, je totiž takýto systém poistenia v súlade s ustanoveniami článku 14 ods. 1 v spojení s článkom 14 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 výslovne vylúčený z pôsobnosti mechanizmu na určenie uplatniteľnej právnej úpravy zavedeného týmto nariadením. FK tak môže byť v Rakúsku oprávnený využívať toto dobrovoľné pokračujúce poistenie, hoci sa naňho povinne vzťahujú právne predpisy iného členského štátu, v tomto prípade švajčiarske právne predpisy, pokiaľ začal prispievať do osobitného systému poistenia osôb vykonávajúcich povolanie advokáta v Rakúsku, hoci sa na neho nevzťahovala pôsobnosť nariadenia č. 1408/71, ktoré bolo nahradené nariadením č. 883/2004, a následne doň aj naďalej prispieval.

57

V takom prípade musí mať dotknutá osoba možnosť rozhodnúť sa, že bude určitú dobu pokračovať v účasti na poistení alebo ukončiť účasť na systéme povinného poistenia, pokiaľ má táto voľba vplyv na rozsah budúcej dávky sociálneho zabezpečenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2015, Bouman, C‑114/13, EU:C:2015:81, bod 58).

58

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že kolízne normy stanovené v článku 13 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 sa neuplatnia na situáciu osoby, ktorá má bydlisko v členskom štáte, v ktorom sa nachádza aj centrum záujmov jej činnosti, pričom vykonáva činnosť rozdelenú nerovnomerne v dvoch ďalších členských štátoch, pokiaľ ide o určenie, či táto osoba má priamy nárok voči inštitúciám jedného z týchto dvoch členských štátov na základe príspevkov platených počas určitého obdobia.

59

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie predčasného starobného dôchodku, o ktorý sa žiada, tomu, že dotknutá osoba sa vzdá výkonu povolania advokáta nielen na území dotknutého členského štátu, ale aj v zahraničí.

60

V tejto súvislosti treba konštatovať, že na situáciu osoby vykonávajúcej povolanie advokáta, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu a ktorá sa premiestňuje do iného členského štátu s cieľom vykonávať tam činnosť v rámci dotknutého regulovaného povolania, sa môže vzťahovať buď článok 49 ZFEÚ týkajúci sa slobody usadiť sa, pokiaľ je obvykle odmeňovaná klientom, alebo článok 45 ZFEÚ týkajúci sa voľného pohybu pracovníkov v prípade, že odmena má formu mzdy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, EU:C:1995:411, body 22 až 25, a zo 17. decembra 2020, Onofrei, C‑218/19, EU:C:2020:1034, bod 23).

61

Pokiaľ ide o otázku, či rakúska právna úprava dotknutá vo veci samej predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa alebo voľného pohybu pracovníkov, treba pripomenúť, že nariadenie č. 883/2004 nezavádza spoločný systém sociálneho zabezpečenia, ale zachováva existenciu rôznych vnútroštátnych systémov. Členské štáty si zachovávajú právomoc organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia a v prípade neexistencie harmonizácie na úrovni Únie prináleží každému členskému štátu, aby vo svojej právnej úprave určil najmä podmienky, ktoré zakladajú nárok na sociálne dávky. Pri výkone tejto právomoci však členské štáty musia dodržiavať právo Únie a predovšetkým ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ktoré priznávajú každému občanovi Únie právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov (pozri najmä rozsudky z 21. februára 2013, Salgado González, C-282/11, EU:C:2013:86, body 35 až 37; z 5. novembra 2014, Somova, C‑103/13, EU:C:2014:2334, body 33 až 35, ako aj z 21. októbra 2021, Zakład Ubezpieczeń Społecznych I Oddział w Warszawie, C‑866/19, EU:C:2021:865, bod 27, ako aj citovanú judikatúru).

62

Okrem toho cieľom všetkých ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa voľného pohybu osôb a slobody usadiť sa je uľahčiť štátnym príslušníkom Únie vykonávanie pracovnej činnosti akejkoľvek povahy na území Únie, pričom tieto ustanovenia bránia prijatiu opatrení, ktoré by mohli znevýhodňovať týchto štátnych príslušníkov, keby chceli vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, EU:C:1995:463, bod 94, a z 5. novembra 2014, Somova, C‑103/13, EU:C:2014:2334, bod 36).

63

V dôsledku toho tieto ustanovenia bránia akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu, ktoré, hoci sa uplatňuje bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, môže štátnym príslušníkom Únie brániť vo výkone základných slobôd zaručených Zmluvou o FEÚ alebo ho urobiť menej príťažlivým (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. apríla 2008, Gouvernement de la Communauté française et gouvernement wallon, C‑212/06, EU:C:2008:178, bod 45, a z 5. novembra 2014, Somova, C‑103/13, EU:C:2014:2334, bod 38).

64

V prejednávanej veci treba konštatovať, že právna úprava dotknutá vo veci samej sa môže uplatňovať bez rozdielu na všetky osoby vykonávajúce povolanie advokáta, a preto nepredstavuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti.

65

Treba však uviesť, že taká podmienka, akú stanovuje rakúska právna úprava, ktorá vyžaduje, aby sa dotknutá osoba vzdala výkonu povolania advokáta na vnútroštátnom území aj v zahraničí, aby mohla získať nárok na predčasný starobný dôchodok, môže odrádzať osoby, ktoré majú nárok na takýto dôchodok, od využitia slobody usadiť sa alebo slobody pohybu.

66

Okrem toho takéto vzdanie sa síce môže akceptovať osoba, ktorá vykonávala všetku svoju profesijnú činnosť v Rakúsku, ale zložitejšie to môže byť pre osobu, ktorá využila slobodu usadiť sa, prípadne slobodu pohybu, a je nútená okrem iného pokračovať vo výkone svojej profesijnej činnosti v inom členskom štáte, pretože tam nedosiahla zákonom stanovený vek na odchod do dôchodku.

67

Z toho vyplýva, že právna úprava dotknutá vo veci samej predstavuje prekážku slobodám zaručeným článkami 45 a 49 ZFEÚ, ktorú možno pripustiť len vtedy, ak sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou o FEÚ a je odôvodnená naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. V takom prípade je ešte potrebné, aby uplatnenie takéhoto opatrenia bolo schopné zabezpečiť realizáciu predmetného cieľa a nešlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudky zo 16. mája 2013, Wencel, C‑589/10, EU:C:2013:303, bod 70 a citovanú judikatúru; z 5. novembra 2014, Somova, C‑103/13, EU:C:2014:2334, bod 46, ako aj zo 17. decembra 2020, Onofrei, C‑218/19, EU:C:2020:1034, bod 32).

68

V tejto súvislosti rakúska vláda tvrdí, že naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý odôvodňuje dotknuté opatrenie, vyplýva z účelu systému dotknutého vo veci samej, ktorý spočíva v nahradení predchádzajúceho príjmu, ku ktorému sa nemajú pripočítavať príjmy z činnosti vykonávanej na plný úväzok, dotknutým dôchodkom. Cieľom je nielen chrániť osoby, ktoré ešte vykonávajú povolanie advokáta, pred konkurenciou osôb, ktoré už odišli do dôchodku, ale aj zabezpečiť finančnú životaschopnosť dotknutého systému dôchodkového poistenia, ktorý nie je súčasťou všeobecného dôchodkového systému a ktorý je financovaný systémom priebežného financovania na rozdiel od systémov kapitalizácie.

69

V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor uznal, že také ciele v oblasti politiky zamestnanosti, ako sú ciele smerujúce najmä k zavedeniu vekových hraníc pre povinné ukončenie činnosti s cieľom podporiť vytvorenie vyváženejšej vekovej štruktúry, sú legitímne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2011, Fuchs a Köhler, C‑159/10 a C‑160/10, EU:C:2011:508, bod 50).

70

Legitimitu takéhoto cieľa všeobecného záujmu súvisiaceho s politikou zamestnanosti totiž nemožno rozumne spochybniť, keďže v súlade s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom ZEÚ podpora plnej zamestnanosti predstavuje jeden z cieľov sledovaných Úniou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2020, Comune di Gesturi, C‑670/18, EU:C:2020:272, bod 36 a citovanú judikatúru).

71

Aj keď nemožno spochybniť, že vnútroštátna právna úprava, ktorá upravuje trh práce s cieľom dosiahnuť uvoľňovanie pracovných miest obsadených osobami blížiacimi sa dôchodkovému veku a zaručiť zdravú hospodársku súťaž pre príslušníkov daného povolania, je vhodná na zabezpečenie realizácie sledovaného cieľa, ale treba naopak konštatovať, že vzhľadom na to, že vyžaduje, aby sa dotknutá osoba vzdala výkonu povolania advokáta na území dotknutého členského štátu, nemožno vylúčiť, že prekračuje rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné.

72

Vnútroštátna právna úprava, ktorá vyžaduje, aby sa dotknutá osoba vzdala výkonu povolania advokáta na území dotknutého členského štátu aj v zahraničí s cieľom chrániť osoby, ktoré stále vykonávajú toto povolanie pred konkurenciou osôb, ktoré si už uplatnili svoj nárok na dôchodok, totiž podľa všetkého prekračuje to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedeného cieľa, keďže tento cieľ možno dosiahnuť aj vtedy, ak sa toto vzdanie sa výkonu akejkoľvek profesijnej činnosti obmedzí len na vnútroštátne územie, prípadne na určitú obmedzenú zemepisnú oblasť v inom členskom štáte. Takáto právna úprava navyše nezohľadňuje skutočnosť, že podmienky získania a zachovania nároku na dôchodok nie sú medzi členskými štátmi harmonizované, ale sú len koordinované právom Únie, a že dotknuté osoby môžu byť nútené pokračovať vo výkone činnosti v iných členských štátoch na účely nadobudnutia nároku na dôchodok podľa dotknutých vnútroštátnych právnych predpisov.

73

Okrem toho sa zdá, že podmienka, aby sa dotknutá osoba vzdala výkonu povolania advokáta na vnútroštátnom území aj v zahraničí, prekračuje to, čo je nevyhnutné na zabránenie tomu, aby sa k takto vyplácanému starobnému dôchodku pripájali príjmy z činnosti na plný úväzok.

74

Pokiaľ ide o cieľ týkajúci sa finančnej životaschopnosti dotknutého osobitného režimu, aj keď je pravda, že riziko vážneho narušenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia môže predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu (pozri najmä rozsudky z 28. apríla 1998, Kohll, C‑158/96, EU:C:1998:171, bod 41, a z 11. januára 2007, ITC, C‑208/05, EU:C:2007:16, bod 43), z vysvetlení rakúskej vlády však jasne nevyplýva, v čom systém financovania tohto osobitného systému, ktorý je závislý od príspevkov príjemcov tohto systému, podlieha riziku vážneho narušenia z toho dôvodu, že príjemcovia starobného dôchodku uvedeného osobitného systému naďalej vykonávajú svoju činnosť v iných členských štátoch.

75

Aj keď teda v konečnom dôsledku vnútroštátnemu súdu prináleží, aby určil, či a v akom rozsahu dotknutá vnútroštátna právna úprava spĺňa podmienku proporcionality, pokiaľ ide o uskutočnenie cieľa týkajúceho sa finančnej životaschopnosti dotknutého osobitného režimu, vzhľadom na spis, ktorým disponuje Súdny dvor, sa zdá, že tento cieľ možno dosiahnuť aj prostredníctvom menej obmedzujúcich prostriedkov.

76

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že články 45 a 49 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie predčasného starobného dôchodku, o ktorý sa žiada, tomu, že dotknutá osoba sa vzdá výkonu povolania advokáta bez toho, aby sa zohľadnil najmä členský štát, v ktorom sa dotknutá činnosť vykonáva.

77

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: