ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 15. septembra 2022 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Charta základných práv Európskej únie – Články 47 a 48 – Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – Článok 6 – Smernica (EÚ) 2016/343 – Posilnenie určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní – Článok 8 – Právo byť prítomný na súdnom konaní – Rozhodnutie o návrate, ku ktorému je pripojený zákaz vstupu počas obdobia piatich rokov – Podmienky vedenia súdneho konania v neprítomnosti dotknutej osoby – Povinnosť zúčastniť sa na súdnom konaní podľa vnútroštátneho práva“

Vo veci C‑420/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko) zo 7. augusta 2020 a doručený Súdnemu dvoru 9. septembra 2020, ktorý súvisí s trestným konaním proti

HN,

za účasti:

Sofijska rajonna prokuratura

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen (spravodajca), sudcovia I. Ziemele, P. G. Xuereb a A. Kumin,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: M. Longar, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. decembra 2021,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        HN, v zastúpení: N. Nikolova, advokat,

–        nemecká vláda, v zastúpení: F. Halabi, M. Hellmann, R. Kanitz a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

–        maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a R. Kissné Berta, splnomocnení zástupcovia,

–        holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a M. H. S. Gijzen, splnomocnené zástupkyne,

–        Európska komisia, v zastúpení: M. Wasmeier a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. marca 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1).

2        Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti HN, ktorý je stíhaný za použitie falošných dokladov.

 Právny rámec

 Právo Únie

 Smernica 2008/115/ES

3        Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva [Únie] a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

4        Článok 11 ods. 1 a 3 tejto smernice stanovuje:

„1.      K rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu:

a)      ak sa nestanovila lehota na dobrovoľný odchod, alebo

b)      ak sa nesplnila povinnosť návratu.

V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.

…

3.      Členské štáty zvážia zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol podľa odseku 1 druhého pododseku tento zákaz vstupu uložený, môže dokázať, že opustil územie členského štátu v plnom súlade s rozhodnutím o návrate.

…

Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť.

Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch alebo v určitých kategóriách prípadov zákaz vstupu zrušiť alebo pozastaviť z iných dôvodov.“

 Smernica 2016/343

5        Odôvodnenia 9, 10, 35, 36 a 48 smernice 2016/343 znejú takto:

„(9)      Účelom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní.

(10)      Zavedením spoločných minimálnych pravidiel ochrany procesných práv podozrivých a obvinených osôb si táto smernica kladie za cieľ posilniť vzájomnú dôveru členských štátov v svoje systémy trestného súdnictva, a tým uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach. Takéto spoločné minimálne pravidlá môžu tiež odstrániť prekážky voľného pohybu občanov na území členských štátov.

…

(35)      Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom. Podozrivé a obvinené osoby by za určitých okolností mali mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne.

(36)      Za určitých okolností by malo byť možné rozhodnutie o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby vyniesť aj za jej neúčasti na súdnom konaní. Takýto prípad by mohol nastať, ak bola podozrivá alebo obvinená osoba včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti, a napriek tomu sa nedostaví. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o súdnom konaní by sa malo rozumieť, že táto osoba bola predvolaná osobne alebo iným spôsobom, pričom jej bola doručená úradná informácia o čase a mieste konania tak, že sa mohla o súdnom konaní dozvedieť. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o dôsledkoch neúčasti by sa malo rozumieť najmä to, že táto osoba bola informovaná o tom, že za jej neúčasti na súdnom konaní možno vyniesť rozhodnutie.

…

(48)      Vzhľadom na to, že v tejto smernici sa ustanovujú minimálne pravidlá, členské štáty by mali môcť rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v [Ch]arte [základných práv Európskej únie] alebo [Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950], ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva.“

6        Článok 1 tejto smernice uvádza:

„Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:

a)      určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní;

b)      práva byť prítomný na súdnom konaní v trestnom konaní.“

7        Článok 8 ods. 1 až 4 uvedenej smernice znie takto:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

2.      Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:

a)      podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo

b)      podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.

3.      Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, sa môže voči dotknutej osobe vykonať.

4.      Ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať. V takom prípade členské štáty zabezpečia, aby vtedy, keď sú podozrivé alebo obvinené osoby informované o rozhodnutí, najmä pri zadržaní, boli tiež informované o možnosti napadnúť rozhodnutie a o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok v súlade s článkom 9.“

 Bulharské právo

8        § 93 Nakazatelen kodeks (Trestný zákon) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „NK“) znie takto:

„Na účely tohto zákona sa pod uvedenými pojmami rozumie:

…

(7)      ‚závažný trestný‘ čin: trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na viac ako päť rokov, trest odňatia slobody na doživotie alebo trest odňatia slobody na doživotie bez možnosti zmiernenia trestu.

…“

9        Podľa § 308 NK:

„1.      Každý, kto vyhotoví falošný úradný doklad alebo sfalšuje obsah úradného dokladu s cieľom jeho použitia, potrestá sa za falšovanie verejnej listiny trestom odňatia slobody až na tri roky.

2.      Ak sa skutok uvedený v odseku 1 týka… bulharských alebo zahraničných dokladov totožnosti…, trest odňatia slobody je až osem rokov.“

10      § 316 NK stanovuje:

„Trest uvedený v predchádzajúcich článkoch tejto kapitoly sa uloží tiež každému, kto vedome použije falošný alebo sfalšovaný doklad, nesprávny doklad alebo doklad uvedený v predchádzajúcom článku, ak ho nemožno uznať zodpovedným za jeho vyhotovenie.“

11      § 269 Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „NPK“) znie:

„1.      Prítomnosť obvineného na súdnom konaní je povinná, pokiaľ je obvinený zo závažného trestného činu.

2.      Súd môže nariadiť, aby sa obvinený dostavil aj vo veciach, v ktorých jeho prítomnosť nie je povinná, avšak je nevyhnutná na zistenie objektívnej pravdy.

3.      Ak to nebráni zisteniu objektívnej pravdy, vec možno prejednať v neprítomnosti obvineného, ak:

(1)      sa nenachádza na adrese, ktorú uviedol, alebo zmenil adresu bez toho, aby o tom informoval príslušný orgán;

(2)      miesto jeho pobytu v Bulharsku nie je známe a na základe dôkladného šetrenia sa ho nepodarilo zistiť;

(3)      napriek tomu, že bol riadne predvolaný, náležite neodôvodnil svoju neúčasť, pričom bol dodržaný postup upravený v § 247b ods. 1;

(4)      sa zdržiava mimo územia Bulharskej republiky a:

a)      miesto jeho pobytu nie je známe;

b)      nemožno ho predvolať z iných dôvodov;

c)      bol riadne predvolaný a svoju neúčasť náležite neodôvodnil.“

12      § 10 ods. 1 zakon za čuždencite v Republika Bălgarija (zákon o cudzincoch v Bulharskej republike) (DV č. 153 z 23. decembra 1998) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej stanovuje:

„Udelenie víza alebo vstup cudzinca do krajiny sa zamietne, ak:

…

(7)      sa pokúsil o vstup na územie alebo tranzit s použitím falošných alebo sfalšovaných dokladov, víza alebo povolenia na pobyt;

…“

13      § 41 tohto zákona znie takto:

„Návrat sa nariadi, ak:

…

(5)      sa zistí, že cudzinec pri vstupe prekročil štátnu hranicu v súlade s právnymi predpismi, ale pokúsil sa ju opustiť cez miesto, ktoré na to nie je určené, alebo s falošným alebo sfalšovaným cestovným pasom alebo náhradným cestovným dokladom.“

14      § 42 h ods. 1 uvedeného zákona znie:

„Zákaz vstupu a pobytu na území členských štátov Európskej únie sa uloží, ak:

(1)      sú splnené podmienky podľa § 10 ods. 1;

…“

 Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

15      HN, albánsky štátny príslušník, je podozrivý z toho, že 11. marca 2020 predložil na hraničnom priechode letiska v Sofii (Bulharsko), falošný cestovný pas a falošný doklad totožnosti, ktoré vyzerali ako doklady vydané príslušnými gréckymi orgánmi, s cieľom nastúpiť na let do Bristolu (Spojené kráľovstvo).

16      Po tom, čo ho v ten istý deň zadržali policajné zložky, bolo na Sofijska rajonna prokuratura (Okresná prokuratúra v Sofii, Bulharsko) začaté vyšetrovacie konanie vo veci použitia falošných dokladov.

17      Nasledujúci deň riaditeľ Granično policejsko upravlenie – Sofia (Správa bulharskej hraničnej polície v Sofii, Bulharsko) vydal rozhodnutie o návrate HN, ku ktorému bol pripojený zákaz vstupu počas obdobia piatich rokov s platnosťou od 12. marca 2020 do 11. marca 2025.

18      Dňa 23. apríla 2020 bol HN rozhodnutím vyšetrovacieho orgánu obvinený z použitia falošných dokladov. Toto rozhodnutie bolo HN a jeho obhajkyni oznámené 27. apríla 2020. Pri tejto príležitosti bol HN poučený o svojich právach, najmä o právach vyplývajúcich z § 269 NPK, ktorý sa týka priebehu súdneho konania v neprítomnosti, a o dôsledkoch takéhoto súdneho konania.

19      Na pojednávaní, ktoré sa konalo v ten istý deň, HN uviedol, že právam, o ktorých bol poučený, rozumie a že si neželá zúčastniť sa na súdnom konaní z dôvodu, že pri takejto účasti by mu vznikali neprimerané náklady, a že na účely svojho zastupovania v súdnom konaní vedenom v jeho neprítomnosti úplne dôveruje svojej obhajkyni.

20      Dňa 27. mája 2020 bolo obžaloba podaná voči HN pre trestný čin uvedený v § 316 NK v spojení s § 308 NK predložená na účely preskúmania vnútroštátnemu súdu, Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

21      Uznesením z 24. júna 2020 tento súd stanovil dátum predbežného verejného pojednávania na 23. júl 2020 a sudca spravodajca nariadil, aby bol HN prostredníctvom bulharského ministerstva vnútra odovzdaný preklad tohto uznesenia a obžaloby do albánskeho jazyka. V uvedenom uznesení sa tiež uvádzalo, že prítomnosť obvineného na pojednávaní je v súlade s § 269 ods. 1 NPK povinná a že súdne konanie môže prebiehať v jeho neprítomnosti len za podmienok stanovených v odseku 3 tohto článku.

22      Dňa 16. júla 2020 toto ministerstvo informovalo uvedený súd, že HN bol 16. júna 2020 v rámci výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré voči nemu vydala správa hraničnej polície, prepravený na bulharskú hranicu, pričom táto okolnosť zabránila tomu, aby bol HN riadne informovaný o súdnom konaní, ktoré bolo voči nemu začaté.

23      Za týchto podmienok Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Je prípustné obmedzenie práva obvinených byť osobne prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní vo vlastnej veci, stanoveného v článku 8 ods. 1 [smernice 2016/343], prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov, podľa ktorých formálne obvineným cudzím štátnym príslušníkom možno uložiť v správnom konaní zákaz vstupu a pobytu v krajine, v ktorej prebieha trestné konanie?

2.      V prípade, ak bude odpoveď na prvú otázku kladná, boli by podmienky podľa článku 8 ods. 2 písm. а) alebo b) [smernice 2016/343] na uskutočnenie súdneho konania v neprítomnosti obvineného splnené, ak bol tento obvinený, cudzí štátny príslušník, riadne informovaný o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti a zastupuje ho splnomocnený obhajca, ktorého si určil buď obvinený, alebo ktorého určil štát ex offo, ale osobnej účasti obvineného cudzieho štátneho príslušníka bráni zákaz vstupu a pobytu v krajine, v ktorej prebieha trestné konanie, vydaný v správnom konaní?

3.      Môže sa právo obvineného byť osobne prítomný na súdnom konaní stanovené v článku 8 ods. 1 [smernice 2016/343] zmeniť na procesnú povinnosť tejto osoby, s tým, že členské štáty tým [zabezpečujú] vyššiu úroveň ochrany v zmysle odôvodnenia 48 tejto smernice, alebo je takýto prístup v rozpore s odôvodnením 35 tej istej smernice, v ktorom sa uvádza, že právo obvineného byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútne a je možné sa ho vzdať?

4.      Je vzdanie sa práva byť osobne prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci podľa článku 8 ods. 1 [smernice 2016/343], ktoré obvinený vyjadril vopred a jednoznačne v priebehu prípravného konania, prípustné, pokiaľ bola uvedená osoba informovaná o dôsledkoch neúčasti?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O tretej otázke

24      Svojou treťou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť podozrivých a obvinených osôb byť prítomný v konaní pred súdom v trestnom konaní vo vlastnej veci.

 O prípustnosti

25      Európska komisia má pochybnosti o prípustnosti tretej otázky, ktorá má v prejednávanej veci skôr teoretický význam vzhľadom na to, že obvinený nemôže pricestovať do členského štátu, v ktorom prebieha jeho súdne konanie.

26      V tomto ohľade treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou, v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 15. júla 2021, The Department for Communities in Northern Ireland, C‑709/20, EU:C:2021:602, bod 54 a citovaná judikatúra).

27      Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že výklad alebo posúdenie platnosti právnej normy Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 28. apríla 2022, Caruter, C‑642/20, EU:C:2022:308, bod 29 a citovaná judikatúra).

28      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu pritom vyplýva, že bulharské právo stanovuje povinnosť byť prítomný na súdnom konaní osobám obvineným pre závažný trestný čin, ako je ten, z ktorého je HN obvinený v prejednávanej veci, a preto sa na neho podľa bulharského práva vzťahuje táto povinnosť.

29      V tomto kontexte okolnosť, že HN sa nachádza mimo bulharského územia a že má zakázaný vstup na toto územie, nestačí na preukázanie, že tretia otázka, ktorá sa týka zlučiteľnosti takejto povinnosti s právom Únie, zjavne nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, a teda na vyvrátenie domnienky relevantnosti, ktorá sa na túto otázku vzťahuje.

30      Z toho vyplýva, že tretia otázka je prípustná.

 O veci samej

31      Článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

32      Zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že členské štáty musia podozrivým a obvineným osobám umožniť prítomnosť na súdnom konaní vo vlastnej veci.

33      Naopak uvedené ustanovenie neposkytuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť, že takáto prítomnosť je povinná.

34      Okrem toho ďalšie ustanovenia tejto smernice uvádzajú, že členské štáty majú možnosť uskutočniť konanie v neprítomnosti dotknutej osoby.

35      Článok 8 ods. 2 uvedenej smernice tak stanovuje, že členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak sú splnené určité podmienky.

36      Kontext, v ktorom sa uplatňujú tieto podmienky, je spresnený v odôvodnení 35 smernice 2016/343, ktoré umožňuje odvolať sa na logiku uplatnenú v článku 8 ods. 2 tejto smernice, podľa ktorej na základe určitých jednoznačných úkonov vyjadrujúcich vôľu podozrivej alebo obvinenej osoby vzdať sa svojho práva byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci, musí byť možné viesť súdne konanie v jej neprítomnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 35].

37      Hoci teda toto ustanovenie umožňuje členským štátom za určitých podmienok stanoviť, že sa trestné konanie môže uskutočniť v neprítomnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, nijako neukladá členským štátom povinnosť stanoviť takúto možnosť vo svojom vnútroštátnom práve.

38      Rovnako tak článok 8 ods. 4 tejto smernice stanovuje, že ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa môže aj napriek tomu vyniesť a vykonať.

39      Zo znenia článku 8 ods. 4 tej istej smernice, najmä z použitia pojmu „ak“ vyplýva, že úmyslom normotvorcu Únie bolo len poskytnúť členským štátom možnosť upraviť konanie pred súdom v neprítomnosti dotknutej osoby.

40      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 8 smernice 2016/343 sa obmedzuje na stanovenie a vymedzenie práva podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci, ako aj výnimky z tohto práva bez toho, aby členským štátom ukladal alebo zakazoval uložiť povinnosť každej podozrivej alebo obvinenej byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci.

41      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z článku 1 tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je stanoviť spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní, ako aj práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní vo vlastnej veci, a nie vykonať komplexnú harmonizáciu trestného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 43 citovanú judikatúru).

42      Preto vzhľadom na obmedzený rozsah harmonizácie vykonanej uvedenou smernicou a na okolnosť, že táto smernica neupravuje otázku, či členské štáty môžu vyžadovať, aby sa podozrivá alebo obvinená osoba zúčastnila na súdnom konaní vo vlastnej veci, je takáto otázka výlučne vecou vnútroštátneho práva.

43      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci.

 O štvrtej otázke

44      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že štvrtá otázka je položená pre prípad, že sa na tretiu otázku odpovie v tom zmysle, že článok 8 ods. 1 smernice 2016/343 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť zúčastniť sa na trestnom konaní.

45      Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

 O prvej a druhej otázke

46      Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 1 a 2 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje súdne konanie v neprítomnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, keď sa táto osoba nachádza mimo tohto členského štátu a nemôže vstúpiť na jeho územie z dôvodu zákazu vstupu prijatého voči nej príslušnými orgánmi uvedeného členského štátu.

47      Ako bolo uvedené v bodoch 32 a 40 tohto rozsudku, článok 8 smernice 2016/343 stanovuje a vymedzuje povinnosti členských štátov, aby umožnili podozrivým a obvineným osobám byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

48      Podľa článku 8 ods. 2 tejto smernice členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak táto osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti na ňom, alebo ak táto osoba, po tom, čo bola informovaná o súdnom konaní, je zastúpená splnomocneným obhajcom, ktorého si sama určila alebo ktorého jej určil štát.

49      Je pravda, že žiadna z podmienok uvedených v tomto ustanovení sa výslovne netýka možnosti uvedenej osoby fyzicky sa dostaviť na územie členského štátu, v ktorom prebieha trestné konanie voči nej, aby sa na ňom zúčastnila.

50      Ako však bolo uvedené v bodoch 35 a 36 tohto rozsudku, podmienky stanovené v uvedenom ustanovení majú za cieľ obmedziť výkon takejto možnosti priznanej členským štátom na situácie, v ktorých sa treba domnievať, že dotknutá osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva byť prítomná na súdnom konaní.

51      V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 priznáva osobitný význam informovaniu dotknutej osoby, keďže akúkoľvek možnosť viesť súdne konanie v neprítomnosti výslovne podmieňuje tým, že táto osoba bola o súdnom konaní informovaná.

52      V tejto súvislosti je v odôvodnení 36 smernice 2016/343 uvedené, že pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o súdnom konaní by sa malo rozumieť, že táto osoba bola predvolaná osobne alebo iným spôsobom, pričom jej bola doručená úradná informácia o čase a mieste konania tak, že sa mohla o súdnom konaní dozvedieť.

53      Treba tiež uviesť, že cieľom uvedenej smernice je, ako sa uvádza v jej odôvodneniach 9 a 10, posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, aby sa posilnila dôvera členských štátov v systém trestného súdnictva ostatných členských štátov a tým uľahčilo vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach [rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 36].

54      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo zúčastniť sa na konaní pred súdom v trestnom konaní spočíva na práve na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 druhom a treťom odseku a článku 48 Charty základných práv, ktoré, ako spresňujú vysvetlenia k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), zodpovedajú článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) [pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. mája 2016, Dworzecki, C‑108/16 PPU, EU:C:2016:346, bod 42, a z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 51].

55      Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad, ktorý poskytuje článku 47 druhému a tretiemu odseku a článku 48 Charty základných práv zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá nenarušuje úroveň zaručenú článkom 6 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 101].

56      Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pritom vyplýva, že účasť obvineného na konaní je mimoriadne dôležitá v záujme spravodlivého a nestranného trestného konania a že povinnosť zabezpečiť právo obvineného byť prítomný v pojednávacej miestnosti je jedným zo základných prvkov článku 6 EDĽP (rozsudok ESĽP, 18. októbra 2006, Hermi v. Taliansko, CE:ECHR:2006:1018JUD001811402, § 58).

57      Podľa tejto judikatúry znenie ani zmysel článku 6 EDĽP nebránia osobe v tom, aby sa z vlastnej vôle výslovne alebo konkludentne vzdala záruk spravodlivého procesu. Vzdanie sa práva zúčastniť sa na pojednávaní však musí byť stanovené jednoznačne a musí byť sprevádzané minimálnymi zárukami zodpovedajúcimi jeho závažnosti (rozsudok ESĽP, 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko, CE:ECHR:2006:0301JUD005658100, § 86, ako aj 13. marca 2018, Vilches Coronado a iní v. Španielsko, CE:ECHR:2018:0313JUD005551714, § 36).

58      Z týchto úvah vyplýva, že účelom podmienok, s ktorými článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 spája využitie možnosti priznanej členským štátom týmto ustanovením, a to možnosti upraviť priebeh konania pred súdom v neprítomnosti dotknutej osoby, najmä podmienky vyrozumenia tejto osoby, je obmedziť využitie tejto možnosti na situácie, keď uvedená osoba mala reálnu možnosť byť prítomná na konaní pred súdom a keď sa tejto možnosti dobrovoľne a jednoznačne vzdala.

59      Členský štát, ktorý by len informoval dotknutú osobu, ktorá má zakázaný vstup na jeho územie, o súdnom konaní vo vlastnej veci, bez toho, aby za takýchto okolností prijal opatrenia, ktoré by jej umožnili vstúpiť na toto územie napriek tomuto zákazu, by zbavil túto osobu akejkoľvek reálnej možnosti účinne uplatniť svoje právo byť prítomný na súdnom konaní, a tým by podmienky stanovené v tomto ustanovení stratili akýkoľvek užitočný účinok.

60      Takáto situácia sa totiž odlišuje od situácie, v ktorej sa dotknutá osoba dobrovoľne a jednoznačne vzdá svojho práva byť prítomná na súdnom konaní.

61      Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba konštatovať, že článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 implicitne bráni tomu, aby členský štát viedol súdne konanie v neprítomnosti dotknutej osoby, ktorá má zakázaný vstup na jeho územie, bez toho, aby prijal opatrenia umožňujúce povoliť jej vstup na toto územie napriek tomuto zákazu.

62      Keďže z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že v prejednávanej veci je dotknutej osobe zabránené vstúpiť na územie členského štátu, v ktorom prebieha súdne konanie, z dôvodu zákazu vstupu, ktorý voči nej vydali príslušné orgány tohto členského štátu, treba ešte overiť, či smernica 2008/115 bráni tomu, aby dotknutý členský štát v takejto situácii zrušil alebo pozastavil zákaz vstupu uložený tejto osobe.

63      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že táto smernica, ktorá stanovuje spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch pri návrate neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, umožňuje členským štátom, ako sa uvádza v jej článku 11 ods. 3, v prípadoch, keď je rozhodnutie o návrate spojené so zákazom vstupu, zrušiť alebo pozastaviť takýto zákaz.

64      Štvrtý pododsek tohto odseku spresňuje, že v jednotlivých prípadoch alebo v určitých kategóriách prípadov sa členským štátom takáto možnosť priznáva.

65      Ako uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, článok 11 ods. 3 štvrtý pododsek smernice 2008/115 poskytuje členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri určovaní prípadov, v ktorých považujú za potrebné pozastaviť alebo zrušiť zákaz vstupu, ktorý bol pripojený k rozhodnutiu o návrate, a umožňuje im tak zrušiť alebo pozastaviť takýto zákaz vstupu s cieľom umožniť podozrivej alebo obvinenej osobe pricestovať na ich územie na účely súdneho konania vo vlastnej veci.

66      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 2 smernice 2016/343 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje viesť konanie v neprítomnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, keď sa táto osoba nachádza mimo tohto členského štátu a nemôže vstúpiť na jeho územie z dôvodu zákazu vstupu prijatého voči nej príslušnými orgánmi uvedeného členského štátu.

 O trovách

67      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.      Článok 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinnosť podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci.

2.      Článok 8 ods. 2 smernice 2016/343

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje viesť konanie v neprítomnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, keď sa táto osoba nachádza mimo tohto členského štátu a nemôže vstúpiť na jeho územie z dôvodu zákazu vstupu prijatého voči nej príslušnými orgánmi uvedeného členského štátu.

Podpisy

*      Jazyk konania: bulharčina.