–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Aiello a E. Figliolia, avvocati dello Stato,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann a F. Halabi, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, A. Pimenta, D. Capinha, P. Barros da Costa a L. Medeiros, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. c) bodu ii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci žiadosti o vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu vydaného Finanzamt für Steuerstrafsachen und Steuerfahndung Münster (Daňový úrad pre trestné veci a daňové vyšetrovania Münster, Nemecko) (ďalej len „Daňový úrad pre trestné veci a daňové vyšetrovania Münster“) týkajúceho sa XK v Taliansku.

3

Odôvodnenie 34 smernice 2014/41 znie takto:

„Táto smernica sa z dôvodu svojho rozsahu zaoberá iba predbežnými opatreniami zameranými na získavanie dôkazov. V tomto ohľade by sa malo zdôrazniť, že akákoľvek vec vrátane finančných prostriedkov môže byť počas trestného konania predmetom rôznych predbežných opatrení, a to nielen na účely získania dôkazu, ale aj na účely konfiškácie. Rozdiel medzi týmito dvoma cieľmi predbežných opatrení nie je vždy zrejmý a cieľ predbežného opatrenia sa môže počas trestného konania zmeniť. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby sa udržal bezproblémový vzťah medzi rozličnými nástrojmi uplatniteľnými v tejto oblasti. Navyše by sa z rovnakého dôvodu malo posúdenie toho, či sa má vec použiť ako dôkaz, a preto byť predmetom EVP, malo ponechať vydávajúcemu orgánu.“

4

Článok 1 tejto smernice s názvom „Európsky vyšetrovací príkaz a povinnosť vykonať ho“ vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Európsky vyšetrovací príkaz (EVP) je justičné rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil justičný orgán členského štátu (ďalej len ‚vydávajúci štát‘) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len ‚vykonávajúci štát‘) s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou.

…

2.   Členské štáty vykonajú EVP na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s touto smernicou.“

5

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

6

Článok 5 tej istej smernice s názvom „Obsah a forma EVP“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„EVP uvedený vo formulári v prílohe A vyplní, podpíše a presnosť a správnosť jeho obsahu osvedčí vydávajúci orgán.

EVP obsahuje najmä tieto informácie:

…“

7

Článok 6 smernice 2014/41 s názvom „Podmienky vydania a zaslania EVP“ stanovuje:

„1.   Vydávajúci orgán môže vydať EVP, len ak sú splnené tieto podmienky:

2.   Podmienky uvedené v odseku 1 posúdi vydávajúci orgán v každom jednotlivom prípade.

3.   Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.“

8

Článok 9 uvedenej smernice s názvom „Uznanie a vykonanie“ vo svojich odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.   Vykonávajúci orgán uzná EVP zaslaný v súlade s touto smernicou bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania EVP alebo jedného z dôvodov odkladu stanoveného v tejto smernici.

2.   Vykonávajúci orgán dodržiava formálne náležitosti a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom, pokiaľ v tejto smernici nie je ustanovené inak a pokiaľ takéto formálne náležitosti a postupy nie sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

3.   Ak sa vykonávajúcemu orgánu doručí EVP, ktorý nevydal vydávajúci orgán uvedený v článku 2 písm. c), vykonávajúci orgán vráti EVP vydávajúcemu štátu.“

9

Článok 11 uvedenej smernice, nazvaný „Dôvody neuznania alebo nevykonania“, vo svojom odseku 1 vymenúva dôvody neuznania alebo nevykonania európskeho vyšetrovacieho príkazu vo vykonávajúcom štáte.

10

Formulár týkajúci sa európskeho vyšetrovacieho príkazu uvedený v prílohe A tej istej smernice obsahuje najmä oddiel L, v ktorom musia byť v prípade potreby uvedené údaje o justičnom orgáne, ktorý európsky vyšetrovací príkaz overil.

11

§ 386 Abgabenordnung (Daňový zákonník) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej stanovuje:

„1.   V prípade podozrenia zo spáchania daňového trestného činu vedie vyšetrovanie daňový orgán. Daňovým orgánom v zmysle tohto oddielu sú Hauptzollamt [(Hlavný colný úrad)], Finanzamt [(finančný úrad)], Bundeszentralamt für Steuern [Spolkový ústredný daňový úrad] a Familienkasse [Fond rodinných dávok].

2.   Daňový orgán vedie vyšetrovanie samostatne v medziach § 399 ods. 1 a § 400 a § 401, ak skutok:

3.   Odsek 2 neplatí, pokiaľ bol proti obvinenému za skutok vydaný zatykač alebo príkaz na zaistenie osoby.

4.   Daňový orgán môže kedykoľvek postúpiť trestnú vec prokuratúre. Prokuratúra môže kedykoľvek prevziať trestnú vec. V oboch prípadoch môže prokuratúra po dohode s daňovým orgánom vrátiť trestnú vec daňovému orgánu.“

12

§ 399 ods. 1 tohto zákonníka znie:

„Ak daňový orgán vedie vyšetrovanie na základe § 386 ods. 2 samostatne, vykonáva práva a povinnosti, ktoré má vo vyšetrovaní prokuratúra.“

13

Podľa § 400 uvedeného zákonníka:

„Ak sa v priebehu vyšetrovania zhromaždí dostatok dôkazov na podanie obžaloby, daňový orgán požiada súd o vydanie trestného rozkazu, ak možno vec prejednať v skrátenom trestnom konaní; v opačnom prípade daňový orgán postúpi spis prokuratúre.“

14

Článok 257 ods. 1 codice di procedura penale (Trestný poriadok) znie:

„V súlade s článkom 324 môže stíhaná osoba, ktorej majetok bol zaistený, a osoba, ktorá by mala nárok na jeho vrátenie, podať žiadosť o preskúmanie opatrenia na zaistenie majetku, vrátane preskúmania vo veci samej.“

15

Smernica 2014/41 bola prebratá do talianskeho práva prostredníctvom decreto legislativo n. 108 – Norme di attuazione della direttiva 2014/41/UE del Parlamento europeo e del Consiglio, del 3 aprile 2014, relativa all’ordine europeo di indagine penale (legislatívny dekrét č. 108 o prebratí smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach) z 21. júna 2017 (GURI č. 162 z 13. júla 2017, ďalej len „legislatívny dekrét č. 108/17“).

16

Článok 4 ods. 1 až 4 legislatívneho dekrétu č. 108/17 stanovuje:

„1.   Prokurátor pri súde okresného mesta okresu, v ktorom sa majú vykonať požadované úkony, odôvodneným dekrétom uzná vyšetrovací príkaz v lehote tridsiatich dní od jeho doručenia alebo v odlišnej lehote uvedenej vydávajúcim orgánom, ktorá však nemôže byť dlhšia ako šesťdesiat dní. Prokurátor informuje procuratore nazionale antimafia e antiterrorismo [(prokurátor Národného riaditeľstva pre boj proti mafii a terorizmu)] o doručení vyšetrovacieho príkazu na účely koordinácie vyšetrovania, pokiaľ ide o vyšetrovanie trestných činov uvedených v článku 51 ods. 3a a 3c Trestného poriadku. Kópia doručeného vyšetrovacieho príkazu sa v každom prípade zašle ministerstvu spravodlivosti.

2.   Vykoná sa do 90 dní vo forme výslovne požadovanej vydávajúcim orgánom za predpokladu, že nie je v rozpore so zásadami právneho poriadku štátu. Vykonanie úkonov uvedených v článkoch 21 a 22 sa v každom prípade riadi talianskym právom.

3.   Ak existujú dôvody naliehavosti alebo nevyhnutnosti, uznanie a výkon sa vykonajú v najkratšej lehote určenej vydávajúcim orgánom.

4.   Sekretariát prokuratúry oznámi rozhodnutie o uznaní obhajcovi podozrivého v lehote stanovenej pre oznámenie, na ktoré má podľa talianskeho práva nárok na účely vykonania úkonu. Ak taliansky zákon stanovuje len právo obhajcu byť prítomný pri vykonaní úkonu bez predchádzajúceho oznámenia, rozhodnutie o uznaní sa oznámi v okamihu vykonania úkonu alebo bezprostredne po ňom.“

17

Článok 5 ods. 1 a 2 tohto legislatíveho dekrétu znie:

„1.   Ak vydávajúci orgán žiada, aby úkon vykonal sudca, alebo ak požadovaný úkon podľa talianskych predpisov musí vykonať sudca, prokurátor uzná vyšetrovací príkaz a požiada o jeho vykonanie sudcu povereného predbežným vyšetrovaním.

2.   Po doručení žiadosti súd po overení podmienok uznania vyšetrovacieho príkazu povolí vykonanie.“

18

Článok 13 uvedeného legislatívneho dekrétu stanovuje:

„1.   Do piatich dní od oznámenia uvedeného v článku 4 ods. 4 môže podozrivý a jeho obhajca podať námietky proti rozhodnutiu o uznaní na súd poverený predbežným vyšetrovaním.

2.   Sudca poverený predbežným vyšetrovaním rozhodne uznesením po vypočutí prokurátora. Uznesenie sa doručí prokurátorovi a oznámi dotknutej osobe.

3.   Prokurátor bezodkladne informuje vydávajúci orgán o rozhodnutí. Ak sa námietke vyhovie, rozhodnutie o uznaní sa zruší.

4.   Námietka nemá odkladný účinok na výkon vyšetrovacieho príkazu a na postúpenie výsledkov vykonaných činností. Prokurátor v každom prípade nemusí postúpiť výsledky vykonaných činností, ak existuje riziko vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy pre podozrivého, obvinenú osobu alebo osobu inak dotknutú vykonaním aktu.

5.   Keď sú dôvody zamietnutia uvedené v článku 10 splnené, sudca poverený predbežným vyšetrovaním, ktorý rozhoduje o výkone vyšetrovacieho príkazu podľa článku 5, na žiadosť účastníkov konania nariadi tiež zrušenie rozhodnutia o uznaní vydaného prokurátorom.

6.   V prípade zrušenia rozhodnutia o uznaní sa vyšetrovací príkaz nevykoná.

7.   Podozrivá alebo obvinená osoba, jej obhajca, osoba, ktorej sa týka zaistenie dôkazov alebo majetku, ako aj osoba, ktorá má právo na ich vrátenie, môžu tiež podať námietku proti rozhodnutiu o uznaní vyšetrovacieho príkazu týkajúceho sa zaistenia dôkazov. Sudca rozhodne na neverejnom zasadnutí v zmysle článku 127 Trestného poriadku. V takom prípade môžu prokuratúra a dotknuté osoby podať kasačný opravný prostriedok pre porušenie zákona v lehote 10 dní od jeho oznámenia. Kasačný súd rozhodne na neverejnom zasadnutí v lehote 30 dní odo dňa podania kasačného opravného prostriedku. Kasačný opravný prostriedok nemá odkladný účinok.“

19

Dňa 14. novembra 2019 bol Procura della Repubblica di Trento (prokuratúra v Trente, Taliansko) (ďalej len „prokuratúra v Trente“) doručený európsky vyšetrovací príkaz, ktorý v ten istý deň vydal Daňový úrad pre trestné veci a daňové vyšetrovania Münster a ktorým sa žiadala prehliadka obchodných priestorov XK v rámci vyšetrovania daňového úniku v oblasti dane z príjmov vedeného podľa nemeckého Daňového zákonníka.

20

Oddiel L tohto európskeho vyšetrovacieho príkazu, v ktorom musia byť v prípade potreby uvedené kontaktné údaje justičného orgánu, ktorý overil vyšetrovací príkaz, nebol vyplnený.

21

Listom z 20. decembra 2019 prokuratúra v Trente požiadala Daňový úrad pre trestné veci a daňové vyšetrovania Münster o zaslanie kópie európskeho vyšetrovacieho príkazu overeného justičným orgánom.

22

E‑mailom z 8. januára 2020 Daňový úrad pre trestné veci a daňové vyšetrovania Münster informoval prokuratúru v Trente, že európsky vyšetrovací príkaz nemusí byť overený justičným orgánom. Vysvetlil totiž, že vzhľadom na to, že podľa § 399 ods. 1 Daňového zákonníka v konaniach týkajúcich sa daňových trestných činov plní funkcie prokuratúry, treba ho považovať za justičný orgán v zmysle článku 2 písm. c) smernice 2014/41.

23

Prokuratúra v Trente vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že európsky vyšetrovací príkaz musí byť nevyhnutne súdnym rozhodnutím v tom zmysle, že podľa článku 2 písm. c) smernice 2014/41 musí byť buď prijatý justičným orgánom, alebo prijatý správnym orgánom a overený justičným orgánom.

24

Ako totiž analogicky vyplýva z rozsudku z 10. novembra 2016, Özçelik (C‑453/16 PPU, EU:C:2016:860), ktorý sa týkal európskeho zatykača upraveného rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), vysoká miera dôvery medzi členskými štátmi zahŕňa zapojenie súdneho orgánu v súvislosti s prijatím európskeho vyšetrovacieho príkazu.

25

V prejednávanej veci Daňový úrad pre trestné veci a daňové vyšetrovania Münster, ktorý je správnym orgánom, tvrdí, že môže vydať európsky vyšetrovací príkaz podpísaný jeho správnym riaditeľom bez toho, aby tento príkaz musel byť overený sudcom alebo prokurátorom z dôvodu, že je oprávnený vykonávať tie isté práva a povinnosti ako nemecká prokuratúra podľa § 399 ods. 1 Daňového zákonníka.

26

Prokuratúra v Trente tak zdôrazňuje, že vo veci samej vzniká otázka, či a v akom rozsahu článok 2 písm. c) smernice 2014/41 oprávňuje členský štát, aby zaslal európsky vyšetrovací príkaz vydaný správnym orgánom, pokiaľ ho neoveril justičný orgán.

27

V tejto súvislosti sa prokuratúra v Trente domnieva, že úvahy uvedené Súdnym dvorom v rozsudku z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry v Lübecku a Zwickau) (C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456, body 48, ako aj 49), ktorý sa týkal rámcového rozhodnutia 2002/584, sú uplatniteľné v kontexte smernice 2014/41, pretože európsky vyšetrovací príkaz, hoci nemá vplyv na osobnú slobodu, predstavuje veľmi invazívne opatrenie.

28

Okrem toho sa prokuratúra v Trente domnieva, že je oprávnená podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania bez ohľadu na okolnosť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania môže podľa článku 267 ZFEÚ podať len „vnútroštátny súdny orgán“.

29

Je pravda, že Súdny dvor už v rozsudku z 12. decembra 1996, X (C‑74/95 a C‑129/95, EU:C:1996:491), rozhodol, že talianska prokuratúra nebola oprávnená podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento rozsudok však nie je v prejednávanej veci relevantný, keďže vec, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sa týkala trestného konania začatého pred touto prokuratúrou, ktorej úlohou nebolo úplne nezávisle rozhodnúť spor, ale predložiť ho prípadne príslušnému súdu.

30

Prokuratúra v Trente však poznamenáva, že nie je účastníkom vyšetrovacieho konania vedeného v Nemecku Daňovým úradom pre trestné veci a daňové vyšetrovania Münster. Okrem toho nemôže v Taliansku začať trestné stíhanie za skutky uvedené v európskom vyšetrovacom príkaze, o ktorý ide vo veci samej, ani predložiť sudcovi na posúdenie tento európsky vyšetrovací príkaz, keďže podľa talianskeho práva prináleží prokuratúre, a nie súdom, aby uznali európsky vyšetrovací príkaz, a v dôsledku toho ho vykonali alebo prípadne odmietli jeho uznanie. Žiadny súd sa preto nezúčastňuje na konaní o uznaní takéhoto príkazu.

31

V rámci konania o výkone európskeho vyšetrovacieho príkazu tak treba taliansku prokuratúru považovať za orgán, ktorého úlohou je „nezávisle rozhodnúť spor“, a teda za „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

32

Za uvedených okolností prokuratúra v Trente kladie Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa [článok 2 písm. c) bod ii)] smernice [2014/41] v časti, v ktorej stanovuje, že za vydávajúci orgán možno považovať aj ‚akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov‘, pričom však určuje, že v takom prípade ‚predtým, ako sa európsky vyšetrovací príkaz zašle vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, overí ho sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor vo vydávajúcom štáte‘, vykladať v tom zmysle, že dovoľuje členskému štátu oslobodiť správny orgán od povinnosti dať overiť európsky vyšetrovací príkaz tým, že ho označí za ‚justičný orgán‘ v zmysle článku 2 smernice?“

33

Nemecká vláda a Komisia vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru vyjadrili pochybnosti, pokiaľ ide o to, či prokuratúra v Trente má postavenie „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

34

Podľa ustálenej judikatúry pri posudzovaní, či má orgán predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania povahu „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, čo predstavuje otázku, ktorá spadá výlučne do práva Únie, berie Súdny dvor do úvahy všetky skutočnosti, akými sú právny základ vzniku tohto orgánu, jeho trvalý charakter, záväznosť jeho jurisdikcie, kontradiktórnu povahu konania, uplatňovanie právnych predpisov týmto orgánom, ako aj jeho nezávislosť (rozsudok z 21. januára 2020, Banco de Santander, C‑274/14, EU:C:2020:17, bod 51 a citovaná judikatúra).

35

Pokiaľ ide o kritériá týkajúce sa právneho základu vzniku vnútroštátneho orgánu, jeho trvalého charakteru, záväznosti jeho jurisdikcie, jeho nezávislosti, ako aj uplatňovania právnych predpisov týmto orgánom, spis, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že prokuratúra v Trente nespĺňa tieto kritériá.

36

Treba však tiež preskúmať, či prokuratúra v Trente v rámci konania, ktoré ho viedlo k podaniu návrhu na Súdny dvor, koná v rámci výkonu súdnej činnosti v zmysle článku 267 ZFEÚ.

37

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 267 ZFEÚ nepodmieňuje obrátenie sa na Súdny dvor kontradiktórnou povahou konania, v ktorom vnútroštátny súd formuluje prejudiciálnu otázku, vnútroštátne súdy sú oprávnené podať návrh na Súdny dvor len vtedy, ak na nich prebieha spor a pokiaľ majú o ňom rozhodnúť v rámci konania, ktoré má byť skončené rozhodnutím s charakterom súdneho rozhodnutia (rozsudok z 28. februára 2019, Gradbeništvo Korana, C‑579/17, EU:C:2019:162, bod 34 a citovaná judikatúra).

38

Keď však koná ako orgán vykonávajúci európsky vyšetrovací príkaz v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2014/41, taká talianska prokuratúra, akou je prokuratúra v Trente, nemá rozhodnúť spor, a preto ju nemožno považovať za orgán vykonávajúcu súdnu funkciu.

39

V tomto kontexte článok 1 ods. 1 tejto smernice definuje európsky vyšetrovací príkaz ako justičné rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil justičný orgán členského štátu na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou, vrátane tých, ktoré už majú k dispozícii príslušné orgány tohto členského štátu.

40

Podľa článku 1 ods. 2 smernice 2014/41 členské štáty vykonajú európsky vyšetrovací príkaz na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tejto smernice. Konkrétne podľa článku 9 ods. 1 smernice 2014/41 vykonávajúci orgán uzná európsky vyšetrovací príkaz bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu. Podľa toho istého ustanovenia však tento orgán môže rozhodnúť, že európsky vyšetrovací príkaz nevykoná, pričom sa odvolá na jeden z dôvodov neuznania alebo nevykonania, alebo na jeden z dôvodov odkladu stanovených touto smernicou. Článok 9 ods. 3 smernice 2014/41 okrem toho stanovuje, že ak sa vykonávajúcemu orgánu doručí európsky vyšetrovací príkaz, ktorý nevydal vydávajúci orgán uvedený v článku 2 písm. c) tejto smernice, vykonávajúci orgán vráti tento príkaz vydávajúcemu štátu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2020, Staatsanwaltschaft Wien (Sfalšované prevodné príkazy), C‑584/19, EU:C:2020:1002, body 43 až 45].

41

Ako vyplýva z odôvodnenia 34 uvedenej smernice, vyšetrovacie opatrenia stanovené v európskom vyšetrovacom príkaze majú predbežnú povahu. Jediným účelom ich vykonania je získať dôkazy a v prípade, že sú splnené podmienky potrebné na tento účel, postúpiť tieto dôkazy vydávajúcemu orgánu uvedenému v článku 2 písm. c) tejto smernice.

42

Za týchto podmienok nemožno vykonávajúci orgán v zmysle článku 2 písm. d) uvedenej smernice, ktorý uznáva a zabezpečuje vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, považovať za orgán poverený „vydaním rozsudku“ v zmysle článku 267 ZFEÚ. V tejto súvislosti prináleží výlučne príslušným súdnym orgánom vydávajúceho členského štátu, aby s konečnou platnosťou rozhodovali o týchto dôkazoch v rámci trestného konania začatého v tomto členskom štáte.

43

Preto talianska prokuratúra, akou je prokuratúra v Trente, keď koná ako vykonávajúci orgán v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2014/41, nekoná v rámci konania, ktorého cieľom je vydať rozhodnutie súdnej povahy v zmysle judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 37 tohto rozsudku.

44

Toto konštatovanie nie je spochybnené okolnosťou, ktorú uvádza orgán, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania a talianska vláda vo svojich pripomienkach a odpovediach predložených Súdnemu dvoru, podľa ktorej legislatívny dekrét č. 108/17 nestanovil žiadne súdne preskúmanie rozhodnutia prokuratúry o neuznaní európskeho vyšetrovacieho príkazu.

45

Takáto okolnosť, ktorá sa navyše obmedzuje len na hypotézu neuznania európskeho vyšetrovacieho príkazu, nie je relevantná na účely určenia, či talianska prokuratúra, akou je prokuratúra v Trente, vykonáva súdnu činnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ, keď má prijať rozhodnutie o uznaní a výkone takéhoto európskeho vyšetrovacieho príkazu. Táto okolnosť nemá vplyv na konštatovanie uvedené v bodoch 41 a 42 tohto rozsudku, že vyšetrovacie opatrenia stanovené európskym vyšetrovacím príkazom majú predbežnú povahu a že rozhodnutia o uznaní a výkone takéhoto európskeho vyšetrovacieho príkazu preto nie sú podobné rozhodnutiam súdnej povahy.

46

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala prokuratúra v Trente, je neprípustný.

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym orgánom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny orgán. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Procura della Repubblica di Trento (prokuratúra v Trente, Taliansko) rozhodnutím z 15. januára 2020 je neprípustný.