1.

Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) snaží zistiť, či je prax, v rámci ktorej je povolenie používať skryté sledovacie opatrenia na odpočúvanie, nahrávanie a uchovávanie telefonických rozhovorov medzi podozrivými (ďalej len „odpočúvanie telefonických rozhovorov“) vydané vo forme všeobecného vzorového textu, ktorý neobsahuje individuálne dôvody, zlučiteľná s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES ( 2 ) v spojení s jej článkom 5 ods. 1 a odôvodnením 11. Žiada tiež odpoveď na otázku, či nedostatok individualizovaného odôvodnenia v takýchto povoleniach možno napraviť spätným de novo posúdením sudcu, a ak nie, či je možné dôkazy, ktoré boli získané v rozpore s týmito ustanoveniami, pripustiť ako dôkaz.

2.

Odôvodnenie 2 smernice 2002/58 stanovuje:

„Táto smernica sa snaží rešpektovať základné práva a dodržiavať princípy uznané najmä chartou základných práv Európskej únie [(ďalej len ,Charta‘)]. Táto smernica sa snaží najmä o plné zabezpečenie práv stanovených v článkoch 7 a 8 uvedenej charty.“

3.

Odôvodnenie 11 smernice 2002/58 stanovuje:

„Podobne ako smernica 95/46/EHS ( 3 ) sa táto smernica netýka otázok ochrany základných práv a slobôd vzťahujúcich sa k činnostiam, ktoré nie sú upravené právom spoločenstva. Preto nemení existujúcu rovnováhu medzi právami jednotlivca na súkromie a možnosťami členských štátov prijať opatrenia uvedené v článku 15 ods. 1 tejto smernice, ktoré sú potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane ekonomického blahobytu štátu, keď sa činnosti týkajú záležitostí bezpečnosti štátu) a presadzovanie trestného práva. Následne táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov zachytávať elektronické správy alebo prijímať iné opatrenia, ak je to nevyhnutné z akýchkoľvek iných dôvodov a v súlade s Európskym dohovorom na ochranu ľudských práv a základných slobôd [(ďalej len ,EDĽP‘)], interpretovaným rozsudkami súdneho dvora [(ďalej len ,ESĽP‘)] týkajúcimi sa ľudských práv; také opatrenia musia byť primerané, prísne proporcionálne vo vzťahu k zamýšľanému účelu a potrebné v rámci demokratickej spoločnosti a mali by byť predmetom primeranej ochrany v súlade s [EDĽP].“

4.

Článok 5 smernice 2002/58 s názvom „Dôvernosť správy“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát [príslušných údajov o prenose dát – neoficiálny preklad] prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie [počúvanie, odpočúvanie, uchovávanie – neoficiálny preklad] a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami zo strany iných osôb než sú užívatelia bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1 Tento odsek nebráni technickému uloženiu, ak je to potrebné s cieľom prenosu správy, bez vplyvu na princíp dôvernosti.“

5.

Článok 15 s názvom „Uplatňovanie niektorých ustanovení smernice 95/46/ES“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie [neoprávneného používania – neoficiálny preklad] elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie [uchovávanie – neoficiálny preklad] údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“

6.

Článok 121 ods. 4 Ústavy Bulharska stanovuje, že „súdne akty musia byť odôvodnené“.

7.

Článok 34 Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok; ďalej len „NPK“) ( 4 ) stanovuje, že „každý akt súdu musí obsahovať… odôvodnenie…“.

8.

Článok 172 NPK znie nasledovne:

„1.   Orgány zodpovedné za prípravné konanie môžu využívať osobitné vyšetrovacie postupy – elektronické a technické vybavenie…, ktoré slúži na dokumentovanie činnosti sledovaných osôb…

2.   Osobitné vyšetrovacie postupy sa použijú tam, kde je to potrebné na vyšetrovanie závažných úmyselných trestných činov…, ak je zistenie daných okolností nemožné iným spôsobom alebo je sprevádzané výnimočnými ťažkosťami.“

9.

V zmysle článku 173 ods. 1 NPK:

„Na použitie osobitných vyšetrovacích postupov v prípravnom konaní predloží dozorujúci prokurátor súdu písomnú žiadosť s uvedením dôvodov. …“

10.

Článok 174 NPK stanovuje:

„…

3.   Povolenie na použitie osobitných vyšetrovacích postupov v konaní v pôsobnosti Specializiran nakazatelen săd [(Špecializovaný trestný súd)] udeľuje vopred jeho predseda…

4.   Orgán uvedený v odsekoch 2 až 3 rozhoduje odôvodneným uznesením…“

11.

Článok 3 ods. 1 Zakon za specialnite razuznavatelni sredstva (zákon o osobitných vyšetrovacích postupoch; ďalej len „ZSRS“) ( 5 ) stanovuje:

„Osobitné vyšetrovacie postupy sa použijú v prípadoch, keď je to potrebné na predchádzanie závažným úmyselným trestným činom a ich odhaľovanie, ak zhromažďovanie potrebných informácií nie je možné iným spôsobom, alebo je sprevádzané výnimočnými ťažkosťami.“

12.

Článok 12 ods. 1 bod 1 ZSRS stanovuje:

„Osobitné vyšetrovacie postupy sa použijú pre osoby, o ktorých existujú informácie a dôvodné podozrenie, že pripravujú, páchajú alebo spáchali niektorý zo závažných úmyselných trestných činov uvedených v článku 3 ods. 1“

13.

V článku 13 ods. 1 ZSRS sú uvedené orgány a inštitúcie, ktoré môžu požiadať o uplatnenie osobitných vyšetrovacích postupov a o využitie informácií a materiálnych dôkazov získaných týmito metódami.

14.

Článok 14 ods. 1 bod 7 ZSRS stanovuje:

„Na použitie osobitných vyšetrovacích postupov je potrebná odôvodnená písomná žiadosť od príslušného vedúceho orgánov uvedených v článku 13 ods. 1 alebo dozorujúceho prokurátora, prípadne od orgánu uvedeného v článku 13 ods. 3, a v prípade riaditeľstva uvedeného v článku 13 ods. 1 bode 7 od jeho riaditeľa, ktorý obsahuje… dôvody, prečo je zhromažďovanie potrebných informácií iným spôsobom nemožné, alebo opis mimoriadnych ťažkostí, ktoré sprevádzajú ich získavanie.“

15.

Článok 15 ods. 1 ZSRS stanovuje:

„Vedúci orgánov uvedených v článku 13 ods. 1 alebo dozorujúci prokurátor a v prípade riaditeľstva uvedeného v článku 13 ods. 1 bode 7 predseda Komisie pre boj proti korupcii a pre konfiškáciu nezákonne získaného majetku, predloží žiadosť predsedom Sofijski gradski săd [(Mestský súd Sofia, Bulharsko)], príslušných krajských alebo vojenských súdov, Specializiran nakazatelen săd [Špecializovaný trestný súd] alebo nimi poverenému podpredsedovi, ktorý do 48 hodín písomne povolí použitie osobitných vyšetrovacích postupov, alebo ich použitie odmietne s uvedením dôvodov svojho rozhodnutia.“

16.

Specializirana prokuratura (Špecializovaná prokuratúra, Bulharsko) podala obžalobu na päť osôb, ktoré boli údajne členmi zločineckej organizácie zameranej na nezákonné prevádzanie štátnych príslušníkov tretích krajín do Bulharska, ako aj z prijímania a poskytovania úplatkov v tejto súvislosti. Tieto činy sú v zmysle bulharského práva „závažnými trestnými činmi“.

17.

Prokurátor poverený vyšetrovaním podal 10. apríla 2017 v rámci prípravného konania žiadosť o použitie osobitných vyšetrovacích postupov, vrátane odpočúvania telefonických rozhovorov proti jednému z obvinených, IP.

18.

Žiadosť mala viac ako osem strán. Prvá strana a päta na stranách 2 až 8 obsahujú referenčné číslo. Žiadosť začína opisom zamýšľaných operatívnych opatrení. Opisuje osobu, proti ktorej má byť opatrenie namierené, menom, identifikačným číslom, adresou, funkciou a miestom výkonu práce. Uvádza číslo mobilného telefónu a ďalšie údaje o predplatenej karte používanej osobou, ktorá má byť sledovaná.

19.

Žiadosť obsahuje dôvody na uplatnenie opatrení sledovania. Prvý odsek pod týmto názvom opisuje prípravné konanie a vyšetrovaný trestný čin, a to tak s odkazom na príslušné ustanovenia NPK, ako aj na povahu trestného činu. Druhý odsek sa týka svedeckej výpovede získanej Specializirana prokuratura (Špecializovaná prokuratúra) o trestnej činnosti, jej štruktúre a úlohe účastníkov v nej. Tretí odsek obsahuje ďalšie svedecké výpovede, ktoré podrobne uvádzajú, ako zločinecká skupina fungovala, a zapojenie danej osoby. Tento odsek obsahuje aj opis spôsobu, akým osoba komunikovala s ostatnými v zločineckej skupine spolu s odkazom na použité mobilné telefónne číslo, ktoré sa zhoduje s číslom uvedeným v prvom odseku žiadosti. Táto časť sa uzatvára konštatovaním, že svedectvo odôvodňuje záver, že v Bulharsku pôsobí zločinecká skupina.

20.

V žiadosti je vysvetlené, prečo sa požadované opatrenia považujú za potrebné, a sú uvedené úkony, ktoré už boli vykonané s cieľom identifikovať osoby zapojené do zločineckej skupiny. Uvádza sa ďalšie podrobné vysvetlenie, prečo činnosť osoby porušuje rôzne ustanovenia vnútroštátneho práva a práva Únie.

21.

V ďalšom odseku žiadosti sú uvedené dôvody, pre ktoré dôkazy vedúce k odsúdeniu nemožno získať iným spôsobom. V žiadosti sa najmä tvrdí, že dotknuté osoby tvoria uzavretú skupinu a že je ťažké získať dôkazy týkajúce sa ich stretnutí. V poslednom odseku žiadosti sú uvedené podrobnosti o oprávnenom úradníkovi, ktorému sa majú oznámiť výsledky navrhovaného sledovania.

22.

V rovnaký deň povolil predseda Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) odpočúvanie telefonických rozhovorov, ich zaznamenávanie a uchovávanie na účely trestného konania. V uznesení je uvedené meno a funkcia osoby, ktorá opatrenia povolila. Uvádza sa v ňom, že orgán podávajúci žiadosť konal v rámci svojej kompetencie a že existujú dostatočné dôkazy o tom, že bol spáchaný trestný čin podľa článku 172 ods. 2 NPK alebo článku 3 ods. 1 ZSRS, ktorý patrí do právomoci Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd). Konštatuje, že požiadavky článkov 4, 12 a 21 ZSRS alebo článku 175 ods. 2 NPK boli splnené. Povoľuje metódy sledovania uvedené v súvislosti s osobou identifikovanou v žiadosti s referenčným číslom zodpovedajúcim tomu, ktoré je uvedené na prvej strane a v päte strán 2 až 8 žiadosti. Povolenie je podpísané, opečiatkované a datované 10. apríla 2017. Na prvej strane žiadosti o povolenie je rovnaký podpis, pečiatka a dátum.

23.

Podobné žiadosti boli podané aj v súvislosti s ďalšími osobami vyšetrovanými v súvislosti s ich účasťou v rovnakej zločineckej skupine. Odôvodnenia uvedené predsedom Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) sa zdajú byť totožné, až na to, že v každom prípade sa zdá, že povolenie krížovo odkazuje na inú žiadosť.

24.

Podľa vnútroštátneho súdu všeobecný vzor textu povolení pokrýva rôzne prípadné skutkové okolnosti, v ktorých môže byť sledovanie zákonne povolené. Bežnou praxou je, že povolenie neobsahuje individualizované uvedenie dôvodov na jeho vydanie. Vnútroštátny súd má teda pochybnosti o tom, či boli povolenia riadne odôvodnené.

25.

V dôsledku povolených opatrení sledovania boli niektoré telefonické rozhovory podozrivých zaznamenané a uložené. Vnútroštátny súd uznáva, že tieto rozhovory sú relevantné na preukázanie obvinení voči obvineným, ale kladie si otázku, či sú prípustné, ak sa povolenia považujú za nezákonné. Preto sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

26.

IP, DD, Česká republika, Írsko a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 6. júla 2022, Írsko a Komisia predniesli ústne pripomienky a odpovedali na otázky Súdneho dvora.

27.

Pokiaľ ide o prvú otázku, IP a DD sa domnievajú, že povolenia sú nezákonné, pretože neobsahujú individualizované odôvodnenie. V dôsledku toho bolo ich právo na súkromie nedostatočne chránené pred svojvoľnými zásahmi. Tvrdia tiež, že nemôžu účinne napadnúť povolenia, čo porušuje ich práva podľa článku 47 Charty. Česká republika, Írsko a Komisia zastávajú názor, že čítanie žiadosti a povolenia spoločne môže postačovať na to, aby sa obvineným osobám umožnilo podať účinnú právnu námietku proti povoleniam s cieľom vylúčiť získané dôkazy.

28.

Pokiaľ ide o druhú otázku, IP a DD sa domnievajú, že nezákonne získané dôkazy sú neprípustné. DD tiež zastáva názor, že nie je možné, aby sudca v konaní posudzoval zákonnosť oprávnení spätne. Írsko sa domnieva, že prípustnosť dôkazov je procesná záležitosť, ktorá nie je upravená právom Únie, a patrí do výlučnej právomoci členských štátov. Komisia súhlasí s Írskom s výhradou, že podľa judikatúry Súdneho dvora musia byť dôkazy, ktoré sa týkajú technickej oblasti, o ktorej sudcovia nemajú poznatky a ktorá pravdepodobne bude mať prevažujúci vplyv na posúdenie faktov, za každých okolností vylúčené.

29.

Vnútroštátny súd má záujem o určenie, či je súdne povolenie na odpočúvanie telefonických rozhovorov vo forme všeobecného vzorového textu, v ktorom sa uvádza, že zákonné ustanovenia o sledovaní boli dodržané, ale neobsahuje individuálne dôvody, v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s jej článkom 5 ods. 1 a odôvodnením 11.

30.

Podľa článku 1 ods. 3 smernice 2002/58, ako je vykladaný judikatúrou Súdneho dvora, všetky operácie spracovávania osobných údajov vykonávané poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb patria do pôsobnosti tejto smernice vrátane operácií spracovávania, ktoré vyplývajú z povinnosti, ktoré verejné orgány ukladajú týmto poskytovateľom. Len tam, kde členské štáty priamo implementujú opatrenia, ktoré sa odchyľujú od pravidla, že elektronické komunikácie sú dôverné, bez toho, aby ukladali povinnosti poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, sa na ochranu údajov nevzťahuje smernica 2002/58, ale vnútroštátne právo s výhradou uplatňovanie smernice (EÚ) 2016/680 ( 6 ), takže dotknuté vnútroštátne opatrenia musia byť v súlade najmä s vnútroštátnym ústavným právom a požiadavkami EDĽP. ( 7 )

31.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa neuvádza a účastníci, ktorí sa zúčastnili na pojednávaní, nemohli potvrdiť, či predmetné opatrenia sledovania boli realizované poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb. Totožnosť orgánu, ktorý vykonal opatrenia sledovania, musí určiť vnútroštátny súd.

32.

Na účely odpovede na otázky budem predpokladať, že ich vykonali poskytovatelia elektronických komunikačných služieb a že teda opatrenia patria do pôsobnosti smernice 2002/58. ( 8 )

33.

Druhá otázka vyplýva zo skutočnosti, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 umožňuje členským štátom „prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5…“. Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa netýkajú ani tak vnútroštátnych legislatívnych opatrení, ktorými sa transponuje článok 15 ods. 1, ale skôr spôsobu, akým ich súdna moc vykonáva. Posúvajú tieto pochybnosti prvú otázku mimo rozsahu pôsobnosti článku 15 ods. 1 smernice 2002/58? Nemyslím si. Vnútroštátna právna úprava stanovuje, že povolenia musia mať formu odôvodneného uznesenia. Materiál predložený Súdnemu dvoru uvádza, že oprávnenia obsahujú vyhlásenie v tom zmysle, že požiadavky zákona sú splnené. Otázkou je, či je toto odôvodnenie dostatočné vzhľadom na to, že uznesenia majú formu vzorového textu, ktorý neobsahuje individualizované dôvody. Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa teda týkajú výkladu práva Únie vzhľadom na uplatniteľné vnútroštátne pravidlá a súdnu prax.

34.

Článok 5 ods. 1 a článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 posudzované spoločne ukladajú členským štátom v podstate povinnosť zakázať počúvanie, odpočúvanie, ukladanie správ a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je potrebné, vhodné a proporcionálne na predchádzanie trestným činom, ich vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie. Takéto opatrenia musia byť v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie vrátane zásady proporcionality a zásadami, na ktoré sa odvoláva článok 6 ods. 1 a 2 ZEÚ.

35.

Podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ Únia uznáva práva, slobody a zásady stanovené v Charte. Podľa článku 51 ods. 1 Charty sú jej ustanovenia určené členským štátom, ak vykonávajú právo Únie.

36.

Povolenie odpočúvania telefonických rozhovorov predstavuje zásah do práv obvinených osôb zakotvených v článku 7 Charty. ( 9 ) Takýto zásah možno v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty povoliť len vtedy, ak to ustanovuje zákon a ak je to pri rešpektovaní podstaty týchto práv a pri dodržaní zásady proporcionality nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou.

37.

Zásada efektivity je všeobecnou zásadou práva Únie, podľa ktorej uplatňovanie práva Únie nesmie byť znemožnené alebo nadmerne sťažené. ( 10 ) Zahŕňa právo na účinné súdne preskúmanie. ( 11 ) Článok 47 prvý odsek Charty okrem toho stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Ak udelenie povolenia nezahŕňalo konanie o predmete opatrení sledovania, ako v tomto prípade, je relevantný prvý odsek článku 47 Charty týkajúci sa účinného súdneho preskúmania, a nie druhý odsek o práve na spravodlivý proces.

38.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak má byť právo na účinné súdne preskúmanie zaručené článkom 47 Charty účinné, musí mať dotknutá osoba možnosť oboznámiť sa s dôvodmi rozhodnutia prijatého vo vzťahu k nej; buď prečítaním tohto rozhodnutia, alebo požiadaním a prijatím oznámenia o týchto dôvodoch, aby jej bolo umožnené brániť svoje práva za čo najlepších podmienok a rozhodnúť sa s plnou znalosťou relevantných skutočností, či podať návrh na súdne preskúmanie na súd príslušný na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia. ( 12 )

39.

Rozsah povinnosti odôvodnenia sa môže meniť v závislosti od povahy napadnutého rozhodnutia. Túto povinnosť treba preskúmať vzhľadom na celé konanie a všetky relevantné okolnosti, aby sa zistilo, či dotknuté osoby môžu podať primeraný a účinný opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu. ( 13 )

40.

V prejednávanej veci povolenia pozostávajú zo všeobecného vzorového textu, v ktorom sú individualizované iba niektoré prvky, ako sú referenčné čísla, dátumy a predmet, rozsah a trvanie opatrení sledovania. Preto nie je možné, aby obvinení na základe tohto dokumentu zistili, prečo sa sudca, ktorý udelil povolenie, domnieval, že zákonné podmienky umožňujúce odpočúvanie telefónov boli splnené. Títo jednotlivci preto nie sú schopní brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a rozhodnúť sa s plnou znalosťou relevantných skutočností, či má zmysel obrátiť sa na príslušný súd, aby preskúmal zákonnosť týchto povolení, s cieľom dosiahnuť, aby bol tento dôkaz vyhlásený za neprípustný.

41.

Právo na účinné súdne preskúmanie však nevyhnutne nevyžaduje, aby sudca, ktorý povolenie udelil, v tomto dokumente vlastnými slovami uviedol, prečo sa domnieval, že podmienky na udelenie povolenia boli splnené. Postačuje, aby bolo možné spoľahlivo zistiť dôvody udelenia tohto povolenia. Ak žiadosť o povolenie obsahuje jasné vysvetlenie, prečo sa žiadajúci orgán alebo úradník domnieval, že opatrenia sledovania by mali byť povolené, možno predpokladať, že dôvody uvedené v žiadosti sú tie, ktoré presvedčili sudcu, aby ho udelil. ( 14 ) Platí to o to viac, že pri tomto type konania je žiadosť a akákoľvek podporná dokumentácia jediným základom, na základe ktorého možno udeliť alebo zamietnuť povolenie.

42.

Body 18 až 22 vyššie uvádzajú, že referenčné čísla a identifikačné čísla uvedené na prednej strane povolení naznačujú, že každé povolenie sa vzťahuje na individuálnu žiadosť týkajúcu sa konkrétnej osoby a telefónneho čísla. Žiadosti sú štruktúrované a podrobné. Právne testy, ktoré musí sudca uplatniť na udelenie povolenia, sú pomerne jednoduché. Za predpokladu, že obvinená osoba môže včas dostať kópiu žiadosti, ktorá viedla k udeleniu povolenia, ( 15 ) je pravdepodobné, že bude schopná určiť dôvody, prečo bolo povolenie udelené, a na základe informácií rozhodnúť, či ho napadne. Potom je na vnútroštátnom súde, aby v jednotlivých prípadoch a pri zohľadnení všetkých relevantných okolností určil, či bolo právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré majú obvinené osoby podľa prvého odseku článku 47 Charty, zaručené.

43.

Cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť súlad medzi právami obsiahnutými v tomto dokumente a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP bez toho, aby bola dotknutá autonómia práva Únie. Práve v tejto súvislosti sa na pojednávaní diskutovalo o tom, či je prístup opísaný v bode 42 vyššie v rozpore s nedávnym rozsudkom ESĽP vo veci Ekimdzhiev ( 16 ), ak tento súd posudzoval právne záruky proti svojvôli a zneužívaniu, pokiaľ ide o skryté sledovanie, uchovávanie a prístup ku komunikačným údajom v kontexte praxe Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd) v rokoch od 2015 do 2019.

44.

ESĽP konštatoval, že prevažná väčšina vydaných povolení na sledovanie neobsahovala riadne odôvodnenie. Napriek tomu poznamenal, že nedostatok odôvodnenia sám osebe neviedol automaticky k záveru, že sudcovia riadne nepreskúmali žiadosti o povolenie na sledovanie, hoci viaceré faktory boli v tejto súvislosti príčinou vážnych pochybností. ( 17 )

45.

Na tieto účely stačí uviesť, že rozsudok ESĽP vo veci Ekimdzhiev, hoci vzbudil značné obavy týkajúce sa aspektov súdneho povolenia na utajené sledovanie v Bulharsku, ponechal otvorenú možnosť, že takéto sledovanie bolo povolené za okolností, keď sudca, ktorý ho povolil, riadne usúdil, že je skutočne potrebné, vhodné a primerané. V každom prípade obvinená osoba, ktorá podlieha sledovaniu vykonávanému na základe povolenia, musí byť schopná určiť dôvody, prečo bolo toto povolenie vydané, a informovane sa rozhodnúť, či ho napadne. Vnútroštátnemu súdu prináleží v každom konkrétnom prípade posúdiť, či je takáto námietka dôvodná.

46.

Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na prvú otázku odpovedal takto:

Článok 47 Charty a článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s jej článkom 5 ods. 1 a odôvodnením 11 nebránia praxi, pri ktorej je odpočúvanie, zaznamenávanie a uchovávanie telefonických rozhovorov podozrivých osôb povolené na základe všeobecného vzorového textu, v ktorom sa tvrdí, že boli dodržané zákonné ustanovenia, no ktorý neobsahuje individualizované dôvody v tomto smere, za predpokladu, že dôvody povolenia možno spoľahlivo zistiť a účinne napadnúť obvinenou osobou, ktorá bola predmetom sledovania, na základe prečítania povolenia a žiadosti o vydanie tohto povolenia spoločne.

47.

Keďže posúdenie zákonnosti povolenia prináleží vnútroštátnemu súdu, treba na druhú otázku odpovedať.

48.

Druhá otázka je založená na dvoch predpokladoch. Prvým je, že usvedčujúce dôkazy boli získané tajným sledovaním vykonaným na základe povolenia, ktoré bolo nezákonné, pretože bolo nesprávne odôvodnené. Druhým je, že obvinená osoba, ktorá bola predmetom tohto sledovania, nemôže účinne napadnúť právny základ, na základe ktorého bolo toto sledovanie povolené.

49.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa pýta, či sudca môže napraviť nezákonnosť povolenia z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia. Hoci mechanizmus a dôsledky takéhoto spätného posúdenia nie sú úplne jasné a existujú pochybnosti o tom, či má sudca právomoc napraviť takúto nezákonnosť, zdá sa byť vhodné zvážiť túto otázku s cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu.

50.

Komisia poznamenala, že druhá otázka si vyžaduje posúdenie toho, ako by každý nezákonne získaný dôkaz mohol ovplyvniť celkovú spravodlivosť trestného konania. Návrh na začatie prejudiciálneho konania túto otázku nerieši. Vnútroštátny súd neposkytuje ani informácie o uplatniteľných vnútroštátnych procesných pravidlách, najmä o tom, ako by sa s takýmito dôkazmi zaobchádzalo v konaní, ktoré pred ním prebieha. Otázka, ktorú Komisia nastolila, sa teda javí ako úplne hypotetická, a preto by sa ňou Súdny dvor nemal zaoberať v kontexte tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

51.

Na túto otázku dáva odpoveď judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa všeobecného uchovávania údajov a prístupu k nim. Vnútroštátne právo musí určiť podmienky, za ktorých musia poskytovatelia elektronických komunikačných služieb poskytnúť príslušným vnútroštátnym orgánom prístup k údajom. Musí obsahovať jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatňovanie opatrení prijatých na tento účel a ukladať minimálne záruky, aby osoby, ktorých osobné údaje sú dotknuté, mali dostatočné záruky, že tieto údaje budú účinne chránené pred rizikom zneužitia. Zasahovanie musí byť obmedzené na to, čo je nevyhnutne potrebné. Na účely boja proti trestnej činnosti možno udeliť prístup iba k údajom osôb podozrivých z plánovania, páchania alebo spáchania závažného trestného činu alebo z toho, že sú nejakým spôsobom zapojené do takéhoto trestného činu. Aby sa zabezpečilo úplné dodržiavanie týchto podmienok, je nevyhnutné, aby takýto prístup podliehal predchádzajúcemu preskúmaniu zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu na základe odôvodnenej žiadosti predloženej príslušnými orgánmi v rámci vnútroštátnych postupov na zabránenie, odhaľovanie alebo stíhanie trestných činov. Toto posúdenie musí byť vždy použité do budúcna, okrem prípadov riadne odôvodnenej naliehavosti, keď sa musí vykonať v krátkom čase po sledovaní. ( 18 ) Ak by to bolo inak, v čase spätného posúdenia zákonnosti opatrení sledovania by došlo k závažnému zásahu do práv obvinených a vedľajších dotknutých osôb. Chýbajúce posúdenie nezávislým orgánom teda nemožno napraviť vykonaním spätného posúdenia de novo.

52.

Z toho vyplýva, že iba predchádzajúce posúdenie môže zabezpečiť, že poskytovateľom elektronických komunikačných služieb nebudú zbytočne ukladané povinnosti, že zásah do základných práv zakotvených v Charte nebude svojvoľný a že budú splnené podmienky uvedené v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58. To je v súlade s prístupom, ktorý prijal ESĽP vo svojom rozsudku vo veci Dragojević ( 19 ), v ktorom neakceptoval prax, podľa ktorej chorvátske súdy spätne posudzovali, či príkazy na sledovanie boli zákonné v čase, keď boli vydané.

53.

Článok 6 EDĽP zaručuje právo na spravodlivý proces, ale nestanovuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov ako takých, čo je v prvom rade záležitosťou vnútroštátneho práva. Ani ESĽP sa nedomnieva, že jeho úlohou je rozhodovať o prípustnosti nezákonne získaných dôkazov. ( 20 )

54.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby upravil podrobné procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity). ( 21 ) Takéto pravidlá musia rešpektovať aj základné práva, zásadu zákonnosti a zásady právneho štátu, ktoré patria medzi základné hodnoty Európskej únie. ( 22 )

55.

Podľa zásady ekvivalencie prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý koná v trestnom konaní na základe informácií alebo dôkazov získaných v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi zo smernice 2002/58, aby určil, či vnútroštátne právo alebo prax stanovuje menej priaznivé pravidlá o prípustnosti a použitie tohto materiálu, ako sú tie, ktoré upravujú prípustnosť a použitie informácií a dôkazov získaných v rozpore s vnútroštátnym právom.

56.

V súvislosti so zásadou efektivity treba uviesť, že cieľom vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa prípustnosti a použitia informácií a dôkazov je v súlade so zámermi vnútroštátneho práva zabrániť tomu, aby informácie a dôkazy, ktoré boli získané protiprávne, neprimerane poškodili osobu podozrivú zo spáchania trestných činov. Tento cieľ možno podľa vnútroštátneho práva dosiahnuť nielen zákazom využívania takýchto informácií a dôkazov, ale aj vnútroštátnymi pravidlami a postupmi, ktoré upravujú posúdenie a vyváženie informácií a dôkazov, či dokonca zohľadnením ich protiprávnosti pri určovaní trestu. ( 23 ) Zásada efektivity však viedla Súdny dvor k vytvoreniu pravidla, ktoré vyžaduje povinné vylúčenie dôkazov za určitých vymedzených okolností. Ak strana nie je schopná účinne sa vyjadriť k dôkazom, ktoré sa týkajú technickej oblasti, o ktorej sudcovia konajúci vo veci nemajú žiadnu vedomosť a ktorá by mohla mať prevažujúci vplyv na posúdenie skutkového stavu, tieto dôkazy sa musia vylúčiť. ( 24 )

57.

Zdá sa, že svojou druhou otázkou vnútroštátny súd spochybňuje tento prístup. Je preto užitočné preskúmať príslušnú judikatúru.

58.

Vo veci Mantovanelli bol napadnutým dôkazom odborný lekársky posudok, ktorý vychádzal z laboratórnych rozborov, výsluchov svedkov znalcom a niektorých dokumentov. Pánovi a pani Mantovanelli nebolo dovolené ani sa zúčastniť na výsluchoch, ani nahliadnuť do dokumentov, ale mohli napadnúť posudok, keď bol predložený súdu. ESĽP nebol presvedčený, že tento postup poskytol pánovi a pani Mantovanelli skutočnú príležitosť efektívne sa vyjadriť k znaleckému posudku. Otázka, na ktorú mal znalec odpovedať, bola práve tá, ktorú mal určiť súd, a to, či skutočnosti odhalili nedbanlivosť zdravotníckeho personálu nemocnice pri podaní konkrétneho farmaceutického výrobku pacientovi. Dôkazy sa teda týkali technickej oblasti, ktorá bola mimo vedomostí sudcov. Hoci súd nebol právne viazaný znaleckými závermi, tieto zistenia mohli mať prevažujúci vplyv na jeho posúdenie skutkového stavu. Vzhľadom na to, že súdy zamietli žiadosť pána a pani Mantovanelli o predloženie nového znaleckého posudku tak na prvom stupni, ako aj v odvolacom konaní, mohli pred podaním znaleckého posudku účinne vyjadriť svoje názory iba účasťou na výsluchoch so zdravotníckym personálom a pripomienkovaním príslušných dokumentov. ESĽP tak konštatoval, že súdne konanie bolo celkovo nespravodlivé. ( 25 )

59.

Vo veci Steffensen boli odobraté vzorky potravinového výrobku na analýzu v laboratóriu. Výsledok tejto analýzy bol základom pre rozhodnutie správnych orgánov, že výrobok nespĺňa požadovanú právnu normu. Podľa príslušnej smernice mal mať výrobca možnosť získať druhé stanovisko, aby mohol napadnúť túto prvú analýzu. Výrobca nebol informovaný o odobratí vzoriek, a preto nemohol odobrať vzorky z toho istého výrobku. Súd, citujúc rozsudok vo veci Mantovanelli, poznamenal, že preskúmanie spravodlivosti pojednávania zo strany ESĽP podľa článku 6 ods. 1 EDĽP sa týka konania ako celku, vrátane spôsobu, akým boli vykonané dôkazy. Rozhodol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či dôkazy, o ktoré ide v tomto konaní, sa týkajú technickej oblasti, o ktorej sudcovia nemali poznatky a ktorá mohla mať prevažujúci vplyv na ich posúdenie skutkového stavu. Ak by boli tieto dva prvky preukázané, vnútroštátny súd sa musel pýtať, či mal pán Steffensen skutočnú možnosť účinne sa k týmto dôkazom vyjadriť. Ak nie, vnútroštátny súd bol povinný vylúčiť dôkazy, aby sa neporušila zásada kontradiktórnosti konania a právo na spravodlivé prejednanie ( 26 ).

60.

Možnosť obhajoby účinne sa vyjadrovať k dôkazom je súčasťou zásady kontradiktórnosti konania, ktorá je kľúčovým aspektom práva na spravodlivé prejednanie chráneného článkom 47 druhým odsekom Charty ( 27 ) a článkom 6 ods. 1 EDĽP. ( 28 ) V rozsudku vo veci Mantovanelli a Steffensen išlo obidvom súdom o to, aby sa predišlo situáciám, keď sa v prípadoch rozhoduje na základe dôkazov z technickej oblasti, o ktorej sudcovia nemajú vedomosti, ktoré obhajoba nemohla napadnúť. Takýto postup by poskytol nespravodlivú výhodu strane, ktorá sa opiera o tieto dôkazy, čím by porušil právo protistrany na spravodlivé prejednanie.

61.

Dôkaz, o ktorý ide v konaní na vnútroštátnom súde, je odlišný od dôkazov skúmaných vo veci Mantovanelli a Steffensen. Pozostáva z nahrávok telefonických rozhovorov obvinených osôb týkajúcich sa vyšetrovanej činnosti. Aj keď je pravdepodobné, že tento dôkaz bude mať prevažujúci vplyv na posúdenie skutkového stavu sudcami, týka sa technickej oblasti, o ktorej nemajú žiadne znalosti. V každom prípade sú skutočnosti uvedené v rozsudku vo veci Mantovanelli a Steffensen len užitočnými príkladmi uplatňovania zásad, ktoré môžu vnútroštátne súdy vziať do úvahy pri rozhodovaní v trestnom konaní.

62.

Stojí za to spomenúť, že v záujme výkonu spravodlivosti by vhodným prístupom vo veci Mantovanelli bolo poskytnúť pánovi a pani Mantovanelli príležitosť zúčastniť sa na procese, ktorý viedol k vypracovaniu znaleckého posudku, resp. udeliť im súhlas na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý by si sami nechali vypracovať. Podobne vhodným riešením pre osoby v situácii pána Steffensena by bolo poskytnúť im príležitosť vypracovať druhý posudok. Vylúčenie dôkazov sa stalo relevantným len preto, že iné, vhodnejšie, procesné mechanizmy boli – omylom – nedostupné. Je vecou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či takéto príležitosti môžu mať obvinené osoby v rámci konania, ktoré sa ich týka.

63.

Vzhľadom na už vyššie uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na druhú otázku odpovedal takto:

Článok 47 Charty a článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s jej článkom 5 ods. 1 a odôvodnením 11 sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd:

64.

Navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na otázky, ktoré mu položil Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), takto.