–

Prestige and Limousine, SL, v zastúpení: F. de B. Carvajal Borrero a P. S. Soto Baselga, abogados,

–

Área Metropolitana de Barcelona, v zastúpení: M. Borrás Ribó, abogada,

–

Asociación Nacional del Taxi (Antaxi), v zastúpení: J. M. Baño Fos, J. M. Baño León, E. Llopis Reyna a A. Pascual Morcillo, abogados,

–

Asociación Profesional Élite Taxi, v zastúpení: J. Fontquerni Bas, procurador, a M. Vilar Cuesta, abogado,

–

Tapoca VTC1 SL, v zastúpení: J. A. Díez Herrera a J. L. Ortega Gaspar, abogados,

–

Agrupació Taxis Companys, v zastúpení: A. Canals Compan, abogado,

–

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a S. Jiménez García, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: T. Machovičová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, É. Gippini Fournier, P. Němečková a J. Rius Riu, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 49 a článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Prestige and Limousine, SL (ďalej len „P&L“), ktorá ponúka služby prenájmu osobných vozidiel s vodičom (ďalej len „služby PVV“), najmä v Área Metropolitana de Barcelona (Metropolitná oblasť Barcelona, Španielsko) (ďalej len „AMB“), týkajúcom sa platnosti právnej úpravy AMB, ktorá vyžaduje získanie licencie na poskytovanie služieb PVV v aglomerácii Barcelona a obmedzuje počet licencií na služby PVV na tridsatinu licencií na taxislužby udelených pre túto aglomeráciu.

3

Článok 43 ods. 1 písm. g) Ley 16/1987, de Ordenación de los Transportes Terrestres (zákon č. 16/1987 o organizácii pozemnej dopravy) z 30. júla 1987 (BOE č. 182, z 31. júla 1987, s. 23451), v znení Real Decreto‑Ley 3/2018 (kráľovský zákonný dekrét č. 3/2018) z 20. apríla 2018 (BOE č. 97, z 21. apríla 2018, s. 41051) (ďalej len „LOTT“) stanovuje:

„Udelenie povolenia na prevádzkovanie verejnej dopravy je podmienené tým, že spoločnosť, ktorá je žiadateľom, preukáže, že v súlade s tým, čo stanovujú právne predpisy, spĺňa tieto podmienky:

…

4

Podľa článku 48 ods. 1 až 3 LOTT:

„1.   Udeľovanie povolení na prevádzkovanie verejnej dopravy má regulovaný charakter, a preto ich udelenie možno odmietnuť len v prípade, ak nie sú splnené požiadavky stanovené na tento účel.

2.   V súlade s predpismi Spoločenstva a inými predpismi, ktoré sa prípadne uplatnia, však v prípade, ak pre ponuku verejnej osobnej dopravy v osobných motorových vozidlách platia množstevné obmedzenia na území autonómneho spoločenstva alebo na miestnej úrovni, vykonávacím nariadením možno stanoviť obmedzenia týkajúce sa udeľovania tak nových povolení na uskutočňovanie medzimestskej dopravy vo vozidlách uvedenej kategórie, ako aj povolení na prenájom vozidiel s vodičom.

3.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia predchádzajúceho odseku, na zachovanie primeranej rovnováhy medzi ponukou oboch foriem dopravy je potrebné odmietnuť udelenie nových povolení na prenájom vozidiel s vodičom, ak je pomer medzi počtom jestvujúcich povolení na prenájom vozidiel s vodičom na území autonómneho spoločenstva, pre ktoré tieto nové povolenia majú platiť, a počtom povolení na osobnú dopravu v osobných motorových vozidlách platných pre to isté územie vyšší než jedno povolenie na prenájom vozidiel s vodičom na 30 licencií na osobnú dopravu v osobných motorových vozidlách.

Tie autonómne spoločenstvá, ktoré na základe splnomocnenia udeleného štátom prevzali právomoci v oblasti povolení na prenájom vozidiel s vodičom, môžu zmeniť pomerné pravidlo stanovené v predchádzajúcom pododseku, pokiaľ pravidlo, ktoré uplatnia, bude menej reštriktívne než uvedené pravidlo.“

5

Článok 91 LOTT stanovuje:

„1.   Povolenia pre verejnú dopravu povoľujú poskytovanie služieb na celom území štátu bez akéhokoľvek obmedzenia založeného na mieste začatia alebo ukončenia poskytovania služby.

Z vyššie uvedeného sú výnimkou tak povolenia na zabezpečenie medzimestskej dopravy cestujúcich osobnými motorovými vozidlami, ako aj povolenia umožňujúce prenájom vozidiel s vodičom, ktoré musia byť v súlade s prípadnými regulačnými podmienkami týkajúcimi sa miesta začatia, ukončenia alebo trasy služieb.

2.   Bez toho, aby bola dotknutá skutočnosť, že podľa predchádzajúceho bodu povolenia na prenájom vozidiel s vodičom umožňujú poskytovanie služieb na celom území štátu bez obmedzenia založeného na mieste začatia alebo ukončenia poskytovania služby, vozidlá používané na výkon tejto činnosti sa musia obvykle používať na poskytovanie služieb určených na uspokojenie potrieb spojených s územím autonómnej oblasti domiciliácie povolenia, ktoré sa na ne vzťahuje.

…“

6

V súlade s článkom 181 ods. 1 Real Decreto 1211/1990 por el que se aprueba el Reglamento de la Ley de Ordenación de los Transportes Terrestres (kráľovský dekrét č. 1211/1990, ktorým sa vykonáva zákon o organizácii pozemnej dopravy), z 28. septembra 1990 (BOE č. 241, z 8. októbra 1990, s. 29406), v znení Real Decreto‑Ley 1057/2015 (kráľovský zákonný dekrét č. 1057/2015) z 20. novembra 2015 (BOE č. 279, z 21. novembra 2015, s. 109832) a kráľovského zákonného dekrétu č. 3/2018 (ďalej len „ROTT“):

„Vydávanie povolení na vykonávanie činnosti prenájmu vozidiel s vodičom je podmienené tým, že ich žiadateľ spĺňa všetky podmienky stanovené v článku 43 ods. 1 LOTT, ako je uvedené v nasledujúcom odseku.“

7

Článok 182 ods. 1 až 3 ROTT stanovuje:

„1.   Vozidlá, na ktoré sa vzťahujú povolenia na vykonávanie činnosti prenájmu vozidiel s vodičom využívaných osobami mimo podniku, ktorý je držiteľom povolenia, sa môžu prevádzkovať len vtedy, ak sa preukáže, že poskytujú službu, ktorá bola predtým objednaná.

Na tento účel musí byť zmluva o prenájme vozidla s vodičom dokončená pred začatím poskytovania objednanej služby a dokumenty potvrdzujúce túto zmluvu sa musia uchovávať vo vozidle v súlade s tým, čo určí minister pre rozvoj územia.

Vozidlá, na ktoré sa vzťahujú povolenia na prenájom vozidiel s vodičom, nemôžu v žiadnom prípade jazdiť na verejných komunikáciách s cieľom vyhľadať zákazníkov, ani sa pokúsiť prilákať zákazníkov, ktorí si ešte neobjednali službu tak, že by zostali zaparkované na tento účel.

2.   Povolenia na prenájom vozidiel s vodičom umožňujú poskytovanie tak mestských, ako aj medzimestských služieb na celom vnútroštátnom území, pokiaľ bolo vozidlo vopred prenajaté v súlade s ustanoveniami predchádzajúceho bodu.

3.   V súlade s ustanoveniami [článku 17 ods. 1 a článku] 18 LOTT nie sú sadzby za prenájom vozidiel s vodičom regulované, ale dotknuté podniky musia verejnosti sprístupniť informácie o uplatňovaných cenách.“

8

Orden FOM/36/2008 por la que se desarrolla la sección segunda del capítulo IV del título V, en materia de arrendamiento de vehículos con conductor, del Reglamento de la Ley de Ordenación de los Transportes Terrestres, aprobado por Real Decreto 1211/1990, de 28 de septiembre (vyhláška FOM/36/2008 vykonávajúca druhý oddiel kapitoly IV hlavy V, ktorý sa týka prenájmu vozidiel s vodičom, nariadenia k zákonu o organizácii pozemnej dopravy, prijatému kráľovským dekrétom č. 1211/1990, z 28. septembra 1990), z 9. januára 2008 (BOE č. 19, z 22. januára 2008, s. 4283), v znení orden FOM/2799/2015 (vyhláška FOM/2799/2015) z 18. decembra 2015 (BOE č. 307, z 24. decembra 2015, s. 121901) (ďalej len „vyhláška VTC“), vo svojom článku 1 s názvom „Povinná povaha povolenia“ stanovuje:

„Na výkon činnosti spočívajúcej v prenájme vozidiel s vodičom je potrebné získať pre každé vozidlo určené na túto činnosť povolenie na poskytovanie tejto služby v súlade s článkom 180 [ROTT].“

9

Článok 4 vyhlášky VTC s názvom „Predmet povolení“ znie:

„Povolenia na výkon činnosti prenájmu vozidiel s vodičom umožňujú poskytovanie mestských, ako aj medzimestských služieb na celom území štátu, pokiaľ bolo vozidlo vopred prenajaté v súlade s ustanoveniami tejto vyhlášky.“

10

Článok 5 uvedenej vyhlášky s názvom „Podmienky pre vydávanie povolení“ stanovuje:

„Vydanie povolení na prenájom vozidiel s vodičom je podmienené tým, že podnik, ktorý o ne žiada, preukáže, že spĺňa podmienky uvedené v článku 181 ods. 1 a 2 ROTT v súlade s ustanoveniami článkov tejto vyhlášky.“

11

Článok 14 tej istej vyhlášky s názvom „Vydávanie povolení“ stanovuje:

„Ak sú splnené všetky podmienky stanovené v článku 5, príslušný orgán môže zamietnuť udelenie požadovaných povolení len za okolností uvedených v článku 181 ods. 3 ROTT.“

12

Reglamento de ordenación de la actividad de transporte urbano discrecional de viajeros con conductor en vehículos de hasta nueve plazas que circula íntegramente en el ámbito del Área Metropolitana de Barcelona del Consejo Metropolitano del Area Metropolitana de Barcelona (nariadenie o organizácii nepravidelnej mestskej osobnej dopravy vo vozidlách s vodičom, ktoré nemajú viac ako deväť miest na sedenie, vykonávanej výlučne na území Metropolitnej oblasti Barcelona, prijaté Metropolitnou radou metropolitnej oblasti Barcelona) z 26. júna 2018 (Boletín Oficial de la Provincia de Barcelona, z 9. júla 2018 a DOGC č. 7897, zo 14. júna 2019) (ďalej len „RVTC“) nadobudlo účinnosť 25. júla 2018.

13

RVTC v bodoch 4, 5 a 9 preambuly uvádza:

…

14

Článok 7 RVTC s názvom „Podanie žiadosti o predchádzajúce povolenie“ v odsekoch 1, 2 a 4 až 6 stanovuje:

„1.   Činnosť poskytovania služieb osobnej dopravy vozidlami s maximálnym počtom deviatich miest vrátane vodiča v rámci oblasti jednotnej správy mestskej dopravy zloženej z územia [AMB] je mestskou dopravou, a preto podlieha predchádzajúcemu získaniu povolenia na výkon tejto činnosti pre každé vozidlo používané na tento účel jeho držiteľom.

2.   O takéto povolenie žiada a prípadne sa vydá fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je kedykoľvek jeho jednoznačným držiteľom. Povolenia na vykonávanie činnosti sú vystavené na meno a týkajú sa konkrétneho vozidla. Musia uvádzať evidenčné číslo vozidla, číslo podvozku a ďalšie údaje, ktoré sa považujú za potrebné na jeho identifikáciu. Povolenie nie je platné pre všetky vozidlá, ktoré vlastní alebo prevádzkuje jeho držiteľ.

…

4.   V rámci územnej pôsobnosti tohto nariadenia možno poskytovať službu s miestom začatia a ukončenia služby pôvodom a miestom určenia len na základe povolení udelených zo strany [AMB] bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia [LOTT] týkajúce sa udelenia tohto povolenia alebo iných v ňom uvedených povolení.

5.   Povolenie vydané [AMB] je nad rámec ďalších povolení vydaných inými správnymi orgánmi na základe ich vlastných kompetencií.

6.   Na službu [PVV], ktorá nie je mestskou v zmysle článku 7 [tohto nariadenia] sa nevzťahuje ani [toto] nariadenie, ani systém udeľovania povolení, ktorý [toto nariadenie] upravuje.“

15

Článok 9 tohto nariadenia s názvom „Právny režim povolení“ znie:

„Vydanie povolenia zodpovedá nasledujúcemu právnemu režimu:

1.   Vydanie povolenia je podmienené splnením podmienok stanovených v Ley 12/1987 [de regulación del transporte de viajeros por carretera mediante vehículos de motor de la Comunidad Autónoma de Cataluña (zákon č. 12/1987 o úprave osobnej cestnej dopravy motorovými vozidlami, autonómnej oblasti Katalánsko) z 28. mája [1987 (BOE č. 151, z 25. júna 1987, s. 19159)], Decreto 319/1990 [por el cual se aprueba el Reglamento de regulación del transporte de viajeros por carretera mediante vehículos de motor, del Consejo Ejecutivo de la Generalidad de Cataluña (dekrét č. 319/1990, ktorým sa schvaľuje právna úprava osobnej cestnej dopravy motorovými vozidlami, výkonnej rady Katalánskej samosprávy) z 21. decembra [1990 (DOGC č. 1387, z 31. decembra 1990)] a tohto nariadenia jeho žiadateľom.

…

3.   Povolenie sa týka len jedného vozidla a môže byť využívané jeho držiteľom alebo jeho zamestnancami, ktorí sú zamestnaní na základe pracovnej zmluvy.

…“

16

Podľa článku 10 uvedeného nariadenia s názvom „Určenie počtu povolení“:

„1.   [AMB] je zodpovedná za stanovenie maximálneho počtu povolení na poskytovanie služieb nepravidelnej mestskej dopravy cestujúcich prostredníctvom prenajatých vozidiel s vodičom. Počet sa určuje tak, aby sa zabezpečila dostatočná dostupnosť služieb pre občanov za optimálnych podmienok bez toho, aby bola dotknutá záruka ekonomickej rentability pre prevádzkovateľov.

2.   Vytvorenie nových trvalých alebo dočasných povolení alebo zníženie ich súčasného počtu si vyžaduje prijatie rozhodnutia, ktorým sa určí jeho nevyhnutnosť a vhodnosť, berúc do úvahy najmä tieto faktory:

17

Článok 11 toho istého nariadenia s názvom „Systém udeľovania povolení“ stanovuje:

„1.   Povolenia sa vydávajú v súlade so zásadami a pravidlami stanovenými zákonom č. 12/1987 [o úprave osobnej cestnej dopravy motorovými vozidlami], dekrétom 319/1990 [ktorým sa schvaľuje právna úprava osobnej cestnej dopravy motorovými vozidlami] alebo týmto nariadením a v súlade s administratívnymi postupmi stanovenými podľa tohto nariadenia.

2.   [AMB] vydáva povolenia fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré spĺňajú podmienky potrebné na ich získanie. Na tento účel [AMB] prijíma základy oznámení o začatí konaní o vydaní nových povolení, ktoré spresňujú postup udeľovania, ktorý musí v každom prípade zabezpečiť dodržiavanie zásad verejnosti, rovnosti príležitostí, voľnej hospodárskej súťaže a zákazu diskriminácie. Prideľovanie sa vykonáva žrebovaním spomedzi žiadostí, ktoré spĺňajú požadované podmienky.

3.   Osoby, ktoré majú záujem o získanie povolenia, musia podať žiadosť, v ktorej preukážu [že splnili] požadované podmienky a tieto osoby budú zapísané do zoznamu uchádzačov v súlade s lehotami a formami stanovenými v predmetných oznámeniach.

4.   Postup vydania zabezpečí, aby dotknuté osoby boli vypočuté a aby sa odvetvové organizácie mohli odvolávať na to, čo považujú za vhodné na obranu svojich záujmov.

5.   Táto právna úprava sa uplatňuje aj na povolenia umožňujúce poskytovanie mestskej služby sezónneho charakteru alebo na určité podujatia.“

18

RVTC obsahuje „Prechodné ustanovenie“, ktoré znie takto:

„Platné sú povolenia na dopravu upravené [týmto] nariadením, ktoré udelila [bývalá] Entidad Municipal Metropolitana de Barcelona (Corporación Metropolitana de Barcelona) [Municipálny metropolitný orgán Barcelony (Metropolitná korporácia v Barcelone)] a Entidad Metropolitana del Transporte [Metropolitný dopravný orgán], ako aj povolenia, ktoré vydala Generalitat de Cataluña [vláda Katalánska] v súlade s Orden por la que se desarrolla el Reglamento de la Ley de Ordenación de los Transportes Terrestres, aprobado por el Real Decreto 1211/1990, de 28 de septiembre (ministerská vyhláška vykonávajúca nariadenie k zákonu o organizácii pozemnej dopravy, prijatá kráľovským dekrétom č. 1211/1990, z 28. septembra 1990), z 30. júla 1998 (BOE č. 192, z 12. augusta 1998, s. 27466), ktorá stanovila prvé obmedzenie podľa pomeru jednej tridsiatiny počtu licencií pre taxislužby, a ktoré pôsobia v čase nadobudnutia účinnosti tohto predpisu, ktoré sa naďalej spravujú a podliehajú týmto predpisom.“

19

Podľa dvoch „Dodatkových ustanovení“ uvedených v RVTC:

„Po prvé. Celkový počet povolení je obmedzený na povolenia udelené v súlade s predchádzajúcim prechodným ustanovením. Úlohou Instituto Metropolitano del Taxi [Metropolitný inštitút taxislužby] je navrhnúť prijatie rozhodnutia stanovujúceho maximálny počet povolení okrem tých, ktoré sú stanovené v prechodnom ustanovení. Počet povolení platných v danom okamihu nemôže v žiadnom prípade prekročiť pomer jedna licencia na služby [PVV] k tridsiatim licenciám na taxík. Právomoci zverené Metropolitnému inštitútu taxislužby v článku 5 ods. 2 [tohto] nariadenia zahŕňajú oznámenie o začatí konania a rozhodnutie o vydaní nových povolení okrem tých, na ktoré sa vzťahuje prechodné ustanovenie…

Po druhé. Právomoci zverené Metropolitnému inštitútu taxislužby v článku 5 ods. 2 [tohto] nariadenia zahŕňajú oznámenie o začatí konania a rozhodnutie o vydaní nových sezónnych povolení pre jednotlivé podujatia. Tieto oznámenia sú v súlade s týmito pravidlami:

20

Tribunal Superior de Justicia de Cataluña (Vyšší súd Katalánska, Španielsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, uvádza, že v roku 2009 bolo zrušené obmedzenie počtu licencií na služby PVV na tridsatinu licencií na taxislužby, ktoré dovtedy stanovovala španielska právna úprava. Toto zrušenie malo do roku 2015 za následok výrazné zvýšenie počtu poskytovateľov týchto služieb v Metropolitnej oblasti Barcelona, čo je jav, ktorý mala AMB v úmysle s prijatím RVTC zastaviť.

21

Cieľom RVTC je regulovať službu PVV v celej aglomerácii Barcelona, ktorá na účely dopravy osôb taxíkmi alebo osobnými vozidlami s vodičom predstavuje mestskú zónu. Na poskytovanie takýchto služieb v tejto aglomerácii toto nariadenie najmä vyžaduje, aby podniky, ktoré už majú povolenie na poskytovanie mestských a medzimestských služieb PVV v Španielsku, získali dodatočnú licenciu udelenú od AMB. Okrem toho toto nariadenie využíva možnosť, ktorú ponúka článok 48 ods. 3 LOTT, obmedziť počet licencií povoľujúcich služby PVV na tridsatinu z počtu licencií udelených na taxislužby.

22

P&L je držiteľkou povolení na prevádzkovanie služby PVV a pred vnútroštátnym súdom spochybňuje RVTC. P&L a štrnásť ďalších podnikov, ktoré v čase prijatia RVTC už poskytovali služby PVV v tejto oblasti, vrátane podnikov spojených s medzinárodnými online platformami, sa totiž domnievajú, že vzhľadom na obmedzenia a kvóty, ktoré im ukladá RVTC, jeho jediným cieľom prijatia bolo brániť ich činnosti, a to výlučne s cieľom chrániť záujmy odvetvia taxislužieb. P&L a tieto ďalšie podniky tak navrhujú, aby vnútroštátny súd vyhlásil RVTC za absolútne neplatné.

23

Asociación Nacional del Taxi (Antaxi) (ďalej len „ANT“), Asociación Profesional Élite Taxi, Sindicat del Taxi de Catalunya (STAC), Tapoca VTC1 SL a Agrupació Taxis Companys vstúpili do tohto konania ako vedľajší účastníci na podporu AMB.

24

Tribunal Superior de Justicia de Cataluña (Vyšší súd Katalánska) konštatuje, že taxislužby a služby prenájmu vozidiel s vodičom (ďalej len „PVV“) si navzájom konkurujú, pokiaľ ide o služby mestskej osobnej dopravy. Taxislužby ako „služba všeobecného záujmu“ podliehajú vlastnej právnej úprave a obmedzeniu počtu licencií potrebných na výkon ich činnosti a ich tarify podliehajú predchádzajúcemu administratívnemu povoleniu. Hoci ich obvyklá oblasť pôsobnosti sa nachádza v mestskej oblasti, taxislužby môžu poskytovať aj medzimestské dopravné služby pri dodržiavaní príslušných požiadaviek.

25

Podľa vnútroštátneho súdu musia poskytovatelia služieb PVV získať na výkon tejto činnosti tiež povolenia, ktoré sú vydávané v obmedzenom počte. Spresňuje, že v čase vzniku skutkových okolností vo veci samej mohli PVV poskytovať medzimestské a mestské dopravné služby na celom území štátu za sadzby, ktoré nepodliehali predchádzajúcemu schváleniu, ale systému dohodnutých cien, ktorý používateľovi umožňuje vopred poznať – a prípadne cez internet zaplatiť – celkovú cenu za poskytnutú službu. Na rozdiel od taxíkov PVV nemôžu používať pruhy pre autobusy, nemajú k dispozícii zastávky na verejnej komunikácii a nemôžu získavať zákazníkov priamo na verejnej komunikácii, ak poskytovanie služby nebolo vopred dohodnuté.

26

Vnútroštátny súd uvádza, že v roku 2018 Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) rozhodol, že pomer 1 k 30 medzi počtom licencií na služby PVV a počtom licencií na taxislužby nebol nikdy odôvodnený akýmkoľvek objektívnym dôvodom. Z toho vyvodzuje, že článok 48 ods. 3 LOTT, ktorý umožnil obmedzenie licencií na služby PVV prostredníctvom RVTC, možno považovať za svojvoľný, a teda je v rozpore s článkom 49 ZFEÚ, keďže podnikom poskytujúcim služby PVV v Európskej únii prakticky znemožňuje usadiť sa v Metropolitnej oblasti Barcelona, a so zákazom brániť obchodu v rámci Únie poskytnutím štátnej pomoci stanoveným v článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

27

Tribunal Superior de Justicia de Cataluña (Vyšší súd Katalánska) má rovnaké pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť s týmito ustanoveniami práva Únie režimu „zdvojených povolení“, ktorému v Metropolitnej oblasti Barcelona podliehajú služby PVV. Keďže článok 91 LOTT a článok 182 ods. 2 ROTT v čase skutkových okolností vo veci samej stanovovali, že povolenia na výkon činnosti PVV umožňujú poskytovať „mestské a medzimestské služby na celom území štátu“, skutočnosť, že AMB doplnila požiadavku licencie na poskytovanie mestských služieb PVV v Metropolitnej oblasti Barcelona, ktorá podlieha dodatočným požiadavkám, možno považovať za stratégiu, ktorej cieľom je minimalizovať hospodársku súťaž medzi službami PVV vo vzťahu k taxislužbám.

28

Podľa vnútroštátneho súdu sa dôvody RVTC, ktoré uviedla AMB, týkajú predovšetkým skutočnosti, že služby PVV ohrozujú ekonomickú životaschopnosť taxislužby, spôsobujú im nekalú hospodársku súťaž a vedú k intenzívnemu využívaniu komunikácií. Ďalej 10523 licencií na taxislužby, ktoré udelil AMB, je dostačujúcich na to, aby zodpovedalo potrebám obyvateľstva a zároveň zabezpečilo rentabilitu činnosti taxíkov. Na záver sa AMB odvolávala na ochranu životného prostredia.

29

Podľa tohto súdu však ekonomické úvahy týkajúce sa situácie taxíkov nemôžu odôvodniť opatrenia obsiahnuté v RVTC. Pokiaľ ide o úvahy týkajúce sa používania komunikácií, AMB opomenula vyvážiť účinok zníženia používania súkromného vozidla, ktorý môžu vytvoriť služby PVV. Okrem toho PVV sú povinné mať parkovacie priestory a nemôžu ani jazdiť prázdne s cieľom vyhľadať zákazníkov, ani parkovať na verejnej komunikácii a čakať na nich. Rovnako úvahy o životnom prostredí neberú do úvahy existujúce techniky, ktoré môžu zabezpečiť poskytovanie služby prostredníctvom vozidiel, ktoré sú málo znečisťujúce alebo dokonca neznečisťujúce. Okrem toho vozový park taxislužby je kvalifikovaný ako „čistý“ bez toho, aby boli uvedené dôvody, pre ktoré sa tento prívlastok nevzťahuje na vozový park PVV. Zdá sa, že hlavným cieľom AMB bolo prostredníctvom RVTC zachovať alebo chrániť záujmy odvetvia taxislužieb.

30

Za týchto podmienok Tribunal Superior de Justicia de Cataluña (Vyšší súd Katalánska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31

AMB sa domnieva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z troch dôvodov. V prvom rade návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza uplatniteľnú regionálnu a miestnu právnu úpravu a opomína spresniť okolnosť, že existuje právna úprava, na ktorej sú založené ustanovenia RVTC, tak pokiaľ ide o právomoc AMB, ako aj odôvodnenie tohto nariadenia týkajúce sa ochrany životného prostredia. Ďalej, prvky sporu sa týkajú len jedného členského štátu a prejudiciálne otázky sa týkajú skôr výkladu vnútroštátneho práva než výkladu práva Únie. AMB napokon zdôrazňuje podľa jej názoru tendenčnú formuláciu prejudiciálnych otázok, ktorá má za cieľ ovplyvniť Súdny dvor vo veci samej.

32

P&L uvádza, že prvá prejudiciálna otázka sa okrem RVTC týka „zákonných a vykonávacích“ ustanovení. Obmedzenie stanovené pre udelenie licencií na služby PVV na jednu tridsatinu licencií na taxislužby však vyplýva výlučne z RVTC. Táto prvá otázka preto prekračuje rámec sporu prejednávaného pred vnútroštátnym súdom, a preto nie je relevantná pre jeho vyriešenie.

33

Podľa ANT vnútroštátny súd v skutočnosti kladie štyri prejudiciálne otázky, dve týkajúce sa výkladu ustanovení upravujúcich slobodu usadiť sa a dve týkajúce sa výkladu ustanovení, ktoré sú súčasťou režimu štátnej pomoci.

34

Dve otázky týkajúce sa slobody usadiť sa by mali byť vyhlásené za neprípustné, pretože Súdny dvor na ne už odpovedal v tom zmysle, že vzhľadom na to, že akékoľvek obmedzenie slobody usadiť sa musí byť odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, vnútroštátny súd by mal, ak sa rovnako ako vnútroštátny súd domnieva, že takýto dôvod neexistuje, upustiť od uplatnenia alebo zrušiť predmetné vnútroštátne ustanovenie. Okrem toho, ak by sa tieto otázky vykladali v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa pýta, či sú ustanovenia RVTC v súlade s požiadavkami nevyhnutnosti a proporcionality, boli by neprípustné, pretože by sa od Súdneho dvora požadovalo, aby vykonal analýzu, ktorú mu neprináleží vykonať, ale ktorá prináleží vnútroštátnemu súdu. Navyše Tribunal Supremo (Najvyšší súd) už takúto analýzu vykonal bez pochybností o zlučiteľnosti dotknutých vnútroštátnych ustanovení s právom Únie, čo preukazuje, že otázky položené vnútroštátnym súdom nie sú na účely rozhodnutia sporu vo veci samej užitočné.

35

Rovnako obe otázky týkajúce sa zákazu štátnej pomoci sú neprípustné, pretože Súdny dvor v rozsudku zo 14. januára 2015, Eventech (C‑518/13, EU:C:2015:9), jasne odpovedal na podobné otázky bez toho, aby vnútroštátny súd poskytol akékoľvek vysvetlenie, pokiaľ ide o potrebu spresniť alebo objasniť túto judikatúru v prejednávanej veci.

36

Podľa ustálenej judikatúry prislúcha v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vo veci koná a musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitné črty konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na účely vyhlásenia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 20. septembra 2022, VD a SR, C‑339/20 a C‑397/20, EU:C:2022:703, bod 56 ako aj citovaná judikatúra).

37

Odmietnuť rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd, možno len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, keď Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (rozsudok z 20. septembra 2022, VD a SR, C‑339/20 a C‑397/20, EU:C:2022:703, bod 57 ako aj citovaná judikatúra).

38

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že nevyhnutnosť dopracovať sa k výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, resp. aby aspoň objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú (rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 49 a citovaná judikatúra).

39

Z článku 94 písm. a) a c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora tak vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania musí obsahovať najmä stručné zhrnutie predmetu sporu, ako aj relevantné skutočnosti, ktoré zistil vnútroštátny súd, alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého prejudiciálne otázky vychádzajú, ako aj uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní.

40

V prejednávanej veci po prvé, pokiaľ ide o námietku AMB, podľa ktorej návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza celú relevantnú vnútroštátnu, regionálnu a miestnu právnu úpravu, treba konštatovať, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje dostatok informácií na to, aby Súdny dvor mohol pochopiť tak právny a skutkový rámec sporu vo veci samej, ako aj zmysel a rozsah položených prejudiciálnych otázok. Z toho vyplýva, že uvedený návrh spĺňa požiadavky stanovené v článku 94 písm. a) Rokovacieho poriadku.

41

Po druhé P&L tým, že tvrdí, že prejudiciálne otázky odkazujú na vnútroštátne zákony a iné právne predpisy, hoci spor vo veci samej sa týka len zákonnosti RVTC, v skutočnosti vyzýva Súdny dvor, aby sám určil presné hranice uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, čo z jeho právomoci nevyplýva.

42

Súdny dvor má totiž v rámci rozdelenia právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi zohľadniť skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzilo rozhodnutie vnútroštátneho súdu. Preskúmanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa preto musí uskutočniť z hľadiska výkladu vnútroštátneho práva poskytnutého vnútroštátnym súdom [rozsudok z 20. októbra 2022, Centre public d’action sociale de Liège (Zrušenie alebo pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate), C‑825/21, EU:C:2022:810, bod 35].

43

Preto vzhľadom na to, že vnútroštátny súd jasne vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, Súdnemu dvoru neprináleží preverovať ich správnosť (rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 50).

44

Po tretie článok 94 písm. c) rokovacieho poriadku vyžaduje, aby vnútroštátny súd uviedol dôvody, ktoré ho viedli k otázke týkajúcej sa výkladu ustanovení práva Únie, ktoré sú predmetom prejudiciálnych otázok. Formulácia prejudiciálnych otázok, aj keby smerovala k ovplyvneniu Súdneho dvora, ako to tvrdí AMB, nemôže sama osebe spôsobiť neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže takáto okolnosť nezodpovedá žiadnemu z prípadov uvedených v bode 37 tohto rozsudku.

45

Po štvrté aj za predpokladu, že ako tvrdí ANT, odpovede, ktoré treba dať na prejudiciálne otázky, v prejednávanej veci jasne vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, z článku 99 rokovacieho poriadku vyplýva, že takáto okolnosť nemá za následok neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale oprávnenie Súdneho dvora na ne odpovedať uznesením.

46

Po piate, keďže sa položené prejudiciálne otázky týkajú výkladu článku 49 a článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ANT nesprávne tvrdí, že tieto otázky sa obmedzujú na to, že od Súdneho dvora sa žiada, aby vykonal posúdenie skutkového stavu, ktoré mu neprináleží.

47

Po šieste okolnosť, že vnútroštátny Najvyšší súd už v rámci sporu, ktorý je podobný sporu vo veci samej, už preskúmal potenciálnu relevantnosť ustanovení práva Únie uvedených vnútroštátnym súdom, nemôže spôsobiť neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania smerujúceho k tomu, aby Súdny dvor rozhodol o výklade týchto ustanovení v súlade s článkom 267 ZFEÚ. Takáto okolnosť totiž nezodpovedá žiadnemu z prípadov neprípustnosti pripomenutých v bode 37 tohto rozsudku.

48

Po siedme v rozsahu, v akom AMB uvádza, že všetky aspekty sporu vo veci samej sú obmedzené na jediný členský štát, treba pripomenúť, že vnútroštátny súd spresnil, že žaloba spoločnosti P&L je súčasťou súboru pätnástich žalôb smerujúcich k zrušeniu RVTC, z ktorých jedna bola podaná online „medzinárodnými platformami“, čo naznačuje, že žaloba vo veci samej smeruje k zrušeniu ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatňujú aj na štátnych príslušníkov iných členských štátov, takže rozhodnutie, ktoré vnútroštátny súd prijme v nadväznosti na tento rozsudok, môže mať účinky aj voči týmto štátnym príslušníkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2013, Libert a i., C‑197/11 a C‑203/11, EU:C:2013:288, bod 35).

49

Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak sa naň vnútroštátny súd obráti v rámci konania o neplatnosť ustanovení, ktoré sa uplatňujú nielen na štátnych príslušníkov, ale takisto na štátnych príslušníkov iných členských štátov, rozhodnutie, ktoré uvedený súd prijme po vydaní jeho rozsudku v prejudiciálnom konaní, bude mať účinky aj voči štátnym príslušníkom iných členských štátov, čo odôvodňuje rozhodnutie Súdneho dvora poskytnúť odpoveď na otázky položené v súvislosti s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ týkajúcimi sa základných slobôd aj napriek tomu, že všetky okolnosti sporu vo veci samej sa obmedzujú len na jediný členský štát (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, bod 32 a citovaná judikatúra).

50

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

51

Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd najmä v podstate pýta, či sa má článok 107 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave uplatniteľnej na aglomeráciu, ktorá jednak stanovuje, že na výkon činnosti služieb PVV v tejto aglomerácii sa vyžaduje osobitné povolenie popri vnútroštátnom povolení vyžadovanom na poskytovanie mestských a medzimestských služieb PVV, a jednak, že počet licencií na služby PVV je obmedzený na tridsatinu licencií na taxislužby vydaných pre uvedenú aglomeráciu.

52

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na kvalifikáciu opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, sa vyžaduje, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah štátu alebo o zásah zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (rozsudok z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko, C‑933/19 P, EU:C:2021:905, bod 103, ako aj citovaná judikatúra).

53

Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa použitia štátnych prostriedkov, treba pripomenúť, že pojem štátna pomoc zahŕňa nielen pozitívne plnenia, ako sú subvencie, ale aj zásahy, ktoré v rozličných formách znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a ktoré, hoci nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, majú rovnakú povahu a zhodné účinky (rozsudok zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 33 a citovaná judikatúra).

54

V dôsledku toho treba na účely zistenia existencie štátnej pomoci preukázať dostatočne priamu súvislosť medzi výhodou poskytnutou príjemcovi na jednej strane a znížením štátneho rozpočtu, či dokonca dostatočne konkrétnym ekonomickým rizikom výdavkov zaťažujúcich tento rozpočet (rozsudok zo 14. januára 2015, Eventech, C‑518/13, EU:C:2015:9, bod 34 a citovaná judikatúra).

55

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nijako nevyplýva, že právna úprava dotknutá vo veci samej zahŕňa použitie štátnych prostriedkov.

56

Konkrétne sa zdá, že na jednej strane ani požiadavka povolenia vydaného zo strany AMB na vykonávanie činnosti služieb PVV v aglomerácii Barcelony, ani obmedzenie počtu licencií na takéto služby na jednu tridsatinu licencií na taxislužbu vydaných pre uvedenú aglomeráciu neznamenajú pozitívne plnenia, ako sú dotácie v prospech podnikov poskytujúcich taxislužby, ani nezmierňujú záťaž, ktorá zvyčajne zaťažuje rozpočet týchto podnikov.

57

Na druhej strane sa nezdá, že by tieto dve opatrenia viedli k zníženiu štátneho rozpočtu alebo k dostatočne konkrétnemu ekonomickému riziku výdavkov zaťažujúcich štátny rozpočet, z ktorých by mohli mať prospech podniky poskytujúce taxislužby.

58

Za týchto podmienok treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ nebráni právnej úprave uplatniteľnej na aglomeráciu, ktorá jednak stanovuje, že na výkon činnosti služieb PVV v tejto aglomerácii sa vyžaduje osobitné povolenie popri vnútroštátnom povolení vyžadovanom na poskytovanie mestských a medzimestských služieb PVV, a jednak, že počet licencií na také služby PVV je obmedzený na tridsatinu licencií na taxislužby vydaných pre uvedenú aglomeráciu, pokiaľ tieto opatrenia nemôžu predstavovať záväzok poskytnúť štátne prostriedky v zmysle tohto ustanovenia.

59

Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd tiež v podstate pýta, či článok 49 ZFEÚ bráni právnej úprave uplatniteľnej na aglomeráciu, ktorá jednak stanovuje, že na výkon činnosti služieb PVV v tejto aglomerácii sa vyžaduje osobitné povolenie popri vnútroštátnom povolení vyžadovanom na poskytovanie mestských a medzimestských služieb PVV, a jednak, že počet licencií na také služby PVV je obmedzený na tridsatinu licencií na taxislužby vydaných pre uvedenú aglomeráciu.

60

Článok 49 prvý odsek ZFEÚ stanovuje, že v rámci ustanovení, ktoré sú uvedené v kapitole 2 hlave IV tretej časti Zmluvy o FEÚ, sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu.

61

Podľa ustálenej judikatúry za obmedzenia slobody usadiť sa treba považovať všetky opatrenia, ktoré zakazujú výkon slobody zaručenej článkom 49 ZFEÚ, bránia jej alebo ju robia menej atraktívnou (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, bod 61, ako aj citovaná judikatúra).

62

Ako to v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 51 až 55 svojich návrhov, na jednej strane požiadavka osobitného povolenia na výkon činnosti služieb PVV v aglomerácii Barcelony popri vnútroštátnom povolení vyžadovanom na poskytovanie mestských a medzimestských služieb PVV, sama osebe predstavuje obmedzenie výkonu slobody zaručenej článkom 49 ZFEÚ, keďže takáto požiadavka účinne obmedzuje prístup akéhokoľvek novo prichádzajúceho poskytovateľa na trh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, EU:C:2009:141, bod 34; pozri tiež analogicky rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C‑390/99, EU:C:2002:34, bod 29).

63

Na druhej strane to platí aj v prípade obmedzenia počtu licencií na takéto služby PVV na tridsatinu počtu licencií na taxislužby vydané pre uvedenú aglomeráciu, ktoré treba kvalifikovať za obmedzenie slobody usadiť sa, pretože takéto obmedzenie obmedzuje počet poskytovateľov služieb PVV usadených v tejto aglomerácii.

64

Podľa ustálenej judikatúry je obmedzenie slobody usadiť sa prípustné iba pod podmienkou, že je v prvom rade odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, a v druhom rade, že rešpektuje zásadu proporcionality, čo znamená, že je spôsobilé koherentne a systematicky zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a že nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, bod 65 ako aj citovaná judikatúra).

65

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z pripomienok AMB a španielskej vlády pred Súdnym dvorom vyplýva, že dvomi opatreniami, o ktoré ide vo veci samej, má RVTC za cieľ predovšetkým zabezpečiť kvalitu, bezpečnosť a dostupnosť taxislužby v aglomerácii Barcelony, ktoré sa považujú za „službu všeobecného záujmu“, najmä zachovaním „spravodlivej rovnováhy“ medzi počtom poskytovateľov taxislužieb a počtom poskytovateľov služieb PVV, ďalej riadnu správu dopravy, premávky a verejného priestranstva v rámci tejto aglomerácie a napokon ochranu životného prostredia v uvedenej aglomerácii.

66

Pokiaľ ide konkrétnejšie o cieľ zabezpečiť kvalitu, bezpečnosť a dostupnosť taxislužby, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru v prvom rade vyplýva, že činnosť taxislužieb je silne regulovaná, keďže tieto služby podliehajú najmä kvótam na licencie, regulovaným tarifám, záväzku univerzálnej dopravy a prístupnosti pre osoby so zníženou mobilitou. Vzhľadom na tieto charakteristiky AMB považuje taxislužby za „službu všeobecného záujmu“, ktorá si ako dôležitá súčasť všeobecnej organizácie mestskej dopravy aglomerácie Barcelona zasluhuje byť chránená.

67

AMB ďalej uvádza, že hospodárska životaschopnosť činnosti taxislužby sa zdá byť ohrozená rastúcou hospodárskou súťažou vyplývajúcou z činnosti služieb PVV. Za týchto podmienok by zachovanie rovnováhy medzi týmito dvoma formami mestskej dopravy bolo politickými silami tak na celoštátnej, ako aj regionálnej úrovni, bolo vnímané ako vhodný a primeraný prostriedok na zabezpečenie zachovania taxislužby ako služby všeobecného záujmu začlenenej do globálneho modelu mestskej dopravy.

68

Napokon vnútroštátny súd a viacerí účastníci konania uviedli, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v rozsudku zo 4. júna 2018 konštatoval, že želaná organizácia a spôsoby mestskej dopravy patria do právomoci orgánov verejnej moci, že tieto orgány sa môžu v rámci takejto voľby rozhodnúť pre zachovanie taxislužby, ktoré zodpovedajú charakteristikám pripomenutým v bode 66 tohto rozsudku a predstavujú preto „službu všeobecného záujmu“, v dôsledku čoho je odôvodnené zachovať rovnováhu medzi týmto spôsobom mestskej dopravy a službami PVV s cieľom zabezpečiť zachovanie tejto služby všeobecného záujmu a že na tento účel sa stanovenie pomeru medzi licenciami na služby PVV a licenciami na taxislužby, ktoré môže dosiahnuť až jeden k tridsiatim, javí pri neexistencii menej reštriktívnej alternatívy, ako vhodné a primerané opatrenie.

69

V tejto súvislosti po prvé, ako poznamenal generálny advokát v bodoch 75 a 76 svojich návrhov, cieľ dobrej správy dopravy, premávky a využívania verejného priestoru aglomerácie na jednej strane, ako aj cieľ ochrany životného prostredia v takej aglomerácii na druhej strane, môžu predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. marca 2011, Komisia/Španielsko, C‑400/08, EU:C:2011:172, bod 74, ako aj z 30. januára 2018, X a Visser, C‑360/15 a C‑31/16, EU:C:2018:44, body 134 a 135).

70

Po druhé z ustálenej judikatúry naopak vyplýva, že ciele čisto ekonomickej povahy nemôžu predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý by mohol odôvodniť obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou (rozsudky z 11. marca 2010, Attanasio Group, C‑384/08, EU:C:2010:133, bod 55, a z 24. marca 2011, Komisia/Španielsko, C‑400/08, EU:C:2011:172, bod 74, ako aj citovaná judikatúra). Súdny dvor najmä rozhodol v tom zmysle, že cieľ zabezpečenia výnosnosti konkurenčnej autobusovej linky ako čisto ekonomický dôvod nemôže byť takýmto naliehavým dôvodom všeobecného záujmu (rozsudok z 22. decembra 2010, Yellow Cab Verkehrsbetrieb, C‑338/09, EU:C:2010:814, bod 51).

71

V prejednávanej veci, ako uviedol generálny advokát v bode 61 svojich návrhov, cieľ zabezpečiť ekonomickú životaschopnosť taxislužby treba tiež považovať za dôvod čisto ekonomickej povahy, ktorý nemôže predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu v zmysle judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

72

Z toho vyplýva, že na tento cieľ sa nemožno odvolávať najmä na odôvodnenie zachovania rovnováhy medzi dvoma druhmi mestskej dopravy, o ktoré ide vo veci samej, alebo pomeru licencií na služby PVV k licenciám na taxislužby, ktoré predstavujú úvahy čisto ekonomickej povahy.

73

Po tretie tieto konštatovania nie sú vyvrátené okolnosťou, že taxislužby sú v španielskom práve kvalifikované ako „služba všeobecného záujmu“.

74

Na jednej strane, ako správne uviedla Európska komisia na pojednávaní, cieľ sledovaný opatrením obmedzujúcim slobodu usadiť sa musí sám osebe predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu v zmysle judikatúry citovanej v bode 64 tohto rozsudku bez toho, aby kvalifikácia tohto cieľa vo vnútroštátnom práve mohla ovplyvniť posúdenie, ktoré sa má v tejto súvislosti vykonať.

75

Na druhej strane zo žiadneho dokumentu spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii nevyplýva, že by poskytovatelia taxislužieb vykonávajúci svoju činnosť v aglomerácii Barcelony boli poverení poskytovaním služby všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“) v zmysle článku 106 ods. 2 ZFEÚ, ani že neexistencia obmedzenia slobody poskytovateľov služieb PVV usadiť sa by z právneho alebo skutkového hľadiska bránila plneniu konkrétnej úlohy verejnej služby zverenej týmto poskytovateľom taxislužby.

76

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci majú členské štáty právo definovať rozsah a organizáciu svojich SVHZ s prihliadnutím najmä na ciele vlastné ich vnútroštátnej politike a že v tejto súvislosti majú členské štáty širokú mieru voľnej úvahy, ktorú môže Komisia spochybniť iba v prípade zjavného omylu, táto právomoc nie je neobmedzená a musí byť v každom prípade vykonaná pri dodržaní práva Únie (rozsudok z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, bod 95 ako aj citovaná judikatúra).

77

Podľa judikatúry Súdneho dvora môže služba vykazovať všeobecný hospodársky záujem, ak sa tento záujem vyznačuje osobitnými charakteristikami v porovnaní so záujmom, ktorý zahŕňajú iné hospodárske činnosti (rozsudok zo 7. novembra 2018, Komisia/Maďarsko, C‑171/17, EU:C:2018:881, bod 51 a citovaná judikatúra).

78

Okrem toho na to, aby sa služba mohla považovať za SVHZ, musí sa poskytovať pri vykonávaní osobitných úloh verejného záujmu, ktorými poveril príslušný členský štát poskytovateľa (rozsudok zo 7. novembra 2018, Komisia/Maďarsko, C‑171/17, EU:C:2018:881, bod 52).

79

Dôležité teda je, aby podniky, ktorým bola poskytnutá pomoc, boli skutočne poverené realizáciou záväzkov služby vo verejnom záujme a aby tieto záväzky boli jasne definované vo vnútroštátnom práve, čo predpokladá existencii jedného alebo viacerých aktov verejnej moci, ktoré dostatočne jasne vymedzujú aspoň povahu, trvanie a rozsah záväzkov služby vo verejnom záujme, ktoré prislúchajú podnikom povereným plnením týchto záväzkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma del País Vasco a i./Komisia, C‑66/16 P až C‑69/16 P, EU:C:2017:999, body 72 a 73).

80

Okrem toho článok 106 ods. 2 ZFEÚ jednak stanovuje, že podniky poverené poskytovaním SVZH podliehajú pravidlám hospodárskej súťaže, pokiaľ uplatňovanie týchto pravidiel nebráni právne alebo fakticky plneniu osobitných úloh, ktoré im boli zverené, a jednak, že rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmom Únie. Samotné znenie článku 106 ods. 2 ZFEÚ tak preukazuje, že výnimky z pravidiel Zmluvy sú dovolené len v prípade, že sú nevyhnutné na splnenie určitých úloh, ktoré boli zverené podniku poverenému správou SVHZ (rozsudok z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, body 96 a 97).

81

Okolnosť, že činnosť taxislužby vykazuje charakteristické znaky uvedené v bode 66 tohto rozsudku, a teda je silne regulovaná, neumožňuje preukázať, že záujem, ktorý sa spája s touto činnosťou, má v zmysle judikatúry citovanej v bode 77 tohto rozsudku osobitné vlastnosti v porovnaní so záujmom spájaným s inými hospodárskymi činnosťami, ani že poskytovateľom taxislužby bola zverená osobitná úloha vo verejnom záujme prostredníctvom aktov verejnej moci, ktoré sú v tomto zmysle dostatočne presné.

82

Po štvrté, hoci z charakteristík uvedených v bode 66 tohto rozsudku vyplýva, že cieľom právnej úpravy taxislužby je najmä zabezpečiť kvalitu, bezpečnosť a dostupnosť tejto služby v prospech užívateľov, zdá sa, že opatrenia, o ktoré ide vo veci samej, samy osebe nesledujú tieto ciele.

83

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa v prejednávanej veci možno ako na naliehavé dôvody všeobecného záujmu na účely odôvodnenia opatrení, o ktoré ide vo veci samej, odvolávať len na ciele riadnej správy dopravy, premávky a verejného priestranstva na jednej strane a ochrany životného prostredia na druhej strane.

84

Pokiaľ ide o otázku, či sú tieto opatrenia vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľov uvedených v bode 83 tohto rozsudku koherentným a systematickým spôsobom a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ich dosiahnutie, treba rozlišovať medzi požiadavkou druhého povolenia na výkon činnosti v oblasti služieb PVV a obmedzením počtu licencií na služby PVV na tridsatinu z počtu licencií na taxislužby.

85

Pokiaľ ide o požiadavku osobitného povolenia na poskytovanie služieb PVV v aglomerácii Barcelony, z ustálenej judikatúry v prvom rade vyplýva, že režim predchádzajúceho správneho povolenia nemôže odôvodňovať diskrečné konanie vnútroštátnych orgánov, ktoré by mohlo zbaviť ustanovenia práva Únie, najmä tie, ktoré sa týkajú základných slobôd, o ktoré ide vo veci samej, ich potrebného účinku (rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C‑390/99, EU:C:2002:34, bod 35 a citovaná judikatúra).

86

Preto na to, aby bol systém predchádzajúceho správneho povolenia odôvodnený, hoci predstavuje výnimku z takýchto základných slobôd, musí byť v každom prípade založený na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách takým spôsobom, aby ohraničovali výkon voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov tak, aby nebola vykonávaná svojvoľne (rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C‑390/99, EU:C:2002:34, bod 35 a citovaná judikatúra).

87

Za potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa nemožno považovať opatrenie zavedené členským štátom, ktoré v podstate duplikuje kontroly, ktoré už boli vykonané v rámci iných konaní, či už v tom istom štáte, alebo v inom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C‑390/99, EU:C:2002:34, bod 36).

88

Napokon predchádzajúce povoľovacie konanie by bolo potrebné len vtedy, ak by sa následná kontrola mala považovať za príliš oneskorenú na to, aby sa zabezpečila jej skutočná účinnosť a umožnilo sa jej dosiahnuť sledovaný cieľ (rozsudok z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C‑390/99, EU:C:2002:34, bod 39).

89

V prejednávanej veci po prvé požiadavka predchádzajúceho povolenia môže byť určite vhodná na dosiahnutie cieľov riadnej správy dopravy, premávky a verejného priestranstva, ako aj ochrany životného prostredia. Okrem toho vzhľadom na povahu predmetnej služby, ktorá zahŕňa používanie osobných automobilov, ktoré často nemožno odlíšiť od iných vozidiel tejto kategórie používaných na súkromné účely, navyše na rozsiahlom území mesta, následná kontrola sa môže považovať za príliš oneskorenú na to, aby sa zabezpečila jej skutočná účinnosť a aby sa jej umožnilo dosiahnuť sledované ciele. Z toho vyplýva, že požiadavku takéhoto predchádzajúceho povolenia možno považovať za nevyhnutnú v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 88 tohto rozsudku.

90

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 64 a 86 tohto rozsudku je však ešte potrebné, aby kritériá uplatniteľné na udelenie, odmietnutie a prípadne odňatie licencií na služby PVV boli vhodné na zabezpečenie dosiahnutia týchto cieľov koherentným a systematickým spôsobom, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

91

Po druhé, keďže P&L pred Súdnym dvorom najmä tvrdí, že príslušný správny orgán si vyhradzuje v závislosti od situácie na trhu právo zrušiť licenciu na služby PVV, bude úlohou vnútroštátneho súdu najmä overiť, či je výkon voľnej úvahy zverenej tomuto orgánu v súlade s uvedenými kritériami dostatočne vymedzený v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 86 tohto rozsudku, aby nebola vykonávaná svojvoľne.

92

Po tretie, keďže P&L okrem iného tvrdí, že požiadavka osobitného povolenia na poskytovanie služieb PVV v aglomerácii Barcelona duplikuje existujúce postupy a požiadavky uložené na vydanie vnútroštátneho povolenia stanoveného na výkon tejto činnosti, bude potrebné, aby sa vnútroštátny súd v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 87 tohto rozsudku uistil, že postupy stanovené na vydanie tohto osobitného povolenia sa neprekrývajú s kontrolami, ktoré už boli vykonané v rámci tohto iného konania v tom istom členskom štáte.

93

Pri skúmaní nevyhnutnosti požiadavky takéhoto osobitného povolenia bude musieť vnútroštátny súd najmä posúdiť, či osobitosti aglomerácie Barcelony odôvodňujú zavedenie tejto požiadavky popri požiadavke týkajúcej sa získania vnútroštátneho povolenia na dosiahnutie cieľov riadnej správy dopravy, premávky a verejného priestranstva, ako aj ochrany životného prostredia v rámci tejto aglomerácie.

94

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 80 a 81 svojich návrhov, z konania pred Súdnym dvorom nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by umožňovala preukázať spôsobilosť opatrenia obmedzenia licencií na služby PVV na tridsatinu licencií na taxislužby zabezpečiť dosiahnutie cieľov riadnej správy dopravy, premávky a verejného priestranstva, ako aj ochrany životného prostredia.

95

V tejto súvislosti sa zdá, že tak z bodu 9 preambuly RVTC, ako aj zo štruktúry RVTC, ako je zrejmé najmä z jeho článkov 7 a 9 až 11, vyplýva, že obmedzenie licencií na poskytovanie služieb PVV predstavuje kľúčový prvok, ktorým sa toto nariadenie snaží dosiahnuť tieto ciele.

96

V rámci konania pred Súdnym dvorom však tvrdenia, ktoré uvádzajú najmä P&L, Tapoca VTC1 a Komisia, podľa ktorých

AMB ani španielska vláda nevyvrátili. V odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom na pojednávaní totiž táto vláda uviedla, že nemá vedomosti o existencii žiadnej štúdie vplyvu vozového parku PVV na dopravu, premávku, verejné priestranstvá a životné prostredie v aglomerácii Barcelony, ani o existencii štúdie, ktorá predpokladá účinky právnej úpravy zavedenej prostredníctvom RVTC na dosiahnutie cieľov uvedených v bode 94 tohto rozsudku.

97

S výhradou posúdenia, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, a to aj s ohľadom na prípadné skutočnosti, s ktorými nebol Súdny dvor oboznámený, sa teda obmedzenie licencií na služby PVV na jednu tridsatinu licencií na taxislužby nezdá byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľov riadnej správy dopravy, premávky a verejného priestranstva.

98

Okrem toho nič v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nesmeruje k preukázaniu, že takéto obmedzenie licencií na služby PVV nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedených cieľov.

99

Nemožno totiž vylúčiť, že prípadný vplyv vozového parku PVV na dopravu, premávku a verejný priestor v aglomerácii Barcelony by mohol byť primerane obmedzený menej obmedzujúcimi opatreniami, ako sú opatrenia na organizáciu služieb PVV, obmedzenia týchto služieb počas určitých časových úsekov alebo aj obmedzenia premávky v určitých priestoroch.

100

Rovnako nemožno vylúčiť, že cieľ ochrany životného prostredia v aglomerácii Barcelony možno dosiahnuť opatreniami, ktoré menej zasahujú do slobody usadiť sa, akými sú emisné limity uplatňované na vozidlá premávajúce v tejto aglomerácii.

101

Aj v tomto prípade však prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či je pred ním preukázané, že menej obmedzujúce opatrenia neumožňujú dosiahnuť sledované ciele.

102

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať, že článok 49 ZFEÚ

103

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: