1.

Od Súdneho dvora sa v tomto prejudiciálnom konaní žiada, aby spresnil hranice dôverného charakteru informácií poskytnutých uchádzačmi spolu s ich ponukami v postupoch verejného obstarávania.

2.

V rozsudku Klaipèdos ( 2 ), ktorý bol vydaný po doručení návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného v prejednávanej veci do kancelárie Súdneho dvora, sa Súdny dvor zaoberal problémami, ktoré vyvolávajú články smernice 2014/24/EÚ ( 3 ), najmä článok 21, týkajúce sa dôverného charakteru uvedených informácií.

3.

Úvahy obsiahnuté v uvedenom rozsudku uľahčujú odpoveď na niektoré otázky Krajowa Izba Odwoławcza (Národný odvolací senát, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom. ( 4 )

4.

Článok 21 s názvom „Dôverný charakter“ stanovuje:

„1.   Pokiaľ sa v tejto smernici alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sa vzťahujú na verejného obstarávateľa, a to predovšetkým v právnych predpisoch týkajúcich sa prístupu k informáciám, neustanovuje iná úprava a bez toho, aby boli dotknuté povinnosti v súvislosti so zverejňovaním zadaných zákaziek, ako aj v súvislosti s informáciami pre záujemcov a uchádzačov podľa článkov 50 a 55, verejný obstarávateľ nezverejní informácie, ktoré mu poskytli hospodárske subjekty a ktoré tieto subjekty označili za dôverné, vrátane, ale nie výlučne, technických alebo obchodných tajomstiev a dôverných aspektov ponúk.

2.   Verejní obstarávatelia môžu pre hospodárske subjekty stanoviť požiadavky zamerané na ochranu dôverného charakteru informácií, ktoré verejní obstarávatelia sprístupňujú v rámci postupu obstarávania.“

5.

V článku 50, nazývanom „Oznámenia o výsledku verejného obstarávania“, sa uvádza:

„…

4.   Určité informácie o zadávaní zákaziek alebo o uzavretí rámcovej dohody sa nemusia uverejňovať, ak by ich uverejnenie bránilo presadzovaniu práva, alebo bolo inak v rozpore s verejným záujmom, škodilo oprávneným obchodným záujmom určitého hospodárskeho subjektu, či už verejného alebo súkromného, alebo by mohlo brániť spravodlivej hospodárskej súťaži medzi hospodárskymi subjekt[m]i.“

6.

Podľa článku 55, nazývanom „Informovanie záujemcov a uchádzačov“:

„…

3.   Verejní obstarávatelia sa môžu rozhodnúť, že neposkytnú určité informácie uvedené v odsekoch 1 a 2 týkajúce sa zadávania zákazky, uzavretia rámcových dohôd alebo poskytnutia prístupu do dynamického nákupného systému v prípadoch, ak by ich uverejnenie bránilo presadzovaniu práva alebo bolo inak v rozpore s verejným záujmom, škodilo oprávneným obchodným záujmom určitého hospodárskeho subjektu, či už verejného alebo súkromného, alebo by mohlo brániť spravodlivej hospodárskej súťaži medzi hospodárskymi subjekt[m]i.“

7.

Podľa odôvodnenia 18:

„Okrem toho by sa získanie, využitie alebo sprístupnenie obchodného tajomstva, ktoré ukladá alebo povoľuje zákon, malo na účely tejto smernice považovať za oprávnené. … Predovšetkým, touto smernicou by nemali byť orgány verejnej moci oslobodené od povinností dôvernosti, ktoré sa na ne vzťahujú v súvislosti s informáciami, ktoré poskytli vlastníci obchodného tajomstva, bez ohľadu na to, či sú tieto povinnosti stanovené v práve Únie alebo vo vnútroštátnom práve. Takéto povinnosti dôvernosti zahŕňajú okrem iného povinnosti dôvernosti v súvislosti s informáciami, ktoré sa poskytujú zmluvným [verejným – neoficiálny preklad] obstarávateľom v rámci postupov obstarávania stanovených napríklad v smernici… 2014/24/EÚ….“

8.

Článok 1 s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„…

2.   Táto smernica nemá vplyv na:

…

…“

9.

Článok 2, nazývaný „Vymedzenie pojmov“, znie:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…“

10.

Článok 3, nazývaný „Oprávnené získanie, využitie a sprístupnenie obchodného tajomstva“, stanovuje:

„…

2.   Získanie, využitie alebo sprístupnenie obchodného tajomstva sa považuje za oprávnené v rozsahu, v akom takéto získanie, využitie alebo sprístupnenie vyžaduje alebo umožňuje právo Únie alebo vnútroštátne právo.“

11.

Článok 7 stanovuje:

„1.   Verejný obstarávateľ pripraví a uskutoční zadávacie konanie tak, aby sa zabezpečilo zachovanie spravodlivej hospodárskej súťaže a rovnaké zaobchádzanie s hospodárskymi subjektmi, a to v súlade so zásadami proporcionality a transparentnosti.

…“

12.

V článku 8 sa uvádza:

„1.   Zadávacie konanie je verejné.

2.   Verejný obstarávateľ môže obmedziť prístup k informáciám týkajúcim sa postupu verejného obstarávania len v prípadoch stanovených zákonom.

2a.   Verejný obstarávateľ môže v súťažných podkladoch stanoviť požiadavky týkajúce sa zachovania dôverného charakteru informácií poskytnutých hospodárskym subjektom v priebehu obstarávania.

3.   Nezverejňujú sa informácie predstavujúce obchodné tajomstvo v zmysle právnej úpravy týkajúcej sa boja proti nekalej súťaži, ak hospodársky subjekt najneskôr v lehote na predloženie ponúk alebo žiadostí o účasť na verejnom obstarávaní uvedie, že tieto informácie nemôžu byť sprístupnené, a preukáže, že požadované informácie predstavujú obchodné tajomstvo. Hospodársky subjekt nemôže označiť za dôverné informácie uvedené v článku 86 ods. 4 Toto ustanovenie sa primerane uplatní na súťaž návrhov.

…“

13.

Článok 11 ods. 2 stanovuje:

„Pod obchodným tajomstvom sa rozumejú technické, technologické, vedecké a organizačné informácie podniku alebo iné informácie, ktoré majú obchodnú hodnotu a ktoré nie sú ako celok alebo pri presnom usporiadaní a spojení ich častí všeobecne známe alebo bežne prístupné osobám v kruhoch, ktoré sa dotknutým druhom informácií bežne zaoberajú, pokiaľ osoba oprávnená využívať tieto informácie alebo nakladať s nimi podnikla primerané kroky, aby ich udržala v tajnosti.“

14.

V roku 2019 ( 8 ) Państwowe Gospodarstwo Wodne Wody Polskie (Štátny vodohospodársky podnik, Poľsko) vyhlásil otvorenú súťaž na zadanie zákazky na „vypracovanie projektov druhej aktualizácie plánov vodohospodárskeho manažmentu povodia (II aPGW) vrátane metodík“.

15.

V súťažných podkladoch bolo stanovené, že ponuky sa vyhodnotia na základe troch kritérií: ceny (40 %), koncepčnej štúdie projektov (42 %) a opisu spôsobu realizácie zákazky (18 %).

16.

Ponuky predložili štyri subjekty, medzi ktorými sa nachádzalo konzorcium podnikov na čele so spoločnosťou ANTEA POLSKA S.A (ďalej len „Antea Polska“). ( 9 ) Zákazka bola zadaná spoločnosti CDM Smith Sp.z o.o. (ďalej len „CDM“).

17.

Antea Polska, ktorá sa umiestnila ako druhá v poradí, napadla rozhodnutie o zadaní zákazky na Krajowa Izba Odwoławcza (Národný odvolací senát). Okrem iného sa domáhala sprístupnenia určitých dokumentov a informácií, ktoré CDM a iní uchádzači označili za obchodné tajomstvo.

18.

Podľa názoru spoločnosti Antea Polska bolo označenie uvedených informácií za tajné v rozpore so zásadami rovnosti zaobchádzania a transparentnosti, podľa ktorých sa má dôverný charakter vykladať striktne. Okrem toho uznanie veľkého množstva informácií za dôverné spolu s neexistenciou náležitého odôvodnenia uznania informácií za dôverné spôsobilo, že jej bolo odňaté právo na účinný prostriedok nápravy, keďže nepoznala detaily ponúk svojich konkurentov.

19.

Voči tomuto stanovisku verejný obstarávateľ okrem iného namietal, že

20.

Za týchto okolností Krajowa Izba Odwoławcza (Národný odvolací senát), ktorý má rozhodnúť o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu verejného obstarávateľa, položil sedem prejudiciálnych otázok. Na základe pokynu Súdneho dvora sa budem zaoberať len prvými štyrmi otázkami, ktoré znejú takto:

21.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 29. januára 2021.

22.

Písomné pripomienky predložili Antea Polska, Państwowe Gospodarstwo Wodne Wody Polskie (Štátny vodohospodársky podnik), rakúska a poľská vláda, ako aj Európska komisia.

23.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. marca 2022, sa zúčastnili Antea Polska, Państwowe Gospodarstwo Wodne Wody Polskie (Štátny vodohospodársky podnik), CDM, poľská vláda a Komisia.

24.

Súdny dvor v rozsudku Klaipėdos (body 96 až 102) konštatoval, že právna úprava uplatniteľná na veci týkajúce sa ochrany dôvernosti v postupoch verejného obstarávania je obsiahnutá v smernici 2014/24, ktorá predstavuje lex specialis, a nie v smernici 2016/943.

25.

Uvedené konštatovanie bolo okrem iných dôvodov založené na tom, že

26.

Vychádzajúc z uvedeného predpokladu, nič nebráni zohľadneniu pojmov smernice 2016/943 ( 11 ), ak – tak ako v tomto prípade – vnútroštátne právne predpisy na ne odkazujú na účely úpravy režimu dôvernosti v postupoch verejného obstarávania. Týmto aspektom sa budem zaoberať neskôr.

27.

Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či výklad článku 21 smernice 2014/24 ( 12 ) dovoľuje, aby uchádzač označil akékoľvek informácie, ktoré nechce sprístupniť svojim konkurentom, za dôverné z dôvodu, že sú predmetom obchodného tajomstva.

28.

Treba vychádzať z toho, že vnútroštátny súd sa uvedenou otázkou nepýta na jednostranné konanie uchádzača, ale skôr na následky, ktoré z neho vyplývajú pre verejného obstarávateľa.

29.

Podľa môjho názoru odpoveď vyplýva z rozsudku Klaipėdos, v ktorom Súdny dvor konštatoval:

30.

Tak verejný obstarávateľ, ako aj orgány, ktoré preskúmavajú jeho rozhodnutia, teda majú za úlohu posúdiť dôverný charakter informácií, ktoré uchádzač označil za dôverné, a nie jednoducho uznať, že sú dôverné. Majú dostatok právomocí na boj proti tomu, čo by podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu predstavovalo zneužívajúci postup („patologické zneužívanie“) zo strany uchádzačov zvyknutých v neprimeranom rozsahu využívať možnosť označovať za dôverné aspekty svojich ponúk, ktoré v skutočnosti nie sú dôverné.

31.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že napriek tomu, že poľský zákonodarca chcel obmedziť okruh dôverných informácií, niektorí uchádzači sa systematicky odvolávajú na to, že veľká časť informácií obsiahnutých v ich ponukách predstavuje obchodné tajomstvo a verejní obstarávatelia obvykle považujú tieto tvrdenia za hodnoverné. ( 17 )

32.

Ak je to tak a dochádza k nesprávnemu uplatňovaniu vnútroštátneho predpisu, ktorým sa preberá smernica 2014/24, prináleží vnútroštátnym súdom napraviť ho, aby bolo v súlade s právom Únie.

33.

Hoci vnútroštátny súd nevenuje osobitnú pozornosť tomu, čo opíšem nižšie, v pripomienkach účastníkov konania a na pojednávaní sa diskutovalo o obmedzení vyplývajúcom z vnútroštátneho predpisu (článok 8 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní), ktorý bráni len zverejneniu informácií, ktoré predstavujú obchodné tajomstvo v zmysle právnych predpisov týkajúcich nekalej súťaže. ( 18 )

34.

Predmetom sporu bolo, či je uvedený vnútroštátny predpis v súlade s článkom 21 smernice 2014/24, ktorý chráni širší okruh dôverných informácií, než je okruh technických a obchodných tajomstiev ( 19 ) (vzťahuje sa napríklad aj na „dôvern[é] aspekt[y] ponúk“).

35.

Ako som už uviedol v inej veci, ( 20 ) podľa článku 21 smernice 2014/24 sa ochrana neobmedzuje len na technické a obchodné tajomstvá, ale okrem iného aj na dôverné aspekty ponúk. Toto ustanovenie sa preto môže vzťahovať na informácie, ktoré nemožno striktne považovať za technické alebo obchodné tajomstvo. Podľa môjho názoru je táto myšlienka vyjadrená vo viacerých častiach rozsudku Klaipèdos. ( 21 )

36.

Keďže súčasťou novely článku 11 zákona o boji proti nekalej súťaži ( 22 ), ktorou sa preberá smernica 2016/943, je definícia pojmu „obchodné tajomstvo“, ktorá sa nachádza v tejto smernici, poľské právne predpisy týkajúce sa verejného obstarávania prostredníctvom takéhoto reťazca odkazov smerujú k pojmu „obchodné tajomstvo“ v zmysle smernice 2016/943 ( 23 ).

37.

Nepriamo teda vzniká otázka, či je s článkom 21 smernice 2014/21 zlučiteľný vnútroštátny právny predpis, ktorý vymedzuje okruh dôverných informácií užšie než uvedený článok.

38.

Na prvý pohľad nič nebráni tomu, aby vnútroštátny zákon obsahoval takéto obmedzenie, lebo článok 21 smernice 2014/24 platí, „pokiaľ sa v tejto smernici alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sa vzťahujú na verejného obstarávateľa,… neustanovuje iná úprava“.

39.

Táto výnimka priznáva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, podobne ako iné ustanovenia smernice 2014/24, ktoré odkazujú na vnútroštátne právne predpisy. Tak to je v prípade článku 57 ods. 7 smernice 2014/24, podľa ktorého členské štáty spresnia vykonávacie podmienky pre tento článok „so zreteľom na právo Únie“.

40.

Súdny dvor však podal výklad, podľa ktorého „právomoc voľnej úvahy členských štátov nie je neobmedzená[,] a… ak sa niektorý z členských štátov rozhodne vymedziť niektorý z nepovinných dôvodov vylúčenia podľa smernice 2014/24, musí rešpektovať základné črty stanovené v tejto smernici. Článok 57 ods. 7 smernice 2014/24 totiž vzhľadom na to, že stanovil, že členské štáty majú spresniť ‚vykonávacie podmienky pre tento článok‘, a to ‚so zreteľom na právo Únie‘, bráni tomu, aby členské štáty skreslili nepovinné dôvody vylúčenia stanovené v tomto ustanovení, alebo aby ignorovali ciele alebo základné zásady, z ktorých vychádza každý z týchto dôvodov“. ( 24 )

41.

Podľa môjho názoru možno uvedenú judikatúru analogicky uplatniť aj na prejednávanú vec. Pokiaľ dodržia právo Únie, členské štáty môžu zmeniť rozsah informácií, ktoré možno označiť za dôverné, a preto by v zásade nič nebránilo tomu, aby sa okruh chránených informácií obmedzil na „obchodné tajomstvo“, a teda bol vymedzený užšie než vo všeobecnom ustanovení článku 21 smernice 2014/24.

42.

Pri výklade pojmu obchodné tajomstvo môže byť užitočné použiť smernicu 2016/943, v ktorej sú objasnené znaky tohto pojmu použitého v článku 21 smernice 2014/24. Je to tak najmä v prípade, ak vnútroštátne právne predpisy prostredníctvom súboru odkazov, ktorý som opísal vyššie, viažu posúdenie dôvernosti v oblasti verejného obstarávania na obchodné tajomstvo, ako je vymedzené v zákone, ktorým sa preberá smernica 2016/943.

43.

Keďže cieľom smernice 2016/943 je všeobecne upraviť obchodné tajomstvo, mohla by pomôcť verejnému obstarávateľovi – a orgánom, ktoré preskúmavajú jeho rozhodnutia – pri hľadaní rovnováhy medzi zásadami, ktoré sa konkrétne týkajú dôvernosti, a zásadami, na ktorých spočíva systém verejného obstarávania podľa smernice 2014/24, ako aj prístup k účinnému systému opravných prostriedkov.

44.

Je však potrebné vziať do úvahy ďalšie ustanovenia smernice 2014/24 okrem článku 21, a to so zreteľom na všeobecné ciele tejto smernice. Z ich uplatnenia vyplýva, že určité dôverné informácie, aj keď v pravom zmysle slova nespadá pod pojem obchodné tajomstvo, sa musia chrániť s cieľom zachovať neskreslenú hospodársku súťaž medzi hospodárskymi subjektmi alebo chrániť oprávnené obchodné záujmy určitého hospodárskeho subjektu.

45.

Podľa článku 21 smernice 2014/24 verejný obstarávateľ musí poskytnúť záujemcom a uchádzačom informácie uvedené v článkoch 50 a 55. Tieto informácie v zásade nepatria do zoznamu dôverných informácií, ale môžu sa považovať za dôverné, ak nastanú okolnosti uvedené v článku 50 ods. 4 a v článku 55 ods. 3 smernice 2014/24.

46.

Je teda potrebné zabezpečiť dôverný charakter informácií (ktoré nemusia byť predmetom obchodného tajomstva), ktorých uverejnenie by „škodilo oprávneným obchodným záujmom určitého hospodárskeho subjektu… alebo by mohlo brániť spravodlivej hospodárskej súťaži medzi hospodárskymi subjekt[m]i“.

47.

Aj keď článok 55 ods. 3 smernice 2014/24 konkrétne odkazuje na informácie uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto článku, v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec je dôležité upozornenie na nepoškodenie oprávnených obchodných záujmov určitého (konkurujúceho) hospodárskeho subjektu a na ochranu hospodárskej súťaže.

48.

Uvedené dve upozornenia boli v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa verejného obstarávania prevzaté v širšom zmysle. Vyplýva z nej, že

49.

Podľa článku 50 ods. 4 a článku 55 ods. 3 smernice 2014/24 je úlohou verejných obstarávateľov rozhodnúť o neposkytnutí citlivých informácií, ktoré sú v oboch týchto ustanoveniach spomenuté. Žiadne z týchto dvoch ustanovení neobsahuje výnimku, ktorou sa vyznačuje článok 21 ods. 1 tejto smernice („pokiaľ sa [vo] vnútroštátnych právnych predpisoch… neustanovuje iná úprava“), a preto ich uplatnenie nezávisí od vnútroštátnych predpisov.

50.

Právomoc verejných obstarávateľov sprístupniť informácie obsiahnuté v ponukách, aj keď nepredstavujú obchodné tajomstvo stricto sensu, v každom prípade môžu obmedzovať iné odvetvové ustanovenia, v ktorých to je stanovené. ( 27 )

51.

Aby som to zhrnul, na prvú prejudiciálnu otázku treba podľa môjho názoru odpovedať tak, že článok 21 smernice 2014/24:

52.

Týmito otázkami, na ktoré možno odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, či sa dôvernosť, na ktorú sa odvoláva uchádzač, môže vzťahovať najmä na:

53.

Rozsudok Klaipèdos opäť poskytuje vnútroštátnemu súdu návod na to, aby sám určil, či uvedené informácie (alebo akékoľvek iné informácie pripojené k ponuke uchádzača) majú v spore, ktorý prejednáva, dôverný charakter.

54.

Domnievam sa, že rozsudok Klaipèdos nasvedčuje tomu, aby bola dôvernosť čo najkonkrétnejšia: ( 28 )

55.

Výklad článku 21 smernice 2014/24, ktorý vyplýva z uvedenej judikatúry, je v súlade s inými ustanoveniami tejto smernice, v ktorých sa spomína konkrétnosť dôvernosti. ( 32 )

56.

Na pojednávaní sa diskutovalo o „zásade minimalizácie“, čo je pojem, ktorý používa vnútroštátny súd, ako kritériu, ktoré obmedzuje okruh dôverných informácií na nevyhnutné minimum. Za dôverné možno považovať len informácie, údaje, prvky alebo časti dokumentov pripojených k ponukám (alebo samotných ponúk), ktoré sa konkrétne považujú za nevyhnutné na ochranu oprávnených záujmov uchádzača a zabránenie tomu, aby niektorý z jeho konkurentov narušil hospodársku súťaž medzi nimi.

57.

Nemožno nametať voči uplatneniu uvedenej zásady, podľa ktorej sa zohľadňujú len konkrétne časti poskytnutých informácií a nie celé dokumenty, ak to verejný obstarávateľ považuje za vhodné. V každom prípade nie je možné a priori stanoviť, kedy určité dokumenty možno označiť za dôverné, lebo také označenie závisí od vlastností každého dokumentu v určitom spore.

58.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu podľa všetkého vyplýva, že verejný obstarávateľ posudzoval určité kategórie informácií všeobecne, čím sa odklonil od nevyhnutného individualizovaného posúdenia.

59.

O tom však môže rozhodnúť jedine vnútroštátny súd, ktorý musí podrobne a odôvodnene posúdiť, či

60.

Bez toho, aby som chcel vykonať toto posúdenie (ktoré súvisí skôr s uplatnením predmetného predpisu než s jeho výkladom) namiesto vnútroštátneho súdu, stručne spomeniem informácie obsiahnuté v ponukách, ktorých sa týkajú tieto prejudiciálne otázky, ktoré uvedený súd zatrieďuje do dvoch kategórií.

61.

Prvá zahŕňa dokumenty, ktoré opisujú „subjektívnu situáciu úspešného uchádzača v súvislosti s jeho skúsenosťami, subjektmi a zamestnancami určenými na realizáciu zákazky“.

62.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu boli dokumentmi vyžadovanými v súťažných podkladoch len dokumenty uvedené v článkoch 59 a 60 a v prílohe XII smernice 2014/24 (okrem dokumentov vyžadovaných vnútroštátnym právom).

63.

Ak je to tak, ťažko sa možno domnievať, že určité dokumenty, ktoré sa musia zverejniť podľa samotnej smernice 2014/24, možno označiť za obchodné tajomstvo alebo iný typ dôverných informácií.

64.

Vnútroštátny súd ďalej v súvislosti s informáciami o subjektívnej situácii (finančnej kapacite) uchádzača uvádza, že v súťažných podkladoch bolo len stanovené, že sa musí dosiahnuť určitá úroveň, ale nevyžadovalo sa podrobne opísať túto kapacitu ani spresniť, aké prostriedky má uchádzač vo svojej bankovej inštitúcii.

65.

Niečo podobné možno povedať, pokiaľ ide o situáciu tretích osôb alebo subjektov, ktorých zdroje chce uchádzač využiť, alebo subdodávateľov, ktorých navrhuje vo svojej ponuke. Bez toho, aby boli dotknuté všeobecné povinnosti týkajúce sa ochrany osobných údajov, označenie uvedených tretích osôb, subjektov alebo subdodávateľov nemožno utajovať, ak sa podľa súťažných podkladov musí zverejniť, pričom tvrdenie o hypotetickom riziku „odlákania“ ich personálnych zdrojov nie je postačujúce.

66.

Pokiaľ ide o druhú kategóriu dokumentov, tvoria ju „štúdie vyžadované verejným obstarávateľom, ktoré majú slúžiť na ohodnotenie ponúk podľa kritérií kvality“, konkrétne „koncepčná štúdia“ a „opis spôsobu realizácie zákazky“.

67.

V zásade nemožno vylúčiť, že niektorý z dokumentov predložených hospodárskym subjektom spolu s jeho ponukou obsahuje citlivé informácie, na ktoré sa vzťahuje ochrana duševného vlastníctva a ktoré sa nesmú sprístupniť tretím osobám, ktoré nezískali príslušný súhlas. ( 33 )

68.

Na pojednávaní sa jednotliví účastníci konania nezhodli na tejto otázke a napokon potvrdili, že vnútroštátny súd musí v závislosti od okolností sporu posúdiť, či došlo k porušeniu takých práv. ( 34 )

69.

Tieto úvahy potvrdzujú, že je zložité abstraktne a priori označiť informácie zahrnuté v ponukách uchádzačov za dôverné – bez ohľadu na to, či predstavujú obchodné tajomstvo. V článku 21 smernice 2014/24 musia byť nevyhnutne použité všeobecné formulácie, ktoré umožnia verejným obstarávateľom a orgánom, ktoré preskúmavajú ich rozhodnutia, uplatniť tieto formulácie v danom prípade odôvodneným spôsobom.

70.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prvé štyri prejudiciálne otázky, ktoré položil Krajowa Izba Odwoławcza (Národný odvolací senát, Poľsko), takto:

Článok 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES sa má vykladať v tom zmysle, že