1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) sa týka výkladu článku 8 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 ( 2 ), ktorý treba vykladať v spojení s článkom 122 nariadenia (EÚ) 2017/1001 ( 3 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi majiteľom ochrannej známky Európskej únie so sídlom v Spojených štátoch amerických a distribútorom predmetného výrobku so sídlom v Nemecku a jeho dodávateľom so sídlom v Poľsku, ktorý sa týka údajného porušenia práv z tejto ochrannej známky týmito subjektmi.

3.

V osobitnom kontexte tejto žaloby, ktorá podlieha vlastným kritériám súdnej právomoci, má Súdny dvor doplniť svoju judikatúru o podmienkach uplatnenia osobitného pravidla stanoveného v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ktoré umožňuje žalovať viacerých žalovaných s bydliskom, resp. sídlom v rôznych členských štátoch na súde v mieste bydliska, resp. sídla len jedného z nich, hoci návrhy podané na vnútroštátnom súde smerujú proti rôznym spoločnostiam a ich konateľom, ktorí sú žalovaní nielen ako právni zástupcovia týchto spoločností, ale aj osobne.

4.

Uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že majiteľ ochrannej známky Európskej únie, ktorý sa domnieva, že je obeťou porušenia práv, môže podať žalobu len na jeden súd, ktorý bude mať právomoc rozhodovať o všetkých nárokoch týkajúcich sa konaní, ktorých sa dopustili rôzni porušovatelia vo vzťahu k rovnakým výrobkom, najmä v rámci zmluvy o výhradnom zásobovaní za predpokladu, že v čase podania žaloby je odôvodnená úloha ústredného žalovaného v rámci reťazca porušenia práv.

5.

Článok 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:

6.

Článok 1 nariadenia o OZEÚ s názvom „Ochranná známka Európskej únie“ v odseku 2 stanovuje:

„Ochranná známka EÚ má jednotný charakter. Má rovnaké účinky v celej Únii: môže byť zapísaná, prevedená, možno sa jej vzdať, alebo môže byť predmetom rozhodnutia o zrušení práv majiteľa alebo môže byť vyhlásená za neplatnú a jej používanie môže byť zakázané len na území celej Únie. Táto zásada platí, pokiaľ v tomto nariadení nie je stanovené inak.“

7.

Článok 17 nariadenia o OZEÚ s názvom „Doplnkové uplatnenie vnútroštátneho práva týkajúceho sa porušenia práv“ stanovuje:

„1.   Účinky ochrannej známky EÚ sa spravujú výlučne ustanoveniami tohto nariadenia. V iných ohľadoch sa porušenie práv z ochrannej známky EÚ spravuje vnútroštátnym právom týkajúcim sa porušenia práv z národnej ochrannej známky v súlade s ustanoveniami hlavy X [najmä článkami 129 a 130].

2.   Toto nariadenie nebráni podaniu žalôb týkajúcich sa ochrannej známky EÚ na základe vnútroštátneho práva členských štátov týkajúceho sa najmä občiansko‑právnej zodpovednosti a nekalej súťaže.

3.   Uplatniteľné procesné pravidlá sa stanovia v súlade s ustanoveniami hlavy X.“

8.

Hlava X nariadenia o OZEÚ s názvom „Právomoc a konanie o žalobách týkajúcich sa ochranných známok EÚ“ obsahuje články 122 až 135. Podľa článku 125 s názvom „Medzinárodná právomoc“:

„1.   S výhradou ustanovení tohto nariadenia, ako aj všetkých ustanovení nariadenia [č. 1215/2012] uplatniteľných na základe článku 122 konania vo veci žalôb a návrhov uvedených v článku 124 sa uskutočnia na súdoch toho členského štátu, v ktorom má odporca bydlisko, alebo pokiaľ nemá bydlisko v žiadnom členskom štáte, potom v tom, v ktorom má podnik.

…

5.   Konania o žalobách a návrhoch uvedených v článku 124, okrem žalôb na určenie, že nedochádza k porušovaniu práv z ochrannej známky EÚ, sa môžu uskutočniť aj pred súdmi toho členského štátu, na ktorého území došlo k porušeniu alebo hrozí, že k nemu dôjde, alebo na ktorého území došlo ku skutkom uvedeným v článku 11 ods. 2.“

9.

Advance Magazine Publishers Inc. je majiteľkou viacerých ochranných známok Európskej únie obsahujúcich slovný prvok „Vogue“, o ktorých tvrdí, že ide o ochranné známky, ktoré majú dobré meno.

10.

Beverage City Polska sp. z o.o. je spoločnosť založená podľa poľského práva so sídlom v Krakove (Poľsko), ktorej konateľ FE má bydlisko v tom istom meste. Táto spoločnosť vyrába energetický nápoj pod názvom „Diamant Vogue“ a takisto ho propaguje a distribuuje.

11.

Beverage City & Lifestyle GmbH je spoločnosť založená podľa nemeckého práva so sídlom v Schorfheide v spolkovej krajine Brandenbursko (Nemecko). Jej konateľ MJ má bydlisko v spolkovej krajine Severné Porýnie‑Vestfálsko (Nemecko). Táto spoločnosť bola so spoločnosťou Beverage City Polska prepojená zmluvou o výhradnej distribúcii pre Nemecko a v Poľsku od nej odoberala takto označený energetický nápoj. Medzi týmito dvoma spoločnosťami napriek podobnosti ich názvov neexistuje prepojenie koncernového typu.

12.

Žalobkyňa, ktorá sa domnievala, že sa stala obeťou porušenia práv z jej ochranných známok, podala ( 4 ) proti týmto spoločnostiam a ich konateľom na Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf), ako súde príslušnom vo veciach ochranných známok Európskej únie pre spolkovú krajinu Severné Porýnie‑Vestfálsko, žalobu, ktorou sa domáhala zdržania sa ďalšieho porušovania práv na celom území Únie, ako aj poskytnutia informácií, predloženia účtovníctva a konštatovania, že vznikla povinnosť nahradiť škodu. Následne boli tieto vedľajšie nároky obmedzené na žaloby v Nemecku.

13.

Beverage City Polska a jej konateľ FE podali ( 5 ) na Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf) odvolanie proti rozhodnutiu Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf), ktorý predtým, než vyhovel návrhom žalobkyne, založil svoju medzinárodnú právomoc vo vzťahu k žalovaným na článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, pričom odkázal na zásady uvedené v rozsudku z 27. septembra 2017, Nintendo ( 6 ).

14.

Na vnútroštátnom súde tvrdia, že svoju činnosť vykonávali a svojim odberateľom tovar dodávali výlučne v Poľsku. Rozsudok Nintendo nemožno analogicky použiť na ich situáciu z dôvodu, že nie sú so spoločnosťou Beverage City & Lifestyle a jej konateľom žiadnym relevantným spôsobom prepojené.

15.

Vnútroštátny súd po prvé zdôrazňuje, že medzinárodná právomoc Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf) je podľa článku 125 ods. 1 nariadenia o OZEÚ založená na mieste, v ktorom má konateľ nemeckej spoločnosti, ktorého považuje za ústredného žalovaného ( 7 ), bydlisko.

16.

Po druhé, pokiaľ ide o žalovaných s bydliskom, resp. sídlom v Poľsku, riešenie uvedené v rozsudku Nintendo vychádza zo skutočnosti, že vo veci, ktorá viedla k vydaniu tohto rozsudku, boli žalované prepojené ako koncern, čo nie je prípad prejednávanej veci. Medzi spoločnosťami Beverage City & Lifestyle a Beverage City Polska totiž existuje iba dodávateľský vzťah. Vzhľadom na to, že konatelia týchto spoločností sú žalovaní len ako zástupcovia týchto právnických osôb, neexistuje žiadny vzťah medzi ústredným žalovaným a žalovanými s bydliskom, resp. sídlom v Poľsku. Vzniká preto otázka, či postačuje vecná súvislosť vo forme dodávateľského reťazca.

17.

Vnútroštátny súd sa okrem toho domnieva, že treba zohľadniť skutočnosť, že spor sa týka tých istých ochranných známok a výrobkov porušujúcich práva, takže ak by o veci rozhodovali rôzne súdy, v prípade rozdielneho posúdenia distribúcie ako konania porušujúceho práva existuje riziko vydania nezlučiteľných rozsudkov. Domnieva sa tiež, že takéto riziko by mohlo vzniknúť aj v prípade, ak by tie isté výrobky predávané v Únii boli nadobudnuté od tretej osoby. Tento súd tiež zdôrazňuje, že podmienky pre uplatnenie článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 nesmú spôsobiť, že pravidlo právomoci stanovené v článku 125 nariadenia o OZEÚ bude zbavené svojej podstaty.

18.

Za týchto podmienok Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť túto prejudiciálnu otázku:

„Ide o ‚navzájom tak súvisiace‘ nároky, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, aby sa predišlo navzájom si protirečiacim rozhodnutiam v zmysle článku 8 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012, ak v prípade žaloby o porušenie ochrannej známky EÚ súvislosť spočíva v tom, že žalovaná so sídlom v jednom členskom štáte (tu: Poľsko) dodala tovar porušujúci ochrannú známku EÚ žalovanej so sídlom v inom členskom štáte (tu: Nemecko), ktorej zákonný zástupca taktiež žalovaný ako porušovateľ je ústredným žalovaným, keď sú účastníci konania navzájom prepojení len prostredníctvom samotného dodávateľského vzťahu a neexistuje ani právne, ani faktické prepojenie presahujúce tento rámec?“

19.

Písomné pripomienky predložili žalobkyňa, Beverage City Polska a FE, poľská a portugalská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. januára 2023, predniesli spoločnosti Beverage City & Lifestyle, Beverage City Polska, žalobkyňa a Komisia svoje ústne pripomienky a ústne odpovedali na otázky, ktoré im položil Súdny dvor.

20.

Svojou jedinou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či možno článok 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 v spojení s článkom 122 nariadenia o OZEÚ vykladať v tom zmysle, že viacerých žalovaných s bydliskom, resp. sídlom v rôznych členských štátoch možno v rámci žaloby pre porušenie práv, ktorú proti nim podal majiteľ ochrannej známky Európskej únie, žalovať na súde v mieste bydliska, resp. sídla iba jedného z nich, ak je žalovaným vytýkané, že porušili práva z tejto ochrannej známky vecne zhodným spôsobom každým svojím konaním v rámci dodávateľského reťazca.

21.

Judikatúra Súdneho dvora v súvislosti so žalobami pre porušenie práv, ktoré sa týkajú práv duševného vlastníctva, už poskytuje užitočné usmernenia. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že výklad poskytnutý Súdnym dvorom, pokiaľ ide o ustanovenia nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 8 ), platí rovnako aj vo vzťahu k ustanoveniam nariadenia č. 1215/2012, ktoré možno kvalifikovať ako „rovnocenné“. ( 9 ) To isté platí, pokiaľ ide o nariadenie (ES) č. 207/2009 ( 10 ), ktoré bolo kodifikované spolu so svojimi zmenami nariadením o OZEÚ. ( 11 )

22.

Vo veci samej vnútroštátny súd ako súd pre ochranné známky Európskej únie rozhoduje o žalobe pre porušenie práv z takýchto ochranných známok podanej proti predajcovi výrobkov údajne porušujúcich práva v Nemecku, spoločnosti Beverage City & Lifestyle so sídlom v Nemecku, a proti výrobcovi týchto výrobkov, spoločnosti Beverage City Polska so sídlom v Poľsku, ako aj proti konateľom týchto spoločností.

23.

V dôsledku toho sa otázka tohto súdu, ktorá sa týka jeho medzinárodnej právomoci vo vzťahu k spoločnosti Beverage City Polska a jej konateľovi, riadi článkami 122, 124, 125 a 126 nariadenia o OZEÚ.

24.

Tieto ustanovenia majú vo vzťahu k pravidlám uvedeným v nariadení č. 1215/2012 povahu lex specialis. ( 12 )

25.

V súlade s článkom 124 písm. a) nariadenia o OZEÚ majú teda v oblasti porušenia práv výlučnú právomoc súdy pre ochranné známky Európskej únie.

26.

V prípade žalôb pre porušenie práv sa v článku 125 ods. 1 nariadenia o OZEÚ stanovuje medzinárodná právomoc súdu toho členského štátu, v ktorom má odporca svoje bydlisko. ( 13 )

27.

Nejde však o jediný súd s právomocou rozhodovať, ktorý nariadenie o OZEÚ stanovuje. Právomoc v súlade s článkom 125 ods. 5 nariadenia o OZEÚ môže mať takisto súd členského štátu, na území ktorého k porušeniu práv došlo. ( 14 )

28.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z dôvodu tohto osobitného pravidla článok 122 ods. 2 písm. a) nariadenia o OZEÚ výslovne vylučuje uplatnenie článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, ktorý stanovuje kritérium osobitnej právomoci vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zo zmluvného vzťahu. ( 15 )

29.

Na druhej strane žiadne osobitné ustanovenie nariadenia o OZEÚ nezakazuje uplatnenie článku 8 nariadenia č. 1215/2012 ( 16 ), ktorý v odseku 1 stanovuje pravidlo odvodenej právomoci v prípade plurality žalovaných, ktorí majú bydlisko, resp. sídlo v rôznych členských štátoch. Podľa tohto ustanovenia ich možno žalovať na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek z nich. ( 17 ) Tento žalovaný môže byť niekedy označovaný, ako vo veci samej, ako ústredný žalovaný. ( 18 )

30.

Rovnako ako v konaní na ktoromkoľvek inom súde členského štátu podlieha aj táto možnosť, ktorá je ponúknutá žalobcovi, podmienke stanovenej v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, teda že „nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach“.

31.

Táto požiadavka, ktorá bola po prvýkrát zavedená v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora prijatého v rozsudku z 27. septembra 1988, Kalfelis ( 19 ). Prispieva k vykonávaniu jedného z hlavných cieľov tohto nariadenia, posilneného v nariadení č. 1215/2012 ( 20 ), ktorým je zabezpečenie riadneho obehu súdnych rozhodnutí v rámci Únie. Tento cieľ vyžaduje, aby sa zabránilo súbežným konaniam. ( 21 )

32.

V rozsahu, v akom sa toto pravidlo právomoci odchyľuje od všeobecného pravidla založeného na mieste bydliska žalovaného, Súdny dvor rozhodol, že jeho výklad nesmie presahovať rámec prípadov výslovne stanovených v týchto nariadeniach. ( 22 )

33.

Súdny dvor zdôraznil, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil existenciu spojitosti medzi jednotlivými žalobami na základe sledovaného cieľa, ktorým je zabrániť vydaniu nezlučiteľných rozhodnutí. ( 23 ) V tejto súvislosti spresnil, že nezlučiteľné rozhodnutia sú rozdielne rozhodnutia, ktoré sa týkajú „rovnakej skutkovej a právnej situácie“ ( 24 ).

34.

Poznamenávam, že pokiaľ ide o túto otázku, vnútroštátny súd nevyjadruje žiadne pochybnosti. Jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania však podľa môjho názoru poskytuje príležitosť spresniť dosah rozsudku Nintendo ( 25 ), ku ktorému sa účastníci konania vyjadrovali vo svojich písomných pripomienkach.

35.

V rozsudku Nintendo, ktorý sa týka žaloby pre porušenie práv z dizajnov Spoločenstva, Súdny dvor považoval za kritérium existencie rovnakej právnej situácie uznanie výlučného práva využívať takýto dizajn nariadením č. 6/2002. Vzhľadom na to, že toto výlučné právo má na území Únie rovnaké účinky, skutočnosť, že vnútroštátny súd pri prijímaní niektorých rozhodnutí uplatňuje vnútroštátne právo, nie je relevantná. ( 26 )

36.

Súdny dvor v rozsudku Nintendo tiež zdôraznil rozdielny prístup v porovnaní s prístupom v patentovej oblasti v jeho rozsudku z 13. júla 2006, Roche Nederland a i. ( 27 ), v ktorom rozhodol, že rozdiel v právnom základe žalôb nemá žiaden vplyv na posúdenie rizika protichodných rozhodnutí. ( 28 )

37.

V dôsledku toho vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej považujem za vhodné, aby Súdny dvor spresnil, že z dôvodu súladu ustanovení článku 19 nariadenia č. 6/2002, z ktorého vychádza rozsudok Nintendo, s ustanoveniami článku 9 nariadenia o OZEÚ, ktoré sa týkajú práv majiteľa ochrannej známky Európskej únie, treba vykonať analogickú analýzu.

38.

Konkrétne povinnosť príslušného súdu uplatniť vnútroštátne právo stanovená v článkoch 129 a 130 nariadenia o OZEÚ ( 29 ), ako aj v článkoch 88 a 89 nariadenia č. 6/2002, nebráni konštatovaniu rovnakej právnej situácie z týchto dôvodov:

39.

Vnútroštátny súd zdôrazňuje skutočnosť, že medzi spoločnosťami Beverage City & Lifestyle a Beverage City Polska existuje iba dodávateľský vzťah a že na rozdiel od spoločností vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Nintendo, tieto dve žalované spoločnosti nepatria do tej istej skupiny.

40.

Hoci v odôvodnení svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania okrem toho zdôrazňuje, že medzi žalovanými, ktorí majú bydlisko, resp. sídlo v Poľsku, a ústredným žalovaným (konateľ spoločnosti Beverage City & Lifestyle, ktorý má bydlisko v Nemecku) neexistuje žiadny vzťah, vo svojej otázke však spresňuje, že tento konateľ je „taktiež žalovaný ako porušovateľ“.

41.

Keďže vnútroštátny súd sa v podstate domáha zistenia, či je za týchto podmienok existencia dodávateľského reťazca dostatočným kritériom na uplatnenie článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, Súdny dvor má doplniť svoj výklad pojmu „rovnaká skutková situácia“.

42.

Domnievam sa, že určité kritériá posúdenia možno vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora.

43.

V oblasti autorského práva totiž Súdny dvor v rozsudku z 1. decembra 2011, Painer ( 30 ), rozhodol, že pri posudzovaní rizika, že v samostatných konaniach budú vydané nezlučiteľné rozhodnutia, „môže byť relevantná skutočnosť, či žalovaní, ktorým nositeľ autorského práva vytýka obsahovo totožné porušenia jeho práva, konali nezávisle od seba“ ( 31 ).

44.

V patentovej oblasti Súdny dvor v rozsudku Solvay ( 32 ) rozhodol, že na účely posúdenia existencie spojitosti medzi jednotlivými žalobami, ktoré boli vnútroštátnemu súdu predložené, tomuto súdu prináleží najmä zohľadniť, že viaceré spoločnosti so sídlom v rôznych členských štátoch sú jednotlivo obviňované z tých istých porušení patentu s ohľadom na rovnaké výrobky.

45.

V oblasti dizajnov Spoločenstva Súdny dvor v rozsudku Nintendo najprv uviedol, že „žalobkyňa vo veci samej vytýka podobné alebo dokonca rovnaké porušenia týkajúce sa zásahu do rovnakých chránených dizajnov a vzťahujúce sa na rovnaké údajne porušujúce výrobky vyrobené materskou spoločnosťou, ktorá ich v niektorých členských štátoch sama uvádza na trh, a zároveň ich predáva svojej dcérskej spoločnosti, aby ich táto následne uviedla na trh v iných členských štátoch“ ( 33 ).

46.

Súdny dvor ďalej pripomenul, že „už rozhodol, že ak žalované spoločnosti patriace do tej istej skupiny konali rovnako alebo podobne v súlade so spoločnou politikou, ktorú vypracovala iba jedna z nich, nachádzajú sa v rovnakej skutkovej situácii (pozri najmä rozsudok z 13. júla 2006, Roche Nederland a i., C‑539/03, EU:C:2006:458, bod 34)“ ( 34 ).

47.

Napokon z toho vyvodil, že „existencia rovnakej skutkovej situácie za takých okolností… [musí] zahŕňať každé konanie jednotlivých žalovaných, vrátane dodávok uskutočnených samotnou materskou spoločnosťou, a nesmie sa obmedzovať iba na niektoré jeho aspekty alebo prvky“ ( 35 ).

48.

Podľa môjho názoru z toho vyplýva – najmä vzhľadom na všeobecné znenie tohto odôvodnenia, ktoré treba porovnať so znením bodu 67 toho istého rozsudku ( 36 ) – že posúdenia vnútroštátneho súdu sa musia týkať hlavne vzťahu medzi všetkými porušeniami práv, ku ktorým došlo, a nie organizačných alebo kapitálových prepojení medzi dotknutými spoločnosťami, ktoré poľská vláda a žalovaní, ktorí majú bydlisko, resp. sídlo v Poľsku, považujú za podstatné.

49.

Na účely splnenia cieľa, ktorým je zabrániť vydávaniu nezlučiteľných rozhodnutí, ktorý sleduje článok 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, a to najmä v oblasti ochrannej známky Európskej únie, ktorá má rovnaké účinky v celej Únii, považujem totiž za odôvodnené, aby prvým kritériom pre posúdenie povahy údajného porušenia práv bolo spoločné používanie označenia, ktoré je zhodné s touto chránenou ochrannou známkou alebo je jej podobné. ( 37 ) Poukazuje sa teda na pôvod porušenia staršieho práva, ku ktorému žalovaní prispeli rôznymi konaniami.

50.

V tejto súvislosti nie je dôležité, či sú tieto konania rovnaké, ako napríklad predaj tých istých falšovaných výrobkov jedným zo žalovaných druhému žalovanému, ktorý ich predáva ďalej. ( 38 ) Rovnako ako Komisia a portugalská vláda sa domnievam, že na podporu preukázania rovnakej skutkovej situácie možno namietať aj existenciu reťazca porušenia práv zahŕňajúceho rôzne skutočnosti od výroby až po odbyt falšovaných výrobkov, s pomocou alebo bez pomoci sprostredkovateľa.

51.

Okrem toho možno podľa môjho názoru z rozsudku Nintendo vyvodiť ďalšie dve tvrdenia v prospech tvrdenia, že neexistencia organizačných väzieb medzi žalovanými spoločnosťami nemôže predstavovať prekážku pre spojenie žalôb tak, aby o nich rozhodol jeden súd.

52.

V prvom rade treba podľa môjho názoru zdôrazniť, že v tomto rozsudku musel Súdny dvor odpovedať na otázku, či sa právomoc vnútroštátneho súdu môže týkať len tých dodávok, ktoré uskutočnila len jedna spoločnosť. ( 39 )

53.

V druhom rade, pokiaľ ide o kritérium koordinovaného postupu, ktoré by sa malo podľa poľskej vlády uplatniť, hoci ho Súdny dvor s prihliadnutím na daný prípad skutočne uviedol, nezdá sa, že by bolo prijaté ako osobitná podmienka.

54.

Opačné riešenie by na jednej strane spôsobilo obmedzenie dodržiavania cieľov nariadenia o OZEÚ, a to:

55.

Na druhej strane by takéto riešenie umožnilo obchádzať osobitné a kogentné pravidlá nariadenia o OZEÚ. Chcem však po prvé poukázať na to, že normotvorca Únie uviedol v odôvodnení 33 tohto nariadenia žaloby, ktoré sa týkajú rovnakých účastníkov konania a ktoré sa podávajú v tom istom členskom štáte. V uvedenom odôvodnení sa objasňuje, že „v prípade, že sa žaloby podávajú v rôznych členských štátoch, sa ako vhodné javia ustanovenia založené na pravidlách o prekážke začatej veci a súvisiacich veciach nariadenia [č. 1215/2012]“ ( 41 ).

56.

Po druhé Súdny dvor už zohľadnil osobitnú povahu sporov týkajúcich sa práv ochranných známok pri výklade pojmu „[územie] členského štátu, v ktorom bol akt porušenia spáchaný alebo hrozí“ ( 42 ).

57.

Rovnako v rozsudku z 18. mája 2017, Hummel Holding ( 43 ), Súdny dvor rozhodol, že pojem „podnik“ v zmysle nariadenia č. 207/2009 nemusí mať nevyhnutne ten istý rozsah ako v prípade nariadenia č. 44/2001 z dôvodu, že tieto nariadenia sledujú odlišné ciele. Domnievam sa, že takúto metódu analýzy možno analogicky uplatniť na nariadenie č. 1215/2012 a nariadenie o OZEÚ.

58.

Po tretie voľbu autonómneho výkladu zameraného na účinnú ochranu jednotného charakteru ochrannej známky Európskej únie v prípade porušenia práv, ktorá nasleduje vývoj judikatúry Súdneho dvora od rozsudku z 27. septembra 1988, Kalfelis ( 44 ), až po rozsudok Nintendo ( 45 ), možno prirovnať k výkladu, ktorý viedol Súdny dvor k tomu, aby stanovil riešenia prispôsobené určitým okolnostiam v oblasti konkurenčných konaní. ( 46 ) Táto voľba je totiž súčasťou tej istej logiky, ktorej predmetom je uprednostňovať sankcionovanie nezákonných obchodných praktík a odškodnenie hospodárskych subjektov, ktoré sa stali ich obeťami tým, že sa zaručí riadny výkon spravodlivosti. ( 47 )

59.

V tejto súvislosti sa mi však zdá rovnako nevyhnutné vyvážiť osobitnú povahu týchto pravidiel právomoci s obvykle pripomínanými požiadavkami v oblasti medzinárodnej právomoci, na ktoré sa správne odvoláva poľská vláda a žalovaní, ktorí majú bydlisko, resp. sídlo v Poľsku, t. j. so zjednodušeným výkonom práv na obhajobu a predvídateľnosťou pravidiel právomoci. ( 48 )

60.

Preto – ako navrhuje Komisia – treba venovať osobitnú pozornosť povahe zmluvného vzťahu medzi zákazníkom a dodávateľom. To môže nielen posilniť existenciu spojitosti medzi návrhmi žalobcu v oblasti porušenia práv, ale tiež odhaliť celkom predvídateľnú povahu povinnosti zodpovedať za porušenia práv rovnakého pôvodu. ( 49 )

61.

Podľa môjho názoru je to tak zjavne v prípade zhodného alebo podobného používania ( 50 ) ochrannej známky Európskej únie s účinkami v celej Únii v rámci zmluvy o výhradnom zásobovaní na trhu iného členského štátu.

62.

V prejednávanej veci rovnako ako Komisia poznamenávam, že vnútroštátny súd konštatoval, že žalované spoločnosti so sídlom v Nemecku a v Poľsku boli prepojené výhradným zásobovaním v Nemecku. Tieto spoločnosti si nemohli nevšimnúť riziko, že takáto skutková situácia bude kvalifikovaná ako rovnaká na účely odôvodnenia právomoci jediného súdu, ktorý bude rozhodovať o žalobách smerujúcich proti všetkým osobám zúčastneným na tom istom údajnom porušení práv.

63.

Okrem toho zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, ako aj z odpovedí účastníkov konania vo veci samej na jeho otázky na pojednávaní vyplýva, že sa možno domnievať, že úzka spolupráca medzi spoločnosťami sa prejavovala aj v prevádzkovaní dvoch internetových stránok, ( 51 ) ktorých domény patria len jednému zo žalovaných a prostredníctvom ktorých boli sporné výrobky pomocou vzájomných odkazov medzi týmito stránkami uvádzané na trh.

64.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor dospel k záveru, že zistenie súdu, že žaloby, ktoré mu boli predložené, smerujú proti rôznym subjektom, z ktorých každý prispel k tomu istému porušeniu práv z ochrannej známky Európskej únie v rámci reťazca porušenia práv, môže postačovať na odôvodnenie jeho právomoci vo vzťahu k žalovaným na základe článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012.

65.

V dôsledku toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil rôzne skutkové okolnosti, ktoré uvádza žalujúca spoločnosť. ( 52 ) Pri tejto príležitosti možno na jednej strane zdôrazniť, že vo fáze posúdenia právomoci sa toto posúdenie nesmie týkať veci samej alebo ak áno, tak len vo veľmi obmedzenom rozsahu.

66.

Na druhej strane musí súd, ktorý o veci rozhoduje, dbať na to, aby uplatnenie článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 neumožnilo žalobcovi podať žalobu smerujúcu proti viacerým žalovaným len na ten účel, aby bol niektorý z nich vyňatý z právomoci súdu štátu, v ktorom má bydlisko. ( 53 )

67.

V tejto súvislosti prejudiciálna otázka položená vnútroštátnym súdom tak, ako je formulovaná, ( 54 ) podľa môjho názoru ponúka Súdnemu dvoru príležitosť, aby doplnil svoju odpoveď o spresnenia týkajúce sa pojmu ústredný žalovaný.

68.

Dôsledky rozšírenia právomoci súdu, ktorý o veci rozhoduje, na ďalších žalovaných, ako stanovuje článok 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ma vedú k tomu, aby som zdôraznil, že posúdenia týkajúce sa úzkej súvislosti medzi žalobami by sa mali v rozsahu, v akom slúžia na obmedzenie rizika zneužitia právomoci súdu, nutne týkať predovšetkým žalôb smerujúcich proti ústrednému žalovanému.

69.

Keďže v tomto nariadení nie sú stanovené podmienky týkajúce sa voľby ústredného žalovaného, ( 55 ) Súdny dvor rozhodol, že na vylúčenie prípadu, v ktorom by žalobca mohol podať žalobu proti viacerým žalovaným s jediným cieľom, aby jedného z nich vyňal z právomoci súdov štátu, v ktorom má bydlisko, stačí, aby medzi žalobami podanými proti každému zo žalovaných existovala úzka súvislosť. ( 56 )

70.

Súdny dvor však tiež rozhodol, že napriek tomu, že žalobca vzal späť svoju žalobu proti jedinému zo žalovaných, ktorý má sídlo v členskom štáte sídla konajúceho súdu, tento súd má naďalej právomoc voči ostatným žalovaným, pokiaľ by sa nepreukázala existencia tajnej dohody medzi žalobcom a uvedeným žalovaným s cieľom umelo vytvoriť alebo zachovať podmienky uplatnenia článku 6 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 ku dňu podania tejto žaloby. ( 57 )

71.

Bez ohľadu na tieto osobitné okolnosti, okolnosti, o aké ide vo veci samej, podľa môjho názoru dokazujú záujem na tom, aby boli žaloby podané proti ústrednému žalovanému a žaloby podané proti ostatným žalovaným starostlivo preskúmané, ak sú títo žalovaní výlučne na základe rozhodnutia žalobcu ( 58 ) zbavení pravidla medzinárodnej právomoci, ktoré sa v zásade viaže k ich bydlisku a ak spochybňujú samotnú existenciu akejkoľvek väzby medzi nimi a ústredným žalovaným. ( 59 )

72.

Hoci v prejednávanej veci medzinárodná právomoc vnútroštátneho súdu v Nemecku nie je problematická z hľadiska miesta sídla nemeckej spoločnosti, ktorá distribuuje výrobky v tomto členskom štáte, v jednej spolkovej krajine, ani z hľadiska bydliska jej konateľa, ktorý je ústredným žalovaným, v inej spolkovej krajine ( 60 ), osobitnú pozornosť si zaslúži skutočnosť, že táto osoba je žalovaná osobne a nie ako právny zástupca tejto spoločnosti. Len táto voľba je totiž základom medzinárodnej a územnej právomoci vnútroštátneho súdu.

73.

Zjavne nejde o otázku uplatňovania pravidiel pre určovanie územnej právomoci alebo koncentrácie sporov, ( 61 ) ktoré nepatria ani do pôsobnosti nariadenia o OZEÚ ( 62 ), ani do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, ale treba zdôrazniť, že napriek tomu prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý o veci rozhoduje, aby zabezpečil, že žaloby smerujúce proti ústrednému žalovanému sú založené na hodnoverných úvahách. ( 63 )

74.

Ako príklad ( 64 ) možno uviesť, že vo veci samej, pokiaľ ide o právneho zástupcu spoločnosti so sídlom v Nemecku, ktorý má bydlisko v obvode vnútroštátneho súdu, tento súd len vo svojej prejudiciálnej otázke spresnil, že je „tiež žalovaný aj ako porušovateľ práv“.

75.

Táto podstatná informácia podľa môjho názoru odôvodňuje, že v čase podania žaloby má byť dostatočne odôvodnená úloha právneho zástupcu žalovanej spoločnosti, keďže – čo je nezvyčajné – je to práve osobná zodpovednosť tohto právneho zástupcu, ktorej sa tretia osoba domáha v rámci žaloby na uloženie povinnosti zdržať sa konania a uloženie zákazu porušovania dotknutého práva, ako aj žaloby o náhradu škody. ( 65 )

76.

Keďže takéto spresnenia chýbajú, bolo by podľa môjho názoru legitímne preskúmať, za akých podmienok odôvodňuje riadny výkon spravodlivosti rozšírenie právomoci súdu členského štátu podľa miesta osobného bydliska konateľa spoločnosti na žaloby smerujúce proti inej spoločnosti a jej konateľovi, ktorý je žalovaný ako právny zástupca tejto spoločnosti a aj ako osoba, ktorí majú bydlisko, resp. sídlo v inom členskom štáte.

77.

V takýchto konaniach týkajúcich sa porušenia práv z ochrannej známky Európskej únie, ktorá má jednotnú povahu, si viem v praxi predstaviť, že súd, ktorý o veci rozhoduje, by mal pri podaní návrhu zabezpečiť, aby tento návrh obsahoval dôkazy o tom, že voľba súdu je odôvodnená osobnou účasťou právneho zástupcu spoločnosti na porušovaní práv, a to predložením dôkazu buď o používaní zhodného alebo podobného označenia s touto ochrannou známkou v obchodnom kontexte (alebo neprijatie opatrenia na zabránenie porušovania práv ( 66 ) alebo jeho zastavenie) alebo o tom, že tento ústredný žalovaný sa zapojil do činnosti spojenej s porušovaním práv a s dostatočnými dôvodmi preto, aby o tom vedel. ( 67 )

78.

Naproti tomu sa domnievam, že požadovať od žalobcu, aby určil svoju voľbu súdu na základe skúmania toho, kto zahájil porušovanie práv majiteľa chránenej ochrannej známky Európskej únie, presahuje rámec jednoduchého overenia ab initio, že podmienky pre uplatnenie článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 boli vytvorené umelo.

79.

Takáto možnosť by sa v oblasti práva ochranných známok mohla analogicky opierať o rozhodnutie Súdneho dvora prijaté v rozsudku Nintendo o určení rozhodného práva podľa článku 8 ods. 2 nariadenia č. 864/2007 ( 68 ), ktoré je nevyhnutné, ak sa žaloba týka rôznych porušení práv, ku ktorým došlo v rôznych členských štátoch. ( 69 ) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd musí všeobecným spôsobom posúdiť konanie žalovaného s cieľom určiť miesto, kde došlo k pôvodnému porušeniu, z ktorého vytýkané konanie vyplýva, alebo kde hrozilo, že k nemu dôjde. ( 70 )

80.

Súdny dvor však tiež konštatoval, že výklad pravidiel súdnej právomoci nesúvisí s výkladom ustanovení o rozhodnom práve pre žaloby o náhradu škody. ( 71 )

81.

Okrem toho by uloženie povinnosti žalobcovi skúmať vo fáze podania žaloby, kto zahájil reťazec porušení práv, vystavilo tohto žalobcu dôkaznému bremenu, ktoré by bolo príliš ťažké uniesť a mohlo by ohroziť cieľ nariadenia o OZEÚ, ktorým je ochrana práv majiteľa ochrannej známky Európskej únie v rámci, ktorý môže byť veľmi široký v závislosti od jeho procesnej voľby. ( 72 )

82.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor vo svojej odpovedi vnútroštátnemu súdu dodal, že tento súd bude musieť preskúmať aj skutočnosti, ktoré v čase podania žalôb umožnili preukázať, že konateľ nemeckej spoločnosti sa podieľal na porušení práv, čo vedie k vzniku jeho osobnej zodpovednosti.

83.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko), takto:

Článok 8 bod 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v spojení s článkom 122 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

viacerých žalovaných s bydliskom, resp. sídlom v rôznych členských štátoch možno v rámci žaloby pre porušenie práv, ktorú proti nim podal majiteľ ochrannej známky Európskej únie, žalovať na súde v mieste bydliska, resp. sídla iba jedného z nich, ak je žalovaným vytýkané, že v rámci dodávateľského reťazca porušili práva z tejto ochrannej známky vecne zhodným spôsobom každým svojím konaním. Je úlohou súdu, ktorý o veci rozhoduje, aby posúdil existenciu rizika nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach, pričom treba, aby zohľadnil všetky relevantné skutočnosti uvedené v spise.