1.

Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), ktorý rozhoduje o prípadnej protiústavnosti ustanovení zákona prijatého s cieľom zosúladiť taliansky právny poriadok s rámcovým rozhodnutím 2002/584/SVV ( 2 ), ktoré by mohli byť v rozpore s právom na zdravie zaručeným talianskou ústavou, žiada Súdny dvor o výklad tohto rámcového rozhodnutia.

2.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť opäť sa vyjadriť k dôvodom na odmietnutie vykonania európskeho zatykača (ďalej len „EZ“). Súdny dvor bude musieť najmä spresniť, či judikatúru obsiahnutú v rozsudku z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru ( 3 ), možno analogicky uplatniť aj na vykonanie EZ, ktorý môže predstavovať vážne riziko pre zdravie vyžiadanej osoby.

3.

Súdny dvor v konečnom dôsledku rozhodne, či a za akých podmienok treba k zoznamu dôvodov na nevykonanie EZ uvedených v článkoch 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 doplniť dôvod vyplývajúci z povinnosti dodržiavať články 3, 4 a 35 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

4.

Článok 3 („Právo na nedotknuteľnosť osoby“) v odseku 1 stanovuje:

„Každý má právo na rešpektovanie svojej telesnej a duševnej nedotknuteľnosti.“

5.

V článku 4 („Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu“) sa uvádza:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

6.

Článok 35 („Zdravotná starostlivosť“) stanovuje:

„Každý má právo na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a právo využívať lekársku starostlivosť za podmienok ustanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Pri tvorbe a uskutočňovaní všetkých politík a činností Únie sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia.“

7.

V odôvodnení 10 sa uvádza:

„mechanizmus [EZ] je založený na vysokej miere dôvery medzi členskými štátmi; jeho vykonávanie sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii [ďalej len ‚ZEÚ‘] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 uvedenej zmluvy, s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 zmluvy“.

8.

Odôvodnenie 12 znie:

„toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 [ZEÚ] a vyjadrené v Charte…, najmä jej Kapitol[e] VI…“.

9.

Podľa odôvodnenia 13:

„žiadna osoba by sa nemala previesť, vypovedať [nemala vrátiť, vyhostiť – neoficiálny preklad] alebo vydať do štátu, kde jej vážne hrozí výkon trestu smrti, mučenia alebo iného neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania“.

10.

Článok 1 s názvom „Definícia [EZ] a povinnosť vykonať ho“ stanovuje:

„1.   [EZ] je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

11.

V článku 15, nazývanom „Rozhodnutie o odovzdaní“, je uvedené:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2.   Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom [členským štátom vydávajúcim zatykač – neoficiálny preklad] za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní [odovzdaní – neoficiálny preklad], požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.

3.   Vydávajúci súdny orgán [súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“

12.

Článok 23 s názvom „Lehoty na vydanie [odovzdanie – neoficiálny preklad] osoby“ stanovuje:

„1.   Vyžiadaná osoba sa odovzdá čo najskôr v termíne dohodnutom medzi dotknutými orgánmi.

2.   Osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní [EZ].

3.   Ak odovzdaniu vyžiadanej osoby v lehote stanovenej v odseku 2 bránia okolnosti, ktoré sú mimo kontroly ktoréhokoľvek členského štátu, vykonávajúci a vydávajúci súdny orgán [vykonávajúci súdny orgán a súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] sa neodkladne navzájom skontaktujú a dohodnú o novom termíne odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od takto dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad].

4.   Odovzdanie sa môže výnimočne odložiť [dočasne odložiť – neoficiálny preklad] z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby. [EZ] sa vykoná hneď po tom, ako tieto dôvody zanikli. Vykonávajúci súdny orgán neodkladne informuje vydávajúci súdny orgán [súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad] a dohodne s ním nový termín odovzdania. V takomto prípade sa odovzdanie uskutoční v 10‑dňovej lehote odo dňa dohody [uskutoční do 10 dní od takto dohodnutého nového termínu – neoficiálny preklad].

5.   Ak sa osoba naďalej zadržiava, po vypršaní lehoty uvedenej [uplynutí lehôt uvedených – neoficiálny preklad] v odsekoch 2 až 4 sa prepustí.“

13.

Článok 23 ods. 3 Legge 22 aprile 2005, n.o 69, ( 4 ) stanovuje:

„V prípade existencie humanitárnych dôvodov alebo závažných dôvodov domnievať sa, že odovzdanie osoby by ohrozilo život alebo zdravie dotknutej osoby, predseda odvolacieho súdu alebo ním poverený sudca môže odôvodneným uznesením odložiť výkon rozhodnutia o odovzdaní, o čom bezodkladne informuje ministra spravodlivosti.“

14.

Dňa 9. septembra 2019 vydal Općinski sud u Zadru (Obvodný súd Zadar, Chorvátsko) EZ na účely vedenia trestného stíhania proti osobe E. D. L., ktorá bola obvinená z trestného činu prechovávania omamných látok na účely obchodovania s nimi spáchaného na území Chorvátska v roku 2014.

15.

Obhajcovia osoby E. D. L. predložili Corte d’appello di Milano (Odvolací súd Miláno, Taliansko) zdravotnú dokumentáciu osvedčujúcu závažné psychiatrické poruchy súvisiace aj s predchádzajúcim užívaním omamných látok touto osobou. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že osoba E. D. L. trpí psychotickou poruchou, ktorá si vyžaduje liečbu, a že existuje vážne riziko samovraždy súvisiace s jej možným uväznením.

16.

Na základe tohto znaleckého posudku Corte d’appello di Milano (Odvolací súd Miláno) konštatoval, že v dôsledku presunu osoby E. D. L. do Chorvátska v rámci vykonania EZ by došlo k prerušeniu možnosti pokračovať v liečbe s následným zhoršením jej celkového zdravotného stavu a konkrétnym rizikom pre jej zdravie.

17.

Uvedený súd však poznamenal, že povinnosť vykonať EZ obmedzujú len dôvody odmietnutia, ktoré sú taxatívne stanovené v článkoch 18 a 18a zákona č. 69 z roku 2005 a medzi ktorými sa nenachádza dôvod spočívajúci v zabránení porušeniam základných práv vyžiadanej osoby, ako je právo na zdravie. Preto prerušil konanie a podal návrh na začatie konania o súlade právneho predpisu s ústavou na Corte costituzionale (Ústavný súd).

18.

Za týchto okolností Corte costituzionale (Ústavný súd) položil Súdnemu dvoru túto otázku:

„Má sa článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584… vykladať so zreteľom na články 3, 4 a 35 Charty… v tom zmysle, že ak vykonávajúci súdny orgán usúdi, že odovzdanie osoby, ktorá trpí závažnými chronickými a potenciálne nezvratnými ochoreniami, môže túto osobu vystaviť riziku ťažkej ujmy na zdraví, musí požiadať súdny orgán vydávajúci zatykač o informácie, ktoré umožnia vylúčiť existenciu tohto rizika, a v prípade, že takéto záruky v primeranej lehote nezíska, je povinný odovzdanie odmietnuť?“

19.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 22. novembra 2021. Bol prejednaný prednostne.

20.

Písomné pripomienky predložili E. D. L., chorvátska, fínska, talianska, holandská, poľská a rumunská vláda, ako aj Európska komisia.

21.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. septembra 2022, sa zúčastnili E. D. L., talianska, poľská a rumunská vláda, ako aj Komisia.

22.

Corte costituzionale (Ústavný súd) opísal situáciu, ktorú musí posúdiť ako orgán, ktorý podáva v poslednom stupni výklad talianskej ústavy, a zároveň ako súd členského štátu viazaný výkladom práva Únie, takto:

23.

Keďže vnútroštátny súd chce zabrániť nežiaducemu nesúladu vnútroštátneho ústavného poriadku s právom Únie, žiada Súdny dvor o výklad práva Únie, ktorý mu umožní splniť požiadavky stanovené talianskou ústavou, a tak uplatniť svoju právomoc.

24.

V uvedenom duchu spolupráce Corte costituzionale (Ústavný súd) uvádza, že na jeho otázku by sa mohlo odpovedať tak, že by sa analogicky uplatnili konštatovania, ktoré Súdny dvor uviedol v súvislosti s rámcovým rozhodnutím 2002/584, ak má vykonanie EZ za následok porušenie základných práv vyžiadanej osoby, aj keď to nie je osobitný dôvod na odmietnutie.

25.

Vnútroštátny súd poukazuje najmä na rozsudok Aranyosi a Căldăraru v súvislosti s rizikom, že vykonanie EZ bude mať za následok, že vyžiadaná osoba bude v členskom štáte vydávajúcom zatykač vystavená: i) neľudským alebo ponižujúcim podmienkam uväznenia, ktoré sú dôsledkom systémových a všeobecných nedostatkov alebo v každom prípade nedostatkov týkajúcich sa niektorých skupín osôb alebo niektorých väzenských zariadení, ( 9 ) ii) riziku, že bude stíhaná v rámci konania odporujúceho zárukám uvedeným v článku 47 Charty, a to v dôsledku systémových a všeobecných nedostatkov týkajúcich sa nezávislosti súdnej moci v členskom štáte vydávajúcom zatykač. ( 10 )

26.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 sa zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona usiluje o zjednodušenie a zrýchlenie súdnej spolupráce. Prispieva tak k dosiahnutiu cieľa Únie, ktorým je stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi. ( 11 )

27.

Základným kameňom uvedeného systému je zásada vzájomného uznávania, ktorá je vyjadrená v článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584. Členské štáty sú povinné vykonávať EZ na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. ( 12 ) Ich súdne orgány môžu v zásade odmietnuť vykonať EZ len z dôvodov, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom uvedené v tomto rámcovom rozhodnutí. ( 13 )

28.

Vykonanie EZ teda predstavuje pravidlo a odmietnutie vykonať ho je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne. ( 14 )

29.

Súdny dvor však uznáva, že zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery sa môžu za „výnimočných okolností“ obmedziť. ( 15 ) Pripomenul, že podľa článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 toto rozhodnutie „nemôže meniť povinnosť rešpektovať základné práva zakotvené predovšetkým v Charte“. ( 16 )

30.

Súdny dvor v uvedenom zmysle „potvrdil za určitých podmienok povinnosť, aby vykonávajúci súdny orgán ukončil postup odovzdania zriadený rámcovým rozhodnutím 2002/584, keď existuje riziko, že takéto odovzdanie bude viesť k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu s [vyžiadanou] osobou v zmysle článku 4 Charty“. ( 17 )

31.

Dôvodom nie je nič iné než absolútna povaha zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktorý je úzko spojený s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti (článok 1 Charty), ( 18 ) a preto ho nemôžu ovplyvniť také ciele, na akých je založená justičná spolupráca. ( 19 )

32.

Riziko porušenia článku 4 Charty môže výnimočne odôvodniť odklad alebo odmietnutie odovzdania vyžiadanej osoby na základe EZ. Vykonávajúci súdny orgán predtým musí overiť, či v prípade, ktorý posudzuje, skutočne existuje uvedené riziko.

33.

Porušenie článku 4 Charty (tak ako porušenie článku 47 Charty) ( 20 ) sa doteraz posudzovalo v kontexte systémových a všeobecných nedostatkov v členských štátoch vydávajúcich zatykač.

34.

Súdny dvor zdôraznil, že konštatovanie všeobecného a abstraktného rizika nepostačuje na odmietnutie vykonania EZ a už vôbec nie na to, aby sa všetky EZ pochádzajúce z členského štátu, ktorému sa pripisujú uvedené systémové a všeobecné nedostatky, spravidla nevykonávali. ( 21 )

35.

Vychádzajúc z toho, že relevantným rizikom môže byť len riziko, ktoré konkrétne a osobitne hrozí vyžiadanej osobe, vykonávajúci súdny orgán musí na to, aby dodržal judikatúru Aranyosi a Căldăraru, uskutočniť preskúmanie v dvoch etapách:

36.

Konštatovanie systémových a všeobecných nedostatkov je potrebné tým skôr, že vo vzťahu k námietke týkajúcej sa možného porušenia práv v štáte vydávajúcom zatykač sa v zásade uplatní domnienka, na ktorej je založený celý systém justičnej spolupráce, teda že všetky členské štáty dodržiavajú základné práva.

37.

Podľa uvedenej domnienky je zakázané nielen požadovať od iného členského štátu vyššiu vnútroštátnu úroveň ochrany základných práv, než akú zaručuje právo Únie, ale dokonca aj – okrem výnimočných prípadov – overovať, či tento iný štát skutočne v konkrétnom prípade dodržal základné práva zaručené Úniou. ( 22 )

38.

Keďže teda ide o porušenia, ktoré sú vzhľadom na domnienku, že všetky členské štáty dodržiavajú práva zaručené Chartou, nepravdepodobné, je potrebné hneď na úvod preukázať, že v štáte, ktorý vydal EZ, boli zistené všeobecné a systémové nedostatky, ktoré umožňujú spochybniť dôvodnosť uvedenej domnienky.

39.

Podľa môjho názoru takzvané „preskúmanie v dvoch etapách“ vzniklo za presne vymedzených okolností a je užitočné v kontexte, pre ktorý bolo vytvorené. Toto preskúmanie je úplne opodstatnené, ak je ohrozenie práv vyžiadanej osoby spôsobené všeobecnými okolnosťami, ktoré teoreticky v členskom štáte nemôžu nastať, a to tým, že okolnosti pozbavenia osobnej slobody vykazujú nedostatky alebo súdy tohto štátu nie sú nezávislé.

40.

V prípade, ak sa tvrdí, že uvedené okolnosti napriek tomu v štáte vydávajúcom zatykač skutočne existujú, vykonávajúce súdne orgány voči nim nemôžu zostať ľahostajné, ale ani ich nemôžu uznať bez akéhokoľvek základu, teda bez toho, aby sa aspoň do určitej miery preukázala ich pravdivosť. Vzhľadom na samotnú povahu uvádzaných okolností navyše bude potrebné preukázať situáciu, v ktorej sa vyskytujú všeobecné nedostatky, ako kontext, v ktorom uvedené okolnosti osobitne ovplyvňujú konkrétny prípad, ktorého sa týka EZ.

41.

V prejednávanom prípade naopak riziko pre zdravie vyžiadanej osoby:

42.

Domnievam sa, že na vyhodnotenie rozsahu a dosahu uvedeného rizika nie je nevyhnutné preskúmať celý zdravotnícky alebo väzenský systém členského štátu vydávajúceho zatykač. Dôležité je overiť, či vyžiadaná osoba bude mať zaručenú zdravotnú starostlivosť, ktorú môže potrebovať. Na uskutočnenie uvedeného overenia pritom nie je nevyhnutné vopred posúdiť zdravotnícky/väzenský systém ako celok, ale možnosti starostlivosti o vyžiadanú osobu, ktoré možno primerane očakávať.

43.

Zdôrazňujem, že nejde o zhodnotenie systému zdravotnej starostlivosti daného členského štátu, ale o preskúmanie možností, že konkrétna osoba dostane náležitú starostlivosť, aj keď sa jej táto starostlivosť môže poskytnúť v rámci systému, ktorý je sám osebe viac alebo menej efektívny.

44.

Je nesporné, že prípadná existencia všeobecných a systémových nedostatkov by mohla byť relevantná: ak sa vyskytujú také nedostatky, je pravdepodobné, že sa dotknú aj vyžiadanej osoby, čo je predmetom druhej etapy skúmania podľa judikatúry Aranyosi a Căldăraru.

45.

Ak však nikto netvrdil, že existujú také nedostatky, je potrebné posúdiť existenciu konkrétneho rizika pre vyžiadanú osobu (vzhľadom na jej situáciu, okolnosti jej odovzdania do členského štátu vydávajúceho zatykač a podmienky, za ktorých sa jej bude poskytovať zdravotná starostlivosť po odovzdaní).

46.

Uvedené posúdenie sa teda týka druhej z etáp takzvaného „preskúmania v dvoch etapách“, a nie a priori a samostatne prvej etapy, ktorej predmetom je preskúmanie, ktoré v tomto prípade považujem za úplne zbytočné.

47.

Z abstraktného hľadiska by nič nebránilo tomu, aby porušenie článku 4 Charty vyvolali systémové a všeobecné podmienky pozbavenia osobnej slobody a uväznenia, ktorým môže byť vystavená vyžiadaná osoba. ( 23 ) Naopak nebude potrebné posúdiť tieto podmienky, ak – ako poznamenala Komisia ( 24 ) – riziko pre zdravie vyžiadanej osoby priamo nespôsobujú uvedené podmienky.

48.

V tomto zmysle dodávam, že

49.

Za týchto okolností je v tejto veci prvá z dvoch etáp preskúmania podľa rozsudku Aranyosi a Căldăraru nielen zbytočná, ale aj neprípustná.

50.

Hypoteticky by bolo možné pripustiť odvolanie sa na článok 4 Charty, ak by vyžiadaná osoba trpela mimoriadne závažnými ochoreniami, takže vykonanie EZ by bezprostredne spôsobilo vážne, významné a nezvratné zhoršenie jej zdravotného stavu ( 27 ), ktoré by ohrozilo jej život.

51.

V takej skutočne výnimočnej situácii by sa odovzdanie mohlo v závislosti od konkrétnych pomerov chorej osoby ( 28 ) považovať za neľudské zaobchádzanie, hoci v štáte vydávajúcom zatykač neexistujú systémové alebo všeobecné nedostatky ( 29 ).

52.

Táto výnimočnosť by teda nevyplývala zo všeobecných podmienok uväznenia alebo zdravotnej starostlivosti v členskom štáte vydávajúcom zatykač ako takých, ale skôr zo samotného odovzdania, keďže odovzdanie by samo osebe mohlo bezprostredne ohroziť život alebo zdravie vyžiadanej osoby.

53.

Opakujem, že problémy, ktoré vyvoláva riziko pre zdravie zistené v tomto prípade (možnosť samovraždy v súvislosti s pozbavením osobnej slobody), v skutočnosti nezávisia od toho, že k zadržaniu a prípadnému neskoršiemu uväzneniu v rámci vykonávania EZ dôjde v jednom alebo druhom členskom štáte. Tiež sa mi nezdá, že okolnosti tejto veci umožňujú považovať odovzdanie za neľudské zaobchádzanie, vzhľadom na to, že zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že vyžiadaná osoba nebude mať v štáte, ktorý vydal EZ, zabezpečenú potrebnú zdravotnú starostlivosť.

54.

Pri hľadaní iného riešenia problému psychiatrických rizík spojených s uväznením (ktoré sa týkajú všetkých členských štátov), než je automatické použitie článku 4 Charty, by v každom prípade bolo potrebné postupovať čo najobozretnejšie. ( 30 )

55.

V opačnom prípade by sa odpoveď Súdneho dvora mohla chápať v tom zmysle, že zadržanie osôb s rizikom samovraždy alebo ich pobyt vo väzenskom zariadení by samo osebe predstavovalo neľudské zaobchádzanie, teda vzhľadom na svoj absolútnu povahu by v zásade porušovalo zákaz stanovený v článku 4 Charty. Domnievam sa, že tento názor za súčasného stavu práva Únie nie je udržateľný.

56.

Vnútroštátny súd sa okrem článku 4 Charty odvoláva aj na právo na nedotknuteľnosť osoby (článok 3 Charty) a právo na zdravotnú starostlivosť (článok 35 Charty). Niektorí z účastníkov konania, napríklad E. D. L. a fínska, poľská, rumunská alebo talianska vláda sa vyjadrili ku všetkým týmto trom právam. Holandská vláda naopak odkazuje výlučne na článok 4 Charty.

57.

Podľa môjho názoru sa článok 35 Charty v tejto veci neuplatní, lebo v prejednávanom prípade nejde o prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a právo využívať lekársku starostlivosť za podmienok ustanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou, ktoré zabezpečia vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia.

58.

Pokiaľ ide o článok 3 Charty, právo na duševnú integritu by prípadne mohlo byť dotknuté, ale opäť nie z dôvodu nedostatkov týkajúcich sa zdravotnej starostlivosti alebo uväznenia v členskom štáte vydávajúcom zatykač, na ktoré nikto nepoukázal, ale z dôvodu údajnej neexistencie primeraného liečenia psychiatrickej poruchy, ktorou podľa znaleckého posudku predloženého v konaní na talianskom odvolacom súde trpí vyžiadaná osoba.

59.

Úvahy, ktoré som vyššie uviedol v tomto kontexte v súvislosti s článkom 4 Charty, možno uplatniť aj na článok 3 Charty.

60.

Judikatúra, ktorá sa zjednodušene označuje ako „judikatúra Aranyosi a Căldăraru“, predstavuje príklad sudcovskej tvorby práva Súdnym dvorom, ktorá je odôvodnená potrebou poskytnúť spôsob ochrany základných práv jednotlivca v prípadoch, ktoré normotvorca pri tvorbe EZ výslovne nestanovil.

61.

V článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa kategoricky konštatuje, že „toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ]“. Prvé uvedené ustanovenie je teda zastrešujúcim ustanovením v rámci systému, ktoré je nadradené osobitným zárukám určitých základných práv, ktoré sú vyjadrené v tomto rámcovom rozhodnutí. ( 31 )

62.

Vzhľadom na domnienku, že všetky členské štáty dodržiavajú základné práva, normotvorca Únie sotva mohol predvídať možnú existenciu všeobecných a systémových nedostatkov, ktoré môžu vyústiť do porušenia základných práv vyžiadanej osoby.

63.

Preto bolo na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 nevyhnutné výnimočne vytvoriť dôvody na odmietnutie spojené s porušeniami, ktoré by mohli vyplynúť zo všeobecných a systémových nedostatkov.

64.

Uznanie „nového“ dôvodu na odmietnutie vykonania EZ na základe úvah súvisiacich so zdravím by však mohlo znamenať – ako bolo uvedené na pojednávaní – medzeru vo fungovaní systému EZ, ktorá by viedla k mnohým tvrdeniam v neprospech dotknutých osôb, čo by narušilo systém odovzdávania osôb do členského štátu vydávajúceho zatykač.

65.

Domnievam sa, že zásah súdnej moci, ktorým by sa rozšíril zoznam dôvodov na nevykonanie s cieľom doplniť dôvod vyplývajúci z rizík pre zdravie, je zbytočný: nie je opodstatnené odmietnuť vykonanie EZ, ak postačuje odklad odovzdania vyžiadanej osoby. Práve tento odklad je mechanizmom, ktorý rámcové rozhodnutie 2002/584 stanovuje pre prípady, ako je prejednávaný prípad.

66.

Podľa článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa odovzdanie vyžiadanej osoby môže výnimočne odložiť„z vážnych humanitárnych dôvodov, napríklad ak sú závažné dôvody domnievať sa, že by odovzdanie zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby“.

67.

Ako poznamenal vnútroštátny súd a ako zdôraznili prakticky všetci účastníci tohto konania, citovaná formulácia vyvoláva ťažkosti. Podľa môjho názoru to však nie sú také ťažkosti, ktoré by sa nedali prekonať pomocou dôsledného, a nie tvorivého výkladu tohto ustanovenia.

68.

Corte costituzionale (Ústavný súd) sa domnieva, že vzhľadom na to, že článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 upravuje len „výnimočný“ odklad odovzdania vo výlučne dočasných situáciách, toto ustanovenie nie je zlučiteľné s prípadmi vážnych chronických ochorení, ktorých trvanie nie je možné určiť. ( 32 )

69.

Ďalej uvádza, že inak by sa odklad mohol predĺžiť na neurčito, v dôsledku čoho by bol postup odovzdania zbavený potrebného účinku: predlžovanie odkladu založeného na chronických zdravotných dôvodoch by vyžiadanú osobu udržiavalo v situácii neustálej neistoty, pokiaľ ide o jej budúcnosť, a bolo by v rozpore s požiadavkou zabezpečiť primeranú dĺžku akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo mať vplyv na osobnú slobodu. ( 33 )

70.

V tom istom zmysle česká, chorvátska a holandská vláda, ako aj Komisia zdôrazňujú, že odklad stanovený v článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 možno nariadiť až po povolení vykonania EZ, ale nie v čase rozhodovania o samotnom vykonaní.

71.

Uznávam, že uvedené dôvody sú významné. Podľa môjho názoru však možnosti výkladu uvedeného ustanovenia prekračujú rámec toho, čo uviedol vnútroštátny súd a čo na pojednávaní uviedli účastníci konania.

72.

Vychádzam z predpokladu, že neexistencia výslovného dôvodu na nevykonanie EZ vo vnútroštátnom práve (alebo v článkoch 3 a 4 rámcového rozhodnutia 2002/584) nebráni uplatneniu záväznej požiadavky, ktorá je stanovená v článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia. Na účely dodržania tejto požiadavky subjekt, ktorý podáva výklad (súd), musí na základe právnych predpisov prijatých normotvorcom – pokiaľ to bude možné – dospieť k riešeniu, ktoré je z vecného hľadiska rovnocenné.

73.

Podľa môjho názoru článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 poskytuje potrebné nástroje na to, aby sa dospelo k tomuto riešeniu, ktoré je z vecného hľadiska rovnocenné. Jeho obsah umožňuje výklad, ktorý síce bude extenzívny a veľkorysý, no vždy bude viac rešpektovať vôľu normotvorcu než stanovenie nového prípadu odmietnutia EZ prostredníctvom judikatúry. V konečnom dôsledku je vhodnejšie upraviť význam a dosah uvedeného ustanovenia právneho predpisu než vytvoriť mimo neho novú normu prostredníctvom súdneho rozhodnutia.

74.

Pripomínam, že ak sa článok 23 ods. 4 vykladá v kontexte rámcového rozhodnutia 2002/584, môže poskytnúť v prípadoch, ako je prejednávaný prípad, riešenie, ktoré vyžaduje článok 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia.

75.

Jedným z argumentov podporujúcich záver, že článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže spĺňať požiadavku stanovenú v článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, je, že sa v ňom výslovne uvádza, že „odovzdanie [by] zjavne ohrozilo život alebo zdravie vyžiadanej osoby“.

76.

Uvedenou zmienkou sa vytvára významný rozdiel oproti článkom 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584. Dôvody na – či už povinné, alebo nepovinné – nevykonanie EZ, ktoré sú stanovené v uvedených článkoch, súvisia s objektívnymi okolnosťami, teda s trestnými činmi, pre ktoré bol vydaný EZ, alebo s priebehom trestných konaní, ktoré sa začali alebo môžu začať na základe uvedených trestných činov. ( 34 )

77.

Vloženie ďalšieho dôvodu na nevykonanie EZ (ktoré by vzhľadom na charakter základného práva nevyhnutne muselo byť povinné), založeného na riziku porušenia článku 3 alebo 4 Charty, do zoznamu, ktorý sa nachádza v článku 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, naráža v systéme nevykonávania EZ vybudovanom na základe právneho prepojenia trestných systémov všetkých členských štátov na zjavné ťažkosti.

78.

Ak by neexistoval iný prostriedok nápravy, uvedené ťažkosti by pravdepodobne nepostačovali na to, aby zabránili vytvoreniu nového dôvodu na nevykonanie EZ prostredníctvom judikatúry, ako to bolo vo veciach Aranyosi a Căldăraru a ako som vysvetlil vyššie. Naopak v prejednávanom prípade možno využiť prostriedok nápravy, ktorý je stanovený v článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584. Týmto prostriedkom nápravy možno najmä dosiahnuť, že

79.

Domnievam sa, že článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 umožňuje rozptýliť obavy, ktoré uvádza vnútroštátny súd.

80.

Uvedené ustanovenie v prvom rade stanovuje kritérium na vymedzenie „spodnej hranice“ závažnosti rizika („ohrozenie života alebo zdravia“) v súvislosti s článkami 3 a 4 Charty. ( 35 )

81.

V druhom rade upravuje prostriedok komunikácie medzi súdnym orgánom, ktorý vydal EZ, a súdnym orgánom, ktorý vykonáva EZ, pričom vnútroštátny súd sa pýta na spôsob, akým sa má táto komunikácia uskutočňovať.

82.

Aj keď sa podľa uvedeného ustanovenia komunikácia medzi týmito dvoma súdnymi orgánmi netýka existencie dôvodov na nevykonanie EZ, ale termínu odovzdania vyžiadanej osoby, podľa môjho názoru nič nebráni tomu, aby sa uskutočnila už v okamihu, keď má vykonávajúci orgán rozhodnúť, či odloží odovzdanie.

83.

Prostredníctvo výmeny informácií môže vykonávajúci súdny orgán získať od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač vysvetlenia, pokiaľ ide o zdravotnú starostlivosť dostupnú v zariadeniach na výkon väzby alebo trestu odňatia slobody, ktorá je prispôsobená zdravotným potrebám vyžiadanej osoby.

84.

Aj na základe uvedeného dialógu a vzhľadom na zdravotný stav vyžiadanej osoby, ktorý súdny orgán vydávajúci zatykač dovtedy nepoznal, je možné, že tento orgán ex offo alebo na návrh vykonávajúceho súdneho orgánu prehodnotí relevantnosť EZ, ak to bude považovať za vhodné, s prihliadnutím na (nový) faktor, ktorý má vplyv na posúdenie primeranosti. ( 36 )

85.

K zváženiu okolností, na základe ktorých sa posudzuje primeranosť (okrem iných faktorov to, či bol EZ vydaný na účely vedenia trestného stíhania alebo na účely výkonu trestu, a závažnosť trestných činov), by sa tak doplnilo zváženie zdravotného stavu vyžiadanej osoby. Toto zváženie by mohlo viesť k (dočasnému alebo trvalému) zrušeniu EZ, ale aj k ponechaniu EZ v platnosti, ak orgán, ktorý ho vydal, rozhodne, že postup odovzdania má predsa pokračovať.

86.

Domnievam sa, že článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 v týchto prípadoch pripúšťa systém komunikácie medzi súdnymi orgánmi podobný tomu, ktorý sa podľa článku 15 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže použiť pred vydaním rozhodnutia o povolení vykonania EZ.

87.

Je pravda, že informáciami, ktoré sú relevantné na účely článku 15 rámcového rozhodnutia 2002/584, sú podľa znenia tohto článku informácie nevyhnutné na „rozhodnutie o [odovzdaní]“, teda informácie o prípustnosti odovzdania v závislosti od splnenia podmienok stanovených najmä v článkoch 3 až 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 37 )

88.

Podľa môjho názoru však nič nebráni využitiu vzájomného poskytovania informácií, ak sú tieto informácie vhodné na posúdenie rizika, ktoré je dôvodom na odklad odovzdania, a to aj v prípade, ak už bolo odovzdanie povolené, ak existujú vážne humanitárne dôvody. ( 38 )

89.

Samozrejme v záujme práv vyžiadanej osoby, ale aj na základe legitímneho záujmu Únie na boji proti beztrestnosti, ktorý je konkrétne cieľom mechanizmu EZ, ( 39 ) vykonávajúci súdny orgán musí rozhodnúť o prípadnom odklade odovzdania na základe všetkých informácií, ktoré sú nevyhnutné na to, aby mohol rozhodnúť s úplnou znalosťou veci.

90.

Ak uvedená znalosť vyžaduje okamžitú a plynulú komunikáciu so súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, bude vhodné využiť mechanizmus podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, aj keď vykonanie už bolo povolené.

91.

K odkladu teda môže dôjsť v prípade vykonania, ktoré už bolo nariadené, ak bol vyčerpaný zoznam dôvodov na nevykonanie uvedených v článkoch 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584. Vážne riziko pre zdravie sa tak mení na dôvod, ktorý predpokladá povolenie vykonania EZ a odôvodňuje rozhodnutie o odklade jeho vykonania.

92.

Pokiaľ ide časový rozsah opatrenia, v článku 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa uvádza, že odovzdanie sa môže „dočasne“ odložiť, a je v ňom stanovené, že EZ sa vykoná „hneď po tom, ako [vážne humanitárne dôvody tohto odkladu] zanikli“.

93.

Dočasný charakter odkladu je teda viazaný na pretrvávanie humanitárnych dôvodov odkladu. Tieto dôvody môžu zaniknúť alebo pominúť z rôznych príčin (predovšetkým na základe vývoja situácie vyžiadanej osoby).

94.

V každom prípade, ako naznačil vnútroštátny súd, ( 40 ) v situácii, keď odklad treba predĺžiť, nič nebráni tomu, aby sústavný dialóg medzi zúčastnenými súdnymi orgánmi umožnil dospieť k iným konkrétnym riešeniam. ( 41 )

95.

Len v prípade, ak by sa s prihliadnutím na všetky okolnosti odklad musel predĺžiť na dlhšie obdobie, než je lehota, ktorej primeranosť musí posúdiť vykonávajúci súdny orgán v rámci dialógu so súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, ( 42 ) bude opodstatnené nevykonať odovzdanie, ktoré povolil vykonávajúci súdny orgán.

96.

Aby som to zhrnul, domnievam sa, že

97.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú mu položil Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko), takto:

Článok 1 ods. 3 a článok 23 ods. 4 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, so zreteľom na články 3, 4 a 35 Charty základných práv Európskej únie,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

ak vykonávajúci súdny orgán usúdi, že odovzdanie vyžiadanej osoby, ktorá trpí závažnými chronickými a potenciálne nezvratnými ochoreniami, môže túto osobu vystaviť riziku ťažkej ujmy na zdraví, musí požiadať súdny orgán vydávajúci zatykač o informácie, ktoré umožnia vylúčiť existenciu tohto rizika, a prípadne výnimočne a dočasne odložiť odovzdanie tejto osoby, kým trvá uvedené vážne riziko.