–

RTL Television GmbH, v zastúpení: J. P. de Oliveira Vaz Miranda de Sousa, advogado,

–

Grupo Pestana S.G.P.S. SA a SALVOR – Sociedade de Investimento Hoteleiro SA, v zastúpení: H. Trocado, advogado,

–

Európska komisia, v zastúpení: É. Gippini Fournier, B. Rechena a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 3 smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, 1993, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami RTL Television GmbH (ďalej len „RTL“) na jednej strane a Grupo Pestana, S.G.P.S. SA (ďalej len „Grupo Pestana“) a SALVOR – Sociedade de Investimento Hoteleiro SA (ďalej len „Salvor“) na strane druhej v súvislosti so sprístupnením vysielaní kanálu RTL bez predchádzajúceho povolenia spoločnosti RTL v hotelových izbách, ktoré prevádzkujú Grupo Pestana a Salvor.

3

Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“), podpísaná 15. apríla 1994 v Marrákeši, ktorá predstavuje prílohu I C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80).

4

Článok 9 dohody TRIPS s názvom „Vzťah k Bernskému dohovoru“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Členovia budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru [na ochranu literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt z 24. júla 1971) v znení vyplývajúcom zo zmeny z 28. septembra 1979 (ďalej len ‚Bernský dohovor‘)] a jeho príloh…“

5

Článok 14 tejto dohody s názvom „Ochrana výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových a televíznych vysielateľov“ vo svojom odseku 3 stanovuje:

„Rozhlasoví a televízni vysielatelia budú mať právo zakázať ďalšie konania, ku ktorým došlo bez ich súhlasu, ako je záznam, rozmnožovanie záznamov a opakované vysielanie bezdrôtovým spôsobom, ako aj verejný prenos televíznych programov. Ak členovia neposkytnú rozhlasovým a televíznym vysielateľom takéto práva, zabezpečia vlastníkom autorských práv v oblasti vysielania možnosť zabrániť už uvedeným konaniam v súlade s ustanoveniami Bernského dohovoru…“

6

Článok 11 bis ods. 1 Bernského dohovoru stanovuje:

„Autori literárnych a umeleckých diel majú výlučné právo ud[eli]ť súhlas:

…

…“

7

Podľa článku 3 písm. g) Medzinárodného dohovoru o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových organizácií [vysielacích organizácií – neoficiálny preklad], ktorý bol podpísaný v Ríme 26. októbra 1961 (ďalej len „Rímsky dohovor“), sa na účely tohto dohovoru pod pojmom „prenos“ rozumie „súčasné vysielanie programu jednej rozhlasovej organizácie rozhlasovou organizáciou inou [jednej vysielacej organizácie inou vysielacou organizáciou – neoficiálny preklad]“.

8

Článok 13 tohto dohovoru s názvom „Minimálna ochrana rozhlasových organizácií [vysielacích organizácií – neoficiálny preklad]“ znie:

„Rozhlasové organizácie [vysielacie organizácie – neoficiálny preklad] majú právo povoliť alebo zakázať

9

Odôvodnenia 8 až 10, 27 a 28 smernice 93/83 znejú:

…

10

Článok 1 tejto smernice s názvom „Definície“ vo svojom odseku 3 uvádza:

„Na účely tejto smernice ‚káblová retransmisia‘ znamená súčasný, nezmenený a neskrátený ďalší prenos pomocou káblu alebo mikrovlnného systému na príjem pôvodného vysielania z iného členského štátu verejnosťou, ktoré sa uskutočnilo po vedení alebo vzduchom, vrátane vysielania televíznych alebo rozhlasových programov zo satelitu a ktoré je určené na príjem verejnosťou.“

11

Podľa článku 2 uvedenej smernice s názvom „Vysielacie právo“:

„Členské štáty zabezpečia pre autora výhradné právo na povolenie satelitného vysielania pre verejnosť diel chránených autorským právom…“

12

Článok 8 tej istej smernice, nazvaný „Právo káblovú retransmisiu“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, keď programy z iných členských štátov sú na ich území ďalej šírené po kábli, bolo dodržané platné autorské právo a príbuzné práva a aby sa takáto retransmisia uskutočňovala na základe individuálnych alebo kolektívnych zmluvných dohôd medzi vlastníkmi autorských práv, držiteľmi príbuzných práv a prevádzkovateľmi káblových rozvodov.“

13

Článok 9 smernice 93/83 s názvom „Výkon práva na káblovú retransmisiu“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby oprávnenie majiteľov autorského práva a držiteľov príbuzných práv udeľovať či odmietať prevádzkovateľovi káblových rozvodov povolenie na káblovú retransmisiu sa mohlo vykonávať iba prostredníctvom ochranného zväzu.

2.   Kde držiteľ práva nepreviedol spravovanie svojich práv na ochranný zväz, sa ochranný zväz spravujúci práva rovnakej kategórie považuje za poverený spravovaním jeho práv. Kde spravuje práva tejto kategórie viac ako jeden ochranný zväz, držiteľ práva má možnosť výberu, ktorý z týchto sa považuje za zväz, ktorý je poverený spravovaním jeho práv. Držiteľ práva uvedený v tomto odseku má tie isté práva a povinnosti vyplývajúce z dohody medzi prevádzkovateľom káblových rozvodov a ochranným zväzom, ktorý sa považuje za poverený spravovaním jeho práv, ako tí držitelia práva, ktorí poverili ochranný zväz[,] a bude môcť uplatňovať tieto práva počas obdobia, ktoré určí príslušný členský štát, ktoré nebude kratšie ako tri roky od dátumu káblovej retransmisie, ktorá zahŕňa jeho dielo alebo iný chránený predmet záujmu.

3.   Členský štát môže zariadiť, že keď držiteľ práva povolí na svojom [jeho – neoficiálny preklad] území pôvodný prenos… diela alebo iného chráneného predmetu záujmu, bude sa predpokladať, že súhlasí s tým, aby sa práva na káblovú retransmisiu nevykonávali na individuálnej báze, ale v súlade s ustanoveniami tejto smernice.“

14

Článok 10 tejto smernice, nazvaný „Výkon práva na káblovú retransmisiu vysielacími organizáciami“, stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby článok 9 neplatil pre práva vykonávané vysielacou organizáciou vo vzťahu k jej vlastnému vysielaniu bez ohľadu na to, či príslušné práva sú jej vlastné, alebo boli na ňu prenesené inými majiteľmi autorských práv a/alebo držiteľmi príbuzných práv.“

15

Podľa odôvodnenia 23 smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230):

„Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.“

16

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„… táto smernica [sa] nezaoberá a žiadnym spôsobom neovplyvňuje existujúce ustanovenia spoločenstva súvisiace s:

…

…“

17

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Právo rozmnožovania“, stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

…

18

Podľa článku 3 tejto smernice s názvom „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“:

„1.   Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

2.   Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

…

…“

19

Podľa odôvodnenia 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28):

„Členské štáty by mali mať možnosť ustanoviť širšiu ochranu pre majiteľov práv súvisiacich s autorským právom, ako sa vyžaduje v ustanoveniach tejto smernice pre oblasť verejného vysielania a spravodajstva [pre oblasť vysielania a sprístupňovania verejnosti – neoficiálny preklad].“

20

Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Právo na záznam“, vo svojich odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„2.   Členské štáty ustanovia pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať záznam ich vysielania, a to bez ohľadu na to, či sa tieto vysielania uskutočňujú bezdrôtovo alebo po drôte, káblom alebo pomocou družice.

3.   Organizácia pre káblové šírenie nemá právo podľa odseku 2, pokiaľ iba prenáša po kábli vysielanie iných vysielacích organizácií.“

21

Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Vysielanie a sprístupňovanie verejnosti (verejné šírenie)“, v odseku 3 stanovuje:

„Členské štáty ustanovia pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať bezdrôtový prenos ich vysielania, ako aj verejné šírenie ich vysielaní, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti oproti zaplateniu vstupného [za vstupné – neoficiálny preklad].“

22

Článok 9 tej istej smernice, nazvaný „Právo na rozširovanie“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia výhradné právo sprístupňovať… pre:

…

23

Článok 12 smernice 2006/115, nazvaný „Vzťah medzi autorským právom a súvisiacimi právami“, stanovuje:

„Ochrana práv súvisiacich s autorským právom podľa tejto smernice ponecháva nedotknutú ochranu autorského práva a žiadnym spôsobom ju neovplyvňuje.“

24

Článok 176 Código do Direito de Autor e dos Direitos Conexos (portugalský Zákonník o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, ďalej len „CDADC“) v odsekoch 9 a 10 stanovuje:

„9.   Vysielacia organizácia je organizácia uskutočňujúca zvukové alebo obrazové vysielanie, pričom vysielanie znamená šírenie obrazov alebo zvukov alebo ich záznamov, a to samostatne alebo súčasne, po drôte alebo vzduchom, najmä na rádiových vlnách, pomocou optických vlákien, kábla alebo satelitu, určené na príjem verejnosťou.

10.   Retransmisia je súčasný prenos vysielania konkrétnej vysielacej organizácie inou vysielacou organizáciou.“

25

Článok 187 CDADC s názvom „Práva vysielacích organizácií“ vo svojom odseku 1 uvádza:

„Vysielacie organizácie majú právo povoliť alebo zakázať:

…

26

Článok 3 decreto‑lei č. 333/97 (zákonný dekrét č. 333/97) z 27. novembra 1997 (Diário da República I, séria I‑A, č. 275 z 27. novembra 1997) znie:

„Na účely tohto dekrétu:

…

27

Článok 8 zákonného dekrétu č. 333/97, nazvaný „Rozšírenie na majiteľov práv súvisiacich s autorskými právami“, stanovuje:

„Ustanovenia článkov 178, 184 a 187 [CDADC] a článkov 6 a 7 tohto zákonného dekrétu sa vzťahujú na umelcov, výrobcov zvukových a obrazových záznamov a vysielacie organizácie v súvislosti so satelitným vysielaním pre verejnosť ich výkonov, zvukových záznamov, obrazových záznamov a vysielaní, ako aj v súvislosti s káblovou retransmisiou.“

28

RTL so sídlom v Nemecku je súčasťou konglomerátu podnikov vysielajúcich televízny obsah, známych pod obchodným menom „Mediengruppe RTL Deutschland“. Kanál RTL je jedným z najznámejších televíznych kanálov v nemeckom jazyku, ktoré germanofónna verejnosť v Európskej únii sleduje najčastejšie, a jeho programy ponúkajú veľmi široký sortiment televíznych formátov (filmy, televízne seriály, predstavenia, dokumenty, športové podujatia, aktuality a magazíny).

29

Z technického hľadiska možno signál tohto kanálu zachytiť v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku prostredníctvom všetkých existujúcich možností prijímať televízne vysielanie, a to satelitom, káblom, IP, OTT/Internetom, ako aj terestriálnou televíznou sieťou. Tento kanál je navyše bezplatný, keďže za jeho príjem v domácnostiach sa neúčtuje nijaký poplatok a jeho signál nie je vo väčšine možností príjmu kódovaný. Okrem toho všetky zdroje financovania reklamy pochádzajú z týchto troch krajín.

30

Vzhľadom na vysielanie satelitného signálu (satelit ASTRA 19, 2° Est) možno tento kanál z technického hľadiska zachytiť vo viacerých ďalších európskych krajinách, okrem iného v Portugalsku, a to prostredníctvom parabolickej antény.

31

Pokiaľ ide o príjem a používanie tohto signálu, RTL už uzavrela viacero licenčných zmlúv tak s prevádzkovateľmi káblovej televízie, ako aj s niektorými hotelmi nachádzajúcimi sa v Únii, okrem iného v Portugalsku.

32

Grupo Pestana, so sídlom v Portugalsku, je spoločnosť pôsobiaca v oblasti správy podielov iných podnikov. Má väčšinový podiel v spoločnostiach, ktoré zas vlastnia alebo prevádzkujú hotelové zariadenia.

33

Grupo Pestana má priamy podiel aspoň 98,98 % na základnom imaní spoločnosti Salvor, ktorej predmetom činnosti je výkon a podpora hotelového priemyslu prostredníctvom výstavby alebo financovania výstavby hotelov a priameho alebo nepriameho zabezpečovania prevádzky hotelov a podobných zariadení.

34

Listom zo 7. augusta 2012 riaditeľ medzinárodného oddelenia distribúcie, autorských práv a s nimi súvisiacich práv spoločnosti Mediengruppe RTL Deutschland požiadal Grupo Pestana o zaplatenie poplatku za to, že verejnosti sprístupňuje v hotelových izbách prevádzkovaných spoločnosťami patriacimi Grupo Pestana viaceré kanály patriace tejto skupine, najmä kanál RTL.

35

Grupo Pestana odpovedala na tento list 12. novembra 2012, pričom okrem iného uviedla, že podľa portugalského práva nie sú hotely v prípade jednoduchého príjmu televízneho signálu povinné platiť autorské práva a iné práva.

36

RTL usúdila, že má právo povoliť alebo odmietnuť prijímanie a sprístupňovanie vysielania rovnomennej siete, a podala proti spoločnostiam Salvor a Grupo Pestana žalobu na Tribunal da Propriedade Intelectual (Súd pre duševné vlastníctvo, Portugalsko), ktorou navrhla, aby tento súd okrem iného vyhlásil, že toto sprístupňovanie si vyžaduje jej predchádzajúce povolenie.

37

Okrem toho ako náhradu za retransmisiu a/alebo verejný prenos vysielania kanálu RTL jednak navrhovala, aby bola spoločnostiam Salvor a Grupo Pestana solidárne uložená povinnosť zaplatiť sumu 0,20 eura za izbu a mesiac vo vzťahu k obdobiu, keď Salvor sprístupnila uvedený kanál v izbách svojich hotelov, zvýšenú o úroky v zákonnej sadzbe, jednak aby bola spoločnosti Grupo Pestana uložená povinnosť zaplatiť obdobnú náhradu vo vzťahu k obdobiu, v ktorom hotely prevádzkované inými spoločnosťami, ktoré vlastní, sprístupňovali alebo sprístupňujú uvedený kanál vo svojich izbách.

38

Napokon RTL navrhla, aby bola spoločnosti Grupo Pestana ako materskej spoločnosti uložená povinnosť prijať v rámci skupiny vhodné opatrenia na to, aby spoločnosti, ktoré vlastní, nesprístupňovali v hoteloch, ktoré prevádzkujú, kanál RTL bez predchádzajúceho povolenia RTL.

39

Tribunal da Propriedade Intelectual (Súd pre duševné vlastníctvo) konštatoval, že predmetné prijímanie a sprístupňovanie vysielania kanálu RTL v hotelových izbách predstavuje verejný prenos v zmysle článku 187 ods. 1 písm. e) CDADC bez ohľadu na to, že nedošlo k zaplateniu osobitnej protihodnoty určenej na odmenu za zobrazenie tohto kanála, akou je vstupné. Uvedený súd však rozhodol, že distribúciu uvedeného kanála nemožno považovať za „retransmisiu vysielaní“, pretože ani žalované vo veci samej, ani hotely identifikované v žalobe nie sú vysielacími organizáciami. V dôsledku toho zamietol návrhy spoločnosti RTL, najmä tie, ktoré majú povahu náhrady škody alebo sú založené na bezdôvodnom obohatení.

40

Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon, Portugalsko), ktorý potvrdil prvostupňový rozsudok. Odvolací súd v podstate usúdil, že distribúcia vysielania kanálu RTL prostredníctvom koaxiálneho kábla do mnohých televízorov umiestnených v izbách hotelových zariadení prevádzkovaných žalovanými vo veci samej nepredstavuje retransmisiu vysielaní z hľadiska definície obsiahnutej v článku 176 ods. 10 CDADC.

41

Žalobkyňa vo veci samej sa následne obrátila na Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko) s mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý tento súd pripustil.

42

Podľa tohto súdu je podstatnou otázkou, ktorú treba vyriešiť v rámci uvedenej žaloby, otázka, či distribúcia vysielania kanálu RTL koaxiálnym káblom v dotknutých hotelových izbách predstavuje retransmisiu týchto vysielaní, ktorá podľa článku 187 ods. 1 písm. a) CDADC podlieha povoleniu vysielacej spoločnosti, v tomto prípade spoločnosti RTL.

43

Na jednej strane oba súdy nižšieho stupňa usúdili, že nedošlo k retransmisii v zmysle článku 176 ods. 9 a 10 CDADC a článku 3 písm. g) Rímskeho dohovoru, keďže žalované nie sú vysielacou organizáciou.

44

Na druhej strane RTL namietala, že právo vysielacích organizácií povoliť a zakázať retransmisiu svojich vysielaní – ktoré je zakotvené v článku 187 ods. 1 písm. a) CDADC v spojení s článkami 3 a 8 zákonného dekrétu č. 333/97 – sa vzťahuje nielen na súčasný prenos vysielania prostredníctvom rádioelektrických vĺn inou vysielacou organizáciou, ako je tá, od ktorej pochádzajú, ale aj na verejné šírenie primárneho vysielania televíznych alebo rozhlasových programov určených na príjem verejnosťou, ktoré sa uskutočňuje súčasne a v neskrátenej podobe pomocou kábla (bez ohľadu na to, či subjekt, ktorý uskutočňuje toto verejné šírenie, je alebo nie je vysielacou organizáciou.

45

V tejto súvislosti má vnútroštátny súd pochybnosti o zlučiteľnosti výkladu uplatniteľných ustanovení CDADC a zákonného dekrétu č. 333/97, uskutočneného oboma súdmi nižšieho stupňa, so smernicou 93/83, najmä pokiaľ ide o otázku, či sa má zoznam práv priznaných vysielacím organizáciám považovať napriek zneniu článku 187 ods. 1 písm. a) CDADC za rozšírený, a to najmä vzhľadom na ustanovenia zákonného dekrétu č. 333/97 a jeho pôvodného zdroja, smernice 93/83.

46

Za týchto okolností Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

47

Po tom, ako generálny advokát predniesol svoje návrhy, RTL podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 7. júna 2022 požiadala o opätovné začatie ústnej časti konania podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

48

Na podporu svojho návrhu v podstate tvrdila, že návrhy prednesené generálnym advokátom spočívajú v nedostatočnom skúmaní viacerých aspektov skutkového, technologického a právneho kontextu sporu vo veci samej.

49

Treba pripomenúť, že podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát, ktorý koná nestranne a nezávisle, predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k týmto návrhom generálny advokát dospel (rozsudok z 12. mája 2022, Schneider Electric a i., C‑556/20, EU:C:2022:378, bod 30, ako aj citovaná judikatúra).

50

Podľa článku 83 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o začatí alebo opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

51

Štatút Súdneho dvora Európskej únie a rokovací poriadok však neupravujú možnosť účastníkov konania podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom (rozsudky z 2. apríla 2020, Stim a SAMI, C‑753/18, EU:C:2020:268, bod 22 a citovaná judikatúra, ako aj z 3. septembra 2020, Supreme Site Services a i., C‑186/19, EU:C:2020:638, bod 37 a citovaná judikatúra).

52

V prejednávanej veci je cieľom návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania, ktorý podala RTL, v podstate umožniť jej vyjadriť sa ku konštatovaniam, ktoré uviedol generálny advokát vo svojich návrhoch.

53

V tejto súvislosti Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta usudzuje, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na zodpovedanie otázok položených vnútroštátnym súdom a že ku všetkým tvrdeniam relevantným na rozhodnutie tejto veci sa účastníci konania vyjadrili tak v písomnej, ako aj ústnej časti konania pred Súdnym dvorom.

54

V dôsledku toho nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

55

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. V tomto smere Súdnemu dvoru v prípade potreby prináleží preformulovať položené otázky [rozsudok z 26. apríla 2022, Landespolizeidirektion Steiermark (Maximálna doba trvania kontroly vnútorných hraníc), C‑368/20 a C‑369/20, EU:C:2022:298, bod 50 a citovaná judikatúra]. Okrem toho môže Súdny dvor vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudok z 24. februára 2022, Glavna direkcija Požarna bezopasnost i zaštita na naselenieto, C‑262/20, EU:C:2022:117, bod 33 a citovaná judikatúra).

56

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd chce vedieť, či sú členské štáty podľa práva Únie povinné – vzhľadom na definíciu pojmu „káblová retransmisia“ obsiahnutú v článku 1 ods. 3 smernice 93/83 – priznať vysielacím organizáciám výhradné právo povoliť alebo zakázať retransmisiu ich vysielaní, ak túto retransmisiu uskutočňuje prostredníctvom kábla subjekt, ktorý nie je vysielacou organizáciou, napríklad hotel. Vnútroštátny súd totiž usudzuje, že v prípade kladnej odpovede na túto otázku bude musieť vykladať vnútroštátne právo spôsobom, ktorý zaručuje skutočný výkon takého práva.

57

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa práva Únie sú členské štáty povinné stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve určitý počet práv súvisiacich s autorským právom, ktoré musí mať možnosť vykonávať vysielacia spoločnosť, akou je RTL.

58

Za súčasného stavu práva Únie a v súlade so záväzkami Únie vyplývajúcimi z medzinárodného práva uplatniteľného v oblasti duševného vlastníctva, najmä z článku 13 Rímskeho dohovoru a článku 14 ods. 3 dohody TRIPS, tieto práva predstavujú najmä:

59

Hoci skutkové okolnosti uvedené v bode 56 tohto rozsudku zjavne nespĺňajú podmienky uplatnenia týchto ustanovení, stále ostáva otázka, či také výhradné právo, aké je opísané v tom istom bode, môže prípadne vyplývať z výkladu článku 1 ods. 3 smernice 93/83 v spojení s jej článkom 8 ods. 1.

60

Za týchto podmienok treba usúdiť, že vnútroštátny súd sa svojimi otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 3 smernice 93/83 v spojení s jej článkom 8 ods. 1 vykladať v tom zmysle, že jednak ukladá členským štátom povinnosť stanoviť vysielacím organizáciám výhradné právo povoliť alebo zakázať káblovú retransmisiu v zmysle tohto ustanovenia, a jednak že súčasný, nezmenený a neskrátený prenos televíznych alebo rozhlasových vysielaní šírených prostredníctvom satelitu a určených na príjem verejnosťou, ak tento prenos uskutočňuje zariadenie, akým je hotel, predstavuje takúto retransmisiu.

61

Podľa článku 1 ods. 3 smernice 93/83 je pojem „káblová retransmisia“ definovaný ako súčasný, nezmenený a neskrátený ďalší prenos pomocou káblu alebo mikrovlnného systému na príjem pôvodného vysielania z iného členského štátu verejnosťou, ktoré sa uskutočnilo po vedení alebo vzduchom, vrátane vysielania televíznych alebo rozhlasových programov zo satelitu, a ktoré je určené na príjem verejnosťou.

62

Tento pojem sa teda nevzťahuje na retransmisiu zo záznamu, zmenenú alebo neúplnú, ani na retransmisiu, ktorá sa uskutočňuje v tom istom členskom štáte, čiže v štáte pôvodu pôvodného prenosu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. marca 2017, ITV Broadcasting a i., C‑275/15, EU:C:2017:144, bod 21).

63

Pokiaľ ide presnejšie o pojem „retransmisia“, z toho istého ustanovenia vyplýva, že tento pojem sa týka len prenosu uskutočneného káblom alebo systémom šírenia mikrovlnami, pričom tento systém v niekoľkých členských štátoch nahrádza – ako to vyplýva z bodu 11 druhej časti odôvodnenia návrhu smernice Rady o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii predloženého Komisiou 11. septembra 1991 [KOM(1991) 276 v konečnom znení], z ktorého vychádza smernica 93/83, káblovú retransmisiu, pokiaľ nie je ekonomicky únosná. Pôvodný prenos sa môže uskutočňovať po drôte alebo vzduchom, najmä satelitom.

64

Okrem toho, ako vnútroštátny súd správne zdôraznil, „káblová retransmisia“ v zmysle tohto ustanovenia neznamená, že subjekt, ktorý uskutočňuje túto retransmisiu, je vysielacou organizáciou.

65

Je pravda, že z hľadiska medzinárodného práva sa na „prenos“ v zmysle článku 3 písm. g) Rímskeho dohovoru vyžaduje postavenie „vysielacej organizácie“, pričom pojem „prenos“ v podstate zodpovedá pojmu „bezdrôtový prenos“ uvedenému v článku 8 ods. 3 smernice 2006/115.

66

Treba však konštatovať, že článok 3 písm. g) a článok 13 písm. a) tohto dohovoru nie sú pri výklade pojmu „káblová retransmisia“ relevantné, keďže uvedený dohovor, rovnako ako dohoda TRIPS, sa týkajú výlučne klasického bezdrôtového vysielania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Komisia/Rada, C‑114/12, EU:C:2014:2151, body 3 a 91).

67

Je pravda, že smernica 93/83 v čase svojho prijatia v podstate sledovala rozšírenie pojmu „iná organizácia než pôvodná“ uvedeného v článku 11 bis ods. 1 bode 2 Bernského dohovoru tak, aby zahŕňal aj káblové rozvody, hoci spôsobom obmedzeným na pôsobnosť tejto smernice.

68

Definícia pojmu „káblová retransmisia“ uvedená v článku 1 ods. 3 smernice 93/83 je tak výslovne stanovená „na účely“ tejto smernice.

69

Po tomto spresnení z článku 8 a odôvodnenia 27 smernice 93/83 vyplýva, že táto smernica neukladá členským štátom povinnosť zaviesť osobitné právo káblovej retransmisie a ani nedefinuje rozsah tohto práva. Obmedzuje sa na stanovenie povinnosti členských štátov dbať na to, aby boli pri káblovej retransmisii vysielania pochádzajúceho z iných členských štátov, ktorá sa uskutočňuje na ich území, dodržiavané platné autorské práva a príbuzné práva (rozsudok z 3. februára 2000, Egeda, C‑293/98, EU:C:2000:66, bod 24).

70

Táto smernica bola totiž prijatá hlavne s cieľom uľahčiť na jednej strane bezdrôtové satelitné vysielanie a na druhej strane káblovú retransmisiu tým, že v článku 9 podporila to, aby autori a držitelia príbuzných práv udeľovali povolenie na káblovú retransmisiu vysielania prostredníctvom ochranného zväzu, pričom v súlade s článkom 10 uvedenej smernice sa tento článok 9 nevzťahuje na práva vysielacej organizácie vo vzťahu k jej vlastným vysielaniam.

71

Konkrétne podľa článku 8 ods. 1 smernice 93/83 členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že na ich území dochádza ku káblovej retransmisii vysielania pochádzajúceho z iných členských štátov, bolo dodržané platné autorské právo a príbuzné práva a aby sa takáto retransmisia uskutočňovala na základe individuálnych alebo kolektívnych zmluvných dohôd medzi vlastníkmi autorských práv, držiteľmi príbuzných práv a prevádzkovateľmi káblových rozvodov.

72

V tejto súvislosti zo znenia odôvodnení 8, 9 a 27 smernice 93/83 vyplýva, že prevádzkovateľ káblových rozvodov musí získať povolenie od každého držiteľa autorských práv a príbuzných práv na každú časť ďalej šíreného programu a že pokiaľ nie je zabezpečená dočasná výnimka podľa existujúcich právnych licenčných osnov, toto povolenie sa má udeliť zmluvnou formou, ktorá je najvhodnejším prostriedkom na vytvorenie európskeho audiovizuálneho priestoru požadovaného v rámci zabezpečujúcom právnu istotu.

73

V tomto kontexte odôvodnenie 28 smernice 93/83 uvádza, že cieľom tejto smernice je do určitej miery regulovať výkon výhradného povoľovacieho práva, pričom povoľovacie právo ako také zostáva nedotknuté. Článok 9 tejto smernice tak v podstate stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa oprávnenie držiteľov autorských práv a príbuzných práv udeľovať či odmietať prevádzkovateľovi káblových rozvodov povolenie na káblovú retransmisiu vysielania mohlo vykonávať iba prostredníctvom ochranného zväzu. Článok 10 uvedenej smernice však spresňuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa tento článok 9 neuplatňoval na práva vykonávané vysielacou organizáciou vo vzťahu k jej vlastnému vysielaniu, pričom prevádzkovateľ káblových rozvodov teda musí individuálne vyjednávať s dotknutou vysielacou spoločnosťou s cieľom získať povolenie, a to bez ohľadu na to, či sú príslušné práva jej vlastné alebo boli na ňu prenesené inými držiteľmi autorských práv alebo príbuzných práv.

74

Hoci sú teda dohody upravené v článku 8 ods. 1 smernice 93/83 uzavreté za podmienok stanovených v článkoch 9 a 10 tejto smernice s prevádzkovateľmi káblových rozvodov, z týchto okolností vyplýva, že článok 8 ods. 1 tejto smernice nemá vplyv na presný rozsah autorských práv alebo práv súvisiacich s autorským právom, ktorý je stanovený na základe iných nástrojov práva Únie, akými sú smernice 2001/29 a 2006/115, ako aj na základe vnútroštátnych práv.

75

Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 16 smernice 2006/115, členské štáty môžu stanoviť širšiu ochranu, pokiaľ ide o vysielanie a verejné šírenie uskutočnené vysielacími organizáciami, ako je ochrana, ktorá má byť poskytnutá na základe článku 8 ods. 3 tejto smernice. Takéto oprávnenie znamená, že členské štáty môžu vysielacím organizáciám priznať výlučné právo povoliť alebo zakázať verejné sprístupnenie ich vysielaní za podmienok, ktoré sa odlišujú od podmienok stanovených v článku 8 ods. 3, pričom týmto právom, ako stanovuje článok 12 smernice 2006/115, nesmie byť žiadnym spôsobom dotknutá ochrana autorského práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2015, C More Entertainment, C‑279/13, EU:C:2015:199, bod 35).

76

Pritom aj za predpokladu, že by vnútroštátne právo stanovovalo výhradné právo vysielacích organizácií povoliť alebo zakázať káblové vysielanie, smernica 93/83 upravuje len výkon práva káblovej retransmisie vo vzťahu medzi držiteľmi autorských práv a príbuzných práv na jednej strane a „prevádzkovateľmi káblových rozvodov“ alebo „káblovými distribútormi“ na druhej strane.

77

Okrem toho vzhľadom na osobitné okolnosti sprevádzajúce genézu smernice 93/83 treba konštatovať, že pojmy „prevádzkovateľ káblových rozvodov“ alebo „káblový distribútor“ uvedené v tejto smernici označujú, ako uviedol generálny advokát v bode 73 svojich návrhov, prevádzkovateľov tradičných káblových sietí.

78

Výklad, ktorý by pod pojem „prevádzkovateľ káblových rozvodov“ v zmysle článku 8 ods. 1 smernice 93/83 zahŕňal každú osobu, ktorá uskutočňuje káblovú retransmisiu zodpovedajúcu technickým charakteristikám opísaným v článku 1 ods. 3 tejto smernice, hoci profesijná činnosť tejto osoby nespočíva v prevádzkovaní klasickej káblovej siete televíznej distribúcie, by totiž v skutočnosti viedol k rozšíreniu rozsahu práva súvisiaceho s autorským právom upraveného v článku 8 ods. 3 smernice 2006/115, pričom by ho postavil na roveň výlučnému právu verejného prenosu, ako je upravené v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 v prospech autorov.

79

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z článku 8 ods. 3 smernice 2006/115 vyplýva, že výhradné právo vysielacích organizácií povoliť alebo zakázať verejné šírenie vysielania možno uplatniť voči tretím osobám len vtedy, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti za vstupné. Súdny dvor však rozhodol, že podmienka týkajúca sa zaplatenia vstupného nie je splnená, ak toto šírenie predstavuje doplnkovú službu, ktorá je bez rozdielu zahrnutá v cene hlavnej služby odlišnej povahy, akou je služba hotelového ubytovania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, Verwertungsgesellschaft Rundfunk, C‑641/15, EU:C:2017:131, body 23 až 26).

80

Ako však bolo uvedené v bode 74 tohto rozsudku, cieľom článku 8 ods. 1 smernice 93/83 nie je ovplyvniť rozsah autorských práv a príbuzných práv definovaných právom Únie, ako aj právom členských štátov.

81

Napokon výklad, podľa ktorého sa pojem „káblová retransmisia“ v zmysle článku 1 ods. 3 smernice 93/83 uplatňuje len na vzťahy medzi držiteľmi autorských práv a príbuzných práv s „prevádzkovateľmi káblových rozvodov“ alebo „káblovými distribútormi“ v tradičnom zmysle týchto pojmov, je v súlade s cieľmi sledovanými smernicou 93/83.

82

Ako vyplýva z analýzy uvedenej v bodoch 70 až 73 tohto rozsudku, je nesporné, že táto smernica bola prijatá hlavne na účely uľahčenia káblovej retransmisie prostredníctvom podpory udeľovania povolení.

83

Toto konštatovanie potvrdzujú odôvodnenia 8 a 10 smernice 93/83, z ktorých vyplýva, že jednak v čase prijatia tejto smernice právna istota, ktorá je predpokladom voľného šírenia vysielania v rámci Únie, chýbala v prípadoch, keď boli programy, vysielané naprieč viacerými krajinami, vovádzané do káblových sietí a ďalej sa v nich šírili, a že jednak prevádzkovatelia káblových rozvodov nemohli mať istotu, či získali naozaj všetky práva k programom upraveným zmluvnými dohodami.

84

Preto je potrebné usúdiť, že na zariadenia, akými sú hotely, sa nevzťahujú pojmy „prevádzkovateľ káblových rozvodov“ alebo „káblový distribútor“ v zmysle smernice 93/83.

85

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky, tak, ako boli preformulované, odpovedať, že článok 1 ods. 3 smernice 93/83 v spojení s jej článkom 8 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že:

86

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 3 smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii v spojení s jej článkom 8 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že